ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svet dušou mojou ľúbený sa vkráda ku mne v nočnom tichu, keď žiaľ, do srdca zavrený, vypúšťam voľno v dlhom vzdychu a zaputnaný tuhý svet sťa vtáča, nikým nestíhané, bez bázne môže poletieť vo kraje diaľne, milované, navrátiť zašlých časov slad, pri nežnom svetle večernici pohľadov plných citu rad, smiech blaženstva na bledom líci, dotknutie zaľúbených rúk, i zamretého srdca trepot, i vzplamenenia v tvári puk, i rozvlnených rečí šepot… Keď navracia sa spomínanie a hlavu skrývam v pusté dlane, a to, čo ľúbim, nájdem v nich: svoj vlastný žiaľ a túhy vzdych.

Už padli staré ideále v nezvučný minulosti taj. Čo ešte chce tam na tej skale s tou lýrou krásna Lorelaj? Jej spev zanikol v kladív hluku. Cez oči tečie práce pot. Zo strún si vymotala ruku, pozerá v diaľny neba zvod. Vyhupol mesiac v nebo bledý. Kde rybár? Kde je jeho čln? Jej oko jasné slzy cedí do onemelých, tichých vĺn. Niet rytiera, čo v oslepení by búšil sa vo žuly hruď. Hľa, padá biedna v roztúžení za slzou v more — zabudnúť.

Neodoženieš pasúcu sa laň, nesplašíš vtáka nočné švitorenie: Ó, tiché ako vzduchu tichý van sŕdc zaľúbených drahé okamženie, keď v milých očiach tratí človek zrak, keď dušu duša milovaná berie, keď zmizne svet sťa búrky diaľny mrak, keď život sám na jednej visí pere a značí smrť od nej sa odtrhnúť, niesť v denný život rozcítenú hruď; Sŕdc zaľúbených drahé okamženie, rtov ľúbiacich sa drahé poľúbenie!

Už praskli skvostné farby bubliny. Naprázdno som o väčšom šťastí sníval. Ach! Teraz by sa nekonečne díval na vašu tvár za pohľad jediný. Za smútok váš by rád niesť večnú muku. Zalkal by som za jednej slzy blysk. Za vašej opustenej dlane stisk by vždycky s vďakou tisol bielu ruku. Za slovíčko by tisíc riekol viet. Za jeden krok váš k zemi by sa znížil, na kolenách po prachu k vám sa blížil navrátiť ľahko odmietnutý svet, svet ľúbosti, svet najkrásnejších citov v tom vašom malom srdci s plameňom a s túžbou oviť útlym ramenom a ľúbiť s celou dušou nezakrytou… Lež vetev nezafarbí zeleňou list uvädlý, čo zimný vietor schváti. Na riasnicu sa slza nenavráti, keď stiekla, keď raz zaplakal si ňou.

Si žiaľnou slzou smútku zaplakal? I čo by si si nekryl dlaňou oči, len tvoje zarmútené líca zmočí. Si sám so smútkom. Nik necíti žiaľ. A splní sa ti nádej, splní žiadosť, i čo by šťastím pukla tvoja hruď, nestíši, nepobehne žitia prúd. Si sám s radosťou. Nik necíti radosť. Ó, upokoj sa! Túhou neblkoc — cez radostí a žiaľov výjav hlasný navrátiť zrudlý mrk a večer krásny a prelestnú a tichú letnú noc so svetlom hviezd pre pohľad pekných očí, pre tiché dievčie slová, teplo líc, zas hladiť vlas pri svetle večerníc v tej krásnej, tichej, drahej, letnej noci: čo tvojím bolo, bude, to je klam, s ním zostaneš na tomto svete sám!

Zmes vyfintených hostí, biely sál pred pohľadom lesk kýsi mojím kryje a pletú vencov reťaz ilúzie; ich vôňu chytám, sťaby unášal sa s ňou vo kraj, kde kloní hlavu žiaľ, kde kríže žitia padajú zo šije, kde blčí líce, srdce tuhšie bije, kde oka mier sa mení v žhnúci pal. Ó, divný lesk! Ty v srdca hladinu sťa drobný kameň padáš, kruh sa stočí a šíri sa, ho úžiť nie si v moci, zachváti celú srdca tíšinu. Ó, divný lesk ty jasných ženských očí!

