ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nekonečne lepšie mala sa u Kulifaja čeľaď. Lebo čeľadníkovi, keď ti robí, musíš dať alebo výmer,^[7] alebo plácu a stravu, pri ktorej ti aj pozakrucuje.

Tým však nechceme povedať, že by čeliadka v dome Kulifajovom bola sa cítila po domácky. To naskrze nie. Službu u Kulifaja považoval každý sluha, každá slúžka za vstúpenie do očistca na jeden rok. Nielen sám ich otĺkal, zauškoval s ohavným zlorečením za každú maličkosť, lež dával často biť i na rozkaz slúžneho, ktorý mu to nikdy neodoprel. Po dobrom obede v kaštieli nespytoval sa Dajč-Čech mnoho, ale dal hneď každému odčítať, koľko myslel pán veľkomožný, že by asi potrebné bolo pre napravenie bezbožnej čeliadky.

Len pri príchode bývali tí Dajč-Česi a Poliaci trochu nevľúdni proti pánom, lebo Bach ich i posielal s tou úpravou, len obecný ľud šetriť všemožne. Vtedy vo Viedni mali za to, že len na obecný ľud možno sa opierať, preto prísne nakazovali cudzozemcom, ktorých posielali do Uhier, hladiť ho po srsti. Ale všetko, čo príde do Uhier, obráti hneď ľudu chrbát, tvár aristokracii. Tak učinili aj Dajč-Česi z opatrnosti. Ľud trpí nemo, páni vedia kričať, žalovať sa, v novinách surmovať, do Viedne behať, a to je nebezpečné. Z chalupy ani nezapácha srňacinka. Lapili teda stránku tých, ktorí môžu i škodiť i osožiť i pohostiť. Radi poslúžili pánom či proti sedliakom, či proti chalupníkom, či proti služobnej čeliadke. A neboli pritom veľmi útli. Palica mala pod nimi dosť roboty, a to kdekoľvek a kedykoľvek, i na verejnej ceste, ako nasledujúci príbeh svedčí.

Šla v sídelnom meste jedného takého palicomocného pána chudobná žena na trávu s malým dievčatkom. Toto úbožiatko malo tlačenicu tak donosenú, že už len pásiky z nej visely a košeľa vcele presvitala. Keď zbadalo, že za nimi ide pán slúžny so psíkom na prechádzku, zakrývalo si zadnú časť tela záponkou. Ale matka, vidiac stydlivosť dievčaťa: „Nezakrývaj sa,“ riekla, „dievka moja; veď pán slúžny radi hľadia na to, čo zakrývaš.“

Kulifaj teda netrpel nikdy nedostatok v pomoci slúžnovskej pri bezbožnej čeliadke. V jeho dvore to pukalo často na hnáty rozpustilých kočišov, valachov a nazpätprivedených zbehov pre slušné vždy a spravodlivé príčiny.

Jeho dom bol z tohto ohľadu široko-ďaleko rozkričaný. Preto bývalo tam pred novým rokom vždy dosť starostí o novú čeľaď. Ale našli sa predsa vždy, ktorí nemohli odolať výrečnosti jeho židov, pravda, pri zvýšenej pláci. Kulifaj mal vždy najdrahšiu a najplanšiu čeľaď.

Z takejto potom, pravda, niet velikého úžitku, ale jest často veľmi citedeľná škoda, ako to skúsil Kulifaj pri svojom mládencovi, vyslúžilom vojakovi.

Chcel ho zauškovať, ale mládenec sa postavil s hrozbou: „Probujte! Ak mi vytnete jedno zaucho, vrátim vám dve.“ To sa nemohlo trpieť. Kulifaj priviedol slúžneho a dal mládencovi odčítať dvanásť palíc. Mládenec pretrpel pokutu mlčky, so zaťatými zubmi, ale vstávajúc so zeme, prehodil významné: „Počkaj!“

Nemyslel pritom, ako sa snáď čitateľ nazdáva, na červeného kohúta na streche. To nie. Ale vedel on, čo znamenajú tie stráže okolo pálenčiarne, aby označili príchod financov. Udal pána, že si odoberá neakcízovaný lieh tajnou dierkou na trubici tak dobre zapchávanej, že financi nikdy nič nezbadali.

Stálo to Kulifaja päťtisíc zlatých. Vypadly mu horké slzy z očú pri ich odčítaní a vzdychol, spomenúc na dávne časy.