ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do Slov. pohľadov poslal som Prehľad slovenských prekladov z literatúr slovenských do konca r. 1897, ktorý vyjde asi v 4 — 5 číslach. — Obzor nemal už vychádzať; konečne som sa zase len podvolil, lebo zo všetkých strán urobený bol na mňa nátlak, aby som i ďalej svoje sily tomuto časopisu venoval. I z Martina vyzvaný som bol, keď vraj Obzor prestal, aby som prijal hlavné spolupracovníctvo pri časopise novom hospodárskom, ktorý zamýšľa vydávať P. Kompiš. On netušil, že Obzor skutočne nezahynul; zaiste mrzelo ho, keď som mu oznámil ďalšie jeho vychádzanie. Dvoch hospodárskych časopisov nám veru netreba, lebo konečne ani z jedného nič nebude pre nedostatok predplatiteľov. V Martine však oddávna chcejú mať časopis hospodársky, nuž nech ho majú. I Včelár a ovocinár^[448] len proti Obzoru bol vydávaný a po jeho trojročnom živorení so škodou zanikol. Snáď taký osud očakáva i nový hospodársky časopis. Uvidíme, čo bude zaň.

Hospodárskych novín,^[449] P. Kompišom vydávaných, vyšlo číslo prvé s dosť zaujímavým obsahom. Redigované sú na spôsob kutnohorských Rozhledov alebo Frickovho Rundschau. Martinské časopisy ich veľmi odporúčajú, kdežto o Obzore nikdy ani slovom nezmienili sa, pretože vychodí nákladom Salvovým. Salvu Martinci nenávidia, že robí ich podnikom konkurenciu vydávaním rozličných spisov a časopisov, najnovšie tým, že založil týždenník Slovenské listy. Časopis tento sa mi pozdáva; bol potrebný, lebo Nár. noviny nemôže každý predplácať. I Bielekove-Hlinkove Ľudové noviny od Nového roku vychádzajú ako týždenník. Predplatil som i tieto.

Zimu máme veľmi miernu; viac brodíme sa blatom než po zamrznutej zemi chodíme. Snáď budeme mať zimu vtedy, keď jej už nebude treba — na jare. — Salva začal vydávať Dennicu,^[450] časopis pre ženské. Rediguje ho T. Vansová. Proti prvému číslu vystúpil v Nár. novinách dr. Wagner v tom zmysle, že keby mal takýto byť, radšej mohol ani nevychádzať. Ja však myslím, že predsa lepšie niečo ako nič. I z Dennice môže povstať časom dobrý časopis. Niekedy taká prísna kritika viac škodí než osoží, lebo tých, čo majú dobrú vôľu pracovať, natoľko znechutí, že pero zahodia. Mohlo sa s kritikou vyčkať, kým by bolo viac čísel vyšlo.

Dnes dostalo sa mi do ruky 20. č. Vágvölgyi Lapu, kde je zpráva o zhromaždení učiteľstva okresu trenčianskeho, vydržiavaného ešte 12. mája. Na tomto prvom zahajujúcom zhromaždení čítal som i ja svoju prácu, o ktorej Vágvölgyi Lap nasledovne píše: „Najpoučnejšou časťou schôdze bola prednáška, najpodarenejšia tak z hľadiska pedagogického, ako i beletristického, ktorú prečítal zemianskopodhradský ev. učiteľ Ľudovít Rizner. Hovoril v nej o organizácii školských múzeí a robil to s takou odbornou znalosťou a úprimnou dobrou vôľou, akú mohol dokázať len on, ktorý je na široko-ďaleko známy ako veľmi vzdelaný, sčítaný a neúnavne horlivý pedagóg. Jeho práca, ktorú schôdzka prijala jednohlasným vyznamenaním, uverejní sa v celom rozsahu v niektorom vhodnom časopise.“^[451]

