ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kvapky spravia brázdy, hoci na najtvrdší kameň padli. V najdrobnejšej slze sa ten najväčší bôľ odzrkadlí. Malé ľudské srdce znesie najťažšie na svete bremä. Balvan žiaľu ľahko zgúľa ruka, ktorú milujeme. Za najkrajším kvetom i ten najšpatnejší chrobák lipne. Otrávený uzdraví sa, keď si z protijedu chlipne. Mužský trhá ruže, ale voňajúca, malá ruža omamuje, raní, skloní toho najtuhšieho muža. Tak sa malé s veľkým stretá, tak sa v malom veľkosť skrýva. Tak sa špata s krásou mieša, tak aj v špate krása býva. So silou sa slabosť pletie, tak sa v slabosť mení sila. Tak sa najútlejšia slabosť neraz v silu premenila. Tak sa svetlo s tieňom pári, tak sa v svetle nájdu tiene. Tak sa život na prach mení, ako klíči z mŕtvej zeme. Čo je vysoké, sa zníži, čo je nízke, k nebu rastie. Opustený nešťastník vám ešte môže priniesť šťastie. Nebanujte, že ku svetlu nesú svoj vinš beznáročný z tmavej noci, z kúta krčmy, popálení lumpi noční!

Aj ty si, aj ty ako kvet, poliaty rosou, vonný, čistý. Ku nebu túžba tvoja prýšti, sťa prudký, svieži vodomet… Aj ty sa staneš hriešnikom. Krk potlačí ti vášní jarmo. Do zeme hľadieť budeš, darmo bys’ rád za modrým blankytom… Čo z drapov pekla pomôže, aj ty raz budeš chodiť s Kristom a uvidíš, že s mladým listom list ožlklý žiť nemôže.

Ako tôňa, tvoja tôňa, za tebou sa vláčim vždycky. Raz sa dĺžim a raz krátim, ako stín tvoj romantický. Nebadáš ma tam vo svetle, darmo kričí duša moja, že je to nie tôňa tvoja, že som to ja, že som to ja! Prejdime na druhú stranu. Do pol cesty stín ju cloní. V stíne miznú tône, možno, že ma skorej zbadáš v tôni!

Nad perinku v belšej ruke odpočíva hlávka milá. Bozkal by ju, ale by sa po tom bozku zobudila. Po vlákne sa pavúk spúšťa, lezie lícom, pletie, pletie. Ševelíš sa a roztŕhaš jeho potuteľné siete. Neskúsený som ja blázon, len sa dívam nerozumne. Usmievaš sa, že som ti ja bozkal tajne líca šumné.

Nie ja, ale cigáňove husle, čo do tanca hučia, sem do kola schytili ťa do mojeho do náručia. Nie ja, ale cigáňova muzika nás popárila, od tanca ti srdce búcha a si sa tak zapálila. Od tanca sa smeješ nahlas, že nás vrtí, že nás krúti, čoraz väčšmi, čoraz tuhšie, skončiť tanec nieto chuti. Hrá mi srdce, šuch sem, šuch tam, hrá mi duša, šiky-myky. Kedyže ma objímeš tak srdca môjho od muziky?

Po roku zase takom, čo bral len rukou zlobivou, prichádza s hlavou šedivou, ľadovým, chladným zrakom, noštekom mokrým, červeným, v zubatej revom hube nemluvňa naše ľúbe. My vítame ho s nadšením. Nemluvňa krásne: Nový rok! Och, aký premilý je zbojníckej famílie zbojnícky tento potomok. Do prázdnej sype miery okúpaný a vysmiaty i nádeje i viery, že, čo vzal otec, navráti. Sťa koniec by bol nešťastiu, tak svieťa naše tváre, že skladáme na máre na polnočnú, na dvanástu, zlodeja dvanásteho. Hrá ku pohrebu cigáň tuš, je tma a prasa kvičí už do krstu veselého. A nebadáme, do čela že hĺbia sa nám vrásky, krok zaputnáva ťažký, že sa nám ruka zachvela, keď zdvihla pohár s tokom občerstvujúcim, penivým, v radosti nad tým šťastlivým, veselým Novým rokom. 31. XII. 1913

