Zlatý fond > Diela > Slováci — vývin ich národného povedomia 2


E-mail (povinné):

Július Botto:
Slováci — vývin ich národného povedomia 2

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Kašper, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Miroslava Oravcová, Eva Lužáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 75 čitateľov


 

II

Púšťanie krvi

Úradná maďarská štatistika vykazovala roku 1867 v Uhorsku 13.000 elementárnych a 72 stredných úplných, roku 1895 17.000 elementárnych a 138 stredných škôl. Berúc za základ číselný pomer Maďarov k Nemaďarom, je isté, že žiactvo tých škôl bolo z dvoch tretín nemaďarské. Konfesionálne elementárne školy požívali v rámci autonómie patričného vierovyznania tú výhodu pre výučbu priaznivú, že v nich vyučovaciu reč ustanovovala patričná cirkev. Nemaďarské cirkevné konfesie vtlačili teda svojim elementárnym školám charakter svojej národnosti. Následkom toho boli v Uhorsku elementárne školy s vyučovacou rečou slovenskou, rumunskou, srbskou, nemeckou a maďarskou. V slovenských školách, kde kňazi a učitelia boli mužmi národne prebudenými, bola i výučba priaznivá národnostným snahám, a tak z týchto nehrozilo Nemaďarom rýchle odnárodňovanie ich mládeže. Takých škôl bolo v slovenských stoliciach hojne. Ale maďarská vláda spamätala sa skoro a už roku 1879 vyniesla prostredníctvom uhorského snemu XVIII. článok zákona o povinnom vyučovaní maďarčiny vo všetkých elementárnych školách, započnúc ním celkové pomaďarčenie elementárnych škôl, a tak všetkých uhorských Nemaďarov.

Kriesiť a rozvíjať v elementárnej škole myslenie a názory dietok je i pomocou materinskej vyučovacej reči úlohou vyžadujúcou učiteľov dômysel a umnosť. Naproti tomu v nej popri materinskej ešte aj inej živej reči učiť je pedagogický nezmysel a hatenie vývinu rozumu a súdnosti. Preto tento zákon nebolo možné inak pomenovať ako surovým barbarstvom, ktorého uvedenie do života odôvodnili maďarskí vládcovia moci falošne požiadavkami humanity a spravodlivosti, aby totiž každý uhorský občan osvojil si štátny jazyk, aby si umožnil ľahšie vyžitie a napredovanie vo verejnom živote, tak argumentujúc, že keď je reč štátu maďarčina, Nemaďari potrebujú ju vedieť v každom odbore verejného života. A tento argument je i vnesený do spomenutého zákona.

Dobre poznamenal Ľudovít Mocsáry, že je to nečestná hypokríza, lebo od Maďarov bolo by síce šľachetným samožertvovaním, keby si v štátnych úradoch sami narobili konkurentov a keby si zo synov Nemaďarov sami na seba biče uplietli, ale Maďari už roku 1879 boli tam, kde Eskymák v Madáchovej Tragédii človeka, že totiž bolo veľa Eskymákov a málo tuleňov. Cieľ bol iný: rozsiahle maďarčenie Nemaďarov pomocou zákona.

Lebo ani ten argument neobstál pred zdravým rozumom, že sa Nemaďari preto majú po maďarsky naučiť, aby sa mohli stať úradníkmi. Veď nie každý občan uhorský chce byť úradníkom. Z dedinských škôl ani dve percentá dietok nejdú na panskú životnú cestu, a o tieto postarajú sa rodičia, aby si maďarčinu osvojili. Nie je teda potrebné, aby sa učili maďarčine v svojich odľahlých dedinách, čo je v dedinách čisto slovenských alebo rumunských i tak márne učenie. A keby to i možné bolo, načo trápiť učením maďarčiny tie percentá kvôli tým, ktorí ju nepotrebujú? Oravskí a liptovskí Slováci prejdú niekoľko sto kilometrov, kým dôjdu do maďarskej dediny. A doma maďarčinu nepotrebujú, lebo národnostný zákon dáva im právo, že môžu pri súdoch, úradoch a vrchnostiach prednášať svoje žiadosti a ponosy v materinskej reči. A keď sa konečne pováži, o čom je každý rozumný človek presvedčený, že výučba v ľudovej škole je len v materinskej reči úspešná, maďarčina stáva sa najväčšou prekážkou pokroku a vzdelanosti, ako bola predtým v školách horko-ťažko nadobudnutá známosť latinčiny.

Uvedenie maďarčiny do ľudových škôl bol teda taký nerozmyslený, nešťastný krok, že ho rozumný človek nesmel narádzať a zákonodarstvo nemalo prijať, lebo XVIII. článok zákona slúžil výlučne záujmom maďarizácie a bol výplodom vtedajšieho maďarského šovinistického prúdu. Vtedajší minister kultu Trefort chcel sa ním prezentovať ako horlivý maďarský človek a Tiszova vláda zalichotiť Maďarom, lebo v tom čase úplne stratila popularitu.

Ale tým zákonom nedocielili Maďari hneď a zaraz úspechy, preto pomáhali si aj deportovaním slovenských detí na maďarské Dolniaky, aby ich tam maďarčili.

Roku 1873 vypukla cholera, ktorá strašne preriedila slovenský ľud v Hornej Trenčianskej; tam ostalo mnoho sirôt, údajne úplne nemajetných, o ktoré maďarónski stoliční úradníci „starali sa“ pod titulom ľudomilstva tak, že ich odvádzali na Dolniaky k maďarským hospodárom a remeselníkom. Brali aj deti, ktoré mali rodičov. Chudobným rodičom nahovorili, že tam im budú deti dobre opatrené, že budú chodiť do škôl a že sa z nich stanú bohatí ľudia; kde sľuby nepomáhali, tam upotrebili násilia žandárskych bodákov. Len smelí, uvedomelí rodičia vedeli obrániť svoje deti. Prvá takáto výprava udiala sa v júli roku 1874. Deti odvážali ciaškované železnicou, ako ciaškujú hovädá. Na Dolniakoch rozdali ich z trhov jednotlivcom za učňov, za pastierov. S ktorými tam surovo zaobchodili, tie pešo zutekali domov smerom železničnej čiary. Cieľom odvádzania bolo deti pomaďarčiť a Maďarstvo zdravou slovenskou krvou osviežiť. Slovanské časopisy ostro karhali tento obchod s ľudským mäsom a neskôr sa dokázalo, že akcia bola finančne podporovaná vládou. Dňa 24. februára roku 1887 odviezli z Trenčianskej stolice na maďarské Dolniaky zasa stosedemdesiat slovenských detí, údajne sirôt. Mnohé brali rodičom násilne. To isté opakovalo sa i roku 1888, keď 85 „sirôt“, teraz už dvanásť-pätnásťročné dievčatá, proti vôli rodičov odviedli. Z predošle odvedených zutekali mnohé domov k rodičom a známym. Toto nehanebné otročenie objasnil ruský spisovateľ Alexander Papkov v spise vydanom po rusky a po francúzsky roku 1889 (Nevoľničestvo u Maďjar, L’esclavage au centre de l’Europe).

Odvážanie slovenských detí sprostredkoval maďarizačný, v Nitre založený spolok Femka (Felvidéki magyar közmüvelődési egyesület = Hornouhorský vzdelávací spolok). V septembri roku 1892 zobrali slovenské deti z okolia Žabokriek a Veľkých Topoľčian v Nitrianskej stolici pod rozličnými skvelými sľubmi. Deti už z Nitry chceli utiecť domov, ale maďarizátorskí hajčiari ich nepustili. Odviedli ich do Hódmezövásárhelyu, kde ich ľudia na trhu rozobrali. Malé deti museli konať ťažké práce, mnohé zutekali a 19. septembra prišlo ich tridsať do svojho rodného kraja naspäť. V tom roku i v Liptove, v Lužnej, zobrali vyše dvadsať detí, ktoré na Dolniaky viedol tamojší farár Rovder.

O odvážaní slovenských detí medzi Maďarov podali správu na zasadnutí ústredného výboru Femky v Nitre 28. novembra 1892. V správe bolo vyslovené, že brali proti vôli rodičov i nesiroty, ktoré boli u kalvínov neznabožsky vychovávané, veľmi zle opatrené, a keďže ich chceli pomaďarčiť, že odtiaľ zutekali. Všetci členovia výboru konečne sa osvedčili, že to má prestať.

Lebo toto odvážanie už veľmi kričalo v Európe, a keďže sa to dialo pod titulom humanity, silne kompromitovalo prefíkanosť maďarizátorov.

Aj keď v tom čase slovenskému národu z elementárnej školy ešte ani nehrozilo veľké nebezpečenstvo, tým väčšia bola obava, že sa slovenská študujúca mládež po zavretí slovenských stredných škôl na maďarských gymnáziách pomaďarčí a odcudzí svojej národnosti.

Zvolenský evanjelický slovenský farár, zúrivý maďarón Thebus, vydal koncom roku 1881 v maďarskej reči písanú knihu Protestantizmus a panslavizmus, v ktorej ostro útočil na roduverných slovenských kňazov a učiteľov a predložil vláde otázku, čo by mala robiť, aby panslavizmus úplne zanikol. V štatistickom výkaze uverejnenom v tejto knihe tvrdil, že v štyroch evanjelických a. v. dištriktoch uhorských je šesťstodeväťdesiatštyri kňazov a tisíc päťstotridsať učiteľov; z kňazov je dvestotridsaťdeväť, z učiteľov päťstoštyridsaťštyri, teda vyše tretiny, panslávov. Najhoršie je vraj v dištrikte preddunajskom; tam je sedemdesiatpäť kňazov a dvestotrinásť učiteľov panslávskeho zmýšľania. Berúc za základ Thebusov štatistický výkaz, bolo roku 1881 v uhorskej evanjelickej cirkvi sedemstoosemdesiattri roduverných kňazských a učiteľských rodín; počítajúc na každú rodinu len dvoch študujúcich členov, malo byť na uhorských školách tisícpäťsto šesťdesiatšesť slovenských študujúcich roduverných mladíkov. Títo čerpali slovenského ducha v kruhu rodinnom a niesli ho so sebou i do škôl, o ktorých znamenitý správca bývalého slovenského gymnázia revúckeho August H. Škultéty z vlastnej skúsenosti tvrdil: „Doteraz, bohužiaľ, mládež naša v školách skorej sa trebárs čomu inšiemu učila ako tomu, svoj vlastný národ znať. Preto nie div, že žiadon na svete národ nepočitoval toľko odrodilých synov ako náš slovenský národ.“

Všetci rozhľadení, umní slovenskí národovci vedeli, že v čase silne prebudeného a rozochveného maďarského, netolerantného antagonizmu slovenskú mládež očakáva na maďarských stredných školách ťažké pokušenie a prenasledovanie, ktorému len veľmi silní mladíci nepodľahnú. Štefan M. Daxner preto bránil heroicky, do poslednej kvapky krvi, svoju najkrajšiu tvorbu, slovenské gymnázium revúcke, v júli 1874 na miškovskom dištriktuálnom, v septembri toho istého roku na peštianskom generálnom konvente, a keď panovník jednako prípisom nariadil zatvorenie tejto školy a vyslovil v ňom, že zakladateľom ponecháva sa právo so svojimi základinami slobodne nakladať, budujúc na toto zoznané právo, rekuroval proti vykonanej sekvestrácii patronátneho gymnaziálneho majetku, vymáhal kolektívne nadobudnutý majetok cestou riadnej pravoty, vystavil sa nebezpečenstvu, že mu bude odňatá penzia, a nedajúc sa ani tým sklátiť, že ho zapravotili kriminálne, že ho advokátska komora vzala pod disciplinárku, úfal vymôcť a zachrániť ten majetok, aby v čase priaznivejšom slúžil za základ novej slovenskej strednej školy.

