ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Perá pre mládencov, voňačky pre diovky,
pero za klobúčik, voňačku do ruky.

Sobota mi prišla, ja som nevedela,
muoj frajer uprimný zostane bez pera.

Čože si robila v tej hore zelenej?
Perečko som vila z ružičky červenej!

Vila pierko, vila, na cínovej miski,
žeby ju ľúbili tovarišia mlynskí.

Vila pierko, vila, dala furmanovi,
narobila žiaľu svojmu frajerovi.

Na dedinských lúkách dau mi milý dukát,
a ja jemu pero, žeby bola jeho.

Pero som mu dala, bolo to perečko!
Navrchu zlatá chysť,^[63] v prostriedku srdiečko.

Rozmarín zelený na obidva kraje,
kdeže je ten šuhaj, čo mi dobre praje?

Načo si mi, milá, to perečko dala,
keď ti biela ruža z neho vypadala?

Biela vypadala, červená uvädla,
veru si mi, milá, od srdca odpadla.

Od srdca, od srdca, od tej dobrej vuole,
ako to jabĺčko od sladkej jablone.

Pri vode na brode, tam sa Janko smeje,
ovce, kozy pasie, perko sa mu trasie.

Perečko rozmarín, ako ťa rád nosím,
frajerečka moja, zanechať ťa musím.

Hory, hory, hory sú,
pod horami búčky sú,
a pod búčky ľalija,
trhala ju má milá.

Keď ju ona trhala,
na šuhajka volala:
Poďže, šuhaj, poďže sem,
uvijem ti perko z nej!

Akožes ma poznala,
keďs ma menom zazvala?
Po tom vranom koníčku,
po falešnom srdiečku!

Máš ty, diovča, máš majerán.
Veru, šuhaj, veru nemám.

Keď ho nemáš, hľadajže ho,
uviže mi pierko z neho.

Nad potokom rokyta
bielym kvetom zakvitá,
išol šuhaj podľa nej,
odtrhol si pierko z nej.

A to pierko voňacie
vilo diovča voľačie.
Kde ho vilo? Tam dole,
v tej tisovskej doline.

Tečie voda, tečie, do Dunaja skokom,
nebanuj, má milá, že som už vojakom.

Dala som mu, dala, koníčka vraného,
abych ho poznala jak mého milého.

Dala som mu, dala, s červeným cafragom,^[65]
abych ho poznala nad všeckým šaragom.^[66]

Dala som mu, dala, ručníček červený,
abych ho poznala pri maširovaní.

Dala som mu, dala, perečko štrosové,^[67]
abych ho poznala pred i po zástave.

Dala som mu, dala, červený tulipán,
abych ho poznala, keď bude kapitán.

Dala som mu, dala, bielu konvaliju,
abych ho poznala, keď ho tam zabijú.

Zďaleka ty poznáš mojeho frajera,
nosí za klobúkom tri trusové^[69] perá.

Ešte ďalej poznáš moju frajerečku,
zakvitá, prekvitá plnú fijalečkú.

Mal som sedem peňazí,
schoval som ich do raži.

Tri som prepiu, štyri mám,
kúpim si ja za ne krám.

V tom krámečku perečko,
mojej milej srdiečko.

Prišou Harala, žeby mu dala
perko zelenuo za pou toliara.

Už ten Harala to perko nosí,
čo som mu dala za petnásť groší.

Ondrejko, Ondrejko, kde si bou za toľko,
že ti ta uvädlo z rozmarínu perko.

Na vohľady prišiou, novuo pero prosiu,
staruo za klobúkom celý týždeň nosiu.

Paterko, paterko, kde je tvoje perko?
V oltáre, v oltáre, v tom zlatom poháre.

Hore dolinámi čierna líška beží,
kdeže muoj milenký na kvartieli leží?

Kdeže by mi ležau, na trenčianskom moste,
pošlem mu perečko od ryby na chvoste.

Nejedna rybička cez ten mostek prešla,
ale som nevideu, žeby pierko niesla.

