ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vlak zastal na malej dedinskej stanici. Ľud sa chvatom hrnul do vozňov tretej triedy; najmä ženy sa tlačily dnu s hodnými batohmi na chrbte. Ponáhľaly sa do susedného miesta, aby tam, doma nakúpené potravné články s osohom odpredaly. Niekoľko židov sa tiež ponáhľalo do vozňov, ako by aj tým činom chceli zrýchliť odchod vlaku, kdežto miestny notár, vyparádený od päty až do hlavy, išiel tichým, nedbalým krokom do posledného vozňa. Bol si vedomý svojej vážnosti a vedel, že ho vlak nenechá. V ľavej ruke niesol podlhovatú, z červeného remeňa zhotovenú kapseľku na písma, v pravici ale držal striebrom obitú ebenovú paličku. Tváril sa veľmi vážne; najmä tá červená kapseľka so svojím tajomným obsahom bila každému do očí. Za ním išli ešte dvaja slušne, no oveľa skromnejšie odetí páni. Len čo vstúpil do vozňa a trochu sa poobzeral, pristúpil k neďaleko sediacemu pánovi a hlasite ho pozdravil. Nebol vstave ticho hovoriť; mal tú obyčaj, i pri jednoduchom hovore; a jeho chrapľavý hlas sa viac kriku ako hovoru podobal.

— Á, ponížený sluha, pane škôldozorca! Aké neočakávané šťastie, že sme sa takto sišli. No nevýslovne sa teším tomuto okamženiu, aspoň si budem môcť vo vašej ctenej spoločnosti nudnú cestu spríjemniť.

Oslovený pán sa zdvorile usmial a vyslovil tiež radosť nad shliadnutím.

Po privítaní obzrel si ešte druhých cestujúcich so zvedavým, trochu šibalským úsmevom na mäsitých gambách, potom ale položil si už spomenutú kapseľku hore na priečinok, a to takým pohybom, aby ju každý zbadal.

Ináče vozeň bol veľmi príjemný. Podobal sa malému, nízkemu ošumelému už salónu. Sedadlá boly len popri stenách, takže prostriedok bol prázdny. Krem škôldozorcu sedela osamote pri obloku asi tridsaťročná, elegantne oblečená, štíhlej postavy dáma. Tvár mala príjemnú, ale trochu zmeravenú. Nevšímala si prítomných, oči jej hľadely ako by bezmyšlienkovite, len tak do prázdna. Ruky jej ležaly v lone bezhybne a v bielych, ani pavučina priezračných, rukavičkách stoknuté prsty držaly vkusný ridikul. — Na druhej strane boku sedel starší, telnatý pán a čítal Budapesti Hirlap.

Škôldozorca bol vysoký, pekný človek, blížil sa k štyridsiatke. Všetko sa na ňom lesklo novotou: i žaket i žlté topánky i golier, všetko bolo nové, ako by teraz kúpené. Na oholenej tvári trónila mu spokojnosť, ba viac, blahosklonnosť.

Keď sa už notár umiestil pohodlne, ponúkol škôldozorcu cigaretou a začal s ľúbezným úsmevom:

— Ach, keď si tak pomyslím, ako sme sa pred rokom v stoličnom meste u „Slona“ zabávali. No, môžem povedať, bola tam elegantná spoločnosť, — a potom samý vie a anekdota. Ešte mi je aj teraz do popuku, keď mi príde z nich niektorá na pamäť. Ozaj, ten Dönci je podarený chlapík. A kde ich len berie? Sype ich ani z vreca — a vždy niečo nového vie povedať.

— Máte pravdu, Dönci je fajn firma, — a konečne, ale nech je to medzi nami, veď on svoju kariéru pri stolici len anekdotami a rôznymi novinkami urobil. Ináče by bol zostal hádam až doteraz stoličným podnotárom.

— Ale zato ste vy boli dušou spoločnosti. Váš spev, — no to bolo niečo krásneho! Pánovia, — a obrátil sa ku s ním prišlým dvom pánom. — Pánovia, — no to by som vám bol žičil počuť!

Nemo sa uklonili.

— Vy sa nepoznáte?

— Nemali sme ešte šťastie, — odvetili takmer odrazu.

