E-mail (povinné):

Stiahnite si Verše ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Janko Jesenský:
Verše

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Petra Vološinová, Katarína Šusteková, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 419 čitateľov

Verše sentimentálne

Svet…

[28]

Svet dušou mojou ľúbený sa vkráda ku mne v nočnom tichu, keď žiaľ, do srdca zavrený, vypúšťam voľno v dlhom vzdychu a zaputnaný tuhý svet sťa vtáča, nikým nestíhané, bez bázne môže poletieť vo kraje diaľne, milované, navrátiť zašlých časov slad, pri nežnom svetle večernici pohľadov plných citu rad, smiech blaženstva na bledom líci, dotknutie zaľúbených rúk, i zamretého srdca trepot, i vzplamenenia v tvári puk, i rozvlnených rečí šepot… Keď navracia sa spomínanie a hlavu skrývam v pusté dlane, a to, čo ľúbim, nájdem v nich: svoj vlastný žiaľ a túhy vzdych.

Lorelaj

[29]

Už padli staré ideále v nezvučný minulosti taj. Čo ešte chce tam na tej skale s tou lýrou krásna Lorelaj? Jej spev zanikol v kladív hluku. Cez oči tečie práce pot. Zo strún si vymotala ruku, pozerá v diaľny neba zvod. Vyhupol mesiac v nebo bledý. Kde rybár? Kde je jeho čln? Jej oko jasné slzy cedí do onemelých, tichých vĺn. Niet rytiera, čo v oslepení by búšil sa vo žuly hruď. Hľa, padá biedna v roztúžení za slzou v more — zabudnúť.

Nedoženieš…

[30]

Neodoženieš pasúcu sa laň, nesplašíš vtáka nočné švitorenie: Ó, tiché ako vzduchu tichý van sŕdc zaľúbených drahé okamženie, keď v milých očiach tratí človek zrak, keď dušu duša milovaná berie, keď zmizne svet sťa búrky diaľny mrak, keď život sám na jednej visí pere a značí smrť od nej sa odtrhnúť, niesť v denný život rozcítenú hruď; Sŕdc zaľúbených drahé okamženie, rtov ľúbiacich sa drahé poľúbenie!

Už…

[31]

Už praskli skvostné farby bubliny. Naprázdno som o väčšom šťastí sníval. Ach! Teraz by sa nekonečne díval na vašu tvár za pohľad jediný. Za smútok váš by rád niesť večnú muku. Zalkal by som za jednej slzy blysk. Za vašej opustenej dlane stisk by vždycky s vďakou tisol bielu ruku. Za slovíčko by tisíc riekol viet. Za jeden krok váš k zemi by sa znížil, na kolenách po prachu k vám sa blížil navrátiť ľahko odmietnutý svet, svet ľúbosti, svet najkrásnejších citov v tom vašom malom srdci s plameňom a s túžbou oviť útlym ramenom a ľúbiť s celou dušou nezakrytou… Lež vetev nezafarbí zeleňou list uvädlý, čo zimný vietor schváti. Na riasnicu sa slza nenavráti, keď stiekla, keď raz zaplakal si ňou.

Sám

[32]

Si žiaľnou slzou smútku zaplakal? I čo by si si nekryl dlaňou oči, len tvoje zarmútené líca zmočí. Si sám so smútkom. Nik necíti žiaľ. A splní sa ti nádej, splní žiadosť, i čo by šťastím pukla tvoja hruď, nestíši, nepobehne žitia prúd. Si sám s radosťou. Nik necíti radosť. Ó, upokoj sa! Túhou neblkoc — cez radostí a žiaľov výjav hlasný navrátiť zrudlý mrk a večer krásny a prelestnú a tichú letnú noc so svetlom hviezd pre pohľad pekných očí, pre tiché dievčie slová, teplo líc, zas hladiť vlas pri svetle večerníc v tej krásnej, tichej, drahej, letnej noci: čo tvojím bolo, bude, to je klam, s ním zostaneš na tomto svete sám!

Ó, divný lesk

[33]

Zmes vyfintených hostí, biely sál pred pohľadom lesk kýsi mojím kryje a pletú vencov reťaz ilúzie; ich vôňu chytám, sťaby unášal sa s ňou vo kraj, kde kloní hlavu žiaľ, kde kríže žitia padajú zo šije, kde blčí líce, srdce tuhšie bije, kde oka mier sa mení v žhnúci pal. Ó, divný lesk! Ty v srdca hladinu sťa drobný kameň padáš, kruh sa stočí a šíri sa, ho úžiť nie si v moci, zachváti celú srdca tíšinu. Ó, divný lesk ty jasných ženských očí!

Zďaleka

[34]

Sťa u nás, i tu svieťa hviezdy a zajagá sa luny svit. Ó, ako mohol v srdce vkĺznuť ten starý, bôľny túhy cit? I tuná mrkom kvetmi vanie a šuští v sade jelší list. Ó, ako mohli hrachy drobné sĺz opäť v oči moje vnísť? I tuná polkruh vrchov tanie sa belasým pod oblakom. Ó, ako je to, že na pery zas vykradol sa z duše ston? I tichá pieseň zlieta zhora sťa plachý vták na okna rám. Ó, prečo, prečo padá hlava zas v zabudnutú moju dlaň? Sťa u nás, i tu všetko, všetko, i nebo, i zem, celý svet. Len teplo jednej dlane chýba, len svetla jedných očú niet.

Dvom

[35]

Ty lásku hľadáš, biedny človeče? Hoj, ona hôrnou riavou netečie, hoj, ona hajnom vtákov neletí, hoj, v svetle lustrov ona nesvieti, že načrieť len a máš jej plnú dlaň, že streliť len a padá silou rán, že siahnuť len a máš jej svetlo v ruke a kocháš sa v jej radosti a muke! Tam vo výšinách blesky zasvieťa, tam ešte vyššie hviezda trblieta, tam najvyššie je obraz anjela! Ta vozvýšiť sa, ak chceš lásku hľadať, a i tak iste budeš, musíš padať sem, keď už ona vymrela. * Ó, kde je, vzdycháš, poézie zdroj, čo harmóniou ľubozvučnou zneje a v mäkkú dušu tichou hudbou leje oduševnenia sladký nepokoj? Ó, niet ho v zlatej pavučine vlasov, ó, niet ho v ohni teplých očú jasov, ó, niet ho v bielom kvete tvári, niet, ó, niet ho v nitiach precítených viet. Tie pavučiny iba lezú v tvár a krídla páli duši očú žiar, tie biele kvety pútajú nás k zemi, tie nite viet nás viažu k sladkej lieni… Ta v miernu, tichú vonnú noc ty choď! Už skvostný zablysol sa neba zvod. Nad čierne vrchy povyhupla luna a postriebrila čiary oblakov. Prináša vôňu lúky vánku vlna a trasie listom šťúplych agátov pri bielej ceste, ktorá mizne v diali. Dolieha k uchu rieky smutný šum a brechot psov a mlyna drobný zum… — — — — — — — — — — — — — — — A sťaby v srdci tichú nôtu hrali.

