ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na zpiatočnej ceste sedel Kulifaj mlčky na dostavníku, pohrúžený do hlbokých myšlienok. Tanulo mu na mysli, či sa pán Kökéni nenamyslí ináč, neodvolá slovo? Lebo veď len samé budunky a kŕdle statku hodné sú viac, ako on žiada za celý majetok. Ako to možno? Či to nie sú dáke fígle? A keď je ten majetok obremenený dlžobami alebo nie je vcele Kökéniho? Hollá! Pozor, Kulifaj! Peniaze na žiaden pád nedáš z hrsti pred nazretím do pozemkových kníh.

Takéto naučenie dával sám sebe, keď koč pod ním hrkotal peštianskymi ulicami k hostincu u Bendegúza.

Tu sa hneď dostavil domnelý Kökéni a prvé jeho slovo bola otázka, ako sa mu ľúbi Kökéň?

„Dobre,“ odvetil s výrazom akejsi ostýchavosti Kulifaj. „Pane, trhovať nebudeme. Nie sme židia, ani lživí Slováci. Vyslovili ste, ako poctivý maďarský človek, cenu obstojnú, ba úprimne hovoriac, lacnú. Poviem i ja vám, ako tiež poctivý maďarský človek, s maďarskou úprimnosťou, že cenu vašu prijímam s poďakovaním. Ale to predsa uznáte za slušné, keď uzavretie smluvy trochu poodložíme, až nazriem do pozemkových kníh.“

„To už nie je po maďarsky, neveriť na slovo statočnému panskému človekovi,“ zahanbil sa Sütö. „Vidno, že ste sa narodili a žili medzi lživými Slovákmi. Ale nič to. Žiadosti vašej sa vyhovie bez ďalšieho. Tu, hľa, hodnoverný výťah z pozemkových kníh.“

Zahanbenému Kulifajovi triasly sa ruky, keď čítal v hodnovernom výťahu, že Kökéň je opravdivé a výlučné vlastníctvo Kökéniho, majetok čistý, naskrze všetkých dlžôb prostý. Sütö tiež smrašťoval v rozhodnom okamžení tvár. Obidvaja boli plní úzkostlivého očakávania.

„To je v poriadku,“ osvedčí trochu premeneným hlasom Kulifaj, „môže sa hneď napísať smluva.“

„A ja,“ vetí Sütö, „priviedol som so sebou hneď i notára a svedkov, čo viac, smluva je napísaná, treba ju len podpísať. To som vedel, že moju cenu prijmete a veľmi sa ponáhľam. Chcem čím skorej vyraziť prach na túto nešťastnú vlasť, kde už Maďar nie je doma.“

Notár a svedkovia vstúpili, prečítali, podpísala sa všestranne kúpna a predajná smluva i peniaze hneď vyplatily.

Šlo všetko ako po železnici, lebo stránky sa náhlily. Kulifaj sa ponáhľal, aby čím skorej dochytil majetok. Sütö, aby shrnul peniaze.

Náhle ich mal vo vrecku, kvapil preč. Prisľúbil sa však na spoločné večierky, ale s maďarskou úprimnosťou neprišiel.

Kulifaj bol od radosti vo vytržení. Doprial si dobrú večeru, potom šiel do toho divadla, ktoré pre vyšnurovaný peštiansky svet vydržuje celá krajina, aby páni nemali dlhú chvíľu. Bol v tom šťastnejší než tie milióny iných, ktorí platia a nevidia nikdy komédiu.

Ostatok noci strávil v blaženostiach, aké poskytujú slobodnej čeliadke po mestách hojné Magdalény, prv než počnú s ružencom navštevovať každodenne kostoly.

Druhý deň strávil samým písaním listov na Horniaky. Zvestoval o svojom terne pokrvným a priateľom. Aby vzbudil závisť a zahanbil protivníkov, chválil si kúpu svoju cez mieru, vystatoval sa, že až teraz je pánom, doposiaľ, že bol len slovenským bedárom. Jeho všetky listy oplývaly vtipom a nežnosťou ako listy zamilovaného, lenže sloh bol trochu neočesaný. Periódy žiadne, nikde pretinka^[16] ani punkt, všetko dohromady. Čo nie je div. On sa takými vecami v školách netrudil.

Potom zakúpil rumu, čaju, cukru, karát, havanských smotok a čo iné treba do nového gazdovstva, a tak šiel zase na dostavníku do Kökéňa teraz už svojho zabezpečeného a neodcudziteľného panstva.