ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milosťslečna, čo riadok len napíšete mi, jak sa máte? Ak sa ho poslať ostýchate, ja osobne si prídem preň. Zachmúril sa môj jarný deň, v tmách chodím, v mlákach, daždi, blate. Vy sebou nebo nosievate, nuž aspoň pásik svetla chcem. Ten pásik smutnej duše kút nádejou blaho rozveselí, že vyjasní sa blankyt celý, čo dovolí mi nakuknúť v žiariacu, životvornú huť, kde by sme oba rozhoreli!

Tak teba zabolí, keď pohľad zablysne tým dávnym horúcim a silným lúčom citu. Spomínaš, že to bod na vravu rozmanitú, čo koniec znamená, hoc mäkčí úlisne tú tvrdosť, mŕtvemu čo oči zatisne, a preto z tvojich líc odkloneného kmitu vylieta úžas len, že poviem vetu skrytú, čo roztne zväzok náš a zatne prílišne. Nuž, ako vyjaviť, že mám ťa ešte rád? Pošeptať večnosti ti hriešnu zábezpeku? ¦ Do slnca pozerám. Na oči moje hľaď! Tak mnoho farieb je v tom teplom papršleku, lež v jase slepota mi padá na pohľad a nenachádzam viac tú tvoju ruku mäkkú…

Že cesta krátka ku vašemu domu vyrozprávať to, prečo ste si vzdychli, i keby nebol krok náš taký rýchly, i čo by zastali sme kvôli tomu. Len poďme, poďme! Vzdychu nejednomu som počúval. Hej, bývali, čo pichli, čo hladkali a prehĺbené tíchli a vždy vraveli, prečo vravia ¦ komu? Váš povzdych vravel: V tomto hluchom kúte, kam posotil ma život, žitie tratím, nik nevyrkne tu slovko nevyrknuté, čo v mojej duši žije žitím svätým. Aj vy ste prišli a mlčíte krute. Pošepnite ho, s výkrikom ho vrátim!

Pri vás, pri vás, vy koľajnice hladké, ja iste budem večierkami stávať, do diaľky hľadieť, ak nie oplakávať zatarasenej púte stezky sladké a pripomínať okamženie krátke, čo večne budem v dumách prechovávať, im zbohom dávať, naspäť privolávať ku opusteným oknám, ku záhradke. Ja vidím vás. Jak úžite sa v diali v pás jeden tmavý. Hľa, vás diaľka spája, mňa s mojím svetom diaľky rozsekali. Vás blízkosť dvojí… My sme v blízku dvaja dve srdcia, dvoje duší pospájali a jedno srdce, jednu dušu mali.

Zrak vyletel mi von oknom a sadol na bielu tvoju tvár, sťa z ľalie, čo čas na krajšiu viac nerozvije a kvet jej iba ak by k smrti zmladol, ho odtrhli, vo váze ešte zbľadol a bľadol, kým ho pôda prikryje, pod ktorou odumreté nežije, len červy a čo svetu čas pokradol… Ty smeješ sa a mne je teba ľúto, že s úsmevom na siahajúcu ruku sa dívaš mdlá od šťastia nepohnuto: že ti po odtrhnutí život kynie neznámy, ktorý dlhú skytá muku, kým k hrobu kročí, pokým nezahynie.

V jej vlasoch tma. V jej očiach tiene noci Jas denný predsa sype v srdca kút, tma v ňom sa stráca, žiaľ opúšťa hruď, zo skormútených svetlo blýska očí. Hľa, semá skrútla hlavu, zraky svoje sem upiera, v tom dívaní je vzdych, tu líca, biela ľalia je v nich, tu perny a v nich rudých višní dvoje. Na krku biely oblak tvorí šál, pod ním je sneh, sneh bielučkého tela, sťaby ho bol ta nasypal. Vraz noc so svetlom, s mrazom leta pal, pri kvetoch, pri ovocí zima biela. Len pohnúť sa ¦ a by ho sceloval.

Za motýľom, hľa, siahla ruka biela a pesničkou v rtoch, že uňho lásky neni, a motýľ dávno čakal v rozochvení za rukou, čo sa posiaľ nevystrela ku nemu nikdy. Vari nevedela, keď býval v lístí kvetov učupený, že najdrahší kvet: biele prsty ženy, keď chcú, čo duša dávno dať už chcela. Takéto dojmy u mňa vyvolalo to dievčatko, čo po motýľu siaha s pesničkou, ktorú pri tom zaspievalo, a keby mne patrilo, jak sa zdalo na prvý raz, čo duša veriť váha, by stálo to, čo hore vyššie stálo.

