ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slovenská literatúra v službe slovenskej myšlienky

Literatúra je obrazom a vážkou duševnej činnosti národa, ktorou možno určiť, koľko je mravne hoden. V živote slovenského národa má ešte silnejšie značenie. Ona je Tyrteom, volajúcim bojovníkom do duchovného boja, a v skvostných plodoch je božskou divináciou obdarených pestovateľov, je magickou silou elektrizujúcou k zmužilej práci za duchovné statky národa. Preto slovenská vec nie za jeden úspech ďakuje čarokrásnemu, rýdzemu, poetickému slovenskému slovu, a i jazyk, tento čiastočný atribút národnosti a národného bytia, jeho vzdelávaním, veľadením a rozširovaním i ona udržuje pri živote.

V dobe, ktorá nasledovala po roku 1874, vzniklo v slovenských dušiach akési omráčenie; nastúpila doba hluchoty a nemoty; „zavládli suchá“, lebo snaživých Slovákov, ako poet hovoril, „odhnal bes od vôd živých“ a nebolo im slobodno „začrieť do nich ani priehrštím“. Veď minister Tisza vyslovil spurne, že slovenského národa niet, a podľa toho riadi i politiku Uhorska. Slovenskej mládeži na maďarských školách nebolo slobodno cvičiť sa v reči materinskej ani súkromne; v tých školách neprednášali slovenčinu ani ako predmet neobligátny a hekatomby vyhodených slovenských študujúcich mohli odstrašiť mnohých od študovania slovenčiny. Snaživý slovenský mladík, ktorý zahorel k nej láskou, vyniesol ju síce z rodičovského domu čistú a niektorý i gramatike a pravopisu naučil sa v rodičovskom dome, ale na gymnáziách musel často zatajovať i to, že je s nimi oboznámený. V takýchto okolnostiach slovenskú vec zachránilo jedine to, že sa našli mnohé oduševnené slovenské rodiny, v ktorých svedomití otcovia dali si záležať na tom, aby ich synovia a dcéry hovorili a písali správne.

Ale gramatická znalosť slovenskej reči bola jednako ešte vždy obmedzená na malý okruh snaživých a oduševnených mladíkov, a preto bol div, že literárna produkcia vôbec celkom neprestala. A chvalabohu, neprestala. Proroctvo Jána Bottu, vyslovené v básni Vrahom: „Obžrite mladej lipe vetvice zelené, príde jar, sila vzkypí, koruna vyženie“, vyplňovalo sa. A bolo nanajvýš potrebné, aby tá sila vzkypela, lebo ešte v rokoch osemdesiatych minulého storočia, keď Hviezdoslav ospevoval domáci kozub slovenský, vraviac: „Svieť, krbe, svieť! Nech Slovák zhreje sa pri tvojom ohňu, že roztopí sa duše jeho ľad a skrahlé vlny v žilách v beh sa pohnú“, bolo toho ľadu mnoho a po hroznej katastrofe zatvorenia slovenských kultúrnych ústavov boli ozaj potrební oduševnení básnici Tyrteovia, aby oheň rodolásky nevyhasol a aby slovenská inteligencia nezúfala nad budúcnosťou slovenského národa.

Starí pracovníci, literáti-veteráni, muži veľkých zásluh a veľkého mena: Ján Chalupka, Michal Hodža, Ľudovít Žello, Ján Kalinčiak, Ján Palárik, Peter Kellner, Jozef Viktorín, Jonáš Záborský, Janko Kráľ, Janko Matúška, Bohuslav Nosák, Viliam Pauliny-Tóth, Daniel Maróthy a Andrej Radlinský, odobrali sa do večnosti; na spisovateľský podrost bola síce nádej, ale mladí slovenskí spisovatelia, ktorí sa zjavili — Pavel Országh, Koloman Banšell, Daniel Lauček, Ján Alexander Fábry, Kello-Petruškin a iní — ešte nestačili dozrieť v škole života na zrelé, mnohosľubujúce talenty.

