ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Činnosť finančná a priemyselná

Podľa mienky niektorých, ináč zaslúžených a vynikajúcich slovenských národovcov, je vraj smutná skúsenosť a taká trpká pravda, že prví kriesitelia slovenského národného povedomia v nejednom ohľade nebudovali budovy národného povedomia od základov, ale od striech, nakoľko v svojom idealizme a šľachetnej horlivosti zabúdali na potreby materiálneho života každodenného, zabúdali, že neprirodzený postup v živote národov netvorí pevný základ, na ktorom by bolo možné pevne stavať. Pri kriesení národného povedomia dávali slovenskému ľudu duševne tak veľa, že to odrazu ani pochopiť, ani stroviť nemohol; žiadali pevné národné povedomie, žiadali cit slovanskej spolupatričnosti, kým slovenský ľud v tom čase nebol dostatočne oboznámený ani so slovenským šlabikárom. Tak sa stalo, že slovenský ľud neporozumel svojim kriesiteľom, lebo postupne nebola odchovaná trieda povedomých roľníkov, umných remeselníkov a priemyselníkov a stredná trieda mešťanov; boli len slovenskí vzdelanci, učení muži, a pospolitý ľud, a tieto dve triedy nielenže sa nespojili, ale medzi nimi šírila sa nevdojak čoraz väčšia a väčšia trhlina, a tak povstala nedôvera slovenského ľudu k slovenským vzdelancom. Chyba bola, že slovenská inteligencia neujímala sa pravej demokracie, že zabúdala, že lačného človeka nemožno vyniesť do ideálnych výšin, že len materiálne nezávislí jednotlivci a hospodársky samostatný, majetný ľud môže byť národne natoľko uvedomelý, že vydrží akýkoľvek ťažký boj, akékoľvek ťažké politické perzekúcie.

Na poli národného hospodárstva a peňažníctva premeškali vraj národovci mnoho; v tomto smere nestarali sa o slovenský ľud, ktorý preto dostal sa do rúk maďarónskych protivníkov a úžerníkov, a títo využívali nerozhľadenosť, nevzdelanosť ľudu a im priaznivú politickú situáciu na svoje rýchle zbohatnutie. Úžerníkov, pijavice ľudu, podporovali maďarské úrady preto, lebo boli podporovateľmi maďarských úradníkov a ich snáh, teda vo všetkom hotovými nástrojmi maďarizácie v slovenských krajoch. Toto bolo príčinou smutnej skúsenosti a skutočnosti, že pri mnohých vážnych prejavoch slovenského národného povedomia, pri akejkoľvek slovenskej národnej politickej akcii slovenský pospolitý ľud držal sa alebo bokom, alebo, čo bolo strašne zahanbujúcim a bolestným zjavom, držal, pracoval, hlasoval s maďarónmi, svojimi nepriateľmi, a križoval svojich spasiteľov, najčistejších, najsvedomitejších slovenských národovcov. A predsa je najelementárnejšia, najprimitívnejšia a najjasnejšia pravda, že ak sa má národ politicky a mravne veľadiť, musí sa skladať z jednotlivcov hmotne a duševne majetných. Vzdelanosť a politická moc národa je výsledkom osobnej dokonalosti všetkých jeho jednotlivcov a pokrok v národe vyznačuje sa úhrnom ich osobného dômyslu, ráznosti a statočnosti, ako naopak úpadok národa je vždy výsledkom biednosti, naničhodnosti, lenivosti a sebectva jeho synov. Slovenské kraje boli a sú akoby stvorené pre veľký a malý priemysel. Sú v nich lesy, rieky, vodná sila, pôda, vôbec všetky podmienky priemyslu; slovenský ľud má neobyčajný, prirodzený zmysel a zručnosť pre veľký a malý priemysel, preto pri priaznivejšom politickom položení bol by sa mohol priemyselne samostatne vyvíjať. Ale pri nepripravenosti, nehotovosti a v nedostatku širšej rozhľadenosti na Slovensku obsadili široké polia veľkého priemyslu Nemci a židia s obrovským svetovým kapitálom. Rozhľadení národovci prišli teda k presvedčeniu, že predbežne ostalo im na obrábanie len hospodárske a malopriemyslové pole, teda prevažne práca agrikultúrna, kde treba so všetkým úsilím zaopatrovať slovenskému pracujúcemu ľudu potrebné prostriedky, teda zem a lacné peniaze.