I. Cez bazu mesiac svieti a jeho svetlo s vôňou bazice vás krúži, hladká, padá na líce. Kam vaša myseľ letí? Že sú to krajšie svety, že noci tej najkrajšej králice tam farieb, bájov iné tisíce, voňajú inak kvety? Ten vŕštek jeden, jediný vám jasné oči slzou zalieva, a biely kostol dediny keď nevidíte, nieto úleva? Nie. To je túha, ktorú nalieva noc v srdca mäkké hlbiny.

II. Keby ste boli tam a sadli tak, jak teraz na lavičke sedíte, ponorili, jak teraz noríte do noci májovej svoj jasný zrak, no a ten mesiac by tiež nevdojak tak svietil cez tie lístky rozvité a baza voňala by v rozkvite kol vás a v húšti zaštebotal vták: — vy by ste s vôňou, s vtáčím švitorom sa zasa niesli v neba priehlbeň, zastavili sa v diaľke pozorom a zatúžili v srdci: k hĺbke len tej noci, ktorá svieti priestorom, môcť pritúliť sa, ľnúť, kým svitne deň!

Tak tedy, dievčatko, už aj vy idete vypĺňať mladučká tie povinnosti ženy. Ja ticho pozerám spomienkou preplnený a lúčim sa tak, že vy o tom neviete. Nenájdem vás už viac na letnom výlete, vy moje krídelce, môj valčík stelesnený. Nepošepnem vám viac už láskou rozochvený: Zostaňte krídelcom, zostaňte v polete! Nech lokňa šteklí ma, nech hladká ešte vôňa, nech vidím kvietok, čo nepadol k nohám, čo v zraku zostane a medzi nami dvoma, čo aj keď odpadne, nuž padne len do stona, do našich myšlienok, do náručia a nám. vždy — až vás zachytím dychčiacu od bostona!

Deň skončil sa. Vychádzam z temnice. Vzduch chladne. Zhrievajú sa pocity. Svet druhý, krajší, vo dne ukrytý, cez veselé sa hrnie ulice… A ako v tmavom oku zrenice sa blysnú iskry, tak v tmu zavitý sa černie pekný ostrov Margity a blýska z neho lámp na tisíce. Ta idem… Vo večernom vetríku zaváňa gaštan v svojom rozkvetí a rudých klincov rad pri chodníku… Pomedzi hlavy hostí k stolíku ma ponúkajú oči kokety s úsmevom galantného podniku.

Že neverným som ti bol poznove? Nie, neuver mu, pravdu zahovára. Je v očiach ženských otročiaca žiara, má moc peľ ramien, telo ružové, vie svojou krásou držať v okove a túžbu budiť, nazrieť do pohára na mžik, po prvú tablu trotoára, po prvé svetlo plynové. Oj, chytil som ja ruku druhej ženy, i dievčie líca hladil niekdy v tme, i vlasy pýtal v pamäť očarený… No talizman tvoj štrngol potrasený a duša letela v kraj, kadiaľ sme my dvaja chodievali zaľúbení…

Len voľne cítiť! Rozkazom sa v srdce vernosť vtlačiť nedá. Oj, zvíťazí tvár nová, bledá nad krotkým tvojím obrazom! Oj, zvíťazí pár smelých očí nad tvojím zrakom unylým. Ku vašim vrátam premilým so starou túžbou nezabočí. Nuž nebojuj! Už nie je vstave tvoj hlboký pochopiť žiaľ a tvoje plače usedavé, i čo by naklonil sa k hlave opustenej a slzy lial na tvoje vlasy plavé.

Do cesty prišla s tvárou utešenou, s roztúžením vo zraku, s láskou v rtoch, akoby slnce blyslo v temných dňoch po roku zasa chyžou opustenou, vysušiť pleseň, ktorá sadla stenou. A hľa: to pokušenie poslal Boh. Ja zdvihol som, keď plakala u nôh, tú bielu beštiu a nazval ženou… Nuž akože nemá byť hriešnym svet? V korunu ľudstva, v svoju božiu krásu sám boh položil najpodlejší jed. Kto vyzná sa? U čiernej zmije niet božského líca, vábiaceho hlasu, tichučkých, nežných, zaľúbených viet.

V to moje rozpustilé živobytie sa vkradol padlej krásavice tieň, neodplaší ho najčistejší deň, nie vábne kúty nocou pozakrytie, nie priateľov zhon, spievanie a pitie, nie hory zelené, nie túhy sen, nie teplé bozky zaľúbených žien, nie márna nádeja v to druhé žitie. Už umrel som a tma ma zastrela, keď máj sa rodil s novým, sviežim lístím, v ňom ty nevinná, čistá, veselá si láskou ku mne ruky vystrela… Tak ťažko bolo mrieť a zostať čistým pre tieň… — pre padnutého anjela!

