Zlatý fond > Diela > Slováci — vývin ich národného povedomia 2


E-mail (povinné):

Július Botto:
Slováci — vývin ich národného povedomia 2

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Kašper, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Miroslava Oravcová, Eva Lužáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 75 čitateľov


 

III

Činnosť a prekážky

Vynikajúci srbský národovec dr. Michal Polit vo svojej reči, povedanej roku 1908 na uhorskom sneme, tvrdil, že mu roku 1875 predseda uhorského ministerstva barón Béla Wenckheim v súkromných rozhovoroch viac ráz povedal, ako mu panovník pri každej audiencii na srdce kládol, aby vláda s nemaďarskými národnosťami dobre a láskavo nakladala.

Je teda úžasná, nevysvetliteľná záhada, že hrozné prenasledovanie slovenských kultúrnych ústavov spadá iróniou osudu práve do tejto doby, akoby na výsmech údajnej panovníkovej blahosklonnosti.

Dňa 13. apríla 1875 snem rokoval o dotácii maďarského národného divadla. Srbskí vyslanci, národovci dr. Michal Polit a dr. Svetozár Miletić, pripomínajúc toto podporovanie, navrhovali, aby snem podporoval i kultúrne ústavy nemaďarských národností, lebo — ako to Miletić vo svojej reči správne vyzdvihol — Uhorsko nie je maďarským národným, ale národnostným štátom. Koloman Tisza, v tom čase minister vnútra, odpovedal mu pri surovom potlesku maďarských a maďarónskych vyslancov s veľkopanskou nadutosťou, že Miletić má šťastie, že hovorí takto v snemovni pod ochranou vyslaneckej imunity, ale neradi mu tak hovoriť verejne mimo snemu, lebo maďarský národ má vraj dosť sily rozšliapať (összetiporni) svojich nepriateľov. Táto Tiszova výpoveď, lichotiaca samoľúbosti Maďarov, urobila ho obľúbeným, lebo teraz mu už odpustili aj zapredanie politických zásad. Položenie rakúskych Slovanov bolo i v tom čase neblahé, no v Uhorsku a Chorvátsku bolo priam zúfalé. V Chorvátsku prišli chorvátski maďaróni unionisti násilne k moci. Podporovala ich viedenská a peštianska vláda. Sebeckí chorvátski muži, zapredajúc zásady a tradície chorvátsko-slovanské, zneužijúc svoju úradnú moc, vojskom, trestami, žalármi, zbavovaním úradov natoľko sterorizovali slovansky zmýšľajúcich čestných Chorvátov, že voľné, verejné vyslovenie vôle národa nebolo možné. Na pokorenie týchto Viedeň dala teraz už i vojsko, a tak srbsko-chorvátska omladina utiahla sa celkom z bojiska.

Ale i z iných skutkov a udalostí presvedčili sa Nemaďari, akú veľkú nenávisť prechovávajú úradné a neúradné smerodajné kruhy k nim a k ich predným najzaslúženejším mužom. Pri príležitosti smrti kráľa Ferdinanda V. podal Viliam Pauliny-Tóth, bývalý spravujúci podpredseda Matice slovenskej, 2. júla 1875 menom slovenského národa panovníkovi Františkovi Jozefovi adresu sústrasti. Cit poddanskej, lojálnej sústrasti prejaviť je skutkom mravným, teda oprávneným. Ale maďarské noviny, menovite Hon, orgán Tiszovej liberálnej, teda vládnej strany, pomenovali Paulinyho vysoko mravný skutok „skutkom neošemetnej bezočivosti“.

Hneď potom na zasadnutí novootvoreného uhorského snemu 15. septembra Svetozár Miletić v mene národnostného klubu vyslancov podal na trónnu reč návrh adresy, ako by sa krajinské záležitosti mali usporiadať cieľuprimerane, na uspokojenie všetkých obyvateľov Uhorska. Hlavným bodom adresy bolo riešenie národnostnej otázky, o ktorej sa v adrese hovorilo toto: „Musíme v mene miliónov nemaďarských občanov štátu, ktorí nás sem vyslali, slávnostne protestovať proti politike, ktorá chce z Uhorska spraviť maďarský národný štát, ktorého hlavným cieľom je pozdvihnúť maďarskú národnosť, zničiť nemaďarské národnosti a ktorá nemaďarské kmene núti, aby v nešťastí krajiny hľadali ak i nie oslobodenie, teda aspoň zadosťučinenie pre svoje urazené mravné city. Sme teda prinútení odporúčať vec nemaďarských národností do obrany Vášho Veličenstva a prosiť, aby ste ráčili naložiť vláde, žeby ešte v tejto sesii predložila návrh zákona o uskutočnení pravej rovnoprávnosti národností.“

Ale minister Tisza nedovolil adresu národnostných vyslancov ani vytlačiť, odôvodniac toto zavrhnutie na zasadnutí snemovne 15. septembra výpoveďou, že „medze slušnosti nemôžu ísť tak ďaleko, aby sa dali tlačiť listiny, ktoré obsahujú urážky národa, krajiny a panovníka“.

Maďarské noviny boli ešte zúrivejšie, a orgány ministra Tiszu prevýšili všetky. Hon vykríkol: „Radšej stokrát zahynúť ako dovoliť, aby Uhorsko nebolo maďarské.“ Ellenör pomenoval Miletića divým Rácom, jeho vývody besnením, prskaním divochov, divých zverov, injuriou a opovrhnutiahodnou blasfémiou. Pesti Napló písal: „Taký dokument, ako je Miletićov, zriedkakedy predostrie sa zákonodarstvu. Je to atentát. Je to hriešny útok na štát, ústavu a národ. Jeho cieľom nie je podať panovníkovi adresu, ale búriť proti vláde. Ten dokument nie je preto písaný, aby odznel na sneme, ale aby znel v krajine, aby vytlačený v srbskej, rumunskej, nemeckej a slovenskej reči pobúril národnosti v Uhorsku i mimo Uhorska proti Maďarom.“

Toho istého roku 4. decembra Miletić interpeloval ministra Tiszu v snemovni: akým právom zatvoril Maticu slovenskú a zhabal jej majetok? Tisza odpovedal 15. decembra obvyklým surovým spôsobom, že pre nevlastenecké protimaďarské účinkovanie toho ústavu; majetok Matice však že preto skonfiškoval, lebo nebolo komu dať ho, keďže v Uhorsku niet slovenského národa, o akom stanovy hovoria. Stalo sa i tu najväčšie bezprávie. Tisza si nevšimol stanovy, ktoré ustanovovali, že v prípade zaniknutia spolku nad jeho majetkom rozhodne posledné valné zhromaždenie členov.

Nič neznázorňuje tak dôkladne náladu maďarských kruhov voči národnostiam ako rokovanie o rozpočte ministerstva vnútra na sneme 23. novembra, v ktorom fond dispozičný bol preliminovaný na štyristotisíc korún. Parten Kozma, rumunský vyslanec, ohradil sa proti tomu, že sa národnostné pomery, hoci sú zriadené zákonom, ako nebezpečné stavajú na pranier. A ešte menej je svedčné, keď to robí referent. Keď maďarónsky vyslanec Pavel Szontagh odôvodnil potrebu dovolenia dispozičného fondu tým, aby vláda mala peňazí na potrestanie buričov, zavrátil ho spravodlivý Ľudovít Mocsáry primerane poznámkou, že na potrestanie buričov nie sú potrebné peniaze, lebo to môže fiškus urobiť i bez peňazí, a rumunský vyslanec Žigmund Borlea vyslovil rázne a otvorene, že je to veľmi podivné, keď referent rozpočtu odôvodňuje potrebu dispozičného fondu tým, aby národnosti mohli byť držané na uzde, lepšie rečeno potlačené. V Uhorsku niet buričov agitujúcich proti integrite krajiny, a tých, ktorí v sneme a časopisoch zastávajú záujmy nemaďarských národností, nemožno tak pomenovať. Peniaze sa peknerúče strovia, burič chytený a pred súd postavený nebude ani jeden. Takto Uhorsko nie je štátom právnym, ale policajným. Ono stane sa teplou hradou politického denunciantstva, intríg, špionáže, z ktorých budú žiť do úradov postavení maďarskí a maďarónski zbankrotovaní zemskí páni.

Vyhrážku, že zdrúzga nepriateľov maďarských snáh, Tisza vyplnil na Svetozárovi Miletićovi dosť skoro, 5. júla 1877, dajúc ho v Novom Sade v noci v spánku uväzniť pre podozrenie z velezrady. Zvrhlý Srb Ďuro Ranković svedčil proti nemu, že začiatkom júla v srbskom Belehrade v hostinci ponúkal viacerým srbským čelným mužom, pre prípad vypuknutia srbsko-tureckej vojny, ku ktorej ich vraj úsilne podnecoval, mravnú, peňažitú a vojenskú podporu uhorských Srbov. Vyšetrovacie väzenie nariadila peštianska trestná súdna stolica z príkazu štátneho fiškusa Kozmu, ktorého na to vyzval Tisza. Vláda urazila v tomto prípade nielen osobnú slobodu Miletićovu, ale i jeho vyslaneckú imunitu a vyhovárala sa tým, že v tomto prípade je zákon nejasný a že i dovtedy berie zodpovednosť na seba, kým snem nerozhodne, či treba v procese proti Miletićovi pokračovať, a či nie. Kozma žaloval Miletića, že i podľa písomných dôkazov verboval vojakov pre Srbsko a pripravoval povstanie uhorských Srbov proti Uhorsku.

Snemovňa odobrila väznenie Miletića 9. októbra a vydala ho tresnému súdu, odôvodniac svoj skutok celkom falošne a nezákonite tým, že počas zasadania snemu vyslanec nie je imunným.

Pravou príčinou Miletićovho väznenia bola Tiszova nenávisť proti tomuto ráznemu, neohrozenému srbskému národovcovi, ktorý v častých snemových interpeláciách vyčítal Tiszovi jeho nešetrné, neľudské a nezákonité zaobchádzanie s nemaďarskými národnosťami, najmä zatvorenie slovenských kultúrnych ústavov ako skutok nezákonitý. Miletića odsúdili uhorské súdy pre zločin velezrady na päťročné väzenie, z ktorého odsedel tri roky; ostatné mu boli odpustené na prosbu dcéry, keď sa na ňom ukazovali príznaky duševnej choroby.

V tomto procese prejavili niektorí maďarskí muži veľkú nenávisť proti Slovanom. Miletić požiadal si za obrancu maďarského advokáta kriminalistu Bélu Komjáthyho, ale ten neprijal obranu a ako sa verejne sám chválil, radšej zastupoval peštianskeho notorického úžerníka žida Haya Bereleho ako nevinne napadnutého kolegu len preto, že bol Slovanom. Velezradu nebolo možné Miletićovi dokázať, lebo svedok Ranković ani nebol na schôdzke v hostinci belehradskom prítomný, a tak ani nevedel, ani nepočul, čo tam sľuboval a hovoril Miletić.

Krátko predtým, roku 1875, bol i neohrozený národovec a borca za práva Slovákov Jozef M. Hurban celkom bez viny stíhaný a pokutovaný. Ako redaktor cirkevného časopisu Cirkevné listy uverejnil článok Tým miernym, v ktorom fiškus videl tendenčný článok politického obsahu. Senický kráľovský súd odsúdil Hurbana na tri mesiace do žalára a na sto zlatých peňažitej pokuty, hoci v článku nebolo vôbec podnecovania ani proti súdom a vrchnostiam, ani proti Maďarom.

Pravou príčinou i tohto stíhania bola — nenávisť.

Slovenský ľud ničila aj morová nákaza pitia páleného. Za jeho dobrobyt a mravné zachovanie zaujatí muži, Hurban a Štefan Závodník, katolícky farár v Pružinej, pozakladali v svojich cirkvách a v okolí spolky miernosti s ľudomilným cieľom udôstojniť slovenský ľud, urobiť ho mravným a prístupným vyšším snahám. Ale minister Tisza vedel dobre, že ľud mravne zachovalý ľahko sa spod vplyvu maďarónskych úradníkov oslobodí, že sa stane samostatným, a tak i za národné práva zaujatým. Aby sa to nestalo, 12. novembra 1875 zrušil trenčiansky spolok miernosti sv. Ruženca „zo záujmov štátnych“. Tými záujmami neboli ponosy trenčianskych židovských krčmárov, že nemôžu platiť dane, lebo spolok mal v tom čase štyridsaťtisíc členov, ale obavy pred uvedomelosťou a mravnou zachovalosťou slovenského ľudu, ktorým by sa dala vláda stoličných skupín aspoň sčiastky oslabiť.

Lebo celkove zlomiť moc stoličných skupín v tom čase ešte nebolo možné.

Snahy Nemaďarov uplatniť sa prirodzeným, zákonným, mravným spôsobom v stoličnej, v mestskej a obecnej správe, ako i pri voľbách snemových vyslancov ani jeden uhorský zákon neznemožňuje totiž v takej miere ako zákon o zriadení stolíc, miest a obcí (XLII. článok zákona z roku 1870).

V časopisectve a v snemových odboroch roku 1865 — 67 rokovalo sa totiž hlavne o tom, ako treba v štátnej ústrojnosti organizovať živel maďarskej aristokracie, aby záruku svojej moci a jestvovania mal v svojich rukách. Parlamentárna vláda neposkytovala úplné zabezpečenie toho, a tak bolo potrebné vrátiť sa k stoličnému municípiu, k stolici, ako historicky najmohutnejšiemu administratívnemu orgánu.

„Stoličná ústava je hlavnou podmienkou, hlavným základom nášho národného trvania,“ hovoril Ľudovít Horváth, miškovský vyslanec, pôvodca terajšieho stoličného zriadenia a inštitúcie virilistov. Zásada, aby aristokracia a najmajetnejšia trieda stoličných občanov v stoličnom výbore v jednu obec bola zriadená (s nepatrnými koncesiami formálnymi systému reprezentatívnemu podobným) a obec tá aby bola právomocnosťou stoličnou, ktorej všetko ostatné z ohľadu správy, administratívnej politiky má byť podriadené, stretla sa zo stránky Maďarov so všeobecným súhlasom a bola, ako to dosvedčuje zriadenie stoličnej právomocnosti a podriadenie jednotlivých obcí, i uskutočnená.

Podľa toho stoličný výbor panuje ako právomocnosť nad všetkými verejnými občianskymi záležitosťami nadol, predovšetkým i nad obcami, ktoré majú síce zákonný titul samosprávy, ale v skutočnosti vo všetkom závisia od stoličnej právomocnosti, respektíve od jej orgánov, od stoličného magistrátu.

Nemaďarskí vyslanci ozvali sa pri debate proti návrhu, predovšetkým 12. mája 1870 slovenský národovec Viliam Pauliny-Tóth, vyslanec kulpínskeho okresu, ako proti takému, ktorý je nemaďarským národnostiam na veľkú ujmu. Ale darmo. Aby sa nezmohol vplyv nemaďarských národností, nastrojili to maďarskí vyslanci tak, aby polovica stoličných výborníkov pozostávala z virilistov, najväčšiu daň platiacich, druhá polovica z volených. Volených výborníkov volia len tí voliči, ktorí sú oprávnení voliť snemového vyslanca. Teda už tu bolo právo volenia veľmi obmedzené. Do výboru dostali a dostanú sa vo veľkom počte židia-árendátori, lebo väčší majetok vo viac čiastkach do árendy daný dáva toľko virilistov, koľko je čiastok. Aby sa svojmu národu verní Nemaďari, akokoľvek kvalifikovaní, nemohli dostať do úradov, zákon ustanovuje, že do šesťčlennej kandidačnej komisie výbor vyšle troch členov, troch vymenuje hlavný župan a on i predsedá komisii a pri rovnosti hlasov rozhoduje. Takýmto spôsobom len ten môže byť kandidovaný a volený, koho on chce, a pre bezpečnosť výsledku stáva sa i to, že býva kandidovaný len jeden.

Zákon o zriadení obcí dáva hlavnému slúžnemu pri voľbe obecného predstavenstva moc, že na úrad richtára kandiduje on, koho uzná za hodného. I to deje sa tak, že kandiduje obyčajne len jedného, alebo kandiduje i druhého, naskrze nesúceho. Takto vylúčení sú z voľby aj len za obecného richtára Nemaďari milujúci svoj národ, lebo pomocou notára slúžny vyberá len poslušných, záujmom stoličných pánov spoľahlivo slúžiacich ľudí. Podobne pokračuje slúžny aj pri voľbách okresných notárov a lekárov.