„Či prídem na bál?… Nie.“

[36]

V dni lučezárnom, vonnom vánku som v sladkom rozochvení snil a v čarovný mok zamočil sťa baviace sa decko slamku. Hľa, guľa šíri sa a rastie, v nej zafarbený celý svet, i pustila sa s vánkom v let. Ach, aká radosť! aké šťastie! So smiechom v tvári decko tliapka, tu pavučinky biela niť sa drnkla v jemnej gule svit a zhora chladná padla kvapka. A zmizla skvostných farieb zmes… Vy neprídete na náš ples.

Už vkĺzol…

[37]

Už vkĺzol v salón mrku čas, v ňom miznú vaše líca biele, tieň vlasov, pery zružovelé i očú diamantový jas. Na mäkkom kresle učupený sa dívam v zatemnelý kút a túžim, kedy vaša hruď sa zvlní v sladkom roztúžení, zafarbí líca lásky krev, jej ohňom blysnú oči vaše, jej citom hlas sa pozatrasie, jej šťastia na tvár zletí smev? Či niekedy vo chvíľu vrúcu do ruky, čo vystieram k vám, vy dáte svoju a s ňou plam a celú dušu milujúcu?… A ticho. Nikde odpoveď. Či v nemých očiach bude bývať na veky taj jej, večne skrývať ju bude váš zamĺkly ret? Tu vraz, sťa rozbolenej túhy pokonný, zmierajúci ston, do tíšky nočnej tichý tón sa vinie z kúta, za ním druhý… a žiaľom trasie nado mnou sa pieseň tichá, nečakaná, pri zvukoch smutného piana tá vaša duša letí s ňou ku môjmu uchu, mojej perne a večnú lásku šepce mi. Sťa bral by vás vo objemy a hladil vaše vlasy čierne.

„Mne dorogo ľubvi mojej mučenie…“

[38]

Ja vrúcne tisnem tvojej ruky chlad. Je mäkká, a ty tvrdý núkaš ľad. Ja s teplým okom v pohľady bez plamu sa dívam — tvoje nikdy nezaplanú. Ja s túžbou nesiem sa, kde túžby niet, a neverím, že zakvitne jej kvet. Mne k mĺkvym rtom sa ústa vzdychom klonia, viem, ony nikdy citom nezazvonia. Som ako biedny, podstrelený vták. Blesk doletel a oslepil mi zrak. Nepoznajú krík zaslepené oči, odletieť v staré háje nieto moci. Mriem láskou tam, kde prestal dávno žiť jej večne skvostný, večne sladký cit.

Na rampe

[39]

Trať železničná dlhá, chladná, úzka s tým čiernym vozňom v ďaleku sa tratí, v ňom svet môj jasný, čo sa nenavráti: klobúčik s pierím, červenkastá blúzka, pod klobúčikom sivých očú dvoje, čo prvé v láske ko mne zaplakali, pod blúzkou srdce a v ňom citov roje, čo oddane a verne milovali. Tá myseľ moja letí pri ich boku a srdce biedne v žiaľoch temer práska a oči topia sa mi v slzách toku, že tájde, tájde tvoja drahá láska a zatratí sa teplo tvojej hrudi vo krajších sálach, v belšej, mäkšej dlani, vo druhých ušiach, v srdci druhých ľudí, v neznámych očú krajšom ligotaní, že navráti sa moja myseľ z diali, i pohľad očú, duša s krušnou zvesťou, že keby sme šli boli jednou cestou, naveky by sme vrúcne milovali.

M. P.

[40]

Hoj! Kde sú časy, keď ste boli ešte najtúženejšou mojou susedkou, najdrahším pokladom na každom mieste? Ten život sám tak často býva rov… Ja čujem volať zvony v služby rannie. Sneh zamrznutý vrždí pod nohou. Dych parí sa a zbledlej luny planie diamanty nesie v cestu v stromov srieň. V chát oblokoch už svetla ligotanie. A v popolavú neba priehlbeň nad diaľnou, bielou horou vzbĺkli zory. Až tíško bije sedem v krátky deň, v deň, v ktorom duša hreje, srdce horí… Ten zvon je tu, len v ústach prestal znieť. Už rozspievané zmĺkli v dušiach chóry. To nebo tu, len v srdciach ho už niet. Srieň sfúkal vietor, zjagal pablesk ranný. Snov uletel sťa vtáča drahý svet. Len niekdy vídam tiché dievča, v dlani so spevníkom, v tom mojom — spomínaní.

Zas…

[41]

Zas harfa v duši zahrala, piesenkou smutnou zuní. Čí je ten krásny, biely prst, čo rozhýbal jej struny? Akoby túžbou plakali, tak žiaľne ony znejú. Čie sú to oči, čo sa nad tou smutnou piesňou smejú? Tvoj prst tú smutnú pieseň hrá, ty do nej slzy leješ. Ty sa to, ty nad piesenkou tou rozplakanou smeješ, že chcel by chvíle privolať, keď v radosti a žiali nám duše hrali jednako a jednu pieseň mali.

Anglická záhrada

[42]

Už večer. Ajhľa, svetlo vzbĺklo. Vybrnkol včiel a vtákov roj. Prenieslo sa, čo v úli zmĺklo, pod šíre nebo: lov a boj. Zablyslo všetko: páni, dámy, sťa Dunaja vo slnci val: skvost, líca, látky, drahokamy, prúd rečí, starosť, smútok, kal. Do bzuku trepú tamburice a z diaľky vojenských trúb vresk, čuť dievky spievať bledolíce, v ne nôt ubijca žiali stesk. Háj pálm zakrýva pavilóny, v nich kolo stolkov grupy dám, za peniaz smiech ich zlatom zvoní, za faloš vína lásky klam. Zapudrovaná ruka strká klin, púčok, ružu rozvitú, a všetko sa ti núka, núka bez zásluhy a pocitu. A ako kvieťa v sviežu trávu jablone v jarnom rozkvetí, tak letí, padá tu na hlavu ti — papierové konfety… V tom mori svetla hore, dolu a smiechu ľudí okolo, mne nikdy v duši toľko bôľu a mraku v očiach nebolo. V tom nekonečnom zvuku hlasov, v tom venci piesní bezcitnom za tichou, vernou piesňou našou ja nikdy tak netúžil som. Netras sa o mňa, vtáčik zlatý, v tom púdri líc a skvoste šiat tvár tvoju, tvoje lacné šaty nie, nikdy tak nemal som rád!