V tomto období zmalátnenosti zrodila sa v najautoritatívnejšom slovenskom mužovi a spisovateľovi Jozefovi M. Hurbanovi myšlienka, vnuknutá rozhorčenosťou nad známou výpoveďou Tiszovou, že slovenského národa niet, vrátiť sa na Slovensku k literárnej reči českej. Keď obnovoval vydávanie almanachu Nitra v reči českej, napísal v príhovore vydanom 3. januára 1876, že on a jeho literárni vrstovníci sa domnievali, že slovenčina ako domáci, na uhorskej pôde udomácnený faktor, zapchá ústa nemúdrym a nestatočným odporcom a stane sa nositeľom vzdelanostných snáh a žľabom osvety slovenského národa; ale to sa vraj nestalo, lebo ministerský dekrét vytrel slovenský národ z počtu živých. Nitra je teda prinútená hľadať svoju vlastnú, pôvodnú pôdu, z ktorej vyšla, a bude zasa rozprávať a vykladať svoje povesti, spievať svoje piesne a trúbiť na svojej pôvodnej trúbe v reči národa po šírej vlasti českej, moravskej, sliezskej a slovenskej rozšíreného, lebo veď existenciu Čechov, Moravanov, Slezanov a Slovákov predsa ani sám Koloman Tisza nebude zapierať; a keby i zapieral a snem maďarský i s tými deväťadvadsiatimi Chorvátmi by mu na to hlavou kýval, my Slováci, Slezania, Česi a Moravania predsa si budeme rozumieť. A v lete roku 1876 Hurban skutočne vydal v Skalici VI. ročník Nitry po česky ako „dar dcerám a synům Slovenska, Moravy, Čech a Slezska“. Roku 1877 v Turčianskom Sv. Martine vydal po česky i druhý, VII. ročník.

Slovenské obecenstvo prijalo toto podujatie dosť chladne, české sympaticky, hoci cennejšie práce v Nitre podali len českomoravskí spisovatelia a po česky písané práce slovenských spisovateľov boli slabé; literárny pokus Hurbanov skončil sa nezdarom. Že nebol potrebný, o tom sa neskôr presvedčil i sám Hurban.

Beletristickú slovenskú literatúru v rokoch sedemdesiatych minulého storočia pestoval časopis Orol, redigovaný a vydávaný v Turčianskom Sv. Martine Jánom Kalinčiakom. Po Kalinčiakovej smrti pokračoval vo vydávaní nový redaktor Andrej Trúchly-Sytniansky. Ale pôvodná produkcia v tom čase klesla značne a nový redaktor usiloval sa osviežovať ju prekladmi z literatúr svetových a reformami veršovej prozódie. No mysle nevedeli okriať ani z prekladov Gogoľa, Turgeneva, Tolstého, Andersena a Björnsona. Osvieženie malo prísť z inakade, i prišlo z pôvodného slovenského tvorenia.

Svetozár Hurban, syn Jozefa M. Hurbana, r. 1881 namiesto Orla obnovil vydávanie Slovenských pohľadov. „S nimi,“ tak píše Jaroslav Vlček, „začal sa na Slovensku nový, hlbší ruch literárny, vyvierajúci z vlastných potrieb, odievajúci sa vlastným slovom a čestne plniaci vlastné ciele. Prišli básnici, ktorí zaspievali takým čistým a jasným slovom, ako tomu nebolo ani za najkrajších časov Štúrových a veľkolepých matičných; zrodili sa novelisti, ktorí prevýšili všetko, čo sa dosiaľ bolo popísalo na Slovensku, lebo sám dr. Jozef M. Hurban, uverejniac v obnovených Slovenských pohľadoch veľmi cennú, objemnú prácu o živote Ľudovíta Štúra, vyznával zasa rovnodušne, že slovenčinu zdrepenieť nechať v Tatrách bez literárneho veľadenia bol by neodpustiteľný hriech. I on prakticky pochopil znovu, že písať jazykom, ktorému netreba sa učiť ešte len v škole alebo z kníh, ktorý všetkému zrozumiteľne i dokonale razom, prosto z úst ľudu kladie sa na papier, lepšie zachráni sa národnosť i lepšie napomôže spisba, než abstraktnými, pri písacom stolíku stvorenými ,miešaninami‘, z ktorých vybledla pôvodná farba i vytuchla svieža vôňa, ktoré sú literatúre na ťarchu a pravej vzájomnosti slovanskej len zavadzajú.“

Spisovatelia, ktorí sa hlásili v spisbe slovenskej k literárnemu peru po roku 1881, písali krásnym, rýdzim ľudovým slovenským jazykom, a tým rozložili v slovenských srdciach stály oheň lásky k reči slovenskej a národnosti. Tým sa stala slovenská literárna produkcia neoceniteľným, vzácnym činiteľom a hýbadlom slovenského života; láska ku krásnej slovenskej reči a k slovenskej spisbe stala sa prameňom lásky i k slovenskému ľudu a mnohých zapálila k práci za jeho vzdelanie a za jeho mravné a hmotné povznesenie.