Aké veľké národné, duševné i hmotné straty vznikli z premeškania, vidno z radostnejších novších zjavov.

V novších časoch, založením vyše tridsiatich peňažných ústavov, nastal medzi Slovákmi priaznivejší obrat. Peňažné ústavy v rukách slovenských národovcov stali sa z jednej strany ochrannými baštami slovenského uvedomenia, z druhej strany účinlivými a šťastnými rozširovateľmi slovenskej myšlienky; ony nielen oslobodzujú slovenský ľud z duševnej a hmotnej poroby, od úžerníkov a iných nepriateľov, ale organizujú k spoločnej i hospodárskej a politickej práci masy slovenského ľudu. Každý slovenský peňažný ústav stal sa národným domom patričného okolia, z ktorého vyteká nielen hmotný blahobyt, ale i slovenská kultúra do okolitých dedín a krajov.

Rozhľadenejší slovenskí národovci hneď na začiatku svojho politicko-národného účinkovania mysleli na túto stránku národnej činnosti. Už Karol Kuzmány zakladal v čase svojho kňazského úradovania v Banskej Bystrici v štyridsiatych rokoch minulého storočia sporiteľňu, ktorá, pravda, zvrhla sa neprajnosťou okolností na ústav maďarónsky, a Štefan M. Daxner pričinil sa v Tisovci roku 1845 so svojimi spolupracovníkmi Augustom H. Škultétym a Jonatánom Čipkom, aby v tomto mestečku bola obecná sporiteľňa.

Ale časy nasledujúce po maďarskej revolúcii roku 1848 — 49 neboli pre národné účinkovanie prajné. Najúčinlivejších slovenských národovcov, Štefana M. Daxnera, Jána Francisciho a Viliama Pauliny-Tótha, vymenovala a poslala viedenská vláda za úradníkov do maďarských krajov a odtrhnúc ich od rodnej zeme, odtrhla ich na dlhší čas od národného účinkovania. Hurbana, Štúra a Hodžu dala, ako údajne slovenských demagógov, pod policajný dozor a ochromila ich činnosť.

V takých okolnostiach a časoch nebola možná ani hospodárska činnosť, lebo viedenskej vláde bolo akékoľvek spolčovanie a združenie pohybom podozrivým, teda nebezpečným, a do roku 1848 pre telesné poddanstvo slovenského ľudu hospodárska akcia vôbec nebola možná.

Myšlienku hospodárskej činnosti rozširoval od roku 1863 vynikajúci hospodársky spisovateľ a národovec Daniel Lichard v svojich výborne redigovaných, v Uhorskej Skalici vydávaných kalendároch Domová pokladnica a v hospodárskom časopise Obzor. Mal na zreteli a odporúčal zakladať peňažné ústavy, aké boli a kvitli vtedy v Nemecku, pozakladané medzi nemeckými robotníkmi a malopriemyselníkmi nemeckými mužmi-ľudomilmi Schultze-Delitzschom a Raiffeisenom s podkladom vzájomnej výpomoci a vzájomného združovania s peňažnými vkladmi malých súm.

Slovenskí národovci chytili sa a uskutočnili túto myšlienku s dôrazom. Tak vznikli hneď po roku 1868 na Slovensku peňažné ústavy pod menom vzájomných pomocníc v Uhorskej Skalici, v Brezne, v Revúcej, v Tisovci, v Kameňanoch, v Ratkovej, v Klenovci, v Pukanci, v Stankovciach a na Brezovej, pravda, zo skromnučkých mesačných peňažných vkladov na spôsob nemeckých schultze-delitzschovských a raiffeisenovských, s cieľom pomáhať hospodárom a malopriemyselníkom lacným grošom a úverom. Boli to maličké žily pramienkov, z ktorých len časom mali byť väčšie kanále hmotného blahobytu. Ale i toto bola osožná práca.

