ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[237]

Každý, kto je len trochu zvedavejší, rád sa dozvedá o predošlých príhodách toho miesta, na ktorom je osadený, a každý chýr o tom, čo sa s ním dakedy robilo, s radosťou načúva. Obecný človek rád slýcha vyprávky o predkoch rodiny svojej, o mieste, na ktorom život trávi, človek viac vzdelaný neuspokojuje svoju zvedochtivosť len týmto, ale sa aj na príhody širších a väčších okolí, vyšších a rozsiahlejších zväzkov dopytuje: jeho tiež zaujímajú dejiny vlasti svojej a národa a väčšieho ešte zväzku nad tieto, celého človečenstva. Isteže aj naši krajania s radosťou počujú starodávne príhody, ktoré sa na zemi našej stali, a milo im bude nazrieť do tých časov, čo už dávno ponad zemou našou preleteli, isteže radi poznajú, jaké moci tu pracovali, až naposledok krajinu túto zväčša v tom spôsobe, jako ju za našich časov vidíme, vytvorili.

Nerobila naša krajina v dávnych časoch jeden celok a nebývali tu tie samé národy, ktoré teraz v nej žijú, ale delievala sa na všelijaké čiastky, ktoré hneď k tomu, hneď k inému mocnárstvu patrili, a rozličné národy v nej za dávnych časov bývavali, sem i tam po nej sa zháňali, mnohé po krátkom v nej bydle ju naveky opúšťali, daktoré na jej zemi ostávali. Po žiadnej zemi, hádam, krem rovín nad Čiernym morom, netúlalo sa toľko národov jako po tejto, ktorú dnes zemou uhorskou voláme: kraja ani konca nebývalo za starodávna tlačenici a miešanine národov na tejto zemi, bo sotvaže jeden národ sa do nej prisťahoval, už sa ich aj päť iných nanovo hrnulo. Tomu príčina je samé zeme položenie. Leží zem táto skoro v prostriedku našej sveta čiastky Európy, keď sa teda národy od východu na západ lebo od polnoci na poludnie hnali, obyčajne cez ňu prechádzať museli a západ a poludnie Európy svojím bohatstvom, o ktorom sa ďaleko chýr rozchodil, a pekným svojím položením vábili k sebe národy a tieto národy túlavé za bohatstvom a za zemami takými, kde by rozkošný život bez práce viesť mohli, bažili. Preteká potom krajinu túto veľká rieka Dunaj a vylieva sa do Čierneho mora, nad ktorým, jako sme už pripomenuli, ustavične tiež množstvo národov, z Ázie sa sypúcich, sa čmýrilo,^[238] koryto teda rieky bolo im za niť, ktorá ich do ďalších krajín viedla, im cestu ukazovala a usnadňovala. Sama tiež zem dunajská je úrodná, na zbožie a ovocie plodná, čo do poveternosti mierna, priťahovala ona teda tiež sama od seba národy. Od polnoci a východu zastretá je ona síce najviac vysokými horami, ale cez tieto hory vedú tiež cesty a priechody (prieseky), ktorými národy, keď sa hore korytom Dunaja od východu neťahali, do zeme sa predrapovali. Toto, hľa, všetko je príčina veľkému tomu zbehu národov na terajšej zemi uhorskej.

Niet staršieho národa na zemi uhorskej nad náš slovenský: koľké ten tu národy dočkal, koľké stadiaľto vystrájal, koľké prežil a hynutia i vymierania ich svedkom bol! On videl a zakúsil všetky tie víchrice, ktoré sa ponad zem túto valili, šľahali ony aj jeho, ale on všetko toto prestál a pretrval v nich jako jeho Tatry. Potratili sa druhé národy, ale on je ten istý, o ktorom najstaršie svedectvá o zemi tejto spomínajú. Starodávne svedectvá rozprávajú, že najstaršie sedaliská^[239] Slovanov sú zeme dunajské, a keď príbehy historické skusujeme, presvedčujeme sa, že majú istotnú pravdu. Takto svedčí ruský mních Nestor v letopisoch svojich, v meste Kijeve, v poludňajšej zemi ruskej okolo roku 1100 v reči staroslovenskej písaných, kde o starých sedaliskách slovenských podľa povestí, v národe samom rozšírených, takto hovorí: „Po mnozjech že vremjanjech sjeli suť Slovjeni po Dunajevi, gdje jesť nyne Ugorska zemlja i Bolgarska. Ot tjech Slovjen razidoša sja po zemlje i prozvaša sja imeny svojimi, gdje sjedše na kotorom mjestje“^[240] atď., t. j. po dlhom čase rozsadili sa Sloveni po Dunaji, kde je teraz zem uhorská a bulharská. Od týchto Slovenov rozišli sa druhí po zemi a nazvali sa svojimi menami, každý podľa toho, kde, na ktorom mieste sa rozložil. Nestor aj zem dunajskú výslovne volá zemou slovenskou (zemlja Slovjenska). Hlboký bádač starožitností slovanských, slávny náš krajan Pavel Jozef Šafárik, a iní učení mužovia velikú vážnosť a hodnovernosť letopisov Nestorových, tak aj zprávy tejto o najstarších sedaliskách slovenských, ktorú i starí poľskí i českí historici povedajú, dokázali, dokazuje sa ale aj táto zpráva inými historickými svedectvami, ktoré dole nižšie priviesť neprenecháme! Teraz ale povstáva otázka, do jakého asi času padá to rozloženie sa Slovenov po Dunaji, o ktorom sa sedenie ich nad touto riekou rozumieť má: či nerozumie tu Nestor len časy novšie, asi VIII. lebo IX. stoletie po Kristovi? Pravdaže, keby sa len aj tieto veky u Nestora rozumeli, Sloveni by tiež najstarší obyvatelia zeme uhorskej aj na tento spôsob boli, medzitým jedna okolnosť, ktorú Nestor v letopisoch svojich pripomína, keď sa dobre vyloží, omoc dávnejšie veky nám ukazuje, v ktorých sa Sloveni po Dunaji rozložili. Okolnosť táto je dorazenie Valachov (Galov, Keltov) do zeme dunajskej, pred ktorým bojovným národom a Slovenom násilnosť robiacim moc Slovenov, podľa vyprávania Nestora, za Tatry sa presídlilo.^[241] Galovia alebo Kelti, od Slovanov Volochmi, Valachmi, Vlachmi nazvaní, zaujímali v najstaršom čase Galiu, terajšiu zem francúzsku, a krajiny pri nej na západ i východ ležiace, z ktorých sem a tam sa rojili a zbrojou na druhé národy dorážali. Potomci ich, lenže už s viacej národmi pomiešaní, sú terajší Francúzi, Írovia a Škóti v kráľovstve anglickom. Pluky teda z tohoto národa dorazili na zem dunajskú a napadli tu podľa vypravovania Nestora na Slovenov. Ak sa dovieme istotne o čase, v ktorom sa to stalo, dovieme sa aj o starodávnosti bytovania predkov našich v zemi dunajskej. Hlboko učený krajan náš Pavel Jozef Šafárik s inými mnohými učenými mužmi dokázali, že dorazenie toto Galov do zemí dunajských, o ktorom aj Trogus Pompejus,^[242] rímsky spisovateľ, obšírnejšie vypravuje, padá medzi r. 350 — 336 pred Kristom, zavreli teda z tohoto všetkým právom, že národ slovenský už mnohé veky (seculum, das Jahrhundert) pred Kristom v týchto istých krajinách, v ktorých ešte aj teraz býva, bytoval a tu bol jako na domácej zemi svojej rozložený. Ďaleko teda, ďaleko do tmy vekov dávnych, o ktorých príbehoch ani len chýru medzi ľudstvom neostalo, zasiaha bývanie Slovenov nad Dunajom.

K iným dôvodom o najstaršom bytovaní Slovenov v zemiach dunajských, keď história o tom, jaké tu národy sedeli, mlčí, patrí aj to, že už u starých gréckych a rímskych spisovateľov z I., II. a nasledujúcich vekov po Kristovi slová, kraje, rieky a doliny v zemiach dunajských označujúce, prichodia, ktoré sú načisto slovenské, napr. pleso, meno panónskeho jazera, u Plinia^[243] (rímskeho spisovateľa, † 79 po Kr.) a iných spisovateľov vinou prepisovačov na peiso^[244] (lacus Peisonis) prekrútené, Čierna, mesto na terajšej rieke Černa, na hranici Uhorska a Valachie do Dunaja padajúcej, na mramorovom rímskom nápise z druhého veku po Kr. Pathissus, meno krajiny na Tise ležiacej, užívané u Plinia, Ptolemaea (gréckeho zemepisca z II. stol. po Kr.), Granua, rieka vo spisoch Marka Antonína Filozofa (rímskeho cisára okolo r. 180 po Kr.), náš Hron, Bastricius,^[245] rieka v Panónii podľa starorímskych máp a cestopisov, naša Bystrica atď. atď. Slováci i teraz ešte volajú jazerá napr. v Tatrách plesami, i teraz ešte tečie rieka Čierna nazvaná, i teraz ešte voláme krajinu nad Tisou Potisím a rieku z Tatier vytekajúcu, po Váhu najväčšiu, Hronom, máme i teraz mestá a riečky Bystrice. Kde by sa tieto mená u spisovateľov gréckych a rímskych boli v tom čase nabrali a kde by sa boli vzali tak čisto slovenské, keby národ slovenský už v tých časoch nebol v zemiach dunajských sedel? Tie mená žiaden druhý národ si osobovať nemôže, museli teda Sloveni už v tých najstarších časoch bývať v zemiach dunajských. Ešte aj inými dôvodmi poistiť sa môže dávne bývanie Slovenov v týchto zemiach, jako napr. tým, že vyslanec cisársky gréckeho dvora Priscus na svojej ceste k Atilovi, hroznému hunskému panovníkovi, r. 448 do kraja pod Tatrami konanej, kde Atila svoj hlavný tábor rozložil, vo všetkých dedinách, kade išiel, na potravu dostával proso a miesto vína medovec. Najmilšie a u starých Slovenov najužívanejšie jedlo bolo proso a najobľúbenejší ich nápoj bol medovec: kto by teda po tomto obyvateľov tých krajín, po ktorých vyslanec grécky Priscus cestoval, neuznal za Slovenov? Trebárs aj iná história predkov našich ich vlastnými menami v tomto čase a na týchto stranách nevystavuje, sú toto predsa dôvody tak vážne, že sa z nich istota o najdávnejšom sedení Slovenov v krajinách dunajských nadobúdza. Žiaden národ terajší v Uhorsku sa z ohľadu takej starobylosti na tejto zemi slovenskému nevyrovná; za najstarší národ v krajine uhorskej i najnovší spisovateľ štatistiky uhorskej zeme Fényes predkov našich uznáva.