Sťa u nás, i tu svieťa hviezdy a zajagá sa luny svit. Ó, ako mohol v srdce vkĺznuť ten starý, bôľny túhy cit? I tuná mrkom kvetmi vanie a šuští v sade jelší list. Ó, ako mohli hrachy drobné sĺz opäť v oči moje vnísť? I tuná polkruh vrchov tanie sa belasým pod oblakom. Ó, ako je to, že na pery zas vykradol sa z duše ston? I tichá pieseň zlieta zhora sťa plachý vták na okna rám. Ó, prečo, prečo padá hlava zas v zabudnutú moju dlaň? Sťa u nás, i tu všetko, všetko, i nebo, i zem, celý svet. Len teplo jednej dlane chýba, len svetla jedných očú niet.

Ty lásku hľadáš, biedny človeče? Hoj, ona hôrnou riavou netečie, hoj, ona hajnom vtákov neletí, hoj, v svetle lustrov ona nesvieti, že načrieť len a máš jej plnú dlaň, že streliť len a padá silou rán, že siahnuť len a máš jej svetlo v ruke a kocháš sa v jej radosti a muke! Tam vo výšinách blesky zasvieťa, tam ešte vyššie hviezda trblieta, tam najvyššie je obraz anjela! Ta vozvýšiť sa, ak chceš lásku hľadať, a i tak iste budeš, musíš padať sem, keď už ona vymrela. * Ó, kde je, vzdycháš, poézie zdroj, čo harmóniou ľubozvučnou zneje a v mäkkú dušu tichou hudbou leje oduševnenia sladký nepokoj? Ó, niet ho v zlatej pavučine vlasov, ó, niet ho v ohni teplých očú jasov, ó, niet ho v bielom kvete tvári, niet, ó, niet ho v nitiach precítených viet. Tie pavučiny iba lezú v tvár a krídla páli duši očú žiar, tie biele kvety pútajú nás k zemi, tie nite viet nás viažu k sladkej lieni… Ta v miernu, tichú vonnú noc ty choď! Už skvostný zablysol sa neba zvod. Nad čierne vrchy povyhupla luna a postriebrila čiary oblakov. Prináša vôňu lúky vánku vlna a trasie listom šťúplych agátov pri bielej ceste, ktorá mizne v diali. Dolieha k uchu rieky smutný šum a brechot psov a mlyna drobný zum… — — — — — — — — — — — — — — — A sťaby v srdci tichú nôtu hrali.

V dni lučezárnom, vonnom vánku som v sladkom rozochvení snil a v čarovný mok zamočil sťa baviace sa decko slamku. Hľa, guľa šíri sa a rastie, v nej zafarbený celý svet, i pustila sa s vánkom v let. Ach, aká radosť! aké šťastie! So smiechom v tvári decko tliapka, tu pavučinky biela niť sa drnkla v jemnej gule svit a zhora chladná padla kvapka. A zmizla skvostných farieb zmes… Vy neprídete na náš ples.

Už vkĺzol v salón mrku čas, v ňom miznú vaše líca biele, tieň vlasov, pery zružovelé i očú diamantový jas. Na mäkkom kresle učupený sa dívam v zatemnelý kút a túžim, kedy vaša hruď sa zvlní v sladkom roztúžení, zafarbí líca lásky krev, jej ohňom blysnú oči vaše, jej citom hlas sa pozatrasie, jej šťastia na tvár zletí smev? Či niekedy vo chvíľu vrúcu do ruky, čo vystieram k vám, vy dáte svoju a s ňou plam a celú dušu milujúcu?… A ticho. Nikde odpoveď. Či v nemých očiach bude bývať na veky taj jej, večne skrývať ju bude váš zamĺkly ret? Tu vraz, sťa rozbolenej túhy pokonný, zmierajúci ston, do tíšky nočnej tichý tón sa vinie z kúta, za ním druhý… a žiaľom trasie nado mnou sa pieseň tichá, nečakaná, pri zvukoch smutného piana tá vaša duša letí s ňou ku môjmu uchu, mojej perne a večnú lásku šepce mi. Sťa bral by vás vo objemy a hladil vaše vlasy čierne.