Intenzívnejšia bola činnosť v tomto smere na Slovensku neskoršie, ale zakladali sa účastinárske spoločnosti, lebo uhorský zákon o spoločenstvách nie je dosť jasný a nezodpovedá kupeckej podnikavosti.

Medzi najstaršie peňažné ústavy slovenské patrí Turčianskosvätomartinská účastinárska sporiteľňa, založená roku 1868 Viliamom Pauliny-Tóthom. Roku 1908 bolo na Slovensku pod správou slovenských mužov dvadsaťsedem účastinárskych sporiteľní a ľudových bánk a celý rad väčších-menších vzájomných pomocníc. Základný majetok i s rezervnými fondmi činil 1,282.198 korún a 96 halierov.

Maďarská vláda neprekážala zakladaniu slovenských peňažných ústavov; boli pre finančný erár výnosné; len Tatru, hornouhorskú banku, účastinársku spoločnosť v Turčianskom Sv. Martine, roku 1885 bolo ťažké založiť. Vláda povolila ju len s tou podmienkou, keď predsedom spolku bude jej dôverník. Na založení Banky Tatry najusilovnejšie pracovali slovenskí muži Rudolf Krupec, statkár vo Višňovom, a Ján Milec, advokát v Žiline. Banka mala cieľ: zjednotiť hornouhorskú odrodilú šľachtu so Slovákmi na poli obchodnom, priemyselnom a hospodárskom, preto za účastinárov-zakladateľov pristúpili i niektorí hornouhorskí maďarónski zemani, ktorým kvôli hovoril na valnom zriaďujúcom zhromaždení Ján Milec po maďarsky. Dostalo sa mu rázneho zavrátenia od prítomných národovcov Štefana M. Daxnera a Pavla Mudroňa slovami: „Nemýľte sa, neklamte seba aj iných. Spolok, v ktorom je Mudroň a Daxner, už tým samým je označený!“

S takýmito výhľadmi začal tento peňažný ústav svoje účinkovanie s cieľom zakladať na Slovensku priemyselné závody. Na šťastie väčšina účastín bola v rukách slovenských spoľahlivých mužov, a tak i spravujúci výbor, direktórium, sa skladal z mužov verných slovenskej veci.

Koncom roku 1907 mali peňažné ústavy: Banka Tatra, Turčianskosvätomartinská sporiteľňa, Myjavská banka, Úverná banka v Ružomberku, Žilinská pomocnica, účastinný spolok, na vkladných knižkách spolu 20,933.381 korún a 51 halierov vkladov. Na účte veriteľov vykazovali Banka Tatra 1,960.242 korún 48 halierov, Úverná banka v Ružomberku 1,209.634 korún 78 halierov, súhrnná súvaha slovenských peňažných ústavov vykazovala 31. decembra 1906 49,531.375 korún a 33 halierov aktív a práve toľko pasív.

Vynikajúcim slovenským peňažným ústavom ukázala sa i roku 1895 založená, pod vedením dr. Júliusa Markoviča nachádzajúca sa Ľudová banka v Novom Meste nad Váhom s filiálkou vo Vrbovom, lebo pri 180.000 korún činiacom účastinárskom kapitále koncom roku 1907 vykazovala a mala 106.018 korún a 50 halierov rezervnej základiny. A i zodpovedala úlohe: sprostredkovať kúpy nehnuteľného majetku pre ľud a stavať ho na nohy.

Ako všade, tak v Uhorsku platilo a platí: čia je zem, toho je budúcnosť. Preto si niektorí národovci rozumne vyznačili pracovať na tom, aby slovenské kraje pre seba obrábala pilná slovenská ruka, aby i cudzie majetky prechodili kúpou do rúk slovenských. V tom ohľade pracovala vzorne Ľudová banka v Novom Meste. Jej pričinením stalo sa, že Kochanovce, pôvodne nemajetná trenčianska dedina, stali sa kúpou väčšieho zemianskeho majetku samostatnou a majetnou. Roku 1905 pomocou tejto banky za 130.000 korún pre občanov kúpený a parcelovaním medzi jednotlivých hospodárov rozdelený majetok reprezentoval roku 1908 už hodnotu pol milióna korún.