Keď Galovia alebo Vlasi, jako sme hore povedali, do zemí dunajských medzi r. 350 — 336 pred Kr. vtrhli, Sloveni hlbšie do Tatier pred touto víchricou sa utiahli a mnohí z nich podľa vypravovania Nestora za Tatry na úrodné tamojšie roviny poprechádzali. Sami Galovia rozložili sa na rovinách nad Dunajom, krajinách plodných a príjemných. Ďalej za nimi na nižnom Dunaji sedeli rozličné rody tráckeho alebo ilýrskeho plemena, druhým európskym národom príbuzného, obyčajne Gétovia alebo Dákovia nazývaní. Potomci ich dnešní sú takzvaní Albánci alebo Arnauti^[246] a Valasi, títo ale už s druhými národmi zmiešaní. Že Galovia na Gétov, svojich susedov, sa oborili a kruté s nimi vojny viedli, je isté. V týchto ale pračkách prikvačilo ich nešťastie, bo od polnoci, nepochybne od Sarmatov^[247] tisknutí, spustili sa Kimrovia,^[248] národ galický, na západ a tuto od Bójov^[249] pravdepodobne v dnešnej Morave porazení dorazili do zemí dunajských, kde sa na bývajúcich tu Galov, Skordiskami^[250] zvaných, vrútili, ich nabili a ďalej zemami týmito do Itálie leteli, kde štyri rímske proti nim vyslané vojská na hlavu zbili, až naposledok r. 102 pred Kr. strašný Marius,^[251] rímsky vodca, tento zaklínač surových, na Rím sa ženúcich národov, sa im oproti postavil, ich náramne spral a do kolena vyťal. Boje medzi Skordiskami a getickými národmi v zemiach dunajských pod nápadom Kimrov bezpochyby začas ustali, potom ale zase sa len ďalej rozpaľovali, až naostatok do strašnej vojny medzi národmi getickými a galickými vypukli. Národom getickým viedol v týchto vojnách predok kráľ ich Boerebista,^[252] ktorý toľkú moc mal, že dvestotisíc bojovníkov do poľa vystavil, s ktorou silou, zeme dunajské až ďaleko do Tatier si podrobiac, oboril sa na kráľovstvo Bójov, národa galického, rozťahujúce sa po dnešnom Česku, Morave až do vrchov alpských a k Dunaju. Zo strany Galov vystúpil proti nemu kráľ Bójov^[253] Kritasir a bitka sa strhla pravdepodobne na rieke Rábe, do Dunaja padajúcej, v ktorej Galovia boli na hlavu zbití a zem ich od Boerebistu strašne spustošená. Bol teraz na tom Boerebista, aby mocné a veľké kráľovstvo Gétov založil, ale veľké jeho námery úmor mu prekazil; padol r. 45 pr. Kr. od bodáka svojich vlastných. Čím len kráľovstvo Gétov kleslo a Galovia silne zoslabení boli, oslabenia tohoto užívajúc, vystúpili susedia Galov, Nemci a menovite takzvaní Markomani,^[254] zo sedalísk svojich na Odre a dali sa do Bójov, ktorých poraziac, privalili sa do zemí dunajských a zaujali oba brehy Dunaja. Marbud, kráľ Markomanov, muž moci a slávy žiadostivý a dlhší čas na dvore rímskom, kde sa rímskemu vojenskému umeniu podučil, u výchyrného cisára Augusta^[255] jako hosť sa baviaci, po zaujatí zemí dunajských myslel tam v dnešnej zemi uhorskej kráľovstvo Markomanov založiť, ale obávajúc sa v tie časy ešte hroznej moci rímskej, ktorá sa už vtedy vždy diaľ a diaľ k Dunaju podávala, a majúc pred očima veľké porážky Kimrov a druhých národov, ktoré tieto od Rimanov utŕžili, vyšiel zo zemí dunajských a presťahoval sa do zeme Bójov v dnešných Čechách, kde sa aj usadil, Bójov si podrobil a hlavné ich mesto Buiämum zaujal, ktoré od toho času Marobudum sa nazvalo. Stalo sa toto pravdepodobne r. 12 pred Kr. Mocné panstvo Markomanov vyzdvihlo sa teraz v Čechách, Marbud ale prišiel onedlho s druhým kniežaťom nemeckým Armínom,^[256] na ktorého pre veľké jeho víťazstvo nad Rimanmi v horách teutoburských oči rodov nemeckých boli obrátené do nepriateľstva, z čoho neskôr vojna vypukla, ktorá pre Marbuda pre tú príčinu, že viac nemeckých rodov od neho odpadlo, zle vypadla. Oslabený porážkami a zradou skľúčený Marbud oddal sa Rimanom na milosť, ktorí, keď sa on sám vo vlastnej zemi držať nemohol, do Itálie ho zavolali a tam na hraniciach zeme s ľudom jeho na strach všetkým národom nemeckým, ktoré by sa do Itálie valiť opovážili, osadili. Na tejto svojej ceste tiahol Marbud so svojimi vernými do Itálie zemami dunajskými.

Už pri prvej jeho výprave do zemi dunajských priplichtili sa k Markomanom Kvádi,^[257] rod nemecký, a títo osadili sa v polnočnovýchodnej Morave a stadiaľ rozšírili sa až po Váh. Teraz títo, keď Markomani klesli, nad spojenými týmito dvoma rodmi vrchnú vládu zaujali a kráľovstvo svoje od slovenského Váhu až za Hron rozšírili. Okolo tohoto času, r. 50 po Kr., vrazili do zeme Jazygovia,^[258] rod sarmatský,^[259] ktorí sa na brehoch Čierneho mora za času Ovidiovho vyhnanstva potĺkali a s Gétmi alebo Dákmi ustavične prali, potom ale, tejto pranice sýti a tučnými zemami dunajskými privábení, hore korytom Dunaja do zemí nad Dunajom a Tisou sa dodali a tam rozložili. Spisovatelia grécki a rímski volajú týchto prisťahovancov Jazyges Metanastae, t. j. sťahovanci, bezpochyby preto, že sedaliská svoje menili, a nazývajú ich aj Sarmatae limigantes. I v nových bydlách svojich mali Sarmati potržky a boje s Dákmi a menovite s kráľom týchto Decebalom,^[262] ktorý im mnoho ťažkých rán zadal, zato ale z jednej strany tisknutí dobre znášali sa so západnými svojimi susedmi Kvádmi. Všetky tieto národy napádali na cisárstvo rímske a dakedy sa im aj pošťastilo víťaziť nad Rimanmi, potom ale neskôr všetkých naraz hrozná víchrica, najprv gótska, potom hunská, zachvátila a daktoré z nich, jako Kvádov, celkom rozmliaždila. Jazygovia behom času tiež vyhynuli, meno ale svoje jednej krajinke v Uhorsku, ktorá i teraz Jazygia (Jászság)^[263] sa volá, na pamiatku ostavili. Rimania i svetovládu svoju rozšíriť chtiví i panstvo svoje pred nápadmi surových národov ubezpečiť žiadostiví, už za časov chýrečného cisára Augusta do terajšej zeme uhorskej za Dunajom sa drali a aj po krutých bojoch s usadlými tam národmi, menovite dáckymi alebo ilýrskymi, krajinu túto vydobyli a ju pod menom provincie Panónie k rímskemu panstvu pripojili. Stará teda Panónia^[264] bola dnešná krajina uhorská za Dunajom, ktorá zem s kusom Dácie a krajinou, pred Dunajom po Tatry prestrenou, stojacou v čase pripomenutom pod držaním Kvádov, tvorí terajšiu zem uhorskú. Panónia sa delila na vyšnú a nižnú, tamtá tiahla sa riekou Rábou,^[265] stadiaľto istou vyznačenou čiarou po vtok Vrbasu^[266] do Sávy,^[267] druhá zaujímala kraje stadiaľto k východu. Onedlho ale mali Rimania náramne moc práce držať hranicu dunajskú, bo okolo r. 162 po Kr. z krajín polnočných od Odry a Visly toľká sila surových národov z rodu nemeckého a galického na ňu sa navalila, počnúc od Čierneho lesa (Schwarzwald) v terajšom Bádensku a Würtembersku až do Dácie, že Rimania s najväčším napnutím sily ledva, ledva hranicu svoju dunajskú zadržali a ohájili. Vojna táto od r. 162 — 180 vedená zovie sa vojnou markomanskou^[268] nie síce preto, že by Markomani hlavný národ v nej boli bývali, ale že meno ich od časov Marbuda Rimanom bolo najznámejšie a po moci, ktorú predtým si boli vydobudli, navôkol hrozné. Navalilo sa v tejto vojne dosť národov do Panónie a Illyrika, ale Rimania, napnúc sily, povyhadzovali ich stadiaľ. Pokoj, ktorý na túto vojnu nasledoval, netrval dlho, bo národy pripomenuté zase s novými silami na hranicu rímsku udreli, ju prešli a hlboko do cisárstva rímskeho vrazili i silu ľudstva so sebou do zajatia odviedli, potom ale sám rímsky cisár Marcus Aurelius^[269][270] proti nim do poľa sa vybral, v dakoľko bitkách ich premohol, za Dunaj zahnal a do samej ich zeme prenasledoval, kde medzi Hronom a Moravou v zemi Kvádov ich nanovo na hlavu porazil. Marcus Aurelius chcel teraz zem týchto národov, dnešné Česko, Moravu a horné Uhorsko rímskou provinciou urobiť, v čom mu ale na druhých stranách panstva rímskeho vypuklé vojny prekazili. Zavrel teda s týmito národmi pokoj, ktorý ale národy, že podmienky jeho na veľkú im ťarchu boli, skoro zlomili a zas nanovo zbroje sa chytili. Sotvaže Marcus Aurelius nad predošlým víťazstvom triumf v Ríme vyslávil, už zas poznovu proti nim vybrať sa musel, zas ich ale a hrozne zbil a pokoj predpísal. Na tejto výprave sám Marcus Aurelius vo Viedni, dnešnom hlavnom meste rakúskom, zomrel. Nástupca jeho Commodus zavrený pokoj zadržal a sám neveľký bojovník ešte národom niečo z ťažkých podmienok, aby len pokoj mal, popustil. Takto sa skončila markomanská vojna. Napadali ešte potom tie národy v nasledujúcich časoch na panstvo rímske, ale tieto nápady nie sú tak jako vo vojne markomanskej znamenité, lež panstvo rímske vždy viac a viac sa otriasalo a oslabievalo. Pod týmto časom krútili sa rozličné národy nemecké v zemiach dunajských, sem i tam jeden druhý honiac a bijúc sa. Menovite vtrhli, jako sa zdá, na počiatku tretieho stoletia do zemí týchto Burgundi,^[271] národ nemecký, a za nimi zas onedlho privalili sa Gepidi,^[272] národ tiež z toho plemena, Gótom^[273] najbližší, ktorí sa do Burgundov dali a ich na hlavu porazili. Pochlapiac sa týmto víťazstvom, dali sa Gepidi do Gótov, usadlých za Tatrami, ale sa im títo dobre odmenili, potrieskajúc ich. Samých ale Gótov nakarhala potom hroznejšia metla, zbroj strašných Hunov.

