ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pre svoj očný neduh pôvodca nemohol túto druhú čiastku dejín vývinu národného povedomia Slovákov zostaviť hneď za prvou. Ale ako sa mu choroba zmiernila, prikročil k dielu a podáva v ňom kalváriu slovenského utrpenia.

Svet takmer neuverí, že v strede Európy v XIX. a XX. storočí žil národ vyše dvoch miliónov počítajúci a k veľkej slovanskej rodine náležajúci, ktorého mládež prenasledovali preto, že sa chcela zdokonaľovať vo svojej materinskej reči, že ten národ, platiac daň štátu mozoľom i krvou, na svoje samosvojské vzdelávanie od toho štátu nikdy ani haliera nedostal, ba keď si kultúrne ústavy z vlastných prostriedkov založil, ešte len i pre snahu stať sa kultúrnym národom svojským, prirodzeným spôsobom bol prenasledovaný a o svoje ústavy obraný!

Užasne a neuverí svet, že čestní, vzdelaní, diplomovaní muži len preto, že zasadzovali sa za uskutočnenie rovnoprávnosti, za čistotu verejného života, volieb a administrácie, neboli pripustení ani do štátnych, ani do municipiálnych úradov, ba že exponenti štátnej moci všetko vynaložili, aby sa vo verejnom živote ako zastupitelia svojho národa v nijakom smere nemohli uplatniť.

Užasne svet, že tomu národu nedovolili ani pamiatku svojich veľkých mužov verejne uctiť a oslavovať, že všetky štátne inštitúcie boli zamerané na to, aby slovenský národ ako etnický celok navždy stratil svoju národnú tvárnosť a charakter národa a stal sa masou bezživotnou, slúžiacou večne a otrocky cudzím záujmom.

No sú v týchto dejinách i radostnejšie momenty.

Vidíme v nich silnú, charakternú slovenskú mládež, ktorá volí trpieť, ale nezapredá svojich otcov a svoje presvedčenie; nežobre o milosť, ale volí vyhnanstvo na zahraničných školách.

Vidíme najprednejších slovenských dejateľov a spisovateľov ísť do žalárov, trpieť za svoje šľachetné námahy a čisté presvedčenie, a vidíme ich, ako sa vracajú z nich nezronení a vždy hotoví do nových prác a utrpenia. My z ich šľachetných skutkov čerpáme nezvratné presvedčenie, že ideálne a absolútne dobrá je vec, ktorej slúžili a slúžia, že je nemožné, aby vznešené námahy šľachetných trpiteľov zdarom korunované neboli, ale že je i našou mravnou povinnosťou všemožne podporovať týchto našich mužných zástancov pravdy a práva.

A vidíme veľkú životnú silu i v krásnom, živom i písanom slovenskom slove.

Hrdinovia ducha, slovenskí spisovatelia, básnici, začierajúci do životných studníc rýdzej slovenskej duše, vynášajú z nich nielen lieky na rany ubolených sŕdc, ale vedia sa za spravodlivú vec i zapáliť a oduševniť a svojou božskou divináciou, vzletným poetickým slovom množia lásku k slovenskému ľudu a k jeho krásnej reči.

A v tomto ich účinkovaní je nejeden prameň národných úspechov.

Na látku, na veľkolepé národné epopeje je tento diel omnoho chudobnejší než prvý.

V dejinách od roku 1875 niet Štúrovej školy, niet Jozeffyovskej deputácie pred trón, niet slovenského povstania z roku 1848/9 ani veľkolepých národných manifestácií, ktoré sa zjavili v martinskom memorande, v založení Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií, no uchvacujúcich, nádherných príkladov heroického, čistého, neúmorného, nadšeného snaženia zato je tu dosť.

Slovenská vec mala i v týchto časoch svojich posvätencov hodných uctenia, milovania a nasledovania. Vo vodcovi tu opísaných slovenských pohybov, v osobe Pavla Mudroňa, má muža takého nádherného charakteru, takého rýdzeho zlatého srdca, takej dôkladnej a širokej rozhľadenosti a pritom takého heroického, nezlomného ducha, akým sa ani veľké národy chváliť nemôžu. Je teda prirodzené, že pri príčinlivosti takéhoto muža nemohla sa slovenská vec navždy zaseknúť a že sa, hoci s ťažkými obeťami, zo dňa na deň potešiteľnejšie vyvíja.

No i tu platí výrok cisára Jozefa II.: „Len skutky sú naše, ale ich výsledok je v rukách božích.“

A že je v nich i výsledok slovenských snáh, ukáže iste budúcnosť.