ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kulifaj sa však bál nielen divej čeľade, lež i zlých ľudí vôbec a toho, čo v Kulifajovciach nazýval šľachetným hrdinstvom. Lebo pomaly stal sa svojou usilovnosťou a pomocou vernej manželky zámožným. Mal značné istiny i mnoho osmín, pokúpených od márnotratných sedliakov. Platil za velikého boháča a preto sa bál. Bo na Dolnej zemi zámožnosť je tak nebezpečná ako v Turecku. Tu musí bohatý triasť sa pred lakomosťou pašov, v Uhrách pred zbojníkmi.

Preto mal sa Kulifaj na pozore. Nešiel ani na krok z domu bez revolvera a doma mal vždy dve duplovky ostro nabité, i dobre naostrenú šabľu nad posteľou.

Pritom všetkom zlé prišlo, odkiaľ ho neočakával a kde ho sa nenazdával. Jedného dňa vyšiel na samé poludnie na dvor a tu ho odrazu obskočí spoza stohu šesť hrozných zbojníckych tvárí s ručnicami, medzi nimi Sertés.

„Ani slova!“ zamumle tento, s ručnicou otočenou do pŕs. A Kulifaj vedel dobre, že takíto oželení ľudia nežartujú. Bol teda ticho a učinil všetko, čo mu velili.

Štyria ho odviedli do chyže, dvaja zostali na stráži. Žena sa zamkla do bočnej chyže, Kulifaj musel otvárať kasne, dávať peniaze, strieborné náčinie, úpisy.

Keď už mali zbojníci všetko, čo chceli, zahrmel osmahlý Sertés hroznou kliatbou: „Ty, Tót, vytisol si ma zo služby, zbavil chleba, potom si mi všetko zobral. Tu za to moje poďakovanie!“ Vyťal ho svietnikom po hlave tak, že sa hneď zvalil s prelomenou lebkou.

Na jeho bolestný výkrik vtrhla s krikom medzi zbojníkov jeho verná žena, hrdinská Srbka. Ale srazili i ju a soberúc lúpež — odišli.

Ľudia ich videli kráčať si zvoľna do kukuríc, ale predsa nikto sa neopovážil stíhať ich, lebo vedeli, že by dedina vstúpila neomylne do povetria v dyme, ak by to učinili. Preto miesto stíhania sa každý skryl.

To je život na Dolnej zemi. Početní zbojníci tvoria medzi sebou rozsiahle spolky a pomstia druh druha. Kto jedného z nich zajme, zradí, alebo usmrtí, podistým zahynie. Idú si smelo i do domov a kam prídu, hostia ich. Náhle kto vstúpi medzi zbojníkov, stáva sa ako by posvätnou osobou. To upomína mocne na mravy Tatárov a Čerkesov.

Po odchode zbojníkov našli Kulifaja už mŕtveho, manželku v zápase so smrťou.

Priali by sme jeho skúsenosti podobným neslovenským Slovákom, potupovateľom svojho národa, Lžimaďarom, aby boli vyliečení z mravnej hlízy, nehľadali chlúbu v mrzkostiach, prestali nečistiť do svojho hniezda, nerúbali haluz pod sebou, nepaholčili v cudzom dome, lež chceli byť i sami dačím.