M. H.

[43]

Tak túžim, aby prešiel deň: nie aby videl skvieť sa lunu, pri hviezdach ponáral sa v sen, pri lipkách spriadol lásky dumu: mňa vábi nočná kaviareň. Nie aby zabil hodín nudu, nie v žurnálov sa hĺbiť púšť, nie počuť hudcov, ako hudú, nie kriky čuť z opilých úst, nie v kartách hľadať šťastia hrudu, nie vínom hasiť denný smäd, nie zaspievať si s druhmi vrele, nie v tóstoch cvičiť slabý ret: mňa vábi ta um stratiť cele a zlorečiť na celý svet… Pod svetlom lustra šumí vrava. Roj letí slov od rtov ku rtom. O čašu čaš sa poštrngáva. A v kútiku nad mramorom sa kloní jedna biedna hlava. Boh zlato do jej vlasov dal. Dal svoje krásne farby v čelo, dal v líca peľ, do očú pal, dal srdce, čo sa rozbolelo na úmor len pre lásky žiaľ. A dal i márnosť v srdce ženy, dal zlata kov, hodvábu hlaď, dal slabosť v žiaľnom roztúžení, dal biedu, k tomu zvod a pád a ľahké púte v žitia vrení. Zaznieva hudba priestorom. Pre hlávku nikto piesne nemá. Ó, zlato tam nad mramorom, ó, hlava krásna, zneuctená predčasným lásky hovorom! V tom sipení vín, štrngu čaší nevyleje sa kvapák pár na opustené tvoje krásy, na zanedbaných očú žiar, nik pozdravom sa neohlási. V tej bledej pleti vidia stín, tmu v očiach smutných, hriech na perne, že z modrej blúzky páchne dym, že tým sa smeje v lícach mierne, čo idú k nej so srdcom zlým. Tí lživí, čo by pravdu chceli, tí hriešni, čo by nevinu, tí chladní, čo by pocit vrelý sťa odtrhnutú kvetinu ich rukou radi uvideli! Oj, ako si ja teba ctím, tvoj život celý, neradostný, aj s jeho veľkým nešťastím; čo aj na ten svet dobrý, cnostný, odpúšťajúci — zlorečím.

Život

[44]

Ty píšeš, že máš gavalierov moc, čo uctia krásu, dobrý tón a módu, že chodíš v alejách a piješ vodu, že člnkuješ sa, keď sa spúšťa noc na jazero a ľahkou rukou lámeš svit mesiaca, čo objal hladinu, že je tak krásne v pozdnú hodinu pluť ako oblak v nebi. Že ma klameš, keď pozeráš na vily biely múr, za gaštanov a kríkov temným hájom, že z balkóna sa kochať týmto krajom by bolo krajšie, dolu trubadúr by pel, ty vzdušná v bielej toalete by hádzala si kvety naň a bôľ strún jeho by ti dušu vyzdvihol do výšky valsom v hviezdnatom parkete. Že je tak dobre, milo, sladko ti nad vrchami tvar svetlých tučí skúmať a pustiac veslo v tíške dumať, dumať o obrazoch, vyhúklych z prázdnoty… Mne smutno. Oblak zakryl slnko rannie, či hlava padla v hrubý zákonník skryť slzu. Ktosi kročil na chodník ku mojej búde. Šuchot — zakašlanie. Viem, však je to tvár babky scvrklá, bledá a huňa vetchá, roztrhaná, šedá.

K bielemu lístku

[45]

Už prešla zima, mrazu kvety už zmizli z okien, vetra hvizd zatíchol, — vonná vesna prišla, a biely lístok — nechcel prísť. Už skvitli snežky, fialôčky, už rozvil sa i ruží list, dozreli polia, leto prišlo, a biely lístok — nechcel prísť. Už zrúbal v nudné strnísk tably cvendžiacej kosy tichý švist tie zlaté polia, — podzim prišiel, a biely lístok — nechcel prísť. Už padá rudé lístie révy, už fúka chladný vietor z hôľ… Slzami neplač striebristými, že dočkal si sa v jari zimy: že biely lístok — neprišiol.

V noci…

[46]

Noc sadla v dvor. Pod agátom ste peň obejmúc jeho stáli. Nad nami neba ornátom sa hviezdy jasné ligotali. Van tichý, mäkký, júlový vial ani povzdych roztúžený. A tvári oblúk snehový sa belel v teplej noci tieni. Len vlasov zakryl čierny jas, a vaše svetlosivé oči, rty rudé zmenil v tmavý pás priezračný závoj letnej noci. Bez slova v tíške cítil som, že vaše myšlienky sú moje, no, sťa ku hviezdam blankytom, mne k srdcu vášmu ďaleko je; že uzavretý jeho svet nepoškvrnený, biely, svätý otvorí ten váš nemý ret len za ten jeden prsteň zlatý, čo spája večne k tvári tvár, naveky dáva dlaň do dlani, hruď hrudi, očiam očú pár v tom prikázanom milovaní… A srdce moje — vetra van, od stromu ku druhému letí, od vŕška k vŕšku, z pláne v pláň rozsieva, trhá sladké kvety. Bolestný mu je lásky mier, tie prikázania veľmi ťažké; vták voľný, — šíry, voľný smer! Nemôže verným zostať v láske! A predsa vás, vás jednu rád. Tak ľúbiť mne je najmožnejšie. Ja neviem väčšmi milovať, nežnejšie, ešte horúcejšie rozpáliť srdce, väčší plam položiť v teplé oči svoje, — nie, radšej, ako vás ja mám, milovať väčšmi nemožno je. Vašeho zjavu lúčny kmit pocitu každou vlnkou letí, pomyslu každú zláti niť a v každý pohyb žitia svieti. Keď cítim, vždycky cítim vás, keď myslím, vždycky myslím vami a kade kročím, obraz váš ja nesiem sebou v celovaní! A vy nechcete otvoriť ten závor vašej drahej hrudi, len ak by sa chcel pokoriť, v žľab jeden zhrnúť všetky prúdy, vždy jedným potiecť korytom a iné kvetné luhy zhrdiť, že neodlietnem pocitom, čo mám, od vás, kým žijem, stvrdiť tou prísahou, čo vôle skvost nám putná stuhou ligotavou obrúčky z kovu. Viem už dosť: vy milujete — ale hlavou. Už padla noc na tichý dvor. Objíma agát vaša ruka. Temená strácajú sa hôr. Desiatu starý hlásnik húka. Bielučká, krásna vaša tvár pod listami vo tieňach noci, pern vašich nedotknutých pár, pár mäkkých sivomodrých očí splynuli v obraz čiernych čiar, a čoraz viacej, sťa do bani by púšťal sa jediný žiar, v tmu norí sa svet milovaný.

