ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prečo trpeli a prečo trpia Slováci?

Kto od roku 1867 s pozornosťou sprevádzal politické deje Uhorska, kto pozná jeho terajší verejnoprávny organizmus, musel nadobudnúť presvedčenie, že Uhorsko v dualistickom vyrovnaní Deákovom nedostalo štátnu samostatnosť.

Deák musel uznať spoločné diela Uhorska s Rakúskom. Vypočítané sú v XII. článku zákona z roku 1867, o ktorom maďarskí politici tvrdia, že je základným stĺpom modernej uhorskej ústavy. Myslia si o ňom, že v ňom usporiadalo si Uhorsko spoločné veci so svojím panovníkom, s uhorským kráľom, a tak že je tento článok, v súvislosti s označením spoločných vecí, takým jednoduchým zákonom ako každý iný, takže naň nemôže mať vplyv ani premena, ani katastrofa rakúskej ústavy. Ale pripúšťajú, že jeho čiastka o spoločných veciach má charakter zmluvy uzavretej s národmi Austrie, takže zmluva prestane vtedy, keď jedna alebo druhá stránka nemôže ju dodržať. Lenže toto vysvetľovanie je chybné, len maďarskej samoľúbosti pochlebujúce, lebo v XII. článku Maďari sa vzdali podstaty samostatnosti Uhorska. Ostala mu len samostatnosť spravovania vecí prísne vnútorných a nádej, že na základe XII. článku zákona bude možné vyrovnanie rozviť, rozšíriť a časom zbudovať i samostatný uhorský štát. Tým, že veci zahraničné, finančné, vojenské, obchodné a colné boli XII. článkom zákona vyhlásené za spoločné a ako také kompetencii delegácií prisúdené, Uhorsko stratilo podstatu samostatného štátu.

Rozumie sa, že to Maďarov bolelo a bolí podnes. Ale ako náhradu štátnej samostatnosti Viedeň dala im voľnú ruku vo veciach vnútorných a firnajz, že môžu Uhorsku dať náter maďarský a Nemaďarov premiesiť na Maďarov.

Medzi maďarskými politikmi bol jediný Ľudovít Mocsáry, ktorému náhrada a dovolenie Viedne firnajzovať polyglotné Uhorsko na maďarské je darom nielen celkom bezcenným, ale záujmom Maďarov rozhodne škodiacim, nemravným. Jemu je najvyšším ideálom samostatné, nezávislé Uhorsko; za jeho uskutočnenie bojuje priamo, čestne, otvorene a umne, presvedčený, že toho cieľa dalo by sa dosiahnuť len pri spoluúčinkovaní národnostne uspokojených Nemaďarov. Väčšina maďarských politikov je tej mienky, že Maďarstvo udrží sa v terajšom stave bezpečnejšie, lebo požíva výhody vyplývajúce z veľmocenského postavenia Austrie a má prostriedky udržať a rozmnožovať svoje plemä, pridáme: neslušným, negavalierskym spôsobom, oberaním Nemaďarov o ich národnosť. Veď známa je výpoveď nebohého grófa Andrássyho: že nebude dobre byť naším susedom, keď Maďarov bude pätnásť miliónov. Nesvedčí síce o nejakej štátnickej múdrosti a rozhľadenosti grófa Andrássyho, ktorý nepovážil ani len to, že odrazu i proti snahám za jednotu ríše, i proti Nemaďarom s výsledkom bojovať je nemožnosť, čo by Maďarov bolo priam dvadsať miliónov. Podľa úradnej štatistiky roku 1905 bolo ich už jedenásť miliónov, a predsa stačil i jeden honvédsky plukovník rozohnať ohnivý, renitentný uhorský parlament. Ale mnohí Maďari sú presvedčení, že keď Andrássymu bolo dosť pätnásť miliónov na premoženie a pokorenie susedov, tak dvadsať miliónov postačí na vypovedanie pragmatickej sankcie, na zrušenie XII. článku zákona z roku 1867 o spoločných veciach, teda na uskutočnenie personálnej únie a založenie celkom nezávislého maďarského štátu. A na to je maďarizovanie nátlakom potrebné.

Koaličná vláda, ktorej snemovú väčšinu tvorila hlavne strana nezávislosti vedená Francom, synom Ľudovíta Kossutha, bola Viedni taká povoľná ako všetky maďarské vlády od roku 1867. Zato i ona mala vo vnútornej politike voľnú ruku. Viedeň dovolila ministrovi obchodu Francovi Kossuthovi pod titulom zreformovania platov železničných úradníkov všantročiť do Chorvátska uhorskými štátnymi železnicami maďarskú reč a Apponyimu pod titulom zreformovania učiteľských platov a bezplatného vyučovania na elementárnych školách zničiť školskú autonómiu konfesií a do všetkých elementárnych škôl uviesť najbezohľadnejšie maďarčenie.

Politické šachové ťahy Viedne zaplatili teda zasa len národnosti tým, že im odobrali ľudové konfesionálne školy.

Vo Viedni si premysleli, že Maďarov možno takto najľahšie a najlacnejšie expiovať. A Maďari sú spokojní: dostali samostatnosť — v maďarčení. Vo Viedni sú síce presvedčení, že sa im ani maďarčenie nevydarí. V Chorvátsku vzplanul proti železničnému zákonu urputný boj; na uhorskom sneme pre obštrukciu Chorvátov Maďari mohli odhlasovať len jeden paragraf, že minister obchodu má ustanovenia neodhlasovaného zákona v Chorvátsku uviesť do života cestou ministerského nariadenia.

Apponyiho návrhy školských zákonov opozícia národnostných vyslancov v uhorskom sneme napadla ráznymi rečami. Ale vládna väčšina ich neodhlasovala.