V tomto smere a v tomto zmysle najviac zásluh nadobudli si spisovatelia Svetozár Hurban Vajanský, Pavel Országh-Hviezdoslav a Matej Bencúr Kukučín. V Slovenských pohľadoch od roku 1881 stretá sa čitateľ najhustejšie s ich menami. Čo napísali a uverejnili, je klasické, ľudové, rýdze, čisté, vysoko mravné, horúcou láskou k slovenskému ľudu a jeho krásnej reči dýchajúce, a nemožno, že by sa pri čítaní ich spisov nepokazené, neporušené, za cudzotou nebažiace slovenské duše nezapálili posvätným ohňom nadšenia a lásky za krásu slovenskej reči a za mravnú oprávnenosť slovenských snáh.

Svetozár Hurban Vajanský, syn Jozefa M. Hurbana, roku 1879 vydal pekný zväzoček básní, nadpísaný Tatry a more. Dielo naplnilo Slovákov nadšením a radosťou, že sa zjavil nový, kypiaci, klasicky disciplinovaný a vzdelaný talent so silou osviežujúcou. Prvými svojimi literárnymi prácami Duchovia sudov, obrázok z novších čias (1874) a prekladom z nemeckého Žalmy z hôr toľme neoduševnil. Ale básne v knižke Tatry a more priniesli mu zaslúžené ocenenie a uznanie. „V nich osviežil slovenskú poéziu novou látkou, obnovil jej formu reformátorsky, pritiahol mladé talenty a menovite zaspieval zasa raz z plnej hrudi o predmetoch, ktoré sám videl, počul a precítil. Z básní tendenčných zasluhuje zvláštneho vyzdvihnutia menovite veľká pieseň o Herodesovi; v nej zvečnil útrapy slovenských detí násilne odnímaných rodnej zemi, deportovaných pod rúškom humanizmu a filantropie na maďarské Dolniaky.“

Druhou veľkou zásluhou Vajanského bolo vzkriesenie Slovenských pohľadov r. 1881 v Turčianskom Sv. Martine s Jozefom Škultétym v dvojmesačných zošitoch. Časopis vynikal cenou svojej beletrie i časti naučnej, hlavne kritickej, osviežoval domácu produkciu a zastupoval čestne literárne snaženie slovenské i v cudzine. Roku 1884 vyšla v Prahe druhá zbierka básní Vajanského pod názvom Spod jarma; i tieto sú „radom básnických periel, silných rodoľúbych spevov v krásnej krištáľno jasnej forme a v utešených obrazoch nálady a situácie“.

No Vajanský je najsilnejší, najklasickejší vo svojich novelách a románoch. Od roku 1881 vychodili jeho novely v Slovenských pohľadoch rad-radom. Stvoril ich jeho široký pozorujúci dar, veľké nadanie a klasicky vytríbené a dozreté umenie. V nich nakreslil vtedajší slovenský život vo väčšom i v malom meste, na dedine u veľkostatkára a na fare vždy plasticky; v nich vyslovil dojemne, čo viaže slovenského človeka k macošskej rodnej zemi, čo mu mieša horký blen do radosti života a prečo zvučí jeho duša elégiou. Nik nezobrazil strednú vrstvu slovenskej spoločnosti tak ako on. Podarilo sa mu to najmä v dvojzväzkovom, v Martine roku 1883 a 1884 vydanom diele Besedy a dumy, v ktorých pozornosť čitateľovu púta najmä veľká novela Letiace tiene a román Suchá ratolesť. V Letiacich tieňoch čitateľ vidí výčiny renegátskeho úradníctva, zástupy ťažko pohýbateľného, silného slovenského ľudu, zhubu pálenčenú a teší sa z krás panenskej slovenskej prírody. Letiace tiene sú Vajanskému slovenské mäkké, rozplývavé existencie, ktoré s tichou rezignáciou hľadia na nápor cudzoty a hynú na reálnej pustote skutočného života. Proti energii a výčinom protivníka majú vysokú mystickú dumu, proti surovosti a fígľu ideálnu vidinu budúcnosti. V nerovnom boji, pozerajúc na samých seba, potešujú sa slovami: „To nie chorobné úkazy, to úkazy mohutnej pravdy. Veľká tvoriaca sa vec má vždy mnoho podivínov. Vy len tie tiene vidíte, hromžíte, že berú nám jasnotu. My opravdivej tmy nemáme; naše slabosti, naše podivínstva, naše chyby sú letiace tiene, nad nimi panuje tiché večné svetlo ideálu.“

