ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mariška! Nepolievaj chodníčky!
Príde k tebe milý tvoj,
zamaže si čižmičky.

Johanka! Po čom u vás pohánka?
Jedno zrnce za zlatý.
Dajže sa mi bozkati.

Zuzička! Po čom u vás ružička?
Jedno pierce za zlatý.
Ja ťa musím bozkati.

Fialka! Tá červená fialka!
Nenazdaj sa, muoj milý,
že som ti ja frajerka.

Tulipán! Ten červený tulipán!
Nenazdaj sa, muoj milý,
že ty budeš mladý pán.

Rozmarín! Ten zelený rozmarín!
Jaj, milá, duša moja,
doňho sa ti zavalím.

Ružička! Tá červená ružička!
Bozkajme si, muoj milý,
naše červené líčka.

Siala by som kvieťa, zamrzla mi zem,
nedošli mi šefraníci,^[84] mať ho nebudem.

Mala som iti
kvieťa saditi,
ale som zmeškala.
Mali mi príti
horňozemani,
mešťana som dostala.

Ja na vršku bývam, ja kvety predávam,
nechcú mi ich brati, že po mále dávam.

Dievča, dievča, čo tuto máš?
Ružu, ružu! Komu ju dáš?

Tebe, tebe, šuhajíčku,
našla som ju pri chodníčku.

Kvitne ruža, kvitne, veď aj moja bude,
príde taký šuhaj, čo ju trhať bude.

Daj ma, matko moja, keď ti ma pýtajú,
keď ružička kvitne, vtedy ju trhajú.

Ruža som ja, ruža, počím nemám muža,
až budem mať muža, spadne so mňa ruža.

Kvietok som ja, kvietok, počím nemám dietok,
až budem mať dietky, spadnú so mňa kvietky.

Povedzže mi, milá,
či mi je sloboda?
Videl sem ružičku
krásne rozvinutú,
mám-li ju odtrhnúť,
do pera uviti,
za klobúk položiť?

Netrhaj ružičku,
odtnú ti ručičku,
tú ručičku pravú!
Netrhaj ju ty sám,
radnej sa opýtaj,
dovolenia pýtaj
od mojej mamičky!

Vtedy je čas, milá,
ružičku trhati,
keď kvitne a vonia.
Nechcem ja ju potom
do pera uviti
ani ju nositi,
keď raz dolu spadne.

Pichlavý trníčku,
uhni se trošičku,

bych mohel pár rúží
bez šrámu^[87] na kúži

otrhnút Helence,
mé krásné milence.

Dostanem za každú
rúžičku rozmladú

od krásné milenky
dve neb tri hubenky.

Za to te chci hlídat,
denne te polívat,

bys neschnul bez dežde,
ale kvetnul ješte,

jen uhni trošičku,
pichlavý trníčku.

Keď som prišou k milej, ona ticho spala
a ja som ju bozkau, žeby hore vstala.

Ona potom vstala, sadla na lavičku,
pýtau som si od nej červenú ružičku.

Dosti som, milý muoj, tých frajerov mala,
predsa som žiadnemu ružičku nedala.

Ani tebe, milý, ani tebe nedám,
čo by si ty prišou sedemnásť razy k nám.

Červená ružička, proč se nerozvíjáš?
Pre teba, duša má, že k nám nechodíváš.

Ked bych ja k vám chodil, ešte bys plakala,
červeným ručníkom oči utírala.

Prečo bych plakala, ked ma ništ nebolí,
milovali sme sa jako dva holuby.

Jako dva holuby, jako dve hrdličky,
nedávaj, moj milý, falešnej hubičky.

Falešné hubičky, falešná tvá láska,
nebudem ti verit, až bude ohláška.

Až bude ohláška v veselském^[89] kostele,
potom budem ríkat tvému bratru: švagre!

Ej, ruža ružová, však lindovú^[90] vuoňu má!
Aký je to, Bože, žiaľ, keď sa s milým rozhnevá.

Pri Šaštíne^[91] na doline
leží šuhaj v rozmaríne,
leží on tam zabitý,
rozmarínom prikrytý.

Prišla k nemu jeho milá,
doniesla mu rozmarína:
Tu máš, Janík, Janečku,
z rozmarína voňačku!

Keď ho milá prikrývala,
tri slová mu povedala:
Tu máš, milý, voňačku,
na každý deň ružičku!

Zvoňte, zvony, na vše strany,
už je milý pochovaný,
už mňa mrzí celý svet,
odpadou mi z ruže kvet.