Nariadením Kolomana Tiszu, národnostiam nepriateľského, v tom čase už ministerského predsedu, vydaným pod č. 1951/1875, bolo Daxnerovi maďarskou vládou naložené ospravedlniť sa ohľadom toho, s akou oprávnenosťou podvihol proces pod názvom predsedu patronátu, keď mu nariadenie ministra kultu, rozpúšťajúce patronát, bolo známe, a tak musel vraj vedieť i to, že jeho účinkovanie pod zastupiteľským názvom, ním upotrebeným, je úplne neoprávnené.

Ako každé, či beletristické, či juristické a politické dielo Daxnerovo vyznačovalo sa dôkladnosťou, hlbokým dômyslom a širokou rozhľadenosťou, tak i vláde daná a prostredníctvom gemerského hlavného župana predostretá jeho písomná odpoveď v tejto veci bola dôstojná svojho pôvodcu. Daxner odpovedal takto:

„Právo jestvovania z viacej cirkví a početných jednotlivcov zákonite zostaveného a tak cirkevnomravné teleso tvoriaceho patronátu ohľadom na ním nadobudnutý cirkevnoškolský základinový majetok rozpustením školy neprestalo byť, lebo toto právo jestvovania síce prejavom zákona zabezpečeného práva jestvovania každej cirkvi bránené je zákonom 2, 4. 5 § XXVI. článok zákona z roku 1791/2) a bránené je tým rozhodnutím panovníka, podľa ktorého zakladateľom, teda patronátu ako hlavnému zakladateľovi, podržané je právo naloženia so svojimi základinami. Toto právo naloženia stalo by sa iluzórnym, keby sa právo jestvovania uprela skutočne existujúcemu zakladateľovi. Ostatne, kto má vlastnícke právo na niektorý zákonite nadobudnutý majetok, toho jestvovanie podľa prirodzeného práva a pozitívneho zákona v pochybnosť vziať nemožno. Považujúc vec zo stanoviska právneho, v procese užívaný názov je jedine možný, preto, lebo čie je právo vlastníctva, toho je i právny názov; pod kurátorovu ruku postavený školský základinový majetok patronát nadobudol spolkovite, a tak len on sám spolkovite môže mať k tomuto odobratému majetku vlastnícky nárok a právny názor.“

V podobnom smere pracoval v Turčianskom Sv. Martine Pavel Mudroň, vymáhajúc majetok slovenského patronátneho gymnázia kláštorského pred súdnou stolicou banskobystrickou cestou riadneho procesu pre patronát, respektíve pre nádejné tvorby. Ale maďarské súdy ich odmietli, majetky ostali pod sekvestorom a prepadli. — Panovníkovo slovo, že sa zakladateľom právo nakladania s ich základinami ponecháva, urobila maďarská vláda iluzórnym, nič neznámenajúcim, lebo nerešpektovali ho ani maďarskí sudcovia a administratívne orgány nakladali s majetkom tak, ako chceli a za dobré uznali. Len veľmi neskoro boli zakladateľom revúckeho gymnázia ich peňažité základiny prinavrátené v odstovkách.

Slovenskí národovci v Turčianskom Sv. Martine chytili sa medzitým myšlienky: založiť v tomto meste nové evanjelické gymnázium s vyučovacou rečou slovenskou. Opierajúc sa o priaznivú okolnosť, že sú národne zmýšľajúci slovenskí evanjelici v senioráte turčianskom a v dištrikte preddunajskom vo väčšine, členovia cirkvi turčianskosvätomartinskej vyslovili a rozhodli na riadnom celocirkevnom konvente 17. januára 1875, že cirkev turčianskosvätomartinská zakladá v Turčianskom Sv. Martine ev. konfesionálne gymnázium s vyučovacou rečou slovenskou na základe autonómie evanjelikov. Vážna otázka pohla mysľami turčianskych maďarónov natoľko, že kráľovský fiškus zakázal vôbec odbavovať v tejto veci konvent turčianskeho seniorátu, uraziac svojvoľne zákon, právo a autonómiu.

Vec prišla potom pred preddunajský dištriktuálny konvent v Trnave 15. septembra 1875. Najvyššie riešenie z 30. decembra 1874, ktorým bolo nariadené zrušenie gymnázia svätomartinského, vzal konvent s bolesťou a s holdujúcou úctou na známosť. Proti neoprávnenému miešaniu sa vrchností do autonómnych práv cirkvi, v tom záležajúcom, že podžupanský úrad turčiansky zakázal otvorenie cirkevného gymnázia, založeného martinskou cirkvou 17. januára 1875 a že turčiansky kráľovský fiškus chcel prekaziť odbavovanie seniorálneho konventu s cieľom založiť nové gymnázium v Martine, vyslovil protest; martinskou ev. cirkvou novozaložené cirkevné gymnázium dištriktuálny konvent prijal do svojho lona, pod svoju ochranu, prisľúbil mu všemožnú mravnú podporu a za predsedníctva oravského seniora Samuela Nováka a turčianskeho seniorálneho viceinšpektora Jána Jesenského vyslal odbor, ktorý mal zriadenie tejto školy v zmysle platných zákonov a poriadkov vykonať a vec s cieľom vymôcť právo verejnosti predostrieť superintendencii. Odbor začal svoje účinkovanie vyzvaním slovenských evanjelikov v Uhorsku, aby založenie školy umožnili podpisovaním a splatením potrebných základín. Ochota bola značná. Odbor zozbieral na tento cieľ 168.000 korún základín, ale generálny konvent a vláda nedovolili Slovákom prepotrebný ústav založiť, a tak Slováci zostali bez stredných škôl. — Že boli a sú veľmi potrebné, dokázali a dokazujú perzekúcie proti roduvernej slovenskej študujúcej mládeži na maďarských školách.

Po zatvorení slovenských gymnázií šla totiž jedna čiastka študujúcej slovenskej mládeže učiť sa na školy moravské, do Přerova i Valašského Meziříčí; ale najväčšia čiastka zostala doma v Uhorsku, na gymnáziách maďarských. Tu dali jej niektorí profesori pri každej príležitosti pocítiť, že sú im národnostné snahy odporné, hodný zatratenia, ba že je i pridŕžanie sa materinskej reči hriešne, nevlastenecké. Pravdu povediac, našli sa medzi profesormi i takí muži, ktorí nepokladali lásku k materinskej reči za vlastizradu a ani nezatracovali snahu cvičiť sa súkromne v materinskej reči. Ale tieto čestné výnimky boli veľmi zriedkavé, väčšina profesorov bola pre slovenskú študujúcu mládež nepriaznivá a nepriateľská.

V tom čase na uhorských gymnáziách neprednášali slovenskú reč už ani ako nepovinný predmet. Slovenskí študujúci schádzali sa teda na svojich bytoch súkromne, čítali slovenské knihy, najmä básnikov, rečnili, písali, posudzovali svoje práce a posilňovali a oduševňovali sa slovenským spevom. Ale za toto všetci boli vystavení sekatúram a inkvizíciám a vyhadzovaní zo škôl. História slovenského utrpenia pozná mnoho takých príkladov a kultúrny historik národov európskych užasne nad hekatombami, nad žertvami lásky k rodu a vyhlási to za nemožné, za neuveriteľné, že v Uhorsku na konci XIX. storočia vyhadzovali zo škôl slovenskú študujúcu mládež len preto, že sa cvičila vo svojej materinskej reči! Zámienka vyhadzovania zo škôl bola, že mládež vytvára „také spolky“, že v nich politizuje, Maďarov osočuje a tak že prechováva vlastizradné a protištátne úmysly.

Že slovenskí študujúci neprechovávali sympatie k pojašeným, pochabým šovinistickým profesorom a sfanatizovaným maďarónskym spolužiakom a stránili sa ich, je isté a bolo to oprávnené. Ako za časov Ľudovíta Štúra v Prešporku tvorila slovenská študujúca mládež takrečeno národnú cirkev posvätencov s rojčivou snahou neženiť sa, ale posvätiť sa výlučne službe národa, tak i mládež z rokov osemdesiatych bola toho presvedčenia, že na svojej chlebovej postatí je mravne zaviazaná pracovať i na mravnom povznesení slovenského národa. A práve to pripočítali jej za hriech, že ako eklézia posvätencov žila svojským národným životom.

Prvé obete padli na štátnej učiteľskej preparandii v Lučenci roku 1881. Zakročením tamojšieho prof. Zajzóna slovenskí študujúci, Gröner, Matúška, Denk, Šimkovič, Socháň, Čajak a Zgúth museli odísť za dvadsaťštyri hodín. Matúška si vzal v zúfalstve život; Čajakovi a Zgúthovi dovolili dať sa zapísať na inom ústave. Ale direktori ústavov prevyšovali sa navzájom v premrštenosti, takže šuhajcom len s veľkým sebazaprením bolo možné zakončiť štúdium na iných ústavoch.

To isté postihlo roku 1881 slovenského študujúceho Daniela Bodického na ev. gymnáziu v Banskej Bystrici. Direktor gymnázia, slovenský renegát Hlavacsek, dopustil sa pritom i tej nehanebnej nezákonitosti, že mládež obviňovanú z panslavizmu dovolil inkvirovať stoličným úradníkom. Na základe inkvizície vykonanej stoličnými úradníkmi, pozbavili viacerých študujúcich benefícií; Daniela Bodického odsúdili na vyhodenie z ústavu. Podobne v Banskej Bystrici vyhodili roku 1882 zo štátneho kat. gymnázia študujúceho Stekláča jedine pre roduverné slovenské zmýšľanie a pre tú istú príčinu z prešporskej právnickej akadémie juristu Jána Krnu.

Farár Thebus predstavil vo svojej knihe Protestantizmus a panslavizmus uhorskú ev. a. v. cirkev a jej učebné ústavy ako sídlo panslavizmu a vyzýval maďarskú vládu, aby oslobodila maďarský národ od nebezpečenstva hroziaceho mu od Slovákov.