Myšlienku, že nová šľachta, zárodok budúcich pokolení, skvitne Slovákom na cintoríne kasty od národa odpadnutej, rozviedol Vajanský v svojom druhom veľkom diele, v románe Suchá ratolesť. Vajanský pomenoval totižto odrodené slovenské zemianstvo suchou ratolesťou. V tomto románe je dnešné Slovensko predstavené v zrkadle umeleckej pravdy; je to obraz verný, ukazujúci všetky snahy slovenskej i cudzej spoločnosti, celú vnútornú i zovnútornú bytosť národa, jasné svetlo i ostrú tôňu. V tom sa zrkadlia ľudská i kultúrna postať slovenského človeka, zdravé jadro jeho pospolitej vrstvy, jeho nadanie a ideálny svet jeho vzdelanectva. Ale vidno tam i slovenského rojka, bezstarostnosť inteligencie, neuvedomelý ľud a najmä nihilistickú pseudokultúru odrodilectva, tú ostrú mrazivú tôňu v osvietenom storočí. Na zjavy tu nakreslené, v rabstve pálenky tonúceho sedliaka alebo hornouhorské voľby, nemožno zabudnúť. No ako tá tôňa ťažko zaľahla na obraz, tak žiaria z neho i teplota i lúč dobrej nádeje, vyvierajúcej zo zdravých osnov ľudových más.

Podobného smeru a rovnako vynikajúce a cenné sú i romány Kotlín a Koreň a výhonky, a najmä v prvom je úchvatne a dramaticky znázornená tragika slovenských snáh a nezdarov. Vidno, že pôvodca v rovnakej miere precítil muky z utrpenia a slasť znovuzrodenia svojho národa, ale dožil sa i toho zadosťučinenia, že „diela, do ktorých vložil celú svoju dušu, bôle a radosti celého svojho života, zaviali dobrým duchom do slovenskej literatúry a pozdvihli, obodrili, oplodnili k iným dielam, k dielam, ktoré pomáhali slovenskému národu k vyššiemu, duchovne slobodnému a samostatnému životu“.

Majstrovským zobrazovateľom slovenského života prózou je Vajanský, poéziou Pavel Országh-Hviezdoslav. Keď sa mladá generácia slovenských básnikov ešte roku 1867 v Sokole hlásila k literárnej práci, bol medzi nimi i Pavel Országh, narodený vo Vyšnom Kubíne 2. februára 1849. Prvá jeho knižočka Básnické prviesenky Jozefa Zbranského vyšla v Skalici roku 1868. Almanach Napred, ktorý vydal v Skalici roku 1871 s Kolomanom Banšellom, zaplnil svojimi básňami z veľkej čiastky on. Ale to boli skutočné prvosienky; čo od roku 1880 utvoril a v Slovenských pohľadoch uverejnil, svedčilo, že je vyzretý talent. V tých tvorbách zjavuje sa už ako vykryštalizovaná individualita a jeho reflexívna lyrika je nevyčerpateľná a bohatá ako ten božský prameň jeho bohatej duše. Najväčšia čiastka jeho veršov je žertvou národnosti. Básnik čaká v básni Na Hromnice národu „advent, slávne vtelenie“. Nikodémov volá z bezdejstvia k plodnej práci na jasný deň; z ohníka domáceho kozuba vidí záblesk zory krajšej budúcnosti. „Svieť, krbe, svieť! Nech Slovák zhreje sa pri tvojom ohňu, že roztopí sa duše jeho ľad a skrahlé vlny v žilách v beh sa pohnú. Svieť, krbe Slavianstva! Bo veď krem teba Slovákovi slnka niet!“ Táto idea, krásne vyslovená i v básňach Na rozhraní, Sloboda a v ostatných častiach Spomienok, rozpína básnikovi krídla v najkrajší let. Vyslovuje ju zakaždým v nových variáciách. Nie menej nádherne hovorí v básni Nová vesna:

Najvrelejší cit pre potreby a biedy, hlboký žiaľ a žravú bolesť nad stratami národa prejavuje Hviezdoslav vo veršoch nadpísaných Žalm ku závierke roku, A ešte pôst, A prvý voz. Všetko, čo v nich hovorí, zaslúži si, aby každý roduverný Slovák zvečnil v svojej pamäti.

V básni Žalm ku závierke roku narieka nad utrápeným slovenským ľudom, s rozjatreným, krvácajúcim srdcom:

Ešte viac clivej elégie, žiaľu a zármutku je v básni A ešte pôst!

Týmito nádhernými slohami a obrazmi sú plasticky opísané vzletnou lyrikou a s nadšenosťou stoveké a najnovšie útrapy slovenského národa a i zlopovestný ev. superintendent Czékus, ničiteľ slovenského revúckeho gymnázia („v rúchu áronskom žrec, zvesť milosti, sám kričí: ukrižuj!“), zaslúžene stigmatizovaný ako zloduch a hriešny boj proti prírode, zákonom božím, slovenskej nevinnosti, mravne potrebnej snahe ostať tým, čím boh Slováka stvoril, ako boj zlých duchov proti bohu a nevinnosti znázornený horkým blenom síce, ale i s kresťanskou pokorou a nádejou, že boh dá víťazstvo pravde.

Chýba len jedno: prometeovskými mukami odôvodnené chalupkovské vyzvanie k titanskému boju:

Ale jemná, útlocitná a dobrotivá duša Hviezdoslavova neznesie hurhaj a ryk borby. On je presvedčený, že krivdy napraví boh a mládež slovenská prácou. V básni A prvý voz, venovanej mládeži, prihovára sa k nej, povzbudzuje ju priamo hymnicky, lebo:

Najkrajším a najvýznamnejším dielom Hviezdoslavovým je jeho veľkolepá lyricko-epická báseň Hájnikova žena. Látka v nej je jednoduchá a nie veliká. Starý, osemdesiatročný hájnik Čajka náhle umrel a syn vypýtal si u panstva otcovo miesto. Do novej hájovne privedie si krásnu žienku, a v ťažkej povinnosti, no i v šťastnej spokojnosti tečú im mladé dni. Ale príde pohroma: mladému dedičovi panstva zapáči sa krásna hájnička, dolieza za ňou, a mladá, statná žena ho v sebaobrane zabije. Dobehnuvší muž vezme, aby ratoval ženu, vraždu na seba; jeho čaká potupná smrť, ženu hanba a bieda. Deň konečného prejednávania prinesie obrat: žena, ktorá prišla o rozum, vrúti sa do siene, vyzná, že pána ona zabila. Spadnú putá z nevinného a vráti sa šťastie. Miško vychytil panský koč z nebezpečenstva, dostal nazad hájovňu, a uzdravená žena zabúda na tragiku života v novozrodenej materinskej láske.

Ale z tejto nebohatej látky spravil Hviezdoslavov talent bohatý kaleidoskop veľkého množstva nádherných obrazov prírody, slovenského kraja a plastických portrétov slovenského ľudu, lebo, ako literárny historik Jaroslav Vlček o tomto diele krásne píše, v ňom slávili šťastná poetická inšpirácia a bohatý pozorovateľský dar opisovania a kresieb svoj slávny triumf. Súdny čitateľ nájde v ňom i nádhernú alegóriu: tiché, skromné, krásne i v malom šťastí blažené a spokojné Slovensko je v svojej panenskosti prznené a hanobené — cudzotou a maďarizáciou.

