ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rada by už, rada, štrnásť rokov bola,
aby som chodila s partou do kostola.

Už neverím^[2] dočkať, keď príde nedeľa,
aby videu milú iti do kostola;

pod tou zlatou partou s dlhými stužkámi,
ktoré jej lietajú chrbátom, bokámi.

Pod tou zlatou partou so strieborným klasom,
ktorý sa ligoce na slniečku jasnom.

Diovča, diovča, biely kryštál!
Či by tebe šuhaj pristal.
Tebe šuhaj a mne žena,
soberme sa, duša moja!

Sobrali by sme sa lehce,
ale moje srdce nechce.
Počkaj ešte za pou ruočka,
moja milá frajeruočka.

Diovča, diovča, biela ruža!
Netreba ti ešte muža,
len partičku na hlavičku,
zlatý prsteň na ručičku.

Jakže by ju nemiloval, keď je taká krásna,
sukňa na nej jak na panej, košieľka hodbabná,

a stan^[3] nový damaškový, parta jako blyštek,^[4]
nebanujže, moja milá, že som písau lístek.

Šiel bych do kostola, ale pozde zvonia,
naproti oblokom ružička mi vonia.

Ružička, ružička vonia mi velice,
dajže mi pobozkať tvoje bielo líce.

Šla bych do kostela modliť anjel panský,^[5]
keby sa mi dostal čeľadník farbiarsky.

Išla do kostela modliti sa Bohu,
spadla predo dvermi, zlomila si nohu.

Pôjdem do kostola, sadnem si pod obraz,
pozrem raz na obraz, na milého sto ráz.

Ej veru, frajer muoj, vráťže mi prsteň muoj,
ja by ti vrátila, ale som stratila.

Puojdem do kostola, kľaknem si ku stene,
bodaj ťa Boh strestal za moje prstene!

Pači śe mi šuhaj, co bileho cela,
oblapi, prituli, vola do koscela.

Ešče śe mi pači, co v bilej košuli,
oblapi, poboźka, ku sobe prituli.

Ani sa mi, ani nedeľa nedeje,
keď sa mi muoj milý v kostole nesmeje.

Vtedy sa mi, vtedy, nedeľa bude diať,
keď sa mi muoj milý v kostole bude smiať.

Čože si plakala, až sa kostel triasol?
Bohu sa nemodlil, len som teba pásol.

Ani pre kňaza,
ani pre kázeň
chodím do kostola:
len pre Janíčka,
pre jeho líčka,
aby ho videla.

Videu som ťa, moja milá, v zahrade pri ruži,
keď si si ty utierala bielou šatkou slzy.

A ja som teba videla v tom našom kostole,
keď si pekne, krásne spievau s rektorom na chuore.

Veď som aj ja teba videu, že si nedriemala,
že si na mňa pekne, krásne hore pozerala.

Videu som ťa, moja milá, po kostole iti,
začalo mi moje srdce hodinkámi biti.

Videu som ťa, moja milá, v kostole na kázni,
dobre sa to moje srdce za tebou nezblázni.

Videu som ťa, moja milá, v kostole kľačiaci,
nemohou som Bohu slúžiť na teba hľadiaci.

Keby som tak Bohu slúžiu, ako, milá, tebe,
dávno by bol svätým zostal a kraľoval v nebe.

Námestovský chorus pohubený je už,
pozerala som naň, ale nebudem už.

Pri kostole biely krám,
čo ti, milá, kúpiť mám?
Nekupuj mi oriešky,
nerob zo mňa posmešky!

Ale mi kúp tafaty,^[7]
čo mi bude na šaty,
a z tafatu stužtičky
na tie moje ručičky.

Ľubelskí^[8] mládenci ako v poli kvieťa,
keď idú z kostola, líčka sa im svieťa.

Kohútik jarabý, nechoď do zahrady,
popapreš ľaliju, veru ťa zabijú.

Keď ma i zabijú, však ma pochovajú
do toho kostola, kde panny sedajú.

Podľa tej stolice, kde leží tisíce
panien i mládencov, rozkošných šuhajcov.

Ta ma, Bože, ta ma, to je moja sláva,
kde je mnoho panien, až na veky amen.

A nasejte na mňa ľalije, šalvije,
kto puojde popri mne, každý si odtrhne.

Tu leží Janíček, švárny šuhajíček,
čo umreu pre dievča, pre švárno frajerča.

Milá moja, milá, ty zlá posluchačka,
kde ti je, kde ti je tá dnešnia voňačka?

Tá pekná voňačka, čos v kostole mala,
čo ti po stoliciach z rúk do rúk behala.

A keď prišla na chuor, i ja som ju dostau,
keď som sa navoňau, potom som ju bozkau.

Ťažko mi je, ťažko, prevelice ťažko,
že sa rozchádzame od seba ďaleko.

Ťažko-li je tebe, ale mne je dvakrát,
ale ja to nedám ani na sebe znať.

Nebanujem teba, ale sama seba,
že som pozerala v kostole na teba.

Nebanujem teba, ale sama seba,
že som sedávala darmo vedľa teba.