Góti v najstarších časoch bývali v Škandinávii, v dnešnej zemi švédskej. Stadiaľto preplavili sa na protipoložené brehy Vindov, t. j. Slovanov a Litvanov, kde bezpochyby väčšie zeme zaujali. Z týchto ale brehov od Slovanov už v tie časy v krajinách zatatranských od Baltického mora k Čiernemu a od Visly a Odry až k jazeru Ilmenskému na polnoc sa rozširujúcich vytlačení, dole nižšie sa podali a naposledok až k Čiernemu moru medzi r. 182 — 215 po Kr. sa preniesli. V týchto ale krajinách jedna čiastka od celého národa sa odtrhla a na západ ďalej do zemí dáckych a dunajských sa sťahovala, ktorá pre rozdiel od bratov svojich, na východ ležiacich Ostgótov,^[274] nazvala sa Vestgótmi,^[275] Vizigótmi, t. j. Gótmi západnými. Tamtí aj ohľadom na púšte, na ktorých sedeli, volali sa Griutungovia (griut = púšť) a títo, t. j. Vizigóti, pre hory a háje, v ktorých bytovali, Tervingovia (terv = strom, zr. slov. drevo, drvo). Hrozné potom vojny viedli tieto kmene s Rimanmi a s druhými kmeňmi nemeckými, menovite s Vandalmi,^[276] ktorí v čas markomanskej vojny z Lúgie, t. j. dnešnej zeme lužickej a sliezskej, k Dunaju sa presťahovali, skadiaľ potom do kraja medzi Tisou a Marošom^[277] prešli a tu sa osadili. Na brehoch tejto rieky zviedli oni hroznú bitku s Gótmi, v ktorej ale na hlavu boli porazení a kráľ ich Visumar zabitý. Motali sa potom nato po Panónii. Vo vojnách proti Rimanom pomáhali Gótom aj druhé rody nemecké. Koniec týchto vojen bolo zrušenie a vyvrátenie rímskej vlády za Dunajom. Ostgóti od Čierneho mora hore medzi Dnestrom a Donom mocné založili panstvo, ktoré pod kráľom Erminrichom^[278] z pokolenia Amelungov^[279] najvyššieho stupňa moci dosiahlo. Vtom ale zahrmelo na východe a hrozná búrka váľala sa cez rieku Don do Európy; boli to strašliví Huni!^[280]

S Hunmi počína sa to sypanie surových a divých národov do Európy, ktoré dakoľko století trvalo a strašnú biedu i nešťastia na národy európske uvaľovalo. Jako šášky sypali sa tieto národy z krajín ázijských a poduralských do Európy, v nesčíselných a tmavých kŕdľoch jako tie, aby zrýpali a požierali všetko, čo len európske národy pre potreby svoje nachystali, aby borili a váľali, rúcali a ničili, čo žilo a čo stálo. Podľa opisu spisovateľov toho veku boli Huni malookí, pleskatých nosov, tlstých hláv a v tvári nažlklí! Prvotné sedaliská týchto národov sú krajiny poduralské a z týchto vyšli aj Huni. Patria Huni jako aj druhé národy, za nimi do Európy sa valiace, k plemenu čudskému, možná vec ale, že Huni, jako aj za nimi nasledujúci Avari, už aj s kmeňmi tureckými boli pomiešaní. Začas potĺkali sa Huni medzi Volhou, Donom a Kaukazom, ale r. 374 opustili naraz Volhu a pod vodcom svojím Balamírom vrazili do Európy. Podrobiac si daktoré národy nad Čiernym morom, navalili sa na Gótov, ktorí, jako sme už riekli, v ten čas široké panstvo tam držali. Kráľ Ostgótov, spomenutý Erminrich, už obstarný a mečom nedobre viac vládnúci muž, zúfajúc nad ochránením kráľovstva svojho a seba, pred týmto strašlivým nepriateľom sám sa mečom preklal a tak istotnému podrobeniu ubehol, bo Huni, napadnúc na Gótov, ich premohli, do svojej služby, jako aj Slovanov z tých strán, vzali a s nimi potom ďalej do Európy sa valili. Po Erminrichovej smrti stal sa východných Gótov panovníkom pod vrchnou vládou hunskou Vidmar, ktorý, chtiac sa za porazenie Gótov nad Slovanmi vyvŕšiť, do Slovanov sa dal a trebárs v prvej bitke od nich premožený bol, predsa ich potom premohol, zato ale od panovníka Hunov Balambera, ktorý Slovanov za spoločníkov svojich považoval, bol prenasledovaný a naposledok aj zabitý. Vidiac Góti, že nič vykonať nemôžu, a ťažko nesúc jarmo hunské, s Viderichom, synom kráľa svojho zabitého, ubehli k Vizigótom na západ, keď sa ale búrka aj sem zbližovala, spojení s hodným počtom západných Gótov, prešli cez Dunaj a východnému rímskemu cisárovi Valensovi^[281] dali sa do ochrany, iní ale západní Góti s kráľom svojím Edinrichom vrhli sa pred búrkou do hĺbky Tatier. Ale búrka i sem sa ťahala, a preto aj títo Góti s kráľom svojím Edinrichom z Tatier ubehli a za inými bratmi svojimi za Dunaj sa premiesťovali a ochrane rímskej zverili. No i rímska moc, hoc ešte dosť pevná a veľká, nevidela sa týmto poľakaným národom pred strašlivou hunskou povodňou bezpečným prítulkom, pre tú príčinu, jako aj zo žiadosti lúpenia, veľký počet východných Gótov s kniežaťom svojím Alarichom,^[282] naberúc k tomu moc ešte iných nemeckých kmeňov, ďalej na západ sa ťahali a na Itáliu (taliansku zem) udreli, kde ale silne nabití boli. Po tejto porážke jedna časť z týchto Gótov pod vodcom Stradagerom (Stratagaisom) s inými tými kmeňmi nemeckými, ktoré sa im už prv boli priplichtili, a menovite s Vandalmi, Švevmi^[283] a sarmatskými Alánmi^[284] ešte ďalej na západ sa vrhla, po čom do Galie a Španielska spolu všetci poprechádzali a tam každý osobitné kráľovstvo založili.

