ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druhý deň po tomto rozhovore pri Dunaji obedoval Kulifaj v hostinci u Bendegúza. Sadnúc si samotný k stolu, nehľadal na jedálnej ceduli, čo lepšie, lež čo chutilo lacnejšie. Lebo peniažky sa míňaly. Mesiac už chodil po Pešti, platil drahú hospodu i stravu a ešte vždy žiaden výhľad na výhodnú kúpu. Bol srazený, nevrlý. Už počal i želieť, že speňažil svoj majetok.

Rozkážuc si polievku, vzal noviny a čítal inzeráty, čítal tak dychtive, že si ani nevšimol prinesenú polievku, hoc mu žalúdok teraz lepšie trovil, keď musel všetko draho kupovať, než v Kulifajovciach, kde plytval v hojnosti. Menovite jeden inzerát čítal opätne, dobre ho očami neprehltol.

Ako si nevšímal polievku, tak nezbadal ani maďarského pána, ktorý si sadol k nemu. Tento, keď vychlípal svoju polievku, ozve sa vľúdne: „Pane, vychladne vám polievka.“

Vtedy sa zabral do jedenia i Kulifaj, cudzí pán však nazrel do novín, aby videl, čo tak dychtive číta, i zaradoval sa. Lebo to bolo práve oznámenie predaja Kökéňa a ten pán bol kasnár Sütö.

Pokračoval však rozvážne. Dal si napred vyrozprávať, čo a prečo učinil Kulifaj. A tento nezatajil nič. Tupil, zhanil neúrodný kraj a podlý slovenský ľud s jeho chabou aristokraciou.

„Dobre ste urobili,“ pochválil ho Sütö, „že ste ukázali päty tej slovenskej podľači a jej ovsenému orságu.^[12] Celkom ináč budete sa cítiť medzi prostoduchými, dobrosrdečnými Maďarmi v ich požehnanom kraji.“

„O tom nepochybujem,“ vetí Kulifaj, „len keby som sa mohol usadiť dakde čím skorej. Tu čítam práve ohlásenie o predaji Kökéňa. Neznáte, pane, ten majetok a aká asi bude jeho cena?“

„Nikto vám o tom spoľahlivejšiu zprávu dať nemôže ako ja,“ riekol Sütö. „Čo v ohlase o majetku čítate, je všetko pravda. Ako by ste mohli prísť k nemu, to vám poviem vo vašej chyži, lebo také veci sa nehodia do jedálne.“

Obaja sa ponáhľali s obedom a šli potom na Kulifajovu hospodu, kam Sütö dal priniesť kávu, budínske červené a penivé víno.

„Škoda,“ riekol Kulifaj, keď Sütö majetok vychválil, „že nie je udaná jeho cena, aby som vedel, či môžem zaťať do toho?“

„V tom vyhoviem vašej zvedavosti,“ vetí Sütö. „Panstvo Kökéň nebolo by preplatené stopäťdesiattisícami zlatých, ale terajší majiteľ dá ho od ruky i za osemdesiattisíc so všetkým i náradím i statkom, ako je. Lebo chce sa vysťahovať a kupca nájsť ťažko. Jeho brat pošiel po potlačení uhorského povstania do Ameriky a nadobudol si v Pensylvánii majetky aj ohromné kapitále. Nemajúc deti, zve brata k sebe. Tento teda chce svoj majetok čím skorej predať a odobrať sa k bratovi. V Uhrách ho už beztoho nič neteší.“

Kulifaj hneď nato vyprázdnil pohár červeného pomysliac si, že od toho vždy najlepšie kupovať, kto predať musí.

Tázal sa však príjemného rozprávača, akým bol Sütö, ako to vie, že by sa Kökéň za takú cenu kúpiť mohol?

„Tak,“ zasmial sa ľúbezne Sütö, „lebo ja sám som jeho majiteľ.“

„Pán Kökéni?“ tlasol do dlaní Kulifaj.

„A poviem ešte viac,“ pokračoval Sütö po vzájomných poklonách, „s maďarskou úprimnosťou ešte viac, pre vaše úplné uspokojenie. Z vašich rečí som vyrozumel, že váš majetok pošiel za štyridsaťtisíc zlatých. Za túto cenu nemôžem svoj dať, na žiaden prípad nemôžem. Samotné budunky stoja viac.“

„A ja veru viac nemám,“ škrabal sa Kulifaj za uchom.

„Nič to,“ potľapkal ho Sütö po pleci, „pomôžem i tomu. Dáte, čo máte, ostatné pošlete za mnou do Ameriky. Lehotu vám ukladám dvadsať rokov. Za ten čas majetok vyplatí sa sám. Dávam ho síce odpoly zadarmo, ale aspoň to ma teší, že nepríde do nemeckých, ale do poctivých maďarských rúk. Nemcovi by som ho za tú cenu nedal, ani by som ho nečakal.“

Kulifaj bol v siedmom nebi. „To, hľa, je poctivá maďarská dobrosrdečnosť!“ mnul predavačovi ruky a zazlorečil lživým Slovákom, tým nedružným, vždy sa kúsajúcim psohlavcom.

Sütö dodal: „To však povedám len, aby ste vedeli, čoho sa držať. Lebo kocúra v mechu kupovať nebudete. Zabehnite do Kökéňa. Tam vám úradník všetko poukazuje. Po vašom návrate budeme sa shovárať ďalej.“

Na oslovenie Kulifajovo, aby šli spolu, odvetil Sütö, že na ten čas nemôže odísť z Pešti, a ponáhľal sa preč s osvedčením, že pána brata po návrate vyhľadá.

„To sú ľudia! To sú poctivé duše!“ pomyslel si Kulifaj a hneď šiel objednať si miesto na dostavníku.^[13]