ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tým, ktoré som za časov bálov v ľahučkom tanci letiac sálou, parfumom šiat a vôňou štíc, blízkosťou zapálených líc, dychčiacich hrudí, ramenami obejmutých — omámený — odnášal preč od gardedámy a v takte s hudbou nadšený o ľúbosti som hovorieval, alebo idúc z promenád im deklamoval, že ich rád, a v noci fantázie spieval pod zatemnelým oblokom, im cukríky a kvety nosil a môžbyť citov s prítokom ich aj o večnú lásku prosil a v živote, čo rve nadol pre soľ a chlieb do temnej bani, tak často ku nim ochladol, alebo tašiel oklamaný, — tým verše tieto posviacam, v tej duši preplnený vďakou, že niekdy, hľadiac do ich zrakov, v ich zorničkách som býval sám. Či vieš? Bol večer. V čierny plášť oblieklo jasné nebo seba. V dážď, v tichý, drobný, letný dážď sa premenili slzy neba, akoby sa v ten čierny mrak — nímž kryl si tváre záblesk milý a rozžialený, modrý zrak — už viacej slzy nemestili. Mne náhle prelomil sa hlas v rozochveného srdca tlku, nazdával som sa, že mi ruku na rozlúčenie nepodáš po slovách tých, čo z citov rieky vytryskli ako vodomet, v ne blysli očú papršleky, že každá krupaj bola kvet, čo idúc z hrude v srdce padá a splýva v jeden teplý prúd; veď vravela si, že ma rada, nakloniac sa na moju hruď. Po toľkých časoch, toľkom boji, tichučkých húdb pod oblokom, ichž harmónia nerozdvojí niť, ktorá spája sny ku snom, len sladkosť nalieva vo zmysly a dvíha dušu hviezd vo zmes. Po toľkých kytkách, čo na ples, na koncerty a žúry prišli tak nenazdajky čakaných, po toľkých nocí hlučnom bdení, čardášoch s tebou skákaných a zaľúbenom nejedení!… Ty vystrela si slnečník, na tebe bola blúzka nová, a dážď!… Utíchli srdca slová. Zamĺkol lásky tichý vzlyk, keď s vetrom šľahlo bezohľadne nebeských krupají zopár na tvoje líce biele, vnadné, na tvoju roztomilú tvár. Keď sukienočka pozaviala, červený zatriasol sa mak, čo si to za klobúčkom mala, a drobulinkých črievic lak zavlhnul v mokrom trotoáre, čo v jasoch svetiel večerných sťa čierny mramor v slnca žiare sa jagal. Naše tône v nich šli tíško párom pred nami, raz uťahujúc sa za nás… A ty si utiekla do brány a šepla: „Zbohom! Druhý raz!“ * Sám zostal som. Tak zdalo sa mi. A veď som predtým sám už bol pri dáme, ako druhé dámy, s tým citom, ktorý vyšibol do planej lúky, ta, kde niet tej farby kvieťa, tónov v slove, čo druhým kvitnúť druhým pieť sú v každom mžiku pohotove. Sú vstave seba zabudnúť pri kvitnutí, pri sladkej piesni, keď láska naplňuje hruď a večne zostať túha tiesni. Hoj, falošný je ženský ret, čo šepoce, to láskou nie je, bárs holduje jej celý svet a skladá citné epopeje poetov neprehľadný zbor, bárs i ja biedny teraz s nimi pre teba, žena, ľstivý tvor! hľa, v hluchej noci kujem rýmy. A za mnou celý rákoš diev. Ech! Žlčou sa mi srdce plní, že niekedy najsladší spev som zmijám spieval na úslní, žiariacim v farbách storých krás. Tam v očiach neba