ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pre párik mäkkých ženských očí sa pohár ustavične plní, a ako víchrom hnané vlny, tak nepokojne tečú noci. Čaš cvendží v hudbe divej piesni, do piesne zuní druhov penie, akoby cit tej tajnej tiesni v tom hluku našiel utíšenie.

Ta za plot filisterský um! Na zajtra chleba čierne boje! Sem perly vína, cveng a šum! Podkupných husieľ piesní roje! Mňa srdce bolí, vrchov chlm zakrýva potešenie moje. Raz vhúpa ľudské srdce v raj. Raz v šťastí tlk sa jeho zmýli. Raz najhorkejšou slzou, vraj, nad utrateným, chúďa, skvíli a zakamenie citov báj vo smiechu, že sme zaľúbili. Zavzdychni, husieľ smutný ston! Nech lká vo vašich črevách muka, nech slzou blyští každý tón! Nech v každej strune srdce puká, keď poklad duše stratil som; však prázdnou môže zostať ruka! Čo tam, že v oknách rána jas! Ach, túžiť v chvíľach roztúženia, ach, cítiť, kým je citu čas, poľúbiť v mžiku poľúbenia, zaplakať, keď zve srdca hlas, byť triezvy v čase vytriezvenia!

Išiel som ja nie raz, nie dva k vám pre spev, čo v duši býva, ktorý mlčí, keď chce vravieť, oči klopí, keď sa díva, aby seba neprezradil, perlu svoju v klbko zavil, aby v svojom utajení celú svoju pieseň zjavil, pieseň krásnu, utešenú, pieseň mäkkú, sladkú, čudnú, pieseň v očiach, ktoré horia, pieseň v lícach, ktoré rudnú, pieseň v roztúženom srdci, čo sa zazrie, nevypovie, pieseň tichú, najnežnejšiu, pieseň, čo sa láskou zovie. Šiel som pre ňu nie raz, nie dva, vaše oči vždy sa smiali, vaše ústa zvonným smiechom celú pieseň zaspievali. Nie je láska, čo sa smeje. Vážne býva, čo je z neba. Láska smiechom rovným, hlasným nikdy neprezrádza seba. A tú pieseň najvážnejšiu som v tom vašom smiechu strácal. Strácal, strácal. Pomaličky, pomaly sa domov vracal.

Nepočuješ? Ľudia vravia, že ťa ľúbim. Neviem, kedy pozrel som ja hlbšie troška v tvoje oči, kvietok bledý? Nepočuješ? Ľudia vravia, že i ty mňa ľúbiš verne. A ja neviem, kedy tkveli na mne tvoje oči čierne? Svetu treba hračiek. Nech raz toto dieťa pravdu vraví: pobavme sa i my kúštik, keď sa on tak s nami baví.

Ty vravela si, že ma rada a líce sa ti zapýrilo. Ach! Ty si taká krásna, mladá, že srdce slovám neverilo. Ty vravíš ešte, že ma rada a bozky tisneš v moje pery. Ach! Ty si taká krásna, mladá, že srdce slovám neuverí. Ó, nevrav! príď po takom roku, keď šepne tvoja perna bledá, že mojim slovám, svetlu v oku to tvoje srdce viery nedá.

Vravela si, že čo poviem, oči moje vysmievajú. Čo zas oči moje vravia, to mi ústa podvracajú. Čo sa v mojej duši skrýva, oko, perna nevypovie. A to sa snáď láskou vrelou, nekonečnou túžbou zovie? Ty si prvá, čo si moju dušu správne pochopila. Ale mlčím. — Kebych vravel, zas by si mi neverila.

Už dve hodiny po polnoci. Zatíchol hostí bodrý šum. Len dym po nich tu a parfum… Sen vkráda sa do dievčích očí. Ten jasný obraz nežných túh už zúžil sa na šedý pruh. A mesiac svieti oblokami a lúča jeho zlatý jas zamotal sa v jej hebký vlas. Čuť šelest: v sade s lístočkami sa ihrá noci tichý van, donáša vôňu k poduškám. Vzdych odznel prosby k bohu vrúci z jej usmievavých, mäkkých rtov… Sen cári bielou chyženkou a kreslí obraz jagajúci, v ňom samá farba, číry skvost… — — — V susednej — nespí vzácny hosť!