Takýchto potešiteľných zjavov bolo viac na rozličných stranách Slovenska, najmä v Liptove a Dolnej Orave; v Gemerskej stolici, v Tisovci, v Klenovci, na Hrachove, v Skálnikoch a Vrbovciach poodkupovali slovenskí hospodári zemianske majetky.

No pri zakladaní väčších priemyselných závodov neboli slovenskí národovci všade šťastní.

Roku 1902 v Turčianskom Sv. Martine spoločnými českými a slovenskými peniazmi založená účastinárska továreň na vyrábanie celulózy z neodôvodnenej obavy pred českým vplyvom nedosiahla vrchnostenské povolenie, hoci zásadne ju ministerstvo povolilo. Spoliehajúc sa na zásadné ústne povolenie, najmä na ústny sľub vtedajšieho ministerského predsedu Szélla, účastinári chytili sa do práce, dali postaviť fabrické budovy, takže bolo všetko hotové začať výrobu. Ale stoličný hlavný župan a miestny hlavný slúžny odopreli vydať závodu potrebné vrchnostenské povolenie na otvorenie závodu (települési engedély). Márne sa konalo povolenie ešte i u vlády Štefana Tiszu. Účastinári boli prinútení predať celý závod peštianskej banke, ktorej slúžny hneď vydal potrebnú koncesiu.

Ešte hroznejšie príkorie zakúsili slovenskí národovci, bratia Markovičovci, Július a Rudolf, v Novom Meste nad Váhom pri zakladaní potravných spolkov v slovenských dedinách toho okolia. Títo vplyvní muži, osadení v Novom Meste, prvý ako lekár, druhý ako advokát, určili si šľachetný cieľ: oslobodiť slovenský ľud od úžerníkov, ktorí ho svojím grošom a svojimi obchodnými podnikmi i hmotne i duševne oškodzovali. Založením Ľudovej banky oslobodili ho o krátky čas od 100 % židovských úrokov, lebo pomocou banky ľud povyplácal u židov svoje dlhy. Ale bolo naliehavou potrebou postarať sa i o to, aby dostal lacné a dobré živnostenské články a iné v každodennom živote potrebné veci a aby mozole svojich rúk mohol práci primerane speňažiť. Hlavným cieľom bolo však roztrhať všetky zväzky, ktoré slovenský ľud viazali k židom, lebo ako všade na Slovensku, tak i tu vplývali židia i na politické zmýšľanie ľudu, spravujúc ho pri voľbách v smere snahám slovenským nepriaznivom. Markovičovci podujali sa teda zakladať potravné a úverné spolky v prvom rade v dedinách ležiacich v okolí Nového Mesta, v Lubinej, v Horných a Dolných Bzinciach a v Hrušovom. V týchto býva okrem 117 židov 5442 slovenských duší. Počtom pomerne slabší židia mali jednako mocou svojej húževnatosti a vytrvalosti v moci celé kupectvo, všetky krčmy a sklepy, predaj a kúpu. Okrem toho držali výlučne vo svojich rukách veľký priemysel s dreveným riadom, kde pracovalo mnoho občanov zo Starej Turej, Lubinej a Bziniec pri dennom zárobku 20 — 30 grajciarov, lebo konkurentov nebolo a oni si medzi sebou svorne podelili kraj. Zaoberali sa i úžerou so statkom, a najmä židia zo Bziniec poskupovali od roľníkov mnoho zemí a stali sa najväčšími majiteľmi pozemkov.

Prvý kresťanský potravný a úverný spolok so 6000 korunami základného kapitálu založili v Lubinej; už v prvom roku svojho účinkovania urobil vyše 60.000 korún obratu, majúc priemerný denný príjem sto korún. Potom založili podobný spolok v Bzinciach. Do šesťsto účastín po desiatich korunách sa i tu za krátky čas podpísalo. Na druhých stranách Nitrianskej a Trenčianskej stolice vznikli podobné spolky pričinením katolíckych a evanjelických ľudomilných kňazov, v Pobedime, v Čachticiach, vo Štvrtku, v Moravskom Lieskovom, v Bošáci, Veľkých Stankovciach, v Kálnici a Selciach.

