Zlatý fond > Diela > Slováci — vývin ich národného povedomia 2


E-mail (povinné):

Július Botto:
Slováci — vývin ich národného povedomia 2

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Kašper, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Miroslava Oravcová, Eva Lužáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 75 čitateľov


 

I

Politické deje Uhorska od roku 1875

Dňa 3. marca 1875 predstavilo sa uhorskému snemu nové ministerstvo baróna Bélu Wenckheima, v ktorom torbu ministra vnútorných diel dostal Koloman Tisza, muž, ktorého uhorskí Nemaďari spomínajú oprávnene s ťažkým srdcom.

Tisza narodil sa roku 1830 a na základe svojich rodinných konexií stal sa roku 1848, teda už v osemnástom roku, pri kabinete grófa Ľudovíta Batthyányiho na ministerstve kultu koncipistom. Po revolúcii cestoval po cudzozemsku; po návrate z ciest vyvolil ho kalvínsky seniorát szalontiansky za kurátora (inšpektora). V tomto úrade vzdoroval cirkevnému, roku 1859 vydanému patentu tak rázne, nahnal Viedni toľko strachu, že ho roku 1860 vymenovali za hlavného župana Biharskej stolice. Ale on ani túto hodnosť neprijal, lebo v tom čase bola Uhorsku ústava len sčiastky prinavrátená; namiesto toho prijal na snem z roku 1861 vyslanecký mandát od mesta Debrecína, pripojac sa ako vyslanec k strane uzavretia (határozati párt), ktorá v svojej adrese nedala panovníkovi ani len príslušného titulu. Akú veľkú vážnosť požíval Tisza u Maďarov vidno z toho, že ho na sneme roku 1861 jednohlasne vyvolili za prvého predsedu. V tejto hodnosti dňa 26. júna prijal deputáciu slovenského národa, ktorá mu doručila memorandum svätomartinské, i to len v svojom súkromnom byte, s dymiacim čibukom. Vtedy, po prevzatí memoranda, Tisza vyslovil, že „na základe národnej rovnoprávnosti môžu všetky národnosti očakávať od krajinského snemu splnenie všetkých takých slušných žiadostí, ktoré sa zrovnávajú s celistvosťou a jednotou krajiny“. I posledné zasadnutie snemu roku 1861 prijalo ako svoje rozhodnutie jeho návrh, že „budúci snem bude pokladať za svoju najprednejšiu úlohu vyplniť všetky požiadavky uhorských nemaďarských národností, ktoré celistvosti a jednote krajiny neodporujú“. Ale jeho neskoršie skutky svedčili, že tieto jeho výpovede boli mámením, zavádzaním národností, že on ani národnostný zákon, v ktorom Nemaďarom tak skúpo boli ich prirodzené práva uznané, nezachovával a neuskutočňoval nikdy v nijakom ohľade. Lebo to by už ani jeho sofizmami preplnený rozum nebol mohol dokázať, že by slovenské kultúrne ústavy, gymnáziá a Matica, boli celistvosti a jednote krajiny odporovali, keď pri saských, srbských a rumunských kultúrnych ústavoch zostávala tá jednota nenarušená. Na snem roku 1865 dostal jednohlasný vyslanecký mandát zasa od mesta Debrecína a prijal deákovské vyrovnanie, zúčastniac sa na prvých delegáciách, ale už 17. marca 1868 zvolal do Veľkého Varadína veľkú poradu svojich prívržencov, ktorá jeho chýrečné biharské body prijala ako svoju rezolúciu. V nej bolo vyslovené, že Uhorsko je slobodnou, nikomu nepodrobenou krajinou, v dôsledku čoho že treba všetkými ústavnými prostriedkami na tom pracovať, aby boli zrušené všetky zákony, ktoré protivia sa nezávislosti krajiny, a aby do života uvedené boli všetky ustanovizne potrebné na zabezpečenie ústavnosti a nezávislosti. Inštitúciu delegácií treba teda zrušiť; spoločné ministerstvo nech prestane; Uhorsko nech dostane samostatné vojsko, nezávislé financie, obchodné záležitosti a diplomatické uznanie nezávislosti Uhorska. Pri tomto programe Tisza zotrvával sedem rokov v opozícii proti strane Deákovej, ale nemajúc sily rozstrojiť ju a prísť k moci, vyúžitkoval veľmi obratne finančnú slabosť a nerozhodnosť svojho dôverného priateľa Kolomana Ghyczyho, posledného finančného ministra Deákovej strany, s tým pokryteckým odôvodnením, že najprednejšou povinnosťou vlasteneckého snaženia má byť: usporiadanie korupciou a nesvedomitým šafárením na skazu donesených financií krajiny a len v druhom rade boj štátoprávny. S týmto osvedčením pripravil a vykonal fúziu svojej strany so stranou Deákovou. Nahovárali ho na to i jeho dôverní prívrženci. Jeden z nich odôvodňoval potrebu fúzie celkom zjavne a cynicky takto: „Sedem rokov sedela Deákova strana pri plných stoloch vlády, strana Tiszova dostala len omrvinky. Ministerské a všetky štátne úrady v stoliciach, správu štátnych majetkov, reorganizáciu súdov, to všetko dostali deákisti. Opozícia šomrala a chudobnela. Potom prišli ťažké časy. Je vraj teda teraz už predným sociálnym záujmom, aby konečne i prívrženci doterajšej opozície stali sa účastnými dobrodenia štátneho života.“ Teda pri kontemplovanej fúzii nešlo o svedomité šafárenie s krajinskými dôchodkami, o usporiadanie krajinských financií, ale o hmotné zaopatrenia materiálne zbankrotovaných prívržencov Tiszovej strany. Fúzia vykonala sa 3. marca 1875 vymenovaním baróna Bélu Wenckheima za ministerského predsedu, Kolomana Szélla za ministra financií, Kolomana Tiszu vnútorných diel, Ľudovíta Simonyiho obchodných, Bélu Perczela pravosúdnych, Augusta Treforta výučby a náboženstva, Bélu Szendeho krajinskej obrany, Tomáša Péchyho premávky a grófa Pejačevića za chorvátskeho ministra.

Peštiansky nemecký denník Neues Pester Journal nazval v jednom svojom článku toto ministerstvo kabinetom núl. O Tiszovi tvrdil, že je dobrým rečníkom, a nič viac; Széll má vraj len tú zásluhu, že je príbuzným Deákovým a zaťom maďarského básnika Vörösmartyho; ministra Simonyiho charakterizoval, že najposlednejší koncipista v ministerstve obchodu vie viac z národného hospodárstva než nový minister obchodu. Tomášom Péchym kompromitoval vraj Tisza Uhorsko pred celým vzdelaným svetom. „Muž ministrom premávky, ktorý sa do nej rozumie toľko ako hus do piva! Či Péchy počul už slovo železničný kartel? Či vie, čo treba rozumieť pod otázkou tarifovou? Otázky takého dôležitého významu má riešiť človek, ktorý pravdepodobne dosiaľ nevedel ani o ich jestvovaní. Péchy má s európskym trhom spraviť zlúčenie množstva malých železničných čiar v jedno veľké teleso! Vskutku, do puknutia smiešne!“

Tisza, Péchy a Simonyi patrili do strednej ľavej, ostatní ministri bývalej Deákovej strane.

V štátoch, ktoré majú solídne, zdravé základy, je zamieňanie sa parlamentných strán majúcich rozumné politické zásady a ekonomické ciele verejnému životu na prospech. Ale v Uhorsku takéto zdravé parlamentné strany nemohli ani vzniknúť, a to jednoducho z tej príčiny, lebo XII. článok zákona z roku 1867 nedovolil odbočenia od princípov v ňom uložených. Roku 1875 zabočil teda i Tisza so svojimi prívržencami tým smerom, že zavesiac na klinec biharské body o nezávislosti Uhorska a personálnej únii, vystavil ako požiadavku a kvintesenciu všetkej svojej štátnickej múdrosti prevzatie vládnej moci, úradov a sinekúr, v ktorých nebolo treba seriózne pracovať, ale len troviť a reprezentovať a bohatnúť z vrecák platcov daní. Lebo s tým pridŕžaním sa programov bolo to v Uhorsku všelijako, keď najväčším majstrom zapredávania politických zásad bol práve Koloman Tisza, ktorého Maďari pokladali za najumnejšieho a najčistejšieho štátnika. V tom čase v uhorskom parlamente len strana krajných ľavičiakov postavila sa na otvorené, štátoprávne opozičné stanovisko; ale ani jej program nebol úplne jednotný. Politické udalosti z roku 1906 však dosvedčili, že ani táto strana nie je ideálne čistá, že i ona vie pojednať sa s okolnosťami. Jej vodca Franc Kossuth, syn exgubernátora Ľudovíta Kossutha, ukázal sa byť márnomyseľným politikom, keď „s podržaním svojich zásad o nezávislosti Uhorska“ prijal z rúk panovníka Františka Jozefa I. úrad uhorského ministra obchodu, tajné radcovstvo, zaviažuc sa spravovať Uhorsko na základe dualizmu, teda na základe XII. článku zákona z roku 1867. Jeho strana prikývla na toto zapredanie zásad, potom i táto stratila svoj mravný význam a s ním i právo na jestvovanie.

Rozhodne, na stanovisku Deákovho vyrovnania stála roku 1875 už len strana baróna Pavla Sennyeyho, ale spoločné vojsko chcela mať ešte rakúskejším a honvédov v užšom zväzku s ním, prípadne chcela ich i zrušiť, aby sa docielili väčšie úspory; žiadala i podržanie spoločného colného územia a spoločnej banky; vôbec v jej snahách a skutkoch prejavoval sa duch a smer konzervatívny. Stredná ľavá strana zahodila síce ešte pred fúziou svoj štátoprávny program, ale jej členovia prechovávali i potom tajné túžby a ašpirácie, najmä po výlučnej moci, čo v novej liberálnej strane plodilo protivy a spory, a starí deákisti nemálo ustrnuli, keď Tisza ako minister vnútorných diel 29. apríla 1875 vymenoval trinásť nových hlavných županov, z ktorých len traja boli starí deákisti, ostatní Tiszovi ľudia.

V novej liberálnej strane nebolo dorozumenia a ašpirácie Deákovej strany trvali v nej až do rokov osemdesiatych; diferencie zjavovali sa v každej dôležitejšej veci, najmä pri kríze východnej, a na začiatku snemu z roku 1878 po okupácii Bosny bol Tisza blízko pádu.

Stránky v uhorskom parlamente neutvorili sa, ako už bolo spomenuté, na základe zásad, v dôsledku čoho opozičníci barón Pavel Sennyey a gróf Albert Apponyi tvrdili o novej liberálnej strane a o vláde z nej pošlej, že nemá zásad a že niet v nej jednomyseľnosti a ušľachtilosti. Nový finančný minister Koloman Széll nevyhotovil ani nový rozpočet, ale prijal rozpočet svojho predchodcu Ghyczyho s jeho finančnou politikou. Z toho mnohí vyvodili, že nová vláda povýši dane podľa programu Ghyczyho. Keď snem začiatkom mája roku 1875 rokoval o rozpočte, začal debatu o ňom barón Sennyey, prízvukujúc potrebu utvorenia stránok na zásadách, lebo vraj len tak je možné odstrániť nedostatky a chyby parlamentarizmu. Sennyey hovoril medziiným: „Keď hľadám ideu, ktorú vláda do popredia potisla, aby sa strana okolo nej koncentrovala, aby nebola len koalíciou moci, ale skutočnou politickou mocou, musím vyznať, že takej idey nenachodím; vidím len to, že vláda neutvorila svoju stranu vystavením istej zásady a skoncentrovaním sa okolo nej, ale radšej si osvojila zásady s opravdivou ideofóbiou, a tak práve pre tento zásadný rozdiel nemôžem sa pripojiť k vládnej strane.“

Proti ostrým výpadom Sennyeyho a Apponyiho pomáhal si Tisza nastolením národnostnej otázky, heslom „összetiporni“ (rozmliaždiť), a to pomáhalo; tým sa stal hneď populárnym a mocným.

Voľby do nového snemu, otvoreného 31. augusta, riadil už Tisza, a to s takým bezohľadným, cynickým násilím, že jeho strana dostala 329 mandátov; z tohto počtu dostalo sa jeho bývalej strednej ľavej strane 163, kým pred fúziou ich mala len 60; krajná ľavá strana nemala už ani 40, strana Sennyeyho 20, strana národnostná 24. Súčasne boli voľby i v Chorvátsku; tam strana Mažuranićova (unionistická) dostala zo 77 mandátov 60.

Tisza stal sa teda v Uhorsku priazňou Viedne, lebo tej bolo veru jedno, kto tam vládol, len nech vyrovnaním z roku 1867 nehýbal, regrútov a dane oddával, neobmedzeným pánom položenia. Opozícia žiadala síce hneď na začiatku snemu od vlády program pevne fixovaný, ale Tisza ho nedal, dôvodiac, že hoci nové tvorby v každom oddiele verejného života sú potrebné, predsa za najdôležitejšiu prácu pokladá liečiť finančný stav krajiny. Minister financií Széll snažil sa usporiadať ich konverziou 153-miliónovej úžerníckej pôžičky, novou prirážkou, 33 % daňou z dôchodkov, a vypustením 300-miliónovej pôžičky, ktorou mala byť vyplatená 153-miliónová pôžička. Rozpočet na rok 1876 ukazoval síce už len 10-miliónový deficit, ale konzervatívci, predovšetkým gróf Ferdinand Zichy, ostro napádali Szélla, tvrdiac, že jeho rozpočet je fiktívny, iluzórny; a Pavel Somssich prízvukoval i to, že bez zníženia spoločných výdavkov nemožno do štátneho rozpočtu uviesť rovnováhu. I peštianske časopisectvo akosi triezvejšie posudzovalo Széllove finančné plány, a hoci nemožno neuznať, že minister Széll dosť dobre posudzoval finančné položenie Uhorska a jeho recept, ktorým sa chystal vyliečiť finančnú chorobu, bol dielom pozoruhodným, jeho finančná politika jednako mala slabé základy. Tými mali byť len problémy, nádeje a počítanie na „obetavosť národa“.

Odstránenie deficitu už ani nebolo možné, lebo Tisza, ktorý v svojich biharských bodoch tak ostro zatracoval inštitúciu delegácií, teraz už uznal jej zákonitosť a uhorská delegácia odhlasovala ríšsky rozpočet na rok 1876 takmer bez protirečenia. Najsilnejšou podporou spoločného vojenského ministra v delegácii bol minister Széll. Býval i na poradách vojenskej komisie a solidaritu, ktorú uhorská vláda za spoločný rozpočet na seba vzala, zúžitkoval veľmi obratne; lebo proti návrhom, ktoré vo vojenskej komisii za tým cieľom podali, aby sa docielili úspory, bojoval silnejšie než ktorýkoľvek rakúsky generál alebo odborný náčelník ministerstva vojny.

Spoločný rozpočet na rok 1876 činil 114,727.484 zlatých, teda o 1,903.161 zlatých viac, než roku 1875. Po odpočítaní príjmov spoločného ministerstva a zvyšku z colných poplatkov činili spoločné výdavky 95,253.780 zlatých, z čoho pripadlo na Rakúsko 65,344.093, na Uhorsko 29,909.687. Okrem toho spoločný vojenský minister žiadal na nové delá 17,797.000 zlatých a z tejto sumy na rok 1876 pripadajúcu čiastku 8,500.000 zlatých, čo mu delegácie i povolili.