Včera došiel som z dlhšej cesty, konanej Považím, Kysucou, Sliezskom a Moravou. Skúsil a zažil som veľa milého a príjemného, nuž jedno-druhé chcem si preznačiť. Ústredný spolok učiteľov trenčiansko-stoličných mal svoje zhromaždenie 27. júna v Žiline. Že sme k nemu dostali určité výhody, nasledovne nebolo sa čo obávať veľkých výdavkov, vybral som sa naň i ja, majúc plán vybehnúť si potom ta i ta. Ráno o 31 hod. teda, sadnúc na železnicu, v spoločnosti viacerých kolegov viezli sme sa hore krásnym Považím, kde až po Púchov úrody poľné veľmi krásne stáli, no ale i ďalej v úrodnejších poliach v okolí Žiliny a Kysuckého Nového Mesta bol som nimi až prekvapený. Do Žiliny zhrnulo sa do 250 učiteľov a učiteliek. Zhromaždenie vydržiavalo sa na mestskom dome. Všetko šlo v maďarčine, hoci presvedčený som, že polovica tam prítomného učiteľstva tomu sotva čiastočne rozumela. Nuž ale vraj tak to musí byť. Nuž „nechť sobě mají“! Počas zhromaždenia s bratom Pavlovičom (srnianskym) zašli sme si navštíviť nášho statočného a veľmi učeného dr. Dušana Makovického. Prijal nás veľmi milo a silou-mocou chcel, aby sme s ním obedovali. My preznačenými súc na banket, poďakovali sa mu. Rozprával nám veľa o Rusku, a to menovite o Tolstom a rozličných sektách a ukázal nám kopu obrazov z Ruska. Pri odchode dal každému Kreutzerovu sonátu^[452] a Nazarénové v Uhrách. Tamto dielko on preložil z ruštiny, toto je odtiskom článkov jeho, ktoré boli uverejnené v Naší době. Od Makovického zašli sme si ešte na zhromaždenie, ktoré trvalo do 2. hodiny. Na to nasledoval banket, pri ktorom vyniesla sa kopa toastov, v ktorých zvláštny dôraz kladený bol na maďarizovanie, na „hazaszeretet“^[453] atď. Bolo toho až priveľa. Žeby som ďalšie „táraniny“ nemusel počúvať, naštrknul som katechétovi Ceislovi, Michalovi Kissovi, Židekovi a ešte niektorým, aby sme zašli do Bytčice navštíviť p. Romualda Zaymusa. Prví traja tu menovaní hneď pristali a o hodinu boli sme už v Bytčici, kde našli sme starého pána vo „vinohrade“ pracovať. Vidieť bolo na ňom, že ho návšteva teší, lebo s celou ochotnosťou rozprával nám o svojom záhradníctve a ovocinárstve. Pred odchodom počastoval nás svojím vlastným v Žiline z viniča dorobeným vínkom a dobrou „ribizlovicou“. Rozlúčili sme sa so starčekom so slzami v očiach a s prianím, aby ho Otec nebeský ešte hodne rokov pri najlepšom zdraví zdržovať ráčil. Cestou do Žiliny začalo nás hodne kropiť; no silnejší dážď spustil sa až vtedy, keď sme boli už pod strechou. Nasledovala tanečná zábava, na ktorej, samo-sebou sa rozumie, len mladší podiel brali; my starší v pobočných miestnostiach besedovali sme o všeličom, až prišla polnoc, ktorá volala ma k odpočinku. Nocoval som v hostinci. Ráno už o siedmej schádzali sme sa na nádražie a o 8. hod. vliekol nás vlak košicko-bohumínsky do Tešína. Tohoto výletu zúčastnilo sa asi 180 učiteliek a učiteľov. Správa dráhy tejto dala nám druhotriedové lístky ta i odtiaľ celkom zadarmo. Kysucou som dosiaľ necestoval. Je to kraj romantický, ale chudobný. Pri Novom Meste som v duchu zaslal pozdrav neohrozenému a