E-mail (povinné):

Stiahnite si Verše ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Janko Jesenský:
Verše

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Petra Vološinová, Katarína Šusteková, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 434 čitateľov

V. Sonety

U. M.

[73]

Milosťslečna, čo riadok len napíšete mi, jak sa máte? Ak sa ho poslať ostýchate, ja osobne si prídem preň. Zachmúril sa môj jarný deň, v tmách chodím, v mlákach, daždi, blate. Vy sebou nebo nosievate, nuž aspoň pásik svetla chcem. Ten pásik smutnej duše kút nádejou blaho rozveselí, že vyjasní sa blankyt celý, čo dovolí mi nakuknúť v žiariacu, životvornú huť, kde by sme oba rozhoreli!

Tušenie

[74]

Tak teba zabolí, keď pohľad zablysne tým dávnym horúcim a silným lúčom citu. Spomínaš, že to bod na vravu rozmanitú, čo koniec znamená, hoc mäkčí úlisne tú tvrdosť, mŕtvemu čo oči zatisne, a preto z tvojich líc odkloneného kmitu vylieta úžas len, že poviem vetu skrytú, čo roztne zväzok náš a zatne prílišne. Nuž, ako vyjaviť, že mám ťa ešte rád? Pošeptať večnosti ti hriešnu zábezpeku? ¦ Do slnca pozerám. Na oči moje hľaď! Tak mnoho farieb je v tom teplom papršleku, lež v jase slepota mi padá na pohľad a nenachádzam viac tú tvoju ruku mäkkú…

Cestou…

[75]

Že cesta krátka ku vašemu domu vyrozprávať to, prečo ste si vzdychli, i keby nebol krok náš taký rýchly, i čo by zastali sme kvôli tomu. Len poďme, poďme! Vzdychu nejednomu som počúval. Hej, bývali, čo pichli, čo hladkali a prehĺbené tíchli a vždy vraveli, prečo vravia ¦ komu? Váš povzdych vravel: V tomto hluchom kúte, kam posotil ma život, žitie tratím, nik nevyrkne tu slovko nevyrknuté, čo v mojej duši žije žitím svätým. Aj vy ste prišli a mlčíte krute. Pošepnite ho, s výkrikom ho vrátim!

Koľajnice…

[76]

Pri vás, pri vás, vy koľajnice hladké, ja iste budem večierkami stávať, do diaľky hľadieť, ak nie oplakávať zatarasenej púte stezky sladké a pripomínať okamženie krátke, čo večne budem v dumách prechovávať, im zbohom dávať, naspäť privolávať ku opusteným oknám, ku záhradke. Ja vidím vás. Jak úžite sa v diali v pás jeden tmavý. Hľa, vás diaľka spája, mňa s mojím svetom diaľky rozsekali. Vás blízkosť dvojí… My sme v blízku dvaja dve srdcia, dvoje duší pospájali a jedno srdce, jednu dušu mali.

Visavis

(Slečne I. K.)

[77]

Zrak vyletel mi von oknom a sadol na bielu tvoju tvár, sťa z ľalie, čo čas na krajšiu viac nerozvije a kvet jej iba ak by k smrti zmladol, ho odtrhli, vo váze ešte zbľadol a bľadol, kým ho pôda prikryje, pod ktorou odumreté nežije, len červy a čo svetu čas pokradol… Ty smeješ sa a mne je teba ľúto, že s úsmevom na siahajúcu ruku sa dívaš mdlá od šťastia nepohnuto: že ti po odtrhnutí život kynie neznámy, ktorý dlhú skytá muku, kým k hrobu kročí, pokým nezahynie.

Pod jeden obrázok

[78]

V jej vlasoch tma. V jej očiach tiene noci Jas denný predsa sype v srdca kút, tma v ňom sa stráca, žiaľ opúšťa hruď, zo skormútených svetlo blýska očí. Hľa, semá skrútla hlavu, zraky svoje sem upiera, v tom dívaní je vzdych, tu líca, biela ľalia je v nich, tu perny a v nich rudých višní dvoje. Na krku biely oblak tvorí šál, pod ním je sneh, sneh bielučkého tela, sťaby ho bol ta nasypal. Vraz noc so svetlom, s mrazom leta pal, pri kvetoch, pri ovocí zima biela. Len pohnúť sa ¦ a by ho sceloval.

Pod obraz

[79]

Za motýľom, hľa, siahla ruka biela a pesničkou v rtoch, že uňho lásky neni, a motýľ dávno čakal v rozochvení za rukou, čo sa posiaľ nevystrela ku nemu nikdy. Vari nevedela, keď býval v lístí kvetov učupený, že najdrahší kvet: biele prsty ženy, keď chcú, čo duša dávno dať už chcela. Takéto dojmy u mňa vyvolalo to dievčatko, čo po motýľu siaha s pesničkou, ktorú pri tom zaspievalo, a keby mne patrilo, jak sa zdalo na prvý raz, čo duša veriť váha, by stálo to, čo hore vyššie stálo.

Cez bazu…

(Panej Ž. H.)

[80]

I. Cez bazu mesiac svieti a jeho svetlo s vôňou bazice vás krúži, hladká, padá na líce. Kam vaša myseľ letí? Že sú to krajšie svety, že noci tej najkrajšej králice tam farieb, bájov iné tisíce, voňajú inak kvety? Ten vŕštek jeden, jediný vám jasné oči slzou zalieva, a biely kostol dediny keď nevidíte, nieto úleva? Nie. To je túha, ktorú nalieva noc v srdca mäkké hlbiny.

Keby ste boli tam…

(Tej istej)

[81]

II. Keby ste boli tam a sadli tak, jak teraz na lavičke sedíte, ponorili, jak teraz noríte do noci májovej svoj jasný zrak, no a ten mesiac by tiež nevdojak tak svietil cez tie lístky rozvité a baza voňala by v rozkvite kol vás a v húšti zaštebotal vták: — vy by ste s vôňou, s vtáčím švitorom sa zasa niesli v neba priehlbeň, zastavili sa v diaľke pozorom a zatúžili v srdci: k hĺbke len tej noci, ktorá svieti priestorom, môcť pritúliť sa, ľnúť, kým svitne deň!

M. L.

[82]

Tak tedy, dievčatko, už aj vy idete vypĺňať mladučká tie povinnosti ženy. Ja ticho pozerám spomienkou preplnený a lúčim sa tak, že vy o tom neviete. Nenájdem vás už viac na letnom výlete, vy moje krídelce, môj valčík stelesnený. Nepošepnem vám viac už láskou rozochvený: Zostaňte krídelcom, zostaňte v polete! Nech lokňa šteklí ma, nech hladká ešte vôňa, nech vidím kvietok, čo nepadol k nohám, čo v zraku zostane a medzi nami dvoma, čo aj keď odpadne, nuž padne len do stona, do našich myšlienok, do náručia a nám. vždy — až vás zachytím dychčiacu od bostona!

Na Margitinom ostrove

[83]

Deň skončil sa. Vychádzam z temnice. Vzduch chladne. Zhrievajú sa pocity. Svet druhý, krajší, vo dne ukrytý, cez veselé sa hrnie ulice… A ako v tmavom oku zrenice sa blysnú iskry, tak v tmu zavitý sa černie pekný ostrov Margity a blýska z neho lámp na tisíce. Ta idem… Vo večernom vetríku zaváňa gaštan v svojom rozkvetí a rudých klincov rad pri chodníku… Pomedzi hlavy hostí k stolíku ma ponúkajú oči kokety s úsmevom galantného podniku.

[84]

Talizman

Že neverným som ti bol poznove? Nie, neuver mu, pravdu zahovára. Je v očiach ženských otročiaca žiara, má moc peľ ramien, telo ružové, vie svojou krásou držať v okove a túžbu budiť, nazrieť do pohára na mžik, po prvú tablu trotoára, po prvé svetlo plynové. Oj, chytil som ja ruku druhej ženy, i dievčie líca hladil niekdy v tme, i vlasy pýtal v pamäť očarený… No talizman tvoj štrngol potrasený a duša letela v kraj, kadiaľ sme my dvaja chodievali zaľúbení…

Rozlúčenie

[85]

Len voľne cítiť! Rozkazom sa v srdce vernosť vtlačiť nedá. Oj, zvíťazí tvár nová, bledá nad krotkým tvojím obrazom! Oj, zvíťazí pár smelých očí nad tvojím zrakom unylým. Ku vašim vrátam premilým so starou túžbou nezabočí. Nuž nebojuj! Už nie je vstave tvoj hlboký pochopiť žiaľ a tvoje plače usedavé, i čo by naklonil sa k hlave opustenej a slzy lial na tvoje vlasy plavé.