Ale vláde nebolo treba ani zakročiť, lebo povestný superintendent Czékus napísal senátu kolégia v Prešove prípis, v ktorom ho vyzval, aby proti žiakom, ktorých označil, vykonal inkvizíciu. Správa kolégia zostavila teda osobitnú inkvizičnú komisiu, ktorá po štrnásťdennom vyšetrovaní vyniesla výrok Czékusovmu očakávaniu nezodpovedajúci. Odsúdila totiž len právnika Gustáva Maršalla na vyhodenie z ústavu z toho dôvodu, že čítal Národnie noviny a že sa s ich smerom stotožňoval. Potom Czékus vymenoval ešte viac preparandistov „protivlasteneckého“ zmýšľania, žiadajúc ich prísne potrestať. Senát pokračoval teda v inkvizícii a odsúdil na vyhodenie chovancov preparandie: Mateja Kundráta, Daniela Migru, Aurela Stýka, Daniela Bodického, Jána Filipču a Júliusa Zornú; všetci boli vynikajúci žiaci. Ich vinou bolo jedine to, že čítali slovenské knihy a časopisy a že sa zhovárali medzi sebou po slovensky.

Spomenutý farár Thebus útočil vo svojej knihe najmä proti prešporskému lýceu, označiac ho za teplú hradu panslavizmu. Tam si slovenská študujúca mládež založila ešte roku 1880 slovenský vzdelávací spolok pomenovaný Zora, oznámiac jeho založenie lyceálnej vrchnosti, ktorá ho síce ani na známosť nevzala, ale výslovne ani nezakázala. Spolok trval dva roky; údovia cvičili sa a rečnili v ňom v slovenskej reči. Ale v dôsledku Thebusových inštigácií nariadili a vykonali profesori teraz už proti údom vyšetrovanie a vyhodili z ústavu Petra Makovického, Žigmunda Pauliny-Tótha, Štefana Daxnera, Vladimíra Kutlíka a Dezidera Bodického; štrnásť údov spolku pokutovali na karcer a na stratu všetkých benefícií. Vyhodení študujúci boli synmi najprednejších, najzaslúženejších slovenských rodín. Vytvorenie znelo len z prešporského lýcea s tým odôvodnením, že netrestali ich pre ich slovenské zmýšľanie, ale pre účasť na založení „tajného“ spolku.

Maďarský úradný časopis Budapesti Közlöny uverejnil v máji 1882 nasledujúci obežník ministra kultu Treforta: Vytvorení sú definitívne zo všetkých krajinských učebných ústavov pre účasť v tajnom spolku, štátu nepriateľskom a panslavistickej tendencie, žiaci prešporského lýcea: Peter Makovický VII., Vladimír Kutlík VII., Štefan Daxner VI., Žigmund Pauliny-Tóth VI., Dezider Bodický VI. gymnaziálnej triedy; ďalej chovanci prešovskej ev. učiteľskej prípravovne: Matej Kundrát, Daniel Migra, Aurel Styk, Daniel Bodický, Ján Filipča a Július Žorna, a poslucháč právnickej akadémie v Prešove Gustáv Maršall, všetci s tým doložením, že keby sa i podarilo niektorému dostať vysvedčenie v cudzozemskom ústave, také vysvedčenie v hraniciach uhorskej krajiny bude pokladané za neplatné.

Brutálne, nespravodlivé pokračovanie prešporských a prešovských profesorov a ministra Treforta stigmatizoval Štefan M. Daxner, otec vyhodeného Štefana Daxnera, v článku uverejnenom v Národných novinách veľmi primerane takto:

„Je to nepochopiteľná justitia distributíva, že keď pre účasť v spolku, ktorý jestvoval bez školského povolenia, štrnásti mladíci boli náležité potrestaní zavretím na niekoľko hodín, vtedy vybraní piati mladíci pre ten istý priestupok odsúdení sú k mravnej smrti, k vyhosteniu zo svojej vlasti, teda odsúdení tak ukrutne, že tí piati mladíci pozbavení sú primitívnych, najvyšších bohom daných ľudských práv, práv totižto, aby sa mohli vzdelávať v zemi svojich otcov a stať sa časom na základe svojho vedeckého vzdelania podporou rodičov, užitočnými členmi ľudskej spoločnosti a dobrými občanmi svojej vlasti. Niet kultúrneho štátu, ktorého zákonník by znal trest toho druhu a dopustil, aby, keď veľmi prísny trest pre istý priestupok zo strany kompetentného fóra vynesený bol na patričných už exekvovaný, vtedy na základe toho istého výroku, teda bez nových dôvodov, mali patriční podľahnúť pre ten istý priestupok novému zničujúcemu výroku.“

Nevinne stíhanej a mučenej slovenskej študujúcej mládeže zaujal sa dištrikt preddunajský; na svojom konvente rozhodol poslať ministrovi kultu prípis, aby zrušil zostretý trest ohľadom z Prešporka a z Prešova vyhodených slovenských žiakov. Minister Trefort odpovedal v odvete poslanej dištruktuálnemu inšpektorovi Martinovi Szentiványimu surovo a spurné, že svoj výrok nezmení, že sa dištrikt svojím rozhodnutím len kompromitoval, keď trestuhodnú vec vzal pod ochranu, a to že sa nijako nedá zrovnať s dôstojnosťou dištriktu. Bude teda hľadať a že iste i nájde prostriedky, aby sa také demonštrácie na účet dištriktu nerobili, ale aby ich pôvodcovia boli braní na osobnú zodpovednosť. Na tom konvente podala maďarónska strana proti petícii protest; Trefort vzal ho milo na milú známosť, pochváliac protestujúcich. Vyhodení slovenskí študujúci našli milé prijatie na ústavoch českých v Přerove, Kolíne a Prahe. Ale Trefort napísal prípis i rakúskemu ministrovi kultu barónovi Konradovi, aby vyhodených žiakov neprijali na české ústavy; no rakúsky minister nevzal prípis na známosť a vyhostení mladíci študovali pokojne na českých ústavoch.

Slovenskí študujúci na českej univerzite a technike v Prahe založili si ešte pred vynesením prešporských a prešovských drakonických výrokov slovenský vzdelávací spolok Detvan. Jeho údovia cvičili sa na zasadnutiach spolku v rečnení, písali práce z odboru dejín a slovanských literatúr a pestovali literárne styky i so slovenskou mládežou na uhorských ústavoch. Maďarónski profesori prišli týmto literárnym korešpondenciám pri inkvizíciách na stopu. Uhorský štátny sekretár na ministerstve kultu, Gedeon Tanárky, napísal teda 14. mája 1882 pod číslom 1445 superintendentom Gedulymu, Czékusovi a Seberinymu prípis, v ktorom ich uvedomil o založení spolku. A keďže spolok rozprestrel vraj svoje národnostné agitácie i na ev. školy v Uhorsku, vyzval ich, aby pripojenie sa k pražskému spolku Detvan alebo akýkoľvek styk s ním na stredných a vysokých školách svojho dištriktu ihneď čo najprísnejšie zakázali, vôbec svoju najbedlivejšiu pozornosť na to zamerali, aby študujúca mládež bola v prípade potreby i použitím najprísnejších prostriedkov pred vplyvom tohto panslávskeho búrenia zachránená. Senát kráľovskej právnickej akadémie v Prešporku dal toto nariadenie vyvesiť na čiernu tabuľu s výzvou, aby sa nik neopovážil písať si s členmi spolku Detvan.

Ale v drakonickej prísnosti všetko a všetkých prevýšili fanatickí maďarónski kňazi a inšpektori evanjelického dištriktu tiského, rozhodnúc roku 1882 za predsedníctva superintendenta Czékusa na dištriktuálnom konvente v Rožňave, že ani deti rodičov, ktorí sa kompromitovali protimaďarskými agitáciami, ak chodia do škôl, nemajú byť účastnými na nijakej cirkevnej alebo školskej podpore.

Slovenských roduverných evanjelikov postavila zúrivosť evanjelických maďarónskych fanatikov pred vážnu dilemu. Dištriktuálny konvent potiský priviedol totiž svojím rozhodnutím evanjelickú cirkev do takého nepriateľského postavenia proti slovenskému národu a ľudu, ku ktorému väčšina vyznavačov evanjelickej cirkvi v Uhorsku náleží, že keby to rozhodnutie bolo malo trvať a byť platným, tak alebo slovenský národ, nakoľko patril do cirkvi evanjelickej, bol by musel vyhynúť, to jest pomaďarčiť sa, alebo ak národ mal ostať národom, tak musela vyhynúť z neho nepriateľská cirkev, ktorej hlavnou povinnosťou bolo vykoreňovanie slovenského ducha. V takej nepriateľskej cirkvi nemal čo hľadať národ, ktorý veril v Krista a v jeho sväté učenie, a bol by si musel utvoriť alebo hľadať cirkev takú, v ktorej by bol mohol nájsť svoje spasenie a pokoj boží. Žiaľbohu, slovenský evanjelický, národne zväčša neprebudený ľud chytal sa len foriem bohoslužby. I maďarónski ev. kňazi odbavovali oltárnu liturgiu a kázne v reči československej čo do formy dosť ozdobne, zhusta vyplňovali kázne výpoveďami biblie, čo ľudu úplne stačilo. A ľud ani nebadal, že maďarónski kňazi hlásajú síce na kancli Kristovu lásku, ale v živote zúria proti evanjelickej slovenskej mládeži s pohanskou ukrutnosťou.

Tiskému rozhodnutiu bolo podobné nasledujúce rozhodnutie dištriktuálneho konventu banského, vynesené 14. októbra: „Tento dištrikt sa osvedčuje, že pokladá za svoju povinnosť hatiť rozširovanie panslavizmu všetkými prostriedkami svojej moci a hotový je podporovať i civilné vrchnosti vo vlasteneckom pokračovaní na to zameranom. Osvedčuje sa, že žiaci a iní jednotlivci, ktorí sa kompromitovali protimaďarskými demonštráciami, v lone tohto dištriktu nemôžu zastávať cirkevný úrad ani vtedy, keby na to boli uspôsobení diplomom. Dokázaný panslavizmus pri cirkevných úradoch v celom banskom dištrikte nech sa vyhlási za volebnú prekážku, aby pre takéto pletky označení teológovia nemohli byť superintendentom ani ordinovaní. Ordinačný akt kňazov nech sa koná v úradnej reči dištriktu, po maďarsky.“ Zvolenský ev. kňaz, zúrivý fanatik Thebus, odporúčal ešte i to, aby prešporskí ev. bohoslovci, ktorí nechceli podpísať deklaráciu o maďarskom patriotizme, nemohli byť vysvätení v Uhorsku za kňazov. Ale tento návrh ako nekompetentný konvent zavrhol.

Generálny konvent uhorských evanjelikov v Pešti 18. októbra dal týmto rozhodnutím najvyššiu sankciu svojím nasledujúcim rozhodnutím: „Cirkevné vrchnosti budú čo najvýdatnejšie podporovať svetské vrchnosti v ich snahe na prekazenie rozširovania sa panslavizmu. Žiaci, o ktorých sa dokázalo, že sa zúčastnili na protimaďarských demonštráciách a na panslavistickej propagande, vyhlásia sa za neschopných zastávať cirkevný úrad, i keby na to vedecky boli kvalifikovaní. Panslavisti nemôžu byť vyvolení za kňazov a teológovia, ktorí sa previnia panslavistickými pletkami, nemôžu byť vysvätení za kňazov. Cirkevní funkcionári, ktorí koria sa panslavizmu, majú byť postavení pred konzistórium. Superintendentom nakladá sa exekvovať toto rozhodnutie s celou prísnosťou a svedomitosťou.“

Vyhadzovanie slovenských študujúcich z uhorských gymnázií a akadémií bolo potom už takmer každý rok na dennom poriadku. Ale teraz už vyhadzovali i rímskokatolícku slovenskú študujúcu mládež.

