Kulifaj

Citedeľnejšie než všetky hmotné straty pre zlú čeľaď, podpálenie lesa, ublíženie statku, vylámanie štepov dotklo sa ho to, čo ho stretlo pri jeho cynickej nevere, ktorú rozširovať pokladal za svoju povinnosť. Nielen, že nadával hrozne, preniesol do slovenskej reči tie bohorúhavé kliatby, na ktoré je maďarčina tak bohatá: pustil sa i do vyučovania, chcel osvietiť svojich zväčša katolíckych chalupníkov.

Rozkazoval roboty na nasledujúci deň. Chalupníci sa ozvali, že je sviatok Márie.

„Zasa tej Márie!“ vzplanul Kulifaj. „Viete, kto to bola tá Mária?“ A pohovoril také veci o nej, ktoré by žiadna poctivá osoba nestrpela.

Chalupníci kládli na takéto poučenie omnoho väčšiu váhu ako na jeho litánie diablove. Tieto potrebovali čoskoro i sami, ale proti poučeniu sa spierali. Ženy achkaly, pľuly, muži stískali päste: „Tak by ani pohan nemohol hovoriť.“

Chýbal len smelý začínač a boli by sa oborili na sprostáckeho filozofa. Lebo Slováka ničím tak nepopudíš, ako dotknutím sa jeho náboženskej viery. Ale nebolo odvážneho muža medzi nimi. Len zanadávali pri odchode Krista tomu kacírovi, ktorý im tak zneuctil Máriu, a pošli na žalobu k predstavenému župy.

Tento bol veliký nepriateľ Kulifajov, pretože ho ťažko obrazil v jednej spoločnosti. Urobil teda veliký krik zo žaloby chalupníkov, ktorých by bol ináče vysotil, zaviedol vyšetrovanie, oddal vec súdu.

Sudcom to bolo dosť nemilé, už preto, že oni sami ten istý zločin každodenne páchali, ale čo mali robiť? Čo raz príde pod kameň, to sa melie. Odsúdili Kulifaja, podľa zákonov uhorských, menovite článku 42 z r. 1635 a článku 42 z r. 1659 — prosíme to nebrať za vymysleninu — na dvanásť palíc.

Odčítané mu, pravda, neboly, ale musel sa vykúpiť od dereša tisíc zlatými a na jeho meno padla nevymazateľná škvrna.