Môj hriech

[86]

Do cesty prišla s tvárou utešenou, s roztúžením vo zraku, s láskou v rtoch, akoby slnce blyslo v temných dňoch po roku zasa chyžou opustenou, vysušiť pleseň, ktorá sadla stenou. A hľa: to pokušenie poslal Boh. Ja zdvihol som, keď plakala u nôh, tú bielu beštiu a nazval ženou… Nuž akože nemá byť hriešnym svet? V korunu ľudstva, v svoju božiu krásu sám boh položil najpodlejší jed. Kto vyzná sa? U čiernej zmije niet božského líca, vábiaceho hlasu, tichučkých, nežných, zaľúbených viet.

Tieň

[87]

V to moje rozpustilé živobytie sa vkradol padlej krásavice tieň, neodplaší ho najčistejší deň, nie vábne kúty nocou pozakrytie, nie priateľov zhon, spievanie a pitie, nie hory zelené, nie túhy sen, nie teplé bozky zaľúbených žien, nie márna nádeja v to druhé žitie. Už umrel som a tma ma zastrela, keď máj sa rodil s novým, sviežim lístím, v ňom ty nevinná, čistá, veselá si láskou ku mne ruky vystrela… Tak ťažko bolo mrieť a zostať čistým pre tieň… — pre padnutého anjela!

Máj

(P. L.)

[88]

Na jeden okamžik, keď vaše dlane úzke do mojich vezmem rúk a skloním ústa vrelo a schytím pohľadom, že žiť by sa vám chcelo, a nie sa kolembať na tenkej na halúzke, nie stále vinúť tvár ku mäkkej ku poduške a čiernych vlasov zväz, čo padol v mladé čelo, odhŕňať rukami, čo uvädli na bielo, a nie sú silné dosť už objať plecia mužské, — tak rád by zavolať životu, že je lhár, keď dáva seba sám a dať sa nie je v moci, že by sa nekazil, nebral si naspäť dar: tých hodín veselých, tých dní a nocí pár. No vy sa dívate a smejú sa vám oči, že svieti slniečko na rozkvitnutú jar.

Potecha

[89]

Len toľko chvíľ najkrajších spolu byť, čo sĺz sa v tvojich očiach roztopilo! Oj, to by pre nás dlhé žitie zbylo, to by nás smrť nemohla zahubiť a v šepot pern, že nevieš rozľúbiť, by oko tvoje šťastím zasvietilo, rameno odpadlo, čo šiju vilo, zabudla by si ma aj poľúbiť. A takto naše chvíle nepočetné posledná nám nahrádza hodina, my neveríme, že nám lásku zmietne, že objem roztrhne a bozky pretne, keď dušu k duši pripína v pár jedných krídel, čo sa nerozlietne.

Poblúdený

[90]

Tu v tvojej izbici zas lampa zasvietila. Dnes som ju zažal ja, že azda osvieti nie bielu posteľ, tá sa belie v ústrety, lež bledú tvár, čo sa mi zatratila, nie viac pod perinu, kam predtým sa mi kryla potíšku čakajúc, sťa baviace sa deti, kým som ju nenašiel, z nej nevylákal kvety, jej sny neoživil, čo v myseľ nanosila. Dnes som ju zažal ja… Lúč zraky moje vodil po kútoch pamätných za svetlom jediným, čo na mňa svietilo vždy, kdekoľvek som chodil, a ktoré zadusil som predsa, aby hodil sa ako blázon v tmu, žil a bol nevinným, a tak za peklo tu, — hen nebu ulahodil!

Poeta, múza a starosť

[91]

Zazvučia hodiny snáď ešte onemelé? Ich známy, svieži hlas cez hlušie prerazí? Či pieseň srdečná, čo nemotou sa kazí, zas chvíle vyplní pošmúrne, osamelé? Či prilákajú ťa, ty dieťa plaché, biele? Či perna pobozkom mi čelo ovlaží? Zaspievaš v nadšení, že poet víťazí, čo jasnú hlavu má a srdce vždycky smelé? — Ja mladá neprídem, keď chodí starena. Ja v ústach perly mám, tá zhnité zuby cerí. Zavalili by ma tie tvoje bremená. Ty beznádejný si a moje srdce verí. Nie kríže zosnímať, mám k láske ramená, ku strunám prsty len, ku spevu iba pery.

Zákon

[92]

Že zákon väzbou je pre zemeplazy, a kto je silný, ten ju pretne hneď, že paragrafy — hlavy noveliet, sa nikto viacej tvrdiť neodváži. Už plecia rovné, napravené väzy, urovnoprávnený je celý svet, kto nás by viazal, toho pána niet, keď iba brvná viažu do reťazí. Už. Iba nesmieš preriecť, že si tým, čím aby ťa len matka videla a hora hlboká, kdes’ ukrytým. Bo slovo len, a šmahom srditým sa pre teba práv kniha zavrela. Nuž oprobuj žiť a buď zabitým!

Čo ja tú mladosť…

[93]

Čo ja tú mladosť večne spomínam, veď paláce jej nikto mi nerúca. Mne srdce túži, moja duša vrúca, dúm, ako vietor, plnú hlavu mám, zrak ešte často hľadí k nebesám, hruď šíri sa, keď z hĺbky dýchnu pľúca, noc prebdejem nejednu, ak je súca pre veselie, a stačím si aj sám… Hej. To je, že ma zastavila méta, čo život položil pred voľný chod. To rozkaz jeho, jeho prísna veta, čo zastavuje zrak v nebeský zvod, čo myseľ zakotví, kdekoľvek lieta. To určenia pekelný, hrozný bod.

Čo vyzváňajú zas?…

[94]

Čo vyzváňajú zas? Čo? Zas na kolená mám padnúť, modlitbu zašeptať pánu bohu, vylietnuť myšlienkou zasa len pod oblohu, na prsiach spraviť kríž rozmachom ramena? Nie, zvon ten isteže už inšie znamená: po ušiach šľahá nás, aby nám svitlo v rohu si chrbty narovnať, sa postaviť na nohu, kríž sekať drúkami, prebíjať temená. Nahore stíchla reč. Ech! Musí zuňať slovo, čo dáva silu v hruď, ju smelo obnažiť, do bajonetov ísť s ňou, stavať pred olovo, tú pravdu bodákmi nám musia preraziť, tá musí postriekať aj líce mordárovo. S baraním otroctvom sa nedá víťaziť!

V hore

[95]

Tak dobre bolo prv, kým bledé pásma hôr ma nežne vábili ku nim ísť do ďaleka, po tesnom chodníku, čo vodopádom steká do úzkej doliny a tisol ma nahor, len aby pozeral do široka čím skôr, by okúpala sa raz zasa duša mäkká vo vzduchu voňavom a zlate papršleka, vo vlnách oblakov a rudej krvi zôr. Dnes? Brodím od rána cez zrelé maliniská, do lesa vošiel som, zamokol od potu, ký div, že nepočul som, ako vtáča píska, jak zurčí potôčik na našu robotu, ¦ z právneho na všetko som hľadel stanoviska: či klient Ďuro Gál neprehrá pravotu?

Trubač

Motto: Ako je možná takáto národná zrada? Národný Hlásnik 1912, č. 46.

[96]

Som dostal peknú trúbu od pána. Dal mi aj grajciar. Groš mi ešte sľúbil, aby po rozpuknutie verne trúbil na vzkriesenie, čo drieme, Slovana. Len zo Slováka, tohto oplana len jednu nohu, jednu ruku ľúbil, pol jazyka mu bez milosti zhubil, pol reči von vytrhol z hrtana, tú ruku, ktorou kríže robieva, tú nohu, na ktorú si niekdy kľaká, ten poljazyk, nímž boha chválieva, reč, ktorou v kostoloch sa modlieva… Po rozpuknutie trúbim, groš ma čaká, až zhrniem všetko svojho do chlieva!

Radosť

[97]

I s ňou sa stretávam, i s ňou nakrátko bývam na kopci zelenom, keď ovenčí ho jar, keď vo viditeľnú a jasnú božskú tvár sa zrakom mladosti neuplynutej dívam. Pretínam pohľadom ten rozsvietený deň, priblížim k mohutnej sa zasa klenbe neba a v trávu voňavú lúk pochovám seba, kým padá na hlavu mi kvieťa z čerešieň. Pri speve prírody a velebení stálom tu sa ja radujem, že si ma potkala, že si sa odrazu nad pochmúrnych dní žiaľom, nad chladom dediny, jej okien nad úpalom, jej vravy bičami tak nahlas zasmiala, ty radosť srdečná na tomto kopci malom!