Na sadze padla kvapka. Nevnikne v priehlbeň. Vysaje ju len jasný, veselý jarný deň. I keby vniknúť chcela, ústami ovlažiť, tak trasie sa a hýbe, až skĺzne na pažiť. Deň jasný, pažiť mäkká, to domov bohatý, v dni jasnom, na pažiti, sa kvapka zatratí. 19. VIII. 1913

Zatíchla vrava, šelest šiat. Zatíchol klepot dreva. Čuť iba lístky šepotať a ako vtáčik spieva. „Raz, dva, tri!“ hlasno zvolala. „Úž?“ ešte raz sa spýtala. Nik ani slovka… Kde je on? Kam skryl sa? Tíško sníva a túži s ním byť napokon, kde vonná jedľa skrýva i pohľadu i tvári blk, i šepot slov i srdca tlk. A ticho všade… Nikde nik… Ba tam!… Ech, ženská štica!… Tam kyvoce sa liesky krík… Á! Mužská nohavica! Jej srdce hrá, jej oko plá: ach, to sú ony — pepita. A ide krôčkom zrýchleným. A mäkká ruka víta a halí stromu milý stín a pohľad lásku číta… Tam dupot… Hlúpe behačky, keď srdcia klepú klepačky.

Na každej stránke krásne slová, ozajstné perly cenných rád. Vy zopár riadkov chcete znova, ja vám mám ešte radu dať? Vás ešte vlastné srdce hreje. To srdce, srdce za mladi, to srdce kvety v žitie seje, to srdce v žití poradí.

Vy chcete, slečna, na pamiatku básničku malú, celkom krátku… že v kmite vášho úsmevu sa ľahko nútim do spevu… Vy sama spev ste, ako vlní sa on, tak srdce nehou plní, tak v oči smutné túžbu kladie, vystiera prosbou ruky mladie: o jeden krátky, drahý tón, milostným spečatený zrakom… Vy spev ste, a pri speve takom počúvať iba vstave som.

Že v piesňach mojich mladých liet je falše mnoho, piesní málo? Nie, ako v srdci mojom niet v nich falše, nikdy nebývalo. Ja vše som skláňal líca ta, kam duša v túžbe niesla sa mi, vše láskou bola objatá tá, čo som zovrel objemami. Lež ako rozkvitnutý strom, čo jaro príde — nové listy, tak chvíľami ja menil som jej obraz utešený, čistý. Povedzte mi, povedzte mi! kto v lásku utíšenie vrhal? Kto prestal v bozkoch, objemy kto chladnou rukou poroztŕhal? Nie samoláska, lesť a klam, len zákon hrozný, zákon ťažký, že Boh dal lásky v srdcia nám, no nedal do nich večnej lásky!

To je dobre! Znamenite ste sa tedy zabávali. Ja mám smútiť? Necítite, že to vaše srdce žiali, že tá vaša duša smúti, lebo dávno dohral Paľo, lebo salón zamĺknutý, lebo noci bolo málo. A ja? Nie som smutný, nie som. V mojej duši rozhodnuto: že vám ľúto len za plesom, mne je iba preto ľúto…

Vám lustre svieťa, milosťpani, vás kamín hreje v svetliciach. Čo vás po lícach v lásky planí, po ohni v očú zreniciach? Vám hudba zunie v silných tónoch, spev zvučí v salón veselý. Čo vás po hudbe v krátkych stonoch, čo počúvať spev nesmelý? Vám ušľachtilci chycú slová, vám lahodí ich panský svet. Vždy viac ich, reťaz čoraz nová, kol vás a pri vás miesta niet… Zo svetlých okien svetlo leje sa v park, nad ktorým bývate. K vám ťažko je, nuž do aleje mi šnúrku zhora spúšťate!

Čo vtáka tam po cudzom poli! Na halúzku sa vyšibol. Do srdca jeho vnikol bôľ a spieva v svojom krátkom bôli. Čo po cudzej ho ratolesti! Svet široký je jeho vlasť. Do srdca jeho vhupla slasť a spieva v svojom krátkom štestí. Zaspieva v radosti a žiali. Kto počuť chce, ten počuje a s pesničkou sa raduje a s pesničkou sa rozožiali. Až príde niekto s klietkou tesnou, zvedavý vlietne v čudný taj… Hej, cudzie polia, stromy, háj neozvú sa viac jeho piesňou.