Tento ľudomilný, na záchranu kresťanského ľudu zameraný pohyb nebol síce antisemitskej povahy, lebo kresťan nesmie nenávidieť nikoho, ale keď kresťanský ľud v dôsledku úžery chudobnel a úžerníkmi boli židia, ktorí bohatli, bolo prirodzené a ľudské, že sa v tom okolí vzmáhala nenávisť a zlosť proti židom, že ich kresťania pokladali za zhubcov a príčinu svojho nešťastia. V hlavných životných osnovách, v zákonoch mravouky, v chápaní statočnosti, čestnosti a v pojmoch ľudskosti je medzi kresťanským a židovským stanoviskom veľký rozdiel. On zapríčinil a napomáhal čoraz väčšmi a väčšmi sa vzmáhajúci antisemitizmus najmä tam, kde židovstvo bolo početnejšie a kde bola väčšia schudobnelá vrstva kresťanského ľudu. Tak bolo na Slovensku tam, kde Slováci neboli ešte zotročení a otupení páleným. V Nitrianskej a Prešporskej stolici volili už v osemdesiatych rokoch minulého storočia z tejto príležitosti antisemitských vyslancov. Keď sa pozdejšie v Uhorsku z pohybov proti cirkevnopolitickým zákonom a z prameňov antisemitizmu zrodila katolícka ľudová strana, rozhľadení židia boli na čistom, že ňou budú v svojich špekuláciách, a tak i v existencii ohrození. Preto pripojili sa s celou silou k Tiszovej snemovej liberálnej strane a proti ľudovému pohybu spojili sa v silnú a mohutnú reťaz a vďačne obetovali veľké peniaze a všetok svoj vplyv: udusiť alebo aspoň potlačiť ľudovú stranu.

Bratia Markovičovci, ktorí sa medzitým pripojili k ľudovej, od roku 1896 silne sa vzmáhajúcej strane z miestnych a taktických príčin a s ohľadom na to, že ona v 13. bode svojho programu slávnostne sľubovala uskutočnenie národnej rovnoprávnosti, siahli do osieho hniezda, keď sa podujali proti židom na mravnú a hmotnú záchranu slovenského ľudu.

Keď roku 1901 prišli voľby do krajinského snemu, vystúpil v novomestskom volebnom okrese ako kandidát snemového vyslanectva dr. Rudolf Markovič so slovenským národným programom. Sprevádzaný svojím bratom Júliusom, predstavil sa voličom okresu po dedinách s programovými rečami, v ktorých otvorene vyznával a prízvukoval, že vyvolený za vyslanca zaujme sa rázne za uskutočnenie rovnoprávnosti v zmysle zákona. Pri tej príležitosti podobne prehovoril i dr. Július Markovič a staroturanský farár Ľudovít Čulík.

Ale tu už nasledovali úradné prenasledovania a perzekúcie. Žalovali ich, že odbavovali zákonným spôsobom neoznámené ľudové zhromaždenia, a preto slúžny pokutoval oboch bratov, každého na desať dní zavretia a po dvesto korún peňažnej pokuty, ktorý výrok potvrdil i podžupanský úrad. Následkom apeláty Markovičovcov zrušil síce minister oba výroky, ale len pre nedostatok kruhu účinkovania (hatáskör hiánya miatt), a nariadil predložiť vec k príslušnému kráľovskému súdu, lebo vraj notár svedčil, že toľko počul z rečí Markovičovcov: „Držte spolu, nieto takej moci, ktorá by nás zlomila“, a to, zdá sa, je pre obžalovaných prečin búrenia, označený v 173. § trestného zákona.

