ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Spolucestovateľom predstavil sa so slušnou hrdosťou ako vlastník tejto dediny a podľa toho ho i uctili. Za to však teraz nedržal nos hore, lež krákoral veselo s celou kočovou spoločnosťou, čo nasledovalo z jeho dobrého rozmaru. Menovite s jednou mladou paničkou zameňoval nežné zraky a vtipné reči, lebo si myslel všeličo, len nič počestného.

Aby skúsil, čo iní povedia na jeho kúpu, hovoril o tristotisíc zlatých a spolucestovatelia pokladali to ešte za veľmi lacné. No, či ho to nemalo dvíhať?

Pekná panička poznamenala, že musí byť veľmi pobožný, keď mu Boh doprial také šťastie, ale Kulifaj pochvalu tú neprijal.

„Nerád mám,“ riekol, „Boha za dlžníka.“

„Prečo?“ uškrnie sa panička.

„Preto, že odplatu odkladá na život, ktorého niet,“ zarehotal sa Kulifaj.

„Ej, ej!“ pohrozila mu panička ľúbezne prstom.

Na kökénskom chotári ukazoval od radosti sa iskriacimi očami svoje lány, vinice, lesy a počtoval, koľko meríc pšenice, žita, kukurice, prosa, koľko sudov vína, koľko centov vlny a slaniny bude mať na predaj.

Jedno sa mu neľúbilo, že predošlý majiteľ nemal pálenčiareň. Tomuto nedostatku odpomôcť bude jeho prvá starosť.

V samotnom Kökéni povolal všetkých spolucestovateľov na krátke občerstvenie do kaštieľa. Najväčšmi však obskakoval okolo peknej paničky. Sosadil ju z voza. Mnul jej ruky, podal rameno. Lichotil jej, veštil si z toho dobrú budúcnosť, že vstupuje do svojho kaštieľa po boku tak ľúbeznej krasotinky. Ba i to jej prišepol, že by mohla prenocovať u neho.

Ako vošla karavána do dvora, zarazil sa Kulifaj, keď zočil tam koče a zbadal čulý ruch.

„Čo to?“ táže sa čeľade.

„Prišiel pán.“

„Čo za pána?“

„Nuž pán Kökéni.“

„Hm!“ krútil Kulifaj hlavou, „mne nič neriekol o tom.“

Jednako vošiel smelo, ako do svojho, a tak strmo, že sa až zarazili Kökéni, jeho pani, dcéra a hosť v čiernom fraku.

Pretože Kökéni sedel trochu odvrátený od svetla a mal rúcho podobné tomu, v akom predával majetok Sütö, uznal ho Kulifaj za túto istú osobu a letel mu do objatia s veselým pokrikom. Delikátny Kökéni vyhol sa s podivením, Kulifaj ostal ako ohlúpený.

„Prosím za odpustenie,“ riekol, „myslel som, že mám šťastie s pánom Kökénim.“

„Ja som,“ vetí tento. „Čo ráčite žiadať?“

„Vy? Vy Kökéni?“ Vyvalil Kulifaj očí.

„Neviem, ako prichádzate na to,“ povedal Kökéni trochu príkro, „pochybovať v mojom dome o autenticite mojej osoby.“

Kulifaj zbledol a len toľko, že s nôh nespadol pred obličajom tých hostí, ktorých povolal za svedkov svojho veličia a blaha. Svitlo mu odrazu, že sa ocitol na miesto na chlume šťastia, v najhlbšej priepasti. Ani majetku viac ani peňazí.

Posledný lúč jeho nádeje vyhasil Kökéni. Lebo keď Kulifaj vytiahol smluvu a ukázal výťah z pozemkových kníh, tlesol Kökéni do dlaní:

„Ha! To je šelmovský kúsok toho togáta. Preto mi výťah neoddal v Pešti. Vy, pane, ste hrozne oklamaný. Predal vám, šelma, majetok cudzí a s peniazmi upláchol.“

Kulifaja zalialy slzy. Zaplakala i tá panička, ktorú bol so sebou priviedol. Ostatní pocestní odišli s úsmevom a potom v koči rehotali sa tak, že sa až váľali.