Pred sporiteľňou

[98]

U vysokej zastal som budovy. Oblokov štvorrady a medzi nimi bol nápis s písmenami velikými a symbol sporivosti jalový: úľ so včelami tučný, plechový, trud jara, mäkké leňošenie zimy, lopota v sile s rukami pracovnými, keď v práci zoslabnú — med hotový. Ó, hlúpa satira na žltej stene… Do kalichov sa kvetov natisli tie včely po lúčinách roztratené, len aby svoje skrinky drahocenné plnili pre tých, ktorých úmysly sú: pre med úle boriť namyslene.

Mrk

[99]

Zas nový umrlec na márach spočíva. V šat tmavý odetá pokľakla k nemu vdova. Žiaľ ústa zviazal jej, naň kloní sa bez slova, že nehovorila ku nemu za živa. Rozžali sviece už… Zrak slzou umýva… Neusmeje sa jej, nadarmo nádej chová. Veď kuvik zaškrekol, zauhúkala sova: to farár s útechou, ňouž žiaľu pribýva. Zostáva spraviť kríž nad telom zosnulého, so spevom, s nárekom ho vložiť do jamy a pomodliť sa nad tou biednou dušou jeho. Lež v zlatom brnení rek blysol dvorami, podvihol smútiacu, a z neba vysokého krás žiari milión: Noc svieti pred nami!

K dukátu

[100]

Ty malý — panovník nad týmto veľkým svetom. Nehybný — podvihneš nad tmy a doliny. Ty jasný — posotíš do tieňov, do špiny. Ty nemý — s hlasitým povolením a vetom. Ty tvrdý — obmäkčíš, až med potečie retom. Ty ľahký — robote po ťažkej bez viny. Nevinný — veliteľ a zbojník z družiny. Hosť — vždycky vítaný, keď ku nám cvendžíš letom. Nie, to ja netajím, rád tvoju zlatú žiaru, keď niekdy večierkom svoj život zohrievam a s tebou solídnym si sadám ku poháru, do prstov beriem ťa a môžem spraviť čaru s tou nôtou jedinou, čo si ja zaspievam, čo si ja rozkážem a ktorá nemá páru!

Em. Dé.

[101]

Že srdcia nezmäkli a nikdy nezmäknú, len tam som pochopil za drevenými mriežky, kde peniaz gúľa sa a žlté sype blesky, kým tichý zlata cveng si spieva pieseň peknú, tým ľuďom pri knihách, čo slovko neprerieknu na mračná biednych líc, na zoschnutých pern stesky, na plaču krupaje, lúč sľubu nadpozemský, na rinúcu sa krv, keď do srdca ti seknú. Neberže dukát ich! On kyslým smrdí potom, on lupy mozoľnatých rúk nepotratil ešte, neuschol od slzy. Kríž nesie so životom! Pozajtre postretneš sa s biednym idiotom, ten s nemým úsmechom len raz roztvorí päste a viac ich nezavrie, bárs zlatom sypeš potom.

Zlato

[102]

Už poznám ovocie, čo zem prináša, čo nesie strom a kvetov bylina, čo srdce, ktoré nosí dievčina, ovocie anjela i satanáša. To všetko rodí, všetko rozvíja sa, lúč jediný a vlaha jediná ho upevňuje, zráňa do klina, alebo kradmo fakľu túžob zháša… Lež nepoznám ovocia nerastu, čo premieňa sa v polia, na paloty, na sady, ktoré v hory narastú, čo lásku žien najíma do roboty a samé príčiny ku nešťastiu, čo obhryzené nehádžu za ploty.

Jeseň

[103]

Nie boha vzývame na nebi, ale teba: ty more široké pozemných, čiernych hrúd! Ty si nám motlitbou. Svet tvoju saje hruď. Deň z teba svieti nám, nie z vysokého neba. Ty moc a slávu dáš, a nielen skyvu chleba. Ty skrývaš drahokam. Ty leješ drahý prúd. Ty životom si nám. Ty si ten večný súd, pred ktorým pokloniť sa po pás denne treba. Svoj v tebe kúpam zrak. Pláň čierna dušu mrazí. Zo zrady dar si ty, zo slamy oporou. Len popolavá hmla sa ešte tebou plazí. Vrán hajno so škrekom odlietlo do dvorov. Kde kto, ten v úžase len uchýliť sa snaží, a zhnije predsa tam, pod tebou ¦ potvorou!

Máj

(A. Š.)

[104]

Sťa o krásu by držal závody, tak hľadel máj so svojím nežným vzorom. A ja som išiel s pánom profesorom, na kofliši, do matky prírody. ¦ Ach! Jak tá zeleň oku lahodí! Ten vzduch! Až človek dýcha každým pórom. Chlad Dunaja so sladkým príhovorom ku listom ¦ aspoň sonet urodí! ¦ Tak prehovoril v smiechu nečakanom pán profesor a hľadel k ľalii, potom si utrel pot a pod gaštanom pozbieral dáta z vrecka s hrozným plánom: o kolektívnej psychológii že bude písať v slohu vyberanom!…

Hudba

[105]

A cigán zahral… Kto to pripomína, že musím už len života kríž niesť, že nemôžem viac spev svoj s hudbou spliesť a pohárikom perlistého vína na priateľa, čo slákom hlavy stína, so srdcom iskrenným pripiť na česť, o mramorovú platňu rozbiť päsť, že nemá vlasť už junáckeho syna?… Už zmĺkli s hudbou čierne potvory, posledná slza melódie stiekla. Nie! Dosť už! Darmo ktosi hovorí, že pred kajaním, tíškou pokory ja sto ráz vojdem v peklo, vyjdem z pekla s nadšením, až mi srdce zahorí…

Som nešťastný…

[106]

Som nešťastný. Ja z tmy do osvetlenej sály sa dívam horúce a dušou chodí mráz. Mne na um prichádza len toť nedávny čas, keď i mne do tanca rozputnaného hrali, keď oči túžobne do očú pozerali, rameno ovilo ten driečny dievčí pás, keď s teplou muzikou si húdli srdcia vraz, keď ako tóny jej sa ony posplietali, že srdce moje, hriech, len hudbou bývalo. Pod prstom ohybným sa piesne rozzuňali. V tých piesňach vzdychalo, v tých piesňach plakalo, v tých piesňach prosilo, by sme sa radi mali, v tých piesňach rozkošných a nežných utíchalo. Nevrav, že zrádzalo, len prsty omdlievali.

Pár zlatých prstienkov…

[107]

Pár zlatých prstienkov! Tak i ty si sa stratil. Do modrých zafírov, do bielych perál som plný vďačnosti a lásky pozeral, a každý pohľad môj si s citom vďačne vrátil, či sa už radosťou tvoj jasný povrch zlátil, či hnevom potemnel, či slzy nazbieral, či v šťastí hlbokom dno svoje privieral, vždy bol som s tebou a vždy si ma obohatil. Dvoch zlatých prstienkov sa jagajúci pár! Dva modré zafíry do perlíc vtisnuté! Dnes stratili ste sa mi v očú plači nemom, pri bozku poslednom, do slzy potopenom. Tam skryli zafíry pohľady zamknuté, kým perly padali a zaliali mi tvár.

Zúfalá

[108]

Že som i teraz vstave srdcom ľnúť ku človeku, čo citu viacej nemá, len preto, že ma brával do objema, že som sa mohla k nemu privinúť, zatvrdlú šiju rukou ovinúť vo dôvere, že nie som opustená, mám koho milovať a slúžiť nemá a v službe hoci žiaľom pominúť. Ty všemohúci mocný Bože môj, len aby ľudia boli nešťastliví, otváraš srdcia a v nich lásky zdroj, a keď on tečie, svieti, kŕmi, živí. zatváraš pomaly, a každý boj za lásku sám Ty lámeš — Spravodlivý!

Oj, ako?…

[109]

Oj, ako myšlienky si viazať poletavé? Oj, ako zaputnať si srdca búrny tlk? Či život položiť len do dvoch mäkkých rúk? Či sluchy nakloniť len k jednej drahej hlave? Jej zrakom nahradiť pohľady trblietavé? Mať miesto tisíc líc len v jednej tvári puk? Namiesto tisíc pern len jedných slýchať zvuk, keď vrúcne lomia ho úst dychy blízke, žhavé? Nie. Čo by hladila i tá najmäkšia dlaň, zrak hľadel najkrajší z tej najpeknejšej tvári. Mne kúzla každého do srdca šľahá plam, raz peklo vábi ma, raz čistý blankyt sám. Prijímam márnive od každej krásy dary, rozdávam celý cit za ne, čo v sebe mám.