Moc Maďarov, odrodilých zemských pánov a židov udržuje sa v stolici takýmto neprirodzeným, slobode a rovnosti občanov protiviacim sa spôsobom. Niet na Slovensku stolice, v ktorej by neboli zastúpené veľké zemianske majetky virilným hlasom. Len keď virilizmus bude zrušený a právo hlasovania na stoličných výborníkov každý dvadsaťštyriročný občan dostane, bude odstránená z tohto zákona vytekajúca krivda a nespravodlivosť. Tento zákon znemožňuje všetky politické snahy Nemaďarov, je hlavnou príčinou ich nezdarov a neúspechov ešte hlavne i z tej príčiny, lebo voľby snemových vyslancov spravuje stoličným výborom volený ústredný stály odbor, do ktorého bývajú volení len spoľahliví podporovatelia maďarských aristokratických snáh. Stoličný výbor vysiela do okresov komisie popisovať voličov, ktoré robia popisy podľa úprav, čo dostali v prospech kandidátov a prívržencov prajných maďarským snahám.

Tu je najzávažnejšia príčina politickej biedy, zaostalosti a odstrkovania Slovákov, ktorú nemôžu najmä v cudzozemsku pochopiť a vysvetliť si, a všetky nezdary pripisujú nečinnosti, politickej nezrelosti a nerozhľadenosti Slovákov.

Odkupovaním zemianskych majetkov skrze roľnícky slovenský ľud mohla by byť táto krivda sčiastky odstránená; ale tomu prekáža hospodárska nezriadenosť a nedostatočná vzdelanosť slovenského ľudu, zapríčinená maďarizáciou, neodcudziteľnosť a nepredajnosť fideikomisných majetkov a hrozné administratívne pomery v nemaďarských stoliciach.

K tomu pridružili sa ešte i mnohé iné ťažkosti. Na Slovensku maďarizovali Slovákov všetky štátne inštitúcie: úrady, súdy, pošty, železnice, telegrafy a najmä stredné školy, a keď ešte vždy nebolo očakávaných úspechov, vláda preniesla jednu čiastku maďarizačnej práce na pole sociálnej akcie zakladaním takzvaných kultúrnych spolkov. Roku 1883 založený bol so sídlom v Nitre Hornouhorský vzdelávací spolok (Felvidéki magyar közmüvelödési egyesület), skrátene podľa začiatočných písmen Femka, ktorý má za cieľ šíriť maďarizáciu vo všetkých odboroch verejného života na Slovensku. Protektorom spolku bol arciknieža Jozef. Potom založili tomuto podobný spolok v Sedmohradsku pod názvom Erdélyi magyar közmüvelödési egyesület, skrátene Emka. Podobný spolok vznikol v Šoprone pre zadunajské, v Segedíne pre dolnozemské, vo Veľkom Károlyi pre východné stolice pod pokryteckou zámienkou, že Nemaďari, keď sa im poskytne možnosť osvojiť si maďarskú reč, budú môcť slúžiť v štátnych úradoch. Sociálnu akciu viedli hlavní župani a podžupani, škôldozorcovia zakladaním detských opatrovní, ľudových maďarských knižníc, odmeňovaním učiteľov za maďarčenie judášskym grošom, rozširovaním maďarských a ako to v Nitre štátny škôldozorca urobil, pálením dobrých slovenských spisov. Niektoré stolice, ako Satmárska a Gemerská, vyberali v prospech maďarizácie od všetkých občanov prirážky, v Tisovci na štátnu maďarskú školu, hoci si tam ev. cirkev vydržiavala dobrú ev. školu, päťpercentnú daň, ktorú občania nechceli platiť, lebo ju mestský výbor nepovolil. Vymáhali ju teda exekúciami a licitáciami. Tisovským národovcom, Daxnerovcom a E. Manicovi, predávali dobytok cestou licitácie. Podobalo sa to skutku židov, ktorí prinútili Krista, aby si kríž na Golgotu sám niesol. Tak i národnosti mali si zo svojich prostriedkov na seba biče pliesť. Ľudovít Mocsáry pomenoval toto pokračovanie negavalierskym, nedôstojným maďarského národa.

Z majetku Matice slovenskej, rozpustenej roku 1875, vláda založila vo februári roku 1885 v Pešťbudíne Uhorskokráľovský slovenský vzdelávací spolok s cieľom vydávať slovenské knihy a časopisy „v duchu vlasteneckom“. Tisza odovzdal tejto spoločnosti, ktorá sa skladala z renegátskeho biskupa Császku, neskoršieho štátneho sekretára Zsilinszkého a piatich hornouhorských odrodilých zemanov, matičný dom v Turčianskom Sv. Martine, matičné peňažné základiny, teda všetko majetok cudzí a protizákonne konfiškovaný. Tento vládny spolok vydáva z matičných peňazí Slovenské noviny, novinky pre ľud Vlasť a svet a kalendár. V týchto novinách a spisoch vychvaľuje sa každá maďarská vláda ako Slovákom dobroprajná.

Slováci sa ohradili proti tomuto urážlivému skutku. Dňa 4. júla 1885 vyslali deputáciu členov Matice slovenskej s prosbou pred kráľa, aby nariadenie ministra Tiszu o rozpustení Matice slovenskej vyzdvihol a zamedzil odovzdanie matičného majetku Uhorskokráľovskému slovenskému vzdelávaciemu spolku. Deputácia bola i u ministra Tiszu, ktorý ju prijal spurne a vyčítal jej protivlastenecké snahy, na čo člen deputácie, rím.-kat. kňaz Ján Gerometta, privolal mu smelo a opätovne, že je to „osočovanie“. Keďže panovník bol vzdialený, prosbu odovzdali v kabinetnej kancelárii. Deputácia dostala odpoveď cestou turčianskeho podžupana 29. augusta, „že prosba poslaná bola z kabinetnej kancelárie Jeho Veličenstva uhorskému ministrovi vnútorných diel bez všetkej poznámky alebo riešenia, následkom čoho nemohla byť základom ďalšieho konania, a preto vo veci tejto nebudú nijaké poriadky robené“.

Blahodarnú prácu Slovákov hatila ešte i nemilosrdná smrť, ktorá práve v tie roky neúprosne kosila v radoch činných slovenských spisovateľov.

Od roku 1870 — 73 pomreli slovenskí spisovatelia: Ján Chalupka, Michal M. Hodža, Ľudovít Žello, Andrej Sládkovič, Ján Kalinčiak, Ján Palárik; 10. augusta 1873 umrel v Hnúšti Peter Kellner (Záboj Hostinský), 21. júla 1874 v Budíne Jozef Viktorin, 18. októbra 1875 v Revúcej Samuel Ormis, 23. januára 1876 Jonáš Záborský, 23. mája Janko Kráľ, 11. januára 1877 Janko Matúška, 5. apríla Bohuš Nosák, 6. mája Viliam Pauliny-Tóth, 18. apríla 1878 Daniel Maróthy a 26. apríla 1879 Andrej Radlinský. Všetci boli v živote slovenského národa mužmi veľkého značenia, vynikajúci spisovatelia, horliví a obetaví rodoľubovia. Maďarská verejná mienka pomenovala ich nesvedomitými buričmi (lelketlen izgatók). Ale boli to muži šľachetní, nezištne zaujatí za blaho slovenského národa.

Dušu, srdce a myseľ povznášajúci príklad z týchto čias smútku podáva skutok mladého, mimoriadne nadaného a vzdelaného revúckeho remeselníka Štefana Maliaka, horlivého rozširovateľa slovenských spisov v Revúcej a v okolí. Tento mladý muž nadobudol si majetoček, tisícosemsto korún, ťažkou prácou a biedením a poručil ho na štipendijnú základinu pre roduvernú slovenskú študujúcu mládež. Nie jednu slzu biedy zotreli úroky z tejto základiny z líc chudobných slovenských študujúcich. Žiaľbohu, v Revúcej a v okolí nenahraditeľný Štefan Maliak umrel veľmi mladý 12. októbra 1875. Odpočíva na revúckom cintoríne pri boku svojho šľachetného učiteľa Samuela Ormisa ako vzorný, nasledovaniahodný príklad roduvernej lásky.

Pri všetkých stratách, pohromách a prenasledovaniach neubudlo národnej činnosti, hoci pri nepriazni vlády a všetkých maďarských a maďarónskych kruhov činnosť nemohla byť organizovaná, aby obstarávala práce v každom odvetví politického a kultúrneho života.

Príležitosť k činnosti vyskytla sa pri voľbách krajinských vyslancov do snemu otvoreného 30. augusta 1875, pri ktorých niektorí slovenskí národovci rozhodli sa vystúpiť ako kandidáti slovenskej národnej strany, a tým pokračovať v politickej akcii. V Turci, v sučianskom okrese, kandidoval známy, rázny, obľúbený slovenský advokát Ján Jesenský; v štubnianskom okrese bývalý profesor zatvoreného kláštorského gymnázia dr. M. Korauš; na Dolnej zemi, v Báčke, v kulpínskom okrese prešporský advokát dr. Michal Mudroň, všetci traja so slovenským národným programom. Boli aj oportunisti; Ján Milec, žilinský advokát, kandidoval v žilinskom okrese so Sennyeyho programom; s tým istým v ružomberskom okrese Jozef Kajuch, ktorý neprislúchal síce k národnej slovenskej strane, ale kultúrnym snahám Slovákov bol úprimne oddaný; okres liptovskomikulášsky volil a vysielal dr. Petra Matúšku, ktorý hoci bol synom slovenského národovca, prechovával k politickým snahám Slovákov nepriazeň. Všetci traja slovenskí národní kandidáti prepadli, len Kajuch a Matúška boli vyvolení. I vo všetkých ostatných slovenských okresoch zvíťazili prívrženci Tiszovej strany.

V apríli roku 1879 uchádzal sa o vyslanecký mandát v sučianskom volebnom okrese Pavel Mudroň. Jeho vyvolenie bolo vtedy isté, lebo vládna strana v nádeji, že Slováci nevystúpia, prišla k voľbe vo veľmi malom počte, a slovenská strana hromadne. Predseda voľby síce voľbu otvoril, prijal odporúčaných kandidátov, ale aby znemožnil zvolenie Mudroňa, hlasovanie nechcel nariadiť pod zámienkou, že nemá zoznam voličov, že nevie, či je predsedom voľby, a že niet volebnej búdy; a keď Matúš Dula z predsedovho vozíka doniesol a predložil úradný zoznam voličov, volebnú búdu za pol hodiny dal postaviť a z Martina zo stoličného domu za hodinu a päť minút dovezenou úradnou listinou dokázal, že je úradne poverený vykonať voľbu, predseda to jednoducho odoprel urobiť. Rozhorčenie slovenských voličov bolo náramné; ale nepomohli ani rekurzy. Predsedovo pokračovanie bolo maďarskými úradníkmi schválené na všetkých fórach.

Potom už len raz, pri voľbách do snemu roku 1881, vystúpili slovenskí národní kandidáti; v sučianskom okrese Pavel Mudroň, v štubnianskom Matúš Dula, v pezinskom Michal Mudroň. Nátlak z vládnej strany na slovenských voličov bol strašný. Na sučianskej voľbe hnali sa vojaci na slovenských, Mudroňových voličov bodákmi a mnohých aj poranili. Tak už potom všade zvíťazili vládni kandidáti.

Vidiac bezohľadný teror vlády vo všetkých slovenských okresoch, slovenská národná strana utiahla sa do pasivity s osvedčením: „Keďže snahy a námahy maďarskej verejnej mienky, parlamentárnych stránok a celého systému verejnej správy sú na tento čas tak nastrojené, že nemaďarskému občanovi ako takému nedovoľujú preukázať ústavnou cestou ani štátnemu celku, ani svojim vlastným súkmeňovcom služby užitočné či v duchovnom, či v hmotnom ohľade.“ Pasivitu odporúčal a schvaľoval najmä Štefan M. Daxner článkom v 92. čísle Národných novín roku 1884 pod záhlavím Tendencia našich zákonov.

Bola na čase.

Lebo keď panovník otvoril uhorský snem 29. septembra 1884 trónnou rečou, adresoval v nej ohľadom národnostnej otázky na vyslancov túto príkru, národnosti zarmucujúcu žiadosť: „Vy využijete príležitosť, aby boli s politickou múdrosťou a kde treba, s plnou energiou odstránené vnútorné neduhy vedúce k treniciam medzi národnosťami, konfesiami a spoločenskými triedami znemožnené popudzovania, aby tak rozličné národnosti, konfesie a spoločenské triedy v krajinách svätoštefanskej koruny v spoločnom žití rovnako našli svoje uspokojenie a spoločnými silami a oduševnením na pozdvihnutí blaha, slávy a lesku prestolu i vlasti účinkovali.“

Teda zasadzovanie sa za uvedenie národnej rovnoprávnosti malo byť s plnou energiou odstránené, trestané a znemožňované. Ale zato maďarského univerzitného profesora Žolta Beöthyho, ktorý v maďarských novinách Pesti Naplo v tom čase napísal: „Podľa ľudového maďarského pochopu je Slovák nízke stvorenie, za takého ho pokladá maďarský ľud i dnes, opovrhuje ním, hanobí ho, vysmieva. Povedomie maďarské nikdy nedovolilo, aby Slovák bol s Maďarom na rovnom stupni spoločenskom, aby sa tak k nemu zblížil, že by mohli povstať rovnoprávne pomery“, nik neobviňoval z búrenia. Kde a ako mohli nemaďarské národnosti nájsť v spoločnom žití s Maďarmi svoje uspokojenie, keď ich v ňom oberali o všetky podmienky vlastného národného bytia?

Posilu k ďalšej národnej práci hľadali a našli slovenskí národovci inde.

Nezdary vyplývajúce z bezúspešných volieb krajinských vyslancov, pri ktorých slovenský ľud nedokázal sa pripraveným, spoľahlivým faktorom, zapríčinili istú zmalátnenosť slovenských národovcov. No netrvala dlho. Roku 1884 svätila sa päťdesiatročná pamiatka Tomášikovej piesne Hej, Slováci, roku 1885 storočná pamiatka narodenia Jána Hollého a roku 1887 v Turčianskom Sv. Martine zriadená výstavka slovenských výšiviek a obrazov Věšínových zelektrizovali a obodrili slovenských národovcov a stali sa prameňom novej, rozjarenej, rezkej činnosti.

Pôvodca piesne Hej, Slováci… Samuel Tomášik krutými údermi osudu stíhaný (utratil troch synov a jednu dcéru v najkrajšom mladom veku v krátkom čase), žil na svojej fare v Chyžnom (v Gemeri) v utiahnutosti. Od roku 1863 do roku 1873 uverejnil v slovenských beletristických časopisoch dejepisné povesti Séčovci, veľmoži gemerskí, Odboj Vešelínov, Kuruci, Malkotenti a v Letopisoch Matice slovenskej dejepisné rozpravy. Posledným zábleskom jeho pekného ducha bola posväcujúca reč, prednesená pri posviacke novej gymnaziálnej budovy slovenského gymnázia revúckeho 4. februára 1873. Roku 1884 minulo tomu práve päťdesiat rokov, keď Tomášik, ako mladý kňaz, na ceste do Nemecka, v Prahe v duševnom rozochvení napísal slovanskú marseillaisu Hej, Slováci (v slovanskej verzii Hej, Slovania) a neskoršie uverejnil vo Fejérpatakyho kalendári. Ona je ráznym prejavom a vyslovením toho, že Slováci sa svojho jazyka, svojho národného bytia nezriekajú, že si ich do ostatného dychu budú chrániť, lebo jazyka dar dal boh, a tak hnevy hromu a pekla proti nim sú márne.

Krajšiu a dôstojnejšiu odpoveď na trónnu reč Slováci dať nemohli, keď päťdesiatročnú pamiatku tejto piesne zasvätili prejavom svojho národného bytia.

Turčianskosvätomartinský Slovenský spevokol usporiadal 20. októbra na poctu Tomášikovi večer so spevom a prednáškami. Ako prológ zarecitovali vzletnú príležitostnú báseň Hviezdoslavovu Päťdesiat rokov, Jozef Škultéty prednášal o piesni a živote Samuela Tomášika. Urobené boli zbierky, z ktorých Slováci dali básnikovi 24. októbra skvostný kalich s nápisom Hej, Slováci! Dar mu odovzdala v ten deň deputácia gemerských slovenských mužov pod vodcovstvom Štefana M. Daxnera. V ten deň prišlo Tomášikovi zo všetkých strán Slovenska viac sto pozdravných telegramov. Všetky prekypovali holdom, úctou a láskou k básnikovi a dôverou v budúcnosť Slovákov.