Huni na ďalšej svojej ceste dali sa najprv do východného cisárstva rímskeho, ktoré sa ich hrozným rukám veľkým platom odkúpiť muselo a potom, nemajúc už pred sebou žiadneho väčšieho a silnejšieho nepriateľa a pyšní na to, že slávne cisárstvo rímske tak chytro sa im poklonilo, valili sa do ďalšej Európy a do Panónie s hlavnou mocou vrazili, kde si aj hlavný tábor založili. Na výprave tejto bol vodcom ich Ruj, po ktorom hlavná správa jeho bratovi Mundzuchovi^[285] do ruky sa dostala. Za Mundzuchom nasledovali vo vláde synovia jeho Bleda a strašný Atila,^[286] ktorý ale, sám len po panovaní bažiac a námery (scopus, der Zweck) svoje bez všetkej prekážky vyviesť chtiac, staršieho svojho brata Bledu o život pripravil a sám sa vlády chytil. Pri dnešnom Tokaji bol hlavný tábor Atilov. Vysoká bola jeho myseľ panovať nad svetom, hrozná a búrlivá žiadosť jeho, považujúceho sa za bič boží, nakarhať národy za ich priestupky, a prostriedky k vykonaniu týchto žiadostí boli silné, náramné: neobmedzená jeho dôvera k sebe samému a k šťastiu svojmu a pri ruke sedemstotisíc v boji vycvičených, lúpež za remeslo majúcich, neobmedzene mu oddaných a bez výnimky poslušných bojovníkov. V ten čas už bolo rímske panstvo na východné a západné úplne rozdelené^[287] a východného stolica (metropolis, die Hauptstadt) bol Carhrad (Constantinopolis), západného Rím. Východné panstvo, jako sme pripomenuli, už Atilovi daň platilo, západné ale bolo ešte na slobode. Na toto teraz zastrájal sa Atila a tým skôr k vyvedeniu svojho úmyslu sa naklonil, že ho proti tomuto panstvu aj Geiserich,^[288] kráľ Vandalov, ktorí medzitým zo Španielska do Afriky sa boli presťahovali, sám jeho moci sa bojac, podhuckával. Podrobiac si ešte okolité národy, vyrútil sa Atila naposledok so svojím hrozným vojskom proti panstvu západnému a za ním sa tiahol celý kŕdeľ pomocných národov: Ostgótov, Gepidov, Rugiov,^[289] Širov,^[290] neskôr aj Duringov a Burgundov. Bezpochyby, že aj Slovania boli v tomto kŕdli. Zo strany rímskeho panstva viedol proti nemu pluky Aetius,^[291] ktorý predtým u Hunov z rímskej strany bol záručníkom pokoja a v tábore hunskom jako chlapec s Atilom sa hrával. Vrstovníci, kamaráti dávni pri hrách chlapčenských, vystúpili teraz proti sebe, každý plný darov vojenských a každý chtivý slávy, Atila surovší, Aetius vzdelanejší, tamten v boji prudší, tento v umení vojenskom zbehlejší, tamten aby svoju žiadosť po vojne nasýtil a boril, tento aby svet od surovca oslobodil a bezpečnosť i padajúcu rímsku slávu zadržal. Na strane Aetiovej stálo tiež mnoho nemeckých národov, jedny, čo západnému rímskemu panstvu boli poddané, druhé, čo pred búrkou hunskou utiekli k rímskej ochrane; boli tam západní Góti, časť Burgundov, ripuárski Frankovia,^[292] dosť Sasov, Alánov a Bretónov. Atila sa dovalil do Galie, terajšieho Francúzska. Aetius tu tiež stiahol svoje vojská a položil sa poľom proti nemu. Pohľad na vojská Aetiove zrazil Atilu tak, že sa neopovážil do bitky, ale ustúpil nazad na polia katalaunské (Chalons). Aetius mu šiel na tie polia po šľaku. Tam sa vec rozhodla. Hanbiac sa Atila, že ustupuje, dal heslo do bitky; bitka bola strašlivá. V nej zobrali Rimania ostatné sily a hrdinstvo ich ešte raz sa tam zaligotalo jako slnka hasnúce blesky pri západe. S touto silou a silou národov, rabstvom hunským nastrašených, a k tomu zbehlosťou svojou vojenskou odstrčil Aetius Atilu z poľa bitky i preukázal mu, že je nie, za čo sa vydával, bič boží. Bola táto bitka ostatné víťazstvo Rimanov a bojoval v nej ostatný hrdina rímsky. Stalo sa to r. 451. Vidiac Atila, že tu nič nevykoná, obrátil sa v nasledujúcom roku do samej Itálie, ale zem táto, moc riekami prekrižovaná, pre jeho jazdu (die Reiterei) bola nepríležitá a keď len ďalej sa dral, prišiel mu v ústrety sám pápež Leo I.^[293] v kajúcom obleku, prosiac ho s hlbokou poníženosťou, aby nezhubil zem a dal pokoj jej ľudu. Ponížené prosby, prednesené v kajúcom obleku, pohli ho k tomu; myslel Atila, bič boží, že nemá teraz ich viac pokutovať, keď sami od seba robia pokánie za priestupky. Urobil nato potom ešte jednu výpravu do Galie, keď ale aj tá sa mu nepodarila, navrátil sa do Panónie a tam sa nemiernym hostinám a najmä pitiu vína oddal, čo mu aj, jak sa verí, k smrti pomohlo, bo nanáhlo umrel. Pominul sa r. 454. Po Atilovej smrti zvadili sa jeho traja synovia Ellach,^[294] Irnach^[295] a Dengezich^[296] o otcovskú vládu i dvaja mladší povstali zbrojne proti najstaršiemu Ellachovi. Hlúpu túto nesvornosť Atilovcov národy ujarmené, čakajúc krem toho na vybavenie z hnusného jarma hunského jako na božie zmilovanie, použijúc, povstali proti nim, jeden po druhom sa oslobodzovali a vládu i panstvo Hunov zoslabiac, naposledy roztrieskali. Prví, čo sa do Hunov dali, boli Gepidi a za týchto príkladom oborili sa na nich druhé národy. Zbití a rozplašení Huni, čo v týchto vojnách nepadli, ubehli do predošlých svojich sedalísk nad Čiernym morom a tam pod menami Hunogurov, Uturgurov a Kuturgurov sa ešte daktorý čas držali, až ich nové tu nahnané víchrice docela zničili.

Národy, ktoré sme pred víchricou hunskou v zemiach dunajských sedieť videli, boli: Kvádi, Burgundi, Gepidi a na krátky čas do Tatier prisťahovalí Góti. V krajinách tatranských sedeli jako predtým, tak aj teraz rody slovenské a boli iste najrozšírenejšou vrstvou národnou, na ktorú sa moc z druhých národov nalepilo, ale nikdy ju nevyhubilo a stadiaľto nevytlačilo. Pre tú príčinu, že rody tieto v jeden silnejší spolok ešte spojené neboli, nevystupujú ony ani tak patrne za roveň druhým národom v týchto vojnách.

Kam Góti sa z týchto zemí podeli, videli sme, o Burgundoch, kedy sa stadiaľto vysťahovali, nič istého sa nevie, vidno ich ale už na konci štvrtého stoletia medzi Rýnom,^[297] Neckarom^[298] a Mohanom. Príchod Hunov do Panónie dočkali v týchto zemiach Kvádi a Gepidi, no Kvádi, už krem toho predchádzajúcimi vojnami zoslabení, vo víchrici hunskej, jako sme už pripomenuli, sa rozsypali a potratili, Gepidi ale, hoc aj Hunom poddaní a tiež ich na výpravách vojenských spoločníci, v zemiach dunajských sa zadržali a po vysotení Hunov z Panónie panstvo svoje nad Tisou obnovili a upevňovali. Zem Kvádov zaujali napotom Rugovia, rod nemecký, ale nedlho ju vládli, lebo príduc do vojny s druhými rodmi nemeckými a menovite s Otachrom,^[299] kniežaťom Turkilingov, rodu nemeckého, ktorý rímskemu západnému panstvu koniec urobil a sám teraz za pána zemí rímskych sa vydával, boli prevládaní a do hornej Itálie prevedení. Za krátky čas po Hunoch dosťahovali sa do zemí dunajských aj Hirrovia,^[300] rod nemecký, ale sa tu dlho nezadržali, bo napadajúc na susedov svojich Longobardov^[301] v zemi Rugov, v dnešnej Morave usadených, od nich premožení a sem i tam rozprášení boli. Onedlho nato sami Longobardi, rod rovne nemecký, ktorí prvotne na východnom i západnom brehu Labe sedeli a stadiaľ okolo r. 487 do zeme Rugov prešli, vrazili do zemí dunajských a tu sa rozložili. Pred ich príchodom mali najvyššiu vládu nad zemami panónskymi Ostgóti, ktorí sa aj počas víchrice hunskej v zemiach cisárstva východného zadržali a že cisárstvo bolo slabé a Huni už rozplašení, moc svoju vždy ďalej rozširovali. Krivým okom hľadelo cisárstvo na rastúcu moc východných Gótov i aby sa ich dajako sprostilo, vystrojilo ich do Itálie k premoženiu Otachra, spomenutého kniežaťa Turkilingov, ktorý už sám najvyššiu vládu v Itálii si osoboval a žiadneho cisára v západnom panstve viac trpieť nechcel. Ta do tých strán s vodcom svojím Diotrichom^[302] prihnali sa teda východní Góti a dobre im v Itálii šťastie poslúžilo, bo Otachra po viacej bitkách r. 493 pri Ravene^[303] na hlavu porazili, sami ale potom nemajúc ohľad na východné panstvo rímske, na jeho nároky na Itáliu a svoje naloženie, samostatné panstvo v Itálii pod menom východného panstva gótskeho založili. Diotrich, vladár tohoto nového panstva, osoboval si najvyššiu moc aj nad tými zemami, ktoré predtým k západnému rímskemu panstvu patrili a že nikto mu v tom činne prekážať nemohol, panoval aj vskutku nad tými zemami, ktoré si mohol dobudnúť. Medzi týmito zemami bola aj Panónia a Dácia. Ale nedlho sa tešili Góti zo svojho nového panstva, bo východný dvor, hľadiac na nich jako lúpežníkov, skoro našiel mužov, ktorí ich pokorili a panstvo ich zrútili. Boli to Belisarius^[304] a Narses,^[305] vodcovia slávneho cisára Justiniána.^[306][307] Po roztrieskaní východného panstva gótskeho východný dvor rímsky nad zemami dunajskými zase vládu svoju rozšíril alebo si ju aspoň osoboval, medzitým ale Gepidi, ktorých sme v krajinách nad Tisou zanechali, panstvu východnému prekážky robili a na zeme okolité nabiehali. Justinián, aby bujných Gepidov na uzde držal, ponúkol Longobardov so zemami dunajskými, ktorí i zaraz, dobre znajúc, že sú to zeme dobré, do nich, jako sme už pripomenuli, vrazili, do Gepidov sa dali a si ich aj neskôr podvrhli. Stalo sa to r. 565. Medzitým zase z východu nová surová zber do Európy sa hnala, strašní Avari, národ, jako aj Huni, plemena čudského a možná aj s Turkami pomiešaní. Vyšli tiež stadiaľ, skadiaľ Huni, z podhoria uralského, a prejdúc rieku Jaik^[308] a Volgu, najprv na jednoplemenníkov svojich Sabirov,^[309] Uturgurov a Kuturgurov udreli, ich roztrieskali a tak ďalej do Európy sa podávali. Od východného cisárstva, predchodcami ich nastrašeného, ľahko dostali dane a tak potom hnali sa do zemí dunajských, kam práve vtedy dorazili, keď sa Longobardi s Gepidmi tĺkli. Longobardi vzali si ich za pomocníkov a po strieskaní Gepidov popustili im týchto zeme medzi Tisou a Dunajom, v ktorých sa Avari usadili. Po krátkom čase nato vysťahovali sa Longobardi zo zemí dunajských na pozvanie Narsa, od východného dvora urazeného, do Itálie a tam aj sedieť ostali, panovanie východného cisárstva v Itálii veľmi obmedziac. Avari sa teraz v zemiach dunajských tým lepšie a pohodlnejšie rozložili a výpravy vojenské na všetky strany z tábora svojho začali. Viacej rodov slovanských si hneď spočiatku podvrhli, čím spyšnejúc, aj od Slovanov, na ľavom brehu dunajskom osadených, s nadutosťou sa domáhali poslušnosti, ale vodca ich Lauritas^[310] poslom chána, vodcu avarského, odpovedal: „Kto pod slnkom bude tak silný, aby nás prevládal? My navykli sme sami nad druhými panovať, a nie si nad sebou panovať dať. Zostaneme my na slobode, kýmkoľvek budú meče a zbroj v rukách našich.“ Ale nenatrafili všade Avari na takýto hrdinský odpor. Široko a ďaleko zo zemí dunajských rozšírili oni svoje panovanie, ustavične národy a najmä cisárstvo východné napádajúc a ukrutné vojny vedúc bez pretrhnutia. S národmi podmanenými hovädsky zachádzali títo divosi, lebo jako starodávny náš letopisec, už hore pripomenutý Nestor rozpráva, miesto volov zapriahali ženy podmanených národov do svojich vozov, takrečených telieg.^[311] Panstvo avarské, jako sme riekli, ďaleko sa zo zemí dunajských rozprestieralo a siahalo menovite na poludní až po brehy Adriatického mora a do starej Dácie, na polnoc ďaleko za Tatry, na východ až po Čierne more a na západ až za Labe, rieku českú. V týchto krajinách bývali najviacej kmene slovanské, na ktorých tedy hnusné avarské jarmo najviacej ležalo. Ohavným týmto a neznesiteľným jarmom pobadurkaní Slovania boli prví, ktorí sa zbroje proti Avarom chytili a na slobodu domáhali. Kmeň český pod slávnym vodcom svojím Sámom viedol predok druhým Slovanom v týchto bojoch. V moc a veľkých bitkách porazil Sámo Avarov a nielenže českých Slovanov od hnusného jarma oslobodil a prvé kráľovstvo tohoto národa r. 627 založil, ale aj hrozne zatriasol moc avarskú, ktorá sa od tohoto času počala knísať a rozpadať. Onedlho nato aj druhé kmene slovanské do boja proti Avarom sa pustili, a to Chorváti a Srbi, ktorí, vysťahujúc sa zo zemí zatatranských, od cisárov východných v krajinách ilýrskych^[312][313] sedenia dostali pod tou podmienkou, jestliže Avarov z nich vyhodia. Bystré do boja udreli kmene tieto na Avarov, zo zemí popustených ich vyhodili a rozložili sa tam na slobode. Takto povytriasaní a oslabení Avari neopovažovali sa viac vrážať do východného cisárstva a musiac z nápadov svojich popúšťať i o vlastnú bezpečnosť sa bojac, vystavali v zemiach svojich deväť valmi a haťami ohradených táborov, od nich vár, od Frankov hringami volaných, do ktorých teraz s pokladmi narabovanými sa utiahli. Jeden z takýchto táborov mal sedem míľ v priemere (in diametro). Ale oslabeným národom žiadne pevnosti ani ohradené tábory nepomáhajú a tak ani Avarom ich váry nepomohli. Zbití už a zmocovaní od Slovenov, boli naposledok, keď sa do nemeckých záležitostí starať začali, aj do Nemcov pochytení, a to od samého ich veľkého cisára Karola,^[314] ktorý dielo, čo slovenské rody začali, dovŕšil, Avarov^[315] často premohol a ich váry rozhádzať dal. R. 803 bol koniec avarskému panovaniu. Vladárenie a plahočenie sa týchto surovcov po Európe trvalo 241 rokov. Z Avarov dačo tu zostalo a s druhými národmi sa pomiešalo, daktorá ale ich čiastka utiahla sa bezpochyby do krajín nad Čierne more, do tohoto úľa kočovných (sem a tam sa túlajúcich, nomadici) národov. Zeme zadunajské, ktoré Avari držali, zaujali teraz Nemci a podvrhli ich franskému cisárstvu i dali osobitnými hraničnými grófmi riadiť.