Príroda a človek

[110]

Mach biedny prirástol ku stenám na skale. Hrom perie okolo, dážď šuštiaci ho mláti, potriasa víchor ním a prudký ručaj kláti rodený vysoko vo vzteklom prívale, kým rozkríknutý čas po dennom úpale neuchlácholí zas lúč slnca rozžatý, alebo luny kmit, čo tíšku prinavráti a v tíške plesanie a šťastie bývalé. Umiestnil človek sa na skalnej holote. I tú mu bezbožný a zlostný sused rýpe, svoj život zhľadúva na cudzom živote, oblieva žlčou ho, sa búri, blesky sype, by biedny chumáčik zakapal v temnote a on sa mohol smiať na svojom vlastnom vtipe!

Svedomie

[111]

Ja neviem zabudnúť. Mňa srdce zavše bolí, že som ťa odstŕkal, keď si sa rozplakala, že poslušne si šla a nič sa nepýtala, len lístok niekedy, že sme aj šťastní boli, že keď aj šťastní nie, že bolas’ mi po vôli, že keď po vôli nie, to láska rozprávala, čo chcela iba mňa, keď žiarlivosťou plála, len lístok niekedy: do blenu zrnko soli. To bolo dávno už. Som mlčieval, že hádam ti slzy uschnú raz a stiahneš ramená, a zatým stále ťa stratenú navždy hľadám, tvoj zaľúbený zrak, tvoj smiech a smútok strádam. Na srdci ťažko mi. Keby len písmena mi blysla do žitia, čo miesto listu žiadam!

Čo človek má…

(Svojej žene)

[112]

Na to, čo človek má, si nikdy nepomyslí? I keď ho zavrie diaľ a pohľad utratí, zostáva nádeja, že sa mu navráti, a preto s úsmevom sme v rôzne strany išli? To úsmev mylný bol a slzy ho len vtisli zo srdca náreku na obraz usmiaty, náš pohľad díval sa za stratou v zápätí, žiaľ odprevádzal nás, sme smutní domov prišli. Tma rastie v záhrade pod krami vonných ruží, ich halí, šíri sa a stúpa dohora, plachietku západu obstrihuje a úži, už sa aj Inovec do nočných tieňov hrúži, na pohreb veseliu mi vniká do dvora zas zástup smútočný, čo kviľbou dušu súži.

Králikom

Motto: … junák!…

[113]

Po našich maštaliach sú už aj králici, prejsť chcelo by sa nám po mäkkučkej ich srsti, lež darmo stupíme, k nim otrčíme prsty: pod válov kryjú sa a každý zakvičí, že pobiť chceme ich, my národ dobytčí, ich, ktorým iba meč už chýba len do hrsti, monument víťazstva by hneď stál v rodnej prsti, nie širák liptovský na tenkej palici. Boj zúri na dvore. Pred samou maštaľou dva malí kohútí sa perú v ľútej zlosti, na jedno smetisko by chceli za kráľov, armádou slepačou zavládnuť nemalou. Podívať choďte sa, veď ste tam v bezpečnosti, chrumkadlo nájdete. Nebežte pod válov! Bánovce 30. VIII. 1913

Samota

[114]

Vy oči samoty pochmúrne, chladné, nemé, čo noc si skloní tvár ku lícam večera a mesiac s hviezdami do izby pozerá, plníte kúty zas, vyhúpate sa zo zeme, budíte šmahom to, čo na dne mozgu drieme, meníte v ťažobu aj krídlo z pápera, zdroj srdca vyschnutý poznove vyviera, v strom mžikom narastá pozabudnuté semä. Na mňa sa dívate, vy oči samoty! Už mal som nádeju a zas som bez nádeje, z vás smútok trúchliaci mi ide oproti, čo dušu, ktorá sa tme jeho za dňa smeje, zo spupnej výšiny do pľušte posotí, že večným túžením zas horké slzy leje. 17. VIII. 1913

Ten čert…

[115]

Za peniaz odtne ti z najhlbšej poklony, odsype z iskierok, čo skáču v pohľade, zo sladkých rečí ti na klbko napradie, zo vzdychov nameria, zo slzy uroní, i pravdu prislúži, i podá zákony, dovolí kajať sa za hriechy za mladé, zo zlata odváži, pozláti kdekade tvoj ošarpaný dom a pusté záhony, ten čert, ku ktorému tvoj drobný peniaz pláva. Len zastav potôčik a zlaté zrnká v ňom! Nadarmo ukloní sa po zem tvoja hlava a svetlo celé dáš, čo v pohľade ti hráva; v tvár udrieš bukovú so spupným pohľadom, čo kántri záhon tvoj a dom ti podkopáva.

Povrávaš…

[116]

Povrávaš tak, že srdce prerečie. Usmievaš sa mi v zaslúženej lieni. Aj potešuješ, keď som zarmútený. Vynukuješ na prsiach bezpečie. Len zosním masku, biedny človeče! Tá tvoja reč sa horkým jedom spení. Tvoj smiech na výsmech, sústrasť v diery zmení. Umrlčia hlava skočí na plece. Nie, predsa nezosnímaj. Nechaj tam! Nech sa zdá mi, že miesto falošného ja ešte jeden zlatý peniaz mám. Som beztak chudobný — a prísť na klam, by žobrať musel oň u neznámeho po uliciach na peknú masku sám.

Do výšky…

[117]

Do výšky pohne ťa bezuzdná mladá vôľa. Vyletíš ako vták dohora na svite. Veliký stratíš sa nám v modrom blankyte, akoby otčinou ti výška neba bola. Lež čím si dlhšie v nej, tým užšie robíš kolá, tým väčšmi spúšťaš sa nad polia rozryté, nad dvory bohaté a skvosty ukryté, a vlastný srdca hlas ťa naspäť k zemi volá. Už v poldni odrazu sa spustíš medzi nás. Pred výškou zľaknutý ty cudziu drúbež plašíš. Minúta. Malinkým a vidným si nám zas. Vták predtým — drobučký a biedny zemeplaz spokojný na žltej sa hrudke usalašíš a budeš premieňať na groše svet i čas. 24. II. 1914

Memento

[118]

Tvoj malý rodný dom je menší ako ten, čo smrtným domovom zvať niekdy tvojím budú, a medzi belčovom a rakvou plno trudu ti zbudne na púti tej krkolomnej len, kde od prvého dňa až po posledný deň čo potu vyleješ a sĺz na tvrdú hrudu, kým sieť si upletieš a rozložíš bez studu, abys’, čo ulovíš, odniesol v sypáreň. Môžbyť, že urval si viac podľa tvojej miery zo slávy, spôsobov, z hry a zo zástoja, no nevrav, že si pán a viacej ako ja. Jednako označia nás znakom našej viery, a k tomu odznaku dve rovnaké sú diery do tmy a do slávy večného pokoja! 19. IV. 1914

Na jar

[119]

Zas slnce splesalo. Ó, aká premena! Vykukol hyacint tak rôzno maľovaný, pozerá očkami na všetky štyri strany, či je to jaro tu a tráva zelená, či pučia ruže už a svoje ramená či rozšírili už aj pyšné tulipány, či kvitne narcisa a hanbí sa, jak vlani na tenkom stebielku ku zemi sklonená? Mne, ako takto rok, keď prišlo jaro práve, so slnca plesaním a kvetov kvitnutím zas stará myšlienka obnovuje sa v hlave: Či mrazom šibnuté je srdce moje vstave tĺcť ešte radostným a detským nadchnutím a vyhnať zo seba tiež kvety usmievavé? 13. IV. 1914

Pieseň a ozvena

[120]

I ty si skromná pieseň — márnivá! Odmĺkaš sa, keď zaznievaš do hlucha, keď spevy tvoje nikto neposlúcha, na tvoju krásu sa nik nedíva. No vyberáš najkrajšie tkanivá, obliekaš sa do sviatočného rúcha, do zvona strieborného srdce búcha, keď sa ti holá skala ozýva. V tej nahej, plachej, divej ozvene, čo horou letí, bralami sa štviera a večne skrýva údy studené, do kvetu idú čierne korene, na krídla rozšíria sa tenké perá a iskry spájajú sa v plamene. 2. V. 1914

Života chmúrneho…

[121]