Ja vrúcne tisnem tvojej ruky chlad. Je mäkká, a ty tvrdý núkaš ľad. Ja s teplým okom v pohľady bez plamu sa dívam — tvoje nikdy nezaplanú. Ja s túžbou nesiem sa, kde túžby niet, a neverím, že zakvitne jej kvet. Mne k mĺkvym rtom sa ústa vzdychom klonia, viem, ony nikdy citom nezazvonia. Som ako biedny, podstrelený vták. Blesk doletel a oslepil mi zrak. Nepoznajú krík zaslepené oči, odletieť v staré háje nieto moci. Mriem láskou tam, kde prestal dávno žiť jej večne skvostný, večne sladký cit.

Trať železničná dlhá, chladná, úzka s tým čiernym vozňom v ďaleku sa tratí, v ňom svet môj jasný, čo sa nenavráti: klobúčik s pierím, červenkastá blúzka, pod klobúčikom sivých očú dvoje, čo prvé v láske ko mne zaplakali, pod blúzkou srdce a v ňom citov roje, čo oddane a verne milovali. Tá myseľ moja letí pri ich boku a srdce biedne v žiaľoch temer práska a oči topia sa mi v slzách toku, že tájde, tájde tvoja drahá láska a zatratí sa teplo tvojej hrudi vo krajších sálach, v belšej, mäkšej dlani, vo druhých ušiach, v srdci druhých ľudí, v neznámych očú krajšom ligotaní, že navráti sa moja myseľ z diali, i pohľad očú, duša s krušnou zvesťou, že keby sme šli boli jednou cestou, naveky by sme vrúcne milovali.

Hoj! Kde sú časy, keď ste boli ešte najtúženejšou mojou susedkou, najdrahším pokladom na každom mieste? Ten život sám tak často býva rov… Ja čujem volať zvony v služby rannie. Sneh zamrznutý vrždí pod nohou. Dych parí sa a zbledlej luny planie diamanty nesie v cestu v stromov srieň. V chát oblokoch už svetla ligotanie. A v popolavú neba priehlbeň nad diaľnou, bielou horou vzbĺkli zory. Až tíško bije sedem v krátky deň, v deň, v ktorom duša hreje, srdce horí… Ten zvon je tu, len v ústach prestal znieť. Už rozspievané zmĺkli v dušiach chóry. To nebo tu, len v srdciach ho už niet. Srieň sfúkal vietor, zjagal pablesk ranný. Snov uletel sťa vtáča drahý svet. Len niekdy vídam tiché dievča, v dlani so spevníkom, v tom mojom — spomínaní.

Zas harfa v duši zahrala, piesenkou smutnou zuní. Čí je ten krásny, biely prst, čo rozhýbal jej struny? Akoby túžbou plakali, tak žiaľne ony znejú. Čie sú to oči, čo sa nad tou smutnou piesňou smejú? Tvoj prst tú smutnú pieseň hrá, ty do nej slzy leješ. Ty sa to, ty nad piesenkou tou rozplakanou smeješ, že chcel by chvíle privolať, keď v radosti a žiali nám duše hrali jednako a jednu pieseň mali.

Už večer. Ajhľa, svetlo vzbĺklo. Vybrnkol včiel a vtákov roj. Prenieslo sa, čo v úli zmĺklo, pod šíre nebo: lov a boj. Zablyslo všetko: páni, dámy, sťa Dunaja vo slnci val: skvost, líca, látky, drahokamy, prúd rečí, starosť, smútok, kal. Do bzuku trepú tamburice a z diaľky vojenských trúb vresk, čuť dievky spievať bledolíce, v ne nôt ubijca žiali stesk. Háj pálm zakrýva pavilóny, v nich kolo stolkov grupy dám, za peniaz smiech ich zlatom zvoní, za faloš vína lásky klam. Zapudrovaná ruka strká klin, púčok, ružu rozvitú, a všetko sa ti núka, núka bez zásluhy a pocitu. A ako kvieťa v sviežu trávu jablone v jarnom rozkvetí, tak letí, padá tu na hlavu ti — papierové konfety… V tom mori svetla hore, dolu a smiechu ľudí okolo, mne nikdy v duši toľko bôľu a mraku v očiach nebolo. V tom nekonečnom zvuku hlasov, v tom venci piesní bezcitnom za tichou, vernou piesňou našou ja nikdy tak netúžil som. Netras sa o mňa, vtáčik zlatý, v tom púdri líc a skvoste šiat tvár tvoju, tvoje lacné šaty nie, nikdy tak nemal som rád!