posledne prenasledovanému kaplánovi Cvinčekovi. O krátky čas boli sme na Čadci, kde dráha opúšťa Kysucu a vedie k Jablunkovskému priesmyku. Pri Svrčinovci ide odbočka cez Černé a Skalité do Haliča. Na Kysuciach videli sme, že sú hory zväčša skynožené; akonáhle však prekročili sme hranicu, hory zjavili sa nám v tej najväčšej kráse, lebo v Sliezsku niet kynožiteľov Popperovcov a týchto spoločníkov. I poľné hospodárstvo, hoci podnebie a pôda nelíšia sa od podnebia a pôdy strany uhorskej, ukázalo sa nám v stave krajšom, lebo tu vedené je roľníctvo k radikálnemu hospodáreniu, kdežto na strane uhorskej nik o ľud neobzrie sa; tu je náš biedny ľud iba nástrojom všade mocných Židov, ktorí „vzdelávajú ho pálenkou“. Prejdúc cez Jablunkovský priesmyk, zastali sme pri stanici jablunkovskej. Mesto starobylé leží od stanice v údolí, má vyše 2000 poľských a 350 nemeckých obyvateľov, okresný súd, farský kostol Božieho tela, štvortriednu školu a kláštor alžbetíniek s kostolom. Hlavnou výživou je tu pláteníctvo. V meste žije vraj na 600 samostatných majstrov. Mesto malo donedávna temer všetky domy drevené; teraz vidieť zo stanice temer samé domy dvoj- i trojposchodové. Od Jablunkova uháňali sme k Tešínu. Blízko Tešína sú veľmi veľké železodielne, náležiace ktorémusi kniežaťu. O chvíľu dorazil s nami vlak na nádražie tešínske, kde nás učiteľstvo tešínske očakávalo a po vzájomnom uvítaní sa viedlo nás mestom a poukazovalo nám nielen školy, ale i iné pamätné budovy. O druhej hodine zasadli sme v mestskom pivovare k spoločnému obedu, ktorý trval pri dobrej nálade do štvrtej hodiny. Trenčianske učiteľstvo malo sa vrátiť do Žiliny s vlakom o 6. hod. ta jachajúcim, ja nepozorovane stratil som sa hneď po 4. hod., aby som o 5. hod. ťahal ku Frenštátu, kde ma náš drahý priateľ Kálal už očakával. Prebehnúc popri priemyselných mestách Frýdek (v Sliezsku), Místek a Frýdlant, o 71 bol som vo Frenštáte, kde mi Kálal podal dopisnicu Štúrovu, aby som sa ďalej vystrojil do Hodslavíc, lebo že ma u Štúrov veľmi čakajú, žeby som s nimi ráno mohol ísť do Vsetína na posviacku evanjelického kostola. Návštevu u brata Kálala nechal som si teda na cestu spiatočnú. Za pol hodiny bol som na stanici v Hodslaviciach, skade do osady v krásnom údolí ihličnatými lesmi vrúbenej prišiel som za 20 minút. U Štúra našiel som i Janka Boora z Holiča. Uvítanie s týmito drahými priateľmi bolo srdečné. Besedujúc do 11. hod., museli sme sa pobrať na lôžko, lebo o 4. hod. ráno mali sme ísť k Vsetínu. Odpočinul som si znamenite. Ráno na koči zaviezli sme sa do Krásna pri Val. Meziříčí, kde sadnúc na vlak z Polomy jachajúci prišli sme okolo 8. hod. do Vsetína, valašského pekného mesta, majúceho vyše 6000 kat., ev. a židovských obyvateľov. I tu leží, tak ako v Tešíne, staré mesto na kopci, nové na rovine vedľa Bečvy. Ľudu zo všetkých strán dorazilo veľké množstvo. Evanjelické kňažstvo a učiteľstvo z celého okolia v plnom počte zúčastnilo sa peknej slávnosti. Oboznámil som sa s mnohými. Slávnosť posviacania krásneho kostola nejdem opisovať. Hneď po slávnosti navštívil som vsetínskeho