Matej Bencúr, literárnym menom Martin Kukučín, kreslil prózou, kompozíciou umelecky zrelou a s takou vypuklou a živou plastikou ako život sám. Nakreslil veľkú galériu osôb: dedinského učiteľa, farára, kostolníka, šalamúnskeho richtára, kocúrkovského úradníka, mladého spanšteného gazdu i sedliaka zo starej školy, dedinského krajčíra, čižmára, husiara, kraviara, mlynára, furmana, panského hájnika, stoličného hajdúcha, cigána, žobráka, a každého oslňuje zdravým, teplým, srdečným humorom. „Poézia pasienku a humna, prípecku i veselej rechtorskej biedy ožila v jeho kresbách. Jeho postavy majú cenu nielen pre našu poéziu, lež i pre históriu slovenskej kultúry. Jeho dialóg sa nielen milo číta, rozhovory Kukučínových osôb majú veľký význam i pre slovenskú skladbu a slovenský slovník.“ V rokoch 1884 — 1890 napísal do pol sta slovenských noviel, z nich: Neprebudený, Tiene a svetlo, Veľkou lyžicou, Z teplého hniezda, Mladé letá a novší román Dom v stráni, svojou látkou už nie slovenský, ale chorvátsky, sú kabinetné kusy plastickej originálnej tvorby. No Kukučín predstavil sa vo všetkých ako najobdarenejší tvorca pospolitých žánrov a ako najnadanejší pestovateľ slovenskej ľudovej novely.

K týmto trom spisovateľom družila sa ešte početná skupina dobrých starších i mladších novelistov. Dedinskú poviedku veľadili Felix Kutlík, jeho novely zo života srbského uverejňované v Orle budili veľké nádeje; Samuel Bodický písal a uverejnil povesti v Orle, v Pohľadoch i osebe; Anton Bielek vydal zábavník Besedy v Ružomberku a s Kukučínom Slovenské besiedky v Uhorskej Skalici. Historické povesti písali Pavel Beblavý a Rehor Uram-Podtatranský. Spoločenskú novelistiku pestoval Gustáv Maršall v knižke vydanej v Turčianskom Sv. Martine roku 1887. S úspechom pracuje Ferko Urbánek a Jozef Gregor-Tajovský, novšie Janko Čajak. Veľkú zásluhu o slovenskú spisbu majú i spisovateľky Terézia Vansová, Elena Šoltésová, Ľudmila Podjavorinská (Riznerová) a Timrava (Božena Slančíková). Plodná a jemnocitná Terézia Vansová napísala román Sirota Podhradských (vyšiel v Ružomberku 1889), Elena Šoltésová román Proti prúdu, vydaný v Turčianskom Sv. Martine, a viac krásnych noviel. Ľudmila Podjavorinská vyznačuje sa i veršovanými tvorbami.

Omladenú slovenskú poéziu pestovali ďalej Ondrej Bella (Piesne, v Pešti 1880), Tichomír Milkin, rím.-kat. kňaz, Martin Braxatoris-Sládkovičov, Somolický, Ján Jesenský, Kýčerský, Janko Botto mladší (Ivan Krasko), Hájomil a iní.

Parlament a zákon nepoznal Slováka, a predsa neonemelo jeho literárne slovo. Slovák nemal prístup k vyššiemu svojskému vzdelaniu, v štátnom a verejnom živote bol stlačený na nulu, a literatúra mu predsa ostala. Na začiatku XIX. storočia bola slovenská literárna produkcia i kvalitatívne i kvantitatívne veľmi skromná; skladala sa z knižočiek tlačených švabachom na handrovom papieri a z kalendárov a z jarmočných veršíkov, preto muselo veľmi potešiť a mysle dvíhať, že sa od rokov osemdesiatych i vnútornou cenou i objemom zmohla. Slováci nemali a nemajú ani mecénov, ani veľkých knižníc, ani skvostných zlatorezových vydaní, lebo im odobrali všetky kultúrne ústavy; obrábanie slovenskej kultúrnej postate znamenalo ustavičný nerovný boj; mocní sveta odvrátili sa od nich; cirkev, i katolícka i evanjelická, znížila sa za nástroj nepriateľom slovenského národa, a predsa literárna vec slovenská nebola stratená — mala i pracovnú družinu, i obecenstvo.

A ona stala sa dvihákom politického ruchu, hýbadlom verejného života a udržiavala slovenský národ národom.