Keď sa rozlučuješ, urobže si k vuoli,
ešte pre mňa rastie biela ruža v poli.

Keď pre teba ruža a pre mňa tulipán,
ešte ja, má milá, ešte ja prídem k vám.

Premileny ruži kvet,
ozdaj ty śe bereš het?

Premilená lelija,
tam ty pojdzeš, dze i ja.

Matko má milá,
ja som tvoj dcéra,
ja k tebe priletím
do tvoj zahradky
na onie hriadky,
na bielu ľaľuju.

Hory, hory, hory sú,
pod horami vrške sú,
pod vrškami ľalia,
čo ju milá sadila.

Sadila ju cez týždeň,
zaplakala každý deň,
tú ľaliu trhala,
na milého lúčala.

Milý, milý falšuješ,
cudzie ženy miluješ,
cudzie ženy také sú,
do hanby ťa donesú.

Vale po pátýkrát, liliový kvítku,
který dáváš vúni mému srdci sladkú.

Vale po šestýkrát, stokraso^[96] červená,
nemáš ozdobovat víc dúm svého pána.

Ej, jaj, co ta maš, co ta maš,
čo fartuškom^[98] prikryvaš?

Rozmariju, leliju,
pridz šuhaju, dam ci ju.

Dolu nižným koncom rozmarínček tenie,^[99]
dívajte sa, chlapci, jako sa zelenie.

Červený klinčok, fijaluočka,
moja uprimná frajeruočka,
odpadla si mi od srdiečka,
jako ľalia od slniečka.

Anička, Anička, sivá holubička,
už ti nevoňajú rozmarínom líčka.

Trebárs by si bola fialový koreň,
predsa bys nebola iným pannám roveň.

Kvitniže mi, kvitni, moja fijaluočka,
veď už viac nebudeš krome toho ruočka.

Kvitniže mi, kvitni, rozmarín zelený,
veď už viac nebudeš krome tej jeseni.

To moje srdiečko len tak vo mne vädne,
ako fialuočka, keď jej koreň pohne.

Keď mi na um sídu šuhajove reči,
slzy zalievajú moje sivé oči.

Na zelenej pažiti fialka prekvitá,
a tá moja frajerka chodí jak zabitá.

Červená, modrá fiala,
kde si ju, milá, trhala?

Trhala sem ju v zahradce,
zabolelo ma mé srdce.

Čo by ťa srdce bolelo,
však máš frajera iného.

Johanka má,
čekajže ma,
čekaj ma do jari,
vykvitnú fialy, budeš ty má.

Nečekala,
len trhala,
fialu červenú,
fialu zelenú
vytrhala.

Chodila po poli,
trhala topolí:
Čo mi po topolí,
keď ma hlávka bolí!

Chodila po jarku,
trhala fialku:
Čo mi po fialce,
keď ma šuhaj nechce.

Konča domu zahradečka,
v nej prekvitá fialečka.

Ej, ktože ju trhať bude,
keď nám ju Anča nebude?

Jesto, jesto mladšia sestra,
ale ešte nedorástla.

Klince, klince, biele klince,
netreba ste mi do vence.

Muožete už žltým kvitnúť,
už musím od vás odvyknúť.

Muožete už i s ružičkou,
už ja budem nevestičkou.

Muožete už i s fialkou,
už nebudem viacej diovkou.

Ej, klinčok, klinčok, fialuočka,
moja uprimná frajeruočka,
odpadla si mi od srdiečka,
jako tá štiepka^[103] od jabĺčka.

Janíček, Janíček, voňavý hrebíček,
veď si mi vonievau, keď si k nám chodievau.

Ani nevoňajú tak plné hrebíčky,
jako mne voňajú mej milej očičky.

Ani tak nevonia fialenka hustá,
jako mne voňajú mojej milej ústa!

Ani tak nevonia majeránek v poli,
jako mne voňajú mojej milej nohy.

Zakvitla v mém srdci pekná karafija,^[104]
za kterú ja nikdy nemávam pokoja.

Červená fialka sedem razy kvitla,
jakže si, má milá, odo mňa odvykla.

Belastý ľadníčok sedem razy kvitneš,
jakože, moj milý, odo mňa odvykneš?

Trebárs mi narastie pod oblok pŕhľava,
veru ju nezmätú tí naši šuhaja.

Trebárs mi narastie pod oblok ľadníčok,
veru ho nezmätie^[106] ten krásny Janíčok.

Janíčok, Janíčok, voňavý ľadníčok,
kto ťa bude voňať, nebude banovať.