Života chmúrneho som zdúpnel pred obrazom… Tmou vyhoreniska sa kraj’na černela. Odlietla grimasa mi z tváre veselá, zrak strnul, zatriaslo sa telo moje mrazom: divoké beštie vyrojili sa razom a v každej beštii som poznal priateľa, čo niekdy v srdce chcel, kde láska horela, včuľ seká zubami a ľachce za peniazom. Tak krásy starnúce i láska bývala, i perly, ktoré mi raz dolu hrdlom stiekli, i hudba ďaleká, čo k lune hýbala, i spevy, ktoré ma do ríše neba vliekli, sa v šelmy zmenili, — ó, kraj’na zúfalá, kde zlata načim len, by tvrdé drapy zmäkli! 17. VII. 1914

Vartášom

[122]

Od rokov rabujú už psotu v biednej chyži, kde v spánku lenivom, vo večnej nedeli spí gazda vyschnutý na tvrdej posteli. Mnel by si, kostre tej už nikto neublíži, a predsa sa ku nej zas podlý galgan blíži: by nehovorila, čo oči videli, chce zahrdúsiť reč, zrak vyklať nesmelý a boha dolámať, čo visí hen na kríži. Psi strážni rujú na nad hŕbou tenkých kostí osobnej hodnoty, vernosti k úkolu, súcosti ideí a citu povinnosti. S brechotom lúštia si, kto má viac z týchto cností. Nevidia, gazdovu že hryzú mŕtvolu, do ktorej kopol vrah, už nasýtený, v zlosti. 3. V. 1914

Kým…

[123]

Kým neplnil nám túžby kov, čím viac ho nabrať do batôžkov, kým za mäsom a drahou kožkou nechodievali sme na lov: jak viazala nás so zemou, jak zaputnala s tvárou božskou niekedy reťaz z tichých bozkov, zo vzdychov a z najkrajších slov! My zaťali sme cez reťaz, ohnivá rozsekali čudné. Tmie tvár nám, dušu chytá mráz: Tie naše srdcia od tých čias sťa vedrá rútia sa do studne, kde čoraz menší neba pás. 25. VII. 1914

Obrázok

[124]

Tu jeden z obrázkov, za ktorým duša baží: Keď tak na prechádzkach sa zošmykol tvoj zrak na modrú nevädzu, na rudý divý mak a ty si zabehla za nimi dnu do raži, ku nim sa skláňala a zbierala do vázy, na stolík bez kvetov, ¦ to kvôli farbe však, čo hľadali sme vše obidva nevdojak? A ona bola v nás, i teraz vôňou blaží. Nevädze ešte niet a mak nerozvitý! Posielaš fialky, posielaš srdce v liste, keď ono farbistou sa láskou rozcíti. Ty kvet môj severný, kvet diaľkou zakrytý! Ľa, klaniam sa ti ja za tvoje kvety čisté, tak ako klonila si sa za nimi ty. 24. IV. 1915

30. III. 1915

Motto: Žilinský cintorín

[125]

Čo to za myšlienka vám vnikla do hlavy? Veď veľké zrenice a úzke kol nich pruhy odrazu zmenili sa v pohľad jagavý s dnom tajným, bohatým nevyrieknutej túhy. Nie je to myšlienka. Zažalostil cit púhy, čo celú rozvahu nakrátko zaplaví a vinie farbisté a vzdušné kol nás stuhy, k nám ľahko pripevniť kus rajskej zábavy. Nie, nemyslite si, že zato prišla doba, tá doba rozkošná, keď milujete už a s láskou čaká vás neznámy ešte muž, by rozhoreli ste sa žhavým ohňom oba. Nie. Rozdiel veliký: Zo šťastia živý kus a z jeho záchvevu len prvá plachá próba. Žilina 30. III. 1915

Na vzkriesenie

[126]

4. IV. 1915 Ký čert to našeptal o našom vzkriesení? Pre peklo držali sme taký dlhý pôst. Nevyčkali sme nič. Nebolo Krista dosť, ni Jeho smrti nie: Nie sme vykúpení! Veď bodá do neba kríž denne vztýčený a z kríža vlaje nám nie láska, ale zlosť. Krv nenachádza breh a nespäl by ju most, čo vyliala sa už a v pravdy znamení! Nepáľte mažiarmi, nekazte vozduch drahý! Nezvoňte do sveta, nechajte piesní jak! Náš Kristus umrel už bez šiat a my sme nahí, a ako Karpatov netopiace sa sňahy nestopí vrelá krv a pušiek ohne, tak mráz sveta nepustí na najbožskejšie snahy.

Žilina 3. IV 1915

Ruskej duši

[127]

Sneh vŕzga pod nohou. Srieň blýska ligotavý. Cez suché konáre sa počal mesiac skvieť. V sibírskom kožuchu ohybný južný svet, pod bielou papachou, s tmou vlasou kolo hlavy, v tej zime treskúcej zrak horiaci a žhavý pri vetre režúcom so smiechom mladých liet, mrznúcim dychom mi a nehou teplých viet o láske bývalej, o Turkestane vraví. Ohybný južný kvet z tých milých, známych strán, pohľaďže na západ, deň ešte nepotuchol, čo do líc s výskaním ti rudé ruže vdúchol, inovať napriadol do čiernych lokní v skráň a hviezdy sype v púť… Daj svoju teplú dlaň, nech mi je, akoby mal jaro pod pazuchou!



[73] Bánovce 4. V. 1906. — RN „O. M.“. Predpokladáme, že v názve nie je tlačová chyba, ale že ide o nový titul (venovanie) básne, že teda Jesenský hotovú a už raz venovanú báseň použil pri inej príležitosti, pričom v knižnom vydaní ostalo druhé, novšie venovanie. (Pozri pozn. k básni Na pohľadnici, M. L., Máj.) Rukopisný text je značne odlišný od knižného:

Oj slečna Oľga! Riadok len napíšte mi, že jak sa máte? ak sa ho poslať ostýchate ja osobne si prídem preň. Videli ste už jarný deň I nebo jasné svatosvate Vy viete v chmure, dáždi blate je štráfik svetla moc hoden Ten biedny, smutný duše kút naplní láskou, rozveselí cez ružové sklo nakuknúť dovolí zraku na svet celý ku všetkému chce láskou lnúť a ľúbi len ten štráfik biely.

[74] V rukopise sa zachovali tri varianty básne. Prvý je datovaný v Bánovciach v júli 1906, druhý, s názvom Tak teba…, je z augusta 1913, tretí pravdepodobne z konca augusta 1913. Prvý variant je motivovaný pravdepodobne niektorým z nezachovaných listov Oľgy Kraftovej, je bez názvu a prečiarknutý:

Tak teba bolí, keď mi oči blisnú tým dávnym, teplým, mäkkým lúčom citu, keď lásku starú v tiché reči svitú ti pripomenú ústa, ruky stisnú ňou tvoje dlane až ti slzy prisnú z tých tvojích zrakov zkaleného svitu a sama chceš újsť na dedinu skrytú prv, pokým nehám tvoju lásku pyšnú. Ty konec cítiš lásky. Ja to viem. No počkaj konca aj so srdcom vrelým a miluj pokým ťa ja milujem lni ku mne celou dušou, telom celým, kým lpím na Tebe a ku Tebe lnem a ja Ťa tisíc razy rozveselím!

V druhom variante je mnoho autorových prečiarknutí a aj celá báseň je prečiarknutá. Uvádzame prvých deväť veršov, ktoré sú odlišnejšie od textu Veršov:

Ach, Teba zabolí, keď pohľad zablysne tým dávnym, horúcim a mäkkým lúčom citu, že to len spomienka na vravu rozmanitú a konec znamená, čo hľadím úlysne s tým ruky podaním až slza vyprisne ti z očú dôverných odkloneného svitu… Už láska prestáva, už cítiš vetu skrytú čo roztne sväzok náš a zatne prílišne… Oj, ako zasvietiť, potvrdiť, že ťa rád:

Tretí variant, s názvom Tušenie, je temer totožný s textom Veršov. V SP XXXIII, 1913, 480 — 81 vyšla báseň s názvom Ubezpečovanie pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. — R. v. 4: čo konec znamená, mäkčiaci úlysne; SP v. 4: čo koniec znamená, priam mäkčí úlisne; SP v. 7: len úžas prilieta, že poviem vetu skrytú.

[75] Bánovce 15. II. 1906; SP XXVI, 1906, 310 pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. — R. v. 9: Váš povzdych vravel: Prečo v hluchom kúte; R. v. 13 — 14:

I vy mlčíte urputne a krute nezastavíte chvíľu poobjatím!