Po sklesnutí moci a sily avarskej vystupujú teraz na divadle zemí dunajských dve panstvá, z ktorých jedno, inde korene majúc, sem sa ďaleko rozšírilo, druhé tu svoje korene pustilo. Prvé je panstvo Bulharov,^[316] druhé Slovenov, známe pod menom Veľkej Moravy. Obe panstvá už pred konečným klesnutím moci avarskej povstali, pod časom jeho hynutia sa vzmáhali a obe na vysoký stupeň moci a slávy vystúpili. Pre tú príčinu, že obe sú už so založením panstva uhorského bližšie spojené, osudy ich, nakoľko nám známosť ich je potrebná, osobitne rozpovieme.

Bulhari, národ čudský, príbuzní Hunov, Kuturgurov, Avarov a iných týchto plemenníkov, bývali za starodávna, jako aj títo, v krajinách poduralských a menovite v zemi medzi Volgou a Donom. Stadiaľto ale za roveň druhým svojim plemenníkom už r. 487 sa vyrojili a prejdúc Dunaj, do východného cisárstva k rabovaniu vrazili, no ubití nazad sa utiahli. Ale nezlomila sa tým ich chuť po drancovaní zemí cisárstva, preto nápady svoje obnovili a naposledok nad Grékmi aj víťazili. Hrozní Avari zastavili načas ich nápady, svojej moci ich podvrhnúc. Ale Kubrat,^[317] knieža bulharský, medzi r. 634 — 641 jarmo avarské zlomil. Synovia jeho okolo r. 660 — 688 podelili si vládu otcovskú a z týchto tretí, Asparuch, polnočné krajiny zanechajúc, cez Dneper a Dnester do zemí východného cisárstva sa presťahoval a medzi Dunajom a sedmohradskými horami sa usadil. Z týchto sedalísk vysypali sa potom Bulhari do Moesie^[318] a ju podmanili. Obyvatelia Moesie, ktorá neskôr meno svojich podmaniteľov, t. j. Bulharie, prijala, boli Sloveni. Na tejto zemi medzi rodmi slovenskými založili Bulhari mocné panstvo, ktoré sa neskôr ďaleko za hranice Moesie rozšírilo a na cárstvo povýšilo.

Vojny s Grékmi boli od Bulharov neprestajne vedené a šťastie hneď tamtým, hneď týmto slúžilo. Pod panovaním bojovného kniežaťa Kremusa^[319] okolo r. 802 dobili sa Bulhari do Dácie a krajín na východ od Dunaja. Keď Avari celkom upadli, Bulhari ešte viac zemí v krajinách podunajských vydobyli a panstvu svojmu pripojili. Takto sa kamdiaľ viac moc bulharská rozširovala. Už predtým pri veľkom sťahovaní Bulharov jedna ich časť pod štvrtým synom Kubratovým v okolí Tisy a Maroša sa usadila. Títo prisťahovanci bulharskí do Panónie spojili sa teraz s jej vybojovateľmi bulharskými, s bratmi svojimi, čím sily ich sa zdvojili a panstvo Bulharov celým Potisím až do Pešti^[320] a k hore Matre a Tatrám rozšírili. Neskôr boli sa Bulhari až do Panónie predrali, ale zdá sa, že vláda ich od Frankov skoro tam zničená bola. Pod kniežaťom Borisom,^[321] veľkým bojovníkom, ktorý sa prvý z kniežat bulharských na kresťanskú vieru obrátil, moc Bulharov ešte neprestajne rástla a navôkol sa rozširovala. Tak bolo ešte aj pod jeho synom Simeonom, v literatúre slovanskej kniežaťom pamätným. Prvý on z rodu kráľovského spisoval knihy slovenské a vzal si miesto kniežacieho titul cára. Pod jeho synom Petrom^[322] moc bulharská už upadala a pod tohoto synmi Borisom a Romanom celkom upadla. Ján Tzimiskes,^[323] cisár grécky, bojovník veľký, ju podvrátil a Rusi k tomu dopomohli. Stalo sa to r. 971. Pozdvihli sa ešte potom Bulhari a zanovito (tvrdošijne) dlhý čas proti Grékom bojovali, ale cisár grécky Basilius, bojovník veľký a neúmorný, Bulharobijca nazvaný, po tridsaťročnej vojne ich premohol a usilovanie na samostatnosť navnivoč uviedol. Ďalšie osudy Bulharska nespomíname a sú krem toho málo pamätné.

Pripomíname ešte len tú, pre nás veľmi dôležitú okolnosť, že Bulhari behom času celkom sa poslovenili a z Bulharov čudských stali sa čistí Slovania. Usadlí medzi čírym ľudom slovenským, duchom nad nich bystrejším, prijali oni reč, zvyky a práva, napospol národnosť jeho a tak zbrojou Slovenov prevládajúci, boli od nich mravom a umom prevládaní. Zato ale tamojšie^[324] kmene slovenské prijali meno ich národné, jako Galovia meno Frankov. Samo^[325] od seba sa rozumie, že toto poslovanenie Bulharov nezrobilo sa mocou a násilím, bo Bulhari boli vladári, ale samo od seba. Bulharom zapáčil sa čerstvý, živostiplný a pritom pokojnejší život slovenský, zapáčili sa im ich dobré mravy a život spoločenský a zato spojili sa so Slovenmi i dušou v národ jeden. Tak potoky hrkotavé, na jar zo snehu povstalé, prudko sa síce valia, ale aj skoro zamĺkajú a vyschnú, no vody tiché trvajú a neprestajne dunia v brehoch svojich.