Senát prešporskej ev. teologickej fakulty vylúčil roku 1885 troch teológov zo všetkých krajinských ústavov, piatich z prešporskej fakulty, troch gymnazistov z prešporského lýcea a jedného zo všetkých ústavov krajinských na tom základe, že sa schádzali, po slovensky rečnili a spievali. Z vyhodených vynikali najmä mladíci Bohuslav Hurban, Žigmund Križan, Štefan Roháček a Ján Vesel.

Začiatkom decembra roku 1885 vyhodili z katolíckeho kňazského seminára v Ostrihome dvoch klerikov pre „nevlasteneckého“ (slovenského) ducha a začiatkom júna roku 1886 z katolíckeho štátneho gymnázia v Levoči jedenásť slovenských žiakov, a to deviatich (Vavro Šrobár, Martin Tryzna, Milan Radlinský, František Skyčák, Florián Felix, Jozef Hajdúk, Vendelín Folkmann, Andrej Kňazovický, Juro Šrobár) zo všetkých krajinských škôl a dvoch (Jozef Filek a Jozef Majerčák) z levočského gymnázia. Udanou príčinou vyhodenia boli panslavistické agitácie, ktoré záležali v tom, že vyhodení žiaci spievali slovenské piesne, čítali slovenské knihy, že si písali s nebezpečnými panslávmi, že viac ráz zhovárali sa s ruskými agentmi a dostávali vraj mesačne 150 rubľov. A minister Trefort potvrdil i tento výrok. Maďarský úradný časopis publikoval ho 7. júla; v ňom výslovne stálo, že žiaci vyhadzujú sa pre panslavistické pletky a pre ich rozširovanie.

Roku 1887 vylúčili z katolíckeho ústredného seminára v Pešťbudíne dvoch najpilnejších a najnadanejších teológov Andreja Bieleka a Petra V. Rovnianka preto, že chceli podať pred rektorát prosbu, aby im zavretú školskú knižnicu otvorili.

Z Prešporka vyhodení ev. bohoslovci uchádzali sa o prijatie na akadémiu v Prešove. Ale tam im predložili na podpis reverz, že budú maďarskej vlasti a maďarskému národu opravdivými vernými synmi, že v lone ev. cirkvi a vo všetkých občianskych kruhoch budú rozširovať maďarské vlastenectvo. Študenti ho nepodpísali, následkom čoho neboli prijatí.

Z Prešova pre svoje slovenské zmýšľanie vyhodený jurista Gustáv Maršall dal sa na štúdium medicíny. Baviac sa cez prázdniny roku 1892 vo svojom rodisku Petrovci, povedal na vychádzke petrovských Slovákov prípitok. Nejaký podlý denunciant obžaloval ho, že v ňom hovoril: „Dunaj je a bude riekou slovanskou; na jeho brehoch rastie mnoho vŕb; keby len na každej jeden maďarón odvisol!“ Bol súdom inkvirovaný. Súdna stolica v Novom Sade ho oslobodila, podobne i kráľovská tabula v Segedíne. Ale kráľovská kúria videla v nedokázaných slovách hlbokú nenávisť proti maďarskému národu a odsúdila ho na šesť mesiacov štátneho väzenia, ktorému sa vyhol len odchodom do Ameriky.

Dňa 27. mája 1893 odobrali v Prešporku dvoch slovenských ev. bohoslovcov k vojsku. Žiadali si zložiť prísahu po slovensky. Dôstojníci im to síce dovolili, ale im najprv hrubo nadali. Keď sa o tom profesori dozvedeli, zaviedli proti nim inkvizíciu a odňali im všetky benefície a štipendiá.

V marci roku 1894 vyhodili z gymnázia v Kežmarku piatich slovenských vynikajúcich žiakov preto, lebo sa v slobodných hodinách schádzali a cvičili sa v slovenskej materinskej reči. Medzi nimi boli terajší ev. farári Otto Škrovina a Ľudovít Engler, nebohý Jozef Ruman, Ján Ostrica a tiež nebohý Dušan Ruppeldt.

Pre tú istú príčinu vylúčili z lýcea v Banskej Štiavnici roku 1896 troch slovenských študujúcich, imputujúc im školskými zákonmi nedovolený tajný spolok, a z prešovskej akadémie právnika Milana Ivanku.

Roku 1900 vyhodili z prešovskej akadémie šiestich slovenských a jedného nemeckého teológa. Obžalovaní boli dvanásti, že sa dali na pamiatku spolku fotografovať a že na niektoré exempláre podpísali si mená po slovensky, čo je vraj „presvedčujúcim dôkazom ich nevlasteneckého chovania“. Piatich pokutovali pokarhaním a odňatím všetkých benefícií. Vyhodení boli: Ján Bezek, Otto Škrovina, Pavel Šolc, Vladimír Čobrda, Jur Janoška, Ján Porubiak a Emil Wanitsek.

Vo februári roku 1902 vyhodili z Prešova z učiteľskej prípravovne Jána Urama, že si po slovensky písal so svojimi priateľmi, s Valérom Kubánim, s Jánom Lichardusom a Matejom Žuffom, študujúcimi v tom čase v Banskej Štiavnici. Toto slovenské písanie bolo jedinou príčinou, že v tom istom roku i menovaných slovenských študujúcich vyhodili z lýcea banskoštiavnického.

I rok 1903 požadoval svoje obete.

Dňa 25. septembra 1903 vyhodili z gymnázia v Rimavskej Sobote Karola Viesta, žiaka VII., Ivana Markoviča VI., Jána Putiša a Miloša Brádňana V., Milana Kuliška a Dušana Viesta, žiakov VI. triedy; posledných dvoch zo všetkých škôl v Uhorsku.

Ešte zúrivejšie počínali si proti slovenským žiakom ev. profesori na gymnáziu v Sarvaši. Tam vyhodili 30. apríla 1906 ôsmich slovenských študujúcich preto, „že sa činne zúčastnili na vzdelávaní v slovenskej reči v tajnom spolku“, čo bolo dokázané tým, že sa u niektorých našli slovenské knihy, noviny a listy od popredných slovenských ľudí. Pred vyšetrovaním vniklo asi sedemdesiat žiakov na byt študujúceho Karola Lilgeho so sekerami, palicami a revolvermi a žiadali v mene zákona vydať všetky knihy a písma. Za nimi prišli na byt sarvašskí profesori Nemes a Papszász. Poprekutávali žiakom kufre, čo bolo slovenské, pobrali, knižky skonfiškovali a dvom z vyhodených dali tam na mieste prisahať, že obžalovaní na schôdzkach nijaké zápisnice neviedli. A predsa ich vypovedali zo školy.

Pre svoju lásku k svojmu národu zasluhujú i títo študujúci obdiv a úctu. Boli to: Karol Lilge z Mošoviec, Ivan Kadavý z Turčianskeho Sv. Martina, Martin Pavela a Pavel Zlocha z Kovačice, Pavel Topoľský a Pavel Žihľavský z Petrovca, Samuel Širka z Kulpína a Ľudovít Juráni zo Semlaku.

Dňa 5. júna 1906 vyhodili z trnavského katolíckeho kráľovského gymnázia slovenského študujúceho Jána Pöstényiho pre list, ktorý mu v Prešporku študujúci priateľ písal a v ktorom pisateľ privolával Jurigovi a Slovanom na slávu. Výrok znel, „že pre protimaďarské prepiate národnostné pocity má byť z ústavu ticho odstránený, s tým dodatkom, že ho správca neodporúča prijať do takého ústavu, v ktorom by následkom spoločnosti a okolia v tomto smere zosilnel“.

Krv slovenského národa púšťali jeho nepriatelia v prvom rade v jeho mládeži. Tým, že sa roduvernej mladi slovenského národa znemožňovalo študovanie, mal byť slovenský národ maďarskými šovinistami odsúdený na mravnú smrť a z počtu živých národov vytretý. Vývodiacim elementom v slovenskom národe mala ostať pleva, maďarónski kňazi a učitelia, vychvaľujúci mu jeho duševné rabstvo ako stav zákonitý a patriotický. Slobodné hnutie, výrazy slovenského národného povedomia, snaha po politicko-národnej rovnoprávnosti vyhlasované boli za hrozné zmýšľanie, vlastizradné, teda trestuhodné. A tá dobrá slovenská mládež nevyslovila svoje národné presvedčenie len preto, že to bolo presvedčením jej otcov, ale pobádaná v nej uloženou božskou, teda prirodzenou vnútornou silou: poslúžiť mravnej vzdelanosti národa a kriesiť v ňom národné povedomie. Preto ju stíhali tak zúrivo. A dialo sa to so súhlasom úradného maďarského sveta. Dňa 15. mája 1882 predostrel srbský národovec, snemový vyslanec dr. Michal Polit, v uhorskej snemovni vyhodenie slovenských študujúcich z Prešporka a z Prešova ako gravamen nemaďarských národností, interpelujúc ministra Treforta, ako mohol zostriť trest a vypovedať ich zo všetkých uhorských ústavov. Politova interpelácia znela: „Druhým hrdinským skutkom maďarskej vlády je ten, ktorý nedávno vyviedla proti istým slovenským žiakom v Prešove a v Prešporku. (Výkriky: Dosť! Prestaň! K veci!) Tam niet slovenských prednášok; čo sa teda stalo? Zhromaždilo sa niekoľko slovenských mladíkov a držali si sami prednášky v slovenčine. No, to je už niečo hrozné. Riaditeľstvo odstránilo ich z lýcea a z akadémie. (Všeobecné schvaľovanie.) Vtedy prišiel minister výučby. Žiadal si aktá a prelicitujúc, povedal: To nie je dosť, že tí nemôžu chodiť do školy v Prešporku a v Prešove, ale vypovedal ich zo všetkých uhorských učebných ústavov. (Všeobecné dlhotrvajúce schvaľovanie.) Povedal nielen toľko, ale i to, že títo v Uhorsku nemôžu mať postavenia. (Hlučné všeobecné schvaľovanie.) No, ctená snemovňa, ak to možno schvaľovať, nuž Koloman Tisza môže urobiť čokoľvek, nech je len energický. (Veľký pohyb, hluk.)“

Brutálne výčiny ministra Treforta Maďari schvaľovali frenetickým potleskom.

Že v ťažkých časoch rokov osemdesiatych minulého storočia v živote slovenského národa okrem literárnej produkcie nemohlo byť živšej, zriadenej politickej činnosti, je pochopiteľné. V ev. a. v. cirkvi, najmä v dištrikte tiskom a banskom, prevládali v tom čase živly, excentrické a fanatické. V tiskom dištrikte zúrili z duchovného stavu superintendent Štefan Czékus, slovenský šivetický farár Július Terray a profesor teológie v Prešove Matej Szlávik; zo svetského stavu cirkevní inšpektori Arpád Szentiványi a Gejza Kubínyi; v preddunajskom dištrikte prešporskí profesori Michaelis a Zorkóczy, v banskom dištrikte farári Thebus a Kramár.

