Pekné pole, bujné lány,
slnka po nich liecu blesky;
zhýba žitká vetrík ranný,
skvie sa klas jak zlata piesky.
Hoj, ak všetko boh zachráni,
zaradujúže sa viesky!…
Už z pláň žitko pozžínali,
slama z neho v stohoch leží:
ale kamže zrno dali,
čo na chlebík rástlo svieži?
Či snáď ani sypák malý
skromným splnom nezabrieži?…
Kyvká sedliak hlavou smutný:
— starosť ho žrie, stále mučí —
„Ta šlo žitko, dlhov v kutni.
na daň — čo z úst panských hučí:
,hé, plať, hoc i z chrbta utni!‘
… Pre ľud nie klas — slama pučí.“
čo nad vami víchre letia,
ty ľud v biedach trpezlivý —
márne slzy tvoje svietia,
nevidí ich zhubca divý,
kým pokora v tebe svätá!
Vzmuž sa spod tiah, čo ťa tiesnia,
rozžeň spánok — hriech nedbalý,
nech ťa nessá háveď besná —
dosť krivdili, urážali;
hoď im stuchlé z rán povesná
a za voľnosť napni svaly!
Galéria obrázkov
Obrázok
1 / 1
2x
reklama