Po zlomení sily surovcov avarských slovenské rody v Tatrách a na Morave, sem a tam všelijakými prebehujúcimi víchricami smýkané,^[326] vždy utlačované a utiskované, naposledok sa tiež prebrali a vidiac silnejšie zjednotenie u bratov svojich českých, i úžitky jeho, samy sa tiež užšie zjednotili a v obec spojili. Sťahovanie národov bolo už prestalo, pokoj väčší sa rozložil, moc avarská klesla, teraz teda prišiel čas i pokojamilovným rodom slovenským z tíšin svojich vystúpiť a sa silnejšie proti druhým národom postaviť. Každé zjednotenie musí mať na hlave osobu, ktorá mu istoty a skutočnosti dodá a bez ktorej jednota sa nepodarí: tak vidíme aj pri jednote rodov slovenských vystupovať zaraz prednú túto osobu, vladára. V predchádzajúcich časoch nevidí sa taká osoba a z toho, že rody slovenské docela sa v týchto stranách na divadlo dejín neukazujú a každému, kto len príde, po sebe plahočiť a voziť sa dajú, bezpečne zavierať môžeme, že jej ani pre celý národ nebolo a tak že nebolo ani užšieho spojenia. Prvý vladár rodov slovenských v dnešnej Morave, v Tatrách, až k Dunaju sa prestierajúcich, bol Mojmír, po ktorom aj rodina slovenská panujúca nazvala sa mojmírovskou. Panstvo jeho hraničilo s mocným a na ten čas rozsiahlym cisárstvom franským, ktorého mohutným vladárom vtedy bol Karol Veľký, a za Dunajom sa ešte zbití Avari pelešili. Cisár franský bol aj cisárom rímskym a hoc už aj panstvo Rimanov dávno bolo sa minulo, predsa ešte predstavenia o jeho veľkosti a panovníctve nad svetom neboli vyhasli. Z Ríma panoval pápež nad kresťanským svetom v duchovnom ohľade, cisár rímsky, ktorého sám pápež, za božieho námestníka považovaný, pomazal a korunoval, mal panovať nad celým kresťanským svetom v svetskom ohľade, mal teda podľa predstavenia veku dávne rímske panstvo v živote držať, tým viac, že teraz k tomu dostal väčšie právo od hlavy cirkvi, samovladára duchovného v svete kresťanskom. Pri tomto cisárstve s takými a toľkými nárokmi (Anspruch, vindicatio juris), tak mocnom, zriadenom a rozsiahlom, vystupuje obec rodov slovenských na Morave a Dunaji, dávna Veľká Morava, sama osebe ešte útla, nezriadená, nerozšírená, obec v puku. V zemi zadunajskej, pošliapanej a veľmi vypustlej, rozkladajú sa tiež ešte rody slovenské, k nim vari (asnáď) sťahujú sa ešte druhé z Tatier a tie pohnuté zväzkom pokrvnosti hlásia sa k obci bratov svojich, vyvstávajúcej nad Moravou a tiahnúcej sa Tatrami k Dunaju, ale stlčeniny avarské zadierajú sa do nich a vadia a perú sa s nimi. V tomto stave obec slovenská, z jednej strany veľkou a slávnou ríšou Frankov zaclonená, z druhej v neistote a v nepokoji strvávajúca, sama v sebe ešte útla, neupevnená, pokoja k svojmu rozvitiu potrebná, už na kresťanstvo obrátená, poddáva sa dobrovoľne pod vrchnú opateru veľkého a mocného cisárstva Frankov, ríše kresťanskej, ktoré si už i tak na ňu právo osobovalo. Poznať z toho múdru a opatrnú hlavu Mojmírovu, že vedel, čo panstvu jeho treba a skadiaľ mu nebezpečenstvo hrozí, poznať i jeho silu, že radšej spredku sa poddal a blesk dokonalej vrchnej vlády sám dobrovoľne na stranu odložil, lež aby bol pri nerozvitých ešte obce svojej silách sa do boja pustil a ju hneď v prvom vzraste nalomiť dal. R. 803 na sneme ríše franskej v meste Rezne stalo sa toto poddanie, kde i slovenskí i avarskí vyslanci pred cisára predstúpili a jemu sa so svojimi zemami pod ochrannú vládu oddali. Pred vojnou ubezpečený Mojmír dal sa teraz s celou dušou do zriadenia a ustálenia panstva svojho a do rozšírenia v ňom náboženstva kresťanského, čo sa mu aj v pokoji darilo. Pokoj tento pretrhovali len spočiatku Avari, ktorí sa so Slovákmi vždy o medze sedalísk svojich vadili a bezpochyby aj prali, ale súc pod jedným vrchným pánom, na slovo jeho rozhodné potom sa porovnať a tak dobre, jako vedeli, jeden s druhým susediť museli. Viacej jako roztržitosti s Avarmi znepokojil Mojmíra Pribina,^[327] údelný knieža nitriansky, bezpochyby pochádzajúci z rodiny panujúcej, človek sebevoľný, nepokojný, panovania bez potrebnej k tomu sa vyhľadávajúcej sily žiadostivý a ešte vždy pohanstvu oddaný. Bezpochyby chcel si v kniežatstve nitrianskom jako pán samostatný dvoriť a nič o poslušnosti samému vladárovi Veľkej Moravy, ku ktorej kniežatstvo nitrianske jako čiastka patrila, nevedieť, za čo rozhnevaný Mojmír, jako aj preto, že od pohanstva upustiť nechcel, tohoto sebevoľníka, a to všetkým právom, o kniežatstvo nitrianske pripravil a ho r. 830 z vlasti vyhnal. Pribina dal sa na cestu tú, na ktorú sa všetci naši sebevoľníci dávajú, t. j. utiekol k tým, u ktorých svojim nohy podkopávať mohol, k susedným Frankom a menovite k ich hraničnému grófovi Ratbodovi, ktorý ho veľmi vľúdne prijal a cisárovi Ludvikovi,^[328] synovi Karola Veľkého, mocne porúčal. Od tohoto láskavo prijatý urobil teraz tomuto kvôli to, čo prv sám od seba urobiť nechcel, t. j. prijal náboženstvo kresťanské, ku ktorému mu cisár prestúpiť kázal. Bezpochyby sa mu ale tie plody slobody, po ktorej túžil, opierajúc sa Mojmírovi, neveľmi ľúbili, bo sa onedlho so svojimi ochrancami rozkmotril, od nich ubehol a sem i tam sa potĺkal. Pochodiac po rozličných kniežatách jako potlkeň, naposledok sa zase k Nemcom privinul a na milosť sa im zveril. Krajinský (Krain, Carniolia) pohraničný gróf Salach zmieril ho s jeho predošlým ochrancom Ratbodom a naposledok i so samým cisárom, ktorý rád, že jedného z kniežat veľkomoravských v rukách má, dal mu v držanie kus zeme v dolnej Panónii nad jazerom Blatenským.^[329] Medzitým Mojmír sebevoľníka zbavený tým viac dobrého v zemi svojej robiť a náboženstvo kresťanské s celou dušou rozširovať mohol. K ustáleniu a rozšíreniu tohoto náboženstva slúžili dve biskupstvá, v Olomouci a v Nitre, ktoré Mojmír už predtým okolo r. 826 založil. Ale zlý duch prihnal zase sebevoľníka do krajín Veľkej Moravy. Bezpochyby na prímluvu cisára alebo hraničných jeho grófov popustil Mojmír zase kniežatstvo nitrianske Pribinovi, mysliac, že už nakarhaný sa polepšil a že nebude viac robiť garázdy.^[330] Neopovážil sa on, pravda, viac zjavne Mojmírovi sa opierať a neposlušnosť proti nemu nakarhaný ukazovať, no dostanúc všetko z milosti Frankov, stal sa ich povrheľom a náhončím, preto vyvŕšiť sa chtiac na vladárovi za svoje vyhnanie, začal ho u nich čierniť a zo zámyslov, že sa od ich vrchnej vlády oslobodiť chce, obviňovať. Ľahko tomu uverili Nemci, vidiac, že Mojmír zem svoju zvelebuje, zámky stavia a moc svoju upevňuje, na čo ale Mojmír sotva pomyslel. Obvinenie ale Pribinovo a bezpochyby i hraničných grófov nemeckých dostihlo svoju námeru (Zweck, scopus), bo kráľ nemecký Ludvik,^[331] prímením Nemecký, syn cisára Ludvika Pobožného, r. 846 s vojskom do Veľkej Moravy vrazil, Mojmíra premohol, od vlády odstrčil a synovcovi jeho Rastislavovi ju zveril. Či pravdivo lebo nepravdivo bol Mojmír obžalovaný, nevie sa, dosť na tom, že Pribina^[332] za svoje náhony dostal za odmenu zeme nad jazerom Blatenským v úplné držanie a s celým právom. Ale netešil sa dlho náhončí zo svojho šťastia a z nešťastia svojho protivníka, bývalej hlavy národa, bo robiac protiveň aj Rastislavovi a tajne mu nohy podkopávajúc, vo vzbúrení od ľudu slovenského bol zabitý. Bola to smrť hodná jeho života. Rastislav, škodného sebevoľníka zbavený, oddajúc kniežatstvo nitrianske Svätoplukovi, synovcovi svojmu, hlavne na upevnenie a ohradenie zeme svojej pilnosť a prácu vynakladal, chtiac vymôcť panstvo od vrchnej vlády kráľa nemeckého, pod ktorú sa bol Mojmír len okolnosťami prinútený oddal. Ani nebolo už tak hrozné panstvo Frankov, jako za časov Mojmíra, že by Rastislav nebol námeru svoju vyviesť sa úfal, bo sa už v ten čas bolo rozpadlo na tri kusy: panstvo v Itálii, Francii a v zemi nemeckej. Podelili si ho synovia Ludvika Pobožného, a to Itáliu so zemami blízko nej ležiacimi dostal najstarší brat Lotár,^[333] Franciu dostal najmladší Karol Plešivý^[334] a zeme nemecké pripadli strednému Ludvikovi, prímením Nemeckému. S týmto mal Rastislav do roboty. Vidiac Ludvik, že Rastislav zem svoju neprestajne ohradzuje a zavierajúc stadiaľ, že dačo väčšieho v myslí varí, vrazil r. 865 s veľkým vojskom^[335] do krajiny slovenskej, lež od pevností a zámkov, ktoré dobyť usiloval, odrazený, na úteku ešte od vojska slovenského sa premohol a porazil. Takto sa panstvo Slovákov, Veľká Morava, od vrchnej vlády nemeckej skutočne oslobodilo. Stalo sa ono teraz prítulkom všetkých nespokojencov v panstve nemeckom, skadiaľ vidieť moc jeho a dôveru, ktorú v iných malo. I sami synovia Ludvika, Karolman^[336] a Ludvik mladší,^[337] sprotiviac sa otcovi, dali sa pod ochranu Rastislavovi a tam aj bezpečnosť našli. Pod týmto časom panoval v kráľovstve slovenskom pokoj, v ktorom sa semeno božskej kresťanskej viery v ňom rozširovalo a vzmáhalo. Viera táto ešte pod Mojmírom, zakladateľom kráľovstva slovenského, bola sa v ňom ujala, od kňazov nemeckých donesená a rozširovaná. Samého Mojmíra obrátil na ňu Urolf, biskup pasovský, a za týmto biskup Reginhar s úžitkom ju v zemi rozsieval. Čo ale aj semeno tejto viery už bolo medzi ľudom slovenským rozsiate, nebolo ono ešte srdcia jeho celkom preniklo, bo ľud nemal ešte dokonalého a jasného poučenia o nej. Ľud taký, jaký je náš slovenský, plný nábožného, hlbokého citu, nemohol sa len s vypravovaním a vyložením jej obsahu spokojiť, on potreboval jej celé učenie, chcel vedieť jej pôvod, jej divné základy, aby vieru svoju ospravedlnil a tomu, čo prijal, oddal sa úplne. K tomuto mu boli potrebné základné tejto viery knihy, knihy sväté. Aby ich ľudu svojmu zaopatril, vystrojil Rastislav poslov k východnému cisárovi Michalovi^[338] s prosbou, aby mu takých učiteľov kresťanskej viery poslal, ktorí by ľudu slovenskému v jeho vlastnej reči slovo božie kázali a sväté knihy do tejto reči preložili. Na prosbu vladárovu poslal cisár Michal dvoch bratov do Veľkej Moravy, Konštantína, neskoršie Cyrila rečeného, a Metoda. Dvaja títo bratia prišli r. 863 k národu slovenskému vo Veľkej Morave, časť kníh svätých, do reči slovenskej preložených, už so sebou doniesli, časť ich tu preložili a službu božiu do kostola a chrámov slovenských v materskej reči namiesto latinskej, v ktorej kňazi nemeckí služby božie odbavovali, uviedli. Teraz už viera kresťanská v národe slovenskom sa napospol rozšírila a hlboko v jeho srdci ujala. Takto sa dvaja títo bratia, z ktorých druhý, Metod, dlhé roky na Morave sa bavil a pri všetkých prenasledovaniach, ktoré pre reč národnú od kňazov latinských podstúpiť musel, s najväčším požehnaním pre cirkev Kristovu medzi našimi predkami pracoval, stali opravdivými apoštolmi slovenskými. ^[339] Medzitým, čo Metod na roli cirkevnej pracoval a Rastislav s vecami pospolitými sa zaoberal, kráľ Ludvik chystal sa k novej vojne proti Rastislavovi, lebo on, trebárs predtým porazený, samostatnosť a neodvislosť panstva slovenského výslovne neuznal. S veľkým vojskom pritiahol r. 864 do Moravy a Rastislava v zámku Devíne obľahol, ktorý, nemajúc v ten čas dosť sily veľkému Ludvikovmu vojsku sa oprieť, kráľovi nemeckému nanovo sa podvolil. Ale vidiac takto svoje usilovania zničené, o krátky čas zase zdvihol Rastislav vojnu proti Ludvikovi, podbádaný k tomu vlastným kráľa synom a inými nemeckými pánmi. Vojna táto dlhšie sa preťahovala, až naposledok r. 868 do strašlivého boja prešla, Svätopluk, synovec Rastislavov, po prvý raz vo vojne tejto vystúpil. Rastislavovi za pomocníkov stali teraz aj Česi i Srbi v Lužici, ktorí do Bavorska a Durínska vrazili a tam pustošili. Tým nezmútený Ludvik vystrojil trojaké vojsko proti svojim nepriateľom, jedno tiahlo proti Srbom, vedené od syna jeho Ludvika, druhé dve pod správou druhých dvoch synov kráľových uderili na Moravu, jedno od západu, druhé od polnoci. Obe spojili sa potom a plienili, pustošili, rabovali. Proti takejto moci bojoval Rastislav opatrnosťou. Obyvatelia, spáliac všetko, čo mali, ustúpili pred rabovníkmi do krajín neprístupných, vrchovitých, on sám sa zavrel s ozbrojeným ľudom do zámkov a pevností, ktoré Nemci pre nedostatok potravy dobývať nemohli. Pre túto samú príčinu museli potom vojská nemecké aj celkom krajinu veľkomoravskú opustiť a do Nemecka sa navrátiť. Rastislav ostal nepremožený a Ludvik vidiac, že krem spustošenia nič v Morave nevykonal a že kráľ slovenský každé nešťastie mužsky pretrpieť zná, urobil s Rastislavom pokoj, tomuto užitočný. Takto Rastislav stál r. 870 nepremožený, vrchný pán šírej krajiny svojej. Bol by ju už teraz usporadovať, rozširovať, zvelebovať mohol, keby sa zas nebola nadhodila nástraha, ktorá mu, o národ a krajinu svoju najzaslúžilejšiemu, nohy podkopala a z vysokosti do biednej temnice muža znamenitého zrútila. Ale išlo to u nás vždy tak: kvety naše vlastní naši podhrýzali a podtínali červíci! Mal Mojmír Pribinu, mal ho aj Rastislav, človeka z národa vlastného, z rodiny svojej, synovca vlastného, samého Svätopluka! Sebevoľník tento, chtiac v údelnom kniežatstve svojom v Nitre vrchného pána prevádzať a tak zlobiac sa na poslušnosť, vrchnému panovníkovi a strýcovi povinnú, poddal sa s kniežatstvom svojím nitrianskym Nemcom a radšej týmto jako vlastnému panovníkovi a strýcovi poslušnosťou sa zaviazal. Jeden hriech tiahne druhý a tak sa stalo aj tu.

