Zlatý fond > Diela > Slováci — vývin ich národného povedomia 2


E-mail (povinné):

Július Botto:
Slováci — vývin ich národného povedomia 2

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Kašper, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Miroslava Oravcová, Eva Lužáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 75 čitateľov


 

Finále

Večne pamätné sú a ostanú prorocké slová osláveného vynikajúceho národovca Štefana Marka Daxnera, ktorými ako kliatbu zlých skutkov predzvestoval pád bývalého Magyarországu.

Vo svojom klasickom, o jeho širokých politických rozhľadoch a koncepciách svedčiacom diele Po roku 1849, uverejnenom v Slovenských pohľadoch z roku 1892, zvestoval s určitosťou, že verí v spravodlivosť božiu, verí vo vzkriesenie slovenskej pravdy, verí, že nezahynie náš slovenský národ, týmito slovami:

„Podvrátením tisícročného Uhorska a dosadením na jeho miesto Magyarországu zavedená je borba medzi Maďarstvom a nemaďarskými národmi v Uhorsku, v ktorej týmto posledným ide o život, o ich národné bytie. A tá borba čím diaľ, tým väčšmi bude prenikať do všetkých záhybov občianskeho i spoločenského života. My Slováci, i keď v elementárnej borbe tejto viedenskou politikou vydaní sme na milosť a nemilosť protivníkom našim, i keď proti vražedným útokom na nás čineným darmo budeme hľadať záštitu v pozitívnom zákone alebo v najvyšších kruhoch trón Jeho c. k. Veličenstva obkľučujúcich, i keď bezbranní a nahí stojíme oproti ozbrojeným obrnencom, pri tom všetkom budeme mať i my svojich spojencov, ktorých borba sama stvorí na pomoc našu a ktorých intenzívna sila rásť bude s borbou čím diaľ, tým viac… Myslím na ten nezmeniteľný zákon boží, podľa ktorého každý zločin nesie sám so sebou pokutu a poťažne záhubu svoju.“

A Daxner mal pravdu. Nášmu slovenskému národu prišiel ten spojenec vo veľkej svetovej vojne, v Neméze svetových dejov, strestal Maďarov za zločiny páchané od vekov na nemaďarských národoch bývalého Uhorska a zmaril všetky ich nástrahy namierené proti našej národnej bytnosti. A predzvestoval príchod toho nášho spojenca i náš básnik Ján Botto slovami Jánošíkovými:

No príde, i prísť musí ten bohatier boží,
čo zákon pošliapaný na oltár vyloží,
no príde, i prísť musí ten veľký deň súdu —
a za stôl zasadne pravda môjho ľudu! —

A kto nevidí, že i ten veľký deň súdu prišiel?

Naši dobrí otcovia, keď nám roku 1863 zvestovali založenie Matice slovenskej, zažalostili nad našou tisícročnou kliatbou osudu nášho týmito slovami:

„Pod bremenom osudného tisícročia, v ktorom národ náš slovenský po páde Veľkej Moravy — vinou ako nejaká kliatba v plemene našom zúriacich nesvárov — sial, a nežal, mozolil, a predsa chudobnel, bohatieril, a neoslávil sa, mudroval, a zmúdrieť predsa nemohol — pod bremenom tohto tisícročia náš národ slovenský prišiel o svoje národné povedomie a s ním vytuchol i jeho národný život. Len ojedinelé, vek po veku zjavujúce sa osobnosti ukazujú hneď ako nebotyčné pyramídy, kde leží hrob posledných napnutí národného povedomia, hneď ako svetlá, kde je kolíska a aké určenie jeho budúcnosti.

Národu, ktorý pred tisícročím prijatím a rozšírením kresťanstva zvestoval slovanskému plemenu večné spasenie a v lone ktorého zaviazala sa, podstatne prostriedkom jeho jazyka, slovanská slovesnosť, tomuže národu bolo zase po tisícročí súdené, aby skrz svojich národných blahozvestcov a vedomcov zvestoval slovanskému plemenu spasenie časné, spasenie národné.

Akoby na udretie čarovného prúta zatriasli sa na slovo veľduchov našich opachy zmeraveného národa, srdce pohlo sa v ňom a duch ožil; a keď i prácou a namáhaním i zaprením sa a trpením sila v ňom dozrela: vyslovil a zvestoval svetu na svojom, večne pamätnom zhromaždení dňa 6. júna 1861 v Turčianskom Sv. Martine: že žije a žiť chce!“ A roku 1918 i osud doprial mu život.