Hlásili sa aj iní Slovania, ale najmä Česi, v ktorých národnom živote Tomášikova pieseň mala a ešte vždy má veľkú rolu. I Česi zaviedli zbierky na literárny dar pre Tomášika; dar, sedemtisíc korún, odovzdali českí spisovatelia Jozef Holeček a Jozef Miškovský Tomášikovi v Chyžnom 24. novembra osobne, vyzvúc ho pri tej príležitosti navštíviť Prahu, aby sa presvedčil o pokrokoch českého národa krieseného i jeho piesňou. Striebrovlasý, sedemdesiatšesťročný, telesne ešte dosť svieži starec podujal cestu so spomenutými českými spisovateľmi a so slovenskou deputáciou 26. novembra. Jeho cesta bola cestou triumfálnou. Na staniciach v Přerove, v Olomouci, Chocni, Českej Třebovej, Pardubiciach, Kolíne, Českom Brode vítali ho české pozdravujúce deputácie. Vchod do Prahy bol slávny: univerzitná mládež vypriahla kone z Tomášikovho koča a viezla ho s oduševnením do mesta. V Prahe, kde ho menom českého národa privítal český ríšsky vyslanec dr. Jozef Herold, bol na jeho poctu usporiadaný slávnostný večer a básnik cennými darmi a vrelými pozdravmi mnohých českých deputácií obsypaný. I spiatočná cesta bola slávnostná. Poprosili ho, aby navštívil na nej Český Brod a Olomouc; prijatý bol i tam nádherne a vrele deputáciami a bandériami a na slávnostných večeroch bol oslavovaný s úprimnou úctou.

Výpoveď piesne, že „žije, žije duch slovenský, bude žiť naveky“, dokumentovala sa i vtedy slávne a utužila zväzok československej vzájomnosti.

Storočná pamiatka narodenia veľkého slovenského básnika Jána Hollého svätila sa hlavne v Turčianskom Sv. Martine 24. marca 1885 a zanechala stopy aj v literatúre.

Na 6. a 7. júna 1886 pripadla štvrťstoročná pamiatka turčianskosvätomartinského národného kongresu a Memoranda slovenského národa. Zasvätiť túto pamiatku v Turčianskom Sv. Martine nedovolila vrchnosť. Predpoludním 6. júna v chráme Jozef M. Hurban kázal z textu na ten deň predpísaného: „Když pak přijde ten utěšitel, kteréhož já pošlu vám od Otce, Duch pravdy, kterýž od Otce pochází, tenť svědectví bude vydávati o mně. Ano i vy svědectví vydávati budete, nebo od počátku se mnou jste. Toto mluvil jsem vám, aby ste se nezhoršili. Vypovědiť vás ze škol: ano přijdet čas, že všeliký, kdož vás mordovati bude, domnívati se bude, že tím Bohu slouží. A toť učiní vám proto, že nepoznali Otce…“ Ale vtedy už bol v Martine telegrafický zákaz z Pešti. Mesto obsadili žandári komandovaní i z okolitých stolíc; z ľudu, ktorý sa hrnul do Martina najmä z turčianskych dedín, vracali celé zástupy. Podľa programu slávnosť mala záležať hlavne z prológu, napísaného Svetozárom Hurbanom, z reči Pavla Mudroňa a z prednášky Jozefa Škultétyho o Memorande — to všetko bolo zakázané. Zhromaždeným hosťom len čo martinský Slovenský spevokol mohol zaspievať; hovoriť o slovenskom Memorande sa nesmelo.

3. augusta 1887 Živenou, spolkom slovenských žien, v Turčianskom Sv. Martine usporiadaná výstavka slovenských výšiviek a súčasná výstavka obrazov českého maliara Jaroslava Věšína, ku ktorým látku čerpal zo Slovenska, prispeli v značnej miere k rozjareniu národných citov.

Výstavka výšiviek otvorila bohatý kaleidoskop slovenského, veľmi cenného umenia a svedčila o vysokej umnosti a o esteticky vytríbenom vkuse slovenského ľudu. Predmety výstavky, výšivky, pomáhal s odbornou rozhľadenosťou roztriediť profesor pražskej techniky J. Koula v dome dedičov V. Pauliny-Tótha. Na výstavke zaslaním predmetov zúčastnili sa Slováci zo všetkých stolíc. No najvyššie umenie vo výšivkárstve dokázali Slováci z Nitrianskej a z Prešporskej stolice. Jej hlavným mravným výdobytkom bolo: dokázaná veľká duševná schopnosť slovenského ľudu v umení, teda že je i pri zamedzovaní zdravého vývoja svojich duševných síl ľudom kultúrnym, a tak užitočným členom ľudskej spoločnosti, žitia i schopným, i hodným. Umenie objavené vo výšivkách neosvojil si slovenský ľud v školách priemyselných, akých v Uhorsku predtým nebolo, ale pestoval ho v rodinných kruhoch od nepamäti tradíciou tak, že prechádzalo z matky na dcéry. Nie je ono napodobňovaním cudzích vzorov, lebo mnohé rodiny nevideli ani veľmesto, ani výšivky iných národov, akých nevidia ani teraz, ale výsledkom samobytného, samosvojského pôvodného tvorenia, teda ľudové umenie rýdzo slovenské.

Na výstavku prišli Slováci vo veľkom počte zo všetkých strán Slovenska. Maďarské časopisectvo užaslo nad tým, dávajúc výraz svojej nevôli, že pri všetkých perzekúciách a tlmeniach žije a účinkuje slovenský duch v nezlomnej sile. Výstavka bola skutočne prameňom občerstvenia, nádejí, začiatkom rezkejšieho života a odstránením malomyseľnosti, do ktorej Slováci upadli po katastrofách z roku 1874 — 75.

Bol to prirodzený dôsledok. Veď z predmetov výstavky, zo vzácnej práce slovenského ľudu, mohol sa každý slovenský národovec presvedčiť, že slovenský ľud je pri jarej tvorivej sile, a tak že je schopný činnosti nielen na kultúrnom, ale i na politickom poli. Len kľúč bolo treba nájsť a otvoriť zámky jeho uzavrenosti k politickým snahám Slovákov. Tým kľúčom bolo ustavičné, srdečné a úprimné stýkanie sa slovenských národovcov s ľudom, pochádzajúce z čistej lásky k nemu a k jeho mravnému a hmotnému napredovaniu.

I výstavka Věšínových obrazov, maľovaných zo života slovenského ľudu, ukazovala pospolitého Slováka v jeho sile, kráse a samobytnosti. Hviezdoslav maľoval slovenského sedliaka veršom verne a plasticky, odkryjúc jeho duševné záhyby, krehkosti, zmýšľanie a názory úprimne a otvorene; Věšín ho maľoval štetcom; ale i maliarov i básnikov slovenský sedliak je rýdzi a v svojej zachovalosti a sile zárukou budúcnosti slovenského národa. I básnik i maliar dosiahli jedno: naučili slovenských národovcov milovať slovenský ľud a priberať ho k vážnej národnej práci. Bol to z oboch výstaviek výsledok veľmi cenný. — Ale i pražskú jubilejnú krajinskú výstavku v júli 1891 navštívili Slováci vo veľkom počte pod vodcovstvom Pavla Mudroňa a iskrenné prijatie zo stránky Čechov i teraz utužilo zväzky československej vzájomnosti.

City zbožnej úcty Slovákov k svojim veľkým mužom a k ich požehnanej pamiatke dokumentovali sa i potom v úprimnej iskrennosti a čistote.

V Hlbokom 21. februára 1888 umrel Jozef M. Hurban, muž v dejinách slovenského národa neoceniteľných zásluh, a preto veľkého značenia. Bol kriesiteľom, tvorcom, borcom. Nebolo toho slovenského deja a skutku, do ktorého by neboli zasiahli jeho ruka, um, jeho mimoriadne bohaté nadanie, jeho široká vzdelanosť. Tento vulkán citov a lásky k slovenskému národu vyhasol však len v telesnej schránke: pamiatka jeho záslužnej činnosti ostala v láske slovenského národa večnou a zabezpečila mu nesmrteľnosť už tu na zemi. Slovenský národ postavil mu zo zbierok na hlbockom cintoríne pomník, ktorý mal byť odhalený 8. septembra roku 1892. Ale politická vrchnosť zakázala prístup na cintorín; nepripustili ta ani vdovu ani deti zvečnelého, a keď si hrob svojho miláčika obzrieť chceli z neďalekého kopca, zahnali ich žandári aj odtiaľ.

Pod dojmom udalostí na hlbockom cintoríne vyšiel 13. septembra v Národných novinách článok Hyenizmus v Uhrách od Svetozára Hurbana Vajanského, syna osláveného Jozefa M. Hurbana. Pôvodca bol žalovaný pre búrenie proti vrchnosti a maďarskej národnosti, preto 17. decembra 1892 pohnali ho pred porotu v Prešporku, ktorá ho uznala za vinného, a súd ho odsúdil na jeden rok štátneho väzenia, tristo zlatých pokuty a dvestopäťdesiatsedem zlatých a päťdesiat grajciarov pravotných trov. Odsúdenému slávnemu slovenskému spisovateľovi, uväznenému v Segedíne, slovenské dámy zavďačili sa literárnym darom, na ktorý robili zbierky, za čo boli menovite Emma Goldpergerová na Ľuboreči, Terézia Vansová na Píle a mnohé dámy v Turčianskom Sv. Martine súdmi prísne inkvirované.

Rezkejší slovenský národný život bol sústredený do Turčianskeho Sv. Martina, mesta, majúceho početnejšiu slovenskú inteligenciu. Tam vychádzali slovenské politické Národnie noviny, beletristické časopisy a knihy; tam bola slovenská tlačiareň, slovenské peňažné ústavy, banka Tatra a Sporiteľňa, továreň na náradie, všetko s úradníctvom národne zmýšľajúcim, a nadovšetko tam bol pekný počet národne prebudeného meštianstva. Tam žil i peknoduchý, šľachetný vodca slovenských pohybov, advokát Pavel Mudroň, muž rýdzeho, zlatého srdca a veľkej juristickopolitickej rozhľadenosti. Turčiansky Sv. Martin bol národnou Mekkou, kde sa každoročne schádzavali pútnici, milovníci slovenského života, na augustové slávnosti, na valné zhromaždenia Živeny.

Dom Matice slovenskej, v ktorom do roku 1874 bývali národné sympóziá rodoľubej lásky, divadlá, besedy, koncerty, vláda odňala a umiestnila v ňom štátne úrady. Divadlá a schôdzky odbavovali sa teda v súkromných, malých, úzkych, cieľu neprimeraných, národných slávností nedôstojných domoch. Horlivému, neohrozenému a činnému národovcovi advokátovi Matúšovi Dulovi patrí česť, že navrhol a uskutočnil myšlienku postaviť v Turčianskom Sv. Martine národným cieľom venovanú budovu a aby ju vláda nemohla zhabať, na právnom základe spoluvládnutia, vypustením osemsto podielov po päťdesiat zlatých. V septembri roku 1889 už stála za 53.300 zlatých r. č. vybudovaná, veľkolepá, solídna budova, ukazujúca štyridsaťdva miestností, medzi veľkolepou, vkusne vystrojenou, s pripočítaním divadelného javiska na 375 kvadrátnych metroch obsahujúcom priestore rozprestierajúcou sa divadelnou a koncertnou dvoranou. I tejto naliehavej potrebe bolo teda prácou národovcov turčianskosvätomartinských zadosť urobené.

Budova priniesla aj iný pekný a ideálny zisk: ňou sa umožnilo založenie Muzeálnej slovenskej spoločnosti s krásnym cieľom pozbierať všetko, čo sa dotýka slovenského života.

Ako zamedzovala a znemožňovala veľká čiastka stoličných a štátnych úradníkov osobnú a spolčovaciu slobodu Slovákov, vidno z nasledujúcich prípadov.

Národovci gemersko-malohontskí postavili na rodný dom svojho rodáka básnika Jána Bottu v Skálniku mramorovú tabuľu so zlatým nápisom: Tu sa narodil slovenský básnik Ján Botto, a chceli ju so skromnými slávnosťami odhaliť. Ale politická vrchnosť to nedovolila a v deň slávnosti obsadila dedinku Skálnik žandármi.

Ani veľký Slovan, veľký pevec Slávy dcery Ján Kollár nesmel byť na storočnú pamiatku svojho narodenia v svojom rodisku v Mošovciach a potom v Turčianskom Sv. Martine verejne uctený, a čo pri tej príležitosti úradné orgány na úkor osobnej slobody vystrájali, presahovalo všetky medze slušnosti a bolo i cynickým vysmievaním ľudských práv.

Na čele povereníctva riadiaceho slávnosť stál Matúš Dula, ktorý v nádeji, že vrchnosť nezakáže literárnu slávnosť, povolal na ňu i Čechov a iných Slovanov. Slávnosti mali byť 1. a 2. augusta v Turčianskom Sv. Martine a v Mošovciach. Ale politická vrchnosť ich zakázala a minister vnútra Hieronymi v dôsledku rekurzu potvrdil zákaz. Z príkazu politickej vrchnosti bolo vybubnované, že hostia musia byť oznámení slúžnovskému úradu za hodinu po príchode pod pokutou 5 — 100 zlatých a násilného vyobcovania z mesta. Zakázaný bol i spevácky večer, spoločný obed a tanečná zábava. Z Turca i zo susedných stolíc boli tam zhromaždení žandári, rozháňali hostí na uliciach a s nasadenými bodákmi strážili miestnosti Národného domu. V Mošovciach zhromaždili sa zástupy, aby celkom v tichosti ozdobili Kollárovo rodné miesto, ale ozbrojená moc ich rozohnala a vence, kytice pošliapala. V Martine ani v privátnych miestnostiach nesmelo sa zísť viac ľudí. Písomný pozdrav od Slovanského spolku v Petrohrade, poslaný poštou, ktorý mal byť verejne čítaný, bol úradne otvorený a zhabaný.

Zdalo sa, akoby sa vrchnosti nad svojím vyčíňaním pri slávnostiach kollárovských na čas boli zahanbili, lebo skromnému ucteniu storočnej pamiatky narodenia druhého slovenského velikána, Pavla J. Šafárika, už toľme neprekážali. Pravda, slávnosť pohybovala sa v medziach veľmi úzkych. Slovenský spevokol turčianskosvätomartinský zasvätil ju podarenou besedou 12. mája 1895.

Hrozné pomery ospravedlnili dostatočne slovenských mužov, že túto slávnosť nemohli usporiadať v širších rozmeroch. Ale pesimizmus geniálneho bádateľa slovanských starožitností, vyslovený v liste Kollárovi roku 1821, že „naprosto nemám nižádné naděje, aby medzi našimi uherskými Slováky kdy lépe bylo“, bol i tak v šľachetnom zmysle zahanbený, lebo už to, čo slovenskí národovci v záujme mravného povznesenia slovenského ľudu od roku 1821 vykonali, bolo zárukou lepšej a krajšej budúcnosti slovenského národa. A ako by sa to bolo na Slovensku rozvilo, keby muži Šafárikovho nadania neboli odišli z kruhu slovenského národa, ale tak ako Hurban, jemu boli venovali všetko, čo mali najlepšie.

Skromným síce, ale predsa len úspechom a pokrokom bolo, že po sedemdesiatich štyroch rokoch početná slovenská inteligencia uctila si pamiatku muža, ktorý v slovanskej vede tak slávne pracoval. Živý obraz na martinskej besede, kde osvetlený génius venčil Šafárikovo poprsie a okolo neho malebná skupina mužských a ženských reprezentantov všetkých slovanských národov v národných krojoch; prorocká báseň Hviezdoslavova, preniknutá horkým žiaľom nad prítomnosťou a sladkou nádejou v lepšiu budúcnosť, prednesená pri tej príležitosti:

Tá vetev slávnej lipy slavianskej, recme razom slovenská…
dnes sšarpaná tak hriešnou svevoľou,
obratá temer holé na kýpte,
čnejúce k nebu strmým ponosom:
tá nebola ver’ nikdy neplodnou,
jalovou, prázdnou nikdy nebola, oj, nikdy.
A nejeden kvet slynul nádherou
i krásou svetla — iste stálice
a vôňou — zrejme, ducha vehlasom
i slasťou manny, nesmrteľnosťou
to umelých diel v úle svetovom:
toť, Šafárik! ten Pavel horlivý…
No neochrnie, verím, neuschne,
pod sebou cítiac podklad mohutný,
kmeň plný šťavy, jara, života:
čas prijde, svitnú chvíle pohody:
i omladí sa znova, obsype
bohatým kvetom, ktorý jasnotou
i vôňou sladkou prerazí
prítomnosť tmavú, trpkú, neblahú
a ako míľnik pravý pútnikom
smer poukáže v šťastnú budúcnosť —

svedčili, že je nádej, že i u uhorských Slovákov musí byť a bude lepšie.