výtečníka M. Václavka, riaditeľa meštianskej školy, slovutného folkloristu a odborného učiteľa, redaktora Národa a školy, brata Dávida, ktorý sa potom už do 12. hod. v noci so mnou bavil. P. M. Václavek, bývalý inšpektor nár. škôl, daroval mi pri lúčení nasledujúce svoje spisy: a) Moravské Valašsko. Lidopisné obrazy příspěvkem ke kulturním dějinám českým. Díl I. (Druhý dosiaľ nevyšiel); b) Kratičký zeměpis markrabství moravského; f) Hejtmanství Valašsko-Meziříčské. Historicko-topografický nástin; g) Obrazy ze života bývalých cechů řemeselníckých na Vsetíně; h) Stručný zeměpis říše Rakousko-Uherské a i) Zpráva o chlapeckých a dívčích školách obecných i měštanských na Vsetíně 1873 — 1895, v ktorej sú z pera Václavkovho zaujímavé veci. Odborný učiteľ meštianskej školy Kl. David sľúbil mi zasielanie svojho časopisu Národa a školy a niektoré ročníky celé tohože časopisu, ako i niektoré ročníky Dlouhého Literárnych listov, po ktorých už oddávna túžim. Podobne iné ročníky tohože časopisu (tie vraj, ktoré David nemá) vyhľadá mi odborný učiteľ, ktorého meno vyšlo mi z pamäti, ak nemýlim sa Pittauer alebo Dařílek. Bárs by už tu boli, aby som si z nich mohol čerpať pre svoju Rukoväť. Na Vsetín a milých kolegov nikdy nezabudnem. Prenocujúc na Vsetíne (Štúr a Boor odišli pred večerom o 6. hod.), vo veľkom daždi (30. júna) o 5. hod. ráno jachal som späť ku Val. Meziříčiu a stade hneď do Hodslavíc, kam dorazil som o 8. hod. Poneváč bolo blatnato, poslal priateľ Štúr pre mňa príležitosť na stanicu. V Hodslaviciach, v rodisku nezapomenuteľného dejepisca českého Fr. Palackého, sa mi veľmi páčilo. Dedina a jej väčšinou evanjelické obyvateľstvo urobili na mňa dojem milý. Nepredstavoval som si to tak. Prvou mojou návštevou bol domok Palackého s izbičkou, v ktorej tento slávny muž pred sto rokmi (14. júna) uzrel svetlo sveta. Svoje meno musel som zapísať do Pamätnice, v ktorej tisíce mien sa hemží. Zo Slovákov pri bežnom prehadzovaní listov našiel som: Hviezdoslava, M. Dulu, Halašu, dr. Makovického, Janka Boora. Zaiste je ich tam celý rad. Obzrel som si i drevený kostolík katolícky a pekný murovaný evanjelický. Potom navštívili sme hrobitov, kde leží pani Rozália Štúrová, matka terajšieho farára T. Štúra, rodáka zemianskopodhradského, a niekoľko hospodárov, aby som videl, ako majú svoje domy a hospodárske stavby zriadené. Prekvapilo ma to všetko veľmi milo. K tým by sa mali naši gazdovia ísť učiť! Poznať, že vzdelávajú sa čítaním. — No konečne nastala doba k opusteniu i milých Hodslavíc. O pol dvanástej zase som bol na stanici. Došlý vlak priviezol asi sto dievčat meštianskej a obecnej školy vsetínskej, ktoré išli so svojimi učiteľmi obzrieť rodisko Palackého. Za pol hodiny bol som zase vo Frenštáte, kde ma brat Kálal očakával. Uvítanie bolo srdečné, veď dávno túžil som po osobnom poznaní sa s týmto teraz najväčším priateľom Slovákov. Frenštát leží pod Radhošťom, ktorý bol som navštíviť roku 1877, keď liečil som sa za viac týždňov v Rožnove. Má okolo 6000 obyvateľov, meštiansku školu, okresný súd, školu tkalcovskú a dielne na tkaniny.