Rastislav na synovca preto, že sa od svojich odcudzil a k nepriateľom pristúpil, nahnevaný, chcel ho, a to spravodlivo prísne pokutovať, lež tento, vediac to, zavčas sa ratoval a pomstou proti strýcovi svojmu rozpálený úklady mu nastrojil, ktorými aj strýca svojho zlapal, potom bez hanby reťazami zviazal a bezbožne nepriateľom vydal. Kráľ Ludvik v prostriedku pokoja predstavil ho pred súd, ktorý starca k smrti odsúdil, miesto ktorej dal mu kráľ nemecký oči vylúpiť a potom do kláštora jakéhosi vsadiť, kde sa, nevedomo kedy, pominul. Tak tento, o národ svoj vysoko zaslúžilý vladár, kresťanskej viery ctiteľ a rozširovateľ vrúcny, zradou vlastných padol a bolestnou smrťou zišiel z toho sveta. Veľké boli jeho muky, ale najväčšia zrada vlastných a bolesť nad národom a vlasťou svojou, ktorú zanechal bez podpory, otvorenú všetkým ranám nepriateľským. Ten, ktorého dakedy ochraňoval a jako hosťa u seba prijal, Karolman, vrazil teraz s vojskom do panstva jeho bezzbrojného, kraj zaujal, úradníkov nemeckých po zámkoch rozkládol a vládu zeme grófom nemeckým Engelskalkovi a Vilhelmovi odovzdal. Toto urobiac a poklady zoberúc, navrátil sa Karolman domov. Dostihol tak Svätopluk svoju hriešnu námeru, ale pokuta za hriech nasledovala za pätami.