— Á, toto je podarené! — zvolal smejúc sa notár. — Učitelia, a nepoznajú si svojho škôldozorcu! — Pán Michal Rózsa a pán Ján Suchár, učitelia z P.

— Teší ma, — odvetil blahosklonne škôldozorca a dodal: — Nevidím v tom nič neobyčajného, veď stolica je tak rozsiahla a v úrade našom je tak málo síl, — k tomu ja takmer sám zvršujem kancelársku robotu, keď starý s Kováčom navštevujú školy. Ale chvalabohu, bude to už trochu inak, — a oči sa mu zaleskly od radosti a povedomý úsmev prelietol mu okolo úst.

— Ako, ako, hádam len nie nejaké povýšenie, — spýtal sa zvedave notár.

— Inu, ovšem, — odvetil ľahostajne škôldozorca, — také niečo.

— No, to ma teší, nevýslovne ma to teší! To ste aj zaslúžili, a to plnou mierou. Ja som sa aj čudoval, že vás do týchto čias mohli nechať v tak podradenom stave, ako je podškôldozorca. Vy ste predsa pilný, vzorný a vláde a jej strane neochvejne oddaný.

— Tiahlo sa to zadlho. Nuž, keď sa ta tiskli kadejakí doktoríci, filozopteri, právnici, složili tú štátnu skúšku a potom sa už rozhadzovali, — a ja som musel napriek všetkým mojim službám, ktoré som vykonal…

— Máte pravdu, — skočil mu do reči notár, — úplnú pravdu. Predsa ste vy aj pri minulých voľbách ozaj cennú pomoc poskytli najmä v X., kde by bol bez vás istotne vládny kandidát padol. Vy ste dali najvplyvnejšieho učiteľa zatvoriť štyrmi dňami pred voľbou, a tak potom ľud bez svojho vodcu, agitátora rozpoltil sa.

— To bola ozaj geniálna myšlienka!

Škôldozorca sa usmial víťazne.

— To sa mi bolo podarilo, ale som sa trochu aj obával, ak by…

— Ale čo by, to už stolica potom zatušovala, a učiteľ bol rád, že sa mu prepieklo… — Vtom zbadal, že viacej povedal, ako čo mal; veď, hľa, i dvaja učitelia to počuli. Rózsa ho nemrzel, veď bol štátnym učiteľom, ale Suchár, ten je veľmi nespoľahlivý.

Rózsa sa na geniálnom kúsku škôldozorcu chutne zasmial, až mu oči nabehly slzami. Suchár, slovenský cirkevný učiteľ, sedel nepohnute a pozeral v inú stranu. On mal tiež trochu podobnú rozpomienku na „pedagogickú“ návštevu jedného podškôldozorcu, ktorý za tri dni pred poslaneckou voľbou gniavil a strašil ho i druhých jeho kolegov, ale námahy jeho boly márne, lebo celá obec i s kňazom i učiteľmi v jednom šiku išla na voľbu svojho kandidáta.

— Ale, — pokračoval notár, aby zahladil nemilý dojem, ktorý zbadal na Suchárovi, a tiež aj z tej príčiny, aby zatušoval volebné kúsky stoličné, — veď na tom konečne nič takého nieto. Voľby sa minuly a tomu učiteľovi sa nepohnul ani jeden vlas na hlave. A konečne, prečo sa pechoril, načo išiel proti vládnej moci? Čo aj chcel?! Či nám nie je dobre? Ale takí buriči, — posledné patrilo Suchárovi, — nepracú sa do kože. A predsa musia uznať, že keď maďarský chlieb jedia a maďarské povetrie dýchajú do seba, tak majú sa stať aj členmi maďarského národa.

Celú reč povedal ohnive a rukami ustavične pohyboval, aby aj tým dokázal opravdivosť, vernosť a vlasteneckosť.

Škôldozorca medzitým usmieval sa spokojne a blahosklonne hľadel na prítomných, aj na dámu, ktorá od neho trochu obďaleč sedela. Dáma letkom pozrela naňho, ale nevšímavosť i chlad neschádzaly jej s tvári.

— Bolo by nám ozaj ľúto, keby sme mali pána škôldozorcu utratiť, — prehovoril štátny učiteľ, a pritom si vzdychol, aby aj tým dokázal, ako by žialil za jeho odchodom.