Roku 1821 Šafárik nebol by pomyslel, ani veril, že roku 1895, keď budú svätiť storočnú pamiatku jeho narodenia, Slováci založia si aj vedeckú spoločnosť.

Tichý, skromný, ale vedecky vzdelaný a až do úmoru pracovitý, rím.-kat. slovenský kňaz Andrej Kmeť už dávnejšie zaoberal sa myšlienkou založiť a zriadiť slovenskú spoločnosť s cieľom: hľadať rozličné pamiatky Horného Uhorska, zbierať a do múzea ukladať všetko, čo sa vzťahuje na slovenský národ, jeho duševný a hmotný život a na jeho minulosť. Do spoločnosti, potvrdenej vládou 24. apríla 1895, prihlásilo sa hneď sedemdesiatšesť zakladajúcich, tristopätnásť riadnych, dvadsaťsedem v cudzozemsku dočasne sa zdržujúcich občanov a dvadsaťdeväť cudzozemských členov. Spoločnosť zriadila sa v Turčianskom Sv. Martine pod predsedníctvom neúnavného Andreja Kmeťa. Od spoluvlastníkov martinského Národného domu dostala miestnosti, v ktorých uložila výšivky, národné kroje, knižnicu, zbierku starých pežazí, starožitníckych predmetov, náradia, nástrojov, rastlín a živočíchov.

Slovenské obecenstvo zasypalo Muzeálnu slovenskú spoločnosť darovanými muzeálnymi predmetmi; no najviac a najcennejšie zaopatril a daroval sám Andrej Kmeť. Zbierky sa tak množili, že miestnosti v Národnom dome už takmer ani pre knižnicu nestačili, a správa spoločnosti bola nútená požiadať členov o vybudovanie muzeálneho domu. Slovenské obecenstvo obetovalo i na tento cieľ, porozkupovalo podiely na novú muzeálnu budovu a 5. augusta 1908 väčšina zbierok bola už umiestnená v novej budove. Vydáva sa Časopis Muzeálnej spoločnosti, Zborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti a na výročitom valnom zhromaždení bývajú prednášky.

Tak teda i na tomto poli sa urobili mnohosľubujúce začiatky a spoločnosť nádeja sa oprávnene, že svojím účinkovaním prispeje k rozšíreniu vzdelanosti v slovenskom národe. Práca je ťažká, veľká. Veď Slováci nemajú stredných škôl, univerzity, nijakej možnosti vzdelávať sa v školách odborne. Spoločnosť čakala nenahraditeľná strata: zakladateľ, jej duša, Andrej Kmeť umrel 16. februára 1908.

Postupne prišiel i čas rezkejšej politickej činnosti.

V diele Po roku 1849, uverejnenom v Slovenských pohľadoch roku 1892, pôvodca Štefan M. Daxner vyslovil s prorockým duchom: „Podvrátením tisícročného Uhorska a dosadením na jeho miesto Magyarországu zavedená je borba medzi Maďarstvom a nemaďarskými národmi v Uhorsku, v ktorej týmto posledným ide o život, o ich národné bytie. A borba tá čím diaľ, tým väčšmi bude prenikať do všetkých záhybov občianskeho i spoločenského života. My Slováci, keď v elementárnej borbe tejto politikou viedenskou i vydaní sme na milosť a nemilosť protivníkom našim, keď proti vražedným útokom na nás čineným i darmo budeme hľadať záštitu v pozitívnom zákone alebo v najvyšších kruhoch trón Jeho c. k. Veličenstva obkľučujúcich, keď i bezbranní a nahí stojíme proti ozbrojeným obrnencom, pri tom všetkom budeme mať i my svojich spojencov…“

Daxner myslel na ten nezmeniteľný zákon boží, podľa ktorého každý zločin nesie sám so sebou buď pokutu, buď svoju záhubu.

Tým spojencom predbežne nebol zákon boží, ale rovnako utlačení — Rumuni.

Začiatkom júna 1892 zjavila sa tristočlenná deputácia rumunského ľudu zo Sedmohradska a Uhorska v cisárskom hrade viedenskom, aby odovzdala panovníkovi memorandum o utláčaní rumunského národa a o všeobecnom nebezpečnom politickom položení v zemiach koruny svätoštefanskej. Deputácia našla dvere viedenského burgu, v ktorom bolo pred liberálnou érou toľko sťažností milostivo vyslúchaných, zatvorené, no memorandum prijala kabinetná kancelária, aby ho prostredníctvom uhorskej vlády predložila panovníkovi. Uhorská vláda, majúc v rukách memorandum, neuznala za potrebné predložiť ho panovníkovi, lebo vraj tých, čo ho podali, „nemožno pokladať za zákonných zástupcov rumunského ľudu“. O tomto svojom rozhodnutí uhorská vláda upovedomila vodcu deputácie Jána Ratia a vrátila mu memorandum. V októbri 1892 po tomto upovedomení a vrátení spisu vláda prešla na cestu súdnu; začala tlačovosúdne vyšetrovanie pre zostavenie, tlačenie a rozširovanie memoranda, najprv proti Eugenovi Brotemu, podpredsedovi rumunského volebného výboru, hlavnému redaktorovi orgánu strany Tribuna a majiteľovi tlačiarne, v ktorej bolo memorandum tlačené, neskôr, a tu vidieť habkanie, rozšírila vyšetrovanie na všetkých dvadsaťpäť členov centrálneho výboru rumunskej národnej strany. Dva roky trvalo vyšetrovanie s neslýchanými výsluchmi, až konečne stála národnostná otázka v celej svojej širine zasa len pred súdom.

Nasledoval teda proces, lebo utláčateľom nebolo dosť, že znemožnili predloženie memoranda, pri ktorom najžravejšou satirou bolo odôvodnenie odmietnutia, „že tí, čo memorandum predložili panovníkovi, nie sú zákonní predstavitelia ľudu rumunského jazyka“. Teda muži, ktorí pred bohom i svetom priznali sa za Rumunov, narodení z rumunskej krvi, odchovaní rumunským materinským jazykom, ním hovorili, ním písali, zaň pracovali, muži stojaci vo večnom, dôvernom styku s národom a hlásajúci národné ideály, muži vznešeného postavenia, požadujúceho intímnu dôveru a zodpovednosť, to — podľa slov maďarských vládnych kruhov — neboli zástupcovia ľudu rumunského jazyka.

Na lavicu obžalovaných dostali sa teda najprednejší a najzaslúženejší synovia rumunského národa: dr. Ratiu, dr. Comša, dr. Lucaciu, dr. Mihali, dr. Corojanu, Patica, Domide, Barcianu, Veliciu, Suciu, Pop, Cristea, Barbu, Muntean, Ratiu (Vazul), Nicola Roman a Duma.

Obžalovaných mala súdiť klužská porota, ako tlačový súd, pre tlačový priestupok rozširovania memoranda.

Menovaní rumunskí národovci prišli do Kluža pred súd 5. mája. Pre nich bolo to cestovanie triumfálne. Na všetkých staniciach a zastávkach pozdravovali ich tisíce rumunského ľudu s veľkým oduševnením. Ženy plakali a modlili sa za víťazstvo národnej veci. I pri preventívnych poriadkoch a brutalitách maďarských úradov bola účasť Rumunov ohromná. Do desaťtisíc Rumunov vítalo v Kluži najprednejších synov národa na dôkaz toho, že sú oni mravnými, a tak zákonnými zástupcami „ľudu rumunského jazyka“.

Obranu obžalovaných viedli spolu s rumunskými slovenskí advokáti: Miloš Štefanovič, Matúš Dula a Štefan Fajnor. Rumunský národovec Eugen Brote nadviazal totižto politické styky so slovenskou inteligenciou s cieľom jednotne a solidárne pokračovať v otázke národnostnej ešte roku 1891. Na rumunskej národnej konferencii v Sibíne 23. a 24. júla 1892, na ktorej vyslovili solidaritu Rumunov a Slovákov vo všetkých otázkach politicko-národných, zúčastnili sa i slovenskí národovci: dr. Miloš Štefanovič, dr. Samuel Daxner a Július Botto. Stále styky medzi rumunskými a slovenskými národovcami sprostredkoval a udržoval Gustáv Augustíny, Slovák z Liptovského Sv. Mikuláša, v tom čase ako publicista a spolupracovník rumunskej Tribuny v Sibíne, agilný a svojmu slovenskému národu verne a horlivo oddaný muž. Keď teda z rumunskej strany prišlo vyzvanie, aby cieľom dokumentovania politickej solidarity medzi Rumunmi a Slovákmi obranu obžalovaných Rumunov prevzali slovenskí advokáti, urobili to Štefanovič, Fajnor a Dula s najväčšou ochotou.

No obrana bola predpojatosťou predsedu a sudcov súdnej stolice klužskej všemožne obmedzovaná, porotcovia maďarskými novinárskymi článkami ustavične fanatizovaní a v nepriateľskom smere informovaní, obžalovaní a ich obrancovia na uliciach klužských inzultovaní, a keď predseda súdnej stolice barón Žigmund Szentkereszthy v ničom nerešpektoval reprezentácie obrancov, ba odoberal im slovo a pokutoval ich peňažne, s porozumením obžalovaných zriekli sa ďalšej obrany a odišli s protestom z poradnej siene.

Súhrnnú obranu všetkých obžalovaných predniesol potom už spoluobžalovaný dr. Ján Ratiu, turdanský advokát, predseda rumunského výkonného výboru, v slávnostnej, ráznej deklarácii, ktorá bola úchvatnou žalobou pre doterajšie, Maďarmi na národnostiach páchané krivdy a prechmaty. Hovoril takto:

„Memorandum, pre uverejnenie a rozširovanie ktorého pritiahnutí sme pred tento súd, neobsahuje nič iného, len ponosy rumunského ľudu, ktorý naložil nám vyprosiť u trónu záštitu pre svoje neuznané a nohami šliapané práva. Čo nás a celý rumunský národ k tomuto kroku nútilo, je faktum, že zákonodarstvo a vláda dali nám neklamný dôkaz, že z ich strany nemáme očakávať nijakej spravodlivosti. Márne boli všetky sľuby, akých sa nám viac ráz dostalo, na uznanie našich práv; darmo nastúpili sme všetky zákonné cesty a použili všetkých zákonných prostriedkov; darmo sme sa žalovali u iných kompetentných štátnych vrchností.

Plemenný šovinizmus vypovedal nám boj na vyhubenie našej reči a národnosti, a preto nepozostávalo nám nič iné ako apelovať na najvyššiu inštanciu štátu a na verejnú mienku civilizovaného sveta.

Proti tejto skutočnosti, ktorá obsahuje len úplnú pravdu, ktorá predstavuje verný obraz utrpenia rumunského ľudu v Uhorsku a Sedmohradsku, musela vláda buďto ospravedlniť sa, alebo pomstiť.

Ospravedlnenie nebolo možné, zvolila si teda cestu pomsty: ona nám prekazila priblížiť sa k trónu a teraz stavia nás pred súd tých, proti ktorým viedli sme ponosu.

Tu je reč, páni moji, aj o oprávnenosti existencie rumunského ľudu. Ale existencia toho ľudu nedá sa odtajiť, ona javí sa sama sebou. Preto nám ani na um nepríde dokazovať vám oprávnenosť svojej existencie. V tejto otázke nemôžeme pred vami brániť sa proti potlačovateľskému systému, ktorý nám chce uchvátiť všetko, čo nám je najdrahšie, náboženstvo a reč; my sa môžeme na to len ponosovať pred súdom civilizovaného sveta. Preto my nie sme tu obžalovaní, my sme tu žalobníci.

Ako jednotlivci nemáme čo robiť pred týmto súdom, lebo my sme konali ako splnomocnení rumunského národa, a celý národ nemôže byť pred súd predvolaný.

Nad ponosami rumunského národa nemôže súdiť čisto maďarský súd, sudca ako žalobník v jednej osobe spojený. A preto bolo by nedôstojné rumunského národa brániť sa pred klužským súdom. O súde nemôže tu byť reči, lebo vy nás môžete posúdiť ako indivíduá, ale nie ako splnomocníkov národa.

Z druhej strany počuli sme tiež, že tu môže byť reč len o násilí, ale nie o práve. Ostatne to nepotrebovali ste ani tajiť, lebo veď vy nedbali ste ani na najelementárnejšie formy zákona, aké sa dodržiavajú ešte i pri obecnom zločincovi. So zadivením dozvie sa svet, že tu boli súdení obžalovaní, ktorým nebola poskytnutá možnosť obrany. Pred celým svetom ste dokázali, že násilie vytislo právo a verejne spáchali ste skutok, ktorému nepatrí meno súdu, ale meno popravy.

Nech nežiada sa od nás, aby sme boli spoluvinníkmi v tomto procese proti našej najsvätejšej veci, keby sme sa o obranu i len pokúsili. Naši obrancovia boli násilím a pohanením nútení vzdialiť sa a maďarské časopisy už úplne skazili mienku porotcov o nás a o našom národe. V samej súdnej dvorane boli sme urazení, ako vôbec boli sme vždy terorizovaní, a to sa deje v stupňovanej miere od tých čias, čo ukázali sme pred svetom utrpenia a krivdy nášho národa.

Či teda tu môže byť reč o súde, o obrane v juristickom zmysle? Nie! Robte, čo chcete, my sme nevinní. Vy ste len pánmi nad našou fyzickou individualitou, ktorá je v tomto prípade národným povedomím rumunského národa.

Vy nie ste kompetentní nad nami súdiť, ale iný, ďaleko vyšší, väčší, osvietenejší a na každý prípad ďaleko nestrannejší súd, súd civilizovaného sveta, ktorý vás raz odsúdi, ale omnoho ťažšie, ako odsudzoval vás dosiaľ. Keď nás svojou intoleranciou, svojím plemenným fanatizmom, aký nemá na zemi páru, odsúdite, dokážete tým svetu, že Maďari sú veľkou disonanciou v koncerte európskej civilizácie.

Menom svojich spoluobžalovaných osvedčujem sa, že z uvedených príčin vzdávame sa všetkej obrany.“

Prítomní Rumuni prijali túto reč s búrlivým súhlasom, v dôsledku čoho predseda vydal nariadenie, aby galéria bola zatvorená.

Dňa 25. mája na základe výroku poroty, že obžalovaní sú vinní v búrení, súdnou stolicou boli odsúdení: dr. Lucaciu na päť rokov, dr. Comša na tri roky, dr. Corojanu na dva roky a osem mesiacov, dr. Mihali na dva roky a šesť mesiacov, Patica na dva roky a šesť mesiacov, Domide na dva roky a šesť mesiacov, Barcianu na dva roky a šesť mesiacov, G. Pop na jeden rok, Cristea na osem mesiacov, Barbu na dva mesiace štátneho väzenia. Spolu odsúdení boli teda na dvadsaťosem rokov a osem mesiacov a na zaplatenie 3238 zlatých a 63 grajciarov pravotných trov; konečne na ich útraty uverejnený bol výrok súdu po maďarsky a rumunsky vo viacerých maďarských, nemeckých a rumunských novinách.

Všetci obžalovaní oznámili nulitu.