Romantika

[47]

Je večer. Ticho sadá prach. Akoby hviezdy rozsypali na breh a na budínsky svah, sa nočné svetlá zajagali, noriac sa v tmavý vody val sťa dlhé archanjelské meče. Pahorok nízky si na plece odieva fialový šál z priehľadnej, vzdušnej, jemnej látky. Tam z voľnej diaľky ide stín, sťa medveď. Hlce pohľad sladký na les a ostrov Margitin, kde hudba hrá. A tóny známe mi kedy-tedy udrú v sluch, v ne ako v biele, nežné ramä ukladá svoju hlavu duch… Dom s terasou nad malým sadom. Tiež bola noc. Sa pamätám. Svetielka nočné hasli radom mihotajúce tu a tam po uliciach a oknách domov. Za krov sa plný mesiac skryl, len vrcholce nehybných stromov mdlým svetlom svojím pozlátil a zapadol. Zo sadu viala kvitnúcich kvetov vôňa k nám. Noc chladný rozum opájala a cit a cit zostával sám, vždy väčší, plnší, dvíhajúci to more vo dne mŕtvych vĺn, nesúc na sebe milujúci a drahý milovaný čln. Čln s tebou, dievča čiernych vlasov, čo tak rád, tak rád spomínam, čo priam by slza blysla riasou, ňouž neraz plnú dušu mám. Sťaby sa pavučinky v chvíli prejasnej, pozdnej jeseni vo veniec letkom poovili na bielom, drahom kameni; tak kolo čela s’ ony spriadli. A sťaby na sneh svieži z chmár dva čierne uhle boli padli, sa v tvári černel očú pár. A more vĺn ku člnu ľnulo. Ľnul k pobúreným vlnám čln, a dvoje duší utonulo v príboji búrnom vlastných vĺn. Jej pieseň znie… Ty len mňa rada a veríš, teba rád že mám… No zatriasol sa jazyk hada a syčal, že to všetko klam, že otravu do mojich zrakov mi sype, neprestanúc lhať, ten motýľ s farbou dvestorakou. Ja uveril — a lhal mi had. Ten sykot vhupol v pieseň znáhla. A ruža moja milená po vlahe viery darmo prahla, až vyschol život koreňa… Oj, vráť sa! Veď už idú tóny. Ciest okružných ich bije vresk. Melódie bojácnej stesk, cveng, huk a šumot drsný honí. Zatmieva sa už šedá diaľ, cez ňu sa kradmo rieka plíži. Pahorkov tiež počernel šál. Zvod blankytu sa tíško níži. Breh zmizol. I kde-tu vež čnie tmavým plotom dovysoka, akoby bodal do nebies čistého, ligotného oka, čo niekdy s’ chmárkou zakryje. Tu dolu trblietavé plamy, sťa diamanty v kolié na čiernej toalete dámy, sa blysnú v lampách večerných, až z chlmu vŕškov dolu skáču cez rieku, vlnách vo čiernych si svoje biele údy máču a k brehu, kde ja zastal som, taidú celým ohňostrojom, sťa v ples — za ľahkým životom s veselým, šťastným nepokojom. Oj! Kde si prešlá tíška noci a chvíle pominuté v nej? Kde hĺbka prižmúrených očí, sen sladký v láske zbudenej? Dvoch otvorených duší chvenie, ich radostný, nečujný plač, čo bolo raz na okamženie a nebude, nepríde viac?!

Susede

[48]

Vy hráte večer, keď tma vyvoláva obrázok utešený z predošlých dôb, keď prepadúva prítomnosti hrob a odumreté starým kúzlom vstáva, v ňom vaša postriebrená černie hlava, jas vracia do očú — sídla zdôb, tvár ružovie a v srdci nieto stôp, že skamenela odtečená láva. V tých strunách akoby sa triasol hlas ten, v ktorom niekdy dávno všetko znelo, keď prišiel mrk a v izbici sa stmelo, pohladkávajúc nežnou rukou vás, vám hovorieval ticho a tak vrelo: „Ó, povedz, že ma rada, ešte raz!“

Tak tedy vy…

[49]

Tak tedy vy už zapreli ste raz pre vysokú, nadzemskú lásku neba, akými smiešnym predsavzatím seba, tú čiernu zem a svet a všetkých nás a chceli ste byť božstva zemský hlas bez krvi, žíl, bez práce a bez chleba. Ja myslím: bolo sa vám páčiť treba, keď susedom bol ideálny kňaz a v mladosti ste ešte nepoznali, že blúdi, alebo je hlúpy lhár, kto nebo chce rozložiť v naše skaly, sám bohom byť a spraviť bôžkov pár, a svet, že by to možné bolo, šiali, keď k nebu učí hľadieť dievčiu tvár.

„Skažite jej…“

[50]

Zas v srdci mojom krídla rozprestiera akejsi túžby neposedný vták a letieť chce, kde váš by svietil zrak, zaspievala zas vaša teplá pera tým rozcíteným žiaľom, ako včera, piesenku, v ktorej biedny neborák slovami trasúcimi dáva znak, že srdce strašnou láskou zmiera. Jak v piesni je, i ja by podvečer tak rád ku vám, pošepnúť vám, že žiali, že k prahu vašich zatvorených dvier ste ho len vy z pŕs vnútra vyvolali… No zachytávam vtáka divných pier, bo vtákom je, — a vy by ste ma smiali.

Tak ako ovíja…

[51]

Tak ako ovíja váš gaštanový vlas to vaše úprimné a otvorené čelo, vás silným ramenom mne oviť by sa chcelo, čo len na okamih, čo len jedinký raz, čo by som nikdy viac už neobejmul zas, čo by to šťastie viac už na mňa nepozrelo; a srdcom ľúbiacim oddane, čisto, vrelo v takomto poslednom objeme ľúbiť vás! No zrak môj túžiaci do miernych očú hľadí, bez túžby po láske, im kvitne inde raj, kde by tým túžením zablýskali sa rady, kde by sa v minúte, keď rozum nemá vlády, nežnosťou zmožený naklonil obličaj ku plecu, — obličaj váš utešený, mladý!

Keď niekdy večerom…

[52]

Keď niekdy večerom som býval s vami sám v okúzľujúcej a omamujúcej chvíli, keď oči vaše ma pohľadom pohladili, podivný vzblkotal mi zavše v duši plam a každý jazýček plameňa letel k vám, iskierky túžobne ku vám sa iba vili a zdržať s bolesťou a ledva mal som sily tri slová trasúce nešepnúť: rád vás mám! No vždy som mlčieval. V to krásne okamženie nebol by uveril rozhorúčeným rtom, že mi po vzbĺknutí zostane vzplamenenie, že je to láska tá už, ktorej konca nenie, že s vami jedine s jediným objemom naveky držiaval by svoje okúzlenie.