Zašlo slnce. Večer prišiel, krásny večer augustový, teplý ako srdce mladé, jasný ako mesiac nový! Vonný ako kvieťa samo, vábiaci sťa zemská sláva, sladký ako pobozk lásky, tichý ako očú vrava, plný farbou ako ruža, skvostný ako dámska spinka, šťastný ako v tento večer Alfonzo a Serafínka. Oni, cítiac lásku v srdci, lásku veľkú, lásku sladkú, tvár pri tvári, ruka v ruke, vplávali do letohrádku čerstvou révou objatého, ktorá kryje pohľad vrúci, ktorá vybavuje taje, ktorá pritúleniu učí. Ach, sťa vietor keď zafúkne, kvietok nakloní sa k zemi, tak sa k prsiam Alfonzovým sklonil kvietok utešený: utešená Serafínka s trasúcim sa očú jasom, s bielym lícom, s jamkou v briadke, s plavým, mäkkým, hebkým vlasom. Čo sú všetky medailóny, z ktorých zlato bleskom sála, čo sú hviezdy s brilianty, čo sú kríže generála, ktorých rad zo starých prsú s pýchou sa na ľudí díva, proti tomu, keď na hrudi dievčia hlávka odpočíva! Čo je krása Álp a mora, krása ukrajinskej noci proti kráse, zablysnutiu zaľúbených dievčích očí! Čo sú všetky kvety, z ktorých tisíc farieb na nás žiari, proti kvetu vzplápolania zaľúbenej dievčej tvári! Čo sú prvej primadony, čo sú slávikove spevy proti slovku, zavzdychnutiu zaľúbenej mladej devy! Čo je nektár olympický, čo je slad vo šampanierach proti cukru, ktorý býva v zaľúbených dievčích perách! V objem zlietlo vtáča krásne ranou láskou podstreleno, plavá hlávka na hruď padla, osí driečik na rameno, biela rúčka kolo hrdla, k ústam blízko pyštek vtáčí, a uletieť — nikam, bože! len sa skláňa, túli, tlačí, sťaby v srdce vniknúť chcelo, v každú myšlienočku ducha, túžbou sa hruď srdcom trepe a srdce mu v ústret búcha. A tá hlava bozky tisne v naklonenú hlávku rusú, a tá ruka len ovíja a potíska dušu v dušu. A tá hlávka sa zas dvíha, luna blysla na jej vnady, i tá jedna, i tá druhá tvár vo svoje nebo hľadí. Ruky kŕčom zmeraveli, sčervenelo bledé líce, a pri prahu toho neba privreli sa mihalnice… Aký ruch a hurt a kriky, zločiny a vraždy liché v borbe za tou hrudkou šťastia — a to šťastie jak je tiché! Dvoje duší sa vo jednu, dvoje sŕdc vo jedno mení v šťastí neba pozemného v zaľúbených poľúbení!… Alfonzo a Serafínka: „Ja som tvoj a ty si moja!“ Spočívajú v obejmutí, nikedy ich nerozdvoja. Zrástli duše, zrástli srdcia, nikedy ich nerozchytia. Tichým lásky pobúrením nikedy sa nenasýtia. Večne takto obejmutí vo vrcholci milovania zostanú až po kraj hrobu, až za hrob, do neskonania. Ale šťastie mizne ako svetlonosa žiara hravá. Chvíľa… — Alfonz fúzy krúti. - Ona frizúru napráva.

„Ako smutno! — Tebe nie je, moja Bella, duša snivá?“… Bella kolmuje si vlasy a do zrkadla sa díva. „Duša! Zle si kolmovaná! — Tento rukáv zle je, Bella! — Táto ihla!… Ľúba, ľúba, pre slzy si nevidela. Zídeme sa ešte. Utri! Bo i z mojich očú prysne…“ Bella šepce: „Čoby, čoby — — — Ľavá črievička ma tisne.“

Jeden motýľ, druhý, tretí. Čo tak každý ku mne letí? Či mám ruže v lícach vskutku, či mám v očiach nezábudku? Akí pekní, maľovaní! ako trepú krídelkami! V ruže tie by chceli sadať, v nezábudke sladkosť hľadať? Potom ďalej, ľahtikári, poletieť ku druhej tvári, kvety v druhom hľadať líci? Heš! vy špatní motýlici!