Reprezentant verejnej mienky Maďarov, vládny časopis Nemzet, tlmočil maďarskú mienku o procese takto: „Súd klužských porotcov-sudcov trestoprávne sankcionoval vlastizradné hniezdenie sa rumunských národnostných agitátorov. A toto musí sa takto diať z prípadu na prípad dôsledne a neúnavne. Takto možno dúfať, že skoro rozptýli sa aureola, ktorá martýrskou slávou ozdobuje hlavy odsúdených hriešnikov. Už sama bezpríkladná opovážlivá lož, ktorú títo falošní proroci usilujú sa vštepiť európskej verejnej mienke o akomsi potlačení Rumunstva, je také obecné, celkom bezzákladné závratníctvo, ktoré absolútne nemôže mať nároky, aby sa mu stále a pevne verilo. Táto hriešna agitácia len tak mohla by sa stať škodnou, keby maďarský štát z akejkoľvek príčiny zanedbal svoje suverénne právo trestať také hriechy s čo najväčšou prísnosťou. To mužné, pokojné sebavedomie pravdy a sily, ktoré muži maďarskej justície pri posudzovaní rozličných hriechov proti vernosti dôsledne dokazujú, prv-neskôr musí imponovať i dnu i vonku. Vzdelaný svet musí nahliadnuť, že v tejto krajine každý občan v plnej celistvosti požíva najúplnejšiu a najširšiu všeobecnú slobodu. Z druhej strany naši martýri, ktorý prv, ktorý neskoršie, ale konečne predsa len prídu k sebe, keď trpko skúsia, že toto falošné martýrstvo v skutočnosti predsa len nie je takou lacnou zábavkou, ako sa sprvu nazdávali.“

Potom 22. júna hlavný župan Sibínskej stolice oznámil predsedovi rumunského národného výboru dr. Jánovi Ratiovi nariadenie ministra vnútra, ktorým zakazuje trvanie a účinkovanie rumunského národného výboru, dôvodiac, že politické stránky môžu existovať len počas volebného obdobia. Proti rumunským pannám, ktoré pri vítaní domov sa vracajúcich klužských odsúdených nosili rumunské trikolóry, zaviedli súdne vyšetrovanie. V Sedmohradsku obsadili všetky rumunské kraje žandármi a vojskom. Bol to formálny stav obliehania, a to všetko na základe objednaných falošných správ o nepokojoch medzi Rumunmi. Žandári, husári, hajdúsi chodili po obciach, vytrhovali občanov zo sna a uväzňovali ich. Keď odsúdený rumunský národovec advokát Patica prišiel z Kluža domov do sedmohradského Belehradu a zástupy obecenstva ho privítali, žandári upotrebili bajonety a mnohých ranili; náčelník žandárov chcel Paticu zastreliť, keď sa ozval proti toľkej brutalite. Potom prišla lož, že je uňho ukrytých tristo vojakov-dezertérov. Celý batalión vojska prekutal dom, ale nikoho nenašli. Vojsko zostalo celú noc na stráži, aby sa zberba nedopustila výtržností. Listové tajomstvo nebolo dodržiavané; listy habali a otvárali, ba sfanatizovaní maďarónski streštenci devastovali ešte i dom Ratiov v Turde.

Kráľovská kúria zavrhla nulitné ponosy odsúdených.

V tom čase najserióznejšie maďarské noviny Hazánk písali počas memorandovej pravoty takto: „Kvôli pravde prinútení sme konštatovať, že v Kluži pri doterajšom priebehu tohto procesu maďarské súdnictvo utrpelo rozhodnú porážku. Predseda súdu strieľal capa za capom, sám zapríčinil zvláštny spôsob obštrukcie, ktorej priebeh vyžadoval práve pol druha dňa. Za prvé štyri dni pokonávania napáchal také množstvo formálnych a podstatných chýb, ktoré nemožno ospravedlniť ani takzvanými sedmohradskými špeciálnymi nedbanlivosťami.“

Po zavrhnutí nulitných ponôs kúriou tie isté noviny písali: „Výrok nemôže prekvapiť nikoho; ruka spravodlivosti nepredpojate šľahla zvodcov ľudu, mnoho zhrešili proti nám, mnoho ráz ublížili nám agitátori, hľadajúc priazeň ľudu a chcejúc sa stať martýrmi, ale dnes dostalo sa im odplaty, lebo kúria odvrhla všetky ich nulity. Nám je výrok celkom prirodzený; vidíme v ňom iba víťazstvo správneho chápania a znalosti zákona. Veď všetci rozpomíname sa na ťažkú minulosť, na viedenskú cestu, na memorandum, na búrenie agitátorov, na škandalózne pokonávanie pred klužským súdom, na neúctu obžalovaných a ich obhajcov proti porotcom, na bezzákladné nulity, ktorých cieľom bolo vlastne denuncovať klužských porotcov a súd, a len preto, že sú to Maďari. Zaslúžili si trest.“

Ako ťažko bolo sa nemaďarským národnostiam boriť s takouto predpojatou, nespravodlivou, neobjektívnou žurnalistikou!

Odsúdení „memorandisti“ sedeli 28. júla už v žalároch, jedni vo Vacove, druhí v Segedíne; no na rozkaz panovníka boli po viacmesačnom väznení prepustení na slobodu.

Z cirkevnopolitických, panovníkom potvrdených a 1. októbra 1895 do života uvedených zákonov o civilnom manželstve a civilných matrikách, o ktorých i liptovskosvätomikulášsky vládny vyslanec Peter Matúška zjavne hlásal, že majú maďarizáciu rozširovať a pozíciu maďarstva upevňovať — vyplývajúca spoločná bieda ešte väčšmi zblížila nemaďarské národnosti. K Rumunom a Slovákom priblížili sa už iniciatívou dr. Michala Polita a dr. Emila Gavrilu i uhorskí Srbi, žiadajúc, aby na spoločnom diele obrany aj oni mali svoj podiel. Tak povstala idea spoločného národnostného, v Pešti 10. augusta 1895 energiou Miloša Štefanoviča uskutočneného kongresu. Na ňom predsedali zo Slovákov Pavel Mudroň, zo Srbov Michal Polit a z Rumunov Georg Pop. Kongres prijal nasledujúci program:

Nemaďarské národnosti v každom smere chcú chrániť a udržať jednotu a nenarušiteľnosť krajín ku korune svätoštefanskej patriacich; nemaďarské národnosti uzavierajú medzi sebou združenie na spoločnú obranu; ponechávajúc maďarskej reči prednosť pri vyšších úradoch a súdoch, žiadajú nadol všade užívanie jazyka patričnej národnosti v škole, pri súdoch a úradoch; tým cieľom žiadajú národnostný zákon tak zmeniť, aby všetkých uspokojil; žiadajú samosprávu Sedmohradska v rámci jednoty koruny svätoštefanskej; žiadajú zmenu volebného zákona; spravodlivejšie rozdelenie okresov, odstránenie vplyvu úradníkov na voľby a tajné hlasovanie; žiadajú zákon na slobodné právo zhromažďovania a spolčovania; žiadajú, aby pre každú nemaďarskú národnosť bol stále jeden minister, ktorý by chránil jej záujmy a bol prostredníkom medzi národnosťami a korunou. Nemaďarské národnosti budú mať stály ústredný výbor, ktorý vypracuje pamätný spis pred kráľa o postavení nemaďarských národností v Uhorsku a vôbec povedie všetky ich záležitosti.

Program krásny, ale na jeho uskutočnenie bola potrebná príčinlivá, hmotná i mravná sila stopäťdesiatich národnostných snemových vyslancov, vyvolených na základe nového volebného zákona a všeobecného tajného hlasovacieho práva. A od toho boli národnosti v tom čase ešte ďaleko.

No príležitosť k ráznemu vystúpeniu vynorila sa dosť skoro na inom poli.

Maďari slávili roku 1896 tisícročnú pamiatku svojho príchodu do Uhorska a s tým, ako hovorili, tisícročnú pamiatku založenia maďarského kráľovstva (rozumej: uhorského). Bola to hlúpa fikcia, lebo ani učenci maďarskej vedeckej akadémie nemohli určiť začiatok takého tisícročia. Do roku 955 Maďari boli ustavične na lúpežných výpravách v strednej Európe, takže o stálom osadení a založení uhorského kráľovstva v tom čase nemohlo byť ani reči. Kráľovstvo uhorské založil sv. Štefan roku 1000 pritiahnutím všetkých národov Uhorska. Ale fikcia bola populárna, maďarskej márnomyseľnosti lichotiaca, a Maďari získali pre ňu i panovníka. No tým urážlivejšou bola pre nemaďarské národnosti, ktoré, fikciami vytvorené z podielu na vybudovaní uhorského kráľovstva, neboli uznané za štátotvorný element.

Hlas dejín, srdca, umu, národná česť, obhájenie svojho stanoviska a podržanie práva pre ďalšie vymáhanie zaznávaných a odobraných práv nútili Nemaďarov naliehavo a súrne, aby sa proti takej skrivodlivej fikcii rázne ohradili.

A urobili to skutočne dôrazne.

Výkonný výbor kongresu nemaďarských národností zostavil a 30. apríla roku 1896 vo všetkých politických časopiseckých orgánoch nemaďarských národností uverejnil toto:

„Ohradenie sa Rumunov, Srbov a Slovákov ohľadom milenárnej slávnosti. Terajší pohlavári v našej vlasti hotujú sa umelým prúdom v Uhorsku a upotrebením ohromných peňažných prostriedkov pred Európou inscenovať slávnosť, ktorej z jednej strany chýba pravý historický základ, z druhej strany však ju treba pokladať za urážku miliónov príslušníkov národov tvoriacich väčšinu našej vlasti.

Uhorská štátna moc v súhlase s uhorským parlamentom uznali za primerané v tomto roku sláviť údajné tisícročie takzvaného zaujatia krajiny a založenia štátu Maďarmi.

Ktože by mohol mať z patriotického stanoviska nejakú námietku proti takej slávnosti, keby ona bola skutočne slávnosťou uhorského štátu, slávnosťou všetkého obyvateľstva našej spoločnej vlasti?

Ale zamýšľaná milenárna slávnosť má pred Európou manifestovať, že je tomu tisíc rokov, čo jeden kmeň túto vlasť vydobyl a ostatné národy našej vlasti podmanil; že tento kmeň i po tisíc rokoch cíti sa oprávnený pokladať sa za výlučne oprávneného nosiča uhorskej štátnej myšlienky a dať uhorskému štátu ráz jednotného etnického celku.

Milenárna slávnosť má pred Európou manifestovať, že uhorský štát bol a je maďarským národným štátom.

To je však historická a etnickým pomerom našej vlasti odporujúca nepravda, proti ktorej sa musíme ohradiť.

Takzvané zaujatie krajiny a z toho vyplývajúce založenie štátu je číra fikcia postavená na piesku anonymnej, v próze napísanej básne, ktorá nemá reálny historický podklad; je to báj, nemajúca ani toľko reálnosti, ba ani toľko pravdepodobnosti, že by v nej rozprávané udalosti a deje sama maďarská akadémia vied vedela historicky odôvodniť alebo aspoň podoprieť; ba táto akadémia nemohla udať ani len letopočet príchodu Maďarov. Jediný historicky dokázaný fakt, s ktorým Maďarov spomínajú ako etnický národ, rozrumenie Veľkomoravskej ríše, bolo skutkom nemeckého cisára Arnulfa, pričom Maďari hrali úlohu pomocných vojsk a na ďalšie deje nevplývali.

Ale dajme tomu, že bájky nemenovaného notára kráľa Belu obsahovali by zrno pravdy, tak z nich vychodí, že Maďari prišli sem ako bojovní, rytierski víťazi, ako výbojcovia, hrdinovia a páni, my však, nemaďarské národy, že hrali sme úlohu pobitých a premožených, ktorí stratili svoju samostatnosť a národnú existenciu, že teda vlastne zakúsili sme pričinením Maďarov najväčšie nešťastie, ktoré môže národy stretnúť. A teraz my máme tieto nanajvýš smutné a osudné udalosti radostne a bohu ďakujúc spolu svätiť s potomkami údajných víťazov a podmaniteľov?“

Proti takej neslýchanej a nečistej imputácii vzpiera sa každý šľachetný cit a obsahuje vyzvanie k samoponíženiu.

Ale nielen takzvané zaujatie krajiny je bájkou, nielen prvé začiatky zriadeného štátneho života v Uhrách neukazujú ani mačný máčik národného maďarského charakteru, lebo výbojný kmeň opanuje obyčajne podmanené kmene; vtlačí im biľag svojich mravov, svojich zvykov, svojho jazyka. Ale tu v našej vlasti bola práve protiva toho. Maďari prijali mravy, zvyky, štátne zriadenie nemaďarských národov a v ich jazyku hemžia sa slová slovanských a iných jazykov. Že by maďarský kmeň bol dal našej vlasti maďarský ráz, o tom niet za storočia ani najmenšej stopy a nemaďarské národnosti podržali si za storočia svoju výraznú individualitu. V priebehu celej histórie uhorskej nedá sa ničím dokázať, že by či tendenciami kráľov, či faktami, pamätníkmi Uhorsko bolo malo čo len na chvíľu charakter národného maďarského štátu. Nielenže na tróne uhorskom sedeli králi rozličných národností, slovanskej, rumunskej, nemeckej, talianskej, ani v literatúre, ani v dielach umenia a pomníkoch nábožnosti, ani v zákonodarstve až do roku 1790 — 91 nijakej maďarskej národnej črty nenachádzame, maďarčinu nikde ako jazyk nad inými prednosť majúci nevidíme, ale naopak, v Corpus juris oddávna pod slovom gens rozumel sa počet všetkých štátnych občanov, pod slovom nationes rovnoprávne národy etnické, medzi ktorými nebolo nijakého nadpráva a právneho rozdielu. Rozdiel robil sa jedine medzi domorodými plnoprávnymi občanmi, nativi, a medzi prišelcami a prijatými.

Toto bol pravý právny stav v Uhorsku až po XVI. článok zákona z roku 1790 — 91, v ktorom po prvý raz bola narušená principiálne úplná rovnoprávnosť uhorských národov. Toto narušenie išlo postupne, ale vždy pri činnom a slávnostnom proteste nemaďarských národov successive pripravovaných o rovnoprávnosť, takže pri všetkých nemaďarské národy potláčajúcich zákonoch, nariadeniach a praktikách maďarský element nebol schopný uviesť v platnosť skrivodlivý princíp rečovej superiority. Protesty a odvolávania sa na právo javili sa na všelijaký spôsob. Tak reagovali bez meškania a s celou rozhodnosťou Chorváti a v pamätných rokoch 1848 — 49 pozdvihli sa tri kmene Uhorska: Srbi, Rumuni a Slováci so zbraňou v ruke proti maďarizácii. Pokusy a snahy ohľadom Okolia, Srbskej Vojvodiny, autonómie Sedmohradska dokazujú, že ako ani za starodávna, tak ani v novšom čase Uhorsko nikdy nebolo jednotným maďarským národným štátom, ale vždy štátom rovnoprávnych rôznorečových národov.

Keď roku 1867 uviedol sa v monarchii dualistický systém a uhorskí štátnici nahliadli nevyhnutnú potrebu zmierenia s národnosťami, mal byť roku 1868 vynesený takzvaný národnostný zákon. Ale keď návrh tohto zákona, vychodiac z falošných premís, chcel uhorský štát zriadiť ako národný maďarský štát, vtedy na uhorskom sneme nachodiaci sa zástupcovia národností podali proti tomu slávnostné ohradenie. A keď ten návrh stal sa zákonom — ale ten zákon ani v tých chatrných koncesiách, ktoré národnostiam urobil, nikdy zachovaný nebol, lež nohami šliapaný — zástupcovia národností, kým takí ešte na sneme boli, pri každej príležitosti žiadali zachovávanie vyneseného zákona.

No keď brány uhorského parlamentu roky boli zavreté národnostiam neslýchaným volebným nadužívaním, à la Stupava a Nitra, zástupcovia troch kmeňov Uhorska, Srbov, Rumunov a Slovákov, spojili sa 10. augusta 1895 v hlavnom meste našej vlasti na kongrese a lojálnym spôsobom formulovali svoj program, že pri zachovaní integrity krajiny mal by sa dať výraz individuality jednotlivých národov v správe, program, ktorý, vyhovujúc ašpiráciám nemaďarských národov, mal by postaviť štátnu správu Uhorska na prirodzený, etnickým a historickým pomerom našej vlasti zodpovedajúci základ.

Prirodzená vec, že tento program, práve že zodpovedá etnickým a historickým pomerom našej vlasti, musí stáť v odpore s celým umelým prúdom, aký terajší pohlavári v našej vlasti stvorili.

Vrcholom tohto umelého prúdu je milenárna slávnosť a milenárna výstavka, ktorá všetkými dovolenými i nedovolenými prostriedkami štátu ide sa inscenovať pred Európou.

Nastávajúcu milenárnu slávnosť a výstavku pokladáme za klamlivý obraz, ktorý má byť predstavený Európe. Týmto obrazom má sa pred Európou manifestovať, že národy Uhorska sú svorné a spokojné, kým prevažná väčšina obyvateľstva Uhorska je skutočne nespokojná. Európe sa má predstaviť, že nemaďarské národy Uhorska asimilovali sa Maďarom v toľkej miere, že svoje podmanenie pred tisíc rokmi oslavujú ako sviatok radosti. Európe má sa predstaviť, že Uhorsko prostredníctvom panujúceho kmeňa urobilo v kultúre nesmierne pokroky, že je všade blahobyt a bohatstvo, hoci práve protiva toho zodpovedá pravde.