Jedným z prvých slovenských mučeníkov v ev. cirkvi bol mladý kňaz Daniel Lauček, muž i v slovenskej literatúre ako básnik, dramaturg a filozof pochvalne známy. Jeho dramatické dielo Úklad a matka vydala Matica slovenská a odmenila ho honorárom. I jeho dielo Ľudské povedomie má veľkú filozofickú cenu. Tohto mladého muža, ktorý svoje teologické štúdiá v Prešove skončil riadne, s dobrým výsledkom, pod zámienkou nedobrej prednášky superintendent Czékus nechcel vysvätiť za kňaza. Vysvätil ho preddunajský superintendent Geduly, a keď ho cirkev pílanská na miesto otcovo za svojho farára vyvolila, Czékus, neznajúc platnosti posviacky Gedulyho, dal ho 31. júla 1881 z fary pílanskej vojskom vyhádzať, kompromitujúc takto vážnosť a platnosť kňazskej vysviacky vôbec. Stíhaného, chleba pozbaveného Laučeka prichýlil vo svojom dome Štefan M. Daxner, zaopatriac ho i sytom i bytom na viac rokov.

Druhým mučeníkom bol Leopold Abaffy, farár v Slovenskom Aradáči, muž pre svoju učenosť, výrečnosť, príkladný život a lásku k slovenskému národu všeobecne ctený. Tento muž vydával od roku 1881 cirkevný homiletický časopis Slovo života, v ktorom uverejňoval kázne a listy, týkajúce sa cirkevného života. V jednej zo svojich uverejnených kázní vyčitoval hriechy, ktoré sa páchajú v cirkvi, najmä miešanie sa do politiky a vecí patriacich štátu. Benátsky senior Bela Kramár bral ho za túto kázeň na zodpovednosť, postavil ho pred konzistórium, ktoré odsúdilo Abaffyho na pokutu dvesto zlatých. Nič neplatilo odvolávanie sa na to, že ak je priestupok, tak je tlačový, patriaci pred svetský súd. Zažalovaný nedožil sa riešenia apeláty. Umorený duševným bôľom umrel 27. februára 1883.

Nezavinené prenasledovanie zažil i Ľudovít Boor, v tom čase farár v Krajnom, ktorého Nitrianska súdna stolica 15. augusta 1882 na jednoročný žalár a na päťsto zlatých peňažnej pokuty odsúdila preto, lebo v súkromných rozhovoroch maďarské obecné pečiatky ako národnostnému zákonu odporujúce difikultoval.

A v tom čase evanjelická cirkev ešte nemala formálnu oprávnenosť na prenasledovanie cirkevných mužov pre ich politické zmýšľanie. No zaopatrila si ju dosť skoro.

Článkom zákona XXVI. z roku 1791 má ev. cirkev zabezpečenú autonómiu, podľa ktorej oprávnená je nielen samostatne riadiť sa a spravovať svoje vnútorné záležitosti, ale oprávnená je z ohľadu vnútorného poriadku donášať i cieľuprimerané pravidlá, ktoré každý veriaci v cirkvi ako ustanovenie zákonité zachovávať je povinný. Ale táto samospráva obmedzená je len na záležitosti čisto cirkevné a môže sa vykonávať len v tých medziach, ktoré sú určené vyznaním viery evanjelickej a učením cirkevným; v nijakom prípade nemôže sa vzťahovať na svetské záležitosti patriace do odboru svetského zákonodarstva.

Ale nepriatelia slovenského národa nestarali sa ani najmenej o tieto hlavné zásady cirkevnej autonómie. Najmä cirkevní inšpektori ako členovia cirkevných súdov a pritom i ako vyslanci seniorálnych a dištriktuálnych konventov mali v rukách formálnu moc, ktorá pod titulom samosprávy náležala cirkvi. V cirkevnej autonómii našli teda pole, ktorého na pôde svetských zákonov nemohli nájsť: pole, na ktorom lásku k národnosti a slovenskej reči a snahu vzdelávať slovenský ľud prostriedkom jeho materinskej reči mohli prenasledovať ako nenávisť proti maďarskému národu a jeho národným snahám a ako panslavizmus a vlastizradu.

To dokázal potiský dištrikt svojím rozhodnutím, vyneseným v Rožňave roku 1882 pod bodom XII., ktorým vyslovil, že pokladá za svoju povinnosť všetkými prostriedkami svojej moci hatiť rozširovanie sa slavistických protimaďarských pohybov, a tým, ktorí by stáli v službe panslavizmu, i vládu svetskú ohľadom jej sem smerujúcich vlasteneckých snáh podporovať a ju prípadne i o zakročenie požiadať. Pre dosiahnutie farárskeho, učiteľského alebo inšpektorského úradu pokladá sa za nevyhnutnú podmienka zakončenia školského učenia na školách vlasteneckých a náležitá znalosť maďarskej reči, a na hájenie záujmov maďarskej reči nech sú služobníci a úradníci cirkevne zaviazaní i úradnou prísahou. Za kanonický priestupok pokladá sa to, keď niekto slovom alebo skutkom prezrádza, že je nepriateľom maďarskej národnosti a maďarských národnostných snáh, a taký ani k farárskemu, ani k profesorskému, ani k učiteľskému úradu nemá byť pripustený; tí však, ktorí sú už v úrade a dopustia sa takejto odvážnosti, z prípadu na prípad pri suspendovaní z úradu prepadnú trestajúcemu pokračovaniu a ich deti, ak chodia do škôl, nemajú byť účastné nijakej cirkevnej alebo školskej podpory. Učebné knihy používané v školách nech sú podrobené najprísnejšiemu dozoru.

Generálny konvent uhorských evanjelikov vyniesol toho istého roku 1882 pod bodom V. toto rozhodnutie: „Keďže sa generálny konvent ešte roku 1880 osvedčil, že za svoju povinnosť považuje robiť prietrž panslavistickým prechmatom v cirkvi a strážiť to, aby sa v lone ev. a. v. cirkvi podobné nevlastenecké prechmaty nezjavovali, rozhodol: že rozširovanie sa panslavizmu v lone uhorskej ev. a. v. cirkvi hatí sa všetkými prostriedkami, aké ona má v moci; civilná vláda však v podobných prípadoch, keď je jej vlasteneckým cieľom hatiť rozmáhanie sa panslavizmu, má byť podporovaná i zo stránky cirkvi. Tí, ktorí hoci ako žiaci kompromitovali sa protimaďarskými agitáciami, cirkevný úrad, menovite farársky, inšpektorský, učiteľský, profesorský, v lone ev. a. v. cirkvi nemôžu zastávať, aj keby ináč v zmysle svojich svedectiev na tieto úrady boli spôsobilí. Dokázaný panslavizmus, totižto: keď kto slovom, písmom, tlačou a skutkom prejavil, že je nepriateľom maďarského národa a maďarských snáh, v cirkvi ev. a. v. má byť pokladaný ako volebná prekážka pri obsadení cirkevných úradov a pre prechmaty panslavistické káraní teológovia nesmú byť vysvätení na úrad farársky. Skutoční úradníci, ak sa takýmto nevlasteneckým prechmatom oddali, majú byť postavení pred cirkevný súd a vzatí na zodpovednosť. Generálny konvent nakladá superintendentom, aby si pokladali za povinnosť starať sa o to, žeby tieto rozhodnutia mali výsledok.“

V tejto veci zachoval sa korektne jedine dištrikt preddunajský, rozhodnúc, že túto otázku pokladá za otázku politického významu, ktorej rozlúštenie neprináleží do kompetencie cirkvi.

Niektorí zúrivci narádzali na tom istom generálnom konvente i proskribovanie slovenských národných novín a spisovateľov, odporúčajúc rozhodnúť: „že cirkevný inšpektor, farár, profesor alebo učiteľ, ktorý preto, že do protivlasteneckých slovenských novín písal popudzujúce, protinárodné články a na základe výroku tlačového súdu bol uväznený, ako taký po pretrpení pokuty úrad predtým zastavaný viac zaujať nemôže; ďalej aby superintendenti podriadeným úradníkom prísne zabránili písať články do slovenských protinárodných novín a rozširovať ich medzi ľudom; konečne aby generálny konvent vyslovil, že protimaďarského a protištátneho ducha, panujúceho v slovenských časopisoch: Korouhev na Sionu, Národnie noviny, Hlásnik, Černokňažník, Slovenské pohľady a Slovenský letopis, zatracuje a farárov a učiteľov upozorňuje, aby sa zdržovali od písania článkov do týchto novín a od ich rozširovania medzi ľudom.“ Ale ohľadom tohto generálny konvent rozhodol, že nepokladá za vhodné púšťať sa do podrobností, lebo o týchto už roku 1880 vyniesol rozhodnutie.

Preddunajský dištrikt si to rozhodnutie generálneho konventu nevšimol, ani ho nikdy neexekvoval. A celkom správne. V protestnej rezolúcii, vynesenej z iniciatívy Štefana M. Daxnera ako inšpektora klenovskej cirkvi, patriacej do dištriktu tiského, táto cirkev vypovedala jednohlasným konventálnym rozhodnutím, že rozhodnutia dištriktuálneho a generálneho konventu o štatuovaní kánonu o panslavizme sú ako do kompetencie cirkvi neprislúchajúce, nezákonité, nikoho nezaväzujúce, a tak že im odopiera poslušnosť. Tými rozhodnutiami úradná ev. a. v. cirkev uhorská prikázala totižto kňazom a učiteľom podporovať nadovšetko snahy maďarské, kulminujúce v snahe pomaďarčiť a tak reči a národnosti zbaviť nemaďarské národy Uhorska, a to v prvom rade slovenských evanjelikov. Je teda celkom prirodzené, že takéto bohorúhavé rozhodnutia a z nich vyplývajúce skutky ani jeden charakterný Slovák za zaväzujúce uznať nemohol. Veď priečili sa prirodzeným právam, teda božským, a nebolo možné uznať maďarizujúci zbor, osobujúci si právo rozhodovať i nad politickým zmýšľaním a presvedčením veriacich, za cirkevný zbor.

Uhorský trestný zákon, po pôvodcovi zvaný codex Csemegi, postaral sa v preplnenej miere, aby sa poprední nemaďarskí muži proti snahám a skutkom maďarizačným nemohli búriť. Tí, ktorí odhlasovali tento reakčný zákon, začlenili podnecovanie a pracovanie proti maďarizácii ako podnecovania proti jednote štátu a maďarského národa, lebo do tohto zmestili sa všetky ašpirácie maďarizácie, a trestný zákon trestal už potom podnecovanie proti nim prísne. Proti „národnostným buričom“ vyslovovali maďarskí sudcovia najvyššie stupne trestov, a tak policajná intervencia evanjelickej cirkvi bola nielen zbytočná, ale ju silne kompromitujúca; veď o tom človek zdravého rozumu nemôže pochybovať, že „cirkev lásky“ nemá práva súdiť nad politickým zmýšľaním.