Hudba zneje, preľúbezný valčík šumnej Marietty. Koľko frizúr, koľko črievic atlasových v tanec letí! I ja s ružou v dierke fraku, s bielou mašľou, lakovite zastal som pred vami, krásna, a zašeptal: „Dovolíte?“ Vy ste vašou rusou hlávkou milosrdne pokývali, vejár s pierim odložili, hbite ako srnka vstali. Hudba znela, hudba niesla moje dumy, dušu, reči. Slnko umu haslo v svetle mramoru, čo máte v pleci. Cit ma zvládal. Hovoril som také útle, divné slová. Dnes mám rozum v hrsti, predsa ja ich opätujem znova: — Koľko ramien k vám už siahlo, koľko očú vzplápolalo túžbou, aby srdce vaše aspoň troška milovalo! Len raz aby tichým stonom sklonili ste vašu šiju, len raz aby dvoje duší dalo lásky harmóniu. Veď aj slnce nakloní sa, poceluje svoje hory — a tie hory vzbĺknu v šťastí: na ich hlavách vzbĺknu zory. Ó, vy viete, zem je čierna a na zemi že je fádne. Biely sniežik z neba letí: predsa vždycky na zem padne. Oheň, ten sa rýchlo šíri, od paláca letí k chate, kol vás všetko horí, a vy predsa tepla nepoznáte. Padne príval, zvlhne tráva, ruža, klinček, hraštek, dyňka. Toľko očú lká za vami, vy ste predsa suchulinká. Konára sa držia listy, pokým hreje slnka žiara. Vy ste v jari, predsa chcete lístkom byť, no — bez konára. Ó, keby ste znali lásku, človek centy medu cíti v srdci. Hlas sa divno trasie, ako list vo vetra vytí. Predstavte si: Mesiac vyšiel. Aleja sa v svetle blyští. Rybník skvie sa, v šepotanie zurčí z diaľky potok čistý. Ona ide zvoľna. On je akoby pri plote raja. Jeden krôčik — už je v raji, a v tom raji iba dvaja. Ľaliová tvár a slncom opálené mladé líce. V jeho oku plameň lásky a v jej pohľad holubice… A tie prsia ľnú ku prsiam, v ktorých lásky vulkán víri, a to ľaliové líce, a tá bledá tvár sa pýri. Slabá, mäkká silnie ruka, silná ruka mäkne náhle. Štyri ruky objímajú všetky svety neobsiahle. Ó, keby ste znali lásku len za malé zrnko maku: stisli by ste ruku moju, priľnuli ku môjmu fraku… Tak som vravel. Smiali ste sa na ten príval mäkkých rečí. Zrkadlo mi ukázalo dneska, ako stoja veci: Že už vlasy vypadali, že na čele samé čmáry, že ožlkli líca moje, že už jeseň v mojej tvári; že sa zraky hlbšie vtiahli, lebo mnoho svetla mali; že to včera hrobu svetlá na Všechsvätých zamihali. Že sa moje ruky trasú, zhrubli už na jemné veci. Je mi treba každý večer preferans a štyri deci. Odpustite! Hudba znela — niesla dušu, niesla reči. Slnko umu zhaslo v svetle mramoru, čo máte v pleci. Smiali ste sa, hlasno smiali na tie moje útle slová. Aby som sa zasmial s vami: zopätoval som ich znova.