Pre túto povoľnosť a disciplínu v strane liberálnej vymenoval panovník Kolomana Tiszu za predsedu uhorského ministerstva už 25. októbra roku 1875.

Ale s Tiszovým vladárením neboli všetci Maďari rovnako spokojní. Hneď, ako bolo známe, ako stroji zreformovať stolice a v nich stoličnú administratívu, v maďarských novinách vypukla nespokojnosť. S Tiszom nespokojní Maďari ju vyslovovali takto: „My žijeme v dobe bezústavnosti; všade habkanie sem a ta, nikde ustáleného pomeru. Na sneme fabrikujú zákony, v ktorých paragrafy počtom prevyšujú paragrafy bývalého Reichsgesetzblattu, ktoré však hneď potom modifikujú. Uhorský parlament nejde dôsledne za takým určitým cieľom, ktorý by krajine poskytoval výhľad, že snem svoju úlohu hoci len čiastočne rieši. Na sneme márnia čas a majetky krajiny; tam panujú kliky. Sú to vraj znaky úpadku vlasti a národa. Všeobecná nespokojnosť a skľúčenosť ľudu dokazuje, že od snemu a účinkovania terajších strán niečo dobrého očakávať nemožno, lebo smerodajné kruhy využívajú veľké omámenie národa na to, aby pod tlakom straníckej disciplíny hnanej až do smiešnosti utvorili z vyslancov zástup otrocký koriacich sa mamelukov, akého dosiaľ nebolo. Táto panujúca klika cicia životnú silu národa ako pijavica. Čo národ v strane Deákovej zatracoval, to malo byť odstránené spojením dvoch veľkých strán, poistením väčšiny terajšej vláde; lenže nepošlo z toho to, čo si voliči žiadali. Nech sa teda nemyslí, ako by sme s tým mlčky boli uzrozumení. My musíme vysloviť, že neschvaľujeme smer, v ktorom chce vláda spraviť reformu stoličnej administratívy, pravosúdia a porúchaných financií; že nesúhlasíme s tým, aby vláda z takých dôležitých návrhov, ako je zriadenie municípií, urobila kabinetnú otázku s úmyslom upotrebiť na to konšteláciu strán, aby pod tlakom disciplíny umĺkli aj vyslanci, ktorí v dôsledku svojich praktických skúseností na poli stoličnej správy nijako nemôžu odobriť životaschopné návrhy zákonov. Toto sú veci, od ktorých uskutočnenia alebo zavrhnutia závisí budúcnosť Uhorska. Je teda čas, aby ľud prísne uvážil svoje položenie. Zákon sebazáchovy mu káže, aby v pocite svojej sily urobil v medziach zákona všetko, nech by na jeho žiadosti brali ohľad tí, ktorých ľud preto vyvolil, aby ho dôstojne zastupovali.“

Túto nespokojnosť vzbudil Tisza svojím návrhom zákona o zriadení stoličných administratívnych výborov, ktoré pozostávajúc zo štátnych, vládou vymenovaných a stoličných volených úradníkov a výborníkov, mali právoplatne rozhodnúť v administratívnych záležitostiach stolice, ba i v súkromných záležitostiach jednotlivcov. Administratívny výbor mal byť zmiešaninou, konglomerátom štátnej správy a municipializmu; z návrhu bolo zrejmé, že Tisza vedel pojednať sa s danými okolnosťami a že nebol ani za čistú štátnu administratívu, ani za municipializmus, to jest, aby agendy stoličnej správy vybavovali výlučne volení stoliční úradníci. Na sneme povstal proti nemu odpor v strane Sennyeyho, ktorá sa zasadzovala za úplné zoštátnenie stoličnej administratívy, a to, ako to jej predný člen povestný Béla Grünwald otvorene hlásal, cieľom pomaďarčiť Uhorsko skrze maďarských, vládou menovaných administratívnych úradníkov, keďže v návrhu nebola táto možnosť celkom zabezpečená. Ale zavrhovali ho i municipialisti, vidiac v ňom zničenie stoličnej samosprávy. Povestný, politickým snahám nemaďarských národností vcelku priaznivý vyslanec Ľudovít Mocsáry osvedčil sa o ňom verejne, že radšej nech sa uvedie bachovský stoličný systém a nech sa uhorská stoličná samospráva s úctou na bok odloží, ako keby sa mala takto mrzačiť a kyptiť.

Proti tomuto návrhu zaviedol zásadný boj Grünwald brožúrou Naša verejná správa a sloboda (Közigazgatásunk és a szabadság). Tisza totiž neuznával, že je uhorská administratíva celkom zlá, a bol ten mienky, že čo je v nej zlé, to možno v rámci autonómie napraviť; Grünwald naproti tomu tvrdil, že s uhorskou administratívou nik nemôže byť spokojný, lebo niet v nej ani správnosti, ani poriadku; Tisza zamýšľal udržať a rozšíriť len polovičatú municipiálnu autonómiu; Grünwald žiadal jej celkové odstránenie v záležitostiach politických a policajných; ľud nech má vraj účasť len na správe miestnohospodárskych záležitostí a v obci, lebo autonómia panuje vraj len tam, kde autonómni funkcionári konajú svoje práce zadarmo. Tisza bol za voľbu úradníkov, Grünwald za vymenovanie, lebo pri voľbe panuje vraj protekcia a rodinkárstvo. Ale v tom už obaja súhlasili, že predným cieľom verejnej správy má byť i pomaďarčenie Nemaďarov. Naproti tomu v tom čase bolo i niekoľko triezvejších a objektívnejších maďarských publicistov a politikov, ktorí zo svojho stanoviska vyznávali, že politicky národ Uhorska je síce jednotný a nerozlučiteľný, že vodcovstvo patrí síce podľa prirodzenosti, histórie a zákona maďarskému ľudu, avšak tento jednotný uhorský štát ostane v etnografickom ohľade predsa len mnohojazyčným, a tak zdravý rozum a skutočná reálna politika musia počítať s týmito faktormi, danými históriou a skutočnosťou. Národnosti, ich reči a zvláštnosti nie sú pre štát nebezpečné, ani kultúrne pestovanie ich zvláštneho národného života. Ide teda len o to, aby sa rozumné zákonodarstvo a obozretná vláda vynasnažili uviesť do života spravodlivý a zodpovedajúci administratívny systém, ktorý by každému občanovi zabezpečil poriadok, bezpečnosť a slobodu; na druhej strane však majú sa záujmy všeobecnosti zabezpečiť hodnými, spoľahlivými a osobne zodpovednými orgánmi, aby sa občania i jednotlivo i vo všeobecnosti dobre cítili a milovali tento štát ako svoju otčinu. Teda nie ničiaci boj, ale poriadne zákonodarstvo, svedomitá, energická, úslužná vláda a administratíva sú jediné pravé prostriedky získať rozličné kmene a potlačiť národnostné a separatistické čachre.

Ale výstražné hlasy odzneli naprázdno; návrh sa stal zákonom a i na otázku municipializmu sa skoro zabudlo, lebo vážne udalosti na juhu, borba južných Slovanov za slobodu, povstanie v Bosne, Hercegovine a v Bulharsku upútali pozornosť nielen Uhorska, ale celej Európy; išlo o bytie alebo nebytie Turecka ako európskej dŕžavy, o udržanie európskej rovnováhy, o záujmy Anglicka, Rakúska a Ruska na Balkáne, slovom mohla z toho povstať taká konflagrácia, z ktorej by bola vznikla veľká európska vojna.

Oheň vybúšil v malej Hercegovine, počítajúcej 254.000 duší a od roku 1520 s Bosnou pripojenej k tureckej ríši. V obyvateľstve bolo 107.000 mohamedánov a 147.000 kresťanov. Mohamedáni boli takmer všetci poturčenci a hovorili jazykom srbským. Boli z väčšej čiastky potomkami bývalej hercegovinskej šľachty, ale zarytými fanatikmi, ktorí si síce podržali niektoré dobré slovanské vlastnosti, ale osvojili si aj zlé vlastnosti Turkov, lenivosť, intrigánstvo, ukrutnosť, hrabivosť a nesvedomité zdieranie a utláčanie kresťanov.

Všetka lepšia pôda bola v rukách poturčencov, ktorým kresťanské obyvateľstvo muselo slúžiť. Nebolo horšieho stavu a položenia od toho, v ktorom sa nachodili tamojší kresťania. V nedobrých pomeroch premenila sa i povaha kresťanov, privykli znášať i najhoršie utláčanie. Ináč boli železnej telesnej sily, udatní a mierumilovní. Staré slovanské zvyky a obyčaje zachovali sa u nich, ako aj ich jazyk slovanský, najľúbozvučnejší na slovanskom juhu. Veľkým nešťastím bola veľká nenávisť medzi rímskokatolíkmi a pravoslávnymi, lebo často sa väčšmi nenávideli medzi sebou ako svojho utláčateľa Turka. A predsa Turci dovolili si proti ujarmeným Juhoslovanom na Balkáne neslýchané ukrutnosti. Zbíjanie majetku, vraždenie otcov a synov, odnášanie diev bolo na dennom poriadku, a keď urazená ľudskosť siahla k obrane, keď sa chcel vymôcť okrádaný a vraždený národ vlastnou silou z otroctva, nesvedomitá európska diplomacia pomáhala Turkom urobiť poriadok a kultúrne štáty európske pokojne dívali sa na turecké zderstvo a tyranstvo. Následok toho nevystal, ako vystať nemohol. Turci, chcejúc pohodlne žiť a nepracovať, našli si vždy prostriedky, aby naplnili svoje vrecká. Tak sa stalo i roku 1874. Našli nový druh dane, takzvanú daň z dobytka. Dali popísať všetok dobytok a uložili naň daň, miestami dva i viac ráz, takže uvalili na jednotlivcov dvoj i viacnásobnú daň a nariadili, aby sa daň bez milosti vybrala, a kto viac platiť nemôže, aby sa mu i posledné odpredalo. Ako sa táto daň vyberala, postačia tieto príklady: obyvatelia niektorých obcí na planine Dobarsko pole boli vyzvaní, aby dobrovoľne vyplatili daň. Keď odpovedali, že je im to teraz nemožné, zavreli ich do domu, dom podpálili, takže v ňom za živa zhorelo dvadsať osôb. Na druhom mieste zavreli poplatníkov do domu, strhli strechu z domu, polievali z času na čas nešťastné obete studenou vodou a nedali im ani jesť, ani piť, kým ich neumorili. V dôsledku takýchto ukrutností ľud povstal a hľadiac si zabezpečiť aspoň biedny život, v zúfalstve vrhol sa na svojich vrahov. Mal dobrých vodcov.

Srbská zem v Starom Srbsku, v Bosne, v Hercegovine a vôbec po širokom-ďalekom Balkáne rodila už za starodávna junákov, hrdinov, ktorých dejepis na večné veky bude pripomínať ako vzor vernosti k národu. Boli to Nemanovci, cár Lazar, Dušan, Jugovićovci, Čierny Ďuro, Obrenović, Luka Vukalović a mnohí iní. Mnohí z nich vykrvácali pod Belehradom, na Kosovom, ale na ich mohylách neprestal potomok spievať „Što je nekad bylo naše, opet može byti naše“, a i v novších časoch rodili sa synovia slobody smelej mysle a oceľových pŕs. Pop Bogdan Zimonić, Lazar Sočica, Miťa Ľubibratić, Stojan Kovačević, Peko Pavlović, Marko Miljanov, všetko junáci neohrozenej mysle a oceľových pästí, postavili sa na čelo zversky trápeného ľudu a začali v horách hercegovinských guerilové boje proti Turkom.

Európska diplomacia ich spočiatku bagatelizovala. Mnohí Maďari nazvali charakterom najčistejších junákov len zlodejmi, zbojníkmi oviec (birka-tolvajok). Ale keď sa oheň šíril a prerážal do susednej Bosny, keď zverstvá a zderstvá tureckého vladárenia ani zakryť, ani zamlčať nebolo možné, keď už bolo jasné, že pri podpore Srbska a Čiernej Hory ani nebude možné uhasiť požiar a že je tureckému panstvu v Hercegovine koniec, potom už zamiešala sa do vnútorných vecí Hercegoviny i európska diplomacia, vyzvúc Hercegovincov prostredníctvom svojich zástupcov, ktorí sa radili v Metkovičiach, aby kapitulovali a ďalej trpeli turecké zverstvá.

Povstalci odpovedali európskym komisárom prípisom dňa 12. septembra dôstojne a primerane: „Európa porobila dodnes rozličné zmeny s trónmi vzdelaných kráľov, cisárov a kniežat, a dnes, vo veku vzdelanosti, držíte barbara Turka. Pod tureckým bičom nechceme a nemôžeme žiť. Ľudia sme, a nie dobytok. Ak nám nechcete pomôcť, prinútiť nás nemôžete, aby sme sa vrátili do poroby. Tureckým sľubom viac neveríme a o vašich zárukách, ktoré nám ponúkate, presvedčili sme sa, že nemajú u Turkov nijakej platnosti. Chceme slobodu, pravú a úplnú slobodu. Živí sa do rúk tureckých viac nevrátime.“ Pozoruhodný a významný bol v tom čase pamätný spis Michala, metropolitu srbského, adresovaný všetkým národom Európy, aby pomohli v biede nešťastným povstalcom. „Turci v druhej polovici XIX. storočia proti kresťanskej civilizácii a každému ľudskému citu a pred očami velikášov a mocných na koly narazili živých ľudí, na ražni upiekli živú ráju. Nuž keď teda zúfajúca kresťanská rája azda naposledy chopila sa zbrane, aby jej útrapy vzali koniec alebo aby umrela, či veľké a vzdelané národy Európy môžu sa pokojne dívať a ľahostajne mlčať? Či mučenícky ľud v Bosne, Hercegovine a v Starom Srbsku nezaslúžil si v svojom nešťastí sympatie Európy práve tak ako grécky ľud, ktorému pred päťdesiatimi rokmi pospiechali na pomoc Anglicko, Francúzsko a Rusko? Rozpamätajte sa, bratia a sestry, ktorí šťastne žijete v svojej domovine, na všetky tieto okolnosti. Rozpamätajte sa a dajte sa nakloniť, aby ste nás podopreli v našom nevýslovnom nešťastí, nech je to či v mene spoločného slovanského pôvodu, či v mene kresťanstva a svätej kresťanskej cirkvi a či konečne v mene človečenstva.“ — Ale nepomáhal nik len Slovania. Týchto sympatií použilo i kniežatstvo srbské, aby sa mohlo celkom oslobodiť spod tureckého paddanstva, lebo v tom čase bolo ešte poplatníkom Turecka. I srbský kňaz Milan Obrenović vypovedal teda Turecku vojnu, ktorá sa však neskončila víťazoslávne, lebo kým na Čiernej Hore srbskí junáci pod vodcovstvom svojho hrdinského kniežaťa Mikuláša v údolí Zety, vo Vlčom Dole, pri Duge slávili i proti presile tureckej víťazstvo za víťazstvom, Srbi v kniežatstve podľahli presile a po porážkach pri Džunise a Alexinci ustúpili z bojiska, oddajúc osud balkánskych Slovanov do rúk mocného záštitníka pravoslávneho Slovanstva, do rúk ruského cára.