drahú výšu, tam v ústach anjeličí hlas, tam v lícach nehu, ktorou dýšu, tam v dlaniach teplých šťastia báj, tam v bielej duši, ako sňahy, oddanej, čistej lásky raj, raj jediný, raj večne drahý! Tvár zahanbenú kryjem v dlaň: veď každý pohľad ich bol lhanie, zvuk slov o láske — smiech do rán, otrava sladká — celovanie. Zdá sa ti: teplý tečie prúd, nevinná, čistá svieti dúha, a predsa mladú, sviežu hruď ich jedna len prerýva túha: v tom srdci, v ktorom lásky cit v najmenších zhyboch jeho planie, jedine zrkadlo si ctiť, v ňom iba sebamilovanie. Svoj neodolateľný zrak — v tom túžbou zapálenom zraku, tých svojich „bielych“ prstov tlak v iskrennej ruky teplom tlaku; ten úbel svojich krásnych líc v horiacom, zahanbenom líci, a pôvab rečí na tisíc v tom vzdychu k nej, ku krásavici, tú kyprú mäkkosť svojich rtov v roztvorenej od šťastia perne; peľ ramien v rade objemov, zvod lži vo stone, že sú verné. Hej, víťazstvo ich vlastných krás to láska ich — to peklo neba; tá láska k druhým — hajno fráz, v nej ľúbia seba, seba, seba! Ich láska nepribíja cit svoj k prsiam milovaných ľudí. Pre čipku šiat, čo obdiv budí, sú vstave zradne opustiť, keď fŕka na ňu dažďa struj. Už zdá sa ti, ich oči horia, rty ponúkajú: poceluj! — tu o klenotoch zahovoria a rty a zrak a hlávka — tam! Už zdá sa ti: ich prsia dmú sa, hneď v objem padne hlávka rusá a zbudujete šťastia chrám pre doživotné potešenie po smrť a či po rova mráz, — a tu ti ona pripomenie, že jej dnes dobre drží vlas, naprávať by ho bolo treba po takom tuhom objeme… Oj, láska vždy zabúda na seba. Keď milujeme — nevieme. Ten jeden klobúk s pštrosím pierim keď odoprieš — ach! Bože môj! Predošlá láska už je boj. Nie, neuverím, neuverím, čo sto ráz povieš: milujem! Po našej láske — veta, veta. Ó, tebe, ako ja — už viem — je milšia tvoja toaleta… Tak myslel som a v mokrú noc sa pustil zmalátnelým krokom. A predsavzatí moc a moc v rozhorčení tom prehlbokom sa zrodilo. Tak zajtra hneď ku raňajkám vystane kvet. I stretnutie o ôsmej ráno, poobede i večer. Áno. Hoj, obídem ich veľký dom. Nie, nebude ma nikdy vidieť krk krčiť pod ich oblokom a v ohni ľúbosti sa stydieť. Však príde ešte bálov čas. Tam potom s úradníckou tvárou mrazivo poviem: „Prosím vás!“ Rozhovor začnem frázou starou, so starou frázou dokončím. Až podiví sa moja slečna, kam podela sa láska večná, či hmla to bola, para, dym. Čo mám rozsievať márnotratne tie jasné perly citov, snáh, keď chybí hrdlo akurátne, bielučké ako, ako — sňah, pre ne, a niet tých vzácnych nití, tej lásky ku druhému dosť: pospájať oné perly, city v jedinký, harmonický skvost. A proti dáme byť poetom, byť poetom pred celým svetom, to jest: v tých prsiach krásu mať, mať krásu v myšlienkach a slove, čin každý do nej obliekať, a svet ten, ktorý tuším v rove, tak sa zdá, hnije, do tých krás zachytiť — učiť počúvaniu: — je v púšti volajúci hlas, je pokus blázna k vysmievaniu, je tichej, nemej