Konečne: kde vzali ev. seniori, seniorálni inšpektori a biskupi právo predpisovať cirkvám, koho im slobodno, koho neslobodno voliť za svojich farárov, učiteľov alebo inšpektorov? Bolo to veľmi ponižujúce, najmä pre tie mnohé slovenské ev. cirkvi, ktoré trpeli obmedzovanie a ničenie svojho volebného práva.

No nebola každá taká.

Veľká, päťtisíc duší počítajúca, už spomenutá cirkev klenovská v malohontskom senioráte, vedená nielen duchom cirkevným, ale i slovenskonárodným, vyvolila si za inšpektora Štefana M. Daxnera a za jeho predsedníctva Karola Salvu za svojho učiteľa. Salva bol už v tom čase literárne činný; ako učiteľ sielnický (v Liptove) vydával Domový kalendár, redigovaný v slovenskom národnom duchu, a pokračoval v jeho vydávaní aj v Klenovci. Do svojho kalendára na rok 1887 umiestil svoj článok Čo Slovák, to človek, v ktorom, odsudzujúc maďarizačné snahy, tvrdil, že „hoc celou parou pracujú na zotročení, ba znivočení slovenského národa, dávna minulosť a ťažká prítomnosť predstavujú Slováka v najjasnejšom svetle krásy človeka“. Okrem toho kalendár bol ozdobený podobizňami a životopismi Štefana M. Daxnera, Jána Kadavého a Svetozára Hurbana Vajanského.

Minister vnútorných diel a kráľovský fiškus nenašli v kalendári nič škodlivé, a slúžnovci jednako habali ho na všetkých stranách. Vec prišla i pred cirkevné fóra, ktoré, hoci celkom neoprávnene a nekompetentne, odsúdili Salvu na stratu úradu. Klenovská cirkev a jej inšpektor zaujali sa rázne nevinne stíhaného a odsúdeného Salvu; obranu viedol zmužile a umne dr. Samo Daxner, ale keďže zásadou cirkevných súdov bolo „hic argumenta nihil opitulantur“ (tu dôvody nič neplatia), odsúdili mravne bezúhonného človeka na stratu chleba len preto, že bol i slovenským národovcom.

Sentenciu treťostupňovú, hoci cirkevný poriadok nakladá písomne ju doručiť žalovanému, šiel seniorálny inšpektor Béla Ruthényi i so seniorálnou komisiou a so žandármi klenovskej cirkvi 9. augusta 1888 osobne ústne publikovať. Nespravodlivým, bezzákonným vysúdením svojho bezúhonného učiteľa rozhorčení klenovskí cirkevníci prijali komisiu s hlukom a krikom, odsúdiac pokračovanie seniorálneho inšpektora a komisie ostrými slovami. Z tohto povstala lživá žaloba, že inšpektor M. Daxner, ktorý pri publikácii ani nebol prítomný, búril ľud; v dôsledku toho potiský dištriktuálny konvent odvolal ho z úradu, dal ho postaviť pred delegovaný gemerský cirkevný súd, ktorý sentenciou vynesenou roku 1891 vyslovil, že Štefan M. Daxner nesmie v evanjelickej cirkvi nijaký úrad zastávať, teda nemôže byť ani presbyterom, a odsúdili ho i na pravotné trovy značnej výšky. Keďže búrenie ľudu Daxnerovi nemohli dokázať, odsúdili ho na tom základe, že on bol duchovným pôvodcom rezolúcie klenovskej cirkvi, v ktorej cirkev vyslovila, že kánony o panslavizme, štatuované cirkevnými konventmi, ako necirkevné ani jedného cirkevníka nezaväzujú. Národovca Štefana M. Daxnera, v tom čase inšpektora tisovskej, píľanskej, klenovskej a pondelskej cirkvi pre hájenie cirkevného stanoviska odsúdili cirkevné súdy k mravnej smrti, keďže bolo všeobecne známe, že čo do cirkevnej horlivosti, umnosti, obetavosti a bezúhonnosti života jemu rovných mužov v tom čase v evanjelickej cirkvi bolo veľmi málo.

Potom na nenahraditeľnú stratu slovenskej veci už skoro vyhasol život tohto zvláštneho slovenského muža.

Jeho duch ešte raz zasvietil rýdzimi zlatými lúčmi v historicko-politickom klasickom diele Po roku 1849, uverejnenom po jeho smrti v Slovenských pohľadoch roku 1892.

V tomto diele, objemom síce krátkom, ale obsahom tým cennejšom, zračí sa Daxnerov veľký um a duch v celej svojej sile a expanzívnosti. Posvietiac si širokou dejepisnou rozhľadenosťou na vnútorný a zovnútorný vývin Rakúsko-Uhorska po roku 1849 zo stanoviska súčasných európskych politických dejín, objasnil dôkladne a všestranne, prečo sa pri ťarbavosti a habkavosti rakúskej politiky slovenská otázka, najmä školská, nemohla priaznivo vyvíjať. Objasnil, aké nemastné, neokorenené, nestráviteľné jedlá varili rakúski politickí kuchári vo Viedni pre Nemaďarov, s akou nevďačnosťou zmarili nádeje Nemaďarov októbrovým diplomom roku 1860, keď im poslali na krk maďarských a maďarónskych županov. Dokázal, ako vyúžitkovala vtedajšia viedenská vláda národnostnú otázku v prospech svojich centralizačných snáh a na zlomenie odporu Maďarov, ktorí konšpirovali proti Austrii s Talianskom a Francúzskom.

Znázorňovanie a oceňovanie týchto dejov dokazuje, že Daxner, hoci svoju osobu všade a vždy skromne do úzadia stavia, bol veľkým mužom a šťastným diplomatom a politikom, lebo, zachytiac priaznivý moment sporu Viedne s Maďarmi, využil ho v šľachetnom smere pre svoj milý slovenský národ: manifestáciou, ktorú obsahuje turčianskosvätomartinské memorandum, a založením slovenského revúckeho gymnázia. Z turčianskosvätomartinského zhromaždenia vzišla i Matica slovenská.

Zaiste by bol mohol o sebe oprávnene tvrdiť: „quorum pars magna fui“ (ja som mal na tých prácach najväčší podiel), ale so skromnosťou človeka opravdivo šľachetného nikde nevyvyšuje sám seba: teda muž charakterný, vysokej etickej ceny.

V povedomí svojej ľudskosti tvrdil i on o sebe: „homo sum, nihil humani a me alienum puto“ (som i ja krehkostiam podrobený človek), preto nie div, že s bezpríkladným cynizmom nad ním vynesené cirkevné súdy, ktorými bol pozbavený všetkých cirkevných hodností a vyhlásený za nehodného na úrady cirkevné, sa ho bolestne dotkli a na jeho krásnej duši žravo hlodali.

Len úmornou prácou premáhal i duševné bôle. Ale, ako bližším hovorieval, fyzická choroba prikradla sa ako zlodej do jeho prácou a ustávaním otuženého, atletickojunáckeho tela a rozstrojila ho; dňa 11. apríla 1892 dostavila sa smrť a vyhasila najšľachetnejší život.

Vďační synovia a dcéry postavili mu nad hrobom v Tisovci mramorový pomník s nápisom:

Bojom za pravdu a čestnou prácou silneje národ! Po živote činov plnom Hospodin daj mu večné oslávenie a slávnu pamäť!

Ale krajší a stálejší pomník — aere perennius — postavil si sám v martinskom memorande a v revúckom slovenskom gymnáziu.

Salvov Kalendár rozširoval v polomskej ev. cirkvi i Gustáv Kellner, jej svedomitý a príkladný farár. Predstavení gemerského seniorátu, senior Július Terray a seniorálny inšpektor Arpád Szentiványi, postavili nevinného pred konzistórium, ktoré po ráznej obrane Matúša Dulu, advokáta turčianskosvätomartinského, odsúdilo bezúhonného kňaza na pokarhanie a zaplatenie pravotných trov vo výške dvesto zlatých.

V cirkvi ev. oroslánskej, v Komárňanskej stolici, počítajúcej 1750 slovenských duší (boli to prisťahovalci z Nitrianskej stolice), úradoval vyše 25 rokov farár Jur Moštenan, príkladný muž a kňaz. Služby božie vykonávali sa medzi Slovákmi po slovensky, ale nátlakom zvonku nanútené boli i maďarské služby každú štvrtú nedeľu. Tu Július Pohánka, mladší učiteľ v cirkvi, zúrivý slovenský renegát, žaloval farára, jeho kaplána Gustáva Novomestského, staršieho učiteľa Jána Bartoša a notára obce Štefana Cablka, že nechceli uvádzať maďarské služby božie, a hoci žalobu nemohli dokázať a farár Moštenan zaďakoval z úradu, všetky tri cirkevné konzistóriá odsúdili ich na stratu úradov. Notár obce Štefan Cablk, ako politický úradník, bol administratívnou vrchnosťou úradu pozbavený. To isté stalo sa v Klenovci mestskému notárovi, slovenskému národovcovi Martinovi Albínimu, ktorého, lebo zastával Karola Salvu, odvolali tiež z úradu a pozbavili chleba.

Ale nielen klenovskí národovci, i hnúšťanskí Slováci pocítili bezohľadnú ruku maďarónskych streštencov. Hnúšťanská cirkev, patriaca do seniorátu malohontského, stratiac začiatkom roku 1889 farára, žiadala si vyvoliť za jeho nástupcu kaplána Žigmunda Križana, ktorého pred polrokom sám superintendent Czékus vysvätil a poslal ta za pomocného slova božieho kazateľa. Hneď ako bola reč o tom, že by mal byť vyvolený za farára, začali proti nemu podpisovať a zbierať svedectvá, že je pansláv, lebo vraj chodil do Tisovca a vodil sa po Rimavskej Sobote s panslávmi. Pre tieto príčiny nesmel byť volený za farára v Hnúšti a v hnúšťanskom ev. chráme tiekla krv. Superintendent Czékus, majúc v rukách oznámenie o Križanovom panslavizme, ani nepokladal za hodné vec vyšetriť, ale zakázal ho voliť za farára, na dôkaz toho, že každé také osočenie dôjde u neho vďačného vyslyšania.

Hnúšťanská cirkev i potom neprestala žiadať si Križana za farára, ale darmo. Dištriktuálny konvent odobril superintendentovo pokračovanie a na generálnom konvente vyniesli neslýchaný výrok, že sa Križan z kandidácie vytvára, jemu sa však dáva právo a spôsob, aby sa očistil z podozrenia panslavizmu.