Vojna rusko-turecká, vedená súčasne na dvoch frontoch, v Malej Ázii a na Balkáne, skončila sa úplným víťazstvom ruskej zbrane. Rusi prebili sa až k bránam Carihradu a svätoštefanským mierom bolo oslobodené nielen Srbsko, ale i Bulharsko, ktorého hranice siahali až k bránam Carihradu.

Borba balkánskych Slovanov za slobodu rozprúdila maďarskú verejnú mienku v prospech Turkov. Abdulovi Kerimovi, tureckému generálovi, víťazovi nad Srbmi pri Džunise a Alexinci, peštianska univerzitná mládež niesla čestnú šabľu až do Carihradu na znak sympatií Maďarov k Turkom. Každé turecké víťazstvo sa oslavovalo a maďarskí vyslanci rečnili za integritu Turecka, žiadajúc, aby balkánski Slovania ostali i ďalej v tureckom otroctve. V tomto smere pracovala veľmi silne i peštianska maďarská žurnalistika.

Rakúska vláda vyhlásila sa v tomto boji za neutrálnu; panovník František Jozef už 22. septembra 1876 poukázal na veľký význam povstania južných Slovanov, ale súčasne prejavil i nádej, že bude možné zachrániť pokoj Európy a Rakúsko-Uhorska. Na interpeláciu vo finačnom odbore rakúskej delegácie minister gróf Andrássy odpovedal, že ohľadom povstania južných Slovanov je možná dvojaká politika: alebo ustavične mobilizovať, alebo byť stále v pohotovosti. On je, vraj, priateľom toho druhého spôsobu; ale pozdejšie opravil sa v tom zmysle, že udržanie mieru je spoločným záujmom oboch polovíc ríše. Na základe tejto enunciácie povolili rakúsko-uhorské delegácie osemnásť miliónov zlatých na kruppovské delá.

V srbsko-tureckej vojne sa stalo, že 5. júla 1877 prišiel uhorský parník Tisza veľmi blízko k hradbám belehradskej pevnosti. Veliteľ pevnosti, nazdávajúc sa, že parník sa približuje k hradbám so zlým úmyslom, dal naň z hradieb páliť a hoci na lodi a na mužstve nebolo nijakej škody, Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo tento prípad za casus belli, žiadajúc od srbskej vlády zadosťučinenie. Andrássy uspokojil sa síce so zosadením veliteľa pevnosti, ale hneď a zaraz vyslal na dolný Dunaj dva vojenské monitory, ktoré kotvili striedavo pri Zemune a Belehrade.

Úradne vyhlásená neutralita ríše rakúsko-uhorskej bola len fikciou a mámením. Rakúsko-uhorský kancelár gróf Andrássy rozoslal 30. decembra 1875 európskym vládam svoju povestnú nótu vo veci tureckých reforiem, ktorý skutok už sám v sebe obsahoval zamiešanie sa do vnútorných vecí Turecka, následkom čoho uhorsko-srbský vyslanec na uhorskom sneme dr. Michal Polit adresoval ministrovi Tiszovi 4. marca 1876 interpeláciu: „Či Andrássyho nóta bola rozposlaná európskym vládam so súhlasom uhorského ministerstva a či uhorská vláda schvaľuje toto zamiešanie sa Rakúsko-Uhorska do vnútorných vecí Turecka?“

Tisza odpovedal 11. marca menom uhorskej vlády, že Andrássyho nótu schvaľuje, lebo že uhorská vláda chce s európskymi veľmocami udržať pokoj, a Andrássy dobre robí, keď sa usiluje o to, aby povstanie na Balkáne bolo udusené reformami, lebo nóta neobsahuje iné ako to, aby veľmoci radili Turecku reformami utíšiť povstalcov. Ohľadom stanoviska Rakúsko-Uhorska proti Srbsku vyslovil sa v tom zmysle, že zo svojej strany si praje, aby Rakúsko-Uhorsko bolo v priateľskom pomere so Srbskom a so všetkými európskymi štátmi. Ale naopak: v súvislosti s národmi (népeknél) bývajúcimi pod uhorskou korunou nemôže byť reči o pomere priateľstva, ale len o povinnosti, ktorú, už či to robia oduševnene, či z prinútenia, ale plniť musia.

O tom, čo je povinnosť uhorských národov ohľadom povstania južných Slovanov, menovite Srbov v kniežatstve, Tisza poučil ich svojím obežníkom adresovaným 4. júla uhorským stoliciam, v ktorom im prísne nakladá, aby verbovanie a zbierky pre Srbov znemožnili. V tom istom čase začalo sa stíhanie, prekutávanie domov a väznenie i v bývalej Vojenskej Hranici. Tam skrsol totiž chýr, že Srbi chcú katolíckych Chorvátov povraždiť a Milana Obrenovića vyhlásiť za kráľa Bosny, Chorvátska a Srbska.

Proti slovanským pohybom bola Tiszova vláda rázna; prichodilo jej teda aspoň naoko chrániť neutralitu i proti maďarským demonštráciám. Z tej príležitosti, že turecký baša Abdul Kerim porazil srbské vojská, peštianska univerzitná mládež chcela peštianskemu tureckému konzulovi Sermetovi na oslavu tureckých víťazstiev usporiadať fakľový pochod, Tisza ho nedovolil, následkom čoho zástup počítajúci 15.000 ľudí robil 25. októbra na peštianskych uliciach demonštrácie. Entuziastické sympatie k Turkom v tom čase splodili takzvaný puč sikulský. Vojenský dôstojník Horváth naverboval v Sedmohradsku vojakov Sikulov, zaopatril zbraň a strelivo, chcejúc od chrbta napadnúť Rumunov z kráľovstva, ktorí ako spojenci Ruska tiahli do rusko-tureckej vojny. Takéto sympatie prechovávali a prejavovali maďarskí vyslanci i na sneme a zhromaždeniach stoličných výborov. Maďari vôbec boli za udržanie integrity Turecka. Šomoďská stolica predložila snemu reprezentáciu, aby ju nedovolil uraziť. Pri podaní reprezentácie vyslanec Ernest Simony upozornil vládu, že by okupovanie Bosny a Hercegoviny spôsobilo medzi Maďarmi všeobecné pohoršenie. Pri tej príležitosti ozval sa na sneme i vyslanec, gróf Albert Apponyi, vysloviac, že idea konzervativizmu vyžaduje konzervatívnu východnú politiku. Ale Benjamin Kállay, neskorší bosniansky vicekráľ, razil už v tom čase cestu okupácii, lebo osvedčil sa na sneme, že by bolo chybou proklamovať okupovanie Bosny a Hercegoviny, alebo protestovať proti nej.

Medzitým víťazstvá Rusov v rusko-tureckej vojne zvestovali južným Slovanom ich oslobodenie spod tureckého jarma. Pád Plevna dňa 10. decembra 1877, zajatie tureckého generalissima Osmana-bašu s jeho celou armádou pri Plevne naplnilo Maďarov veľkými obavami, plevniansku katastrófu pripodobňovali világošskej a spriateľovali sa teraz už s myšlienkou rozdrobenia Turecka. Ruskému cárovi Alexandrovi II. gratulovali k skvelému víťazstvu i panovník František Jozef a arciknieža Albrecht, dôkazom toho, že po víťazstvách Rusov vyhlásená neutralita Rakúsko-Uhorska už nemá zmyslu. Orgán maďarskej verejnej mienky, maďarský politický denník Pesti Napló písal 18. decembra, že ani Srbi, ani Čiernohorci nepomýšľajú podniknúť niečo proti Bosne, lebo táto krajina má pripadnúť Rakúsko-Uhorsku, a to ako náhrada za jeho zahraničnú politiku, ktorej nevyhnutným výsledkom budú vraj: suverénna a zväčšená Románia, zaokrúhlená Čierna Hora, nezávislé Srbsko a samostatné Bulharsko, rozprestierajúce sa až k bránam Carihradu, a konečne ako koruna všetkého: pripojenie Bosny a Hercegoviny k Rakúsko-Uhorsku. Ale vznikli aj obavy. „Terajšie štátoprávne formy,“ mudroval ten istý Pesti Napló, „sotva sa dajú udržať pri takom neočakávanom územnom vzraste. Poznáme snahy Slovanstva, vieme, že sa chce rozšíriť a k moci prísť, a preto nepochybujeme, že v krátkom čase i u nás vystúpilo by s takými ašpiráciami, ktoré by vzdorovali každému odporu. Nemožno podporovať na našich hraniciach také útvary, ignorovať takéto snahy v našom štáte. Isté je, že víťazstvo Slovanstva mohutne podoprie idey federalistické a že dualistickú štátnu formu nebude možné udržať bez naštrbenia, keď nás zaplaví víťaziace Slovanstvo.“

Ale pre vnútornú slabosť Slovanstva tieto proroctvá sa podnes nesplnili.

Po páde Plevna boli v Pešti zasa veľké demonštrácie. Ľudové zhromaždenie, odbavované v Pešti za predsedníctva košutistu Ignáca Helfiho, rozhodlo vyslať k ministrovi Tiszovi vyslanstvo, aby brannou mocou prekazil výboje Ruska. Za vyslanstvom valil sa veľký zástup ľudu do Budína k bytu ministra Tiszu, a keď minister neprijal vyslanstvo, ľud s veľkým krikom vybil Tiszovi obloky a demonštrantov muselo rozohnať vojsko.

Proti východnej politike Rakúsko-Uhorska bolo naoko i v Tiszovej strane silné reptanie a vrenie, ale Andrássy a Tisza nedali sa zastrašiť a na sneme a v delegáciách dali si na okupovanie Bosny a Hercegoviny odhlasovať i šesťdesiatmiliónový úver. Potom nasledovala okupácia; súčasne boli aj voľby do uhorského snemu, s výsledkom pre Tiszu veľmi priaznivým. Maďari horlili síce za integritu Turecka, ale zato volili za vyslancov ľudí, ktorí bezpodmienečne podporovali Tiszovu východnú politiku, smerujúcu na rozdrobenie Turecka. Pri voľbách prepadli síce i takí koryfeji ako Tisza, Sennyey, Jókai, Zichy, ale zato každému z nich ponúkli aj tri iné okresy; sám Tisza dal sa vyvoliť v Szepsi-Szent-Györgyi.

Poľný zbrojmajster Filippović vydal už 27. júla zo svojho hlavného tábora v Brode proklamáciu k národom Bosny a Hercegoviny, vysloviac v nej, že vojsko rakúskeho cisára a uhorského kráľa prichádza do krajiny ako priateľ za tým cieľom, aby urobilo koniec násilenstvám a nepokojom; ono chce vraj brániť, a nie potlačovať. Dňa 29. júla prešlo cez Sávu 66.000 mužov rakúskeho vojska; hneď potom, 1. augusta, vtrhol i generál Jovanović do Hercegoviny smerom k Mostaru.

Rakúsko postavilo teda na čelo okupačného vojska generálov slovanského, srbsko-chorvátskeho pôvodu iste s tým zámerom, aby si južných Slovanov získalo a úmysel okupácie urobilo populárnym. Ale mohamedánske obyvateľstvo bránilo sa srdnate; fanatik Hadži Loja oduševnil mohamedánov k zúfalému odporu a pri Maglaji a Epči bolo postupujúce rakúsko-uhorské vojsko odrazené a zatlačené. Na poslednom mieste bojovalo i riadne turecké vojsko na dôkaz toho, že turecká vláda protiví sa okupácii. V polovici augusta čakal okupujúce vojsko citlivý nezdar: generála Szapáryho, ktorý mal zaujať Zvornik, Turci zatlačili až po Doboj, zavrúc a obliehajúc ho v tomto meste, a tak hoci Filippović 19. augusta zaujal Sarajevo, dokázalo sa, že výprava do Bosny nie je „vojenskou prechádzkou“, ako ju minister gróf Andrássy ľahkomyseľne pomenoval. Najšťastnejší bol generál Janović, lebo obsadil veľmi rýchlo Hercegovinu a 5. augusta bolo už i hlavné mesto Mostar v jeho moci. Ale pomery v Bosne vyžadovali mobilizovať ešte jeden armádny zbor, takže počet vojska vyslaného na okupáciu činil 280.000 mužov. Táto veľká sila zlomila konečne odpor Turkov a začiatkom októbra bola okupácia Bosny a Hercegoviny úplná.

Rakúsko dostalo mandát na túto okupáciu od berlínskeho kongresu európskych diplomatov, ktorý zišiel sa síce údajne, aby v Turecku urobil poriadok, v skutočnosti však, aby pripravil Rusko o výsledky jeho krvavého, ťažkého, i hmotných i mravných obetí plného namáhania. Na berlínskom kongrese dominoval Bismarck a Andrássy, teda Nemec a Maďar; oni informovali účastníkov kongresu v tom zmysle, že prevaha Ruska na Balkáne je porušením rovnováhy štátov európskych, ak pod vplyvom Ruska stojace organizované Bulharsko bude siahať až po Carihrad a ak Bosna a Hercegovina ako slovanské kniežatstvá padnú do sféry slovanskej moci. Tak ostalo Rusko na kongrese izolované a muselo pristať na to, aby Rakúsko okupovalo Bosnu a Hercegovinu. Druhá alternatíva, bojovať proti polovici Európy, bola v tom čase nemožná.

Andrássy usiloval sa nahovoriť i Turecko, aby aj ono schvaľovalo okupáciu. Turecký posol Karateodori konečne pristal na okupáciu, ale len tak, keď bude trvať len dva roky. Ale kongres odmietol túto požiadavku a keď sa zastupitelia Turecka preto verejne ponosovali, osopil sa na nich Bismarck spurne, že kongres sa zišiel, aby zachránil európsky mier, a nie aby sa zasadzoval za integritu Turecka. Rozhodnutia kongresu sú pre Turecko výhodné, lebo zachránili mu krajiny oveľa väčšie a bohatšie, ako sú Bosna a Hercegovina. Tak povstal povestný XXV. článok berlínskeho kongresu, ktorým Rakúsko oprávnené bolo zaujať Bosnu a Hercegovinu.

Ale stav verejnoprávny ostal do 7. októbra 1908 nezriadený a vojenské právo, právo výboja, z nedostatku iného mravného základu spravovalo sa hypotézami a fikciami. Niet toho práva, tej rabulistiky, ktorými by sa dalo dokázať, že vojenské veliteľstvo mohlo Bosniakov protiviacich sa okupácii pokladať za povstalcov, rebelov. Verejnoprávny zmätok trval do 7. októbra 1908; suverénnym pánom Bosny a Hercegoviny bol dotiaľ turecký sultán a Rakúsko malo tieto krajiny len administrovať a udržiavať v nich poriadok. Následkom tohto neriešeného, neprecizovaného stavu a ukrývajúcich sa protív mohli v praktickom živote povstať divné protivy. Andrássy nechal zásadné riešenie verejnoprávnych otázok bokom, a tak okupované územie nedostalo charakter verejnoprávny a celá bosnianska akcia mala spočívať na medzinárodných pomeroch. Tým sa Rakúsko oslobodilo predbežne od riešenia ťažkej otázky: kam majú náležať Bosna a Hercegovina, a položilo ju do sféry záležitostí spoločných. Riešilo ju 7. októbra 1908 tým, že panovník František Jozef I. oktrojovaním a proklamáciou v ten deň vydanou vyhlásil Bosnu a Hercegovinu za anektovanú, pripojenú k ríši rakúsko-uhorskej a prislúchajúcu pod pragmatickú sankciu.