Vzhľadom na tento práve opísaný a pravde zodpovedajúci stav vecí slávnostne a rozhodne konštatujeme, že v tomto 1896. roku my tri národy Uhorska, Rumuni, Srbi a Slováci, reálne a fakticky jestvujeme ako osobitné, všetkými atribútmi hojne opatrené, živé, individuálne národy a národné telesá, ktoré nielen za jedno tisícročie, ale už omnoho dávnejšie verne a úplne zachránili svoj národný byt, národnú osobnosť, národný jazyk, obyčaj, cit, povedomie a majú jasnú nepremožiteľnú vôľu s pomocou božou ako také i naďalej žiť: zároveň osvedčujeme sa, že na týchto výlučne maďarských národných, nás v mnohom urážajúcich slávnostiach nijakého podielu mať nemôžeme, ale naopak, proti tomu klamnému obrazu musíme sa ohradiť.

Ohradzujeme sa, že sa inscenuje slávnosť, proti ktorej vzpiera sa prevažná väčšina obyvateľov Uhorska; ohradzujeme sa, že inscenuje sa slávnosť, ktorá nás má predstaviť ako vydobyté a podmanené národy; ohradzujeme sa, že na tieto slávnosti i s naším daňovým grošom deje sa ohromná márnotratnosť.

Ohradzujeme sa proti milenárnej slávnosti preniknutí najčistejším patriotizmom. My si želáme našu vlasť šťastnou a spokojnou, ale v terajších okolnostiach, kde prevažná väčšina obyvateľstva Uhorska cíti sa potlačená, nie je naša vlasť ani šťastná, ani spokojná.

Keby nám raz bolo dopriate vidieť Uhorsko postavené na prirodzených, jeho etnickým a historickým pomerom zodpovedajúcich základoch, kde bola by uskutočnená rovnoprávnosť národností, kde každá národnosť mohla by vidieť svoju zvláštnosť chránenú a poistenú štátnou správou, kde vôbec by bolo Uhorsko nie krajinou jedného kmeňa, ale starou, ctihodnou Hungáriou, potom ochotne slávili by sme tisícročie jestvovania uhorského štátu. Ale ako sa má milénium sláviť dnes, v tej slávnosti vidíme útok na našu národnú existenciu, vidíme zvelebovanie nášho otročenia, a proti takej slávnosti sa týmto ohradzujeme.

V Pešťbudíne 30. apríla 1896. Výkonný výbor kongresu národností.“

Proti návrhu zákona o maďarčení mien obcí nemaďarské národnosti chceli protestovať na verejných zhromaždeniach, ale keďže politické vrchnosti tie zhromaždenia zakázali, zasadol v Pešťbudíne 10. a 11. januára 1898 výkonný výbor nemaďarských národností a vydal protest proti pomaďarčeniu mien obcí. V ňom vypočítané sú všetky krivdy, aké sa dosiaľ páchali na nemaďarských národnostiach: národnostný zákon je len na papieri; Slovákom zatvorili gymnáziá a Maticu a nechcú im dovoliť zakladať školy; zo snemu sú Nemaďari vytisnutí násilnickými voľbami, a teraz chceli by im ešte i mená obcí pomaďarčiť. „Slováci, Rumuni a Srbi dotiaľ neprestanú bojovať za svoje národné práva, kým nedosiahnu svoj cieľ.“

Ráznosti protestov zodpovedal i tón politických časopiseckých orgánov nemaďarských národností. Ale i nasledovala záplava tlačových procesov, pri ktorých súdení a žalovaní boli zvlášť redaktori a publicisti rumunskí a slovenskí.

Pre článok Nehľadaj u čerta svätenú vodu, uverejnený v 20. čísle Národných novín roku 1895, odsúdený bol pôvodca článku Izidor Žiak na dva mesiace štátneho väzenia a päťdesiat zlatých peňažnej pokuty; opäť Izidor Žiak pre článok Maďarizátorská nehanebnosť (Národnie noviny č. 27, 1896) na dva mesiace a päťdesiat zlatých, pre článok Politické banditstvo (Národnie noviny č. 59, 1895) na štyri mesiace a sto zlatých peňažnej pokuty, pre články Maďarsko-rumunská aliancia (Národnie noviny č. 223, 1897), Herodes (č. 242, 1897), Ľudu pomáhať (č. 246, 1897) na osem mesiacov väzenia a šesťsto zlatých pokuty.

Dňa 23. júna 1898 mali Národnie noviny v Budapešti pred porotou tlačový proces pre dva články: Otrokárstvo hore i dole (č. 159, 1897) a Paralýza progresiva (č. 100, 1897). Porota vyslovila, že v zažalovaných článkoch obsiahnuté je búrenie proti triede a proti maďarskej národnosti, a súd odsúdil zodpovedného redaktora Ambra Pietra na osem mesiacov štátneho väzenia a šesťsto zlatých peňažnej pokuty a na náhradu pravotných trov. Pred tým istým porotným súdom v Pešťbudíne bola 12. júna 1899 nová tlačová pravota Národných novín pre článok Slováci a koruna sv. Štefana (Národnie noviny č. 239, 240, 260, 286). Obžalovaný spoluredaktor Národných novín Jozef Škultéty bol odsúdený na tri týždne štátneho väzenia, stopäťdesiat zlatých peňažnej pokuty a na náhradu pravotných trov. Dňa 4. decembra 1899 bola vybavená ďalšia tlačová pravota Národných novín pre slovenské preklady poľských a ruských článkov Hlasy v Slovanstve o Slovákoch (č. 21, 22, 27 a 28 Národných novín 1899). Pôvodné články o potlačovaní Slovákov napísali profesori Ján Baudouin de Courtenay a Timotej Dimitrevič Florinskij, a slovenské články boli len prekladmi. No jednako porota vyslovila, že v článkoch je búrenie proti Maďarom, a súd odsúdil Antona Nováka na týždeň štátneho väzenia a päťdesiat zlatých peňažnej pokuty.

Odsúdenie redaktora Národných novín Ambra Pietra v tlačovej pravote dňa 23. júna 1898 malo neslýchanú dohru. Keď odsúdený 24. júna prišiel domov, do Turčianskeho Sv. Martina, vítali ho na železničnej stanici početní občania turčianskosvätomartinskí. Z celého zástupu súdy vybrali si a zažalovali dvadsiatich štyroch a odsúdili dvadsaťjeden národovcov a dve slečny „pre búrenie“, ktorého sa vraj dopustili vítaním odsúdeného (laudatio criminis).

V treťom fóre, na kúrii, boli odsúdení: Matúš Dula na šesť mesiacov, Svetozár Hurban Vajanský na päť mesiacov, Blažej Bulla, Pavel Mudroň, Andrej Halaša, každý na tri mesiace, Vladimír Mudroň, Jozef Škultéty, Jozef Capko, Štefan Cablk, Ján Cablk, Ľudovít Šoltész, Jozef Fábry, Jozef Cipár, Samuel Kuchárik, Ďuro Čajda, Konštantín Hurban, Peter Kompiš, Gedeon Turzo, Anton Novák, Július Branecký a Anton Bielek, každý na dva mesiace obecného väzenia; slečny Etelka Cablková a Elena Švehlová po sto korún peňažnej pokuty. Odsúdení boli napospol najprednejšími slovenskými dejateľmi, čistí srdcom i umom, muži bez bázne a hany. Trest pretrpeli v banskobystrickom obecnom väzení súdnej stolice. Dostali síce pokyn prosiť o milosť, v ktorom prípade by im boli odpustili trest, ale v povedomí svojej čistoty a neviny o milosť neprosil ani jeden. — V súvislosti s týmto procesom bol Jozef Škultéty roku 1902 odsúdený ešte na jeden mesiac obecného väzenia.

A menších utrpení a šikanérií v Turčianskom Sv. Martine, v Turci a v iných stoliciach bola celá plejáda. Stačí uviesť z nich len niektoré.

Dňa 6. septembra 1896 Pavel Mudroň a Matúš Dula išli na Myjavu navštíviť priateľov. Myjavský hlavný slúžny Csenkey dal ich a lekára dr. Júliusa Markoviča z hotela mocou zbrane pod bodákmi žandárov do svojej úradnej miestnosti doviesť. Potom vyhnali žandári z hotela všetkých tam bývajúcich hostí.

Roku 1897 odsúdení boli tisovskí národovci dr. Samuel Daxner a Ivan Daxner ako „známi nepriatelia maďarského štátu“ po stodvadsaťpäť zlatých, lebo že ich malé deti mali v lete roku 1896 na tisovskom majálese slovenské zástavky, a dokázalo sa, že to boli len dvojfarebné ozdobné stužtičky.

Toho istého roku bol Ignác Országh, slovenský statkár v Laclavej (v Turci), na tri mesiace štátneho väzenia „pre búrenie“ odsúdený. Búrenie záležalo v tom, že na majálese v Kláštore pod Znievom povedal toast o krivdách a prenasledovaniach Slovákov.

Dňa 28. októbra 1894 spievali a rečnili tisovskí a breznianski slovenskí rodáci v Brezne v miestnostiach hostinca po slovenskom divadelnom predstavení po slovensky. Zato boli pre búrenie proti národnosti žalovaní a vyšetrovaní.

Hrachovského statkára Rudolfa Viesta pre reč povedanú nad hrobom farára Pavla Markoviča, v ktorej ako inšpektor odobral sa od neho menom hrachovskej cirkvi a ako od vynikajúceho, zaslúženého národovca menom slovenského národa, malohontské seniorálne predstavenstvo suspendovalo z inšpektorských úradov a kráľovský fiškus postavil ho pod obžalobu pre búrenie.

Ale zo stanoviska celonárodného najväčšou neprávosťou bolo, že vláda nedovolila založiť v Turčianskom Sv. Martine ani len telocvičný turistický spolok, ani Živene, spolku slovenských žien, gazdinskú školu, ani národovcom Pavlovi Mudroňovi a Matúšovi Dulovi zbierať na nádejné slovenské gymnázium peňažité príspevky, o čo sa snažne uchádzali, a v Tisovci nepovolila slovenský spevokol ani na sedemnásť rekurzov.

Organická činnosť, rozprestierajúca sa na všetky odvetvia slovenského národného verejného života, bola takýmto činom i teraz takmer celkom znemožnená, lebo hrôzou ustrnie kultúrny svet, keď sa dozvie, že v Tisovci pokutovala stoličná vrchnosť sedemnástich členov mestského výboru, medzi nimi Samuela, Ivana a Štefana Daxnera, po sto zlatých peňažnej pokuty za to, že v zastupiteľskom zbore mesta Tisovca odhlasovali na nádejné slovenské gymnázium z mestskej pokladnice príspevok päťsto zlatých. Apeláty nepomohli. Vyššie fóra potvrdili výrok, a tak tisovskí slovenskí národovci zaplatili tisícsedemsto zlatých pokuty za to, že sa zasadzovali za slovenskú vzdelanosť.

Významným výsledkom cirkevnopolitických zákonov v Uhorsku bolo utvorenie sa politickej ľudovej strany na základe ideí kresťanstva. Cirkevnopolitické zákony neohrozovali existenciu katolíckej cirkvi v jej organizácii, lebo veď tá bola silná, ani bezprostredne netýkali sa jej dogiem; ale už sám osebe ten fakt, že platné manželstvá mohli byť len pred svetskou vrchnosťou uzavierané a cirkevný sobáš nebol zákonným postulátom, značne ohrozoval autoritu cirkvi. Tento moment bolestne dotkol sa prednostárov rímskokatolíckej cirkvi v Uhorsku, i umienil si utvoriť takú politickú stranu, ktorá by zákonitou cestou na sneme vymáhala revíziu cirkevnopolitických zákonov a prinavrátila starý stav, reštitúciu in integrum. Strana organizovala sa pod vodcovstvom magnáta grófa Ferdinanda Zichyho a opáta Jána Molnára a v mnohých okresoch Uhorska vyvíjala bystrú agitáciu.

Že medzi touto ľudovou stranou a medzi reprezentantmi nemaďarských národností o krátky čas povstala totožnosť politických záujmov, bolo prirodzeným následkom politických pomerov.

Predstavitelia národností boli tiež horlivými exponentmi svojich cirkví; aj im — hoci evanjelickým nie — bolo manželstvo sviatosťou, aj v nich urážalo náboženský cit, že politický zákon urobil manželstvo občianskou rozlučiteľnou zmluvou, a keď sa pováži, že i cirkevno-politickými zákonmi malo sa maďarizovať a v zvrchovanej štátnosti maďarskej reči upevňovať hegemónia Maďarstva, ľahko bolo nahliadnuť, prečo bolo naliehavou potrebou všemožne podporovať z ohľadu úspechu národnostných bojov ľudovú stranu.

Odporúčala to i totožnosť politických záujmov katolíckych a evanjelických Slovákov. Veľkým nešťastím malého slovenského národa je, že je na dve konfesie rozčesnutý. Ale v bojoch proti cirkevnopolitickým zákonom schádzali sa záujmy oboch a v nich bolo by malo nasledovať nielen zblíženie, ale aj ich zbratanie.

Bolo teda zo stránky niektorých slovenských evanjelických mužov, najmä na ľud vplývajúcich farárov, veľkou krátkozrakosťou, že sa v tom čase nepripojili k tomuto pohybu s celou dušou. Cieľom ľudovej strany, hoci ona uznávala dualistické vyrovnanie, bolo: povaliť vládnu liberálnu stranu; cieľ národnostných strán bol ten istý: povaliť ju preto, že s nimi macošsky nakladala, a dopomôcť k víťazstvu takej, ktorá sľubovala uskutočniť a šetriť národnostnú rovnoprávnosť.

A ľudová strana ten sľub i urobila; v 13. bode svojho politického programu vyslovila nezaobalene, že sa chce za uskutočnenie národnostnej rovnoprávnosti svedomite zasadzovať.

Že v tomto smere nevykonala mnoho, vysvetliť možno tým, že ju mnohí prední slovenskí muži vôbec nepodporovali. Presvedčila sa, že v slovenskej národnostnej strane nebolo jednotnosti, disciplíny, poslušnosti pre rozhodnutia, a tak že ona nie je výdatným spojencom a činiteľom.

Najprednejší na kongrese nemaďarských národností v Budapešti zhromaždení rozhľadení a úplne orientovaní vodcovia nemaďarských národností, vycítiac totižto politickú dôležitosť ľudovej strany z národnostného stanoviska, vyslovili v 8. bode ako rozhodnutie kongresu, že sa národnosti majú predbežne zdržať snemových volieb a namiesto toho podporovať kandidátov ľudovej strany. Toto rozhodnutie bolo všeobecne známe, v politickom orgáne slovenskej národnej strany, v Národných novinách, vyhlásené, teda mravne zaväzujúce, preto bolo silným previnením proti národným záujmom, že ho viacerí slovenskí muži nielen nerešpektovali, ale, čo najväčšmi zarmucovalo, že z čisto osobných sebeckých záujmov hlasovali za kandidátov liberálnej strany bez škrupúľ i tam, kde ľudová strana za svojich kandidátov mužov slovenskonárodných, pravda, so svojím programom, vyznačila a ich pri voľbe všetkými hlasmi podoprela.

Ako výsledky ukazovali, ľudový pohyb bol šťastný, lebo prebúdzal dotiaľ nemé masy ľudu i v národnom slovenskom smere. K tomu pridružila sa i činnosť hospodárska; ľudová strana zakladala s veľkým zápalom a s organizáciou naširoko rozloženou kresťanské potravné spolky s cieľom oslobodiť kresťanský ľud od židovskej úžery a osamostatniť ho i hospodársky. Táto snaha bola však hlavným, kardinálnym bodom i slovenského národného programu, a tak i tu schádzali sa záujmy ľudovej a slovenskej národnej strany.

Niektorí rozhľadení národovci využili ľudový pohyb v národnom smere a v šľachetnom zmysle na prospech národnej veci so značným, priaznivým výsledkom: totiž na prebúdzanie slovenského ľudu z národnej apatie a na jeho hospodárske osamostatnenie.

Ale i tu s akými prekážkami sa museli boriť, ukáže nasledujúca kapitola.

Pri snemových voľbách roku 1896 vystúpili ako kandidáti ľudovej strany medzi inými aj slovenskí národovci dr. Jozef Burjan, ružomberský lekár, a Rudolf Krupec, višňovský statkár, prvý v breznianskom, druhý v dolnokubínskom volebnom okrese. Kandidovanie dr. Burjana v Brezne odobralo prívržencom tamojšej vládnej liberálnej strany nielen rozvahu, ale i cit slušnosti, lebo keď 18. októbra 1896 Burjan išiel rozvinúť svoj program do Brezna, ľudová strana ho prijala s jasotom, ale maďarónska liberálna strana skalami, takže z toho prijatia v Brezne povstala pouličná bitka. Veľmi smutné následky malo vyzývavé správanie liberálnej strany v susednej slovenskej dedinke Polhore. Tam sa ľud oduševnený za svojho ľudového kandidáta zrazil s richtárom a notárom; na rozkaz posledného žandári strieľali do ľudu, štyroch mužov zastrelili, štrnástich ťažko ranili. Je pochopiteľné, že pri takom bezohľadnom terore kandidát ľudu Burjan nemohol byť vyvolený.