Tak túžim, aby prešiel deň: nie aby videl skvieť sa lunu, pri hviezdach ponáral sa v sen, pri lipkách spriadol lásky dumu: mňa vábi nočná kaviareň. Nie aby zabil hodín nudu, nie v žurnálov sa hĺbiť púšť, nie počuť hudcov, ako hudú, nie kriky čuť z opilých úst, nie v kartách hľadať šťastia hrudu, nie vínom hasiť denný smäd, nie zaspievať si s druhmi vrele, nie v tóstoch cvičiť slabý ret: mňa vábi ta um stratiť cele a zlorečiť na celý svet… Pod svetlom lustra šumí vrava. Roj letí slov od rtov ku rtom. O čašu čaš sa poštrngáva. A v kútiku nad mramorom sa kloní jedna biedna hlava. Boh zlato do jej vlasov dal. Dal svoje krásne farby v čelo, dal v líca peľ, do očú pal, dal srdce, čo sa rozbolelo na úmor len pre lásky žiaľ. A dal i márnosť v srdce ženy, dal zlata kov, hodvábu hlaď, dal slabosť v žiaľnom roztúžení, dal biedu, k tomu zvod a pád a ľahké púte v žitia vrení. Zaznieva hudba priestorom. Pre hlávku nikto piesne nemá. Ó, zlato tam nad mramorom, ó, hlava krásna, zneuctená predčasným lásky hovorom! V tom sipení vín, štrngu čaší nevyleje sa kvapák pár na opustené tvoje krásy, na zanedbaných očú žiar, nik pozdravom sa neohlási. V tej bledej pleti vidia stín, tmu v očiach smutných, hriech na perne, že z modrej blúzky páchne dym, že tým sa smeje v lícach mierne, čo idú k nej so srdcom zlým. Tí lživí, čo by pravdu chceli, tí hriešni, čo by nevinu, tí chladní, čo by pocit vrelý sťa odtrhnutú kvetinu ich rukou radi uvideli! Oj, ako si ja teba ctím, tvoj život celý, neradostný, aj s jeho veľkým nešťastím; čo aj na ten svet dobrý, cnostný, odpúšťajúci — zlorečím.

Ty píšeš, že máš gavalierov moc, čo uctia krásu, dobrý tón a módu, že chodíš v alejách a piješ vodu, že člnkuješ sa, keď sa spúšťa noc na jazero a ľahkou rukou lámeš svit mesiaca, čo objal hladinu, že je tak krásne v pozdnú hodinu pluť ako oblak v nebi. Že ma klameš, keď pozeráš na vily biely múr, za gaštanov a kríkov temným hájom, že z balkóna sa kochať týmto krajom by bolo krajšie, dolu trubadúr by pel, ty vzdušná v bielej toalete by hádzala si kvety naň a bôľ strún jeho by ti dušu vyzdvihol do výšky valsom v hviezdnatom parkete. Že je tak dobre, milo, sladko ti nad vrchami tvar svetlých tučí skúmať a pustiac veslo v tíške dumať, dumať o obrazoch, vyhúklych z prázdnoty… Mne smutno. Oblak zakryl slnko rannie, či hlava padla v hrubý zákonník skryť slzu. Ktosi kročil na chodník ku mojej búde. Šuchot — zakašlanie. Viem, však je to tvár babky scvrklá, bledá a huňa vetchá, roztrhaná, šedá.

Už prešla zima, mrazu kvety už zmizli z okien, vetra hvizd zatíchol, — vonná vesna prišla, a biely lístok — nechcel prísť. Už skvitli snežky, fialôčky, už rozvil sa i ruží list, dozreli polia, leto prišlo, a biely lístok — nechcel prísť. Už zrúbal v nudné strnísk tably cvendžiacej kosy tichý švist tie zlaté polia, — podzim prišiel, a biely lístok — nechcel prísť. Už padá rudé lístie révy, už fúka chladný vietor z hôľ… Slzami neplač striebristými, že dočkal si sa v jari zimy: že biely lístok — neprišiol.