Že sa hruda s hrudou pári, sú tie polia po chotári. Že sa list ku listu kladie, mohutnejú hory mladie. Že sa kvapka s kvapkou tučí, bude potok, ktorý hučí. Z malých mráčkov vzídu búry, v búrkach jasné blesky žijú. Drobný piesok stavia múry, ktoré hromy neprebijú! Keď sa ruka s rukou spojí, ktože reťaz takú zlomí? Spojených sŕdc tlkot v boji neprehlušia ani hromy, kovy láme, žuly zmyje, a preto, nech bratstvo žije! Všetkým svitnú, hasnú hviezdy. Každému sa rovnak brieždi. Na každého slnko svieti. Jednako čas všetkým letí, aj deň ujde, aj sa zmračí, až nás večný sen pritlačí. Že tvoj belčov krajší býval, šatkou stierals’ tvár okrúhlu, žes’ na mäkkom odpočíval, že ťa vložia v krajšiu truhlu: každého z nás kolísali, v potu tvári každý žije, každého z nás slnko páli, každého z nás hrob prikryje, každý jeden na prach zhnije, a preto, nech rovnosť žije! Červiak, ktorý v zemi čupí, plazí sa, keď kto naň stupí. Nezastene pod bremenom iba chrobák pod kameňom. Psi sú, ktorí bez reptania lížu korbáč svojho pána! Máme tvár na obraz boží, všetkého kus, čo je z boha. Kto nám jarmo na šij’ vloží, šliapať nás čia bude noha? Vystri ruku! Rovnaj šiju! Smelo pozri v zraky vrahu! Stúpaj! Bi tých, čo ťa bijú, čo ti berú voľnosť drahú! Sem sa našu pod zástavu! Volaj slobode na slávu!

Pastierom hviezda zasvietila, keď zrodila sa pravda nová. Šli za ňou, dary položili a pravda bola pastierova. Tí od chalupy do chalupy ju roznášali s citom novým ku pánom hrdým, panujúcim, až ku palácom cisárovým. Do krvi strkali jej hlavu, pražili ohňom biele údy. Lož horela, lož krvácala, a pravda bola skvostom ľudí. Tá od palácu ku palácu šla smelo už, kde páni boli. Raz meč im tisla v tvrdé dlane, raz s nimi sadala za stoly. Trón našla. Tvrdé drevo kríža sa v mäkký vankúš premenilo, šíp na korunu, v baldachýny ručník, by čelo neznojilo… * Na Bazilike zvony zvonia, rad v svetlách horí pyšných domov. Tak zdá sa, pravda schádza z tróna a vracia sa do pravých trónov, do trónov sŕdc, kde bola niekdy, kým bola mladá, skromná, nová, kým rada mala bez rozdielu, kým bola iba Ježišova.

Nás šľahá víchor po líci a sto ráz denne vybičuje, pred sebou nesie, kadiaľ duje, sťa ľahkú smeť na ulici. Krv obličajov, silu ramien, pŕs búrenie a túžob roj, sŕdc vrelých tryskajúci zdroj, blkotajúci očú plameň zaháňa v temné príbytky, v komory tisne opustené, ach, a my pritláčame k stene sa bez slov a bez výčitky. Komínom vyjúc preháňa sa, divoko reve do uší, okenicami zabúši, dverami drme, oknom striasa. Dnu chcel by k našej záhube, ešte i krb náš sa mu prieči, okolo stola tiché reči a ohníček na kozube. Oj, poďme z kútov, poďme von bojovať proti jeho žlči, nech plameň sŕdc tým väčšmi blčí, čím väčšmi fúka víchor doň! 8. III. 1913

Daj, Bože z vysokého neba, nech i môj mlynček zamele bez toho, že by bolo treba do srdca i kus ocele, chladného pohľadu do zraku a ustavičné reči v pysk, daj, aby mohol žiť bez ľaku, mal pravdu vždy a z pravdy zisk, zisk pre trpiacich veriteľov, čo čakajú už dávno naň, by exekútor rukou smelou nezasiahol do týchto strán!