slzy prúd, čo v granitové padá skaly. A keby bila celá hruď, jej tvrdé prsia neprevalí… Niet, niet na tomto márnom svete bezzištnej, čistej krásy viac. Nadarmo v duše zrakmi tnete, sklamania z toho vyjde plač. Kamenie púhe egoizmu je tam a to, čo príde k nám, je farbené cez falše prizmu, je iba fráza, lož a klam. Hej, svet sa dávno naučil lhať. Zalže slzy potečenie, lže priateľstvo, oduševnenie, lže slabosť pod larvami síl, lže silu pod slabosti maskou, lže túhu, objem, oddanosť, lže, hnaný sťa ty — samoláskou, sťa ty, môj neoceniteľný skvost! A ten, kto chová v sebe cit ten čistý, krásny, božský, pravý, s ním ide v svet a s ním chce žiť, je vták — čo honí jastrab dravý a šklbe brká jeho pier, so zlosťou až do krvi raní. Uštvaný dychčiac nájde mier len v húšti neprehľadnej stráni. I dumal, dumal, dumal som, že nebudem viac poetom. Do práce strčím obe ruky a hlavu vied v logický kráť. Tam lahodivé cvendžia zvuky, z nich dá sa zlato vypaprať. V nepretrhnutom lásky snení svoj celý mužský život viesť chce iba kvintán zaľúbený, nie kto má rokov dvadsaťšesť a komu život volá: Stoj! Do ruky rozum! už zatvára sa pomaličky brána jara. Tu leto. A tak práce znoj! Nie citov a sĺz babských toky. Nie na to rozum boh ti dal, by srdcom si ho rozlieval, keď démon pozrie modrooký! A tak ďalej. Hoj, moc a moc prelietlo mojou teplou hlavou v tú letnú, mokrú, špatnú noc. Až keď už dážď sa pustil riavou, pocítil som, že som sťa myš premoknutý a sám na dlažbe. Dokola nikde svetlá skrýš. Tma, smutno, pusto, sťa vo väzbe. Len v diaľke kmital kýsi jas. Až konečne na prekvapenie, zablúdiac vo vysokú raž, som zbadal, že tu mesta nenie, čo zasvieti i spozdilým. I teraz po tak dlhom čase nad postavením nemilým sa trpko musím usmiať zase, že som raz takým smiešnym bol: pozahnať chcejúc túžby vrelé a lásky stíšiť krutý bôľ, som zablúdiť a zmoknúť cele bol vstave. A že tichý sen na moje neprichádzal oči, keď už na lôžku v pozdnej noci mi plniac srdce klamu blen, do hlavníc hlavu pchal som márne, i oblečúc sa ešte raz, zašiel som blízkej do kaviarne otráviť i ten krátky čas, čo zostal ešte do svitania. To srdce ľudské keď sa klania pred modly svojej obrazom, nadarmo dvíha človek hlavu, želaním, prosbou, rozkazom, posmechom britkým až do znavu. Ech! biedny, malomocný um! Tak padne jeho pevná vôľa v rozkolísané vody dúm, sťa tvrdým kameňom by bola, — na dno, a nad ním tečie prúd zas strmo ďalej v citov lávy. Až keď vyschýna — tužibuď — sa ukazuje kečka hlavy, a oči schopné k robotám, a nos nielen pre ruže vonné, pár uší nielen ku slovám ľúbosti chytré, bezúhonné. Až vylúpne sa celý muž hrať chlapskú rolu zasa súci, nielen na telo a na fúz, no kameň pravý, murujúci tie snahy v pevný, silný hrad, čo káže rod pre žitie svoje pri každej chvíli murovať, kým máme v nás, od boha čo je… * V pár lampách ešte mžikal plyn cez dymu závoj popolavý: lokálom dlhým, rozsiahlym zapáchal