Na základe úradných oznámení lubinského notára, istého Brhloviča, ktorý však v priebehu vyšetrovania doznal, že na programových rečiach bratov Markovičovcov nebol ani prítomný a ich reči reprodukuje len podľa udania lubinských židov, podal nitriansky kráľovský fiškus Gejza Chudovszky 24. februára 1902 na Rudolfa a Júliusa Markoviča a farára Ľudovíta Čulíka žalobu pre prečiny podnecovania proti národnostiam, ktoré údajne spáchali tým, keď 22. septembra roku 1901 vo svojich rečiach v Horných Bzinciach pred voličmi falošne predstavili protizákonné ťažké potláčanie slovenskej národnosti prostredníctvom Maďarstva.

Trestné vyšetrovanie vlieklo sa rok a v Nitre trvalo dva týždne záverečné pokonávanie, po ktorom 7. februára 1903 Nitrianska súdna stolica odsúdila Rudolfa Markoviča na päť mesiacov štátneho väzenia a päťsto korún peňažnej pokuty, Júliusa Markoviča na dva mesiace štátneho väzenia a dvesto korún pokuty, Ľudovíta Čulíka na tri mesiace štátneho väzenia a tristo korún pokuty. Súdna stolica odôvodnila odsúdenie výpoveďami lubinských židov-svedkov, Deutscha, Plessa, Herzoga a Kellermanna; naproti tomu svedectvá kresťanských svedkov, ktorí dokazovali, že obžalovaní nebúrili vo svojich rečiach proti Maďarom a maďarskej reči, si ani nevšimla, ba mnohých z nich ani nesprisahala.

V dôsledku apeláty odsúdených prešporská kráľovská tabula ako apelačný súd dňa 6. augusta vyniesla pre Nitriansku súdnu stolicu zahanbujúci výrok. Oslobodila totiž spod obžaloby všetkých troch obžalovaných z týchto dôvodov: „Trestuhodnosť obžalovaných bola prvým súdom zistená na svedčeniach Plessa, Deutscha, Herzoga a Barančíka. Hodnovernosť týchto svedkov obžalovaní do pochybnosti vzali preto, lebo ich svedčenia na záverečnom pokonávaní boli protirečiace ich výpovediam pri vyšetrovaní, ich svedčenia boli klátivé, neisté a všetci sú zarytí nepriatelia obžalovaných. Pless a Deutsch utrpeli veľkú škodu kvôli potravnému spolku, ktorý obžalovaní založili, a preto príkre prejavili svoju nenávisť proti obžalovaným. Herzog má totožné záujmy ako obťažujúci svedkovia; konečne Barančík je nespoľahlivý svedok, lebo je trestanec.“

Kráľovská tabula všetky námietky obžalovaných uznala za základné, a preto ich oslobodila. Pravotné trovy vo výške tritisíc korún znášal erár.

Tak boli Markovičovci za svoju bezzištnú činnosť na poli veľadenia blahobytu kresťanského slovenského ľudu kresťanskými súdmi preháňaní a stíhaní. Sudcovia v Nitre z národnostnej predpojatosti k slovenským, patriotickým snahám dali sa uniesť mútnemu prúdu nepravým smerom.

Potešiteľným dôkazom priemyselnej činnosti Slovákov bolo i založenie veľkej fabriky na náradie z ohýbaného dreva v Turčianskom Sv. Martine, ktorý podnik pomáhali financovať tamojšia Sporiteľňa a Banka Tatra. Taktiež v Turčianskom Sv. Martine bol slovenským kapitálom založený veľký účastinársky pivovar. V Žiline vznikla účastinárska spoločnosť Helios na výrobu elektriny, tamže účastinárska spoločnosť na výrobu cementu.

Tieto podniky boli potešiteľnými reálnymi zjavmi priemyselnej činnosti Slovákov. Pravda, to všetko je ešte málo, lebo na Slovensku sú ešte vždy šíre kraje, ktorých sa pre nedostatok duševného a hmotného kapitálu i pre iné macošské pomery priemyselná činnosť nedotkla. Ale čo zmôže osobná podnikavosť a slovenský dômysel, dokázali i slovenskí veľkoobchodníci, bratia Országhovci, vo Varšave, Gabriel Poloni v Bukurešti a mnohí iní slovenskí kupci v Rumunsku, v Rusku i v ďalekej Ázii.

Pramene: Dr. Július Markovič: Nitriansky politický trestný proces. Národnie noviny.