Na jeden okamžik, keď vaše dlane úzke do mojich vezmem rúk a skloním ústa vrelo a schytím pohľadom, že žiť by sa vám chcelo, a nie sa kolembať na tenkej na halúzke, nie stále vinúť tvár ku mäkkej ku poduške a čiernych vlasov zväz, čo padol v mladé čelo, odhŕňať rukami, čo uvädli na bielo, a nie sú silné dosť už objať plecia mužské, — tak rád by zavolať životu, že je lhár, keď dáva seba sám a dať sa nie je v moci, že by sa nekazil, nebral si naspäť dar: tých hodín veselých, tých dní a nocí pár. No vy sa dívate a smejú sa vám oči, že svieti slniečko na rozkvitnutú jar.

Len toľko chvíľ najkrajších spolu byť, čo sĺz sa v tvojich očiach roztopilo! Oj, to by pre nás dlhé žitie zbylo, to by nás smrť nemohla zahubiť a v šepot pern, že nevieš rozľúbiť, by oko tvoje šťastím zasvietilo, rameno odpadlo, čo šiju vilo, zabudla by si ma aj poľúbiť. A takto naše chvíle nepočetné posledná nám nahrádza hodina, my neveríme, že nám lásku zmietne, že objem roztrhne a bozky pretne, keď dušu k duši pripína v pár jedných krídel, čo sa nerozlietne.

Tu v tvojej izbici zas lampa zasvietila. Dnes som ju zažal ja, že azda osvieti nie bielu posteľ, tá sa belie v ústrety, lež bledú tvár, čo sa mi zatratila, nie viac pod perinu, kam predtým sa mi kryla potíšku čakajúc, sťa baviace sa deti, kým som ju nenašiel, z nej nevylákal kvety, jej sny neoživil, čo v myseľ nanosila. Dnes som ju zažal ja… Lúč zraky moje vodil po kútoch pamätných za svetlom jediným, čo na mňa svietilo vždy, kdekoľvek som chodil, a ktoré zadusil som predsa, aby hodil sa ako blázon v tmu, žil a bol nevinným, a tak za peklo tu, — hen nebu ulahodil!

Zazvučia hodiny snáď ešte onemelé? Ich známy, svieži hlas cez hlušie prerazí? Či pieseň srdečná, čo nemotou sa kazí, zas chvíle vyplní pošmúrne, osamelé? Či prilákajú ťa, ty dieťa plaché, biele? Či perna pobozkom mi čelo ovlaží? Zaspievaš v nadšení, že poet víťazí, čo jasnú hlavu má a srdce vždycky smelé? — Ja mladá neprídem, keď chodí starena. Ja v ústach perly mám, tá zhnité zuby cerí. Zavalili by ma tie tvoje bremená. Ty beznádejný si a moje srdce verí. Nie kríže zosnímať, mám k láske ramená, ku strunám prsty len, ku spevu iba pery.

Že zákon väzbou je pre zemeplazy, a kto je silný, ten ju pretne hneď, že paragrafy — hlavy noveliet, sa nikto viacej tvrdiť neodváži. Už plecia rovné, napravené väzy, urovnoprávnený je celý svet, kto nás by viazal, toho pána niet, keď iba brvná viažu do reťazí. Už. Iba nesmieš preriecť, že si tým, čím aby ťa len matka videla a hora hlboká, kdes’ ukrytým. Bo slovo len, a šmahom srditým sa pre teba práv kniha zavrela. Nuž oprobuj žiť a buď zabitým!

Čo ja tú mladosť večne spomínam, veď paláce jej nikto mi nerúca. Mne srdce túži, moja duša vrúca, dúm, ako vietor, plnú hlavu mám, zrak ešte často hľadí k nebesám, hruď šíri sa, keď z hĺbky dýchnu pľúca, noc prebdejem nejednu, ak je súca pre veselie, a stačím si aj sám… Hej. To je, že ma zastavila méta, čo život položil pred voľný chod. To rozkaz jeho, jeho prísna veta, čo zastavuje zrak v nebeský zvod, čo myseľ zakotví, kdekoľvek lieta. To určenia pekelný, hrozný bod.

Čo vyzváňajú zas? Čo? Zas na kolená mám padnúť, modlitbu zašeptať pánu bohu, vylietnuť myšlienkou zasa len pod oblohu, na prsiach spraviť kríž rozmachom ramena? Nie, zvon ten isteže už inšie znamená: po ušiach šľahá nás, aby nám svitlo v rohu si chrbty narovnať, sa postaviť na nohu, kríž sekať drúkami, prebíjať temená. Nahore stíchla reč. Ech! Musí zuňať slovo, čo dáva silu v hruď, ju smelo obnažiť, do bajonetov ísť s ňou, stavať pred olovo, tú pravdu bodákmi nám musia preraziť, tá musí postriekať aj líce mordárovo. S baraním otroctvom sa nedá víťaziť!