Sama sa, muoj milý, na sebe čudujem,
že ťa už tak verne jak prú nemilujem.

Už je tretí týždeň, aj tretia nedieľka,
ako som ti, šuhaj, neuvila pierka.

Už je sedem týždňov, aj sedem nedelí,
ako sme, šuhajko, spolu nesedeli.

Už sedem minulo, ešte sedem minie,
dokeľ ty, šuhajko, budeš sedieť pri mne.

Ani som neplakal, málo som banoval,
že moju frajerku druhý zamiloval.

Čože ja mám ku nej nadarmo choditi,
keď ona má na mne bárs bridko^[70] hledeti.

Frajera si mala bárs veľmi dobrého,
už si vyskočila ze srdce mojého.

Prvního frajera, keď si ho dostaneš,
ten te tak miluje, jako jen sama chceš.

Ale se to treba vše prvního trímať,^[71]
a druhým netreba perečká posielať.

Mne si zanechala, ja nič nebanujem,
za tvoje perečko ja tobe dekujem.

Dekujem ja tobe za lásku za tvoju,
že si mi dávala perečko v nedeľu.

Len to dosť namálo tá láska trvala,
ty si sobe hnedky druhého hledala.

Zavírám písničku, naučte se, panny,
aby ste si jedna z druhej príklad braly.

Že je to ne pekne dvú frajerú trímať,
a potom frajerku majú oba nechať.

Bystrické paničky, držte si poctivosť,
jako si trávička drží svú zelenosť.

Čihy, kone, čihy, škoda ma potkala,
mau som jedno perko, voda mi ho vzala.

Pojdem do kláštora, opýtam sa mnícha,
či mi ho navráti tá vodička tichá.

Dala som mu prsteň, samo číre zlato,
len mi srdce raní na pamiatku za to.

Dala som mu pero na Zelený štvrtok,
predsa ma zanechau na veliký smútok.

Na Veliký piatok tri razy prisahau,
tá duša falešná, predsa ma zanechau.

Zanechal ma milý a ja nebanujem,
ešte mu ja za to perečko uvijem.

Perečko uvila z tŕnia a žíhlavy:
Polož si ho, milý, trebárs navrch hlavy.

Keby si bul, šuhajičku, spravedlivy,
dala by som ci pierečko z rozmariji.
Ale ci ho nedam,
bo zakazal pleban,^[74]
lem z pokrivy.^[75]
I pan organista
zapisal do lista,
lem z pokrivy.

Mohou si sa neženiť,
mohlo tebe dobre byť,
mohous perko nosievať,
na zálety chodievať.

Zatoč sa, Janíčku, na vranom koníčku,
zatoč sa, Janíčku, dám ti ja voničku.

Voničku mu dala, vršky oblámala,
poznaj, Janko, poznaj, že je láska malá.

Hora, hora, biely les,
nevideu som milej dnes,
kto ju videu, povedzte,
moje srdce potešte.

Videu som ju pri jarku,
keď trhala fialku,
fialečku, fialku,
milenkému bukrétku.

Laclavskí^[77] mládenci strojili mať tanec,
ale sa zabožil z nich jedon mládenec,
že tuto v Laclavej neni panny pre nás,
to sme my slyšali, neni tak dlhý čas.

Nač by sme v Laclavej my tanec robili,
však tu nemá milú ani jedon milý,
musíme sa tedy ďálej odberati,
a laclavské panny iným zanechati.

Ach, Bože, Bože náš, čože sme prehraly,
mládenci laclavskí, keď ste nás nechali?
Keby sme sa mohly s vami skamarátiť,
ver by sme vám daly bukréty pozlátiť.

Jak ja išol od frajerky v noci,
zastali mi prisažnici^[79] v oči,
zastali mi na cisarsku drahu,^[80]
že ja nemam frajerečku stalu.

Kedz ja nemam frajerečku stalu,
ale ja mam pokretečku^[81] šaru,^[82]
co mi mila včera večer dala,
bych ja pri nej pośedzel do rana.