Dosť, — mlčať už viac nemám vôle,
mne mlčanie je hroznou mukou,
veď s ním sa väčšmi množia bôle.
Už siahnem raz na závoj rukou
a ňou si dušu odhalím celú.
Jak oblak šedý slnka tvár skvelú,
ja tiež tak srdca v hlbočine
tvoj som bol tajne ukryl obraz;
lež srdce moje stále hynie
vo vlnách lásky od týchto čias.
Strpčený život! — nejeden raz
som trhal z duševného zraku
tvoj pekno-trápny pre mňa obraz,
chcel zabudnúť ho, ukryť v mraku;
za inými som zieral ženami,
ich objímal som šiaľne bozkami,
a na ich hruď si hlavu skláňal;
v tom ľúbostnom ich poobjatí
o vrelej láske im vyzváňal,
že zlomím snáď cit k tebe vzňatý!
I sveta šiel som pláňou blúdiť,
by oddelený hrádzou diale
mier v dušu ľahšie mohol vlúdiť,
a pochovať v ňom srdca žiale.
Nie! Tys’ jak nocou nebeské svetlá
na mysli mojej klenbe vždy vzkvetla;
ja o múr tĺcť som mohol hlavou,
do siedmeho bárs letieť neba,
i rozkoší sa húpať lávou:
som predsa jednak ľúbil teba!
Mne prenikla hneď túžba vrelá
a uvrhla mi srdce do pút,
by nemohlo v let vznášať kriela
a sa so snahou dávať na púť…
Ó, biedno, čo sa natrepotalo,
by striaslo bremä, voľným zostalo!
Však márna bola jeho sila,
a márne všetky namáhania:
mňa túžba preds’ si podmanila
a v prúd ma stiahla svojho priania.
A teraz s túžbou kráčam vedno
a hľadám teba, cherubín môj…
Ó, som jak strhlý pekla na dno,
trápi ma, ničí divých múk roj,
sa vyrojivší z lásky búrlivej.
Ach, krásna pomoc z tiesne strašlivej
skloň sa ku mne, veď ľúbim ťa tak!
Buď anjelom mi zaochranný,
zhoj srdca rany, rozbi pút tlak
a láskou pusť ma v šťastia brány!