výpar čiernej kávy a vykúrených cigár smrad zmiešaný s vôňou violety od dámy v kase, ktorá snáď ňou pofŕkala zvädlé kvety zdobiace vysokú jej hruď, objatú v snehobielom drieku, naňž z hrdla padal perál prúd a blýskal v lampy papršleku. Jej biela tvár a zvitý vlas v účes veliký, plavý, matný, v tom lesku vázičiek a váz a kasy mramorovej platni sťa nepostojný blesk a žiar sa mihotali neustále, a s ním i obŕv čiernych pár, rtov karmín, ruky tučné, malé. Pri peci hudba driemala, len basista a kontráš pili z veľkého pivo pokála, čo u nás „krígľom“ pokrstili. Sám primáš ale biliard hral s platiacim sklepníkom o stávku. Tam zas sa druhý zahrabal do karát a pre objednávku kávičky, piva, zmrzliny pikolo zostal jediný pre hostí, čo tam ešte boli, pozasadnúc za malé stoly. I mňa posadil úctive a doniesol mi šálku čaju, denníkov celú Himaláju. Ja vhrúžil som sa dychtivo prečítať novinôk zopár; v Charybde žitia jak sa víri, jak pluje zasa pravde v tvár ten rákoš, čo sa nezapýri, keď vlastným deťom reže krk a hlása krvavými pysky, že mení iba v zlato štrk, v šľachetnú zver rod zvierat nízky, do jednej mrcha nádoby chce všetky horské riavy schytať, zo sŕdc tie božské ozdoby pre svoje tučné líca vyťať a takto postaviť za cieľ len zbojstvo a zo zbojstvá zisky, kým juni smelých rúk a čiel neudrú ho cez mastné pysky… No ale ďalej načo viesť o tomto predaromné reči, keď nám už iba jedno svedčí: do vrecák strkať tvrdú päsť. Päsť, ktorá drobí tvrdé skaly, päsť, v ktorej kvitne skúpy hon, päsť, v ktorej rodí mrcha strom, päsť, ktorá rudu v oceľ páli a kuje len cudziemu meč, valaškou iba k tancu zvíja… … No, zdá sa: ja utiekam preč, mňa chyce vlastná fantázia a strácam pôdu pod nohou. Chcem hlavu dvíhať, v srdci čistý, sťa druhý zver a žiť, no blyští sa topor nad ňou, úbohou, a tak… Je pravda. Priznať nutno: nemyslel som v tú letnú noc, že preto mi je v duši smutno, že bied nie u nás: — v nás je moc. Nie, preto nie. Cez novín riadky pri čaji (veď som mladý bol) pod božou chvíľou prešibol mi obraz jej, jej obraz sladký, smejúci sa na lásky reč a zľahčujúci moje žiale, nedbajúci na ideále pocitov, — a tak krásny preds’! Tak čistý, biely v ráme vlasov, uvitom z lesklých pavučín. A v obrázku tom, plnom krásou, nezabudnuteľných očú stín, keď v nehe odkryl svoje čary a skrýval pod pár mihalníc, pri pohladení bielych líc a dotknutí sa vrúcnom tvári… Či sen to bol? Ach, zdalo len sa mi to iste. Ale vrelo mi srdce… A tu prišiel deň, keď sklamaním sa rozbolelo, či neverou vo pravý cit. V zmes čiarok splývali sa riadky. Len pohľad som si chcel zakryť a hľadieť ticho na pamiatky. A koniec chystať dnes i tým. Čo vraví ona, že ma rada? Viem: veta tá je srditým, no sladkým uštipnutím hada, čo oviť chce a zlámať úd, či zoslabiť a potom hrešiť: až oheň v mdlobu páli hruď, sa v chorobe tej trápnej tešiť, zájsť ukrutným sa chichotom, keď pobúrené lásky city pre lásky pocit pravý, krytý