— Prečo, veď som do týchto čias nemal príležitosti vás poznať?

— Je pravda, ale sme predsa vaše dobrodenie cítili.

— Zvedavý som, ako to môže byť.

— Prosím, to je veľmi jednoduché. Odkedy viedol pán škôldozorca školskú administráciu, zbadali sme, že sú naše prosby a iné záležitosti presne, rýchle a dobroprajne vybavené.

— To je predsa naša povinnosť, ktorú každý…

— Je pravda, ale nie každý s takou oddanosťou a svedomitosťou, — skočil mu do reči štátny učiteľ, a to hlasom takým, ako by to bolo jeho najhlbšie presvedčenie.

— Ďakujem, ďakujem, teším sa, že som dosiahol uznanlivosti aj u vás. Veru, veru, ťažko sa mi bude lúčiť s vami aj s touto stolicou, kde som toľko milých chvíľ zažil a najmä v stoličnom meste, no, to sa rozumie i s pánom notárom. Lež vážne povinnosti a tiež nový kruh účinkovania ma inde volá. — Hovoril to plynne a bez zvláštneho dôrazu, akým činom obyčajne vyslovujeme už viac ráz otrepané frázy.

— Tak predsa?… zvolali takmer všetci odrazu, notár i štátny učiteľ.

— Áno. Vymenovaný som od jeho excelencie pána ministra výučby za škôldozorcu do stolice B. Starý škôldozorca zostane, ale je to stolica veľká a potom veľmi exponovaná, lebo je rumunským národnostným elementom silne popretkávaná; preto tam potrebujú ešte jednu energickú silu, ktorá by pevnou rukou siahla do tohto osieho hniezda.

— Á, to je pekne, to je výborne! — zvolal oduševnene notár. — Už sa malo dávno zaobísť ráznejšie s národnosťami. Len vtedy im žihadlo vytrhneme, jestli zoštátnime im školy. A ešte s Rumunmi, s tou háveďou, veď sú ešte horší od Cigánov. Čo tam robiť za okolky, predsa bývame v Maďarorságu! A kto nechce byť Rumunom, nech sa vysťahuje do Valašska alebo do Ruska.

— A jeho excelencia pán minister, — pokračoval blažene, — ráčil ma neobyčajne blahosklonne prijať. Neobyčajne milo, — opakoval, — a povážte si, pánovia moji, všetky moje návrhy, ktoré som predostrel, prijal. Ozaj bol veľmi ľúbezný!

— No to je pekne, konečne aj tam hore začínajú uznávať opravdové zásluhy a odborné vedomosti, — zvolal nadšene štátny učiteľ.

Na tvári mladej dámy zjavil sa na okamžik úsmev, ale taký záhadný, že nebolo vstave vybadať, či je vôbec úsmev a či viac výsmech.

Škôldozorca práve vtedy pozrel na dámu, zbadal ten záhadný úsmev i rýchle obrátil sa k prítomným, a to pátravým pozorom, ako by chcel vyskúmať, čo si asi myslia, či sa mu aj oni nevysmievajú? Uspokojil sa okamžite, lebo notár i učitelia vážne pozerali naňho.

— Ale to je, pánovia moji, len počiatok, lebo prosím, — a zase sa usmial radostne, — ani zďaleka som nemyslel, že by aj stolica B. ma tak dobroprajne prijala. — Akonáhle som mal vymenovanie vo vrecku, hneď som oznámil stoličnej vrchnosti môj príchod. Predstavte si len, pánovia moji, aké ma prekvapenie očakávalo. K tejto príležitosti bol povolaný aj užší výbor stoličný, ktorý ma naozaj veľmi priateľsky privítal. Župan i podžupan ma ubezpečil o ich priazni a že mi budú vo všetkom nápomocní v mojom ťažkom úradovaní. Starý škôldozorca si hneď so mnou potykal a ubezpečil ma o bratskej láske i sľúbil mi, že mi dá potrebnú informáciu. Zatým sme sa trochu radili a ubezpečujem vás, že mi moje všetky nároky prijali a požiadavky sľúbili vyplniť, lebo, poznamenávam, len pod tou podmienkou som prijal úrad, jestli mi bude zabezpečené samostatné konanie. Ináče, tak sa mi zdá byť, že sa nepotkám s veľkými prekážkami, lebo predseda stoličného učiteľského spolku je chlapík, ako som sa dozvedel, rázny. Pod jeho vedením učiteľstvo neodváži sa k nejakému, vláde nepríjemnému vystupovaniu. Len jednu nepríjemnú úlohu, a to hneď na počiatku musím previesť, totiž vyzdvihnúť z úradu jedného rumunského učiteľa. Neprace sa do kože. Nuž čo robiť? Má, pravda, šesť detí, ale na takúto maličkosť, k dosiahnutiu vyššieho cieľa, nesmieme ohľad brať. Musíme tam hneď za horúca poriadok urobiť. Takýmto činom znemožním podkopnú, vlastizradnú prácu jeho a zastraším druhých nespoľahlivých učiteľov.