Hnúšťania nechceli ani potom voliť za farára iného ako Križana; poslaný bol administrátor, dokiaľ by nezmäkli, ale administrátor počínal si tak nemotorne a vyzývavo, že iba väčšmi rozhorčil cirkevníkov. Dňa 16. marca 1890 prišla do Hnúšte dištriktuálna deputácia a v nej: Arpád Szentiványi, Gejza Kubínyi, Ján Marton zo svetského a farári Július Terray a Pavel Glauf z duchovného stavu s úmyslom prinútiť cirkev, aby vyvolila farára a inšpektora. Nad neprávosťou rozhnevané ženičky robili v kostole krik, preto prišli do kostola deputáciou ta komandovaní desiati žandári, ktorí ženy, spievajúce žalmy, vyhnali z kostola hlavňami pušiek. Zúrivci Arpád Szentiványi a Gejza Kubínyi kázali žandárom udrieť na mužov hlasite protestujúcich proti násiliu; títo rozhorčení začali sa tisnúť k dištriktuálnym vyslancom, ktorí sa v strachu uťahovali k oltáru; Szentiványi kázal žandárom strieľať, ale žandári nechceli; i Kubínyi kázal opätovne žandárom, aby útočili so zbraňou na ľud, a stalo sa, že cirkevníci boli žandárskymi bodákmi dopichaní, jeden z nich nebezpečne. Na rozkaz cirkevnej dištriktuálnej deputácie bola teda v chráme božom prelievaná nevinná krv; konečne konvent bol rozpustený s hrozbou, že o dva týždne prídu voliť farára s dvoma stotinami vojska.

A vojsko, stosedemdesiatosem mužov a desať žandárov, prišlo s tou istou deputáciou 2. apríla do Hnúšte. Pod ochranou vojska deputácia vyzvala cirkevníkov, aby s vytvorením Križana volili si farára. Zmužilý richtár obce Ján Hruška odpovedal menom cirkvi, že vie, že sú zradení, preto voliť nebudú, a odišiel z kostola a za ním všetci muži a ženy. Dištriktuálni vyslanci ostali v kostole sami; potom vydali rozkaz, aby richtár bol lapený a odvedený do žalára do Rimavskej Soboty. To sa i stalo. Utrápený ľud, zbavený zmužilého vodcu, vyvolil si potom na druhý deň za farára Samuela Zachara, pretože mu bol ako priateľ Križanov odporúčaný. Ešte predtým boli vyslanci hnúšťanskej cirkvi i vo Viedni, aby tam prosili panovníka o ochranu proti násiliu, ale neboli ani predpustení.

Hnúšťanskými atrocitmi nebolo prenasledovanie Slovákov v evanjelickej cirkvi zavŕšené, lebo synoda štyroch uhorských dištriktov ich ešte primnožila. Prípadov, aký sa stal v Nitre roku 1880, kde nitrianskeho seniora Jána Trokana preto, že ev. konfesionálnych učiteľov svojho seniorátu úradne obežníkom vystríhal pred vstúpením do spolku nekonfesionálnych učiteľov, súdna stolica nitrianska pre „popudzovanie proti uhorským štátnym inštitúciám a proti maďarskému národu“ odsúdila na mesiac väzenia — bolo, žiaľbohu, dosť.

V slovenskej knižočke vydanej roku 1891 v Turčianskom Sv. Martine pod nadpisom Čo sa robí v cirkvi evanjelickej dľa a. v. v Uhorsku? vyslovil pôvodca, slovenský evanjelik, obavu, že už v tom čase kontemplovaná a husto spomínaná synoda uhorských evanjelikov augsburského vyznania, ktorú maďarónski evanjelickí páni a farári zamýšľali zvolať pod zámienkou, aby dali evanjelickej cirkvi pevnú organizáciu, vpravde preto, aby dištrikt preddunajský, v ktorom Slováci mali väčšinu, bol tak roztrhaný a rozdelený, aby samostatná autonómna slovenská ev. superintendencia na spôsob sedmohradskej nemeckej nikdy nepovstala — poškodí záujmy čisto cirkevné, keďže v záležitosti synody od generálneho konventu vyslaný výbor tak vypracoval návrh budúceho zriadenia cirkvi, aby jej správa bola daná hlavne do rúk svetských pánov a evanjelické kňažstvo aby bolo zbavené i toho vplyvu na verejné záležitosti cirkvi, aký dovtedy požívalo.

Pôvodca dobre tušil, že synoda roztrhá preddunajský dištrikt, v ktorom prípade postihne evanjelických Slovákov strašná porážka a strata. Preddunajský dištrikt, majúci svoj pôvod v rezolúcii kráľa Karola III., vydanej 20. októbra 1734, ktorou evanjelikom a. v. boli povolené štyri superintendencie, pozostával zo seniorátov: liptovského, oravského, turčianskeho, trenčianskeho, nitrianskeho, prešporskomestského, prešporskostoličného a mošonského. Z týchto Slováci len v troch, vo dvoch prešporských a v mošonskom, nemali väčšinu.

V takto zostavenom dištrikte panoval slovenský národný duch už roku 1840 veľmi potešiteľne a práva slovenského jazyka našli v piatich čisto slovenských seniorátoch, ba i v prešporskostoličnom — v Modre — silných zástancov. Revúckeho slovenského gymnázia, vytvoreného z dištriktu tiského, ujal sa preddunajský dištriktuálny konvent, odbavovaný roku 1874 v Dolnom Kubíne, s tým ráznym osvedčením, že ho vďačne prijíma do svojho lona a po zatvorení ev. patronátskeho gymnázia turčianskosvätomartinského, z iniciatívy cirkvi turčianskosvätomartinskej a turčianskeho seniorátu, rozhodol dištriktuálny, v Trnave roku 1875 odbavovaný konvent, že zakladá evanjelické gymnázium v Turčianskom Sv. Martine a že cieľom jeho zriadenia, vykonania peňažitých zbierok a základín vysiela z duchovných a svetských údov konventu za predsedníctva Jána Jesenského a seniora Samuela Nováka povereníctvo. Zbierky boli i vykonané a koncom roku 1894, ako už bolo spomenuté, činili stošesťdesiatosemtisíc korún.

Druhou silnou manifestáciou slovenského národného zmýšľania piatich slovenských seniorátov dištriktu bolo vyvolenie liptovskosvätomikulášskeho farára a liptovského seniora Fridricha Baltíka za preddunajského biskupa. Baltík, do roku 1874 ochotný obranca slovenských rečových záujmov, vyznamenal sa ako obhajca dvoch slovenských gymnázií na generálnom konvente roku 1874 a patril ako člen výboru Matice slovenskej do radu slovenských mužov, ktorých maďarská verejná mienka pomenovala panslávmi. Ináč písal a vydal len ev. cirkevné spisy a v politike bol opatrným oportunistom. Proti tuhej agitácii maďarónskej a maďarskej stránky Slováci vyvolili Baltíka väčšinou hlasov a na dištriktuálnom konvente v Liptovskom Sv. Mikuláši bol inštalovaný. Slovenskí národovci volili ho s dôverou, lebo keď 12. novembra 1888 za predsedníctva Pavla Mudroňa a seniora Jozefa Horváta v Turčianskom Sv. Martine odbavovaná súkromná porada čelnejších slovenských mužov rozhodla nerešpektovať kánony a rozhodnutia generálneho konventu a neodporúčať vydržiavanie synody, Baltik písal predsedníctvu porady list, v ktorom sa k rozhodnutiam porady už popredku pripojil. Tieto rozhodnutia mali byť smerodajnými i pri synodálnej akcii Slovákov.

Povolenie synody prosil generálny konvent od panovníka ešte roku 1890. Ale mnohé senioráty, i maďarónske, boli vtedy ešte tej mienky, že čas vydržiavať synodu nie je príhodný, a keďže preddunajský dištrikt vyvíjal proti zvolaniu synody silný odpor, generálny inšpektor barón Prónay vyhlásil, aby sa odbavovala aspoň taká, ktorá by zaokrúhlila dištrikty a určila kompetenciu generálneho konventu.

Lebo táto spočívala do tých čias len na uzurpácii práv generálnemu konventu nijakým zákonom nepovolených. Podľa starého zvyku schádzavali sa pôvodne štyria ev. superintendenti na ročité porady, aby sa vo veciach cirkevných a administratívnych na jednotnom pokračovaní uzniesli. A to bol začiatok generálneho konventu. Neskoršie priťahovali na porady zaslúženejších mužov i zo svetského i z duchovného stavu, a tak dostali charakter generálnych konferencií. Že konferencie nemali kruh svojho práva vyznačený a kompetenciu určenú, že všetko, o čom dovtedy rozhodli, nemalo záväznej moci, a tak ani nimi štatuovaný kánon o panslávizme, vysvitlo to z Prónayho enunciácie, podľa ktorej potrebné je, aby synoda určila kompetenciu generálneho konventu. Teda do tých čias nemal jej formálne nijakej. No maďarónskym evanjelikom bola potrebná na iný cieľ. Istému nepriateľovi slovenských snáh vyrieklo sa príležitostne, že „s dištriktom preddunajským synoda spraví poriadok“. Barón Prónay a s ním na generálnom konvente vývodiaci maďarónski páni a kňazi vykonali si teda cestou uhorskej vlády u panovníka povolenie na odbavovanie synody.

Slovenskí evanjelickí muži preddunajského dištriktu dobre vycítili hroziace nebezpečenstvo, že totižto synoda roztrhá ich dištrikt. Že synoda nebude úplná, všetkými uhorskými a sedmohradskými evanjelikmi zastúpená, bolo vidno z chovania sa sedmohradských Sasov, ktorí na vyzvanie nielenže sa nepripojili k synodálnemu pohybu, ale požívajúc exemptné, výsadné postavenie, vyslovili, že s uhorskými evanjelikmi ani vo veciach cirkevných nie sú v solidarite. V tom prípade, ak by sa ani preddunajský dištrikt nebol zúčastnil na synode, ona ani pre Uhorsko nie ekumenická, nebola by bývala oprávnená vynášať všetkých uhorských evanjelikov zväzujúce cirkevné zákony.

Maďaróni vykonali teda všetko možné, aby sa preddunajský dištrikt na synode zúčastnil. Získali si najprv biskupa Baltíka, ktorý osvedčiac sa teraz už za synodu, uštedril svojou zradou slovenskej veci veľmi citeľnú ranu.

V dôsledku rozhodnutí piatich slovenských seniorátov vyniesol i konvent preddunajského dištriktu 15. apríla 1891 rozhodnutie, že sa na synode nezúčastní. Ale pre maďarónske záujmy už získaný biskup Baltík vykonal na novom liptovskom seniorálnom konvente, že sa už teraz i tento osvedčil za účasť na synode. Stalo sa to slabosťou vtedajších farárov, inšpektorov a cirkevníkov cirkví liptovskosvätomikulášskej, nemeckoľupčianskej, smrečianskej a svätopeterskej, ktoré na novom liptovskom seniorálnom konvente teraz už hlasovali za účasť na synode. Na 12. augusta do Prešporka zvolaný konvent preddunajského dištriktu už potom zmenil svoje stanovisko a rozhodol zúčastniť sa na synode. Proti účasti hlasoval seniorát oravský, turčiansky, trenčiansky a nitriansky; za účasť liptovský, dva prešporské a mošonský. O účasti rozhodlo teda predsedníctvo, biskup Baltík, hlasom predsedníckym. Tým bol osud preddunajského dištriktu spečatený.