Tak dobre bolo prv, kým bledé pásma hôr ma nežne vábili ku nim ísť do ďaleka, po tesnom chodníku, čo vodopádom steká do úzkej doliny a tisol ma nahor, len aby pozeral do široka čím skôr, by okúpala sa raz zasa duša mäkká vo vzduchu voňavom a zlate papršleka, vo vlnách oblakov a rudej krvi zôr. Dnes? Brodím od rána cez zrelé maliniská, do lesa vošiel som, zamokol od potu, ký div, že nepočul som, ako vtáča píska, jak zurčí potôčik na našu robotu, ¦ z právneho na všetko som hľadel stanoviska: či klient Ďuro Gál neprehrá pravotu?

Som dostal peknú trúbu od pána. Dal mi aj grajciar. Groš mi ešte sľúbil, aby po rozpuknutie verne trúbil na vzkriesenie, čo drieme, Slovana. Len zo Slováka, tohto oplana len jednu nohu, jednu ruku ľúbil, pol jazyka mu bez milosti zhubil, pol reči von vytrhol z hrtana, tú ruku, ktorou kríže robieva, tú nohu, na ktorú si niekdy kľaká, ten poljazyk, nímž boha chválieva, reč, ktorou v kostoloch sa modlieva… Po rozpuknutie trúbim, groš ma čaká, až zhrniem všetko svojho do chlieva!

I s ňou sa stretávam, i s ňou nakrátko bývam na kopci zelenom, keď ovenčí ho jar, keď vo viditeľnú a jasnú božskú tvár sa zrakom mladosti neuplynutej dívam. Pretínam pohľadom ten rozsvietený deň, priblížim k mohutnej sa zasa klenbe neba a v trávu voňavú lúk pochovám seba, kým padá na hlavu mi kvieťa z čerešieň. Pri speve prírody a velebení stálom tu sa ja radujem, že si ma potkala, že si sa odrazu nad pochmúrnych dní žiaľom, nad chladom dediny, jej okien nad úpalom, jej vravy bičami tak nahlas zasmiala, ty radosť srdečná na tomto kopci malom!

U vysokej zastal som budovy. Oblokov štvorrady a medzi nimi bol nápis s písmenami velikými a symbol sporivosti jalový: úľ so včelami tučný, plechový, trud jara, mäkké leňošenie zimy, lopota v sile s rukami pracovnými, keď v práci zoslabnú — med hotový. Ó, hlúpa satira na žltej stene… Do kalichov sa kvetov natisli tie včely po lúčinách roztratené, len aby svoje skrinky drahocenné plnili pre tých, ktorých úmysly sú: pre med úle boriť namyslene.

Zas nový umrlec na márach spočíva. V šat tmavý odetá pokľakla k nemu vdova. Žiaľ ústa zviazal jej, naň kloní sa bez slova, že nehovorila ku nemu za živa. Rozžali sviece už… Zrak slzou umýva… Neusmeje sa jej, nadarmo nádej chová. Veď kuvik zaškrekol, zauhúkala sova: to farár s útechou, ňouž žiaľu pribýva. Zostáva spraviť kríž nad telom zosnulého, so spevom, s nárekom ho vložiť do jamy a pomodliť sa nad tou biednou dušou jeho. Lež v zlatom brnení rek blysol dvorami, podvihol smútiacu, a z neba vysokého krás žiari milión: Noc svieti pred nami!

Ty malý — panovník nad týmto veľkým svetom. Nehybný — podvihneš nad tmy a doliny. Ty jasný — posotíš do tieňov, do špiny. Ty nemý — s hlasitým povolením a vetom. Ty tvrdý — obmäkčíš, až med potečie retom. Ty ľahký — robote po ťažkej bez viny. Nevinný — veliteľ a zbojník z družiny. Hosť — vždycky vítaný, keď ku nám cvendžíš letom. Nie, to ja netajím, rád tvoju zlatú žiaru, keď niekdy večierkom svoj život zohrievam a s tebou solídnym si sadám ku poháru, do prstov beriem ťa a môžem spraviť čaru s tou nôtou jedinou, čo si ja zaspievam, čo si ja rozkážem a ktorá nemá páru!

Že srdcia nezmäkli a nikdy nezmäknú, len tam som pochopil za drevenými mriežky, kde peniaz gúľa sa a žlté sype blesky, kým tichý zlata cveng si spieva pieseň peknú, tým ľuďom pri knihách, čo slovko neprerieknu na mračná biednych líc, na zoschnutých pern stesky, na plaču krupaje, lúč sľubu nadpozemský, na rinúcu sa krv, keď do srdca ti seknú. Neberže dukát ich! On kyslým smrdí potom, on lupy mozoľnatých rúk nepotratil ešte, neuschol od slzy. Kríž nesie so životom! Pozajtre postretneš sa s biednym idiotom, ten s nemým úsmechom len raz roztvorí päste a viac ich nezavrie, bárs zlatom sypeš potom.

