ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Môžeme si predstaviť, s akou dychtivosťou vyzeral na oba boky, z okienok pouzavieraného dostavníka, keď mu povedali, že tu sa počína chotár kökénsky, čistý majetok bohatého Kökéniho, vyjmúc čiastku, vyrezanú podľa urbára sedliakom.

A s rozkošou spočívalo jeho oko na všetkom, čo videl na tejto požehnanej rovine na pravom brehu Dunaja a na vŕškoch, lemujúcich ju od západu. Tu úrody ako brehy; tam tmavá zeleň rozsiahlych vinohradov a neprehľadných dúbrav. Trepotalo mu srdce pri pomyslení, že to bude všetko jeho a klaňal sa svojmu rozumu, že zapľul na prekliate Kulifajovce.

S radosťou zazrel i dedinu Kökéň, jej pravidelnú dlhú ulicu s poriadne stavanými domami, s pekne opravenými dvormi, záhradkami, studňami s váhou, s bocianmi, klepotajúcimi na strechách z rákosia.

„Tu prebýva zámožnosť a blahobyt,“ ozval sa k spoločníkom s cesty, srovnávajúc to s ošarpanými Kulifajovcami, rozstratenými po debrách.

Srovnával i hrdé postavy fúzatých Maďarov so skľúčenými postavami ubiedených Slovákov. Na to ale nepomyslel, že slovenský ľud, tlačený tvrdou rukou macošskej prírody, skľúčily tisícročné pohromy, o národnú hrdosť pripravily nesvojské školy a vrchnosti a konečne odmužili takí lajdáci ako on. Odpľul, ako by do očú bol chcel napľuvať dákemu ožralému, v handrách sa na spôsob červa kriviacemu negibovi. Oproti tomu, keby sa nebol hanbil, bol by vyskočil z voza objímať tie podkasané maďarské nevesty, ktoré videl nosiť vo vedrách vodu.

Ľúbil sa mu i chrám vprostriedku dediny, aj fara a škola. Lebo všetko, to vyzeralo úhľadne, bolo murované, čisto obielené, škridlicou kryté. Tu zase si nespomenul, že on na také veci nikdy haliera nedal a že to vlastne i za zbytočné drží.

Pri chráme vyskočil z dostavníka. Teraz si mohol pohodlne pozrieť svoje budúce bydlište. A tu sa ešte len potešil, tu! Lebo ten pohľad bol utešený! Kaštieľ ako dáky zámok, budoviská všetky nové, pod škridlicou, dvor priestranný, záhrada veličizná, v najlepšom stave.

Úradník ho prijal so zvláštnou prívetivosťou a ochotou, povodil po všetkých miestnostiach, povozil po celom chotári, poukazoval mu vinohrady, veličizné tably pšenice, žita, prosa, kukurice, priestranné lúky, kŕdle oviec, svíň, kráv, volov, žrebcov a chválil všetko ešte viac, ako sa už chválilo samo. Bol to ten Sertés, ktorého už z Pešti známe.

Po ohliadnutí toľkého blaha ponáhľa sa objať ho skutočne. Letel hneď na druhý deň nazpät do Pešti.

Pri odchode porúčal sa úradník do lásky novému pánovi a Kulifaj ho uisťoval o svojej blahosklonnosti. Hej, keby bolo možno bývalo nazrieť jednému i druhému do srdca! Jeden si myslel: „Náhle majetok prevezmem, odprášim ťa, zlodej.“ Druhý si myslel: „Tys’ veliký blázon, vytiahnutý Tót.“^[14] Obaja sa tvárili pokrytecky, jeden pri prosbe, druhý pri sľubovaní s maďarskou, perse, úprimnosťou.^[15]