chcú požertvovať životom tohože, čo ich v duši nosí, totižto muža, človeka. A láska, ktorá lásku prosí, je kliatba chlapa odveká! A chlap ten sám je mužstva kliatbou. Čo žena? Svoju lásku len postaví muža na plameň. Pomiluje, no len za svadbou, a do tých čias je umný tvor, čo rozumove ranu jatrí. — Ak rád máš, s papom prehovor a príď vo fraku jak sa patrí. — Tak na hruď bude hlávku klásť. I očú vzhľad i cit vypustí. Hoj, potom môže prísť aj dážď a ak chceš, nuž ťa neopustí. No vo výhľade musí mať na štyri metre zlatú šnôrku, klobúkov ale dvadsaťpäť, automobil alebo štvorku a s „gumiradlom“ ekvipáž, na zimu koncerty a hody v paláci, čo v Paríži máš, v tých siedmich sálach na poschodí, na leto kúpeľ morských vôd. Len potom bude poetickou, až potom s ideálom choď ku nej — a bude romantickou. A ja? Mám kviľby poézie a odbor krásny: pravdu, jus. Chcem žiť? Z tamtej sa nevyžije a tento dá mi chleba kus i medu ešte naň mi natre. Človeče! Čo ty z toho máš, že palmy sadievaš na Tatre? v oblakoch orieš? Seješ v jas zôr rudy? Hviezdy pod opraty chceš dostať? A na vetra van si sadnúť, letieť v koncert svätý ďalekých, nedostižných dám, ich hudbu, hudbu sfér počúvať a potom nazad kočírovať vo svojej izby chladný kút, tam miesto sviece svoju hruď zapáliť zas a sliny vlastné prežierať, s nadchnutím do strún ponoriac prsty? Hrnce mastné sú krajšie sťa kmit hviezd a lún! Tá tvoja trojuholná chyžka je tmavá, mokrá, studená. Tam hore kyvoce sa šiška na strome, ešte zelená. Zraz kameňom ju múdrym vedy, do novín daj a na plagát, že šiška tu raz naposledy s firmičkou: „eďvéd, advokát“. A potom nech tá tvoja hlava v ekonómii práva pláva, že totiž o ňom tam je reč, kde bezprávie zodvihlo ruky, a akže nemáš dobré drúky, nehanebne odkuľhá preč, že chlebík lepší býva v raži a dáma v starom foteli (jejž očká k pravde privreli) vie dobre, kedy zlato zváži (prax starú šatka necloní, to hovoria aj zákony). A nos je načo starej dáme? Zavonia ona, chytrá, hneď: či huňu prevesenú máme, či ľaliový vonia kvet parfumom z prebohatej šaty. A uši tiež si neschová. Vie, či to krpec ku nej chváti, či topánočka laková. A keby pre meč a pre vážky dlaň mohla dať tá panička, uhádla by: či mozoľ ťažký, či rukavička anglická do ruky spravodlivej zašla. Nemusela by uvidieť, že niekdy by aj dukát našla v tej pravici, sa zastydieť, že v horlivosti pomýlila (ju slabú ľahkú vezmú v reč), že v pravú vážky zachytila a v ľavú ruku slávny meč. No zas zabieham… Tam pri stole úžasný krútil v hlave zmes a vrtel štítom pevnej vôle, že nebudem viac myslieť dnes, ni zajtra, ani nikdy potom o nej, prekrásnej, plnej vnád, a čoby váhal so životom. A predsa, predsa naporad na um mi chvíle prichádzali radostné, keď som býval sám s ňou. Raz sme spolu v parku stáli. Noc bola Mesiac ku horám sa skláňal. Stromy dlhé tiene vrhali v striebro jazera. V ňom hviezdy neba zapálené sa kúpali od večera. Srieň mesačného