Už poznám ovocie, čo zem prináša, čo nesie strom a kvetov bylina, čo srdce, ktoré nosí dievčina, ovocie anjela i satanáša. To všetko rodí, všetko rozvíja sa, lúč jediný a vlaha jediná ho upevňuje, zráňa do klina, alebo kradmo fakľu túžob zháša… Lež nepoznám ovocia nerastu, čo premieňa sa v polia, na paloty, na sady, ktoré v hory narastú, čo lásku žien najíma do roboty a samé príčiny ku nešťastiu, čo obhryzené nehádžu za ploty.

Nie boha vzývame na nebi, ale teba: ty more široké pozemných, čiernych hrúd! Ty si nám motlitbou. Svet tvoju saje hruď. Deň z teba svieti nám, nie z vysokého neba. Ty moc a slávu dáš, a nielen skyvu chleba. Ty skrývaš drahokam. Ty leješ drahý prúd. Ty životom si nám. Ty si ten večný súd, pred ktorým pokloniť sa po pás denne treba. Svoj v tebe kúpam zrak. Pláň čierna dušu mrazí. Zo zrady dar si ty, zo slamy oporou. Len popolavá hmla sa ešte tebou plazí. Vrán hajno so škrekom odlietlo do dvorov. Kde kto, ten v úžase len uchýliť sa snaží, a zhnije predsa tam, pod tebou ¦ potvorou!

Sťa o krásu by držal závody, tak hľadel máj so svojím nežným vzorom. A ja som išiel s pánom profesorom, na kofliši, do matky prírody. ¦ Ach! Jak tá zeleň oku lahodí! Ten vzduch! Až človek dýcha každým pórom. Chlad Dunaja so sladkým príhovorom ku listom ¦ aspoň sonet urodí! ¦ Tak prehovoril v smiechu nečakanom pán profesor a hľadel k ľalii, potom si utrel pot a pod gaštanom pozbieral dáta z vrecka s hrozným plánom: o kolektívnej psychológii že bude písať v slohu vyberanom!…

A cigán zahral… Kto to pripomína, že musím už len života kríž niesť, že nemôžem viac spev svoj s hudbou spliesť a pohárikom perlistého vína na priateľa, čo slákom hlavy stína, so srdcom iskrenným pripiť na česť, o mramorovú platňu rozbiť päsť, že nemá vlasť už junáckeho syna?… Už zmĺkli s hudbou čierne potvory, posledná slza melódie stiekla. Nie! Dosť už! Darmo ktosi hovorí, že pred kajaním, tíškou pokory ja sto ráz vojdem v peklo, vyjdem z pekla s nadšením, až mi srdce zahorí…

Som nešťastný. Ja z tmy do osvetlenej sály sa dívam horúce a dušou chodí mráz. Mne na um prichádza len toť nedávny čas, keď i mne do tanca rozputnaného hrali, keď oči túžobne do očú pozerali, rameno ovilo ten driečny dievčí pás, keď s teplou muzikou si húdli srdcia vraz, keď ako tóny jej sa ony posplietali, že srdce moje, hriech, len hudbou bývalo. Pod prstom ohybným sa piesne rozzuňali. V tých piesňach vzdychalo, v tých piesňach plakalo, v tých piesňach prosilo, by sme sa radi mali, v tých piesňach rozkošných a nežných utíchalo. Nevrav, že zrádzalo, len prsty omdlievali.

Pár zlatých prstienkov! Tak i ty si sa stratil. Do modrých zafírov, do bielych perál som plný vďačnosti a lásky pozeral, a každý pohľad môj si s citom vďačne vrátil, či sa už radosťou tvoj jasný povrch zlátil, či hnevom potemnel, či slzy nazbieral, či v šťastí hlbokom dno svoje privieral, vždy bol som s tebou a vždy si ma obohatil. Dvoch zlatých prstienkov sa jagajúci pár! Dva modré zafíry do perlíc vtisnuté! Dnes stratili ste sa mi v očú plači nemom, pri bozku poslednom, do slzy potopenom. Tam skryli zafíry pohľady zamknuté, kým perly padali a zaliali mi tvár.

Že som i teraz vstave srdcom ľnúť ku človeku, čo citu viacej nemá, len preto, že ma brával do objema, že som sa mohla k nemu privinúť, zatvrdlú šiju rukou ovinúť vo dôvere, že nie som opustená, mám koho milovať a slúžiť nemá a v službe hoci žiaľom pominúť. Ty všemohúci mocný Bože môj, len aby ľudia boli nešťastliví, otváraš srdcia a v nich lásky zdroj, a keď on tečie, svieti, kŕmi, živí. zatváraš pomaly, a každý boj za lásku sám Ty lámeš — Spravodlivý!