— Láskou by sa, myslím, tiež mnoho vykonať mohlo, — podotkol tichým hlasom Suchár.

— Áno, máte pravdu, — odvetil mu hneď škôldozorca a pozrel na Suchára ostrým, nepriateľským pohľadom, takže sa tento znepokojil. — Áno — opakoval, — treba aj láskou, ale láskou krotiteľa divých zverov, ktoré sú zatvorené do železných, mrežových klietok.

Nastala tichosť.

— A vy, drahá moja, neprehovoríte? Prečo ste taká zadumaná?

Oslovená zase sa záhadne usmiala, potom mrdla trochu perami a povedala:

— Nie som naladená, bolí ma hlava.

— To je vaša pani? — spýtal sa so zdvorilým úsmevom notár. — Nemal som veru do týchto čias šťastie vidieť veľkomožnú paniu, ačpráve s vysokocteným pánom manželom sa už dlhšieho času poznáme a nejednu veselú chvíľku strávili sme vovedne. Váš pán manžel je veľmi duchaplný spoločník a krásne spieva. — Hľa, nedávno, totiž môže byť tomu asi rok, keď sme to boli u „Slona“, tak prosím, pánu podžupanovi napadol jeho utešený hlas a prosil ho, aby ešte zaspieval.

Pani pozrela ostro naňho, kývla trochu hlavou a odvetila sucho:

— Teší ma, — a zase zamĺkla a tvárila sa, ako by si nikoho nevšímala.

Notára zmútilo jej chladné držanie.

— Odpusťte, veľkomožná pani, — odporúčal sa zahanbene a vrátil sa na svoje miesto.

Škôldozorcova žena bola ozaj pozorovaniahodná. Pekná bola, inteligentná, badalo sa na prvý pohľad, že pochádza z prednej rodiny. Aká bola príčina jej opovržlivého chovania k mužovi, ba k všetkým? Či sa jej hnusilo štréberstvo a vystatovanie mužovo. Možno práve vplyvom jej rodiny dostal sa na ten stupeň, ktorý ho teraz tak blaženým robí. A či jej bolo odporné, že práve skrze také podlé kortešské kúsky, a nie svojou vnútornou hodnotou sa bol ten vstave vyšinúť? Prečo jej bol notár i všetci takí odporní? Či sa jej asnáď už zhnusil kruh úradnícky, kde samé frázy, intrigy a banálnosti tvorily látku spoločenskú?

Možno práve v poslednej dobe vytrezvela z lásky proti mužovi, za ktorého sa vydala, zaľúbiac sa doň ešte ako mladé dievča, ačpráve bol len štátnym učiteľom a ona pochodila zo zemianskej, lež schudobnelej rodiny.

S vydajom začal sa i boj životný. Žiť z nepatrného platu, a predsa podľa rangu. Potrebné bolo ukázať sa, a to slušne, ísť na zábavy, do spoločnosti, veď bola na to zvyklá a to jej aj patrilo, aj bolo potrebné. Museli sa predsa ukázať, vo vyšších pozornosť a sympatiu vzbudiť, aby neupadli do zabudnutia, čo je asi toľko, ako zaživa pochovať všetky nádeje. Ona, možno, aj pobádala si muža, aby skúsil v odborných novinách článkami vzbudiť pozornosť vyšších. Možno sklamala sa, lebo sa on viac spoliehal na svoju postavu, na svoj talent uplatniť sa v kasíne a v kaviarni, kde vedel okúzliť šprímami, spevom, podlízavou pozornosťou vyšších úradníkov a tiež spoliehal sa aj na protekciu ženinu? A či zlá vôľa pochádzala z nedobrého spánku, alebo sa poharkala s mužom! Pravdepodobné je tiež, že sa nelúčila ľahko ztadiaľto, kde, možno, ju aj nežnejšie city pútaly. Kto je vstave to uhádnuť?