Kökéni mnul si starostlive ruky, pani a domáca panička achkaly. Len ten pán vo fraku sedel nemo. Bol to Sasík, ktorý skutočne kúpil majetok za tristokrát tisíc. Nevedel maďarsky, viac tušil než vedel, čo sa deje, preto mlčal.

Keď Kulifaj, posadený na stoličku, mohol prísť k slovu od velikého pohnutia, vyložil nakrátko prečo svoj majetok na Horniakoch predal a chcel sa ubytovať medzi Maďarmi; že k týmto ho vrelá láska jeho maďarského srdca tiahla. „Toho mi žiaľ,“ dodal, „že je to práve Maďar, ktorý ma takto obriadil. Moje priaznivé domnenie o Maďaroch hneď pri príchode medzi nich sa veľmi zmenilo.“

To sa dotklo Kökéniho nemile. Mrzelo ho, že zločin jedného pripisuje všetkým Maďarom.

„Hja!“ riekol trochu trpko, „veru to v každom národe nachádzajú sa i počestní ľudia i oplani. Ba na našich stranách je viac zločincov než tam pod Tatrami. Ale neviete oceniť prirodzenú krotkosť a trpezlivosť vášho ľudu. Mrzí vás, že môžete cestovať a spať doma bezpečne.“

„Pane,“ vzmužil sa Kulifaj, dojatý rečami neočakávanými z maďarských úst, „či už panslavizmus za Dunajom prenikol i do kaštieľov? Ráčite hovoriť rečou tých zradcov, ktorí lapili zbroj proti krajine.“

„Donútení k tomu vami,“ zmraštil Kökéni čelo, „ktorí medzi inými národmi robíte zo seba Maďarov. Vaša streštenosť roznietila streštenosť, premenila našich tisícročných druhov na nepriateľov. My skutoční Maďari nie sme vám povďační za vaše horlenie, že rečou vášho národa pohŕdate, znať ju nechcete, našu i tam násilne natiskujete, kde na to nijaká potreba, protivíte sa i najnevinnejším prirodzeným právam a potrebám menovite Slovákov. Ja nevidím, prečo by deti slovenských rodičov nemohly sa učiť v školách slovensky. Nevidím, prečo by sa v slovenských župách nemohlo rokovať, súdiť slovensky. To nevyhľadáva ani diplomatičnosť reči maďarskej^[17] ani sláva maďarského národa, aby sa zanedbávala slovenská mládež, slovenský ľud zo všetkej účasti na verejnom živote vylúčil, v neznámej mu reči sa pravotil. Takéto neprirodzenosti nájdu vždy svojich odporcov. Keď to už nahliadame i my, to je víťazstvo pravdy a zdravého rozumu. Že Slováci chcú žiť, to im za zlé nemám, keď ani my umrieť nechceme. A milší mi Slovák, hlásiaci sa poctive k svojmu národu, než vrtkavý pristač. Lebo kto zradil svoj národ, ľahko zradí pri príležitosti aj vlasť. Pravdu píše náš básnik: „Kto za pôvod svoj sa stydí, je horší od hoväda, bezočivý podliak, hotový zakoreniť sa kdekoľvek burjan.““^[18][19]

To bol nový bolestný úder pre Kulifaja. Vyschly mu sliny, nemal viac slov, sedel ako zdrevenelý. K ožobráčeniu prišlo i rozorvanie zásad, ktoré mu prirástly k srdcu, všetko tak skoro a neočakávane.

Domová pani, počujúc tak trpké reči na jednej a vidiac tak velikú porazenosť na druhej strane, zamiešala sa dobrotivým vyslovením svojej spoluútrpnosti a tým učinila koniec nemilému a nevčasnému dohadovaniu.

Potom náležite vysvetlili vec Nemcovi vo fraku a tento dokázal svoju sústrasť skutkom. Ponúkol Kulifajovi službu úradníka a tento ju prijal s poďakovaním. Čo mal robiť? Musel slúžiť, ak nechcel žobrať.

Kökéni hneď písal do Pešti, ale darmo. Kde už bol predavač cudzieho majetku? Na ceste do Ameriky.