Aj porazené senioráty, aby sa na synode o nich bez nich nerozhodovalo, vyslali na ňu svojich zástupcov, zo svetského stavu: Pavla Mudroňa, Štefana Fajnora, Miloša Štefanoviča, z duchovného: Jána Lešku, Samuela Nováka, Jána Kmetiho a Miloša Krčméryho, teda všetko mužov verných národu i cirkvi. Synoda sa zišla v Pešti 14. decembra 1891 a konštituovala sa, a keď vyslala odbory a referentov vypracovať kánony, odročila sa na neurčitý čas. Popri zostavení paragrafov o ústrojnosti cirkvi bolo jej hlavnou úlohou: rozkúskovať preddunajský dištrikt a vyniesť kánon o vlasteneckosti cirkevných úradníkov, farárov, učiteľov a inšpektorov a o spôsoboch ich trestania z príčin nevlasteneckosti.

Na poradách zúčastňovali sa i spomenutí slovenskí muži, ale keď synoda 8. mája 1892 väčšinou hlasov prijala návrh o rozkúskovaní preddunajského dištriktu, vidiac, že ide o nebytie ich dištriktu, podali proti rozkúskovaniu rázny písomný protest a opustili synodu. Na základe rozhodnutí svojich seniorátov podali 6. augusta cestou uhorského ministra kultu na panovníka prestolnú prosbu, aby nepotvrdil navrhnuté synodálne kánony. Ale minister, hoci ich vľúdne prijal, odporúčal potvrdenie, čo sa 10. októbra i stalo.

Synodou prijatý kánon o nevlastenectve zaobalený je do nasledujúcich slov: „§ 324: e) Cirkevný priestupok spácha cirkevný úradník, ktorý právo svojho slobodného spolupôsobenia vo veciach cirkvi alebo svoje úradnícke postavenie na popudzovanie proti uhorskému kráľovi, uhorskej vlasti a uhorskému národu používa (v maďarskom texte: a magyar király, a magyar haza és a magyar nemzet ellen izgatásra használja fel), g) ktorý proti cirkevnej vrchnosti vo väčšej miere neposlušnosť alebo neúctu prejavuje.“

Že v ministerstvách vidieť nechceli, že štatuovaním kánonu o nevlastenectve a o búrení synoda vstúpila na pole svetského zákonodarstva, kam vstúpiť nebola oprávnená, v dôsledku čoho kánon nemal by byť platným, lebo veď o trestanie búrenia postaral sa dostatočne Csemegiho uhorský trestný zákonník, pripísať treba ministerskému šovinizmu, ktorý za dobré uznal použiť i cirkev za nástroj na odstrašovanie a konanie úlohy náležajúcej len úradnej svetskej moci. Niet v ňom ani pravdy, ani lásky, ani spravodlivosti. Svetského človeka trestá zákon pre búrenie len raz; cirkevného dvojnásobne, čo sa ani s pravdou deliacou, ani s láskou kresťanskou, ktorú cirkev hlása, nijako nezrovnáva.

Pri rozkúskovaní preddunajského dištriktu včlenili oravský a liptovský seniorát do tiského dištriktu, turčiansky do banského; trenčiansky a nitriansky ostal v preddunajskom dištrikte, ku ktorému pridelili ešte novohradský a tekovský seniorát.

Ochranná bašta slovenských evanjelikov bola teda vinou liptovských cirkví a Baltíkovou zradou zborená.

Rozhorčení poprední svetskí a cirkevní muži v seniorátoch poprehadzovaných nemohli sa nad týmto bezprávím utíšiť a letiace tiene nasledovať majúcich udalostí ukazovali sa na cirkevnom obzore už 16. augusta 1894 na turčianskosvätomartinskom konvente vtedy ešte nerozkúskovaného preddunajského dištriktu, kde navrhovali, aby sa dištrikt nezúčastnil na generálnom konvente, ktorý proti nemu vždy dokazoval len nepriateľské zmýšľanie. Predsedajúci biskup Baltík, aby znemožnil vynesenie platného rozhodnutia v tejto veci, rozpustil konvent s odvolaním sa na 22. § cirkevného poriadku, a konvent nevyniesol vôbec nijaké rozhodnutia.

Ale slovenskí národovci nemalátneli. Nitriansky senior Ján Leška a seniorálny inšpektor Štefan Fajnor zvolali čelnejších slovenských mužov bývalého preddunajského dištriktu na Starú Turú na 25. apríla roku 1895 poradiť sa o tom, aké stanovisko zaujať oproti roztrhaniu preddunajského dištriktu. No poradu znemožnil zákaz novomestského slúžneho, ktorý zhromaždeným účastníkom porady prikázal rozísť sa, ináč že ich zo Starej Turej odstráni postrkom.

Ale jednako sa dorozumeli: nezúčastniť sa na dištriktuálnych konventoch nových dištriktov. Urobil to hneď a zaraz seniorálny trenčiansky konvent 13. augusta 1895, rozhodnúc nezúčastniť sa na dištriktuálnom konvente, kým dištrikt preddunajský neuvedú do predošlého stavu. Toto rozhodnutie bolo vynesené jednohlasne za predsedníctva seniorálneho inšpektora Ľ. Dohnányho a seniora Pavla Zocha. Dištriktuálne predsedníctvo, pokladajúc rozhodnutie za neposlušnosť, delegovalo novohradský seniorálny súd, aby zakročil proti predsedníctvu trenčianskeho seniorátu disciplinárne a potrestal ho. To sa i stalo. Zažalovaní menovaní predsedovia boli odsúdení na stratu svojich úradov a na platenie veľkých trov.

Dňa 30. augusta 1895 turčiansky seniorálny inšpektor Pavel Mudroň a senior Jozef Horvát boli rozhodnutím generálneho konventu odvolaní z úradov, lebo sa pridŕžali rozhodnutia seniorálneho konventu, podľa ktorého seniorát pridelenie k banskému dištriktu neuznáva. Pavla Mudroňa odsúdili potom cirkevné súdy na stratu všetkých cirkevných úradov a vypovedali, že v evanjelickej cirkvi viac nijaký úrad zastávať nesmie, odsúdili takto muža, ktorý v turčianskosvätomartinskej cirkvi platil dvestodvanásť korún ročnej cirkevnej dane a vynikal učenosťou, horlivosťou a zaujatosťou za cirkevné diela ako ani jeden z jeho sudcov.

Na dištriktuálnom konvente v Prešporku 23. septembra trenčiansky seniorát nebol zastúpený, preto boli jeho noví predstavení, senior Žigmund Križan a inšpektor dr. Jaroslav Minich, postavení pod obžalobu. V tom čase boli pre tieto príčiny súdení i predstavení nitrianskeho seniorátu na stratu úradov.

Zastupitelia liptovského seniorátu ustanovili sa teraz už na konvent potiského dištriktu vo Veľkej 9. septembra 1895 s protestom, že sa nepripojujú vďačne ku potiskému dištriktu, že sa i naďalej budú zákonnou cestou domáhať uskutočnenia svojich snáh a že sa zákonu podrobujú len z prinútenia.

Ale i odporujúce senioráty odstúpili od pasívnej rezistencie o krátky čas a nové dištrikty pohltili starý preddunajský bez vážnejších následkov. V nitrianskom senioráte vplyvom niektorých kňazov zavládol nový kurz, ktorý spriatelil sa i s tým nezákonným novým stavom, že na nových prešporských dištriktuálnych konventoch už nebolo slobodno po slovensky ani prehovoriť.

Ostali už len autonómiu a práva cirkevných zborov silne kompromitujúce anomálie a perzekúcie.

Baltík bol kňazom cirkvi liptovskosvätomikulášskej, ktorá podľa nového zriadenia prislúchala do tiského dištriktu, teda ani nebýval vo svojom dištrikte. Novohradský a tekovský seniorát jeho nevolil, a tak ani nebol zákonitým biskupom týchto seniorátov. Tak sa mala vec i s biskupom Zelenkom, ktorého nevolil seniorát liptovský a oravský, a tak podľa zákona nesmel tam biskupské funkcie konať. No Zelenka zachoval aspoň vonkajšiu formu a pomohol si tak, že sa z úradu biskupa v tiskom dištrikte poďakoval a dal sa znovu zvoliť; pri novej voľbe hlasoval na neho už i seniorát liptovský a oravský, a tak tu bol zákonitý stav aspoň naoko uvedený. Baltík to neurobil, ale dajúc sa vyvoliť za kňaza do Balážskych Ďarmôt v Novohrade, prešiel do svojho dištriktu v tej domnienke, že urobil zadosť zákonnej forme. V tom istom stave boli i dištriktuálni inšpektori, ale ani títo nedali sa znovu voliť, a predsa úradovali.

Nasledovali nové perzekúcie.

Pavel Čobrda, farár smrečiansky a konsenior liptovský, na školskej skúške v Palúdzke 19. júna 1904, na ktorej bol úradne ako dekan, vyslovil dôrazne svoju nevôľu nad návrhom vtedajšieho ministra kultu Berzeviczyho o vyučovaní maďarčiny v nemaďarských školách. Súdna stolica v Ružomberku odsúdila ho na základe výpovedí dvoch židovských svedkov na trojmesačné väzenie a dvesto korún peňažnej pokuty. Dištriktuálne potiské konzistórium odsúdilo ho k tomu na stratu farárskeho úradu z dôvodov, že vo svojom verejnom a súkromnom účinkovaní stál vždy v službe slovenskej národnostnej idey.

Ján Čaplovič, farár v Kovačici, požiadaný prostredníctvom šestnástich maďarónskych cirkevníkov, aby v cirkvi päťtisíc slovenských duší počítajúcej služby božie i po maďarsky odbavoval, predložil tú prosbu cirkevnému konvetu, či to povolí. Za to ho biskup Šolc z úradu suspendoval.

Ľudovíta Hrdličku, farára v Slovenskom Komlóši, generálne konzistórium odsúdilo v Pešti 14. júna 1908 na zaplatenie tisíc korún pokuty, tamojšieho učiteľa Júliusa Styka na päťsto korún pre ich slovenské zmýšľanie. Seniorálny súd bol ich oboch odsúdil na stratu úradov.

Ľudovíta Englera, farára v Budikovanoch (v Gemeri), gemerský senior Terray suspendoval z úradu, lebo na skúške v Hostišovciach, odbavovanej v kostole, vyslovil sa proti svetskému (maďarskému) spevu.

Jána Kordoša, kantora revúckej cirkvi, tenže senior odvolal z úradu, lebo z cirkevnej knižnice ako knihovník rozdával školským deťom slovenské knihy na čítanie, a kaplána revúckej cirkvi Ferdinanda Kraftu preto, lebo prejavoval slovenské zmýšľanie.

Oprávnená je teda otázka: či v takýchto okolnostiach bola Slovákom čo len kultúrna činnosť možná?

A predsa jej bolo.

Pramene: Národnie noviny od roku 1875; Cirkevné listy; spis Čo sa robí v cirkvi evanjelickej a. v. v Uhorsku?; Mocsáry Lajos: A közmüvelödési egyletek és a nemzetiségi kérdés. Budapest 1886.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.