Sťa hrozný, dravý, čierny vták nad horu vytisol sa mrak a hodváb neba, čo sa kloní nad hájom, zdrapiac, šumom honí za jedľou jedľu, bukom buk. Tmie kolo. Vlhne ovzduch vonný. Blesk v očiach. V ušiach búry huk. Už zatkli hudci sláky v struny a párov tancujúcich vlny po brehoch roztiekli sa vraz. Ja beriem mäkkú rúčku v paž a s vďakou ochotného decka podávam s ihlou klobúk váš a kladiem plášť na vaše pliecka. Blesk rozhorieva. Búry hrom sa šíri strašným hukotom. Tma v seba bielu cestu vplietla. Sťa silná, veľká, mokrá metla dážď šľahá v slabý slnečník. Pod ním v tme čoraz viacej svetla, v hučaní čoraz tichší vzlyk. Po mokrej kĺžeme sa ceste. — Či pamätáte, slečna, ešte tú noc? Na zavlhnutý sad začína mesiac svetlo liať; tam sponad brala do aleje, cez zapálených jelší rad, na chodník biele škvrny seje. A jedna drobulinká z nich do vlasov vlieza spletených. — Vy také krásne vlasy máte — jagocú sa v trasúcom zlate. Svit skĺzol sa na vašu tvár, až vhupla, ak sa pamätáte, do mojej duše kási žiar. S ňou miloval som túhou skrytou a silou utajených citov — až zatriasol sa nehou hlas — ten tichý, mierny obraz váš. Len ruku chytiť, bol by býval tú krásnu noc obňal cez pás a zľúbal svet, čo som vysníval. No ktosi zavolal na čaj. A vy ste šli, a zmizol báj. Za vami ja. Tam na terase o dobrej zemiakovej rase zaplietli dlhú, fádnu reč. Vy jeseň spomneli ste zase — a poézia bola preč… — Plač veľký neba neprestáva. Do neho reve hôrna riava. Dážď bičom plieska v stromov list. Roznáša poľom víchor hvizd. Hrom celým telom sveta striasa, a v tento huk a šum a švist ohromná fakľa bleskov jasá. A leje zasa biely plam na obraz váš, čo tak rád mám! Dážď máča vaše drahé líce. Vlas uvoľnený víchor chyce. Krok zachytáva hebký šat. — Ach! V krásach tejto povíchrice dovoľte rúčku scelovať! Keď tisíc kvapák na vás padá, keď tisíc bleskov na vás vzhliada, keď čierni líca tisíc chmár, keď tisíc vanov hladká tvár, v tom hneve neba preširokom, — rtom zvoľte zvlažiť prstov pár a zaľúbeným pozrieť okom na vás, na vás! Jedinký raz! Voň vložím srdca svojho hlas, keď čisto plesá, čisto túži a čisto zmiera a sa súži ten lepší ľudský majetok, čo milovanej duši slúži sťa uľaveniu slzy tok. Ja podám vám ho v citoch vrelý ten majetoček — celý, celý! On neraz padal v hrany skál a neraz som ním zaplakal. Včuľ splačem vďakou padnúc v hradskú, že ideál som dočakal… — — Nuž, a vy máte advokátsku? — Blesk zablysol. Hrom zareval. Dážď šustol. Víchor zvýskol v pole. Ach! Ľudské duše — skaly holé! Docítil som a dospieval.

Sedíme tu smutní, smutní neveselí: od tej našej dolinôčky sto vŕškov nás delí. A muzika hučí, počúvam sólo: keby toho, čo nás delí, len sto vŕškov bolo!

Tie túžby dávno utíchnuté v sŕdc umiernených hlbinách, napolo, skoro zabudnuté, rozvíri ako vietor prach: obrázok, v ktorom žitia neni, no nežne upomína nás na chvíle krátke, veľkej ceny, na krátky, ale drahý čas. I tento bielou tvárou svieti nám nocou touto bezsennou, s tmou jasnou jej zachytenou do vlasov mäkkých hebkej sieti. A sťaby rozvírený prúd v zrak hodil perál pár, čo mámi ligotavými iskierkami prejsť ešte raz cez lásky púť.

Guráž je tu ako skala, šikovnosť by nechýbala, hoj! — bolo by aj dosť sily, aby sme tie kopčeky jedným razom preskočili, pod ten tretí kopček zašli, čo hľadáme, zavše našli, a čo by sme vidieť chceli: dievča pekné, čiernovlasé, čiernooké — uvideli. Keby to, čo počúvame, bolo chýrom, ktorý klame, nevedeli to, čo vieme, — ale takto! Cez tie kopce ani vari neprejdeme.

„Jevo už net a ja stradáju…“ Čí žiaľ to salón naplnil? Čie oči slzou trblietajú? Čie prsia nárek rozvlnil? Čie ústa sa to bôľom trasú? Čí je ten utešený spev? Kto mohol položiť do hlasu ten smútok strádajúcich diev? — A to ste vy tam pri klavíri, bo je to iste aj váš žiaľ za tým, čo zapadol vo víri života a vás rozplakal a neprestajne rozplakáva, čo raz tú pieseň chcete pieť a spievate. I mne sa stáva od tých čias tak, čo „jej“ už niet.

Nech teda zvučí v tón uliaty poetu akéhosi stich, keď vašej duši prinavráti, hlboko vrytý do pamäti, čo len na krátky okamih, čas prežitý a zabudnutý. Za okamih on žije zas, postaví opäť zámok zsutý a šiali radosťou a rmúti, nadchýna, rozciťuje vás! No zvučí piesňou život celý. Cit váš chce, aby s vami žil zamilovaný, sladký, vrelý, nie ako by ste vy to chceli: by do hlbín sa srdca skryl, lež hotový, jak zvoní v uši tá pieseň v cite hlbokom na mih, — tak, čo raz srdce búši, vo dôvere vždy ľnúť ku duši tým krištáľovým prítokom najčistejšej nehy, čo sa vstlala pŕs ženských v najtajnejší kút, tej, čo by večne objímala tak, ako efeu päty brala, a čo sa nedá obejmúť!