Vy zasnežené pásma hôr, sťa ruky v objem roztvorené! Oj, zovrite ma k sebe skôr, nech rastie tam, kam padlo semä: u vašich milovaných nôh, na vŕšku v poli zasneženom, kde v decku maličičkom, nemom, najprvšie túžby budil boh, najprvšou slzou skalil zraky, úsmevom prvým krášlil tvár, kde za vyšliapanými šľaky som spravil prvých krokov pár, zachytil prvé nežné slovo a prvé slovko preriekol. Sto ráz som od vás utiekol, ku vám sa navrátil nanovo. Tak rád by, ako prvý raz som kročil, ďalej pri vás kráčať, ku vám obracať očú jas, pri vás ho temnou slzou máčať, pri vás sa tešiť úsmevom, ak ešte raz na líca zletí, jazykom vašich smutných detí, nímž prvé slovko riekol som, i ďalej vravieť, aby vzbĺkol plam v dušiach, tvrdá stvrdla päsť, um nahliadol, že biče pliesť už treba raz na hladných vlkov.

A ja?… Ja biedny, čo ja mám zaželať k vašim meninám? Čo? Večný úsmev kolo perny? Či stály puk do pekných líc? Či klobúk letný? Driek moderný? Či album plný pohľadníc? Nie, nie. To máte. Buďte stredom, čo máva Margarétky kvet, a v každom lístku dlhom, bledom nech mládenec je, jehož ret o láske vraví a nech krúži vás kolo ich, by pomaly tie lístky dolu padali, len jeden zostal, za nímž túži to srdce vaše plné, mladé, a prišiel čím skôr v plenparáde!

Už mŕtvy je princ Karneval. Utíchlo kvapnej hudby znenie. Pohasli lustre. Spustol sál. Umĺka plesné nasladenie. Ochladli líca. Rumeň tvár’, pohľady stratili sa vrúce. Po páre rozdvojil sa pár. Oslabli ruky milujúce… Ja vidím ešte blesnú sieň. Ja cítim ešte čiesi dlane. Zriem pláštik v ruke, ako srieň, i ružový šál… tvári planie a šedých očú plachý svit… Spomínam… Ale líce schladlo. Vzhľad stratil sa, v ňom lásky cit. Do rána pôstneho zapadlo to všetko. Šedý, prázdny sál, pôst v srdci mojom, v duši žiaľ.

Lúč večera, nehasni, nie! Kým moja cesta pominie. Sám by som zostal v poli rúče. Oj, plaňte, plaňte, líca vrúce! Ty modré svetlo, svieťže, svieť mi v tmavý les, bo stratím sled, čo vedie z tejto tmavej noci! Oj, svieťte, svieťte, modré oči! Ty vtáča, vtáča ľúbezné, nezmĺkaj, nech to v hore znie! už sa krok kĺže, hmla sa púšťa. Oj, vravte, vravte, drahé ústa! Vy haluze, prepusťte ma! Chcem ešte raz do objema, čo k láske, k svetlu neba vedie. Oj, zachyťte ma, ruky bledie! Zahasli svetlá, zmĺkla reč. Tie mäkké, bledé ruky preč. Či je to púť už odriekania? Noc tmavšia vždy a bez svitania?

Tá biela karta hovorí, že dohorela láska stará a že i moja dohorí. Večerné svetlo bulevára, opustených chodníkov zmes už darmo sa ti prihovára, nadarmo tmavie v ceste les a suché opadané lísťa pod nôžkou tvojou šuští dnes. Už nepomyslíš dozaista, že sme tiež tadiaľ chodili, verili v seba ako v Krista, sa obapolne ľúbili, v tisícorakom obejmutí milovaním do mohyly! že som sa ja za tebou v púti zas potkol v nový, svieži rov, opustený a zabudnutý… Ty ideš s ním a tisíc slov zabúdaš, ktoré v šepotaní sa liali niekdy z mojich rtov, pre jedno slovko: — „milosťpani!“