Nestranní dejepisci, skúmajúci príčiny svetovej vojny, ktorá zúrila od roku 1914 do konca roku 1918, akiste nevyhlásia za jej jedinú príčinu zavraždenie rakúskeho korunného princa Františka Ferdinanda a jeho manželky, ktoré sa udialo v Sarajeve 28. júna za bieleho dňa. Bolo ono len klamnou zámienkou k svetovej vojne. Anektovanie Bosny Rakúskom, aféra marokánska, prvá a druhá balkánska vojna, konferencia veľvyslancov v Londýne, otázka skadarská ukazujú len stupne napätosti, pozorovanej v európskych veľmociach už desať rokov. Anglicko chránilo si prvenstvo v svetokupectve, Francúzsko chcelo si naspäť vziať roku 1871 Pruskom zabrané provincie Alsasko a Lotrinsko, Rusko chránilo si protektorát nad balkánskymi pravoslávnymi kresťanmi a nadovšetko integritu a suverenitu víťazstvami prvej a druhej balkánskej vojny teritoriálne značne rozšíreného kráľovstva srbského. Rakúsko-uhorské dvorné a vládne kruhy, a medzi nimi najmä maďarská aristokracia, ministerský predseda gróf Štefan Tisza, grófi Július Andrássy a Albert Apponyi, náčelníci snemových strán v bývalom Uhorsku, pod diplomatickým a vojenským vplyvom a straníckou protekciou nadutého, bojovného nemeckého cisára Wilhelma II., zarazení skvelými úspechmi Srbov, docielenými v prvej a druhej balkánskej vojne, ktorými Srbom pripadli takmer všetky zeme bývalého starého srbského Dušanovho cárstva, hľadali ustavične diplomatické zádrapky pre anektovanie a vtelenie kráľovstva srbského do ríše rakúsko-uhorskej na spôsob anexie Bosny a Hercegoviny.

Pre Maďarov, hrdých tým povedomím, že od Tatier po Adriu má sa rozprestierať kráľovstvo maďarské, bolo ponižujúcou potupou, že kráľovstvo srbské, značne rozšírené Macedóniou a Starým Srbskom, je štátom suverénnym, kým Uhorsko a v ňom Maďari tejto štátnej suverenity nemali a hrozili sa už popredku myšlienky, že silou národnej atrakcie kráľovstvo srbské pripojí si aj Bosnu, Hercegovinu, Čiernu Horu a z Uhorska srbskú Báčku a že takým spôsobom v ich susedstve povstane mohutný slovanský štát.

Aby teda tento útvar znemožnili a kráľovstvo srbské anektovali, našli v sarajevskej vražde biednu zámienku k zakročeniu z toho dôvodu, že vraj k vražde podnecovali srbské vládne kruhy a vrahom dali do rúk i vyzbrojenie. A rakúsko-uhorská diplomacia žiadala také zadosťučinenie, aké srbská vláda bola by mohla dať len obetovaním svojej štátnej suverenity. Rakúsko-uhorská diplomacia a v nej maďarskí páni tvrdili totižto rozhodne, že podnet k sarajevskej vražde dali srbskí aktívni majori Tanković a Pribičević, ba že na tomto diele majú účasť i srbskí kráľovskí princovia Alexander a Juraj. Žiadala teda, aby vraždu vyšetrovali v Belehrade rakúsko-uhorskí sudcovia a aby oni vyniesli výrok nad obvinenými.

Rozumie sa, že srbská vláda túto žiadosť, zničujúcu štátnu suverenitu srbského kráľovstva, rozhodne odmietla, následkom čoho už 28. júla vypukla vojna medzi Rakúsko-Uhorskom a Srbskom.

Z vojny srbsko-rakúsko-uhorskej rýchlo vzplanula vojna svetová, lebo proti surovému útoku nemecko-maďarskému vystúpili na ochranu práva a spravodlivosti: Francúzsko, Rusko, Anglicko, Čierna Hora, Rumunsko, Grécko, Taliansko, Spojené štáty severoamerické, Japonsko, Čína a Portugalsko. Nemecko-maďarský imperializmus podporovali okrem Nemecka a Rakúsko-Uhorska i Turecko a nemeckou dynastiou Koburgovcov získané Bulharsko.

Ale v tej vojne pomáhal pán boh — pravde. Po ťažkých porážkach a stratách, ktoré vo vojne utrpeli Nemci a Maďari, nasledovali mier versaillský, ktorým z bývalého Rakúsko-Uhorska utvorila sa republika národa českého, slovenského a podkarpatskoruského pod prezidentstvom Tomáša Masaryka. Stalo sa to 28. októbra roku 1918. V ten deň bol vyhlásený slobodný československý štát národným výborom v Prahe a národnou radou slovenskou v Turčianskom Sv. Martine 30. októbra 1918. Rakúsko-Uhorsko vzdalo sa Dohode a požiadalo prezidenta Wilsona o prímerie. Muselo uznať právo českého a slovenského národa a právo Juhoslovanov na samostatnosť, čím nastal zaslúžený koniec nespravodlivej habsburskej ríše.

Nesmelo a nemohlo ináč byť. Veď tisíce Čechov a Slovákov prešli cez hranice do Ruska, do Srbska a do Talianska a dali sa do služieb spojencov, aby pod vodcovstvom Tomáša Masaryka pracovali a bojovali za národné oslobodenie. Utvorilo sa československé legionárske vojsko, ktoré na všetkých bojiskách bojovalo. Tieto činy, ako i činnosť Masaryka, Slováka Milana Rastislava Štefánika, Čechov Eduarda Beneša a Přemysla Šámala, spolu s mužnou a obetavou činnosťou celého národa českého a slovenského spôsobili to, že celý spojenecký svet získaný bol pre československú slobodu a povalenie Rakúsko-Uhorska. Česi a Slováci zaslúžili si slobodu a samostatnosť podľa výroku predných dohodových štátnikov už preto, „lebo dali svetu šľachetných, osvietených mužov a v dejinách ľudstva prostredníctvom svojich veľkých synov nosili fakľu európskej kultúry“.

Slováci Šafárik a Kollár nepracovali za budúcnosť Slovanstva nadarmo.

(1923.)

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.