Hoci strana Tiszova predstavovala sa na sneme ako silne organizovaná a slepo poslušná, bola jej rozkolísanosť dosť zrejmá, lebo Tiszove odpovede na interpelácie vo veciach okupovania Bosny a Hercegoviny vzal snem obyčajne len desaťhlasovou väčšinou na známosť, a i to bývali len hlasy ministrov a štátnych sekretárov. Tisza si pomohol rekonštruovaním ministerstva; za ministra financií dal vymenovať grófa Júliusa Szapáryho, za ministra obchodu baróna Keménya, teda mužov z najvyššej maďarskej aristokracie, čím si získal priazeň maďarských aristokratov a tak upevnil svoje postavenie. Tak doplnená strana stala sa zasa silnou, a keďže ochotne honorovala a plnila všetky požiadavky Viedne, bola i vo Viedni populárna a milá. V Rakúsku naproti tomu boli politické pomery rozhárané pre neposlušnosť stránok voči požiadavkám dvora. Ústavácka strana s ministerstvom kniežaťa Auersperga nemohla konsolidovať pomery Rakúska, a keďže i okupácia Bosny zatracovala a v otázke hospodárskeho vyrovnania zaujímala silne centralistické stanovisko, rakúskych Slovanov však nenávidela, musela odstúpiť a urobiť miesto vláde Slovanom priaznivejšej, lebo štátny stroj bez podpory Čechov, Moravanov a Poliakov strojil vypovedať službu. S ňou padol i minister zahraničných vecí gróf Andrássy, tento zaťatý nepriateľ Slovanov, urobiac miesto Nemcovi, barónovi Haymerlovi. Maďari potešovali sa nad touto stratou tým, že Andrássy už i tak splnil svoju misiu, keď zahraničnú politiku Rakúska položil na iné základy. Panovník prepustením Andrássyho chcel zmierniť a utíšiť hnev dvojfarebnou rakúskou politikou urazeného Ruska, a nepomohol si Andrássy ani bozkaním ruky cárovi Alexandrovi II. pri svojej diplomatickej návšteve v Petrohrade.

Predsedom rakúskeho ministerstva stal sa 14. augusta 1880 gróf Eduard Taaffe, muž vcelku dosť priaznivý snahám rakúskych Slovanov. O svojom ministerstve tvrdil, že stojí nad stranami. Za neho zúčastnili sa na ústavnom živote Rakúska činne i Česi, zbierajúc omrvinky národnej rovnoprávnosti pod stolom rakúskych štátnikov, ako sa o politike českej v tom čase vyslovil politický vodca Čechov dr. Ladislav Rieger.

Vo vnútornej politike Uhorska Tisza dostal od dvora úplne voľnú ruku. Maďari zbujneli natoľko, že keď 21. mája 1886 major spoločného vojska Ľudovít Janský ovenčil pomník generála Hentziho, ktorý hrdinsky padol pri obrane Budína roku 1849, protestovali proti tomu skutku vďačnosti a úcty búrlivými pouličnými demonštráciami a utíšili sa len vtedy, keď Tisza stigmatizoval Janského skutok netaktickým, nemiestnym, tvrdiac, že vysoké vojenské kruhy sú s touto jeho enunciáciou uzrozumené, a keď i panovník osobitným kráľovským prípisom vyslovil, že „je poľutovaniahodné, ak pre ojedinelé skutky posudzuje sa nepriaznivo celé vojsko“. Ale arciknieža Albrecht bol iného náhľadu; svojím povestným prípitkom v Bosne rozhodne zatracoval Tiszovu enunciáciu.

Tisza zaoberal sa potom reformou administratívy; políciu organizoval žandarmériou; i touto i stoličnými administratívnymi výbormi a županstvom bol by chcel raziť cestu štátnej administratíve. Ale pravosúdne a iné reformy vystali; nebolo nijakých koncepcií, ani peňazí potrebných na to, a po demonštráciách a erupciách z časov rusko-tureckej vojny, okupácie a Janského aféry nastúpila v Uhorsku rozladenosť a apatia. Vystali len časté ministerské krízy a tak sa zdalo, že Tiszova moc je z jeho strany upevnená na mnohé roky.

V tomto mĺkvom čase sviežejšou premenou bola len krajinská výstavka v Pešti, na základe XII. článku zákona z roku 1883 otvorená dňa 2. mája 1885 panovníkom v prítomnosti zahraničného diplomatického zboru, spoločných a rakúskych ministrov a Bismarckovho osobitného povereníka. Maďari boli týmito zovnútornými formalitami uveličení, hovoriac s veľkou dávkou megalománie, že s nimi musí každý počítať, kto na východe chce robiť politiku alebo kupčiť. — Dynastia predstavila sa pri tejto príležitosti ako maďarská a prostredníctvom svojho rečníka korunného princa Rudolfa, lichotila len Maďarom, akoby výstavka bola výsledkom len práce Maďarov, a nie všetkých národov Uhorska.

Korunný princ Rudolf povedal v svojom prívete toto:

„Od tisíc rokov udržal sa tento národ (rozumel maďarský) v premenách šťastia a nehôd a na zemi svojimi predkami zaujatej založil mohutný verejný život. V dnešný deň spojujú sa s obnovenou silou všetky krajiny koruny svätoštefanskej v slávnosti pokoja, ktorá vlasti a zahraničiu poskytuje skvelý dôkaz toho, ako pozdvihlo sa Uhorsko v čase pomerne krátkom pod múdrou, osvietenou a oddanou správou Vášho Veličenstva pri oduševnenom vlastenectve národa. Tento veľký až prekvapujúci pokrok Uhorska v prácach všeobecnej vzdelanosti je na tomto mieste v priestrannom, pestrom obraze zahrnutý. Umnosť, usilovnosť a schopnosť národov (maďarsky: népek) bývajúcich na území koruny sv. Štefana vysoko povzniesli poklady prírody a urobili ich plodonosnými. Je to skutočný vojenský priezor poľného a lesníckeho hospodárstva, stádochovu, baníctva, priemyslu, ručnej práce, literárneho, vedeckého, umeleckého, staviteľského tvorenia Uhorska a vývinu jeho školstva. Tu máme skutočné dôkazy toho zdravého vnútorného vývinu, na ktorý s citom úplného zadosťučinenia hľadí vlastenec. Tento pokrok pozdravia s radosťou všetky pod požehnanou berlou Vášho Veličenstva spojené krajiny a príslušníci všetkých cudzích národov, ktorí študujúc výstavku, so spravodlivým uznaním ocenia ducha a skutkovú silu Uhorska.“

Panovník poukázal vo svojej odpovedi na veľký význam tejto výstavky, keď ju pomenoval národnou, vyše úrovne obyčajných výstaviek stojacou slávnosťou, prízvukujúc, že nie je jej jediným cieľom, aby požehnaný vývin krajín uhorskej koruny predstavila svetu, ale aby hlasne zvestovala i to, že tieto pekné krajiny zaujímajú medzi kultúrnymi štátmi v každom ohľade významné miesto.

Vyzdvihnutím toho, že v Uhorsku Maďari založili mohutný verejný život, korunný princ lichotil maďarskej márnomyseľnosti neodôvodnene a nehistoricky, lebo veď tento mohutný verejný život založili všetky národy Uhorska, teda nielen Maďari sami; oveľa viac pravdy bolo v jeho výpovedi, že „umnosť, usilovnosť a schopnosť národov bývajúcich na území koruny sv. Štefana vysoko povzniesli kultúrnu úroveň Uhorska a s ňou prirodzene i mohutný verejný život“. Ale málo pravdy bolo v tom, že sa v ten deň (otvorenia výstavky) spojili všetky krajiny koruny svätoštefanskej v slávnosť pokoja, a ešte menej v poukázaní na zdravý vnútorný vývin, ktorého vôbec nebolo. Maďarizácia dusila v tom čase nemaďarské národy až tak silne, odoberala im podmienky prirodzeného, zdravého vývinu v takej miere, že o vnútornej sile a o slávnosti pokoja už nemohlo byť ani reči.

Ale ani takéto neodôvodnené a neobjektívne lichotenie nedonieslo želané ovocie dvoru a Tiszovi, lebo Maďari snívali o samostatnej štátnosti, o ktorej hneď potom dosvedčilo sa, že jej niet, ani že jej tak priam nebude. Sklamanie v tomto smere ukázalo sa o krátky čas a veľmi pobúrilo Maďarov proti dvoru a Tiszovi.

Keď potom medzi Rakúsko-Uhorskom a Rumunskom vypukol chotárny spor, Tisza vyhlásil a uznal, že chotárna hranica medzi Rumunskom a Rakúsko-Uhorskom je spoločná; toto zoznanie však involvovalo uznanie štátnej spoločnosti a tak nesamostatnosť Uhorska. Maďarskí prepiatci videli v tom veľkú urážku, útočili vehementnými interpeláciami na Tiszu, ktorý si pomáhal výhovorkami nič neznamenajúcimi, že sa podobné verejnoprávne gravamina v budúcnosti nestanú. Podávajúc vysvetlivky o tomto chotárnom spore, Tisza prezradil veľkú nezbehlosť vo verejnom práve Uhorska. Pred svojimi dôvernými priateľmi úprimne priznal, že nemal ani tušenia o tom, že by chotárny spor s Rumunskom bol urážkou verejnoprávnou. Druhý úder zadal mu gróf Július Andrássy pri príležitosti reformy panskej snemovne, kde Tisza musel sa pojednať s feudálnymi pánmi a zo stopäťdesiat ním navrhnutých členov vytrieť sto. Pyšný aristokrat Andrássy povedal totiž pri tejto príležitosti, že chce síce, aby Uhorsko bolo parlamentárne a liberálne, ale predsa nechce, aby bolo krajinou zriadenou na demokratických zásadách. Andrássymu, chýrečnému európskemu štátnikovi, bol liberalizmus možný i bez demokratizmu, kdežto podľa princípu spravodlivosti niet liberalizmu tam, kde niet demokratizmu.

Ďalším negovaním a ponížením maďarskej štátnosti bola povestná osnova 14. a 25. § branného zákona, ktorá zapríčinila zaslúžený a prepotrebný Tiszov pád.

S panovníkom a s rakúskou vládou uzrozumene osnovaný 14. § branného zákona znel: Ročný kontingent nováčikov, potrebný na udržanie vojska a námorníctva na základe ústavných práv, obsiahnutých v 11., 12., 13. a 14. § XII. článku zákona z roku 1867 a pri ich rezervovaní, činí 103.100 mužov, ktorý počet má sa rozdeliť medzi krajinami koruny uhorskej a medzi krajinami a kráľovstvami zastúpenými v ríšskej rade podľa výsledku posledného sčítania ľudu, podľa číselného pomeru obyvateľov. Podľa výsledku sčítania ľudu, vykonaného na území oboch štátov monarchie 31. decembra 1888, majú krajiny uhorskej koruny vystanoviť 42.711 nováčikov. Ročný kontingent pre honvédov ustanovuje sa na 12.500 mužov. Ustálený kontingent nováčikov vojska pred uplynutím desiatich rokov môže prísť do úvahy len v tom prípade, ak Jeho Veličenstvo povýšenie alebo zníženie kontingentu nováčikov cestou patričných zodpovedných vlád za potrebné uzná; skutočné vystanovenie celého kontingentu možné je však len vtedy, keď ho zákonodarstvo na ten rok už odhlasovalo.

Tisza osnoval desaťročný termín intencie dvora priaznivo, ale podľa vysvetľovania Maďarov chybne a ominózne, lebo podľa maďarskej kritiky poviazal vraj právo Uhorska povoľovať regrútov. On bránil sa tým, že medzi osnovou XII. článku zákona z roku 1867 a touto niet rozdielu, následkom čoho Maďari tvrdili, že keď je tak, treba starú osnovu reštituovať a ponechať. Ale daným slovom viazaný Tisza nepopustil, a tak nasledoval jeho pád.

Urýchlil ho i 25. § toho istého branného zákona, ktorým bola ustanovená znalosť nemčiny a dvojročná služba pre jednoročných dobrovoľníkov, ktorí po jednoročnej službe nezložia dôstojnícke skúšky. Potrebu znalosti nemčiny Tisza chcel neskoršie prostredníctvom svojho dôverníka vyslanca Gajáriho zmieriť, navrhujúc, aby znalosť nemčiny bola požadovaná len v takej miere, aká je nevyhnutne potrebná v služobných pomeroch spoločného vojska, a tak aby jednoroční dobrovoľníci, pochádzajúci z Uhorska, skladali skúšku v maďarskej reči, Chorváti v chorvátskej. Skúšobné komisie nech sú teda zostavené tak, aby zodpovedali týmto požiadavkám.

Zápas o nové ustanovizne branného zákona začal sa v uhorskej snemovni 10. januára 1889. Proti návrhu rečnili opoziční vyslanci Achacius Beöthy, Albert Apponyi, Dezider Szilágyi a Gabriel Ugron; za návrh Koloman Tisza, jeho syn Štefan Tisza a barón Gejza Fejérváry.

Ale obrana neuspokojila výstredné živly snemu a turbulentná univerzitná mládež vtrhla do boja i ulicu. Vládni vyslanci na ceste do snemovne už si neboli istí ani životmi. Tisíce a tisíce pobúrených zástupcov zatvárali ulice vedúce k snemovni, oslavujúc opozičných, potupujúc vládnych vyslancov a inzultujúc ich i bitkami. Koncom januára boli na peštianskych uliciach formálne vzbury. Na Tiszov koč, idúci zo snemovne, oborila sa zberba, prevrhla ho, vylámala na ňom dvierka a nech polícia zavčasu nepríde, ľud by bol Tiszu usmrtil a roztrhal.

Pouličným výtržníkom, borbám a formálnym bojom, v ktorých uhorská vláda bola veľmi slabá a ústupčivá, urobila koniec zvesť o smrti korunného princa Rudolfa, čo sa stalo 30. januára v Mayerlingu pri Viedni.

Tisza pomáhal si potom zasa novými koncesiami; povestný 14. § zmenil tak, že v novej osnove zostali garancie starého branného zákona. Potom rekonštruoval kabinet, priberúc do neho nové sily: Alexandra Wekerleho, Dezidera Szilágyiho a grófa Telekiho; Szilágyi hovoril, že preto sa stal ministrom, lebo mu Tisza sľúbil, že zoštátni administratívu menovaním úradníkov. Ale nepomohol si; Apponyi ho napádal i potom bezohľadne, vysloviac v svojej reči 28. februára 1890 v sneme, že v novom kabinete je úpadok vážnosti taký veľký, že vplýva i na postavenie, ktoré zaujíma. A bez vážnosti nemožno predstúpiť pred trón a tlmočiť tam city a potreby národa.

Tisza už teraz nahliadol, že musí odstúpiť; ale aby jeho pád nebol potupný, dal mu dosť populárny náter.