svetla driapal sa po pňoch vyšších topoľov vše vyššie, koruniek sa lapal, na vrch skočil nad zápoľou a tak sa redikal ku chlmu pahorkov. Šumel rieky tok. A cvrčky, ako bez rozumu — sťaby neboli už za rok ohlásili sa — čvrlikali, raz ten, raz ten, raz tu, raz tam, raz nablízku, raz v malej diali. (Ja veľmi rád tých cvrčkov mám!) A pri mne ona, bledej tvári. Jej rúčku tisne moja dlaň. Jej zrak sťa kvitnúci by ľan modrými jazierkami žiari. Mnou preletel podivný prúd a rúčka jej sa v mojej trasie sťa pohýbaný svieži prút. Ramenom prelomenú v páse ju tisnem k prsiam… Chvíľa. — Vzdych, čo šepce mi: Ó, ja ťa rada. Mne srdce zachytáva dych, či bozk, kam duša lásku vkladá… … Raz zasa ples bol. Skvostná sál zvučiaca hudbou, bleskom plná. Hej, cigáň práve valčík hral. Ja niesol som ju, ako vlna odnášala by pestrý kvet. Jej oči zas sa nežne smiali, zas sadol úsmev šťastia v ret a bledé líca sčerveňali. Hruď dmula sa a tlkotom sa hlasným srdce ozývalo. — Ach, taká, taká šťastná som — mi čosi v ušiach zaznievalo. — A príčina? — Vy, drahý môj! - Ó, bože, či sa chvíľa vráti? to rozčúlenie, nepokoj, oduševnenia záchvev svätý? Či ak sa už nevráti viac, či na chvíľu sa zopätuje ten srdca najšťastnejší plač? Najblaženejšie poceluje úst či pocítim ešte raz? Či ešte niekdy svoju hlavu na zvlnenú hruď zložím zas a zhladkám vlasov svetlú riavu na okamženie krátke len? Či počujem trasúce perny, keď vravia: ja ťa milujem oddane, večne, veľmi, veľmi?!… … Tu zasa raz. Že večer bol, podotknúť ani nemusíme: dvoch zaľúbených duší bôľ a radosť radi chodia v stíne. Chodníček parku spustol už. Prechádzajúci roztratili sa, aby po prechádzke kus aj žalúdky si opatrili. Len my sme pozostali snáď. Posadili sa na lavičku a… ale načo spomínať, že líce priľnulo ku líčku, že rúčka v ruke, v dlani dlaň a šepotanie: rád ťa mám! sme zobrazili idylicky. Nie veliký je lásky duch: ten istý pozor, jazyk, sluch, to isté zakončenie vždycky… A chvíle míňali sa len v tej kaviarni, v tom smrade, dyme. Na očiach deň, na duši sen s tým predsavzatím: uvidíme, či neroztrhám lásky sieť, nestrasiem jej ohyzdné putá, nevymetiem zo srdca smeť a prach, nímž duša zapadnutá; že neobrátim viacej zrak ku nej, že nepomyslím viacej, kam zatratil sa plytký šľak jej nôh, kam obraz neľúbiacej zapadol, kto uniesol dom ich veľký, bránu maľovanú, kam ju, údajne milovanú, tak často odprevádzal som. Je koniec lásky a či bludu. Nuž ďakujem i za ten blud. Ja čakal zlato — dostal hrudu. Pozdravená i za to buď! Veď si to ty vyviedla z noci oslepeného sem na deň, otvorila zamknuté oči a divnú zastrela si tieň. Naučila si, ako dívať sa na svet tento múdry mám. Čo povedať, čo v sebe skrývať, čo počuť, keď už počúvam, kam kročiť nohou, keď už kráčam, kde postáť, keď sa zastavím, kde plakať, keď už slzou máčam si zrak… Ach! Ale zabavím sa naposledy na tú slávu mojeho víťazstva nad ňou! Ej, chlape! Semže vrúcu riavu buteľkou