On: Tak tedy len pri Gangesu sa lotos večne žlkne. A vaše kvety že kde sú? Oj, čo raz srdce stĺkne, ich máte v modrom pohľade, ich v tvári, ktorá vzbĺkne sťa neba zvod pri západe. Vám na rtoch ešte svieťa. Ich máte v rečí záhrade. Nuž dajte z toho kveta dobrému vášmu priateľu. Vy lotos, sväté kvieťa: Udeľte z nebies údelu! Ona: Tie kvety vami prosené už dávno pozavili tenučké vlákna jesene. Hej, mrazy zoskočili, čo boli na hôr temene, aby ich pokrčili. Tá prosba vaša pustá. Tam praďte vašu chytrú sieť, kde rozvoniava zhusta na hybkých vetvách biely kvet a puk sa v ružu púšťa, nie tam, kde ani trávy niet, hmla skaly kryje hustá. On: Tie reči ma nepopletú. Sa krása v závoj halí, aby sme potom odstretú ju väčšmi milovali. Ja vidím mäkkých vlasov prúd. Zrak: sťaby iskry hrali. Krok do valčíka mal by chuť. Hlas trasie sa vám v chvení. Dekoltovaná vaša hruď. Sme na ples oblečení! A hudba kvapná, vábivá už zahučala v sieni. V objatiach všetko odpočíva… Do očú mi pozrite! Na vás sa vesna zadíva, vy vesnu uvidíte! Čo hľadíte na čelo mi? Aj tam jar na rozkvite, kde brázdy sú a prielomy. Ona: Nuž, aby lživou nebola, mám jeden kvietok z jari. Ten hodila som do kola, kde valcerujú páry. Raz belie sa sťa ľalia, raz ako ruža žiari. Ten muzikou ma opíja, ten láskou ma otáča, tie kvety chránim v ňom si ja a nemám pre vohľača. Tam jaro. U mňa zima je. Už lásku sedmispáča viac zo sna nik neodkľaje. Lež do kola si staňte! Kytica moja vaša je, len jaro si podmaňte! On: To dievčatko, čo nesmelo so študentom sa vrtí, žeby sa so mnou vrtelo? Nebojíte sa smrti? Najbôľnejšími údery tak iba lupič drtí. Veď pomník stavia materi, kto dcéru v tanec zovie a tancuje na cmiteri a na matkinom rove, kto tŕním a po kamení chce jaro zvábiť nové, ak zvábi ho, sa odmení: dá celú svoju dobu. Kto pôjde potom v nadšení pre kytku, a to z hrobu? No idem a sa premením študenta na podobu po modlení zas s modlením! Ona (sama): Ach! Zmeniť vážnu rolu v ľahučkú, duši premilú: raz zatancovať spolu ozajstnú, dlhú kadrilu!

Je sobota. Sa večerí. Nad Kúriou srp luny svieti. Lámp vzbĺkol rad. Do opery sa chystám. Drámu Margaréty vo Fausta prudkom objeme predstavujú i s baletami… No nie pre spev, čo nevieme, nie pre muziku, ktorá mámi, nie pre to šumné publikum, pre mäkké, biele ženské tváre, pre frizúr krásu, hávu šum ponáhľam sa po trotoáre si kúpiť drahý, dobrý list a musím, musím, musím ísť… Vy myslíte si — steblo krásy chcem trhať iste v balete alebo v deji. Neviete. Tá Margita má plavé vlasy, na lícach nádych ružový a účes taký ako vy…

Len spodná čiastka tela? Tebe um dal Boh. A ty? S tou hĺbkou svojich dúm, hľa, plieskaš darcu zlobive po tvári: že nevydal ti všetky svoje dary, že v procese ťa predsa premohol, že bije ťa i slabosť, žerie bôľ. Ty strácaš svetlo. Mlčíš v mračnej tieni. Za živa mŕtvy ukláňaš sa zemi. Nad tebou toľko blbcov kráča nôh! Kde nadčlovek? Kde panský tvoj je boh?

Smutno mi je, smutno, smutno za parádou. Kedy budem nosiť zas šesť hviezd pod bradou, siedmu pod pazuchou, viržínku na uchu, cisára na čiapke, korunu na bruchu, metál na srdiečku s plešivými pány, rukavice biele, bakanč viksovaný, v duši veľkú lásku, ktorá je na mukách, a za ňu a pre ňu želiezka na rukách…

Povedať nemôžte, napísať neviete: Deň zimný koľko ráz sa ešte zvečerí, a koľko, koľko ráz si hryznem do pery, kým miesto pozdravu mi pobozk pošlete, kým z neho budú dva, kým tri, kým štyri, päť, kým celá retiazka, ohnivká láskou spiate, kým z týchto ohniviek mi skutočne i dáte, kým bude konečne to, čoho ešte niet. 10. XI. 1914