Medzitým muž sa roztápal od blaženosti.

— Pánovia, ani by ste nepomysleli, aké je tam krásne okolie. Malebné doliny, obtočené vlnistými i vysokými vrchmi. Prekrásne lesy, samá dubina i bučina: ale nájdu sa aj ihličnaté partie. Voda výborná a čistá, ani kryštal.

— Aký rozdiel medzi tamojšou pramenistou studenou vodou ani ľad a medzi tunajšou studničnou, sladkastou, vápenitou! Istotne si vyliečim tam žalúdkový neduh. Nemôžem, pravdu rečúc, povedať, — pokračoval s významným úsmevom, — že by som bol z nej odvyš pil, lebo som k tomu takmer ani neprišiel, a to pre tú jednoduchú príčinu, že kde som len vkročil, všade ma chceli vínom zaliať. A aké víno! Našské sa k tomu nemôže pripodobniť. Samá chuť a tá aróma! Už po prvom poháriku cítiš, ako ťa začína hriať a štekliť pri sluchoch. — A cesty?! Ani dlaň! V našej stolici najväčší potresk sú zlé cesty; najmä v zime to bezodné blato. Tam sú kamenné, široké, hladké a čo ma prekvapilo: krásnymi čerešňami krajom vysadené. Vôbec krása!

— Samo sebou sa rozumie, že to neznamená toľko, ako by som chcel znevažovať našu stolicu, to nie, bože uchovaj! Jestli by mi ten istý úrad ponúkli tu, tak by som bol vo veľkom pomykove, hotový Herkules na rozcestí. — Lebo, pánovia moji, predsa tu pracoval som už niekoľko rokov a som sa tu udomácnil. Mám mnoho priateľov, s mnohými rodinami sme v intímnom styku. Ta zase prídem ako cudzí. Musím si vytvoriť spoločenské postavenie, a to je vždy s rozličnými ťažkosťami spojené. Ale, ako som už spomenul, ľad je prelomený a výhľady sú najpriaznivejšie. Len jedno mi robí starosti, a to je pakovanie a sťahovanie. To je niečo strašné!

— Veru, je to nepríjemná vec, a k tomu bez škody to nejde. Náradie sa veľmi kazí, — poznamenal notár. — Keď som sa odvážal na moje terajšie miesto, tak, povážte si, mal som prinajmenej tisícpäťsto korún škody: dve tably z najjemnejšieho zrkadlového skla sa mi zabily a tiež aj jedna mramorová tabla z nočného stolíka sa mi pukla a bohvie ešte čo. Nuž ale pri toľkom to konečne nemôže ani ináč byť. Predstavte si, prosím, do päť izieb náradie! Všetko to na sedliackych vozoch! Aj pri najväčšej opatere nejde to tak hladko ako v meste, kde je naporúdzi špeditér. Tam človek nemá starosti. Ale takto aby človek bol pri každom kúsku. Sedliaci sú pri tejto robote veľmi netrební. Moja žena je v tomto ohľade veľmi obozretná a praktičná, a predsa sa pridalo. Ale hľa, ešte som sa zabudol spýtať, kde ráčite cestovať?

— Ideme do Nového Sadu. Tam máme známych, nuž ideme sa odobrať. Ach, keby už len tie úradné odobierky boly zvŕšené, — vzdychol si, a to cele prirodzene, a sadol si nazpät na pohovku, nezabudol si pritom vykasať pečlive vyžehlené nohavice, aby neutratily formu.

Vtom zahvizdol rušeň. Notár i učitelia sberali sa sosadnúť. Pri odchode šťastlivú cestu želali škôldozorcovi.

— Ďakujem vám, srdečne vám ďakujem, — hovoril, keď im podával ruku. — Jestli budete mať nejakú žiadosť, len sa obráťte na mňa, čo vám budem môcť, to vám vykonám, — doložil blahosklonne a sadol si nazpät, nezabudnúc si ani teraz vykasať nové nohavice.