Viac proti plávať…

[53]

Viac proti plávať nebolo mi v moci, zachytil ma ten svieži, silný prúd, v ňomž dávno triasol som sa ako prút, čo sa vo víre neprestajnom točí. V tých chvíľach večerov a tichých nocí rozvahy chladnej ponoril sa kľud a musel som vás pritisnúť na hruď a nazrieť láskou výrečnou do očí, ku perlám vašich plachých pohľadov, ku mäkkým vlnám vašich svetlých vlasov nakloniť sa, ku skvostom vašich rtov pritisnúť sa tou celou svojou krásou horúcej duše a až plameň zhasol, jak vyjavil som, oklamať — bez slov.

Obava

[54]

Nie, výronom to nie je okamžitým. To ľudia všade iba láskou zovú. A predsa veriť vyrknutému slovu, čo sľubuje, že neochladne žitím, že z hlbín srdca, ako teraz cítim, vždy bude padať v pernu jahodovú, tam v poľúbení mrieť a krsnúť znovu, sťa nepostojné prúdenie — sa štítim. A preto, keď máš ruku v mojej dlani a prikloníš sa svojou svetlou hlavou ku mojej k tebe kloniacej sa skráni a mrieme obidvaja v celovaní, keď láska tečie najteplejšou riavou, nespytuj sa o večnom milovaní!

Neodchádzaj!

[55]

Neodchádzaj! Nadišla hodina, keď oči zradili, že láskou horia a mäkko s otázkou sa v tvoje noria, či svieti ich blysnúca hlbina tou láskou, ktorú perna spomína, keď v odpovedi tichej zahovoria s iskrami, ktoré v pohľade sa tvoria a myseľ v milovaní zhasína. Nie, neodchádzaj! Neopúšťaj nás! Nebor ten raj, čo duše stvorili si; mne viaže sa o tvoj hodvábny vlas, na pernách ľpie, na pohľade ti visí! Odídeš preč, zahasí diaľka jas a srdce ľúbiace ku spánku stíši.

Len tebe jedinej…

[56]

Len v tebe jedinej ja rád by lásku čítať. Na teba pozrieť zas, len čo som pozrel preč. Ku tebe hovoriť, len čo som stavil reč. Len čo som tvoju dlaň upustil, zas ju chytať. Ťa k srdcu privinúť, u seba znova vítať, len čo som hlavu sňal z tých milovaných pliec. A sťaby večne mal o drahé slovo péč, po drahej odvete sa opäť na ňu pýtať. A ty si odišla. Ja slepý v ceste stojím. A ty si umĺkla. Ja hluchý nečujem. A pokým obraz tvoj, čo svieti mozgom mojím, so srdcom horúcim ja ešte celujem, mráz dušou prechodí splašenou a sa bojím, že už len spomienku na teba milujem.

Tvoj list…

[57]

Tvoj list je veľmi rozvážený. Neprebleskúva medzi riadky tvojeho srdca hovor sladký. Nie, neskrýva sa v utajení, nie, jeho v tvojej duši neni, bo zradil by ho povzdych krátky a neudržal jazyk vratký horúco milujúcej ženy. Ty píšeš o tom prešlom čase, keď bolo v tvojej láske leto žiariace, voňajúce v kráse, po ňomž ti iba slza v riase zostala… Novej lásky nieto, kým ona sa ti v zraku trasie.

Len nahradiť chceš…

[58]

Len nahradiť chceš oné chvíle, keď sľubovali jeho pery a slová nachádzali viery, že nehou lásky, v lásky sile zjasníte žitie zasmušilé, a nielen k prahu rajských dverí, lež voň, kde radosť nemá miery, vojdete. Dieťa pošetilé! Nepodávaj mi svoju ruku. Neotváraj mi staré rany, ich pálčivú a trpkú muku: raj v dvojnásobnom sŕdc je tlku a tvoje v svojom milovaní chce pieseň tam, kde niet už zvuku.

Od toho večera…

[59]

Od toho večera, keď k večeru sa chýli, tá chvíľa rozkošná prichádza mi do mysli, keď oči stretli sa, keď dve ruky sa zišli, keď s bozkom úprimným svoj obraz lásky milý pre seba navzájom dve duše zachytili, ku hlbokému dnu svojemu láskou vtisli… Od toho večera — vše divné chvíle prišli, že pri tom obraze dno duše mojej kvíli. Ten drahý obraz tvoj, čo v duši mojej žije, len srdce rozžiali, no ďalej nepočuje, že ono ľúbosťou najoddanejšou bije, že celá duša sa ku nemu túli, vije a pery otvára na sladké poceluje, no nie a nemožno objať ho kolo šije.

Viem, srdce tvoje…

[60]

Viem, srdce tvoje neraz strepotalo sťa vtáča, ktoré na konárik zlietlo, by piesne svoje najkrásnejšie plietlo, v ne slohy o ľúbosti zapletalo a lásku, vrelú lásku privolalo, jej večnú krásu a jej večné svetlo. Viem, ono sa už neraz s láskou stretlo, s ňou išlo, žilo, v šťastí zamieralo. Viem, srdce tvoje hroby lásky skrýva, v nich práchnivie bez budúceho žitia to, čo sa na mňa z tvojich očú díva… Poď, poď mi v náruč, kým je láska živá, kým ruky tvoje iní nezachytia, kým znova vzbĺkne duša zábudlivá!

Tys’ mala lásku…

[61]

Tys’ mala lásku tedy v dobe zlatej, a vďačná, že jej zaceleli rany, mi píšeš o nej zas dve celé strany, jak dvíhala sa v duši rozohriatej nahor, nahor ku láske neba svätej, jak spolu s ním bol pánboh milovaný, jak zabudli ste na pozemné strany v nej túžiacej a nikdy neobjatej. Oj, neverím, že bôžka, čo si mala nablízku, ktorý bol ti blízkym neba, nebola by si nikdy scelovala a celou dušou neoddala seba, keď jeho duša teba milovala, keď neba viacej nebolo vám treba.

Ty nebola si v stave…

[62]

Ty nebola si v stave pozdvihnúť — ni potom, keď už zastavil ti riavu ľúbosti — hrdo svoju peknú hlavu a zavrieť svoju otvorenú hruď, ty chcela si ňou ešte potom ľnúť ku nemu, stopiť skamenenú lávu, ty ani teraz dní predošlých slávu v myšlienkach svojich nevieš zabudnúť. Oj, divná láska zaľúbenej ženy, čo po zrade sa korí v zeme prach, čo ešte po rokoch na kolenách po jednom dávnom túži poľúbení! A verím ti, že nie je z tejto zemi, že zrodila sa v nadpozemských hmlách, tam kotví a že pre mňa viac z nej neni.

Už láska zrodila sa…

[63]

Už láska zrodila sa plamenná, už lásku tvoju neviem zabudnúť, už nepoznám v nej smutné: zbohom buď! hoc vymkla si sa z môjho objema, hoc klesli moje silné ramená, ktorými obvíjal som tvoju hruď, už ostatná prervaná naša púť mne večnú púť za tebou znamená v tú nepoznanú, nevidenú diaľ, čo skrýva milovaný obraz tvoj, čo tíši reč, čo hluší srdca žiaľ, čo berie teplotu, dúm plaší roj, pri ktorých som ho v hĺbku srdca dal a zvinul s ním dovedna život svoj!