Oj, ako myšlienky si viazať poletavé? Oj, ako zaputnať si srdca búrny tlk? Či život položiť len do dvoch mäkkých rúk? Či sluchy nakloniť len k jednej drahej hlave? Jej zrakom nahradiť pohľady trblietavé? Mať miesto tisíc líc len v jednej tvári puk? Namiesto tisíc pern len jedných slýchať zvuk, keď vrúcne lomia ho úst dychy blízke, žhavé? Nie. Čo by hladila i tá najmäkšia dlaň, zrak hľadel najkrajší z tej najpeknejšej tvári. Mne kúzla každého do srdca šľahá plam, raz peklo vábi ma, raz čistý blankyt sám. Prijímam márnive od každej krásy dary, rozdávam celý cit za ne, čo v sebe mám.

Mach biedny prirástol ku stenám na skale. Hrom perie okolo, dážď šuštiaci ho mláti, potriasa víchor ním a prudký ručaj kláti rodený vysoko vo vzteklom prívale, kým rozkríknutý čas po dennom úpale neuchlácholí zas lúč slnca rozžatý, alebo luny kmit, čo tíšku prinavráti a v tíške plesanie a šťastie bývalé. Umiestnil človek sa na skalnej holote. I tú mu bezbožný a zlostný sused rýpe, svoj život zhľadúva na cudzom živote, oblieva žlčou ho, sa búri, blesky sype, by biedny chumáčik zakapal v temnote a on sa mohol smiať na svojom vlastnom vtipe!

Ja neviem zabudnúť. Mňa srdce zavše bolí, že som ťa odstŕkal, keď si sa rozplakala, že poslušne si šla a nič sa nepýtala, len lístok niekedy, že sme aj šťastní boli, že keď aj šťastní nie, že bolas’ mi po vôli, že keď po vôli nie, to láska rozprávala, čo chcela iba mňa, keď žiarlivosťou plála, len lístok niekedy: do blenu zrnko soli. To bolo dávno už. Som mlčieval, že hádam ti slzy uschnú raz a stiahneš ramená, a zatým stále ťa stratenú navždy hľadám, tvoj zaľúbený zrak, tvoj smiech a smútok strádam. Na srdci ťažko mi. Keby len písmena mi blysla do žitia, čo miesto listu žiadam!

Na to, čo človek má, si nikdy nepomyslí? I keď ho zavrie diaľ a pohľad utratí, zostáva nádeja, že sa mu navráti, a preto s úsmevom sme v rôzne strany išli? To úsmev mylný bol a slzy ho len vtisli zo srdca náreku na obraz usmiaty, náš pohľad díval sa za stratou v zápätí, žiaľ odprevádzal nás, sme smutní domov prišli. Tma rastie v záhrade pod krami vonných ruží, ich halí, šíri sa a stúpa dohora, plachietku západu obstrihuje a úži, už sa aj Inovec do nočných tieňov hrúži, na pohreb veseliu mi vniká do dvora zas zástup smútočný, čo kviľbou dušu súži.

Po našich maštaliach sú už aj králici, prejsť chcelo by sa nám po mäkkučkej ich srsti, lež darmo stupíme, k nim otrčíme prsty: pod válov kryjú sa a každý zakvičí, že pobiť chceme ich, my národ dobytčí, ich, ktorým iba meč už chýba len do hrsti, monument víťazstva by hneď stál v rodnej prsti, nie širák liptovský na tenkej palici. Boj zúri na dvore. Pred samou maštaľou dva malí kohútí sa perú v ľútej zlosti, na jedno smetisko by chceli za kráľov, armádou slepačou zavládnuť nemalou. Podívať choďte sa, veď ste tam v bezpečnosti, chrumkadlo nájdete. Nebežte pod válov! Bánovce 30. VIII. 1913

Vy oči samoty pochmúrne, chladné, nemé, čo noc si skloní tvár ku lícam večera a mesiac s hviezdami do izby pozerá, plníte kúty zas, vyhúpate sa zo zeme, budíte šmahom to, čo na dne mozgu drieme, meníte v ťažobu aj krídlo z pápera, zdroj srdca vyschnutý poznove vyviera, v strom mžikom narastá pozabudnuté semä. Na mňa sa dívate, vy oči samoty! Už mal som nádeju a zas som bez nádeje, z vás smútok trúchliaci mi ide oproti, čo dušu, ktorá sa tme jeho za dňa smeje, zo spupnej výšiny do pľušte posotí, že večným túžením zas horké slzy leje. 17. VIII. 1913