Noc sadla v dvor. Pod agátom ste peň obejmúc jeho stáli. Nad nami neba ornátom sa hviezdy jasné ligotali. Van tichý, mäkký, júlový vial ani povzdych roztúžený. A tvári oblúk snehový sa belel v teplej noci tieni. Len vlasov zakryl čierny jas, a vaše svetlosivé oči, rty rudé zmenil v tmavý pás priezračný závoj letnej noci. Bez slova v tíške cítil som, že vaše myšlienky sú moje, no, sťa ku hviezdam blankytom, mne k srdcu vášmu ďaleko je; že uzavretý jeho svet nepoškvrnený, biely, svätý otvorí ten váš nemý ret len za ten jeden prsteň zlatý, čo spája večne k tvári tvár, naveky dáva dlaň do dlani, hruď hrudi, očiam očú pár v tom prikázanom milovaní… A srdce moje — vetra van, od stromu ku druhému letí, od vŕška k vŕšku, z pláne v pláň rozsieva, trhá sladké kvety. Bolestný mu je lásky mier, tie prikázania veľmi ťažké; vták voľný, — šíry, voľný smer! Nemôže verným zostať v láske! A predsa vás, vás jednu rád. Tak ľúbiť mne je najmožnejšie. Ja neviem väčšmi milovať, nežnejšie, ešte horúcejšie rozpáliť srdce, väčší plam položiť v teplé oči svoje, — nie, radšej, ako vás ja mám, milovať väčšmi nemožno je. Vašeho zjavu lúčny kmit pocitu každou vlnkou letí, pomyslu každú zláti niť a v každý pohyb žitia svieti. Keď cítim, vždycky cítim vás, keď myslím, vždycky myslím vami a kade kročím, obraz váš ja nesiem sebou v celovaní! A vy nechcete otvoriť ten závor vašej drahej hrudi, len ak by sa chcel pokoriť, v žľab jeden zhrnúť všetky prúdy, vždy jedným potiecť korytom a iné kvetné luhy zhrdiť, že neodlietnem pocitom, čo mám, od vás, kým žijem, stvrdiť tou prísahou, čo vôle skvost nám putná stuhou ligotavou obrúčky z kovu. Viem už dosť: vy milujete — ale hlavou. Už padla noc na tichý dvor. Objíma agát vaša ruka. Temená strácajú sa hôr. Desiatu starý hlásnik húka. Bielučká, krásna vaša tvár pod listami vo tieňach noci, pern vašich nedotknutých pár, pár mäkkých sivomodrých očí splynuli v obraz čiernych čiar, a čoraz viacej, sťa do bani by púšťal sa jediný žiar, v tmu norí sa svet milovaný.

Je večer. Ticho sadá prach. Akoby hviezdy rozsypali na breh a na budínsky svah, sa nočné svetlá zajagali, noriac sa v tmavý vody val sťa dlhé archanjelské meče. Pahorok nízky si na plece odieva fialový šál z priehľadnej, vzdušnej, jemnej látky. Tam z voľnej diaľky ide stín, sťa medveď. Hlce pohľad sladký na les a ostrov Margitin, kde hudba hrá. A tóny známe mi kedy-tedy udrú v sluch, v ne ako v biele, nežné ramä ukladá svoju hlavu duch… Dom s terasou nad malým sadom. Tiež bola noc. Sa pamätám. Svetielka nočné hasli radom mihotajúce tu a tam po uliciach a oknách domov. Za krov sa plný mesiac skryl, len vrcholce nehybných stromov mdlým svetlom svojím pozlátil a zapadol. Zo sadu viala kvitnúcich kvetov vôňa k nám. Noc chladný rozum opájala a cit a cit zostával sám, vždy väčší, plnší, dvíhajúci to more vo dne mŕtvych vĺn, nesúc na sebe milujúci a drahý milovaný čln. Čln s tebou, dievča čiernych vlasov, čo tak rád, tak rád spomínam, čo priam by slza blysla riasou, ňouž neraz plnú dušu mám. Sťaby sa pavučinky v chvíli prejasnej, pozdnej jeseni vo veniec letkom poovili na bielom, drahom kameni; tak kolo čela s’ ony spriadli. A sťaby na sneh svieži z chmár dva čierne uhle boli padli, sa v tvári černel očú pár. A more vĺn ku člnu ľnulo. Ľnul k pobúreným vlnám čln, a dvoje duší utonulo v príboji búrnom vlastných vĺn. Jej pieseň znie… Ty len mňa rada a veríš, teba rád že mám… No zatriasol sa jazyk hada a syčal, že to všetko klam, že otravu do mojich zrakov mi sype, neprestanúc lhať, ten motýľ s farbou dvestorakou. Ja uveril — a lhal mi had. Ten sykot vhupol v pieseň znáhla. A ruža moja milená po vlahe viery darmo prahla, až vyschol život koreňa… Oj, vráť sa! Veď už idú tóny. Ciest okružných ich bije vresk. Melódie bojácnej stesk, cveng, huk a šumot drsný honí. Zatmieva sa už šedá diaľ, cez ňu sa kradmo rieka plíži. Pahorkov tiež počernel šál. Zvod blankytu sa tíško níži. Breh zmizol. I kde-tu vež čnie tmavým plotom dovysoka, akoby bodal do nebies čistého, ligotného oka, čo niekdy s’ chmárkou zakryje. Tu dolu trblietavé plamy, sťa diamanty v kolié na čiernej toalete dámy, sa blysnú v lampách večerných, až z chlmu vŕškov dolu skáču cez rieku, vlnách vo čiernych si svoje biele údy máču a k brehu, kde ja zastal som, taidú celým ohňostrojom, sťa v ples — za ľahkým životom s veselým, šťastným nepokojom. Oj! Kde si prešlá tíška noci a chvíle pominuté v nej? Kde hĺbka prižmúrených očí, sen sladký v láske zbudenej? Dvoch otvorených duší chvenie, ich radostný, nečujný plač, čo bolo raz na okamženie a nebude, nepríde viac?!

