ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kedyže ti Trnovčané^[28] prijdú?
Donesú nám na životky trybu.^[29]
Pojdeme ich na ulicu čakať,
budú sa nám životčeky jasať.

Ešte by to všetko bolo málo,
donesú nám to srdiečko stálo,
donesú nám čierneho damašku,
tým Liptákom na veľkú prekážku.

Išla Anička ráno do chrámu,
mala životok zo zlatohlavu.

Išla Anička hrať sa s diovkami,
mala letničku^[30] bielu s kvietkami.

Išla Anička večer na tanec,
mala na hlave zelený venec.

Tadana, tadana, sukňa otrhaná,
a šatka kúpená za konopnuo semä.

Nechoď ty, diovča, do šiaša,^[31]
tam ti sukničku opráša!
Čože by mi ju prášili,
keď hu v Trnave ušili.

Išlo dzivče dolu lučkami,
sukeň na nem s bombulečkami.

Ne muj ocec mne to kupoval,
muj milenky mne to daroval.

Ale ja jej nenosila,
len do lady^[33] položila.

Až tedy ju nosic budu,
jak ce, šuhaj, ľubic budu.

Zvrtniže sa sedem ráz,
či široký kinteš^[35] máš.

A tam dolu pri studience,
počkajže ma, švárno dievče:
nech sa trochu poľúbime,
všetkým žiaľu narobíme.

Cez jaroček preskočila,
farbaničku^[36] zamočila:
Nič to preto, nič, Anička,
vyperie sa farbanička!

Spadlo s višne
diovča pyšné,
rozdrapilo kasaničku,^[37]
zašili sme.

Keď si ty zemianka, nechoď za sedliaka,
nebude ti svedčiť sukňa majzalienka.^[38]

Ešte som nebola v materinom drieku,
už sa mi stareli chlapci na mentieku.

Ja som krajšia ako ty,
mám kožušok vyšitý.
Ktože ti ho vyšíval,
keď som doma nebýval?

Vyšívali krajčíri,
starodávni frajeri,
vyšívali s hodbávom
tí vacovskí^[39] kušniari.^[40]

Na rováš, mamičko, na rováš!^[42]
Komu to dievčatko vychováš?
Tebe to, Ďuríčko, tebe to,
ak Pánboh dá zdravia na leto.

Na leto, na leto horúce,
budem sa prechádzať po lúce;
po lúce, po lúčce zelenej,
pri studni, studničce studenej.

Krajšia som, Ďuríčko, ako ty,
lebo mám záponu^[43] z tafaty.
Keď ty máš záponu z tafaty,
a ja mám vo vačku dukáty.

Eva Podhorovie hrdo ručník nosí,
Adam Samuhľovie prosiť sa jej musí.

Nepros sa, Adamko, či ťa čerti po nej,
veď sa ona nazdá, že niet krajšej od nej.

Len vonka vyjdeme, hned krajšú najdeme,
za našou zahradkou, s vyšívanou šatkou.

Keby vedel, která je,
kúpil by jej korale;
koraličky, korale,
za tri tvrdé toliare.

Eva Podhorovie šikov^[44] si nabrala,
žeby ju Gejduľa za nevestu vzala.

Hora, hora, večernice,
milujže ma, moje srdce.
Ako by ťa nemilovau,
keď ťa maliar vymaľovau.

Maliari ťa maľovali,
gombári ťa šnurovali,
poďže za mňa, za gombára,
keď si taká šnurovaná.^[45]

Išlo devče k spovídání,
malo pekné šnurování,
a pán pater se jí ptal,
že kdo ji tak šnuroval?

Ona na to povídala,
že se sama šnurovala,
a on se jí predce ptal,
že kdo ji tak šnuroval?

Pane patre, čo se ptáte,
na panenky pozor dáte?
Kdo mne verne miloval,
ten mne ráno šnuroval.

Bodajže ti kat oči vylúpiu,
akú si mi šnurovačku kúpiu:
len som sa raz po izbici prešla,
hnedky na mne šnurovačka tresla.

Dzivčata kladzanske^[47] boly by paničky,
keby nenosily ne rukach pantličky.^[48]

A ktora to, ktora, napred započala?
To Iľka Vargova, bodaj ďabla mala.

A ktora to, ktora, tak paradu reže,
Iľka Śirakove, bo jej Mišo kaže.

Nestaraj śe o frajerku, Janičku,
len jej ty kup štyri rify^[50] pantličku.

Štyri rify i pol rifa i štvartku,
budzeš ty mac frajerečku do štvartku.

Plakala má milá perúci šaty,
vzali jej masári prstenček zlatý.

Neplač ty, milenko, ej, poď ty s nami,
však sme my masári dosť hodní páni.

Čože by som ja tam s vami robila,
s nožičky na nuožku sa prechodila?

Ja čistá, poctivá, chcem sa vydati,
vráťte mi, masári, muoj prsteň zlatý.

Dau som jej ja na čižmičky, dau som jej na obe,
žeby bosá nechodila pri mojej chudobe.

Má Mariška žlté čižmy, má Mariška fáteľ,^[51]
čo Marišku čerti vezmú, miluje hu p —.^[52]

Rada pijem, rada jem,
rada sa i cifrujem.
Rada robím, rada hrám,
rada dojné kravy mám.

Keď si kravy podojím,
potom sa spať uložím,
keď si stužiek naviažem,
na šuhajka odkážem:

Prindi, šuhaj, prindi k nám,
neni doma pani, pán,
sama som ja v posteli,
snáď by sme sa zmestili.

Ani je kalina nie taká červená,
ako moja milá, keď je pripravená.

Čo mi je po tebe, po tvojej ozdobe?
Ty nerada robíš a ja pohotove.

Keby, diovča, nie té šaty,
nebolo by večšej špaty;
ale že ťa šaty krásia,
za tebou sa chlapci vláčia.

Bola by ja, bola, keby nerobila,
ale musím robiť, uváľaná chodiť.

Veď je naša veža pekne maľovaná,
akože ja prejdem pod ňou zaváľaná.