Za peniaz odtne ti z najhlbšej poklony, odsype z iskierok, čo skáču v pohľade, zo sladkých rečí ti na klbko napradie, zo vzdychov nameria, zo slzy uroní, i pravdu prislúži, i podá zákony, dovolí kajať sa za hriechy za mladé, zo zlata odváži, pozláti kdekade tvoj ošarpaný dom a pusté záhony, ten čert, ku ktorému tvoj drobný peniaz pláva. Len zastav potôčik a zlaté zrnká v ňom! Nadarmo ukloní sa po zem tvoja hlava a svetlo celé dáš, čo v pohľade ti hráva; v tvár udrieš bukovú so spupným pohľadom, čo kántri záhon tvoj a dom ti podkopáva.

Povrávaš tak, že srdce prerečie. Usmievaš sa mi v zaslúženej lieni. Aj potešuješ, keď som zarmútený. Vynukuješ na prsiach bezpečie. Len zosním masku, biedny človeče! Tá tvoja reč sa horkým jedom spení. Tvoj smiech na výsmech, sústrasť v diery zmení. Umrlčia hlava skočí na plece. Nie, predsa nezosnímaj. Nechaj tam! Nech sa zdá mi, že miesto falošného ja ešte jeden zlatý peniaz mám. Som beztak chudobný — a prísť na klam, by žobrať musel oň u neznámeho po uliciach na peknú masku sám.

Do výšky pohne ťa bezuzdná mladá vôľa. Vyletíš ako vták dohora na svite. Veliký stratíš sa nám v modrom blankyte, akoby otčinou ti výška neba bola. Lež čím si dlhšie v nej, tým užšie robíš kolá, tým väčšmi spúšťaš sa nad polia rozryté, nad dvory bohaté a skvosty ukryté, a vlastný srdca hlas ťa naspäť k zemi volá. Už v poldni odrazu sa spustíš medzi nás. Pred výškou zľaknutý ty cudziu drúbež plašíš. Minúta. Malinkým a vidným si nám zas. Vták predtým — drobučký a biedny zemeplaz spokojný na žltej sa hrudke usalašíš a budeš premieňať na groše svet i čas. 24. II. 1914

Tvoj malý rodný dom je menší ako ten, čo smrtným domovom zvať niekdy tvojím budú, a medzi belčovom a rakvou plno trudu ti zbudne na púti tej krkolomnej len, kde od prvého dňa až po posledný deň čo potu vyleješ a sĺz na tvrdú hrudu, kým sieť si upletieš a rozložíš bez studu, abys’, čo ulovíš, odniesol v sypáreň. Môžbyť, že urval si viac podľa tvojej miery zo slávy, spôsobov, z hry a zo zástoja, no nevrav, že si pán a viacej ako ja. Jednako označia nás znakom našej viery, a k tomu odznaku dve rovnaké sú diery do tmy a do slávy večného pokoja! 19. IV. 1914

Zas slnce splesalo. Ó, aká premena! Vykukol hyacint tak rôzno maľovaný, pozerá očkami na všetky štyri strany, či je to jaro tu a tráva zelená, či pučia ruže už a svoje ramená či rozšírili už aj pyšné tulipány, či kvitne narcisa a hanbí sa, jak vlani na tenkom stebielku ku zemi sklonená? Mne, ako takto rok, keď prišlo jaro práve, so slnca plesaním a kvetov kvitnutím zas stará myšlienka obnovuje sa v hlave: Či mrazom šibnuté je srdce moje vstave tĺcť ešte radostným a detským nadchnutím a vyhnať zo seba tiež kvety usmievavé? 13. IV. 1914

I ty si skromná pieseň — márnivá! Odmĺkaš sa, keď zaznievaš do hlucha, keď spevy tvoje nikto neposlúcha, na tvoju krásu sa nik nedíva. No vyberáš najkrajšie tkanivá, obliekaš sa do sviatočného rúcha, do zvona strieborného srdce búcha, keď sa ti holá skala ozýva. V tej nahej, plachej, divej ozvene, čo horou letí, bralami sa štviera a večne skrýva údy studené, do kvetu idú čierne korene, na krídla rozšíria sa tenké perá a iskry spájajú sa v plamene. 2. V. 1914

Života chmúrneho som zdúpnel pred obrazom… Tmou vyhoreniska sa kraj’na černela. Odlietla grimasa mi z tváre veselá, zrak strnul, zatriaslo sa telo moje mrazom: divoké beštie vyrojili sa razom a v každej beštii som poznal priateľa, čo niekdy v srdce chcel, kde láska horela, včuľ seká zubami a ľachce za peniazom. Tak krásy starnúce i láska bývala, i perly, ktoré mi raz dolu hrdlom stiekli, i hudba ďaleká, čo k lune hýbala, i spevy, ktoré ma do ríše neba vliekli, sa v šelmy zmenili, — ó, kraj’na zúfalá, kde zlata načim len, by tvrdé drapy zmäkli! 17. VII. 1914