Vy hráte večer, keď tma vyvoláva obrázok utešený z predošlých dôb, keď prepadúva prítomnosti hrob a odumreté starým kúzlom vstáva, v ňom vaša postriebrená černie hlava, jas vracia do očú — sídla zdôb, tvár ružovie a v srdci nieto stôp, že skamenela odtečená láva. V tých strunách akoby sa triasol hlas ten, v ktorom niekdy dávno všetko znelo, keď prišiel mrk a v izbici sa stmelo, pohladkávajúc nežnou rukou vás, vám hovorieval ticho a tak vrelo: „Ó, povedz, že ma rada, ešte raz!“

Tak tedy vy už zapreli ste raz pre vysokú, nadzemskú lásku neba, akými smiešnym predsavzatím seba, tú čiernu zem a svet a všetkých nás a chceli ste byť božstva zemský hlas bez krvi, žíl, bez práce a bez chleba. Ja myslím: bolo sa vám páčiť treba, keď susedom bol ideálny kňaz a v mladosti ste ešte nepoznali, že blúdi, alebo je hlúpy lhár, kto nebo chce rozložiť v naše skaly, sám bohom byť a spraviť bôžkov pár, a svet, že by to možné bolo, šiali, keď k nebu učí hľadieť dievčiu tvár.

Zas v srdci mojom krídla rozprestiera akejsi túžby neposedný vták a letieť chce, kde váš by svietil zrak, zaspievala zas vaša teplá pera tým rozcíteným žiaľom, ako včera, piesenku, v ktorej biedny neborák slovami trasúcimi dáva znak, že srdce strašnou láskou zmiera. Jak v piesni je, i ja by podvečer tak rád ku vám, pošepnúť vám, že žiali, že k prahu vašich zatvorených dvier ste ho len vy z pŕs vnútra vyvolali… No zachytávam vtáka divných pier, bo vtákom je, — a vy by ste ma smiali.

Tak ako ovíja váš gaštanový vlas to vaše úprimné a otvorené čelo, vás silným ramenom mne oviť by sa chcelo, čo len na okamih, čo len jedinký raz, čo by som nikdy viac už neobejmul zas, čo by to šťastie viac už na mňa nepozrelo; a srdcom ľúbiacim oddane, čisto, vrelo v takomto poslednom objeme ľúbiť vás! No zrak môj túžiaci do miernych očú hľadí, bez túžby po láske, im kvitne inde raj, kde by tým túžením zablýskali sa rady, kde by sa v minúte, keď rozum nemá vlády, nežnosťou zmožený naklonil obličaj ku plecu, — obličaj váš utešený, mladý!

