ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po prevzatí majetku a ustanovení Kulifaja za úradníka, prepustil Nemec Sertésa zo služby a sám šiel do Saska usporiadať svoje veci.

To bolo Kulifajovo šťastie. Mohol sa vyliečiť nezbadane z ošklivej nemoci, ktorú si utŕžil v Pešti, keď zo samej radosti oddal sa neviestkárskym rozkošiam.

Práve v čase liečenia dostal zprávu z Horniakov, že Prušiak, ktorý kúpil jeho majetok, našiel tam kamenné uhlie a otvára baňu, z ktorej si sľubuje aspoň štyritisíc zlatých ročných dôchodkov.

„No ten vedel, čo kupuje, ale ja som nevedel, čo mám,“ škrabal sa za uchom závisťou trápený Kulifaj.

Potom prišiel list z Hamburgu na Sertésa. Tohoto mal Kulifaj v podozrení, že snuval s uprchnutým togátom. Odhodlal sa teda otvoriť s maďarskou úprimnosťou list, ktorý mu prišiel do ruky.

A, hľa, čo sa tam dočítal! „Predal som Kökéň za 80.000 zlatých. Slovák mi vyplatil 40.000, zostal dlžen toľko. Tieto si pýtaj od neho ty a budeš mať pravú polovicu, ako som ti prisľúbil. Z toho vidíš, že som slovo poctive dodržal.“

S týmto dôkazom pohnal Kulifaj Sertésa pred súd a dal mu nemilosrdne odňať i ostatné háby, načo tento vstúpil do počtu zbojníkov.

S Kulifajom sa stala veliká premena, s dvoch ohľadov.

Po prvé, odstúpil od beťárskej zásady bezženstva a vzal si tú paničku, s ktorou bol urobil známosť na dostavníku. Jej spoluútrpnosť získala jeho srdce a odporúčala sa i zámožnosťou. Dostal s ňou pekný groš a čo nadovšetko, dobrú gazdinú.

Potom sa vcele vyhojil zo svojej maďarónskej streštenosti. Donútila ho na to verejná mienka, lebo akokoľvek osvedčoval svoje maďarstvo, platil predsa len za Slováka. Nikto ho nenazval ináč ako slovenským úradníkom. Z toho sa presvedčil, že národnosť nikto ľubovoľne sám si dať nemôže, ale ona že riadi sa podľa väčšiny obyvateľstva, kde sa kto narodil, že teda sám seba potupuje, kto znevažuje, hanobí národ ten, medzi ktorým prišiel na svet a vyrástol. I videl teraz, bývajúc medzi Maďarmi, veci v inakšom svetle. Čo predtým nazýval hrdinstvom, to teraz rád menoval zbojstvom. V čom videl šľachetnú hrdosť, to pokrstil menom nestydatosti. Nebolo potom viac počuť z jeho úst škodoradostných šprihanín na Slovákov. Ba chválil ich krotkú povahu, šetrenie cudzieho majetku i života.

Pánovi slúžil verne, lebo mal dostatočnú odmenu a vedel oceniť vernosť z vlastnej skúsenosti. Opatroval všetko s takou usilovnosťou, ako čoby majetok bol býval jeho.