skutú objemnou, nech svojím ohňom krv zapáli, udusí srdca mrcha žiaľ! A cigáni ak neplakali, nech plačú, že som slzy lial nad veselými prameňami ľúbosti, aby uvidel, že smiešny som bol so slzami a aby ich znenávidel! * * * Od tých čias minulo pár rokov. Ja si na všetko spomínam: že v tú noc dva razy som zmokol a išiel s hudbou bohviekam, tak myslím pod okienko známe, kde cigán veľmi smutne hral o šuhajovi, ktorý klame a švárne dievča rozplakal, o láske nikdy nehynúcej, o mesiaci, čo svieti v sad, o šepkaní a túžbe vrúcej, o tom, že iba jednu rád, o tom, že ako ona rada, o tom, že ver mi, dievča, ver, že ktosi v mdlobe lásky padá u prahu starých, známych dvier. A tak podobne. Moc a moc ten cigán pesničiek vylákal. Na samý koniec: „Dobrú noc!“ zahúdol a ja som s kontrou plakal. Hoj, pamätám sa, pamätám, že v okienkach svetielko vzbĺklo, a viem, jak šľahal túžby plam zo srdca, ktoré láskou tĺklo. A k obedu, keď zdvihol som z krátkeho spania svoju hlavu: jak podňal som ku svojim rtom obálku úzku, zelenkavú s jej pekným písmom, kde mi čas určila nášho postretnutia, jak celoval som zas a zas ten lístok jej bez pretrhnutia! — — — Hoj, pamätám sa, pamätám a nie mi smiešne, ale ľúto, že prešiel čas, čo dal, čo mám, čo malo byť už zabudnuto a čo sa nedá zabudnúť, čo čoraz väčšmi rastie, rastie, čím väčšmi kamenie mi hruď, mdlie oko, čoraz menšie šťastie ma potkáva po šedých dňoch v starostlivých a krátkych snoch. Vždy viacej pripomínam svety, keď priadol som o láske vety. A dumám: kamže času švist odniesol mladý, svieži list? Kde nadchnutia sú dni horúce, kde oči diev sa jagajúce, kde zaľúbených zrakov vzhľad, kde pretrhnutých bozkov slad? Kde časy mladé, časy zašlé, ich rudé zory, hviezdy zhaslé, kde chvíľky ich, kde vôle jas? A spomínaš si, spomínaš: jak tĺklo predtým srdce vrelo, jak búrila sa mladá krev, a že to navždy onemelo, že odznel ten najkrajší spev. Chcel bys’ ho vrátiť, zmladnúť ešte raz na chvíľočku krátku len, a vieš, že si za vŕškom v ceste ta dolu, dolu v priehlbeň, že musíš ísť, ísť neprestajne a spomínaš — a plačeš tajne.

Čo stemnel zlobou pohľad tvoj? Že v chalupe ja vlastnej sedím, že svoje riedke mlieko cedím pri vlastnom stole v hrniec svoj? Ty v krásnych sálach robíš hody, ty paláce zo žuly máš, ty víno leješ v zlatú čas, skvost tvojich nív zrak neprebrodí. Poslednú biedu z tvojich ciest chceš hnať do tmavej smrti noci a zúriš, že na bledé oči si kladie zoschnutú už päsť. Nuž vezmi domec, napokon i hrnček drobný, kvapku mlieka, i mrvu chleba, na ňuž steká prúd potu, padá práce ston. Nuž ožobráč, do hrobu jamy soť! Pober si, čo moje máš, zrež jazyk! Polám slabú paž! Vylúpni trebárs očú plamy! Tam pozri, koľko starých hôr! Ta padlo semä. Tamhľa rastie prút nový. Tam je viera v šťastie. Tam v morení je neúmor! Hoj, neuvidíš naše city na márach, v našich prsiach púšť, svet myšlienok v kút mozgu skrytý a vytrhnuté slovo z úst!