Keď niekdy večerom som býval s vami sám v okúzľujúcej a omamujúcej chvíli, keď oči vaše ma pohľadom pohladili, podivný vzblkotal mi zavše v duši plam a každý jazýček plameňa letel k vám, iskierky túžobne ku vám sa iba vili a zdržať s bolesťou a ledva mal som sily tri slová trasúce nešepnúť: rád vás mám! No vždy som mlčieval. V to krásne okamženie nebol by uveril rozhorúčeným rtom, že mi po vzbĺknutí zostane vzplamenenie, že je to láska tá už, ktorej konca nenie, že s vami jedine s jediným objemom naveky držiaval by svoje okúzlenie.

Viac proti plávať nebolo mi v moci, zachytil ma ten svieži, silný prúd, v ňomž dávno triasol som sa ako prút, čo sa vo víre neprestajnom točí. V tých chvíľach večerov a tichých nocí rozvahy chladnej ponoril sa kľud a musel som vás pritisnúť na hruď a nazrieť láskou výrečnou do očí, ku perlám vašich plachých pohľadov, ku mäkkým vlnám vašich svetlých vlasov nakloniť sa, ku skvostom vašich rtov pritisnúť sa tou celou svojou krásou horúcej duše a až plameň zhasol, jak vyjavil som, oklamať — bez slov.

Nie, výronom to nie je okamžitým. To ľudia všade iba láskou zovú. A predsa veriť vyrknutému slovu, čo sľubuje, že neochladne žitím, že z hlbín srdca, ako teraz cítim, vždy bude padať v pernu jahodovú, tam v poľúbení mrieť a krsnúť znovu, sťa nepostojné prúdenie — sa štítim. A preto, keď máš ruku v mojej dlani a prikloníš sa svojou svetlou hlavou ku mojej k tebe kloniacej sa skráni a mrieme obidvaja v celovaní, keď láska tečie najteplejšou riavou, nespytuj sa o večnom milovaní!

Neodchádzaj! Nadišla hodina, keď oči zradili, že láskou horia a mäkko s otázkou sa v tvoje noria, či svieti ich blysnúca hlbina tou láskou, ktorú perna spomína, keď v odpovedi tichej zahovoria s iskrami, ktoré v pohľade sa tvoria a myseľ v milovaní zhasína. Nie, neodchádzaj! Neopúšťaj nás! Nebor ten raj, čo duše stvorili si; mne viaže sa o tvoj hodvábny vlas, na pernách ľpie, na pohľade ti visí! Odídeš preč, zahasí diaľka jas a srdce ľúbiace ku spánku stíši.

Len v tebe jedinej ja rád by lásku čítať. Na teba pozrieť zas, len čo som pozrel preč. Ku tebe hovoriť, len čo som stavil reč. Len čo som tvoju dlaň upustil, zas ju chytať. Ťa k srdcu privinúť, u seba znova vítať, len čo som hlavu sňal z tých milovaných pliec. A sťaby večne mal o drahé slovo péč, po drahej odvete sa opäť na ňu pýtať. A ty si odišla. Ja slepý v ceste stojím. A ty si umĺkla. Ja hluchý nečujem. A pokým obraz tvoj, čo svieti mozgom mojím, so srdcom horúcim ja ešte celujem, mráz dušou prechodí splašenou a sa bojím, že už len spomienku na teba milujem.

Tvoj list je veľmi rozvážený. Neprebleskúva medzi riadky tvojeho srdca hovor sladký. Nie, neskrýva sa v utajení, nie, jeho v tvojej duši neni, bo zradil by ho povzdych krátky a neudržal jazyk vratký horúco milujúcej ženy. Ty píšeš o tom prešlom čase, keď bolo v tvojej láske leto žiariace, voňajúce v kráse, po ňomž ti iba slza v riase zostala… Novej lásky nieto, kým ona sa ti v zraku trasie.

Len nahradiť chceš oné chvíle, keď sľubovali jeho pery a slová nachádzali viery, že nehou lásky, v lásky sile zjasníte žitie zasmušilé, a nielen k prahu rajských dverí, lež voň, kde radosť nemá miery, vojdete. Dieťa pošetilé! Nepodávaj mi svoju ruku. Neotváraj mi staré rany, ich pálčivú a trpkú muku: raj v dvojnásobnom sŕdc je tlku a tvoje v svojom milovaní chce pieseň tam, kde niet už zvuku.

