Kulifaj

I bol za to pán s ním úplne spokojný, oproti tomu služobná čeľaď nadmieru nespokojná. Zlorečili „Tótovi“, keď ich pridržiaval k práci, poriadku, trestal výstupky.

Robil to najprv ostýchave z predpojatej lásky k Maďarom, ale pomaly rástla prísnosť. Od krotkého napomínania prišlo k zlorečeniu, od zlorečenia k zauškovaniu a palicovaniu. K tomu ho viedla i pánovitosť, ku ktorej privykol od detstva, i zvyk, ktorý si osvojil ešte z Kulifajoviec.

Ako však rástla jeho prísnosť, tak rástlo i reptanie surovej divodrzej čeliadky. A ľudia títo neporúčajú svoje krivdy Bohu ako holubičí Slováci, lež pomstia hneď skutočné alebo domnelé krivdy ohňom, bitkou, smrťou.

Tak to učinili aj teraz. Paholci sa sriekli, prikvačili úradníka, zavili mu do koberca hlavu a zbili ho tak, že za dva mesiace nevstal z postele, ba počal upadovať, chorieť.

Všetka čeľaď vedela o tom dobre, nenašiel sa však ani jeden, ktorý by si bol chcel získať zásluhu prezradením vinných. I tým sa líšia Maďari od Slovákov. Títo hneď bežia udávať jeden druhého, ale Maďar mlčí. Nemohol byť teda pokutovaný nikto.

„Slovenský úradník“ bol potom miernejší, prehliadal mnoho rozpustilej čeľadi, neletel hneď do bitky, lebo sa bál.