Prichádza čas, že bude treba si z vlastnej rany mäso rvať, vlas trhať si a pľuť na seba, zhrýzť jazyk a sa pochovať za živa s dušou nesmrteľnou, so srdcom, v ktorom láska je, čo bráni sa pred zradou čiernou a svojmu decku nekľaje; alebo lhať a nezastydieť sa; horké jedy celovať, kto ľúbi, toho nenávidieť, kto nenávidí — milovať; po cudzích krčmách byť len doma, pre cudzích krčmu vniesť si v dom, a spievať nevlastnýma rtoma, a vravieť iným jazykom; vzdor bázne ruky k hriechu dvíhať, vzdor hnusu sať si vlastnú krev, vzdor srdcu v srdci boha stíhať pre cudziu závisť, zlosť a hnev; za ubíjanie radosť loviť, pre cudziu sladkosť hltať blen, svoj takto celý život stroviť, jedinký jeden život len. Oj, hrozný život tam, kde stíny na telá krížov hádže rad, z tvár’ mramor svieti v cintoríny a neslobodno zaplakať!

Ó, neukláňaj, krásavica, na spľaslú hruď tie chudé líca, že stratil sa z nich krásy báj, že znova vraha ruka schladlá na ubolenú hlavu padla a skrvavila obličaj, pre stisk pri tichom uvítaní, pre ruže, vyšeptaný vzlyk, keď prišiel ranen bojovník tvoj ľúbiaci a milovaný. Ó, nepadaj na pôdu čiernu! Oj, nájdeš celujúcu pernu, hoc v tvári tvojej sliny hnus, hoc teremy ti vlastné vzali, ťa holú v chladné polia hnali a skvosty premrhali už. Len pozri! Sliny stierajúci sa vinú k tebe. Koľko ich tu! Tebou večne ľúbených a teba večne milujúci! Ó, nemri, že je borba krutá! Nie posledného viažu putá a ženú v čiernych múrov tieň. Tu myšlienka, tu jej je svetlo, čo v milióny duší vlietlo, to žiarou svieti v mračný deň. To zľahčí putá, to roztrhne ten povraz, čo nás drhne dnes, rozšíri zhrdzavenú mrež a v chudý život perly vrhne!

Preč, domov z tohto hluku, domov ku spevu vtákov, šumu stromov, ku hukotaniu horských riav, ku vrelým lícam milých hláv, ta, kde sú teplé ruky stisky, i objemy, i poceluj, kde blaží bratských rečí struj, dňa šumenie, slad nočnej tíšky. Preč, preč! Tu duša skukou zmiera, blesk očú, radosť líca stiera a vrásky reže v mladú tvár mi blýskajúci trotoár, lesk uniform, kríž hodnostára a biele líca skvelých dám, ich smelých očú mrazný plam, ich chladných duší chladná žiara. Preč, preč! Tu vo vzduch špinou plný Dunaja tíško plačú vlny, že jeho vážny, šíry beh vymedzil silný, skalný breh. Hrad kráľovský do jeho toku sa díva z výšky, šumu vĺn nevšíma pyšno, luny spln sa trasie v ňom sťa slza v oku. Na brehu jasot, zun a smiech. Preč! domov! — skončiť bôľnu sloku.

A pravda, biela pravda víťazí: ta v putá, dávno zaputnané ruky! Nech skvíli ston, nech pozaplačú muky, veď prevreští ich rinkot reťazí. Ta v smradný žalár, žalárovaní! Nech lety slová, ktoré k láske búri, zachytia mreže okien, hradieb múry! A zamilujú štvancov uštvaní. Ta rezať jazyk, zrezať rukú pár: nech hladom skapú zhladovené deti. Hej, blyslo slnko, nad Kúriou svieti a v pusté domy vniká jeho žiar, s ním v chyže ich sa noví drábi rúťa a stará reťaz cvendží, vreštia putá.

Kam sa tie moje túhy rúťa? Ó, bože drahý, jediný! Ó, polož olovené putá na ne do srdca hlbiny! Ja nechcem ponad modré hory prebrodiť tvojich mrakov dav až ta, kde stan tvoj v blesku horí a v anjeličích roji hláv. Tie polia moje nezorané. Chcem na zem, zemskú šliapať púť. Daj umu v rozpálené skráne, daj chladu v roztúženú hruď!