Po smäčnom^[454] obede obzrel som si mesto a vyšli sme na stráň pod Radhošť, kde milým rozhovorom tak chytro prešiel mi čas, že musel som pomýšľať na spiatočnú cestu. Milá a pekná pani Kálalová, úprimná priateľkyňa Slovákov, žiaľbohu pripútaná bola na lôžko. Vtipným chlapčekom je malý Miroslávek, synčok Kálalov. Pri odchode zavďačil sa mi brat Kálal dielkami: Starými pověsťami českými od A. Jiráska^[455] a Hláskoslovím nářečí jihočeských od V. J. Dušeka.^[456] Po srdečnom rozlúčení s bratom Kálalom, kde sľúbil, že i on ma tohoto leta navštívi, niesol ma vlak späť ku Tešínu a stade na naše krásne Považie. Na druhý deň (1. júla) o jedenástej bol som zase doma. Na túto milú cestu nikdy nezabudnem. —

V knihe, ktorú mi brat Kálal daroval, našiel som list Heydukov, v Písku dňa 8. apríla 1898 Kálalovi písaný, nasledujúceho interesantného obsahu:

„Drahý příteli! Za všechnu Vaši lásku a přízeň vroucně děkuji a v duchu Vás objímám a k srdci tisknu. O mne se mýlite! Nejsem tím, čím mě máte, na mne se všude zapomíná, jen duše něžné, jako jste Vy, mají vůli mou za čin hotový. Ano, v Čechách hnul jsem já první československou myšlenkou a za mnou šel Pokorný a pak jiní, ale na to se na Slovensku dávno zapomnělo. Nečekal jsem ovšem nikdy jakýchs projevů lásky, ale zabolelo mě přec, že při mých šedesátých narozeninách ani hlas jediný ze Slovenska se neozval, ani řádky nepřišlo z Tater, zapomnělo se, že ve venkovském městě v Čechách žije posud srdce, které má Slovensko a jeho drahý lid více rádo než mnozí, kdo se pýší jeho vděčnou přízní. Jak jinak bylo u nás při padesátých narozeninách Vajanského! Co vděku a přízně! Těšil jsem se tomu velice a také psal Hurbanovi list, na který mi ani neodepsal. Že Tatry a more a zvlášť Herodes povstaly pod četbou Cymbalu a huslí a Dědova odkazu, že celé frázy a obrazy a vůbec všecka forma jsou ode mne, to žádný posud neřekl, umlčují to naschvál. Zapomněli mě! Jsem tomu tedy rád, že aspoň jinému dostalo se slušného díku; na mně nezáleží! Posílám prvých 10 sešitů Cymbalu a huslí, ostatních 5 ještě pošlu po vyjítí. Najdete-li někde nesprávnosti, pošlete mi opravy, rád a vděčen budu; snad některé slovenské významné slovo je zkomoleno, snad jsem špatně slyšel, tudy prosím za laskavou opravu. Dokončil jsem a prohlédl své Sny královské, veliký to cyklus výpravných básní ze života Sigmundova, ale za mého živobytí se tisknout asi nebudou; buď by mi to z polovice konfiskovali, buď by mě svatá církev za živa do pekla vlékla. Víte, jak nerada slyší pravdu. Zato budu tisknouti sbírku Dudáckých písní o III. cyklech, za které zase nejspíš dostanu od dekadentů a sociálních demokratů: jsouť čistě vlasteneckého rázu, a to se, jak víte, u nás již přežilo; jen nesmyslné žvanění a dělané radotování ještě je dovoleno a kdyby to byly pouhé padělky francouzské, platí více než nejčistší a nejryzejší výron české duše. Nedbám; byl jsem vždy svůj, vždy český; ode mne učili se jiní, kteří nyní plivají do studně, z které se napili. Což je víc! Také na ně dojde, pak se snad na mne rozpomenou. — Se zalíbením čtu Vaše články! — Líbám paní choti Vaší ruku, Vás a synka Vašeho k srdci vinu. Za program děkuji. Šťastné a veselé svátky! Váš starý přítel

Adolf Heyduk.“

Tejto podoby a veľkosti bronzovú ihlu a z druhej hlavičku priniesol mi Štefan Kozáček (syn Jána Kozáčka z Kusendovca). Veci našiel na Kopcoch v rozdrobenej popolnici, keď tam v apríli pod zemiaky oral.

V jeseň, keď budú zemiaky kopať, musím sa ta podívať. Hlavičky ihiel sú nezručne ukované. Pošlem časom Muzeálnej slovenskej spoločnosti do Martina.