V sneme bol na dennom poriadku návrh zákona o domicilovaní; strana osemaštyridsiatnikov sa zlostila, že na základe tohto zákona Ľudovít Kossuth utratí uhorské štátne občianstvo, lebo Kossuth pokladal za nedôstojné prosiť, aby mu ho rezervovali. Medzitým, keď Kossutha mnohé mestá v Uhorsku vyvolili za čestného mešťana, Tisza tvrdil, že prijatím čestného meštianstva Kossuth nestratí uhorské občianstvo. Ale Kossuth neprijal takéto vysvetlenie. Tisza chcel teda zákon tak zmeniť, aby i jeho ustanovenia ostali v platnosti a aby i Kossuth zostal uhorským štátnym občanom. Teda zákon mal ohľadom Kossutha urobiť výnimku. Ale toto stanovisko mu zazlievali vo Viedni a rovnako v Uhorsku v strane osemaštyridsiatnikov. Musel teda 13. marca 1890 odstúpiť.

Maďarstvo bolo proti Tiszovi veľmi nevďačné; podujal sa a vykonal v záujme Maďarstva všetko možné; drúzgal a ničil predných ľudí Nemaďarov, zatvoril Maticu slovenskú; pod titulom nivelovania administratívy zrušil privilegované samosprávne okresy; slobodné kráľovské mestá, v ktorých bolo koľko-toľko rečovej rovnoprávnosti, včlenil do stoličnej správy, aby maďarizáciu rozšíril i na ne; a jednako nielenže ho preklínali, ale chceli ho i zbaviť života. Za jeho národnostiam neprajné skutky zastihla ho spravodlivá nemezis: padol neslávne.

Náčelníkom uhorského ministerstva stal sa 17. marca 1890 gróf Július Szapáry, bratanec grófa Júliusa Andrássyho.

Tento muž, označiac smer svojej politiky, vyslovil určite, že chce nerušene udržať vyrovnanie z roku 1867 a tak v dobrom pomere nažívať s tamtou polovicou ríše. V zahraničnej politike stal si na stanovisko nemecko-rakúsko-talianskej aliancie, aby pre európske štáty bol zachránený mier. V súvislosti s vnútornými dielami Uhorska bol toho náhľadu, že je potrebné v štátnom rozpočte zabezpečiť rovnováhu; na kultúrnom a verejnohospodárskom poli chystal robiť len mierne investície. Ale najväčšiu zaujatosť vzbudil svojou výpoveďou, že štátnu administratívu chce uviesť a na záchranu občianskych práv a na zamedzenie prechmatov a nadužívaní organizovať štátny administratívny súd. Vyslovil i to, že je rozhodným prívržencom liberálnej strany a že sa pri správe krajiny bude opierať o ňu, ale kde by išlo o záchranu vážnosti krajiny, tam že počíta na súčinnosť a podporu celého snemu.

Návrh zákona o zoštátnení administrácie prišiel v sneme na denný poriadok 29. mája 1891, keď ho skôr dopodrobna popretriasal administratívny výbor snemovne. Návrh zákona vo všeobecnosti bol 13. júla väčšinou hlasov prijatý, ale pri podrobnej debate vyslanci Kossuthovej strany začali proti nemu obštrukciu.

V návrhu bolo 277 paragrafov; keď teda Szapáry videl, že opoziční vyslanci neprepustia návrh zákona, predniesol na porade liberálnej strany, aby odhlasované boli z neho prvé dva paragrafy a aby po zásadnom prijatí zoštátnenia administratívy bol vyňatý z denného poriadku. Snemovňa prijala teda 8. augusta teraz už len z dvoch paragrafov pozostávajúci zákon i v treťom čítaní; v nich bolo síce zásadne vyslovené, že sa administratíva zoštátňuje, ale takto okyptený zákon už nemal praktickej ceny a zničil úplne vážnosť Szapáryho ministerstva.

Významným momentom z čias Szapáryho vladárenia bolo dvadsaťpäťročné korunovačné jubileum panovníka, slávené v Pešti 6. júna 1892 s veľkou nádherou a afektovanou lojálnosťou. Maďari využili i túto príležitosť na prejavenie svojho holdu panovníkovi skvelými bandériami, ktorých trovy v stoličných domestikách, pravda, i Nemaďari znášať museli, deputáciami a prípismi vernosti, fakľovými sprievodmi a ilumináciami. Ostrihomský arcibiskup, holdujúc na čele deputácie panovníkovi, hovoril takto: „Známe, že odkedy koruna tvojho svätého predka Štefana dotkla sa tvojej hlavy, v Uhorsku nebolo človeka, ktorý by lepšie bol uctil naše zákony, ktorý by svoju povinnosť voči vlasti s väčšou horlivosťou bol konal.“ Strážca koruny Jozef Szlávy na čele deputácie panskej snemovne tvrdil to isté, vraviac, „že nebolo medzi našimi kráľmi ani jedného, ktorý by bol svoju prísahu prísnejšie zachoval“.

Ale od týchto prejavov lojality neminulo ani štrnásť rokov a vláda toho istého najústavnejšieho kráľa musela začať proti viacerým členom týchto deputácií, menovite proti vyslancovi Gejzovi Polonyimu, kriminálne procesy pre zločin urazenia Veličenstva.

Vo svojej odvete panovník hovoril: „V prešlých dvadsiatich piatich rokoch zdedené cnosti Maďarov, vernosť k svojmu kráľovi a rojčivá láska k vlasti, prejavovali sa pri každej príležitosti v súzvuku povznášajúcom srdcia, v dôsledku čoho nielen že najradostnejší pokrok a vývin na poli kultúrnom a hmotnom stal sa zrejmým, ale vzrástlo i veľmocenské postavenie celej ríše.“

Panovník honoroval prejavy afektovanej lojality povýšením mesta Pešťbudína na „hlavné a sídelné mesto“. Táto udalosť nemala veľkého významu, lebo panovník nesídlil v Pešti, ale Maďari prijali povýšenie jednako s jasotom a s tou interpretáciou, že keď je mesto Pešťbudín sídelným mestom, sú aj ich snahy po personálnej únii oprávnené.

Pri jubilejných korunovačných slávnostiach bola síce harmónia medzi panovníkom a Maďarmi (nemzetom) naoko úplná, no ministerstvo Szapáryho jednako netešilo sa priazni Maďarov, a keďže uhorský snem nebol Szapárymu vo všetkom poslušný, rozpustil ho a nariadil nové voľby, ktoré sa vykonali v januári 1892. No nedocielil to, čo chcel, nedostal osobne poslušnej strany, lebo pri voľbách poprepadúvali najprednejší koryfeji bývalej Tiszovej strany: Max Falk, Ľudovít Csernátony, Edmund Gajári, Alexander Dárday, Gustáv Emich, Alexander Országh a Alexander Matlekovics.

V strane rozkolísanej, nedisciplinovanej, neposlušnej neboli možné seriózne snahy, a tak Szapáryho vláda živorila zo dňa na deň bez všetkých vyšších koncepcií, vybavujúc výlučne bežné veci. Ale priazňou panovníka a dvora vychyteným, preto zbujnelým Maďarom ani Szapáry nebol dosť národný, preto zaumienili si znemožniť i jeho vládu. Príčina a zámienka vyskytla sa v krátkom čase. Honvédom, ktorí padli 21. mája 1849 pri dobytí Budína, Maďari postavili v Budíne pomník, na ktorý nejeden mozoľný groš vynútili i od Nemaďarov. Szapáry chcel posvätiť pomník tak, aby spoločné vojsko ovenčilo pomník honvédov, honvédi pomník Hentziho, tým vraj bude utužený dobrý pomer medzi Maďarmi a spoločným vojskom. Panovník súhlasil s tým, ale keď sa Maďari o tom dozvedeli, strhla sa taká búrka, že Szapáry musel zaďakovať. Pomník honvédov bol 21. mája 1893 slávnostne odhalený, ostentatívne ovenčený, lebo panovník s naštrbením citov vďačnosti privolil preložiť i pomník Hentziho z námestia budínskeho na ďaleký vojenský cintorín, keď exaltovaný Maďar Adorjan Szeles urobil pokus vyhodiť ho dynamitom do povetria. Szapáry, stratiac priazeň dvora, musel odstúpiť; jeho nástupcom stal sa Alexander Wekerle.

Náboženské pomery uhorských občanov neboli zákonmi od roku 1867 vynesenými usporiadané. Menovite ani LIII. článkom zákona z roku 1868 nebola náboženská sloboda náležite regulovaná, a tak v 53. § zákona o priestupkoch muselo byť ustanovené, že kňaz, ktorý proti 12. § LIII: 1868 zák. článku z miešaného manželstva pochádzajúce deti pred dosiahnutím osemnásteho roku prijme do svojej cirkvi, bude pokutou tristo zlatých a dvojmesačným žalárom trestaný. Po vynesení LIII. článku zákona z roku 1868 boli totiž odkrsty a s nimi žaloby a rekriminácie na dennom poriadku. Vláde šlo o to, aby tento zákon bol zachovávaný, aby teda deti z miešaného manželstva vyznávali náboženstvo svojich rodičov, chlapci otcovo, dievčatá matkino. No odkrsty boli jednako každodenné. Minister kultu Trefort vydal potom 11. júla 1884 nariadenie, v ktorom vyzval arcipastierov, aby kňazi svedectvá o krstoch posielali patričným kňazom. V Trefortovom nariadení nebolo trestnej sankcie; v ňom minister poukázal len na 53. § zákona o priestupkoch, hoci chybne, lebo trest tu ustanovený nemohol byť aplikovaný na skutok, že kňaz zameškal poslať úradné svedectvo, ale len na skutok prijatia na inú vieru.

Trefortov nástupca, minister kultu gróf Albín Csáky šiel ďalej, ustanoviac ministerským nariadením 26. februára 1890 stozlatovú pokutu na kňaza, ktorý svedectvo o pokrstení dieťaťa z miešaného manželstva nepošle patričnému kňazovi.

Vec sa neusporiadala a vláda uznala za dobré uviesť civilné manželstvo s civilnými matrikami, keď sa i ostrihomský arcibiskup Ján Simor osvedčil, že tomu lepšie zodpovie obligátne než fakultatívne civilné manželstvo. Ale mnohí upozorňovali ministra už vtedy, že z parlamentárnych a mimoparlamentámych príčin sotva bude možné doniesť cirkevnopolitické zákony, a len na to bol výhľad, že smerodajné politické kruhy v Uhorsku privolia, aby manželstvo bolo vládou jednotne usporiadané, aby panovala náboženská sloboda a matriky aby boli civilné. Panovník dal Wekerlemu na obligátnu formu civilného manželstva len predbežné a podmienené privolenie, a hoci ministerský predseda sa na sneme osvedčil, že jeho vážnou snahou je zabezpečiť záujmy štátu a náboženský pokoj, opozícia bola jednako presvedčená, že sa jej podarí znemožniť Wekerleho kabinet; lebo ministerský predseda k svojej výpovedi pridal i to, že jeho enunciáciou nie je dotknuté najvyššie právo panovníka, aby svoje najvyššie rozhodnutie i s ohľadom exekvovania i ohľadom podrobných poriadkov uskutočnil v tom čase, keď mu predostretý bude vypracovaný návrh zákona. Zákonitými ustanoveniami o manželskom práve budú teda predpisy LIII. článku zákona z roku 1868, ktorými obmedzené je právo rodičov určiť náboženstvo svojich dietok, zbavené platnosti.

Vláda predostrela potom návrhy cirkevnopolitických zákonov jedno za druhým, rýchlo; minister vnútorných diel Karol Hieronymi podal návrh zákona o štátnych matrikách 25. apríla 1893; minister kultu gróf Albín Csáky návrh zákona o recepcii židov a o slobodnom vykonávaní náboženstva 27. mája, a panovník už 8. novembra privolil, aby bol podaný i návrh o obligátnom civilnom manželstve. Poponáhľal sa teda i Dezider Szilágyi, minister pravosúdia, a 2. decembra tiež predložil návrh zákona o civilnom manželstve; potom Csáky podal ešte návrh zákona o revízii LIII. článku zákona z roku 1868. O tomto poznamenal vyslanec gróf Albert Apponyi, že nesúhlasí s ním a že nechce so zaviazanými očami skočiť do tmy, lebo návrh je vraj výplodom len osobného záujmu a situácie na sneme.

Návrh zákona o civilnom manželstve prišiel do snemu na denný poriadok 19. februára 1894. Hovorili o ňom všetci koryfeji stránok. Ozval sa i starý Kossuth z Talianska, prízvukujúc potrebu jeho prijatia z príčiny zmohutnenia a rozšírenia sa Maďarstva. Snemovňa vyslancov prijala ho 12. apríla 271 hlasmi proti 106, teda väčšinou 165 hlasov.

Ale starý Kossuth nedožil sa jeho prijatia; nadaný a učenlivý slovenský renegát (učil sa ako dieťa v Hornom Záturčí zo slovenského šlabikára čítať) a konšpirátor proti dynastii umrel v Collegno d’Baraccone 20. marca. Jeho mŕtvolu priviezli do Pešti, kde mu krajná ľavá strana pripravila nádherný pohreb. Nebolo v Uhorsku mesta, z ktorého by sa neboli zúčastnili deputácie na pohrebe. Ale ministri a predseda snemovne barón Dezider Bánffy neopovážili sa ísť na pohreb z obavy, aby Maďari neutratili priazeň dvora, lebo dvor zažmúril síce oči nad tým, že Maďari revolucionára, exgubernátora, konšpirátora a detronizátora dynastie v Pešti s veľkou ostentáciou pochovávajú, ale nevôľa nad tým nemohla dlho ostať ukrytou.

Ukázalo sa to dosť skoro, lebo snemovňa magnátov zavrhla návrh zákona o civilnom manželstve 10. mája väčšinou 21 hlasov. Proti návrhu hlasovali arcikniežatá a členovia rakúskej vysokej aristokracie, majúci ako veľkostatkári indigenát uhorský, dôkazom toho, že dvor neschvaľuje civilné manželstvo.

Takto kompromitované ministerstvo hľadalo vo Viedni nové garancie toho, že návrh zákona prijme i panská snemovňa. Dňa 26. mája bol Wekerle vo Viedni na výsluchu u panovníka s prosbou, aby dovolil vymenovať troch nových, intenciám vlády oddaných členov do panskej snemovne, pri ktorej príležitosti vyslovil i to, že ak by snemovňa magnátov ešte raz zavrhla návrh zákona, utvoria sa na uhorskom sneme také strany, z ktorých koruna nebude mať veľkej radosti.

Ale táto hrozba znemožnila Wekerleho a jeho ministerstvo; panovník síce privolil, aby návrh stal sa zákonom, ale do života uviesť ho mal iný, a nie Wekerle, lebo Wekerle, vidiac, že mu panovník nedôveruje, poďakoval sa za ministerstvo 1. júna pre tú príčinu, že panovník neprivolil, aby rozmnožovaním počtu dedičných členov panskej snemovne zabezpečil prijatie návrhu zákona.

Panovník prijal poďakovanie, poveriac chorvátskeho bána grófa Khuena-Héderváryho, aby zostavil nové ministerstvo; tento to podnikol s programom liberálnej strany, lebo ako člen panskej snemovne i on hlasoval za civilné manželstvo.

Ale Maďari boli za Wekerleho oduševnení. Keď sa z Viedne vrátil, čakal ho na peštianskej stanici obrovský zástup demonštrantov. Univerzitná mládež vypriahla z jeho koča kone a ťahala ho až k jeho bytu; večer bolo osvetlenie mesta Pešťbudína, a keď sa liberálna strana rozhodnutím vyslovila, že s Wekerleho ministerstvom i oná stojí alebo padá, panovník zasa len Wekerleho poveril, aby zostavil kabinet.