Bez teba…

[64]

Bez teba niet radosti pre mňa viac, ty, ako bola, sebou si ju vzala a duša moja horko zaplakala za chvíľami, keď teba velebiac, sťa rozkvitnuté jaro spevná vtač, ti hniezdo teplé v sebe rozostlala, ťa šetrila, ťa láskou ovíjala, sušila tvojej duše dávny plač, plač dávny jedinkého oklamania, čo rušil srdca vieru v pravú hruď a neumierajúcou túhou milovania, plač, ktorý umrel v hĺbke celovania a novej viere v lásku, v postrádania večité, ktoré nevie zabudnúť!

Na Štedrý večer

[65]

Oj, povedz, krásny vozduch ďaleka, čo robí svet môj z duše vytrhnutý? Či v svetlá hľadiac jeho srdce smúti tak, ako duša moja narieka za pohľadom bytosti jedinej, čo celý poklad duše darom dáva, či ako mne mu klesá v dlane hlava, by zakryl trblet slzy úprimnej v ten najveselší večer v mrúcom roku, čo láske narodenej strojí ples, — že svet svoj nevinie ku svojmu boku, že pre tú jeho lásku prehlbokú niet svetla nablízkosti práve dnes bez jeho líc, bez svetla v jeho oku?



[28] V. Bytča 28. III. 1901; SP XXI, 1901, 450 bez názvu pod záhlavím Sentimentálne verše od Jesenského. V prvom vydaní miesto názvu má hviezdičku, v rukopise je bez názvu. — R. v. 1: Svet mojou dušou ľúbený.

[29] Pov. Bystrica 20. VII. 1901; SP XXI, 1901, 451 — 52 bez názvu v cykle Sentimentálne verše od Jesenského. RN „Loreley“, venovaná „slečne O. H.“. Ako motto je v rukopise prvý verš zo známej Heineho piesne o Lorelei: „Ich weiss nicht wass soll dass bedeuten…“ — R. v. 1 — 2:

Už zakopali ideále i romantiku v tajný taj.

[30] V. Bytča 26. VI. 1901; SP XXI, 1901, 452 bez názvu v cykle Sentimentálne verše od Jesenského. RN „Bozk“, motto: „Nichts für Ungut. Es ist nur zum Bild“. Báseň posiela ako pohľadnicu „M. B.“ (Milka Bezděk).

[31] Martin 11. X. 1901; SP XXII 1902, 191 v cykle Sentimentálne verše, podpis Ján Jesenský. RB. — R. v. 7:

Za Vašej bielej dlani mäkký stisk.

[32] Lipt. Mikuláš 8. IV. 1902; SP XXII, 1902, 325 v cykle Verše, s podpisom J. J. RB. — R. v. 4: Si sám so smútkom. Nik nechápe žiaľ; R. v. 9 — 18:

ó srdce mladé tuhou neblkoc, — vo radostí a žiaľov výjav hlasný bárs v kútku nosíš mrk a večer krásny a prelestnú a tichú letniu noc so svetlom hviezd a zaľúbených očí a s pravdou dievčich slov a tepla líc, — navrátiť ligot páru večerníc a krásnej, tichej, drahej letnej noci! Tá pravda i to teplo boly klam Bols’ s láskou sám i s túhou budeš sám!

[33] V. Bytča 16. I. 1901; SP XXI, 1901, 89 pod záhlavím Z básní Jesenského. RN „Variácia“. Neskôr dopisuje poznámku „Iste slečne M. B.“ (Milka Bezděk). V rukopise je znovu motto z Heineho básne o Lorelei: „Ich weiss nicht, wass soll dass bedeuten…“ — R. v. 1 — 8:

A chaos šumných hostí, pestrú sál pred pohľadom lesk kýsi mojím kryje. Ja z neho divné čerpám illusie s ich snami slepo idem v krásnu diaľ, v nejž kloní svoju veľkú hlavu žiaľ v nejž kríže žitia padajú so šije v nejž každý mžik mi vonné vence vije v nejž slzy zdroj mi v očiach zablyšťal…

V Jesenského rukopisoch našli sme aj neodoslanú pohľadnicu, písanú vo V. Bytči 18. I. 1901 a adresovanú do Žiliny Milke Bezděk (RJJ č. inv. 122), na ktorej je text básne doslova zhodný s rukopisom. Označuje však, že motto je z Heineho a za posledný verš pripája podpis „Jesenský“. Stranou pripisuje: „Nemajte za bánosť! To len tak. Za kartu vďaka…“

[34] Lučenec 12. VIII. 1900; SP XXII, 1902, 324 v cykle Verše, s podpisom J. J. RN „Slečne O.“ a posiela ju ako pohľadnicu Oľge Čajdovej. Rukopisné znenie:

I tuná jasné vzplály hviezdy a z juhu blesol luny svit. Ó ako mohol v srdce hupnúť ten starý, bôľny túžby cit? I tuná nočný vietor vanie a šustí v dvore jelši list. Ó ako mohly hrašky drobné sĺz opäť v oči moje vnísť? I tuná vrchov polkruh tenie sa belavým pod oblakom. Ó ako príde, že sa v perny zas vkráda moje tichý ston? I tuná čujem trotoáru šum, smiechy pod klenbami brán. Ó prečo, prečo si ja hlavu v rúk mojich opäť skladám dlaň? Toisté svetlo, teplo, [slnečný] a chladný predsa tento svet; v ňom teplo Vašej rúčky chýba v ňom svetla Vašich očú niet.

[35] SP XXI, 1901, 90 pod záhlavím Z básní Jesenského. — Ide vlastne o dve básne. Vo vydaní T je vynechaná rozdeľovacia hviezdička, čím sa stratil zmysel názvu. Prvú báseň datuje Jesenský v Lučenci 22. VIII. 1900, nadpisuje ju „Slečne V. D.“ a posiela ako pohľadnicu Viere Dulovej, pričom ako motto uvádza pravdepodobne jej výrok alebo citát: „Radšej gímy ako rímy“. Druhú datuje tiež v Lučenci 23. VIII. 1900, nadpisuje ju „Ty hľadáš?…“ a posiela ako pohľadnicu priateľovi Milanovi Mitrovskému s mottom: „Nech ocot pije, kto chce múdrym byť ja srdce mám a víno budem piť“.

[36] V. Bytča 6. II. 1901; SP XXII, 1902, 324 v cykle Verše, s podpisom J. J. Terajší názov v rukopise je len ako motto.

[37] Martin 20. IV. 1901; SP XXI, 1901, 450 — 51 v cykle Sentimentálne verše od Jesenského. RN „Romanca“.