[76] Bánovce 15. II. 1906; SP XXVI, 1906, 309 pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. Báseň je motivovaná pravdepodobne rozlúčkou s Oľgou Kraftovou a Jesenského odchodom do Bánoviec. — R. v. 11: mňa s mojou diaľkou vrchy rozsekaly.

[77] Lipt. Mikuláš 1893; Ž IV, 1913, 10 — 11 s názvom Vis a vis, s poznámkou „K vydaju slečne X.“, s podpisom J. Jesenský. RN „Vis a vis“, venovaná „slč. I. K.“. Najstaršia báseň, ktorú Jesenský zahrnul do Veršov. Rukopisné znenie hodne odlišné od knižného:

Zrak vyletel mi von oknom a sadol na pekný, bľadý púček ľalije jehož o pár dní už čas rozvije, aby ho poodtrhli, — k smrti smladol aby vo váse ešte lepšie sbľadol, by vädol, kým ho pôda prikryje: tá čierna vo ktorej nič nežije len červy a čo svetu čas pokradol. — Ach ako mi je toho puka ľúto. — Veď s úsmevom na siahajúcu ruku sa díva, díva ticho, nepohnuto: že mu po odtrhnutí život kynie slastný, no ktorý dlhú skytá muku, kým k hrobu kročí, pokým nezahynie. —

[78] Bratislava 27. X. 1899. RN „Pod jednu peknú hlavičku na pohľadnici“. Báseň posiela „p. A. H. na pohľadnici“ (Anna Halašová?). — R. v. 8: tu perny, v pernách rudých vyšní dvoje; R. v. 12: Vraz noc so svetlom denným leta pal.

[79] Bánovce 27. II. 1906; SP XXVI, 1906, 310 pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. — R. v. 1: Za motýlikom siahla ruka biela; R. v. 9: Hľa aké dojmy u mňa vyvolalo.

[80] Bánovce 16. V. 1906; SP XXVI, 1906, 358 bez názvu a bez venovania, ako samostatná báseň pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. RN „V máji“ (bez venovania).

[81] Bánovce 16. V. 1906; SP XXVI, 1906, 358 — 59 bez názvu a bez venovania, ako samostatná báseň pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. RB (a bez venovania).

R. v. 1:

A boly by Ste tam a sadly tak;

R. v. 3:

a norily jak teraz noríte;

R. v. 5 — 6:

a mesiac by tiež svietil nevdojak čez stromov radu, listy rozvité;

R. v. 11 — 12:

zakotvily sa v diaľke pozorom a zatúžily z hĺbky k hĺbke len;

R. v. 14:

môcť pritúliť sa pokým svitne deň!

[82] Bánovce, február 1908; SSM, str. 45 v cykle Sonety. RN „Z fašianok“, s vročením 1908. Prvý variant, prečiarknutý autorom, s názvom „slč. Ľ. G.“, datovaný v Bánovciach 16. III. 1907:

Tak tedy aj Vy idete vypĺňať povinnosti ženy… Ja spomienkami preplnený, keď na nejednom výlete nejednom plese v polete — Vy vals ste boly stelesnený — som vravieval Vám rozochvený o láske v plnom rozkvete, jak rozšíri sa vtedy vôňa, jak sipe sa kvet ku nohám z pohľadov medzi tými dvoma do každej myšlienky a stona. Ja túto lásku prajem Vám do ostatného do bostóna.

[83] Bánovce 23. V. 1907; SO I, 1907, 348 pod záhlavím Z novšej poezie slovenskej, s podpisom Jan Jesensky. Podľa Štefánka (JKS, 132 — 33) Jesenský napísal báseň na Margitinom ostrove v Budapešti, spolu s básňami Talizman a Máj (Sťa o krásu by držal závody…), takže rukopisné vročenie je skôr dátumom zápisu básne do básnikovho zápisníka. V súkromnom liste z Bánoviec 5. VI. 1907 v súvislosti s básňou Jesenský píše: „Toto by ,Slovenské pohľady‘ neuverejnili, ale ,Slovenský obzor‘ by zas neuverejnil sonet bez kokety a galantérie.“ Pozri aj poznámku k básňam Talizman a Tieň.

[84] Bánovce 22. V. 1907; SO I, 1907, 347 pod záhlavím Z novšej poezie slovenskej, s podpisom Jan Jesensky. V súkromnom liste z Bánoviec 5. VI. 1907 v súvislosti s literárnym vkusom SP a SO (pozri poznámku k básňam Na Margitinom ostrove a Tieň), Jesenský píše: „Čo myslíš, kam by patril nasledujúci sonet (písaný nie z pravdy, len z akomodovania, teda nehľadaj v ňom pravdu).“

[85] Bánovce 13. XI. 1906; SO I, 1907, 283 pod záhlavím Z novšej poezie slovenskej, s podpisom Janko Jesensky, stroficky nečlenená.

[86] Budapešť pravdepodobne máj 1907; SO I, 1907, 227 pod záhlavím Z novšej poezie slovenskej, pseudonym Lenský

[87] Budapešť máj 1907; SSM, str. 46 v cykle Sonety. V súkromnom liste z Bánoviec 5. VI. 1907 Jesenský píše: „,Už zomrel som a tma ma zastrela‘. Takto zneje môj ostatný sonet. — Možno, že ho budeš niekedy čítať. Ale ani vtedy mu neuver celkom. Tí v ,Obzore‘ sú takí moderní, že im len taký sonet zodpovie, ktorý je moderný a keď človek o nevere povie niečo kvôli kráse…“ (Porov. poznámku k básňam Na Margitinom ostrove a Talizman.) — R. v. 2: sa vkradol dlhý, ustavičný tieň.

[88] Bánovce 9. V. 1906; SP XXVI, 1906, 358 bez venovania, pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. RB. — Podľa Antona Lapára st. (JKS, str. 150) Jesenský vpísal báseň do knižky svojich Veršov, venovanej 28. II. 1906 Hermíne Lapárovej.

[89] Bánovce 4. III. 1909; SP XXXIII, 1913, 481 s názvom Rozluka, pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. RN „4. III. 1909“. V rukopise je báseň hodne poprečiaraná a poprepisovaná.

[90] Bánovce 2. XI. 1909; SP XXXIII, 1913, 353 pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. — Šoltésová v liste z Martina 24. VIII. 1912 ďakuje Jesenskému za bohatú zásielku básní, nazýva ich „heineovského naladenia piesňami“ a dodáva, že s nimi bude „pomaly… prikrášľovať čísla časopisu“. (Do konca roku 1912 uverejnila v Ž Jesenského básne K meninám, Je sobota…, K zasnúbeniu, Vám lustry…; začiatkom roku 1913 Vis a vis, Na kartu, To je dobre…, Nietzsche, Už mŕtvy… a Zachytený dialog.) V liste dalej píše: „Jedna z nich (t. j. z poslaných básní, — M. G.), sama v sebe krásna, snáď najviac k srdcu hovoriaca, (,Poblúdený‘) mi svojím obsahom trochu preráža hlavu, preto, že bude pokúšať ku komentáru. No, to je vec autora. ,Nietzsche‘ — to prekvapí svojou úplnou odlišnosťou medzi ostatnými. Mňa príjemne prekvapilo. Krátke ale závažne. Takého by som si viac prajela od Vás.“ (List uložený v MJJ.) Báseň Poblúdený v Ž nevyšla, ale nachádzame ju v SP XXXIII, 1913, 353. — V rukopise je viac prečiarknutí. Posledné tri verše pôvodne, potom prečiarknuté a prepracované:

a predsa zadusil, by cnosti ulahodil len k vôli druhým byť zas čistým nevinným pre seba ale tmu v tej čistej cnosti splodil.

Posledný verš opravuje: nie viac pre seba, že večnú tmu som splodil.

[91] Bánovce 28. XI. 1911; KTB 1912, 97 s názvom Zazvučia…?, podpis Dr. J. Jesenský. RN „Zazvučia…?“

[92] Bánovce 13. IV. 1906; SP XXVI, 1906, 311 pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. RB. V súkromnom liste 30. I. 1905 píše o práve v Uhorsku: „Vôbec celá konštitúcia uhorská je humbug a švindeľ, zákony sú na to u nás, aby sa malo po čom šliapať. Človeku sa zhnusí žiť v takomto asiatickom štáte.“ V liste 28. IX. 1905 rozvíja túto myšlienku: „Ale čo právo? Zákony? U nás zákon — najšudierskejší reklám, že je pravda v paragrafoch. — A právo? Nikde neviditeľné — ako Bôh. Hotová španielska inkvisícia pod Torquemadom, domini canes, psi boží a nie sudcovia, fiškusovia. Podpáliť celý ,jogállam‘. Švindeľ a nie állam.“ — R. v. 1 — 2:

Že zákon štrángom je pre zemeplazy a kto je silný ten ho pretne hneď.