Teraz už bolo prijatie zákona v panskej snemovni zabezpečené; stalo sa to 21. júna, a hoci arcikniežatá a dvorní hodnostári už nehlasovali proti nemu, stal sa zákonom väčšinou len štyroch hlasov. Evanjelickí biskupi hlasovali za návrh; medzi nimi Pavel Zelenka s tým nemužným dvojfarebným osvedčením, že hoci si ho ani jeho srdce, ani jeho duša nežiada, jednako že ho odhlasuje z vyšších štátnych ohľadov.

Ale vo Viedni zaseklo sankcionovanie zákona, čo naplnilo Maďarov obavou, lebo v súvislosti s tretím odsekom návrhu zákona o slobodnom vykonávaní náboženstva a bezkonfesionálnosti boli ešte veľké diferencie, ale keď panská snemovňa odhlasovala civilné manželstvo, prijaté boli aj tieto zákony.

Panovník sankcionoval ich 10. decembra. Maďari plesali a triumfovali, zasielajúc tisíce a tisíce holdujúcich telegramov do kabinetnej kancelárie. Cirkevnopolitické zákony pokladali za veľké víťazstvo Maďarstva, keďže v zákonoch bolo ustanovené, že pri uzavieraní civilných manželstiev a pri vedení matrík slobodno upotrebiť výlučne len maďarskú reč, už či stránky vedia alebo nevedia po maďarsky. Výdobytok bol to istotne nesmierne veľký, lebo i ním mala byť maďarskosť Uhorska dokumentovaná a maďarský národný štát budovaný, teda národná rovnoprávnosť pochovávaná. V svojej veľkej radosti snem povolil vláde hneď a zaraz rozpočtovú indemnitu a nesmútil ani pre nové padnutie ministerstva, ktoré nasledovalo 24. decembra, ako Wekerle udal, pre tú príčinu, že on a ministerstvo už nepožívajú dôveru panovníka.

Nové ministerstvo mal zasa zostaviť gróf Khuen-Héderváry, ale namáhal sa i teraz bezvýsledne. Maďarom bol ako „graničár“ — tak ho totiž posmešne pomenovali — vždy odporný, hoci ich intencie v Chorvátsku vo všetkom podporoval. Do jeho kabinetu nikto nechcel vstúpiť. Bolo to krikľavé podvrátenie ústami vyznávanej lojality, keď sa s dôverníkom „najústavnejšieho kráľa“ ani do reči pustiť nechceli.

Panovník vymenoval teda za ministerského predsedu baróna Dezidera Bánffyho, poveriac ho 13. januára zostavením kabinetu, do ktorého Maďari povyberali si mužov menej bojovných a exponovaných. Ministrom à latere a krajinskej obrany zostal barón Gejza Fejérváry, vnútra Dezider Perczel, financií Ladislav Lukács, kupectva Ernest Daniel, poľného hospodárstva Andrej Festetich, kultu Július Wlassics, pravosúdia Alexander Erdélyi, chorvátskym ministrom Imro Josipovich.

Ministerstvo predstavilo sa snemu 19. januára 1895; Bánffy opísal a označil pri tejto príležitosti smer svojho účinkovania takto: Snahou ministerstva bude upevniť dôveru medzi panovníkom a národom (rozumej Maďarmi), upokojiť cirkevnopolitickými zákonmi rozbúrené mysle, nepremenené udržať a upevniť základy vyrovnania, zákon o slobodnom vykonávaní náboženstva a o recepcii židov uviesť do života, katolícku autonómiu a otázku kongruy usporiadať na základe sľubov daných predošlými vládami; vo výkonoch usporiadania valuty pokračovať a ich zakončiť, zoštátnením administratívy vybudovať maďarský národný štát v maďarskom národnom smere, zabezpečiť maďarskú štátnu ideu a rozhodne udusovať, lámať a trestať všetky proti týmto smerujúce, zákonom protiviace sa štátu nebezpečné snahy.

Aby tieto zámery vykonal so súhlasom panovníka, simuloval, ako Tisza, nahor slepú poslušnosť a oddanosť. V prvej svojej diplomatickej zrážke s pápežským nunciom Agliardim bol Bánffy víťazom. Pápežský nuncius, cestujúc totižto v Uhorsku, dotkol sa v svojich rečiach i niektorých vnútorných otázok Uhorska. Bánffy videl v tom neoprávnenú ingerenciu, vyzvúc spoločného ministra zahraničných diel grófa Kálnokyho, aby upozornil pápežskú stolicu, že takéto vplývanie môže mať ťažké následky. Kálnoky dal v súkromných rozhovoroch Bánffymu za pravdu, ale keď Bánffy v odvete na interpeláciu v tej veci podanú tvrdil, že s ním i Kálnoky súhlasí, minister zahraničných diel protestoval proti odvolaniu sa na neho cestou novín. Zrážku, ktorá nasledovala, riešil panovník prepustením Kálnokyho, vymenujúc na jeho miesto Poliaka grófa Agenora Gołuchowského.

Maďari pokladali Kálnokyho pád za velké víťazstvo, tvrdiac o ňom, že nebol len osobnou vecou, lebo išlo tu vraj hlavne o verejnoprávny význam uhorského ministerského predsedu, ktorý ako taký nie je vraj podriadený ministrovi zahraničných diel. Víťazstvo Bánffyho nepokladali teda za osobné, ale za obhájenie uhorského ministerstva a suverenity maďarského štátu.

Druhým úspechom Bánffyho bolo zriadenie milénia, krajinskej výstavky na oslavu pamiatky tisícročného príchodu Maďarov do Uhorska.

Akýsi gymnaziálny učiteľ z užhorodského gymnázia vymyslel, že Maďari prišli do Uhorska roku 896; narádzal teda v maďarských novinách, aby pamiatku tohto príchodu v krajine slávnostne zasvätili. Maďarskí politici nezaoberali sa dotiaľ touto myšlienkou, lebo rok príchodu Maďarov nepoznali a nemôžu ho určiť ani najumnejší maďarskí dejepisci. Ale maďarská verejná mienka prijala fikciu, výmysel tisícročného príchodu, s veľkou rozjarenosťou a oduševnenosťou a hneď našli sa i snemoví vyslanci, ktorí hovorili o potrebe zákonom nariadiť oslávenie príchodu. Tak povstal VII. článok zákona z roku 1896, v ktorom uhorský snem pri najvyššej sankcii vypovedal, že „maďarský štát (rozumej uhorský) slávi roku 1896 tisícročnú pamiatku svojho založenia a že túto pamiatku zákonodarstvo takto zvečňuje:

Zákonodarstvo krajín uhorskej svätej koruny dáva riadeniu božiemu s náboženským povznesením vďaku, že vlasť skrze Arpáda a jeho víťazné vojsko založenú do svojej ochrany vzalo; jej kniežatá múdrosťou, jej ľud silou a samožertvujúcou láskou požehnávalo a podporujúc krajinu v šťastí a v nešťastí, udržalo jej tisícročné bytie i v mnohých nehodách.

Snemovne krajinského snemu predstupujú pri tejto slávnostnej príležitosti pred Jeho cisárske a kráľovské Veličenstvo s holdom najhlbším, lebo pod jeho slávnym panovaním zabezpečená je ústavná sloboda krajiny a jej nenarušený vývin. Ona je pevným základom požehnaného súzvuku, ktorého moc tvorí záruku pokroku i v časoch budúcich.

S týmito výrazmi piety, holdu a kráľovskej náklonnosti vznáša zákonodarstvo pamiatku tisícročného trvania uhorského štátu do zákona na večné veky.

Tento zákon vstúpi do života 8. júna 1896, vo výročný deň slávneho korunovania Jeho cisárskeho a kráľovského apoštolského Veličenstva; v ten deň má byť na spoločnom zasadnutí oboch snemovni prečítaný, v každej obci uhorskej krajiny vyhlásený a v krajinskom sneme do skaly vtesaný, zvečnený.“

Panovník ho potvrdil 14. mája 1896.

Ale Maďari nedali sa ničím mýliť a jubilovali všemožne, skvele.

Ostrihomský arcibiskup, veľkovaradínsky biskup kardinál Schlauch a s ním i viacerí iní biskupi vydali na Vianoce pred jubileom vlastenectvom prekypujúce pastierske listy, v ktorých ďakujúc riadeniu božiemu, povzbudzovali svojich verných k modlitbám. Z naloženia svetských a cirkevných vrchností zazvučali zvony celej krajiny; v chrámoch boli slávnostné služby s kázňami; 21. apríla mala snemovňa vyslancov slávnostné zasadnutie, ktorého jediným predmetom bolo prijatie zákona o zvečnení udalosti tisícročného zaujatia vlasti, ktorý snemovňa prijala jednohlasne, bez debaty. Dňa 2. mája bola v Pešti slávnostne otvorená milenárna výstavka za prítomnosti kráľa, kráľovnej, diplomatov, konzulov, spoločných, rakúskych, uhorských ministrov, vysokého kňazstva, korúhevných pánov, uhorského snemu, deputácie viedenskej ríšskej rady, generálov a zastupiteľov všetkých uhorských právomocností. Slávnostné služby božie boli 3. mája v Budíne v korunovačnom chráme Mateja, kde kázal ostrihomský arcibiskup Vaszary; 5. júna previezli korunu z Budínskeho hradu do chrámu Mateja na šiestich koňoch, kde bola s insígniami tri dni vystavená; 6. júna panovník položil základný kameň nového Budínskeho hradu v prítomnosti členov dynastie, ministrov, vyššieho kňažstva, krajinských hodnostárov a snemovní.

Najskvelejším momentom slávností bolo holdovanie „národa“ korune. Deputácie, ktoré prišli jubilovať na nakládky stolíc a miest, teda i na nakládky 10 — 11 miliónov Nemaďarov, zhromaždili sa ako skvelé bandérium na koňoch v Budíne, na Generálskej lúke (alebo Krvavom poli); odtiaľ šli pod vodcovstvom ministra Dezidera Perczela do hradu holdovať panovníkovi, potom k chrámu Mateja, odkiaľ odprevadili korunu na krajinský snem. Obe snemovne odbavovali tu spoločné jednotné zasadnutie, v ktorom prečítali zákon o miléniu. Bandérium odprevadilo potom korunu do Budínskeho hradu, kde panovník prijímal hold snemu. Rečníkom snemovne bol Dezider Szilágyi, predseda snemovne vyslancov, a tlmočil zmýšľanie a ašpirácie Maďarov takto:

„Na oslávenie milénia vyvolili sme si deň korunovania; kráľ a národ spojili sa v tento deň v snahe, v ktorej keď oba nezlomne zotrvajú, jednotný uhorský štát, jeho ústavná nezávislosť, jeho starodávne slobody, nerozdeliteľná jednotnosť uhorského národa, na spoločnosti dynastie založený zväzok uhorského štátu s ostatnými kráľovstvami a krajinami Vášho Veličenstva ostanú na nedohľadné časy zabezpečenými.

Jasný pane náš! V súhrne týchto vidíme z minulosti zdedené a v budúcnosti nepremeniteľne udržať sa majúce základy našej politiky. Nepovstali ony z jedného pomyslu, z jedného tvorenia, sú ony výsledkom síl stále účinkujúcich v dobách vzrastu i úpadku a ťažkými skúsenosťami nadobudnutých poučiek. Keď i stalo sa od hocktorého z nich z času na čas odbočenie, múdrosť panovníka a pokojný úsudok národa, spoznajúc nerozdeliteľné záujmy trónu a národa, vrátili sa vždy k týmto základom.

Udržanie týchto zdedených základov, čím najvernejšie uskutočňovanie ich požiadaviek v ustanovizniach, ich nezlomnosť, zabezpečená nielen zákonmi, ale i mocou ich pridŕžania sa, toto je úloha, v ktorej sa kráľ a národ v tento veľký deň spojili.

Ako jednotnosť uhorského štátu, práve tak neuraziteľný je i históriou sankcionovaný pomer, ktorý Uhorsko a jeho družné krajiny v jeden štátny spolok spojuje, ich autonómne práva, osobitné ústavné postavenie, osobitné územie a ich politická národnosť.

Storočná skúsenosť svedčí, že na tejto zemi len silný a jednotný štát môže svojej úlohe zodpovedať. Jednotnosť štátu a politického národa je udržujúcou silou. Ale ani táto, ani vlastenectvo nevyžaduje, aby v Uhorsku bývajúce rozdielne národnosti zahynuli. Vlastenectvo vyžaduje len to, aby s vernosťou k uhorskému štátu ostala snaha každého v hraniciach vlasti a aby najšľachetnejšiu čiastku svojej práce a svojich citov každý venoval záujmom a cieľom vlasti.

Ako jednotnosť uhorského politického národa, práve tak neuraziteľná je rovnosť na poli politických a osobných práv bez ohľadu na náboženskú a kmeňovú rozdielnosť a spravodlivé a rovnomerné zúčastnenie sa v štátnej obrane a na dobrodeniach štátnej starostlivosti.

Sláva a útrapy minulosti, obete a docielené výsledky, posvätná zem našej vlasti a politické poklady nakopené v našej histórii sú dielom, zásluhou a vlastníctvom celého uhorského politického národa a všetkých tých, ktorí so srdcom verným vlasti bojovali a trpeli.

A ako je minulosť so svojimi výsledkami spoločná, tak sú i povinnosti a práce budúcnosti dotiaľ spoločné, kým na tejto zemi budú mať význam vlasť a láska k vlasti.“

Panovníkova odpoveď sa podobala prívetu. Nie div! I tú zostavili maďarskí ministri; zostavili ju teda primerane svojmu dualistickému stanovisku. Panovník ďakoval v nej riadeniu božiemu, že mu doprialo tisícročnú pamiatku založenia uhorského štátu sláviť s milovaným maďarským národom (v pôvodnej maďarskej osnove stojí „szeretett magyar nemzetemmel a magyar állam ezer éves fennállását“), a prízvukujúc, že susedov a národy, ktoré ochotne pomáhali krajine, keď bojovala za svoje oslobodenie spod cudzieho jarma, ktorých vtedy dobrý a zlý osud a múdrosť predkov spojili, treba s vďačnosťou pripomenúť, osvedčil sa, že múdrosťou predkov a národov utvorenú svoju ríšu nedotknutú udržať a svojim potomkom zanechať je jeho svätou povinnosťou a vôľou. O celistvosti ríše, uhorského štátu a o možnosti spolunažívania nemaďarských národov vyslovil sa takto:

„Je mojou vrelou žiadosťou, aby sa cit spolupatričnosti nielen neoslabil, ale navždy nedotknutý ostal, a aby tento pocit a sympatie boli v oboch čiastkach monarchie obapolnými, ako i povedomie toho, že na základe tejto spolupatričnosti majú obe stránky nielen práva, ale i povinnosti, ako to pragmatická sankcia a z nej vyplývajúci terajší verejnoprávny základ múdro nakladajú, lebo na tom základe vyvinuli sa i kvitli monarchia a moje milované Uhorsko tak potešiteľne, beztoho, že by tým znebezpečované boli nezlomne udržovať sa majúca jednota uhorského štátu, politického národa a vývin rozličných národností; podobne pri úcte jednotného štátu a zákonov nie je zabezpečený ani históriou a zákonmi sankcionovaný pomer, ktorý Uhorsko spojuje s jeho družnými krajinami, pri udržaní ich osobitných autonómnych práv.“

Ale o zabezpečení národnej rovnoprávnosti a vývinu nemaďarských národností v rámci jednoty štátu a politického národa uhorského nemohlo byť už ani reči. To, čo Szilágyi tvrdil, nezodpovedalo skutočnosti. Maďari hlásali síce slovami šetrenie osobnej a politickej rovnoprávnosti, ale skutkami dokazovali protivu. Veď Slovákom odobrali a pozatvárali všetky kultúrne ústavy a keď Slováci a iní Nemaďari odvolávali sa na práva zabezpečené v národnostnom zákone, tvrdilo sa neúprimne, že tie práva boli dané uhorskému štátu bezpodmienečne verným Nemaďarom, a nie národnostným buričom a agitátorom. O zabezpečenom vývine nemaďarských národov už nebolo možné hovoriť, keď uhorská vláda v nemaďarských krajoch zakladala maďarské školy a tým znemožnila prirodzený vývin Nemaďarov.