[38] „Mne dorogo ľubvi mojej mučenie“…

V. Bytča 17. VIII. 1901; SP XXII, 1902, 190 v cykle Sentimentálne verše, s podpisom Ján Jesenský. V rukopise miesto názvu motto z Puškina: „Mnie dorogo ľubvi mojej mučenie puskaj umru, no pusť umru — ľubja“ R. v. 1 — 6:

Ja s teplou dlaňou tisnem ruky chlad a neverím, že niekdy zteplie snáď. Ja s vrúcim okom v pohľady bez plamu sa dívam a viem nikdy nezaplanú, ja s túžbou nesiem sa kde túžby niet a nesmiem dúfať, že jej zkvitne kvet.

R. v. 10 — 12:

blesk doletel a vypálil mi zrak obrátiť k vŕškom zaslepené oči a odísť z púšte v polia nemám moci.

[39] Lipt. Mikuláš 4. V. 1902; SP XXII, 1902, 366 pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. RB. — R. v. 13 — 14:

vo svetle druhých zál a v druhej dlani vo druhej duši, v srdciach druhých ľudí.

[40] Lučenec 25. VIII. 1900; SP XXII, 1902, 189 — 190 v cykle Sentimentálne verše, s podpisom Ján Jesenský. RN „Vzpomienka“ — ako pohľadnica Marke Ivankovej (vydatej Pietrovej). Motto „Nemajte za bánosť“. V rukopise sú dva varianty, pričom druhý je bližší tretiemu variantu — textu zo SP a Veršov, ktorý sa v rukopise nezachoval. Uvádzame prvý, starší variant, prečiaraný autorom a prepracovaný:

Ó kde sú časy, keď ste boly ešte tou najvzácnejšou pre mňa susedkou, najdrahším deckom v celom drahom meste? Hľa! ako všetko v žití padá v rov!… Zvon čujem volať v tiché služby ranie Sňah zamrznutý vržďal pod nohou. Dych paril sa a luny ligotanie diamanty [niesol] v cestu, stromov srieň. A volal zvon a šli sme na volanie Až sedem bilo v krátky zimný deň Nad Lyscom v nebi plály rudé zory v deň, v ktorom duša hreje, srdce horí… Už rozspievané zmĺkly v dušiach chóry A zvon je tu, lež prestal v ustách znieť a nebo tu, len v srdciach ho už niet. Deň striasol srieň a zahnal luny plam. Ja v kostol s Vami viacej nespiecham. Len niekdy vídam tiché dievča, v dlani so spevníkom — v tom mojom spomínaní.

V druhom variante sa prvé dve strofy v podstate zhodujú s prvým variantom, tretia strofa s textom v SP a vo Veršoch, štvrtá znie:

a v popolavú neba priehlbeň už zablčaly rudolíce zory: Tichúčko bije sedem v krátky deň

Ostatné verše sa temer zhodujú s textom v SP a vo Veršoch. — Marka Ivanková odpovedá vlastnou básňou na pohľadnici z Martina 29. VIII. 1900 (uložená v MJJ).

[41] Martin 16. I. 1903; ĽN VII, 24. IV. 1903, č. 44, s podpisom Jesenský. RB. — Posledné štyri verše v rukopise pôvodne:

že sa už viacej nevráti, keď sa ti oči smialy a prsty, prsty belavé veselú pieseň hrali.

[42] Bratislava 8. VI. 1902; SP XXII, 1902, 425 — 26 pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. RN „Vo Viedni (Anglická záhrada) 7. VI. 1902“.

[43] Lipt. Mikuláš 1. V. 1902. RN „Marienče [Hönsch]“. — V rukopise namiesto našich posledných štyroch veršov text (posledné dva verše prečiarknuté):

Poď k stolku ku mne drahá dolu nech z týchto hriechu močarín vyletím s tebou biednou spolu do vyšín s tvojím nešťastím! Ó prejdi deň, vráť noc mi cennú a hlávku drahú, zneuctenú.

[44] Bratislava 20. VI. 1902; SP XXII, 1902, 427 — 28 pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. RN „Próza“.

[45] Lučenec 20. VIII. 1900; SP XX, 1900, 416 pod záhlavím Z básní Jesenského, s datovaním 20. VII. 1900. RN „Malý list“. Venovaná Oľge Čajdovej. — V článku Moje verše a pán redaktor Škultéty (Živena XXIII, 1933, 244 — 247, tiež JKS 666 — 670) Jesenský cituje úryvok zo svojej bližšie neudanej básne z mladých rokov, s podobnými obrazmi a motívom, aké použil v básni K bielemu lístku:

Za chlumy vrchov slnko zašlo. I tepla niet, i svetlo zhaslo. Zadýchol októbrový chlad. Čuť severáka búrne spevy. Zrieť žlté listy trepotať a padať rudé lísťa révy.

Úryvok je z básne Už,už…, v rukopise datovanej v Martine 18. X. 1896. Uverejňujeme ju v prvom zväzku Spisov. — R. v. 14: už chladný vietor duje s hôľ; R, SP, V I/1) v. 16:

že doždal si sa v jare zimy.

[46] Martin 17. II. 1903; SP XXIV, 1904, 410 — 12 bez názvu, zaradená ako 5. číslo Veršov ľúbostných Janka Jesenského. RB. — R, SP s niekoľkými lexikálnymi odchýlkami od textu Veršov.

[47] Pešť 1. X. 1903; SP XXIV, 1904, 408 — 410 bez názvu, zaradená ako 4. číslo do cyklu Verše ľúbostné Janka Jesenského. RB. Miesto nášho 20 — 61 verša („Svetielka nočné hasli radom…“ — „až vyschol život koreňa…“) v rukopise text:

Roztvorily sa kvety radom a vánkom niesly vôňu nám. V tom tichu šeptalo čosi, či srdca bol to sladký vrav, či šelesť padajúcej rosy či bzukot mušiek, hovor tráv? — No ja som počul ústa vrúce a videl mäkký, čierny vlas a cítil oči milujúce a srdca rozochvený hlas… Hej, vtedy vonná ruža padla na moju pobúrenú hruď do srdca korene si vpriadla To pieseň jej. Ó zdravá buď Tak jako v tej podivnej chvíli keď nápev pieseň zastavil keď citu cit sa pozdravil [v objeme by sa] zachytily… Ach prečo, prečo jaseň vrhá to žlknutie na mladý list Ó prečo víchor žitia trhá i korene? Ó prečo prísť hvizd mrzkých úst tak musel znáhla ó prečo ruža milená z tej mojej duši tak vytiahla si sladký život koreňa?

R. 10 — 6 verš od konca:

čo žije večným nepokojom sťa ja so svojím životom vždy hladať prešlú tíšku noci minúty pominuté v nej tú hĺbku prižmúrených očí.