Od toho večera, keď k večeru sa chýli, tá chvíľa rozkošná prichádza mi do mysli, keď oči stretli sa, keď dve ruky sa zišli, keď s bozkom úprimným svoj obraz lásky milý pre seba navzájom dve duše zachytili, ku hlbokému dnu svojemu láskou vtisli… Od toho večera — vše divné chvíle prišli, že pri tom obraze dno duše mojej kvíli. Ten drahý obraz tvoj, čo v duši mojej žije, len srdce rozžiali, no ďalej nepočuje, že ono ľúbosťou najoddanejšou bije, že celá duša sa ku nemu túli, vije a pery otvára na sladké poceluje, no nie a nemožno objať ho kolo šije.

Viem, srdce tvoje neraz strepotalo sťa vtáča, ktoré na konárik zlietlo, by piesne svoje najkrásnejšie plietlo, v ne slohy o ľúbosti zapletalo a lásku, vrelú lásku privolalo, jej večnú krásu a jej večné svetlo. Viem, ono sa už neraz s láskou stretlo, s ňou išlo, žilo, v šťastí zamieralo. Viem, srdce tvoje hroby lásky skrýva, v nich práchnivie bez budúceho žitia to, čo sa na mňa z tvojich očú díva… Poď, poď mi v náruč, kým je láska živá, kým ruky tvoje iní nezachytia, kým znova vzbĺkne duša zábudlivá!

Tys’ mala lásku tedy v dobe zlatej, a vďačná, že jej zaceleli rany, mi píšeš o nej zas dve celé strany, jak dvíhala sa v duši rozohriatej nahor, nahor ku láske neba svätej, jak spolu s ním bol pánboh milovaný, jak zabudli ste na pozemné strany v nej túžiacej a nikdy neobjatej. Oj, neverím, že bôžka, čo si mala nablízku, ktorý bol ti blízkym neba, nebola by si nikdy scelovala a celou dušou neoddala seba, keď jeho duša teba milovala, keď neba viacej nebolo vám treba.

Ty nebola si v stave pozdvihnúť — ni potom, keď už zastavil ti riavu ľúbosti — hrdo svoju peknú hlavu a zavrieť svoju otvorenú hruď, ty chcela si ňou ešte potom ľnúť ku nemu, stopiť skamenenú lávu, ty ani teraz dní predošlých slávu v myšlienkach svojich nevieš zabudnúť. Oj, divná láska zaľúbenej ženy, čo po zrade sa korí v zeme prach, čo ešte po rokoch na kolenách po jednom dávnom túži poľúbení! A verím ti, že nie je z tejto zemi, že zrodila sa v nadpozemských hmlách, tam kotví a že pre mňa viac z nej neni.

Už láska zrodila sa plamenná, už lásku tvoju neviem zabudnúť, už nepoznám v nej smutné: zbohom buď! hoc vymkla si sa z môjho objema, hoc klesli moje silné ramená, ktorými obvíjal som tvoju hruď, už ostatná prervaná naša púť mne večnú púť za tebou znamená v tú nepoznanú, nevidenú diaľ, čo skrýva milovaný obraz tvoj, čo tíši reč, čo hluší srdca žiaľ, čo berie teplotu, dúm plaší roj, pri ktorých som ho v hĺbku srdca dal a zvinul s ním dovedna život svoj!

Bez teba niet radosti pre mňa viac, ty, ako bola, sebou si ju vzala a duša moja horko zaplakala za chvíľami, keď teba velebiac, sťa rozkvitnuté jaro spevná vtač, ti hniezdo teplé v sebe rozostlala, ťa šetrila, ťa láskou ovíjala, sušila tvojej duše dávny plač, plač dávny jedinkého oklamania, čo rušil srdca vieru v pravú hruď a neumierajúcou túhou milovania, plač, ktorý umrel v hĺbke celovania a novej viere v lásku, v postrádania večité, ktoré nevie zabudnúť!

Oj, povedz, krásny vozduch ďaleka, čo robí svet môj z duše vytrhnutý? Či v svetlá hľadiac jeho srdce smúti tak, ako duša moja narieka za pohľadom bytosti jedinej, čo celý poklad duše darom dáva, či ako mne mu klesá v dlane hlava, by zakryl trblet slzy úprimnej v ten najveselší večer v mrúcom roku, čo láske narodenej strojí ples, — že svet svoj nevinie ku svojmu boku, že pre tú jeho lásku prehlbokú niet svetla nablízkosti práve dnes bez jeho líc, bez svetla v jeho oku?