Verejnoprávny základ dualistického zriadenia Uhorska s výlučným panovaním Maďarov bol predstavovaný ako pôvod potešiteľného rozkvetu Uhorska. Maďarskí politici pokladali za šťastie, že dualizmus povstal pred zamotaním sa politických pomerov v Rakúsku, ináč Rakúska ríša že bola by teraz v rumoch a s jej čiastkami pohrávali by si európske vetry a prúdy a keby Uhorsko nebolo malo času zmocnieť a svoje sily skoncentrovať, ľahko by ho bol vraj čakal osud úplného rozkladu. No história svedčí o inom: Rakúsko-Uhorsko nezahynulo ani vtedy, keď jeho tretiu, najväčšiu čiastku korenní Maďari Štefan Bocskai a Gabriel Bethlen v tureckom otroctve nechali stonať a za druhú nimi opanovanú tretinu ako tureckí vazali tureckému sultánovi platili daň. Nemohlo byť teda úplnejšieho rozkladu, ako bol tento, a neodstránil ho dualizmus rakúsko-maďarský, ale západnou Európou vycítena potreba oslobodiť Uhorsko a Rakúsko od nepriateľa kresťanskej civilizácie. Maďari naproti tomu pridŕžali sa kŕčovite Turka, udržovali jeho panstvo v Uhorsku revolúciami, čím dokázali, že im na jednote koruny a na jednote ríše nič nezáležalo. A ako je celkom chybná a nespravodlivá konklúzia Maďarov, keď vraj dualizmom ríšu od rozkladu oni zachránili, že majú právo na hegemóniu oni, práve taký mylný bol i výrok, že dualizmus je studnicou kultúrneho a hmotného rozkvetu Uhorska. Kde by bolo bývalo Uhorsko roku 1896, keby Nemaďari boli aspoň úplnú kultúrnu slobodu požívali, keby im štát toľko škôl bol pozakladal, ako zakladal Maďarom!

Že dualizmus nebol studnicou rozkvetu Uhorska, dokazuje tá hrozná skutočnosť, že od roku 1867 nakopili maďarskí ministri päťtisíc miliónov len Uhorsko tlačiaceho dlhu. Takáto obrovská suma bola potrebná na upevnenie maďarského panstva v Uhorsku.

Dualizmus v Uhorsku bol spočiatku nesmelý, bojazlivý a nerozhodný, lebo vtedy ešte nevedel určite, čo smie a čo nesmie. Maďarskí politici vtedy ešte netrúfali si vystúpiť s ideou maďarského štátu, konsolidovaného na maďarskom národnom základe. Vtedy ešte boli najmä na poli verejnej výučby okúňavejší. Ale keď vo všetkom boli podporovaní, vystúpili s programom vybudovania maďarského národného štátu a rozšírenia dualizmu. Pôvodcom programu bol uhorský krajinský vyslanec gróf Albert Apponyi, muž politicky bezcharakterný, svoje zásady ustavične meniaci. Na vybudovanie tohto maďarského národného štátu a na skvostné a nádherné ubytovanie sa v ňom potrebovali Maďari mnoho peňazí, ktoré pri garancii Rakúska požičiavali si z cudzozemska. Ale obrovskou ťarchou úrokovou obťažili i Nemaďarov, ktorých zo štátneho života, z úradov, úplne vylúčili.

Vo vývine uhorského štátneho finančníctva od roku 1868 vidieť štyri odseky. Prvý odsek, zriaďovanie financií, trval od roku 1868 do 1874; tento odsek bol pamätný tým, že v ňom činil ročný deficit 65 miliónov. Roku 1867 uhorské ministerstvo prevzalo práce a agendy bývalej uhorskej námestnej rady, ale keďže svoj úradnícky personál počtom úradníkov náramne rozmnožilo, dôchodky krajiny nestačili však ani na vojenské výdavky a na platy úradníkov, museli robiť dlhy. Druhý odsek trval od roku 1875 do 1878; v ňom bol Koloman Széll finančným ministrom; maďarskí dejepisci hovoria o jeho šafárení, že bolo prísne sporivé. Ale ono nebolo také; pri rastúcich obrovských požiadavkách maďarskej štátnosti nedalo sa sporiť a v ťažkostiach pomáhal si Széll zvyšovaním daní, následkom čoho podarilo sa mu štátny ročitý deficit zdanlivo znížiť na 25 miliónov. V treťom odseku okupovania Bosny ročný deficit činil 49 miliónov. Márnotratné šafárenie, megalománia, rozdávanie sinekúr, vysokých úradov bez práce a povinností pomstili sa o krátky čas. Uhorsko nemalo priemyslu a i pri nepatrnom vývoze prijalo pri vyrovnaní veľmi liberálny colný tarif a prinavrátenie veľkých daní. Ale dôchodok Uhorska z cla bol nepatrný, nedostačoval na spoločné výdavky, preto deficit len pri cle činil 1,729.000 zlatých; k tomu prišli obrovské náklady na okupáciu a v rokoch 1883 a 1887 veľké vojenské investície.

Nominálnym finančným ministrom roku 1887 bol Koloman Tisza, skutočným Alexander Wekerle, štátny sekretár na ministerstve financií. Tisza predložil 23. októbra 1887 snemu svoj finančný program, respektíve rozpočet na rok 1888, udajúc, akými prostriedkami mieni z rozpočtu odstrániť deficit, čo vraj závisí od troch okolností: 1. ak nebude európsky pokoj narušený a ak sa nevyskytnú nové vojenské výdavky; 2. ak sa v štátnom rozpočte bude prísne sporiť a ak bude potrebnej obetavosti; 3. ak budú jeho návrhy prijaté a načas uskutočnené. Najviac výsledkov očakával od manipulovania s dohánovým monopolom, od zvýšenia poplatkov a od modifikovania potravnej dane z vína, mäsa, cukru, špiritusu a piva, teda od zvýšenia všetkých indirektných daní. Keď sa to stane, roku 1890 nebude vraj deficit činiť viac ako dva-tri milióny, nad čím sa opozícia na sneme homericky rozosmiala. Tisza naoko dodržal slovo; záverečné účty z roku 1887 ukazovali sa o 8,900.000 zlatých priaznivejšími, ako boli preliminované, a o roku 1890 predzvestoval, že bude bez deficitu. Ale tomu tak nebolo, lebo deficit činil i vtedy deväť miliónov zlatých, ktorý mienil odstrániť reformou, rozumej zvýšením dane zo špiritusu. Vtedy bola už do výhľadu postavená i výmena regálu a konverzia štátnych dlhov, ktorými chcel Tisza nielen odstrániť deficit, ale aj vniesť rovnováhu do štátneho rozpočtu.

Ministrom financií stal sa 15. októbra 1889 Alexander Wekerle. Predstaviac sa snemu, vyslovil, že roku 1890 bude deficit len 404.000 zlatých, ale s vynechaním tých 13 miliónov, ktoré boli preliminované ako zaokrytie na splatenie štátnych dlhov. Radosť bola veľká a kritika uveličená, lebo ľudia boli tej mienky, že pod zaokrytím skrývajú sa značné zvyšky, a nie, ako vraj dosiaľ, deficity. Tak i bolo, ale len na papieri. Rozpočet na rok 1890 ukazoval zvyšok 28,454.000 zlatých. A to všetko docielil vraj Tisza svojou veľkou vážnosťou v cudzozemsku a Wekerle svojimi odbornými známosťami pri obetavosti národa, pod ktorou bolo treba rozumieť zvyšovanie daní a ich vymáhanie exekúciami. Lebo veď väčšie príjmy boli len zo zvýšenia daní z cukru a špiritusu, z vyúžitkovania dôchodku z práva merania nápoja, poťažne z výmeny regálu, z konverzie štátnych dlhov a zo zvýšenia železničných taríf od tovaru. V rokoch 1885, 1886 a 1887 vynášala daň zo špiritusu ročne 9,783.000 zlatých, roku 1890 už 24,663.000, roku 1896 35 miliónov zlatých; daň z cukru činila roku 1887 2,391.278 zlatých, roku 1890 už 3,282.819, roku 1896 5,332.206 zlatých.

Niekoľko rokov pred výmenou právo merania nápoja totiž už nemalo veľkej hodnoty, lebo povoľovaním predávania špiritusu prostredníctvom protokolovaných kupcov v zapečatených nádobách na ciele údajne technické a zdravotnícke robila sa majiteľom regálu veľká ujma, ba takým činom stalo sa to právo bezcenným i preto, lebo administratívne vrchnosti veľmi mierne trestali regálové priestupky. Majitelia regálov boli teda radi, keď im štát právo merania nápoja za miernu cenu odkúpil. Ťarcha štátu pri odkúpení regálu činila roku 1890 7,961.682 zlatých, kdežto dôchodku z neho bolo v tom roku 17,957.854 zlatých; štát zarobil teda na svojich občanoch v tom roku 9,996.572 zlatých.

Od roku 1885 do 1890 bolo na európskom trhu peňazí hojne; uložiť peniaze na 4 % bola už veľká výhoda. Tisza a Wekerle spravili v tom čase dve konverzie, pričom uhorské financie získali 15,941.203 zlatých, lebo o toľko menej úroku bolo treba platiť. Ale lepšie konsolidované štáty dostali v tom čase pôžičky i na 2½ %, a tak, keďže sa emisie stali pri kurze 85 %, úrok bol ešte vždy vysoký a nepriaznivý natoľko, nakoľko Uhorsko platilo ho cudzozemsku, Rothschildovi a Bleichröderovi.

I železničná politika vlády bola škodlivá. Na základe XIII. článku zákona z roku 1867 finančný minister bol oprávnený požičať 60 miliónov na stavbu železníc a prieplavov. Ale železnice stavali síce so zimničným chvatom, no zväčša v záujme židov a stoličných oligarchov, až do viedenského krachu roku 1873, ktorý znemožnil ďalšie stavanie železníc. Potom nasledovala stagnácia, pamätná tým, že roku 1875 nepostavili v Uhorsku ani kilometer železnice, a od roku 1874 za celých sedem rokov ročne priemerne len 118 kilometrov, teda značne menej ako za absolútnej vlády. Zákon o vicinálkach (XXXI : 1880) silne protežoval privátnu podnikavosť, ale i korupciu a ziskuchtivosť krajinských vyslancov a nimi protežovaných židov-špekulantov. Koncesie a expropriácie pozemkov pod železnice doniesli im obrovské dôchodky. Bolo by bývalo načase uviesť systém štátnych železníc, ale pri finančnej slabosti Uhorska v tom čase zaštátnenie nebolo možné. Ustavične meniaci sa ministri museli prijať železničnú politiku svojich predchodcov, teda podržať dôchodky zabezpečujúci systém privátnych železníc. Následky boli hrozné. Od železníc, ktoré viedenská vláda do roku 1867 povolila, platilo Uhorsko roku 1867 ročne ešte len 4,553.453 zlatých úrokových garancií, ale roku 1874 už 16,619.992 zlatých. Draho a plano stavané železnice narušili teda vo veľkej miere rovnováhu v štátnom rozpočte, lebo štát musel okrem toho platiť ešte i úroky od kapitálov investovaných do železníc, a ani od roku 1875 do 1890 nebolo možné odstrániť túto biedu.

Spod vplyvu rakúskych železníc emancipovalo sa Uhorsko zriadením financií železnice Košicko-bohumínskej, vývozom do severného Nemecka via Vrútky — Bohumín a kúpením železnice Záhreb — Karlovac, ktorou bol zabezpečený pre Uhorsko vývoz do Rijeky a tak i kupectvo na mori. Tento vývoz mala podporovať i povolená konkurenčná čiara peštiansko-päťkostolská.

Roku 1876 začal sa udomácňovať systém štátnych železníc odkúpením Východnej, z núdze stavanej železnice. Stalo sa to pod vplyvom a na žiadosť účastinárov, ktorí by svoj kapitál investovaný do tejto železnice istotne boli utratili. Železnicu kúpil štát prinavrátením kapitálu a úrokov, rozumie sa, za požičané peniaze. Zákonom XXIV., vyneseným roku 1883, pomenovaným zákonom sekvestracionálnym, vláda pokračovala v zoštátnení železníc, prevezmúc do štátnej manipulácie železnice požívajúce štátnu garanciu a nič nevynášajúce.

Zoštátnenie železníc vykonal potom minister obchodu Gabriel Baross, rodom Slovák z Trenčianskej stolice, muž, nehľadiac na jeho maďarónstvo, statočný, energický a nadaný. Do roku 1896 investovalo Uhorsko do železníc 792 miliónov zlatých, z ktorej sumy vykazovali ministri 38 miliónov ročného dôchodku, teda 4,81 % úroku. Ale finančné mizérie nedali sa odstrániť ani zoštátnením, lebo ako sa ukázala potreba nových investícií, hneď sa siahalo k novým pôžičkám.

Minister Baross stal sa pamätným a zaslúženým uvedením takzvaného zónového systému na uhorských železniciach, ktorým bol roku 1889 regulovaný osobný poplatok. Zónový systém vyvolal i v cudzozemskú zaslúžený obdiv; ním sa finančným biedam uhorských železníc značne pomohlo a pri lacnejšej, teda obľahčenej osobnej premávke pozdvihli sa i obchod, priemysel a kupectvo.

Uhorské školstvo vzmáhalo sa od roku 1875 len extenzívne, čo do počtu. Zákonom XXXVIII. z roku 1868 nariadené bolo povinné navštevovanie elementárnych škôl; roku 1869 bolo takých 13.000, roku 1895 už 17.000. Zákonom XXX. z roku 1883 boli zriadené stredné školy a v ňom určená i kvalifikácia profesorov a ustanovená ingerencia štátu i na gymnáziách vydržiavaných konfesiami. Z peštianskej strednej priemyselnej školy vznikla technika; reálky boli povýšené na úplné stredné školy. Vznikli polgárky (meštianske školy), stredné a vyššie kupecké, vyššie dievčenské a stredné priemyselné školy. Roku 1867 bolo v Uhorsku sedemdesiatdva úplných stredných škôl s 36.000 žiakmi, roku 1895 stotridsaťosem s 52.000 žiakmi. Druhú univerzitu založila vláda v Kluži roku 1872 na základe XIX. článku zákona z roku 1872.