[93] Bánovce 13. IV. 1906; SP XXVI, 1906, 310 — 11 pod záhlavím Z básní Janka Jesenského.

[94] Bánovce 21. V. 1906; SP XXVI, 1906, 359 — 60 pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. RB.

[95] Bánovce 1908; SSM, str. 48 v cykle Sonety. RB, pôvodne „Vy chcete spevu?“, ale potom prečiarknutý. R. v. 2: ma nežne volaly ku ním ísť do ďaleka; R. v. 4: do úzkej doliny a tisne Ťa na hor; R. v. 9 — 14:

A dnes? Sme brodili cez zrelé maliniská do lesa vnišli sme, zamokli od potu a ja som nepočul už ako vtáča píska jak potok zurčí zas na našu robotu. Tak sa mi videlo, že s môjho stanoviska môj klient Ďuro Gál neprehrá pravotu.

V rukopise je sonet stroficky nečlenený.

[96] Bánovce 16. XI. 1912; KTB 1913, 48, s podpisom Dr. Ján Jesenský. V rukopise motto pôvodne „,Čím sa môže vysvetliť táto zrada.‘ Národný hlásnik“. — V Národnom hlásniku XLV, 15. XI. 1912, č. 46 uverejňuje „Ústredný klub slovenskej snemovnej národnostnej strany“ prevolanie „Veľactenému slovenskému obecenstvu“ vo veci národného súdu v záležitosti obvinenia redaktorov ,Slov. Ľudových Novín‘ z úplatnosti vládou“ a vo veci ďalšieho náboženského rozoštvávania slovenského ľudu. V tom istom čísle uverejňuje Miloš Pietor článok Z redakcie, zdôrazňujúc, „aký veľký význam má v slovenskom národe časopisectvo“, a predsa Slov. Ľud. Noviny „pomlúvajú nás s náboženským odroňstvom, poburujú Slovákov, aby nás nepustili do ich domu. Jako je možná takáto národná zrada?“ V článku sa priamo menuje Florián Tománek, redaktor Slov. Ľud. Novín, ktorý za svoje pôsobenie dostal od vlády 2500 korún.

[97] Bánovce 11. V. 1913; SP XXXIII, 1913, 353 pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. — R, SP, v. 3 — 4:

keď vo viditeľnú rozkošnú božskú tvár sa zrakom mladosti veselej ešte dívam;

R. v. 5: pretínam krokami zas celý jarný deň; SP v. 5: Pretínam pohľadom svietiaci jarný deň; R, SP v. 11: že si sa odrazu nad dní pochmúrnym žiaľom; R, SP v. 13: jej vravy bičami zvonive zasmiala. Posledné štyri verše v rukopise pôvodne:

že som niekedy tu stretol s tvojím žiaľom tu mrzol od zimy, tu klesal pod úpalom, že si ma v rozkoši tu storaz sklamala ty jaro zelené na tomto kopci malom!

[98] Bánovce 15. XI. 1912; SP XXXIII, 1913, 353 — 4 pod záhlavím Z básní Janka Jesenského.

[99] Bánovce 11. V. 1913; SP XXXIII, 1913, 354 pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. RN „Mrle“, celý rukopis hodne preškrtaný. — R. v. 6 — 7:

že sa jej usmeje, nadarmo nádej chová. Už kuvik zaškrekol, zauhúkala sova.

[100] Bánovce 1. XII. 1911; KTB 1912, 77, s podpisom Dr. J. Jesenský.

[101] Bánovce marec 1908; SSM, str. 47 v cykle Sonety. RB. Báseň je adresovaná pravdepodobne Matúšovi Dulovi. (O vzťahu rodiny Jesenských k Matúšovi Dulovi pozri JKS, str. 59, 68.) — R. v. 3 — 14:

kde peniaz gúľa sa, šuchoce, sipe blesky cveng zlata spievava tichúčko pieseň peknú tým ľuďom pri knihách, čo slovko neprereknú na mračná biednych líc, na soschnutých pern stesky na plaču krupäje, na sľubu lúč nebeský kde každej z vystretých rúk podlo žily seknú Už tretí dukátik zaváňa kyslým potom na štvrtom lupiny mozoľné vidno ešte na deviatom už krv a pokým snívaš o tom, že asnáď roztvoriš tie svierajúce kliešte sa stretáš odrazu s človekom idiotom bez duše bez srdca a iba zatneš päste.

[102] Bánovce 15. XI. 1912; KTB 1913, 104, s podpisom Dr. Ján Jesenský.

[103] Bánovce 27. XI. 1911; KTB 1912, 97, s podpisom Dr. J. Jesenský.

[104] Bánovce 22. V. 1907; SO I, 1907, 348 pod záhlavím Z novšej poezie slovenskej, s podpisom Jan Jesensky. Báseň je venovaná profesorovi Antonovi Štefánkovi (pozri o tom podrobnejšie JKS, str. 132 — 133). — R, SO v. 1: Sťa by o krásu držal závody.

[105] Budapešť máj 1907; SO I, 1907, 227 pod záhlavím Z novšej poezie slovenskej, pseudonym Lenský. — R, SO, V II, v. 8: že neschopní sme junáckeho čina?…

[106] Bánovce február 1909; Ž I, 1910, 64 v cykle Staré sonety, s podpisom Janko Jesenský. RB, s týmto znením:

Som nešťastným. Ja z tmy do osvetlenej zály sa dívam zimnične a srdcom chodí mráz. Mne na um prichádza ój len nedávny čas, keď aj mne do tanca rozputnaného hrali, keď oči túžobne do očú pozeraly a ruka ovila ten driečny, dievčí pás, keď s teplou muzikou zvučaly duše vráz, keď, ako tóny jej sa srdcia poplietaly. Aj srdce moje, hriech, len strunou bývalo ohybné prsty ho do piesní rozzuňaly a v piesni vzdychalo a v piesni plakalo a v piesni prosilo, by sme sa radi mali… Keď pieseň tíchla už i ono utíchalo. Nie nezrádzalo, nie; len piesne prestávaly.

Ž v. 7: keď s teplou muzikou zvučaly srdcia vráz; Ž v. 9: Že srdce moje, hriech, muzikou bývalo.

[107] Bánovce 22. XII. 1908; Ž I, 1910, 64 v cykle Staré sonety, s podpisom Janko Jesenský. RN hrubo pretretý, pod ním: 22. XII. 1908. — R. v. 3: som plný vďačnosťou a citom pozeral; R. v. 6 — 7:

či si už hrúzu sĺz so seba sosbieral, či v láske hlbokej dno svoje privieral.

Posledných 6 veršov v rukopise pôvodne:

Pár zlatých prstienkov! Dvoch modrých očú pár dva lesklé safíre do perlíc vtisnuté Dnes slzy ronily pri žiaľnom rozlúčení Tie slzy vidím len a smutnú bielu tvár Kol šiji cítim len dve ruky svinuté z úst šepot nádeje, že láske konca neni.

[108] Bánovce 8. I. 1909; SP XXXIII, 1913, 481 — 82 pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. — R. v. 8 — 9:

a v službe trebárs žiaľom pominúť Ty vševedúci mocný Bože môj.

Deviaty verš tak aj v SP. R. v. l — 2 pôvodne:

Že žena vstave je tak srdcom lnúť ku človeku, čo srdca v sebe nemá.

[109] Bánovce 6. I. 1909; Ž I, 1910, 64 v cykle Staré sonety, s podpisom Janko Jesenský. RB. — R. v. 9 — 14:

Nie. Priam by bola tá najmäkkšia dlaň. Nie. Priam by bola najpeknejšia v tvári Nie. Priam by horel v očiach kúzla plam či čert sa díval z nich, či blankyt sám. — Do mojej mysly každé svetlo žiari. Pre všetky ohne srdce svoje mám. —

[110] Bánovce 30. VIII. 1913; SP XXXIII, 1913, 480 pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. RN „Príroda — človek“. — R. v. 13: by biedny chumáčik sa ztratil v temnote.