Roku 1890 desať slovenských časopiseckých orgánov pre politiku, poučenie, zábavu, záujmy gazdovské, vychovávateľské, cirkevné, pre satiru a humor, každý svojím spôsobom, stúpalo za cieľom. Päť slovenských tlačiarní na slovenskom území šírilo tlačené slovo. Pod správou Matúša Dulu vznikol v Turčianskom Sv. Martine nakladateľský spolok na účastiny s cieľom vydávať diela zvečnelých a žijúcich slovenských spisovateľov. Veľkú zásluhu nadobudol si spolok zvlášť vydaním spisov Andreja Sládkoviča, Hviezdoslava a Vajanského románu Kotlín. Popri poézii hlasno hovorila i poučná próza. Jozef M. Hurban podal v obšírnom životopise Ľudovíta Štúra, uverejnenom v Slovenských pohľadoch z roku 1881 — 1884, široký obraz slovenského znovuzrodenia a dejov od roku 1830 do roku 1848. Prírodné vedy zveľadili Jozef Ľ. Holuby a Andrej Kmeť. V histórii Uhorska pracovali Jonáš Záborský, Franko V. Sasinek a Pavel Križko; starožitníctvo pestoval farár Jozef Kohúth, miestopis, starú biografiu a bibliografiu Alexander Lombardíni, bájoslovie a kultúrne dejiny Ľudovít Reuss, geológiu Dionýz Štúr, hvezdárstvo dr. Ján Wagner, slovenskú lingvistiku dr. Samuel Czambel, cestopis J. Kompánek, mravnovýchovné spisy Martin Húska a Fr. Richard Osvald, ktorý i ako vydavateľ, redaktor a organizátor vydobyl si veľké zásluhy; v spisbe pre mládež pracovali Otto Matzenauer, Andrej Sokolík, Ľudovít Rizner a Karol Salva.

O mravnopoučné vzdelávanie katolíckych Slovákov staral sa v Trnave založený Spolok sv. Vojtecha, ktorý pri vynikajúcej organizácii a veľkom počte (19.000) údov zaplavoval dobrou slovenskou spisbou celé Slovensko. Vedľa neho veľa vykonal Fr. R. Osvald.

A neubúdalo slovenskej spisbe ani obecenstva; slovenské slovo zapúšťalo korene do más slovenského ľudu pričinením materiálne chudobných, ale mravne bohatých slovenských ľudí. Životný základ, cieľ a zmysel slovenskej spisby je mravné vzdelanie slovenského ľudu a záchrana jeho národnosti. Krásne hovorí Vajanský: „Vytisnutým z celého verejného života neostalo nám už temer ničoho, okrem jazyka a chrámu literatúry. Chrám slovenskej literatúry prichodí mi ako grécka svätyňa, skrytá v lesnatej doline na osamelej skale, oddialená od ruchu miest a nepokojného pulzovania života obchodného, politického a vojenského. Do neho utiahla sa slovenská idea pod egidu Múzy.“ Našou svätou povinnosťou je nedať upadnúť v rumy vznešenému útočišťu nášho vrahmi ohrozeného života. Ak sa podarí slovenskú národnú spisbu i medzi slovenským ľudom pevne zakoreniť, bude i politicko-verejný život slovenského národa zabezpečený, a naopak, živorením literatúry bude i verejný život Slovákov živoriť. Teda: „In hoc signo vinces!“ Posledné roky okruh čitateľov rozšíril sa novými časopismi.

Potešiteľným zjavom je, že v slovenskej spisbe pribudlo pestovateľov a rozširovateľov v Amerike. Ťažkosť vyžitia vyhnala Slovákov zo Spiša, Šariša, Zemplína a Abauja do Ameriky už dávnejšie, kde pozakladali osady. V Uhorsku k nim neprenikali slovenské národné spisy, ale na voľnom americkom vzduchu rozvíjala sa medzi nimi i literárna činnosť. Viac veľkých časopisov staralo sa o ich duševné potreby, spolkový život skvitol spôsobom vo vlasti nevídaným, a i slovenské národné spisy vydávané vo vlasti majú v Amerike odberateľov.

Prameň: Jaroslav Vlček: Dejiny literatúry slovenskej.