Od rokov rabujú už psotu v biednej chyži, kde v spánku lenivom, vo večnej nedeli spí gazda vyschnutý na tvrdej posteli. Mnel by si, kostre tej už nikto neublíži, a predsa sa ku nej zas podlý galgan blíži: by nehovorila, čo oči videli, chce zahrdúsiť reč, zrak vyklať nesmelý a boha dolámať, čo visí hen na kríži. Psi strážni rujú na nad hŕbou tenkých kostí osobnej hodnoty, vernosti k úkolu, súcosti ideí a citu povinnosti. S brechotom lúštia si, kto má viac z týchto cností. Nevidia, gazdovu že hryzú mŕtvolu, do ktorej kopol vrah, už nasýtený, v zlosti. 3. V. 1914

Kým neplnil nám túžby kov, čím viac ho nabrať do batôžkov, kým za mäsom a drahou kožkou nechodievali sme na lov: jak viazala nás so zemou, jak zaputnala s tvárou božskou niekedy reťaz z tichých bozkov, zo vzdychov a z najkrajších slov! My zaťali sme cez reťaz, ohnivá rozsekali čudné. Tmie tvár nám, dušu chytá mráz: Tie naše srdcia od tých čias sťa vedrá rútia sa do studne, kde čoraz menší neba pás. 25. VII. 1914

Tu jeden z obrázkov, za ktorým duša baží: Keď tak na prechádzkach sa zošmykol tvoj zrak na modrú nevädzu, na rudý divý mak a ty si zabehla za nimi dnu do raži, ku nim sa skláňala a zbierala do vázy, na stolík bez kvetov, ¦ to kvôli farbe však, čo hľadali sme vše obidva nevdojak? A ona bola v nás, i teraz vôňou blaží. Nevädze ešte niet a mak nerozvitý! Posielaš fialky, posielaš srdce v liste, keď ono farbistou sa láskou rozcíti. Ty kvet môj severný, kvet diaľkou zakrytý! Ľa, klaniam sa ti ja za tvoje kvety čisté, tak ako klonila si sa za nimi ty. 24. IV. 1915

Čo to za myšlienka vám vnikla do hlavy? Veď veľké zrenice a úzke kol nich pruhy odrazu zmenili sa v pohľad jagavý s dnom tajným, bohatým nevyrieknutej túhy. Nie je to myšlienka. Zažalostil cit púhy, čo celú rozvahu nakrátko zaplaví a vinie farbisté a vzdušné kol nás stuhy, k nám ľahko pripevniť kus rajskej zábavy. Nie, nemyslite si, že zato prišla doba, tá doba rozkošná, keď milujete už a s láskou čaká vás neznámy ešte muž, by rozhoreli ste sa žhavým ohňom oba. Nie. Rozdiel veliký: Zo šťastia živý kus a z jeho záchvevu len prvá plachá próba. Žilina 30. III. 1915

4. IV. 1915 Ký čert to našeptal o našom vzkriesení? Pre peklo držali sme taký dlhý pôst. Nevyčkali sme nič. Nebolo Krista dosť, ni Jeho smrti nie: Nie sme vykúpení! Veď bodá do neba kríž denne vztýčený a z kríža vlaje nám nie láska, ale zlosť. Krv nenachádza breh a nespäl by ju most, čo vyliala sa už a v pravdy znamení! Nepáľte mažiarmi, nekazte vozduch drahý! Nezvoňte do sveta, nechajte piesní jak! Náš Kristus umrel už bez šiat a my sme nahí, a ako Karpatov netopiace sa sňahy nestopí vrelá krv a pušiek ohne, tak mráz sveta nepustí na najbožskejšie snahy.

Sneh vŕzga pod nohou. Srieň blýska ligotavý. Cez suché konáre sa počal mesiac skvieť. V sibírskom kožuchu ohybný južný svet, pod bielou papachou, s tmou vlasou kolo hlavy, v tej zime treskúcej zrak horiaci a žhavý pri vetre režúcom so smiechom mladých liet, mrznúcim dychom mi a nehou teplých viet o láske bývalej, o Turkestane vraví. Ohybný južný kvet z tých milých, známych strán, pohľaďže na západ, deň ešte nepotuchol, čo do líc s výskaním ti rudé ruže vdúchol, inovať napriadol do čiernych lokní v skráň a hviezdy sype v púť… Daj svoju teplú dlaň, nech mi je, akoby mal jaro pod pazuchou!