[48] N. Mesto n/Váh. 15. X. 1904. Spolu s ostatnými sonetmi tohto cyklu (až po sonet Na Štedrý večer) adresovaná je Oľge Kraftovej. V pôvodnom rukopise, opravenom autorom, miesto vykania je tykanie.

[49] N. Mesto n/Váh. 14. X. 1904. RN „O. K.“. Jesenský reaguje na nezachovaný rozpomienkový list Oľgy Kraftovej z októbra 1904. V rukopise verš „keď k nebu učí hľadieť dievčiu tvár“ ešte nie je a nie je ani v súkromnej listovej zásielke básní asi z decembra 1904.

[50] N. Mesto n/Váh. 13. X. 1904. V rukopise ako podtitul poznámka „spievala O. K.“. V súkromnej listovej zásielke asi z decembra 1904 ako podtitul poznámka: „spievala slč. O. K. 12. X. 1904“. V liste v. 6: „piesenku, v ktorej ktosi — neborák“; v. 9 — 11:

Jak v piesni je i on by podvečer tak rád ísť k Vám a pošepnúť, že žiali, že k prahu Vašich uzamknutých dvier

Prívlastok „uzamknutých“ je aj v rukopise, rovnako i zámeno „ja“, ktoré však autor prečiarkol a nahradil zámenom „on“.

[51] N. Mesto n/Váh. 18. X. 1904. RB.

[52] N. Mesto n/Váh. 24. X. 1904. RB.

[53] N. Mesto n/Váh. 1. XI. 1904. RB.

[54] N. Mesto n/Váh. 3. XI. 1904. RB. V Jesenského odpise, ktorý posiela pripojene v súkromnom liste 11. XI. 1904, má báseň názov „Juj!“ a podtitul „Soneta“. V názoroch na stálosť vlastných ľúbostných citov bol Jesenský skeptik a fatalista. Láska vôbec, podľa neho, „je nepostojná“, nevie sa „udržať dlho na jednom punkte a… musí ďalej“ (list 11. II. 1905), „má svoju periodu, keď blčí a každý oheň musí prestať blčať“, aj keď „jej iskry tlejú snáď“ (list 9. III. 1905). Jeho súkromná korešpondencia je preniknutá častými aj úprimnými obavami, „či mi cit ten zostane na veky, či ho nestratím pri príležitosti po čase“ (list 8. XI. 1904).

[55] N. Mesto n/Váh. 8. XI. 1904. RB. — Posledné dva verše v rukopise:

odídeš, príde miesto teba čas a v slepote mi vrelú dušu stíši.

[56] N. Mesto n/Váh. 10. XI. 1904. RB. Jesenský vpisuje báseň do súkromného listu 16. XI. 1904, ale bez posledného verša, odôvodňujúc, že „Ostatný riadok je hlúposť“. (Pozri tiež poznámku k básni Z výletu.) — R. v. 11: A pokým obraz tvoj, čo tanie modzkom mojím.

[57] N. Mesto n/Váh. 12. XI. 1904. RB. V súkromnom liste 16. XI. 1904 Jesenský, vpisujúc báseň, osvetľuje jej motiváciu: „Áno Váš list sa mi zdal rozvážnym a korrektným, čo som aj hneď v ten deň složil do ,báječného‘ soneta.“

[58] N. Mesto n/Váh. 12. XI. 1904. RB.

[59] N. Mesto n/Váh. 21. XI. 1904. RB. Báseň doteraz knižne vôbec nevyšla.

[60] N. Mesto n/Váh. 29. XI. 1904. RB. V súkromnom liste 29. XI. 1904, uvádzajúc odpis básne, Jesenský dodáva: „Nuž ja som myslel na Teba a zdá sa mi, že to padá na mňa. Nie, nie, na oboch nás to rozhodne nemôže padať a menovite na Teba nie. Ty, ak si aj mala lásky, Ty si ochladla proti ním preto, lebo si snáď musela ochladnúť a ďalšie záujmy si nemohla prechovávať, kdežto vo mne chladly tie lásky bez všetkých príčin, obyčajne rozchod mával ten následok u mňa, že som sa vracal prázdny a suchý, alebo s druhými záujmami. Ale to bolo iste preto, že nebolo lásky.“ O niekoľko dní neskôr (v liste 7. XII. 1904), už nie v priamom súvise s básňou, charakterizuje svoje „lásky“: „aké to boli lásky, aké krátke, aké nič a ako zďaleka nie lásky…“

[61] N. Mesto n/Váh. 8. XII. 1904. RB. V rukopisnom odpise adresátke asi z decembra 1904 má báseň motto: „Dievčatko si myslí…“ a za posledným veršom básne je ešte otázka „Čo?“.

[62] N. Mesto n/Váh. 8. XII. 1904. RB. Z vydania T báseň vypadla. Nekvalifikujeme to však ako autorov úmysel, ale ako nedopatrenie redakcie. — R. v. 7 — 14:

Ty ani teraz dňov predošlých slávu vo svojej mysly nevieš zabudnúť. Oj divná láska zaľúbenej ženy čo korí sa v nej až po zemi prach! Oj darmo hovoríš o odľúbení so srdcom lovíš iskru v prešlých hmlách v nich keby zasvietilo čoho není, viem, mohol by ísť svojích po cestách.

[63] N. Mesto n/Váh. 18. XII. 1904. RN „14. XII. 1904“. — V súkromnom liste z Nového Mesta 19. XII. 1904, posielajúc zároveň báseň, dodáva, že ju písal po rozlúčení v Pešti v hoteli Londýn, keď adresátka odišla k bratovi do dnešnej Juhoslávie, a komentuje báseň takto: „… ale čert vie, človek nikdy nemôže vysloviť tie myšlienky, ktoré si myslí, keď myslí na to najdrahšie, čo má na svete a to najdrahšie sa mu stratilo a nezostalo po ňom iba túženie za ním.“ V liste 5. IV. 1906 poznamenáva o sonete: „Celkom romantický.“ V Jesenského odpise v liste 19. XII. 1904 v. 11 — 12:

hoc ona hluší reč a srdca žiaľ, a bere teplotu, dúm plaší rôj.

[64] N. Mesto n/Váh. 20. XII. 1904. RB.

[65] N. Mesto n/Váh. 23. XII. 1904. V rukopise venovanie „O. K.“ (Oľga Kraftová). V súkromnom liste 23. XII. 1904, posielajúc opis básne, poznamenáva: „Vidíš vykrútil som to, ale je to za to pravý, pocitený cit — a veľmi smutný za to sa mu aj treba zasmiať. — Môj svet si Ty s Tvojimi lícami a so svetlom v Tvojich očiach a Ty si ďaleko, láska moja je ďaleko a preto je smutno. Strach!“ V rukopise (aj v Jesenského odpise v liste 29. XII. 1904) 1. verš: Oj povedz prázdny vozduch ďaleka.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.