Hora je to, hora,
keby bola moja,
dala by ju sťati,
majerán nasiati.

Majerán pre vdovcov,
klince pre mládencov,
fialku pre dievky,
ruže pre frajerky.

Majerán som siala a klince mi vyšly,
vdovca som čekala, mládenci mi prišli.

Čože ste vy prišli, vy mládenci pyšní?
Ninto tu dievčatka podľa vašej mysli.

Majerán, majerán, zelený majerán,
rada ja, šuhajko, za tebou pozerám.

Majerán, majerán, veru ťa vytrhám,
načos mi v zahrade, keď frajera nemám.

Majerán, majerán s širokými listy,
povedzže, šuhajko, či mi budeš istý?

Majerán, majerán širokého listu,
nepuojdem na vojnu, mám frajerku istú.

Pri haličskej^[110] ceste majeránik rastie,
kto chce diovča dostať, materi sa proste!

Materi sa proste, mamce víno noste,
to moja mať ľúbi, tak vám diovča sľúbi.

Tam dole na dole, pri Červenom zámku,
pasie šuhaj kone v kvetnom majoránku.

Pasie ich on, pasie, až sa všecok trasie,
ktože mu dobrú noc odo mňa zanesie?

Tá moja mamička majeránik pleje,
čo jedon opleje, slzami zaleje.

Prečo ho, mať moja, slzami polievaš?
Pre teba, diovčatko, že sa ponevieraš.

S jednej strany tulipánik, s druhej majerán,
a v prostredku muoj najmilší jako mladý pán.

Čo po tebe, tulipáne, že pekne kvitneš?
Čo po tebe, muoj najmilší, keď ma nevezmeš?

Čo po tebe, majoráne, že pekne voniaš?
Čo po tebe, muoj najmilší, keď ma zanecháš.

Pán, pán, mladý pán!
Kde podeli tulipán,
čo som im ja dala?

Keď som išel na koni,
upadol mi do vody,
voda mi ho vzala.

Mala som, mala som tulipán za pásom,
ale mi ho vzala z kaštieľa kišasoň.^[111]

Vtedy ja, má milá, vtedy ja prídem k vám,
keď na vašom stole vykvitne tulipán.

A pri tulipáne pekná pivonija,
vtedy ty, má milá, budeš žena moja.

Ach, prekvitá, zakvitá pivonija ruža,
nedajže mi, milý Bože, mrchavýho muža.

Radnejže ma ta vezmi v tom mojem panenství,
ako by si mi mau dati mrcha stav manželský.

Vtedy ja, šuhajko, vtedy budem tvoja,
keď na našom stole vykvitne povoja.^[112]

Pošol moj milenky dolu na komendu,^[114]
obecal mi prinesc na vinok levendu.^[115]

Levendu obecal, rozmariju nese,
co mi ju nasbiral v poľananskom^[116] lese.

Poleju, poleju, zelený poleju,
keď na teba pozrem, slzy ma zalejú.

Darmo som ťa, darmo, v zahrade sadila,
ešte ani jedno pierko som nevila.

Polejem ulice zeleným polejom,
ta ja zavandrujem za mojím frajerom.

Sedela som, nespala som,
bazališku^[117] trhala som.

Trhala som ju v štepnici,
prišli ko mne tri mládenci;

jeden večší, druhý menší,
a tretí bou najmilejší.

Bou on šuhaj černooký,
nemuožem ho zabudnúti,

ani ho ja nezabudnem,
dokuľkoľvek živá budem.

Vykvitla mi tubiróžna^[118] sedem ratolestí,
frajerka ma zanechala, Buoh ma neopustí.

Na budínskom moste tubirozna rastie,
keď ja tadeľ puojdem, polievať ju budem.

Ak sa zazelenie, vydávať sa budem,
a ak ona vyschne, starou dievkou budem.

Na brezňanskom moste gombalia^[119] roste,
ak ju nepoleje, veru ona vyschne.

Budem ráno vstávať, budem ju polievať,
keď sa zozelená, bude moja žena.

Ruža som ja, ruža, ruža, konvalia,
obráti sa za mnou celá kompánia.^[120]

Ožina, ožina, zelená ožina,
veď už oženila Protivková syna.

Boleráz, boleráz, zelený boleráz,^[123]
nechoď, šuhaj, ďalej, len tu nocuj u nás!

Dolina, dolina, jest na nej zelina,
jedna dobrá myseľ,^[124] druhá ďatelina.