Vo Viedni mohli byť spokojní; dosiahli, čo chceli: rozhorčili národnosti proti Maďarom, výlučným pánom situácie, ktorí teraz už za dobré uznali začas neviesť boj proti centralizujúcej moci, ale len proti bezbranným Nemaďarom. Veď tak hovorili a písali, že koalícia prevzala správu krajiny len dočasne, kým zaviazanostiam v pakte obsiahnutým zadosť neurobí; potom že sa opäť zasadí za osamostatnenie Maďarov, keď ich už bude dvadsať miliónov.

Maďar Mocsáry je klasickým svedkom politickej nesamostatnosti Maďarov. Jeho závery sú správne, a tak je odôvodnená i mienka, že Nemaďari sú Viedňou napospas hodení Maďarom za náhradu tejto ich politickej nesamostatnosti.

Ale neskoršiemu vývinu udalostí nezodpovedala mienka českých politikov, prednesená v delegáciách roku 1908, že maďarskí politici súhlasili s anexiou Bosny a Hercegoviny, vyslovenou kráľovským slovom 7. októbra 1908, pod podmienkou, že panovník odstúpi od požiadavky uvedenia všeobecného, rovného volebného práva v Uhorsku, lebo uskutočnenie tejto reformy požadoval panovník i v trónnej reči, prednesenej v Budíne 25. júna 1910 pri otvorení nového uhorského snemu, ale, žiaľbohu, zasa len s kautelami, ohrozujúcimi, ba znemožňujúcimi existenciu národností. Patričný odsek trónnej reči znel takto: „Následkom radikálnej premeny našich sociálnych pomerov potrebné je v zákonodarstve vnútorných diel uskutočniť významné reformy. Najdôležitejšou, oddialiť sa nedajúcou úlohou medzi týmito je nové regulovanie otázky volebného práva. O tomto predostrie naša vláda na základe všeobecného volebného práva návrh zákona, ktorý pri úplnom zachránení jednotného národného charakteru maďarského štátu zodpovie nárokom demokratického vývinu.“

Ako vidno, bola to nová straka na kole, ako keď roku 1606 viedenský náboženský mier stipulovali s kautelou: „salvo autem jure dominorum terrestrium,“ lebo keď páni nechceli náboženskú slobodu, nuž jej nebolo.

Ale predsa len bola akási nádej, že uvedením všeobecného volebného práva, teda zdemokratizovaním uhorskej ústavy, stav nemaďarských národností sa zlepší a že ony prídu k istej platnosti. Pravda, s najvyšším predbežným povolením andrássyovských plurálnych hlasov bolo by bývalo všeobecné, rovné volebné právo eludované, a tak i nádej na zlepšenie politických pomerov nemaďarských národností bola by bývala na dlhší čas zmarená. Lebo pri podaní návrhu zákona o volebnej reforme Andrássy vyhlásil, že týmto návrhom je prinútený chrániť záujmy maďarského národného štátu, pod čím bolo treba rozumieť, že rozšírenie volebného práva sa udeľuje, ale z neho sa národnosti nemaďarské všetkými kumštami, machináciami, kautelami a obmedzeniami vytisnú. Andrássyho návrh obsahoval teda záhubu nemaďarských národností.

No rok 1910 priniesol značné politické zmeny. Zlopovestná koalícia padla a s ňou i Andrássy so svojím cynickým návrhom o pluralite hlasov. Pri voľbách do uhorského snemu v júni 1910 zvíťazil za ministerského predsedu vymenovaný gróf Khuen-Héderváry, bývalý chorvátsky bán, ktorého náruživí Maďari predtým vždy posmešne len „graničárom“ nazývali. Teraz zvrtli politiku. Stará liberálna strana združila sa pod vodcovstvom grófa Štefana Tiszu pod zástavou a egidou Khuenovou ako „strana práce“ a pri voľbách úplne porazila koalíciu, košutistov, justhistov a ľudových. Kandidáti Khuenovi mali, pravda, v svojich volebných programoch uskutočnenie všeobecného volebného práva, ale s kautelou, nakoľko nová reforma neznebezpečí a neznemožní hegemóniu a supremáciu Maďarov. Tohto hesla pridŕžal sa i gróf Štefan Tisza, ktorý zhromaždiac svojich prívržencov v Pešti 21. marca 1910 vo valnom zhromaždení, dal tam vyniesť rezolúciu, vysmievajúcu sa z rovnosti volebného práva.

Zlým duchom koalície bol gróf Albert Apponyi; v strane Khuenovej stal sa ním gróf Štefan Tisza. Nebolo najväčším nešťastím, že i národnostná strana utrpela pri voľbách veľkú porážku, že Slováci stratili tri, Srbi všetky, Rumuni desať mandátov; najväčším nešťastím na ten čas pre národnosti bolo to, že rozhodujúcou silou v Khuenovej strane stal sa Štefan Tisza so svojou fanatickou nenávisťou proti nemaďarským národnostiam. A neboli dosť určité slová ministerského predsedu Khuena ani 21. júla 1910, keď v adresnej debate hovoril, že „o národnostnej otázke hovoril s veľkou silou gróf Štefan Tisza. S opravdivou radosťou počúval som reč Tiszovu…, ktorá v mnohých ohľadoch môže slúžiť za vysvetlenie tým, ktorí sa národnostnou otázkou dôkladnejšie azda nezaoberali… Osvedčujem, že čo najvďačnejšie použijem každú príležitosť, každý zjav v živote krajiny a národa, aby som i zo svojej strany napomohol podmienky dobrého pomeru, spolucítenia a spolužitia“.