Výsledok dolnokubínskej voľby zahanboval mravne ešte väčšmi. Zo zle chápaného náboženského záujmu hlasovali tam viacerí evanjelickí slovenskí muži za vládneho maďarónskeho liberálneho kandidáta, následkom čoho kandidát ľudovej strany, slovenský národovec Rudolf Krupec, ostal v menšine, hoci ho ľudová strana všemožne podporovala.

Ale semä bolo zasiate, ľud na všetkých stranách v pohybe, pociťoval a prejavoval známky života, a voľby roku 1896 stali sa próbnym kameňom ďalšej politickej činnosti.

Pri prebraní sa slovenského ľudu pasivita už nebola odôvodnená, preto v porozumení s Rumunmi a Srbmi ústredný výbor slovenskej národnej strany rozhodol odstúpiť od pasivity, zasiahnuť činne do krajinských snemových volieb a postaviť v okresoch, kde úspech bol možný, slovenských národných kandidátov s programom slovenskej národnej ľudovej strany, lebo medzitým medzi krajinskou ľudovou a slovenskou národnou stranou, z tej príčiny, že ľudová strana, upodozrievaná z paktovania s národnosťami, odtiahla sa od spojenectva so slovenskou národnou stranou — nastúpilo nielen úplné rozpadnutie, ale proti kandidátom slovenskej národnej strany stavala teraz už i ľudová strana svojich kandidátov a potom veru už kládla slabý dôraz na trinásty bod svojho programu o národnostnej rovnoprávnosti.

Pri voľbách do snemu roku 1901 zvíťazili slovenskí národní kandidáti v štyroch okresoch: v trnavskom Martin Kollár, v senickom Fraňo Veselovský, vo vrbovskom Ján Valášek a v liptovskosvätomikulášskom Ján Ružiak, všetko muži úprimne oddaní slovenskej veci. No i v druhých okresoch dosiahla slovenská strana pekné mravné úspechy; v okrese sučianskom prepadol Pavel Mudroň, vodca slovenskej národnej strany, len päťdesiatimi ôsmimi hlasmi.

Ustrnutie pre tieto štyri slovenské mandáty bolo v krajine medzi Maďarmi veľké. Maďarizácia na Slovensku bola každým rokom silnejšia, reč slovenská z každého odvetvia verejného života vytisnutá; na elementárnych školách nariadili vyučovať maďarskú reč týždenne sedemnásť hodín, a všeobecne sa verilo, že o tridsať-päťdesiat rokov v Uhorsku nebude Slováka. A Slováci v takýchto okolnostiach vyvolili štyroch svojich vyslancov.

Preto hnev maďarskej vládnej strany obrátil sa najmä proti vyvoleným. Pre programové kandidátne reči, v ktorých dôrazne žiadali uvedenie a šetrenie národnostnej rovnoprávnosti, boli odsúdení slovenskí vyslanci Ján Valášek a Fraňo Veselovský po jednom roku na väzenie a veľké peňažité pokuty Nitrianskou súdnou stolicou, ktorý výrok i vyššie súdne fóra potvrdili. A odsúdení vyslanci i pretrpeli tresty. Malo to byť zo strany vlády memento, že nie je radno pracovať na tom, aby slovenský ľud zastúpený bol v uhorskom parlamente svojimi vyslancami.

Tieto štyri mandáty stratila síce slovenská národná strana hneď pri voľbách v roku 1905, ale nebol to div; maďarónski kandidáti zvíťazili len použitím všetkých známych prostriedkov teroru, násilia a nesmiernym podplácaním. S národným programom vyvolený bol Milan Hodža v Báčke v kulpínskom slovensko-srbskom okrese a slovenský národovec Fraňo Skyčák na hornej Orave s programom ľudovej strany.

Zvečnenia hodnou stala sa zvlášť voľba v Liptovskom Sv. Mikuláši roku 1905. Proti kandidátovi slovenskej národnej strany dr. Emilovi Stodolovi vystúpil tam ako vládny kandidát minister Bartolomej Lányi, rodák liptovský, a jeden kandidát strany košútovskej. Pri prvej voľbe slovenský kandidát nedostal absolútnu väčšinu hlasov, medzi ním a ministrom Lányim bola nová, užšia voľba. Ale teraz už i košutisti hlasovali za vládneho Lányiho, na dôkaz toho, že košútovská strana nebrala svoje politické zásady vážne a že jej bol vládny vyslanec milší ako národnostný, ktorý však i pri užšej voľbe len niekoľkými hlasmi prepadol. Ale i táto voľba mala smutnú a trápnu dohru. Mladý, činný, oduševnený slovenský národovec Fedor Jesenský, kupec liptovskosvätomikulášsky, i ako volič, i ako slovenský národovec nemohol sa pri tejto voľbe dívať, ako maďarónska strana násilne oberala slovenskú národnú stranu o voličov. Chcejúc to zamedziť, prišiel s páchateľmi násilia do zrážky, pre ktorú žalárovali ho na viac mesiacov.

Jednako národné povedomie slávilo pri týchto voľbách už triumfy.

Pri voľbách v máji 1906 vyvolili si Slováci sedem slovenských národných vyslancov: v okrese svätojánskom dr. Pavla Blahu, v stupavskom Ferdinanda Jurigu, v pezinskom Fraňa Jehličku, v trnavskom Martina Kollára, v bobrovskom Fraňa Skyčáka, v liptovskosvätomikulášskom M. Mateja Bellu a v kubínskom Milana Hodžu. Ostatní slovenskí kandidáti: dr. Július Markovič vo Vrbovom, dr. Ľudovít Medvecký v Sliači, dr. August Ráth v Nižnom Kubíne, dr. Vavro Šrobár v Ružomberku, podľahli len neslýchanému násiliu a odoberaniu hlasov slovenským voličom. V Giraltovciach znemožnili slovenského kandidáta Ivana Pivku takým spôsobom, že ho slúžny vypovedal na desať rokov z celej Šarišskej stolice a poslal ho postrkom domov na Oravu. Potom, 2. apríla 1907, súdila Prešovská súdna stolica Ivana Pivku, že ako kandidát vyslanectva odbavoval v Hanušovciach v sedliackej izbe v prítomnosti piatich osôb „volebné zhromaždenie“ a pri tej príležitosti hovoril, že je Slovák a že si Slováci majú svoju reč uctiť. Menovaná súdna stolica odsúdila ho na štrnásť dní do väzenia a na zaplatenie šesťstopäťdesiat korún peňažnej pokuty.

I dr. Ľudovíta Medveckého, zvolenského advokáta, slovenského kandidáta pri druhej voľbe v Giraltovciach, stíhali pre jeho programovú reč. Obžalovali ho, že hovoril: „My musíme spolu držať a bojovať za slovenskosť, aby tu, v tejto vlasti, panovala slovenčina.“ Ale Medvecký, ako sa dokázalo, hovoril: „Držme spolu, aby tu, v tejto vlasti, i slovenčina mala právo.“ Súd prešovský rozhodol teda, aby prekladacia kancelária ministerstva rozhodla, čo znamená „slovenčina“ v maďarskej reči, či reč slovenskú a či slovenskosť?

Vyslanec Ferdinand Juriga v debate o indemnite 2. júna 1906 hovoril na sneme nasledovne: „Čakám od vlády skutky, lebo sľubov sme už počuli dosť; keď vláda chce podporovať slovenský ľud, nech mu povolí aspoň slovenské gymnázium.“ Ale na túto skromnú žiadosť odvetili maďarskí vyslanci surovo: „Slučka na krk vám patrí, ale nie gymnázium.“ Na to Juriga replikoval pokojne: „Hľa, ako kričíte, keď svoje práva vymáhame! Čo by ste robili, keby sme chceli slovenskú univerzitu? Vy nás môžete zabiť a obesiť, ale my predsa neprestaneme naše práva vymáhať a brániť sa proti útiskom.“

Juriga vymáhal práva pre Slovákov i cestou časopiseckej činnosti. V Ľudových novinách uverejnil dva články: Faraoniti a Herodiáni a Ohrňme rukávy. V prvom odsúdil ostro násilnú maďarizáciu v školách, v druhom žiadal exekvovanie národnostného zákona. V jednom z nich napísal: „Áno, rode môj, budeme ťa búriť proti krivde, za uhorský zákon“, ale nepriatelia slovenských snáh žalovali ho a preložili to do maďarskej reči, že: „budeme ťa búriť proti krivde, vyplývajúcej z uhorského zákona“.

Jurigu žalovali pre búrenie a porota v Prešporku vyniesla 16. novembra 1906 nad ním výrok, že sa dopustil búrenia proti Maďarom, a súd odsúdil ho na dva roky štátneho väzenia a tisícdvesto korún peňažnej pokuty.

V Pezinku za slovenského národného vyslanca vyvolený rím.-kat. kňaz Jehlička dal sa pomýliť, zložil mandát o krátky čas a pre národovcov okresu nastala starosť, koho voliť za jeho nástupcu. Ale teraz zasa dokumentovalo sa národné povedomie katolíckych a evanjelických Slovákov okresu v svojej kráse a v bratskej láske. Čelnejší katolícki a evanjelickí muži okresu uzniesli sa voliť dr. Milana Ivanku, trnavského advokáta, muža náboženstva evanjelického a neohrozenej mysle. Ivanka ostal pri dvoch veľmi ostrých a napnutých voľbách víťazom a vyplnil svoju vyslaneckú úlohu na sneme vždy vážne a rázne. Ale čo očakávalo i jeho?

Pre programové reči v obciach okresu pred voľbou povedané žalovali ho žandári pre popudzovanie proti maďarskému národu a prešporská súdna stolica odsúdila ho 1. augusta 1908 na jeden rok väzenia a na zaplatenie tisíc korún pokuty.

Veľký rozruch vzbudil na Slovensku najmä ružomberský politický proces Andreja Hlinku a jeho spoločníkov. Andrej Hlinka, rím.-kat. farár v Ružomberku, pričinil sa veľmi o to, aby pri voľbách do obecného výboru v Ružomberku zvíťazila slovenská strana, čo sa mu i podarilo. V máji roku 1906 pri vyslaneckých voľbách pracoval na tom, aby za vyslanca ružomberského okresu bol vyvolený dr. Vavro Šrobár, ružomberský lekár a pracovitý slovenský národovec. Pre túto svoju politickú činnosť bol Hlinka spišským biskupom Alexandrom Párvym suspendovaný z kňazského úradu. Osobné ospravedlňovanie u biskupa mu nepomáhalo; ale keď sa 6. júna 1906 vrátil z cesty od biskupa do Ružomberka, čakali ho na ružomberskej stanici jeho cirkevníci vo veľkom množstve a odprevádzali ho slávnostne do mesta. Kráľovský fiškus žaloval ho teda, že pri tej príležitosti popudzoval masu ľudu proti maďarskej národnosti a židovskému vierovyznaniu; pri kandidačných rečiach svojho priateľa Šrobára na vidieku, odporúčajúc ho za vyslanca, že tiež búril proti Maďarom. Súdna stolica v Ružomberku uväznila na fiškusovu žiadosť i Hlinku i Šrobára 26. júna 1906 a s nimi i ružomberských slovenských mešťanov Andreja Jančeka, Jura Greguša, Petra Chebena a Antona Maťašovského, i týchto všetkých preto, že údajne tiež popudzovali pri viacerých príležitostiach proti maďarskej národnosti.

Záverečné pokonávanie v tejto senzačnej pravote, trvajúcej od 20. novembra do 6. decembra, bolo pred súdnou stolicou v Ružomberku. Mesto postavili už 24. novembra do stavu obliehania. Do mesta konsignovali honvédsku posádku; dňa 24. novembra vymašírovalo sedemdesiatštyri žandárov, rozostavili sa po meste stráže a rozposlali pikety. Prístup do súdnej dvorany bol dovolený len so vstupenkami, ktoré sám predseda súdu Gejza Chudovszky, predtým povestný nitriansky fiškus, s podpisom svojho mena a súdnou pečaťou vydával. No aj ináč nad celým krajom visel čudný oblak stiesnenosti, rozčúlenia a kolovali tisícoraké chýry. Pravda je, že súdnemu politickoprocesuálnemu dejstvu pripojilo sa i prenasledovanie kňazov a veriacich zo strany cirkevných vrchností. Svetská i duchovná moc narábala svorne, ale čo, prečo, pre aký cieľ? Nik nevedel povedať. Obžalovaných bránili rumunskí a slovenskí advokáti: Coriolan Brediceanu, dr. Aurel Vlad, Matúš Dula, dr. Ján Mudroň, dr. Jozef Kállay a ružomberskí advokáti dr. Biheller a dr. Bernát Hiller, poslední obaja Židia, ale skúsení kriminalisti.

Súdna stolica vyniesla výrok 6. decembra. Odsúdení boli pre podnecovanie slovenskej národnosti proti maďarskej: Andrej Hlinka na dva roky štátneho väzenia a tisícpäťsto korún peňažnej pokuty, dr. Vavro Šrobár na rok štátneho väzenia a deväťsto korún peňažnej pokuty, Jozef Tomík na štyri mesiace a tristo korún, Jur Greguš a Peter Cheben po päť mesiacov, Andrej Janček na šesť mesiacov, občania Maťašovský, Serafín, Janovec, Jesenský a Vlkolinský po dva mesiace; peňažná pokuta všetkých činila spolu päťtisíc päťsto korún.

Svojou sentenciou postavila sa súdna stolica na stanovisko obžaloby kráľ. fiškusa Belopotockého, ktorý žaloval, že v Strednej Revúcej 16. apríla 1906 pred kostolom Hlinka povedal, načo je vraj ľudu maďarčina, keď jej i tak nerozumie. To isté povedal údajne v Troch Sliačoch 22. apríla 1906. Tamže 29. apríla 1906 žiadal vrchnostenské prípisy v slovenčine; vyzval ľud, aby držal spolu. Vo Vlaškách žaloval sa na maďarčinu u súdov, keď ľud nerozumie, o čo ide. V Ružomberku 15. júna 1906 údajne rečnil, aby Slováci jeden druhého neopúšťali; on že bude stáť pri nich vo všetkých prípadnostiach, a konečne, že 6. júna 1906 telegrafoval Vavrovi Šrobárovi o svojom príchode do Ružomberka, v dôsledku čoho ľud ho masami očakával na ružomberskej stanici; tam sa tak správal, že popudzoval masy ľudu proti maďarskej národnosti a židovskému vierovyznaniu. Šrobára žaloval, že podnecoval proti maďarskej národnosti, lebo 16. apríla 1906 povedal v Strednej Revúcej volebnú kandidačnú reč, v ktorej pre Slovákov žiadal slovenské školy; v Troch Sliačoch vyslovil sa 22. apríla 1906, že Slovákom netreba maďarčinu; vo Vlaškách 22. apríla 1906 hovoril o tom, že slovenský človek stojí pred súdom ako hoviadko, lebo nerozumie, o čo ide; že 19. júna 1906 oznámil ľudu Hlinkov telegram z Podhradia, čím zapríčinil, že ľud zišiel sa na stanici. Andreja Jančeka žaloval, že v Ružomberku 22. júla 1906 výkrikmi popudzoval proti maďarskej národnosti a židovskej viere, že účinkoval na tom, aby sa ľud zhromaždil a aby na zhromaždení Hlinka mohol povedať popudzujúcu reč; Jura Greguša, že účinkoval, aby sa ľud zišiel vo fabrickej ulici; Petra Chebena, že 25. júna popudzoval na ulici proti maďarskej národnosti a židovskej viere výkrikmi a hrozbami; Antona Maťašovského, že 19. júna 1906 popudzoval výkrikmi spáchať zločin; ostatných: Michala Serafína, Jura Mišatu, Jozefa Janovca, Štefana Jesenského, Jozefa Milana, Eduarda Šľachtu, Ferdinanda Olejníka, Jura Nováka a Jána Vlkolinského, že boli organizátori a účastníci zhromaždenia ľudu, kde sa kričalo proti maďarskej národnosti. Jozefa Tomíka, rím.-kat. farára z Revúcej, žaloval pre prečin proti volebnému právu, lebo Tomík odporúčal v kostole Šrobárovu kandidatúru a vonku vyzýval ľud, aby kortešov protivnej strany vyhnal z dediny.