Ale i to bola len extenzivita; uhorské školstvo nevzmáhalo sa intenzívne, lebo hlavným predmetom v ňom bolo vyučovanie a pestovanie maďarskej reči, a tak maďarizovanie Nemaďarov. Exaktné náuky, v praktickom živote veľmi potrebné na zveľaďovanie priemyslu, obchodu a techniky, boli prednášané nedostatočne. Minister kultu Július Wlassics podporoval kultúrne záujmy korenitých Maďarov, stredné školy zakladal v krajoch obývaných Maďarmi. V štátnych a konfesionálnych gymnáziách a reálkach v nemaďarských krajoch vyučovacou rečou bola a je výlučne maďarčina: reč ľudu — materinská — neprednášala a neprednáša sa ani ako predmet neobligátny. Prirodzená vec, že z toho nasledovala priemyselná zaostalosť najmä slovenského, rumunského a ruského ľudu. Na Slovensku v mestečkách od roku 1860 národne koľko-toľko prebudených maďarskí ministri zakladali maďarské elementárky, polgárky, vyššie kupecké školy. Také školy dostali mestečká Revúca, Tisovec, Brezno, Liptovský Sv. Mikuláš, Dolný Kubín, Turčiansky Sv. Martin, Senica atď. priam na posmech národnostného zákona, v ktorom sa vláda zaviazala zakladať školy s vyučovacou rečou patričného kraja. Cieľ bol jasný a ani netajený: vydusiť v národnostných krajoch prebudeného národného ducha.

V uhorskom verejnom živote bola administratíva najzanedbanejšia, najskazenejšia; barón Pavel Sennyey hovoril teda o nej úplne správne, že je aziatská. Maďarizátori žiadali štátnu administratívu, aby sa Maďarstvo vnútorne konsolidovalo, pokladajúc ju za panaceu maďarského národného štátu. Povestný bývalý zvolenský vicišpán a vyslanec slovenského sliačskeho okresu Béla Grünwald pokladal Slovákmi obývané Horné Uhorsko za veľkú prekážku konsolidovania sa maďarského národného štátu, i povedal to nezaobalene v svojich snemových rečiach a v povestnej politickej brožúre A felvidék (Horný vidiek). Túto prekážku chcel odstrániť zoštátnením administratívy. Ale pozdejšie sa ukázalo, že maďarskému národnému štátu nestoja v ceste len Slováci, ale že húževnatejši, pevnejší a vytrvalejší Rumuni ešte väčšmi znemožňujú vymyslený národný štát maďarský. Ilúzie o tom, že by sa štátnou administratívou dalo docieliť úplné pomaďarčenie Uhorska, rozptýlili sa ako oblaky dosť skoro, urobiac miesto obave, že uvedením služobnej pragmatiky a kvalifikácie vymenovaných administratívnych úradníkov terajší stoliční úradníci zbankrotovaní zemskí páni, stratia úplne vplyv v stoliciach a že s nimi bude v stoliciach i po Maďarstve. Maďari rozhodli sa teda za zlú, korumpovanú municipiálnu administratívu prostredníctvom volených úradníkov a pod zámienkou, že by zoštátnením administratívy bol ohrozený municipializmus ako garancia krajinskej ústavnosti, podržali volenie stoličných úradníkov, vystaviac sa posmechu Európy, že uhorská administratíva je horšia od aziatskej.

Uhorské pravosúdie chcel zmodernizovať prvý minister ústavnej éry Baltazár Horváth, ale jeho snaha stroskotala na reakcii zbankrotovaných zemských pánov, ktorých by bol kodifikovaný uhorský občiansky zákonník spravodlivým, objektívnym prisluhovaním pravdy úplne deposedoval a tak Maďarov zbavil silnej podpory. Na poli uhorského pravosúdia vystaval teda definitívum; organizovaný bol len sudcovský zbor a kodifikovaný trestný kódex, do ktorého jeho pôvodca Karol Csemegi celé odseky doslovne poprekladal z rakúskeho trestného zákonníka, a čo do neho pôvodného vniesol, to boli ustanovenia proti Nemaďarom, ak by sa hlásili k svojim národným právam, kvalifikujúc túto snahu búrením a podnecovaním proti maďarskému národu. Čo by zemským pánom bolo bývalo škodlivé, kodifikovanie občianskeho zákonníka, to ostalo v štádiu ustavičných štúdií a prípravných prác.

Keď takto celý štátny stroj a život slúžil výlučne záujmom Maďarstva, mohli sa Maďari roku 1896, hoci nie v každom ohľade a nie úplne správne, pochváliť, že čo do počtu sa zmnohonásobili, že sa ich kultúra skvele vyvinula, ich vzdelanosť rozšírila a intenzívne stupňovala; ale uznali jednako i to, že sú od kultúrno-hospodárskeho života a od úplnej národnej konsolidácie ešte ďaleko. Dosiahli síce, že sa maďarská reč v treťom desaťročí dualistickej éry medzi Nemaďarmi značne rozšírila, lebo v tom čase z Nemcov 36 %, zo Slovákov 12 %, z Rumunov 7 % vedelo po maďarsky, ale skúsenosť, že počet po maďarsky znajúcich medzi Rumunmi rozmnožil sa len o jedno percento, naplnila ich strachom.

Sny a fantázie o založení maďarského národného štátu a o maďarskom imperializme vymaľoval Gustáv Beksics s veľkou megalomániou a hypokrízou v spise A magyar nemzet története (Dejiny maďarského národa). Tieto dejiny sú nielen zjavnou túžbou, ale i pevným programom aj v prítomnosti aj v budúcnosti všetkých Maďarov, a tak pre orientovanie treba sa s nimi oboznámiť. Beksics takto osnoval a precizoval smer budúcej maďarskej politiky:

„Číre zovnútornosti nesmú odstrojiť našu štátnu a spoločenskú činnosť a učičíkať nášho verejného ducha do klamlivého sna. Od roku 1867 naša štátna konsolidácia pokročila istotne, ale konsolidácia maďarského národa nie je ešte definitívna. Vonkajšok maďarského štátu, Deákom reštaurovaného, má síce národný charakter, ale maďarský národný štát nie je ešte úplne uskutočnený. Keď i existuje jednotný štát bez pevnej národnej jednoty, takým nemôže dlho zostať, lebo národný štát alebo nemôže povstať, alebo nemôže sa udržať bez jednotného homogénneho národa. Reč a címer štátu môžu sa vo verejnej administratíve a v spolucítení akokoľvek uplatňovať, ale ešte vždy nie sú triumfom národného štátu. Maďarský národný štát stane sa úplnou skutočnosťou len vtedy, keď sa naša maďarská národná jednota so svojimi rôznymi čiastkami, ktoré ju tvoria, zlúči a keď toto úplné zlúčenie stane sa v ohnivej peci lásky k vlasti v svetle jednotnej kultúry.

Dnes, po troch desaťročiach (1897), stojíme ešte tak, že vo veľkých katastrofách môžu nepriateľské sily našu národnú jednotu rozmrviť a náš kultúrny vývin zastaviť. Stačí jedna nepriaznivá európska kríza, uplatnenie sa novej moci na Balkáne, a už nám obrovská skala zatarasí cestu. A do problému maďarského uložený je ten vnútorný antagonizmus, že maďarský národ nemôže ostať malým, nemôže sa utiahnuť do ďalekého kútika skromnosti, lebo od tisíc rokov v borbe východu so západom bol rozhodujúcou silou.

On musí panovať na celom priestranstve ríše sv. Štefana, od Tatier po Adriu a po priesmyky našich východných hôr. Lebo keby ho svetové udalosti na Dolnú zem a za Dunaj obmedzili, ako maďarský ľud mohol by síce za jeden čas žiť i v nových podmienkach bytia, ale národom by prestal byť. Maďarská politika by bola ľahká, keby sa ašpirácie a snahy maďarského národa pohybovali v úzkom kruhu. Ale naše ambície ani len nezávisia od nás, nám nanútilo ich naše povolanie, podľa ktorého môžeme len ako veľký národ obstáť, lebo ako národ malý zahynieme. Tú veľkú čiastku zeme, ktorú nám zverilo divné riadenie, musíme udržať v bezpodmienečnej štátnej jednote, ináč zredukované Maďarstvo zahynie v borbách budúcnosti.

Ale či na toto budeme mať síl a či máme i podmienky pre túto našu evolúciu?

Nedostatočnosť našich síl a ich nepomer k vyznačenému cieľu zapríčinili nehody, ktoré čakali nás Maďarov. Hneď na začiatku konsolidovania sa európskych štátov Magyarország stal sa alebo veľmocou, alebo musel padnúť.

Časom zodpovedalo Uhorsko (Magyarország) úplne svojmu povolaniu, ale pre nedostatok národných síl jeho sláva bola pripútaná k osobám jeho veľkých panovníkov. Za silným Uhorskom Ľudovíta Veľkého a Mateja Korvína divným spôsobom nasledovalo slabé, pre akciu, ba ani pre sebaobranu neschopné Uhorsko. Pod Habsburgami bol úpadok ešte väčší. Habsburgovia síce nikdy nemohli Uhorsko ovládať tak ako Čechy, ale ani Uhorsko nemohlo zmluvu uzavretú s dynastiou, že je s Rakúskom len v personálnej únii, že je štátom úplne nezávislým, Rakúsku v ničom nepodriadeným, v úplnej miere platnou urobiť. Pre nedostatok národných síl Uhorsko bolo len autonómnou provinciou Austrie, hoci aké pyšné zákony sme mali. Dynastia sprobovala síce z času na čas obmedzovať a ničiť zákonnú nezávislosť Uhorska, ale vždy sa dokázalo, že naše národné sily stačia prekaziť oberanie práv a premáhať tyranstvo, ale že nie sme schopní definitívne utvoriť a upevniť maďarský národný štát. Naše národné sily a ciele priviedol dualizmus do rovnováhy. Prestal veľký rozdiel, ktorý medzi týmito a tamtými vždy existoval. Náš národ dokázal sa úplne schopným vyplniť rámce dualizmu. Tak sa stalo, že milenárna slávnosť našla kvitnúce, nad svojim osudom slobodne rozhodujúce Uhorsko. Ohraničenie našej štátnosti a vypuklosť našej nezávislosti uplatnili sa vo vzťahu k druhému štátu monarchie slávne a úplne.

Ale vnútorná korelácia otázky nášho národného bytia je omnoho menej čistá a jasná. Stvorili sme síce štátu inému nepodriadené Uhorsko, ale maďarský národný štát pri všetkých frázach a lacných chválach sme neutvorili.

Preto je potrebné, aby sme sa vážne zaoberali nedostatočnosťou svojich síl.

V dnešných pomeroch Rakúsko-Uhorska a Európy ani náš národ nesmie stratiť svoju prirodzenú hegemóniu ani doma, ani vo svojom pomere k Austrii. Keby bolo možné dualizmus urobiť večným a keby sa pomery v Európe nepremenili, stačila by politika i menších koncepcií a rozmerov. Vtedy by sme mohli pokračovať v tom, čo sme tridsať rokov robili, a vtedy prišli by sme k cieľu po dlhšom čase, asi o jedno storočie, lebo tridsaťročné výsledky nedovolia predpokladať kratší čas.

Ale budúcnosť nás núti náhliť sa.

Naša národná konsolidácia nevyžaduje prenasledovanie národností, tým menej, čo je i tak nemožné, ich vyhubenie; potrebné je ich len ta priviesť, aby súhlasili s maďarskými národnými a štátnymi záujmami. Naša definitívna konsolidácia dá sa len tak myslieť, že národnostná otázka stratí svoju štát rozstrojujúcu silu a že ňou nikto nevrazí klin ani do nášho štátneho, ani do národného organizmu. Toto neznamená absorbovanie nemaďarských národností, ale takú evolúciu maďarského ducha, že národnostná otázka nebude obsahovať sily škodlivé.

Len mohutná evolúcia maďarského kmeňa pri konsolidovaní sa príbuzných národnostných, s nami spojených živlov môže našu národnú konsolidáciu zapríčiniť a len ona ju zapríčiní. Kmeň maďarský, následkom expanzivity v ňom ukrytých báječných síl, môže sa nekonečne rozširovať, ale politika o pozemnom majetku musí mu z cesty odstraňovať prekážky. Najbezprostrednejšou našou úlohou je toto odstraňovanie prekážok.

Jasný deň hádže teraz svoje lúče na cestu, na ktorej loď maďarského štátu teraz napreduje. Blesk zlatého slnca treba upotrebiť na to, aby sme sa šťastne preplavili cez čiastky mora, na ktoré sme sa nemohli odvážiť, kým ich zakrývala hmla, ale v ktorých skaliská vodou zakryté za jasného dňa môžeme šťastne obísť. Tadiaľ môžeme teraz bez rizika prejsť, kde by mohli zapríčiniť nové mrákavy nové pohromy.“

Tieto náhľady a úvahy nie sú privátnou mienkou Gustáva Beksicsa, ale pevne osnovaným programom celého Maďarstva. Dňa 8. júna 1896, ako už bolo pripomenuté, hlásil to isté i Dezider Szilágyi, predseda uhorskej snemovne vyslancov, vo svojej úradnej, kráľa pozdravujúcej reči, a vtedy boli potvrdené i z najvyššieho miesta.

Podľa tohto programu je síce konsolidácia príbuzných národnostných, s Maďarmi spojených živlov v istej miere potrebná a aj ich kultúrny vývin žiadúci, ale len preto, aby slúžila záujmom Maďarov, to jest aby zdravé národnostné živly svoju sukrescenciu v zradných osobách renegátov oddávali Maďarom, tým množili počet a silu Maďarov a tak svojím národným zahynutím zbudovali maďarský národný homogénny štát.

V programe obsiahnutá je i bohorúhavá politika majetkového deposedovania Nemaďarov, lebo veď maďarská politika „o pozemnom majetku“ neznamená iné. Je tu to isté kontemplované, čo Prusi robia s poznanskými Poliakmi: odkupovaním odberať Nemaďarom nehnuteľný majetok a osádzať na ňom Maďarov.

Beksicsove výpovede o šetrení kultúrneho vývinu Nemaďarov boli a sú reči neúprimné, teda hypokríza. No boli a sú Maďari, ktorí zámer pomaďarčenia, teda i kultúrnu smrť Nemaďarov, hlásali a hlásajú otvorene. Najrozšírenejší maďarský politický časopis Pesti Hirlap písal v novembri roku 1906 pri príležitosti národnostnej debaty v uhorskom sneme takto:

„Ak si teraz debatujúci národnostní vyslanci myslia niečo vydeklamovať od vlády na rováš maďarského národa, na rováš maďarského jazyka k dobru materinským jazykom, mýlia sa. Nebude nikdy takej vlády, ktorá by čo len za mačný máčik práva udelila národnostiam, ktorá by prestala natískať maďarčinu. Ani len myšlienka o tom nesmie vzniknúť. Nedovolíme, aby vláda čo len sľúbiť smela exekvovanie národnostného zákona z roku 1868. Národnostná strana je škvrnou na maďarskom parlamente.“

Kto by jednako ešte vždy veril, že Maďari nezamýšľajú zamedzovať kultúrnu konsolidáciu Nemaďarov, nech si všimne druhý odsek tejto rozpravy o politickom a kultúrnom prenasledovaní Slovákov v Uhorsku a presvedčí sa ľahko, že cieľ Maďarov je: premeniť Nemaďarov na Maďarov, rozmnožiť týchto počtom na dvadsať miliónov a robiť potom imperialistickú politiku nielen v Uhorsku a na Balkáne, ale — risum teneatis — i v Európe.

Pramene: Márki a Beksics: A modern Magyarország.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.