[111] Bánovce august 1913; SP XXXIII, 1913, 482 s názvom Mladosť, pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. RN „Mladosť“. — SP v. 1: Nemôžem zabudnúť. Mňa srdce zavše bolí; R. v. 8 — 10:

len lístok jediný, do blenu zrnko soli. To bolo dávno už. Ja mlčal som, že hádam ti oči ochladnú a stiahneš ramená;

SP v. 11: a zatým ztratenú ťa neustále hľadám; R. v. 12: tvoj zaľúbený zrak, tvoj smiech a reči strádam.

[112] Bánovce 5. VIII. 1913; SP XXXIII, 1913, 480 pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. RN „Žene“. — Rukopisné znenie je hodne odlišné od znenia v SP a vo Veršoch:

Keď človek poklad má si zavše o ňom myslí priam ho aj zavre diaľ a pohľad utratí, že bude veselo, aj kým sa navráti a preto so smiechom už mnohí sa rozišli. Lež mýlny smiech to bol, bo slzy ho vytisly z plačlivej duše už na obraz usmiaty, veď pohľad pozeral za ztratou v zápätí, myšlienka letela, a smutní domov prišli: Vychádzam pozreť ťa na lávku do dvora: Tma rastie v zahrade pod krami vonných ruží, pri vetra šeptu do nočného hovora ích halí potichu a stúpa do hora už sa aj mohutný Inovec v tiene hrúži, mier očí, tíška líc a tvári pokora.

SP, V II v. 1: Čo človek má, na to si nikdy nepomyslí?; SP, V II v. 4: a preto so smiechom sa mnohí už rozišli?; SP, V II v. 5: Nie. Mýľny smiech to bol, bo slzy ho len tisly; SP, V II v. 7 — 8:

ich pohľad díval sa za ztratou v zápätí, cit odprevádzal ju a smutní domov prišli.

Tercetá sú v SP i V II oddelené.

[113] Bánovce 30. VIII. 1913; SP XXXIII, 1913, 479 pod záhlavím Z básní Janka Jesenského a bez motta. — Martinský slúžny Ujhelyi 5. VIII. 1913 popisoval účastníkov porady ústredného klubu národnej strany, ktorá sa konala v martinskej Sporiteľni. Advokát dr. Ján Izák podľa Slov. Denníka (17. VIII. 1913, č. 156) „veľmi plačlivým hlasom orodoval“ u slúžneho o prepustenie, pretože nebol členom klubu a nezúčastnil sa na porade. (Píše sa o tom aj v Izákovom Osvedčení v NN XLIV, 21. VIII. 1913, č. 97 a v 163. č. Sl. denníka 28. VIII. 1913. Jesenský sám o celom prípade zmieňuje sa v náznakoch v liste žene z Bánoviec 29. VIII. 1913: „Uznáva, tento junák, že plačlivým hlasom prosil aby ho Ujhelyi nezapísal… Čo sú tí králici v našej maštali, čo sú najmenší a najväčší smrad robia.“) — SP v. 6: ich, ktorým ťažký meč už chýba len do hrsti.

[114] Bánovce 17. VIII. 1913; SP XXXIII, 1913, 479 pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. — Miesto posledných šiestich veršov v rukopise pôvodne text (potom prečiarknutý a prepracovaný):

Do vás sa pozerám vy oči samoty!… Mne duša šíri sa i plače i sa smeje do výše vlečie ma, do pľúšte posotí, raz sviežou nádejou mi ide oproti raz odstrkáva zas a nehá bez nádeje a večné túženie prebúdza z driemoty. A duša smúti čo za dňa sa len smeje.

[115] V rukopise básne niet, uverejnená v Ž V, 1914, 267 — 68, s podpisom J. Jesenský.

[116] Bánovce 21. II. 1914; Ž V, 1914, 168, s podpisom J. Jesenský. V rukopise básne niet, datovanie (aj pri nasledujúcich básňach, až po báseň Kým…) preberáme z Jesenského údajov v časopisoch a vo Veršoch.

[117] Bánovce 24. II. 1914; Ž V, 1914, 169, s podpisom J. Jesenský. — V rukopise básne niet.

[118] Bánovce 19. IV. 1914; Ž V, 1914, 138, s podpisom J. Jesenský. — V rukopise básne niet.

[119] Bánovce 13. IV. 1914; Ž V, 1914, 138, s podpisom J. Jesenský. V rukopise básne niet. — V liste žene zo Žiliny 1. IV. 1915 Jesenský ako vojak spomína si na minuloročnú Veľkú noc a spätne osvetľuje motivovanie básne: „Vlani sme v Bánovciach spolu sviatkovali. Ty si… bola na spovedi v Ozorovciach… Viem, že som zostal sám doma. Nemýlim sa, že vtedy už hyacintky a narcisse kvitly pred našimi oknami? Keby bol doma vytiahol by ten sonet, v ktorom som jaro zveleboval.“

[120] Bánovce 2. V. 1914. — V rukopise básne niet.

[121] Bánovce 17. VII. 1914. — V rukopise básne niet.

[122] Bánovce 3. V. 1914. — V rukopise básne niet.

[123] Bánovce 25. VII. 1914. — V rukopise básne niet.

[124] Veszprém 24. IV. 1915; Ž XIII, 1923, 95, s podpisom Janko Jesenský a dátumom Vesprém, 24. IV. 1915. RN „Poprad“. — Báseň je odpoveďou na ženin list a poslané fialky. 22. IV. 1915 zapisuje si Jesenský do denníka: „Dostal som zase od ženy list s fialkami, ktoré voňajú a pripomínajú mi jej čistú dušu.“ (MJJ, Ruk. J. J. č. 44.) V liste žene z Veszprému do Revúcej 25. IV. 1915, posielajúc báseň, dodáva: „Tých šesť fialôk vonia ešte i teraz. Chúďatá. Ďakujem Ti srdečne za ne. Napísal som aj sonet na Teba, tu Ti ho podávam, ak chceš prečítaj ho, ak nechceš, preskoč rovno na ďalšiu prósu.“ V liste Jesenský posiela aj báseň „To nie, to nikdy nie…“ (uverejňujeme ju v štvrtom zväzku Spisov). Práve pre tieto dve básne, napísané po slovensky, má obavy pred cenzúrou: „Ak tento môj list budú niekde prekladať, ím dá roboty, jestli ho len nezahodia…“ (Úryvky z listu a obe básne — Obrázok s menšími odchýlkami od publikovaného textu — uverejnené sú aj v sborníku JKS, str. 182 — 83.)

[125] Žilina 30. III. 1915; Ž XIII, 1923, 105, s podpisom Janko Jesenský. — V liste žene zo Žiliny 1. IV. 1915 píše o návšteve Viery Kňazovičovej (sestry manželky Ivana Krasku): „Po káve sme sa išli prejsť do žilinského cintorína a tam sme pomniky obzerali a nápisy na ních.“ V rukopise po datovaní básne je v zátvorke poznámka „po rozchode“. Rukopisné znenie:

Čo to za myšlienka Vám vniká do hlavy, keď veľké zrenice a úzke kol níh kruhy odrazu menia sa na pohľad jagavý s dnom tajným, bohatým nevyrieknutej túhy? Či to nie myšlienka? Len žalostí cit púhy, čo celú rozvahu na moment zaplaví a vinie barvisté okolo páru stuhy ku sebe pripevniť kus rajskej zábavy? Či je to život? Či len generálna próba, keď ako manželka zahráte vážny kus a už sa cvičíte, aby vám veril muž, aby ste verily i vy a potom oba sa popresviedčali, že ozaj prišla doba: keď vás už milujú, keď milujete už.

[126] Žilina 3. IV. 1915. Opis básne aj v Jesenského liste žene, 4. IV. 1915.

[127] Jekaterinburg 30. XI. 1918 Ž XIII, 1923, 35, s podpisom Janko Jesenský. RN „M. S. N.“, text:

Sňah vŕzga pod nohou. Srieň blýska ligotavý. Cez suché vetvy sa počína mesiac skvieť. V sibírskej šube ľa ohybný južný kvet, pod bielou papachou s tmou vlasov kolo hlavy, v tej zime treskúcej zrak horiaci a tmavý, pri vetre režúcom so smiechom teplých viet, mrznúcim dychom mi a nehou mladých liet, o láske bývalej, o Turkestane vraví… Ohybný južný kvet z ďalekých južných strán, pohľaďže na západ! — Deň ešte nepotuchol! Však je to nie zima, však horúca je dlaň, fialka zaváňa, chodíme stezkou suchou, pobledlá od žiari sa zapaľuje skráň, však teplo ti je, však mám jaro pod pazuchou!?

O Márii Sergejevne, svojej „domácej panej“, píše Jesenský v XIV. kapitole Cestou k slobode.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.