Dolina, dolina, na doline bučník,
vyšíva diovčatko šuhajkovi ručník.

Išla na dolinu,
trhala zelinu,
i tú dobrú myseľ,
žeby šuhaj prišel.

Našla som korčeky,^[125] idem sa podívať,
ako bude ten rok obilia podsýpať.

Za našima humny slepá makovica,
nechoďte k nám, chlapci, už som oddanica.

Nevädza, nevädza, šuhaj dievča zvádza,
nedaj sa mu zviesti, radšej ho opusti.

Červenuo, bielo oreší,
ktože mé srdce poteší?
Zarmútil mi ho ledakto,
potešil by ho, nemá kto.

Trhala fialku mesto kolociera,^[127]
pustila šuhajka mesto oficiera.

„Nemuožem spať v noci!“ pýtala sa brata.
Choď, sestro, do poľa, natrhaj si spáča!^[128]

„Nemuožem jesť dobre!“ pýtala sa sestry.
Choď, sestro, do poľa, natrhaj si dúšky!^[129]

„Hlavička ma bolí!“ pýtala sa otca.
Choď, dcérko, do poľa, natrhaj si čistca!^[130]

„Srdiečko ma kole!“ pýtala sa matky.
Ach, dcérko, dcérečko, to bude od lásky!

Nezapomeň na mňa, nezapomeň na mňa,
rozmarín zelený a dúška voňavá.

Na hore rastie netata,^[132]
neboj sa, mladucha, deťata!

Na hore rastie rojovník,^[133]
hotuj si, mladucha, povojník!^[134]

Na hore rastú liesočky,
hotuj si, mladucha, plienočky!

Na hore rastie to i to,
hotuj si, mladucha, koryto!

Ej, parobci, parobci,
co hledate po noci?
My hledáme to i to,
i koryto, i sito.

Korytočko z javora,
pelušočky^[136] z faťola,
povojničok z pantlička
na bileho Janička.

Išlo diovča na štrbák,^[137]
uhryzou hu v nohu rak.

Išlo pánom na radu,
čo má robiť na ranu?

Petržlenček, boriovča,
to je dobruo pre diovča.

Či je to dzevčina v korune?
Ach, už jej sloboda zahyne!

Zeleny veneček uplyne,
a všecka veselosc pomine.

Nebudzeš zahradku hlidala,
kdze śe ci fialka rodzila,

ale śi nasadziš gruličky,^[139]
to už budo tvojo kvietečky.

A na druhu hriadku petrušky,^[140]
nahotuj si, dzevče, pelušky;

a na trecu hriadku rojovnik,
ku peluškom treba povojnik.

Pod obločkom zahradka,
v tej zahrade šalatka,
milujmeže se, milá,
kázala se nám matka.

Orgován, orgován, belasý orgován,
príďže ty, šuhajko, príďže v sobotu k nám!

V sobotu, v nedeľu, príďže na vohľady,
veď ťa my, šuhajko, máme veľmi rady.

Má milá, bola bys
červená jako rys,
kebys bola nechodila
s mládenci na cypriš.

Ja som to nebola,
než to bola iná,
než to bola kamarátka,
čo ma prezradila.

Čože je to za zelina? Zimozelen?
Čože je to za diovčatko, čo ja beriem?

Čože je to za zelina? Božie drevce?^[142]
Čože je to za šuhajka, čo ma nechce?

Zaspievaj, kohútku, na božiedrevine,
čo mi má Pánboh dať, už ma to neminie.

Ej, javor, javor zelený,
čos taký smutný v jeseni?

Jakže ja nemám smutný byť,
keď so mňa spadol kvet i list.

Javorová chvojka, vynesže ma vonka!
Veď ťa ja vynesiem, dá Pán Boh na jeseň.

Obrodily hrušky pod horámi,
poďmeže my na ne s košíčkami.
Ak nebudú padať,
budeme ich ráňať
paličkami.

Obrodily trnky na záhumní,
poďme, milá, na ne popoludní,
ak nebudú padať,
budeme ich lámať
s konárami.

Limbora, limbora, zelena limbora!^[144]
Padajo orešky do našeho dvora.

Kemuže ty, dzievče, te orešky sbieraš?
Cebe to, kochanku,^[145] kedz ty pridzeš do nas.

Za našou zahradou kvitne brest,
kto mojho milého videu dnes?

Kto mi ho videu, nech poví,
hneď mne hlavička odbolí.

Taradín, taradín, zelený taradín,^[146]
veru ti, šuhajko, k nám chodiť neradím.