Noc mesačná sa v ticha hrúži lône
a cestou pútnik kráča osamelý,
briez tône v priek sa pruhmi rozleteli
a skosených tráv vejú zvädlé vône.
Kdes’ v diali valach píska na fujare
a hlas jej chvejnou vlnou sa rozpína,
sťa keď sa plačom zdvíha hruď dievkina
nad zašlým šťastím v dávnom mladi jare…
Jak v putách viaznu nohy pútnikove,
šij skláňa v dumnom zvukov rozkvílení
a nevie, či diaľ ísť — oj, tak je zmdlený.
V tom žití stále rastú biedy nové,
z nich každá raní, vbodne ostrie celé — —
Ach, kam ísť, keď je srdce skrvavelé?