Keďže v dôsledku apeláty odsúdených i prešporská kráľovská tabula potvrdila výrok ružomberskej súdnej stolice, odsúdení nastúpili a pretrpeli trest a zaplatili peňažné pokuty.

Najväčšou „vinou“ Hlinkovou a jeho spoločníkov bolo teda ohradenie sa proti maďarizácii, lebo hovorili vraj: „Načo vám je maďarčina?“ a za toto boli tak kruto trestaní. Roku 1879 a 1886 ohradil sa krajinský vyslanec Ľudovít Mocsáry proti maďarizácii brožúrami, tvrdiac, že hornouhorský Slovák maďarčinu nepotrebuje. No nik ho za to netrestal. Hlinka a Šrobár tiež nepovedali viac, a boli trestaní.

O záchranu slovenskej reči vzplanula borba i na iných stranách Uhorska.

V Kovačici, obci ležiacej v Torontálskej stolici, počítajúcej päťtisíc slovenských evanjelických duší, dokumentovalo a uplatnilo sa slovenské národné povedomie pri voľbe farára. Kovačická cirkev vyvolila si totiž roku 1904 za farára Jána Čaploviča, mladého slovenského národovca. Už sama voľba rozzúrila šovinistov; preto čakali len na príhodnú príležitosť, aby ukázali svoju moc a v zárodku udusili národné hnutie v Kovačici. Návodom sudcu Vargu predložili teda cirkevnému predsedníctvu prosbu so šestnástimi podpismi, aby v kovačickej slovenskej cirkvi boli odbavované riadne bohoslužby i v maďarskej reči. Slovenskí cirkevníci spoznali hneď, že je to len nástraha, lebo prosiaci vedeli po slovensky, a tak konventuálnym rozhodnutím nepovolili maďarské bohoslužby. Ale banský biskup G. Šolc nariadil, že maďarské bohoslužby musia byť, následkom čoho chcel ich farár Čaplovič 5. mája 1907 po slovenskej bohoslužbe odbavovať. Ale ľud, prijdúc do kostola vo veľkom počte, prekazil ich nábožným cirkevným spevom, nepripustiac farára na kancli ani k slovu. Druhé maďarské bohoslužby mali byť 19. mája po slovenských.

Po skončení týchto ľud ostal v kostole a spieval ďalej nábožné piesne. V kostole prítomní kovačickí šovinisti boli na to pripravení, a keď ľud neodchádzal, zavolali žandárov, ktorí bodákmi, šabľami a bitkou vyháňali ľud z jeho vlastného kostola. Najbezohľadnejšie si v kostole počínal slúžny Imro Zsíros. Žandári lapali ľud hneď v kostole a odtiaľ hnali ho na obecný dom. Odpor ľudu proti maďarským bohoslužbám mal za následok monštruózny politický proces — pre rušenie bohoslužby. Obžalovaných bolo deväťdesiatsedem cirkevníkov, medzi nimi deväťdesiatštyri roľníkov. Po dlhých inkvizíciách, pri ktorých obranu obžalovaných viedli dr. Ľudovít Mičátek, dr. Ján Petrikovich, dr. Igor Beniač a dr. Jur Janoška neohrozene a umne, vyniesol kráľovský okresný súd kovačický 5. mája 1908 nad obžalovanými výrok. Odsúdení boli tridsiati piati cirkevníci, medzi nimi šesť žien, na súhrnný trest šesť rokov a osem mesiacov väzenia a 6.280 korún pokuty. Najväčší trest činil štyri mesiace a päťsto korún, najmenší pätnásť dní a tridsať korún. Súdnych trov namerali tisíc korún. Odsúdení vypočuli výrok s takou pokojnou, bodrou mysľou, že musela budiť úctu a obdiv pozorovateľa. Súdiaci okresný sudca Kocsis predpovedal síce žalovaným, že budú ešte plakať, ale to sa nestalo. Nikoho nebolo treba potešovať, ba naopak, ešte sami odsúdení upokojovali si príbuzných. Odsúdených charakterizoval mužný jas oka a čistý úsmev na tvári. Odsúdení apelovali.

Najkrutejšie stíhanie zastihlo farára Jána Čaploviča, ktorého biskup Šolc, preto, že prosbu šestnástich cirkevníkov predostrel na riešenie cirkevnému konventu a maďarské bohoslužby bez vypočutia cirkevného konventu hneď neuviedol, z úradu suspendoval a cirkevný súd odsúdil ho na stratu úradu. Biskup poslal cirkvi maďarónskeho administrátora a cirkevné vrchnosti prekazili i tú snahu a žiadosť cirkevníkov, aby si za inšpektora mohli vyvoliť mladého slovenského rodoľuba dr. Ľudovíta Mičátka.

O krátky čas, dňa 27. októbra, odohral sa v blízkosti Ružomberka, v slovenskej dedine Černovej, dej ešte smutnejší, desný.

V Černovej, v obci patriacej politicky i cirkevne ako fília k Ružomberku, postavil ružomberský rím.-kat. farár Andrej Hlinka, rodák černovský, z milodarov ním nazbieraných kostol. Vďační cirkevníci žiadali, aby ich farár Andrej Hlinka bol do úradu naspäť uvedený a pri vysvätení kostola prítomný. Hlinka bol v tom čase na cestách na Morave a v Čechách, kde ho ako trpiteľa za slovenskú vec všade s vrelými sympatiami prijímali a oslavovali. No biskup Párvy neuviedol do úradu Hlinku, ale poveril vysvätením černovského kostola kanonika Kurimského, bývalého ružomberského farára, ktorý stanovil na vysvätenie 27. október. Keď sa o tom černovskí cirkevníci dozvedeli, požiadali Kurimského telegramom, aby sa do Černovej neustával, lebo že posviacky kostola si nežiadajú. Telegramom poučený Kurimský nešiel na posviacku. Miesto Kurimského biskup poveril dekana Martina Pazúrika, farára liskovského, ktorý mal vykonať posviacku s ružomberským administrátorom Fischerom. O tomto uvedomení cirkevníci vyslali 26. a ráno 27. októbra k obom svojich povereníkov s prosbou, aby do Černovej neprišli a vysvätenie nechali. Ale už 26. a 27. októbra prišlo do Černovej šestnásť žandárov. Dňa 27. októbra ľud už od rána zvedavo vyčkával, či farári predsa prídu. A prišli, i so slúžnym Pereszlényim. Keď Černovčania videli, že sú ich prosby márne, vyslali ešte raz svojich povereníkov, ktorí mali pred dedinou prosiť farárov, aby sa vrátili. Pred Černovou v úzkej ulici zhromaždený ľud, keď sa koče s farármi objavili, dával prichádzajúcim znaky a volal na nich, aby sa vrátili. Keď sa to nestalo, zazneli výkriky ľudu: „Nechceme vás!“ Kočiš slúžneho, vidiac, že do hustého zástupu ľudu nemôže vojsť, zastavoval kone, ale vedľa neho sediaci slúžnovský hajdúch vzal mu bič a šibal ním i do koní i do ľudu. Kone vrazili do zástupu, zrážali ľudí, ktorí im stáli v ceste, a poranili zvlášte deti. Černovčan Jozef Demko chytil vtom kone slúžneho za uzdu, s úmyslom ich zastaviť a zamedziť dlávenie. Vtom žandári, postavení po oboch stranách uličky, už dostali rozkaz, aby strieľali; i vystrelili štyri razy. Prvý padol Jozef Demko. Ľud sa rozpŕchol. Na mieste ostalo deväť mŕtvych, traja umierajúci, dvanásť ťažko, osemdesiat ľahšie ranených, a kňazi sa len potom vrátili. Slúžny Pereszlényi šiel hneď potom do Ružomberka po vojsko, odkiaľ hneď prišla stotina honvédov žandárom na pomoc, a začalo sa kruté vyšetrovanie. Mŕtvoly odstránili z ulice len pozde večer a pohreb zastrelených bol vykonaný bez cirkevnej asistencie. Potom slúžny Pereszlényi dal zlapať a do Ružomberka do väzenia odviesť osemnásť Černovčanov. 27. októbra prišlo do Černovej päťdesiat žandárov a do Ružomberka dve stotiny pechoty. Ružomberok a okolie dostali sa do stavu obliehania.

Teda neagresívny ľud tichých Slovákov, ktorý bol politicky ešte i vtedy taký naivný, že sa dal na sneme zastupovať maďarónom, postrieľali ako divú zver. Pozdejšie sa ukázalo, že mŕtvych bolo štrnásť.

Keď v tejto veci slovenský vyslanec Milan Hodža na sneme 30. októbra interpeloval ministra Andrássyho, takmer mu nedovolili hovoriť a minister začal svoju odvetu so slovami, že sa čuduje, že vyslanec Hodža bol taký smelý interpelovať v tejto otázke. Druhým interpelantom bol Edmund Benický, vyslanec ružomberského okresu, ktorý však hovoril len o podnecovaní, žiadajúc brachiálnu moc z maďarských krajov a maďarské jazdecké pluky. Konečne sa spýtal, prečo štátny fiškus neprenasleduje slovenské noviny. Potom hovoril minister pravosúdia Anton Günther a oznámil, koľko tlačových procesov je u peštianskeho trestného súdu proti slovenským novinám.

Prostredníctvom slúžneho Pereszlényiho zlapaných osemnásť Černovčanov ružomberský kráľovský fiškus zadržal vo vyšetrovacej väzbe pre revoltu proti úradom a cirkevným predstaveným.

Potom, dňa 2. marca 1908, začal fiškus proti Černovčanom ťažkú trestnú pravotu; päťdesiatpäť osôb žaloval pre prečin násilia proti vrchnosti a súkromným osobám, štyri pre prečin krádeže, štyri pre iné delikty, ako podnecovanie a laudatio criminis. Obžalobu pre prečin krádeže fiškus pozdejšie odvolal, lebo i súd uznal, že ukrytie kostolných vecí, aby bolo vysvätenie kostola znemožnené, nemohlo sa pokladať za krádež.

Najpodstatnejším momentom výsluchu svedkov pri záverečnom pokonávaní tejto pravoty boli výpovede svedkov Antónie Milanovej Bobkovej a Márie Cibuľkovej, ktoré svedčili, že videli slúžneho, ako stál v koči a dával pokynom ruky žandárom rozkaz, aby strieľali. Ale predseda súdu nedovolil túto situáciu svedkom podrobne opisovať, lebo vojenský súd údajne vyšetril a zistil, že žandári strieľali z prinútenia; predseda Chudovszky nepripustil teda nijaké výpovede, ktoré by mohli vyvrátiť tvrdenie žandárov. Podľa úradného tvrdenia žandári boli napadnutí ľudom skalami a palicami, a tak streľbu upotrebili vraj v najkrajnejšej sebaobrane. Ale toto tvrdenie v priebehu procesu a záverečného pokonávania nebolo dokázané.

Pri záverečnom pokonávaní kráľovský fiškus Belopotocký založil svoju obžalobu na hypotéze panslavizmu. Černovčania poštvaní boli vraj proti posviacke kostola národnostnou agitáciou, ktorú viedol vraj Andrej Hlinka, a postavili sa na odpor duchovnej a administratívnej vrchnosti, preto že je žaloba oprávnená. Jeden z obhájcov, slovenský advokát dr. Ján Mudroň, naproti tomu dokázal, že na lavici obžalovaných nesedia praví vinníci, lebo tam by mali sedieť žandári, a v Černovej neviedla ľud k odporu národnostná agitácia, ale motívy náboženské. Keby kňazi neboli pomýlili ľud, nebolo by prišlo ku katastrofe.

Aký strašný bol skutok, taký zdrvujúci bol i výrok.

Hlavná obžalovaná Anna Fulová, sestra Andreja Hlinku, bola pre násilie proti úradným a súkromným osobám odsúdená na tri roky do väzenia, Ján Javorka, Andrej Sliačan, Anna Kosová na dva roky väznice, traja obžalovaní po osemnásť mesiacov do väznice, jedenásti obžalovaní po roku do žalára, siedmi obžalovaní po osem mesiacov do žalára, štrnásti obžalovaní po šesť mesiacov, jedna obžalovaná na štyri mesiace žalára. Fulovú hneď zavreli.

Ružomberský vyslanec Edmund Benický zozbieral za horúca medzi vyslancami pre černovské siroty dvanásťtisíc korún. Minister Július Andrássy sám obetoval vraj tisíc korún. Ale touto peňažitou podporou nedalo sa zahlušiť svedomie Európy. Exponentov moci, pánov situácie, rozhodne odsúdila verejná mienka Európy zdrvujúcimi výpoveďami a novinárskymi článkami veľkého nórskeho básnika Björnsona. I slovenská a česká štedrota ponáhľala sa milodarmi uľaviť biedu černovských vdov a sirôt.

*

Tresty vymerané v tlačových pravotách Slovákov nemajú počtu. Odsúdili stolárskeho majstra J. Banáriho 27. augusta 1906 v Ružomberku pre búrenie na tri mesiace štátneho väzenia a päťdesiat korún pokuty; 24. septembra 1906 odsúdili redaktora Milana Hodžu na jeden mesiac štátneho väzenia a dvesto korún pokuty; 20. septembra 1906 odsúdili Dušana Porubského v Pešti na päťsto korún pokuty; 11. februára 1907 odsúdili Róberta Schvocha porotným súdom v Prešporku na rok obyčajného väzenia a osemsto korún pokuty; 19. februára 1907 odsúdili porotným súdom v Prešporku Martina Albíniho na rok štátneho väzenia a štyristo korún pokuty; 28. februára 1907 odsúdili porotným súdom v Prešporku Igora Hrušovského na dva mesiace obyčajného väzenia a štyristo korún pokuty; 27. marca 1907 odsúdili Dušana Porubského porotným súdom v Pešti na rok štátneho väzenia a tisícdvesto korún pokuty; 2. februára 1907 odsúdili v Malackách šesť slovenských občanov, že zbierali na pokutu Jurigovu, po päťdesiat korún; 19. apríla 1907 odsúdili roľníka Ignáca Poláka z Hochštetna prešporským porotným súdom na tri mesiace štátneho väzenia a sto korún pokuty; dňa 1. mája 1907 odsúdili Andreja Hlinku v Ružomberku na mesiac obyčajného väzenia a päťsto korún pokuty; 17. júna odsúdili v Malackách päť občanov z Lábu, že v svojich oblokoch mali ovenčenú Jurigovu podobizeň, vcelku na rok obyčajného väzenia; dňa 15. júna odsúdil na Myjave slúžnovský úrad učiteľov Pavla Kuliška, Vladimíra Lajdu a Michala Šimonoviča na pätnásť dní žalára a po dvesto korún peňažitej pokuty, že si školské deti na školskú skúšku okrášlili školu „chorvátskymi“ zástavkami; dňa 17. októbra odsúdili dr. Michala Zibrina, breznianskeho advokáta, a Jána Záhoru, beňušského kaplána, že na majálese v Brezne pripili Jurigovi ako človeku vernému svojim zásadám, na mesiac väzenia; Jána Gregušku na tri mesiace a šesťsto korún; Gedeona Turzu na štyri mesiace; Jána Gregušku na päť mesiacov a tisíc korún; Eduarda Šándorfiho na dva mesiace; Jána Dlhoša na štyri mesiace a štyristo korún; Štefana Tadlanka na štyri mesiace a štyristo korún; Jozefa Matuškoviča na štyri mesiace a štyristo korún; Jána Baďuru na rok a tisícdvesto korún; Pavla Ursíniho na šesť týždňov a tristo korún; Andreja Obucha na tri mesiace a tristo korún; Andreja Hlinku na osemnásť mesiacov a štyristo korún; Vladimíra Hurbana na dva mesiace a dvesto korún; Jozefa Vachalka na tri mesiace a šesťdesiat korún; Pavla Cíferského na päť mesiacov a dvesto korún; Jozefa Cipára na štyri mesiace a tristo korún; Pavla Cíferského na osem mesiacov a šesťsto korún; Jozefa Žáka na dva mesiace; Andreja Obucha na osem mesiacov a tisícdvesto korún; Jozefa Prístupného na tri mesiace a štyristo korún; Miloša Pietra na štyri mesiace. Atď. atď.

Pramene: Národnie noviny od roku 1875; A. Pietor: Nápor — odpor; A. H. Škultéty: Pamäti gymnázia revúckeho; Cirkevné listy; Ústava cirkvi kresťansko-evanjelickej.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.