Správcovia nemeckí slovenskej krajiny, zbadajúc, že Svätopluk sa celkom podľa ich príkazu neriadi, vzali ho do podozrenia nevernosti a obžalovali u kráľa. Poviazaný jako Rastislav prišiel Svätopluk pred súd nemecký, aby počul, čo sa mu nasúdi. Musel ale najprv zakúsiť väzenie. Medzitým Veľkomoravania, vidiac, jako sa s ich vladármi a so zemou nakladá, sa vzbúrili a vyvoliac si kňaza Slavimíra^[340] za vodcu, na Nemcov sa oborili. Šťastie vojenské bolo na ich strane. Počujúc Karolman, že v krajine slovenskej vzbúrenie vypuklo a nenájduc po súde nad Svätoplukom viny tej, z ktorej bol obžalovaný, Svätopluka z temnice na slobodu pustil, moc darmi obdaril a držiac ho za najlepší nástroj ku skroteniu národa slovenského, s veľkým vojskom do zeme vzbúrenej vystrojil. Svätopluk, hryzením svedomia pre zradu strýca a národa vlastného trápený, a vidiac, že na tento spôsob nikdy námer svojich nedosiahne, inakšie v temnci sa rozmyslel, vojsko síce nemecké do vlasti viedol, ale tam, odskočiac od neho, so svojimi sa spojil a potom s nimi na vojsko cudzie udrel i ho hrozne porazil. Radosť Nemcom nad predošlým podmanením Veľkej Moravy obrátila sa v žalosť velikú. Predvidiac Svätopluk, že mu teraz veľké boje nastávajú, spojil sa s Čechmi, kmeňom bratským, vezmúc príbuznú, bezpochyby sestru kniežaťa ich Borivoja za ženu. Zatýmto Borivoj sám, poznajúc, že je Svätopluk od neho mocnejší a vidiac pred sebou spoločného nepriateľa, Svätoplukovi pod ochranu sa dal a k uznaniu vrchnej jeho vlády podvolil. Veľký bol hnev kráľa nemeckého na Svätopluka i skoro nasledovala naň vojna. Karolman, syn jeho, s vojskom odvšadiaľ zobratým vrazil r. 872 na rozkaz otcov do Veľkej Moravy, ale Svätopluk ho viacej ráz hrozne spral a s vojskom ostalým z krajiny vyhnal. Nemajúc na tom dosť a cítiac rastenie síl svojich, vrazil Svätopluk roku nasledujúceho do krajín nemeckých a jako jeho nepriatelia zvykli, tak aj on tam všetko plienil a pustatil. Karolmana prešiel strach, nemôžúceho sa naproti postaviť, preto hľadel pomeriť sa so Svätoplukom. Pošťastilo sa mu to po dlhšom namáhaní i urobený bol pokoj pod podmienkami Svätoplukovi prajnými. V pokoji oddal sa Svätopluk s celou dušou do zdokonaľovania riadu zemského a vyznačil sa najmä prísnym prisluhovaním spravodlivosti. Ale pokoj taký vynútený nebol trváci, hoc aj bojovný Karolman umrel. Po jeho smrti sa cisárstvo Frankov na krátky čas zase obnovilo, bo Karol, prímením Tlstý,^[341] najmladší syn Ludvika Nemeckého, pod berlou svojou Franciu, Nemecko i Itáliu spojil. Súc človek slabý, mal za pomocníka v Nemecku Arnulfa,^[342] prirodzeného syna Karolmanovho, ktorý aj o krátky čas po odstrčení Karola Tlstého z trónu nemeckého a novom sa rozpadnutí cisárstva kráľom nemecným sa stal. Tento Arnulf podporoval synov Engelskalkových a Vilhelmových, dakedajších správcov v krajine slovenskej, osobujúcich si dedičné grófstvo v terajšej zemi rakúskej a právo im dával proti grófovi Aribovi,^[343] ktorého zas Svätopluk podporoval. Toto zavdalo príležitosť k vojne, po ktorej srdcia Nemcov i tak horeli. Svätopluk vrazil do Rakúska a plienil ho hrozne a keď vysúdenie synov Engelskalkových a Vilhelmových z Rakúska od Arnulfa na žiaden spôsob obdržať nemohol, udrel potom i do Panónie, o ktorej sme už hore vyššie spomenuli, že Nemcom pod moc padla, a ju tiež pustotil. Nasledujúceho roku 884 vystrojil sa zase s veľkým vojskom na nepriateľov a ich náramne pri rieke Rábe zbil. Týmito víťazstvami dosiahol to, čo chcel: Aribo stal sa v Rakúsku hraničným grófom a nadto ešte dostal Svätopluk pod moc svoju kraj zadunajský, t. j. Panóniu. Na ten spôsob rozšíril ďaleko hranice panstva svojho, ktoré na poludní po Drávu siahali a stadiaľto na východ streli sa horou Matrou, riekou Torysou, stadiaľto zas preskacovali poza Tatry po Krakov a stadiaľ na západ až po Magdeburg, mesto nemecké, dobiehali. Nepatrili ale všetky tieto krajiny ku vlastnej Morave, bo vlastná krajina veľkomoravská bola len dnešná Morava, čiastka Rakúska, potom celá zem slovenská, Tatrami krížom-krážom poprebiehaná od vtoku Moravy do Dunaja až k rieke Morave a na poludní k hore Matre a Vacovu. K týmto vlastným zemiam veľkomoravským pripojené boli silnou rukou Svätoplukovou ešte nasledujúce zeme: kraj zadunajský alebo Panónia, Česko, Miešeň (Meissen), Lužice, čiastka Sliezska a Malopoľska. Tieto kraje uznávali len vrchnú vládu Svätoplukovu, ostatné ale, vyjmúc Zadunajsko, po smrti Koceľovej,^[344] syna sebevoľného Pribinu, vládané boli od kniežat vlastných. Pomstyžiadostivý a proti Svätoplukovi rozpálený Arnulf, že toľko už od neho trpieť a mu aj zeme popúšťať musel — pokoj, na ktorý len okolnosťami prinútený pristal, prelomil a od Svätopluka uznanie vrchnej vlády nemeckej nad celou krajinou veľkomoravskou žiadal, čo ale Svätopluk s opovržením odhodil. Z tohoto vypukla vojna, ktorá v ďalšom svojom behu Veľkej Morave smrteľnú ranu zadala a na ríšu Nemeckú tiež veľké nešťastie pritiahla. Svätopluk bol sprvu vo vojne šťastlivý, vidiac teda Arnulf, že silu Svätoplukovu vydržať nemôže, privolal si na pomoc Maďarov, už od r. 888 v Dácii sa zdržujúcich a znepokojujúcich národ bulharský, potom tiež pritiahol k sebe Bracislava,^[345] knieža Chorvátov. Na hlas Arnulfov prišli Maďari do zemí dunajských a udreli na Veľkú Moravu, Svätopluk ale ich kdesi podľa svedectva letopisov v úžinách hornatých obkľúčil a bol by ich premohol, keby neboli odzadku Arnulf s Chorvátmi naňho udreli. Takto prikvačený Svätopluk musel ustúpiť, nepriatelia ale ho nepremohli, ale len krajinu veľkomoravskú a menovite zeme nad Dunajom strašne spustatili. Po tomto spustatení všetci sa nazad, skadiaľ prišli, utiahli a Svätopluk stál ešte jako dub, na ktorý síce hrozný víchor dorazil a ho lomcoval, ale ho nevyvrátil. Nezdarením týmto ešte viac rozpajedený Arnulf nanovo r. 892 vojnu proti Svätoplukovi zdvihol, ale v nej nielenže nezvíťazil nad Svätoplukom, ale i sám skoro do zajatia padol. Spustatená, moc vojnami v sile nalomená bola už Veľká Morava, ale ju držal ešte duch veľký. Keď ale tento s ňou sa lúčil, zmráčalo sa už nad ňou a zblížilo sa k večeru nad kráľovstvom slovenským! Svätopluk r. 894 zomrel; s ním sa vzmohlo, ale aj kleslo veľké Moravy stavanie. Veľký bol hriech jeho mládenský, lež zotrel ho tou hrdinskou mysľou, tou neústupnosťou, tou srdečnou oddanosťou národu svojmu v časoch úzkostlivých, v ostatných rokoch panovania svojho. Po ňom nasledoval vo vláde syn jeho najstarší Mojmír a druhí dvaja synovia Svätopluk a Svätoboj dostali čiastky zeme pod vrchnou vládou bratovou. Ale vládobažní mladší bratia, chtiac v čiastkach svojich samostatne si prevádzať, dali sa na sebevoľníctvo. Mal Mojmír odpadcu,^[346] mal ho Rastislav, mal aj syn Svätoplukov, a to dvoch odrazu na krku! Zbadajúc Arnulf, že dvaja mladší bratia proti Mojmírovi brojiť začínajú, naručil Vichingovi,^[347] Nemcovi, nitrianskemu biskupovi, ktorý namiesto Gorazda, učeníka Metodovho, po zrušení slovenských služieb božích v kráľovstve veľkomoravskom do Nitry bol prišiel, rozduchovať žiadosti ich sebevoľné, čo tento aj s Aribom, grófom hraničným, ktorému otec Mojmíra ku grófstvu pomohol, veľmi pilne robil a z ohníka celý oheň rozdúchal. Nahuckaní sebevoľníci chytili zbroj proti Mojmírovi, ktorý ich porazil, Arnulf ale, držiac sa úlisnej opatrnosti, chytil sa strany slabších, aby s ich pomocou silnejšieho porazil a s nimi potom bezsilnými naložil podľa vôle. Tri razy dal Arnulf zem moravskú v tejto vojne hrozne spustošiť a už sa ukazovali a množili po Morave rozvaliny smutné, zvestujúce jej hodinu osudnú. Mojmír, hrozne stisknutý, zem zadunajskú, od otca nadobudnutú, Arnulfovi vydal, ktorú tento Bracislavovi, kniežaťu chorvátskemu, na odmenu pomoci pod vrchnou svojou vládou popustil, predsa ale Mojmír neverných bratov zo zeme slovenskej vystrčil. V týchto pre Moravu hrozných časoch ešte aj to nešťastie ju prikvačilo, že Česi v najväčšom nebezpečenstve, keď aj Maďari jej zahrážali, od veci slovenskej odpadli a sa kráľovstvu nemeckému pod vrchnú vládu dobrovoľne poddali. Synovia Borivojovi, verného druha (socius, der Gefährte) Svätoplukovho, Spytihnev a Vratislav^[348] s veľkým množstvom českých lechov (vyšších pánov) prišli do Rezna a tam sa Nemcom k poslušnosti podvolili. Arnulf prijal ich s veľkou nádhernosťou a vzal pod ochranu, sľúbiac im pomoc proti Moravanom, na ktorých sa pred ním túžili.^[349] Takto sa rúcala Morava kus po kuse, ale nad rúcaninami ešte vždy stál muž veľký, Mojmír, hodný syn otca svojho, a rozprašoval všetkých, ktorí i ostatnú stavbu rozrúcať chceli. Zradený od bratov, opustený od Čechov, vojnami skľučovaný od Nemcov, hrozbou strašený od Maďarov stál ešte Mojmír jako skala a odrážal od národa svojho všetky nápady. Arnulf,^[350] zradným Mojmírovým bratom pomáhajúc, vrazil nanovo vojensky do končín Moravy a neodustával od vojny, až r. 899 umrel. Sotva ale tento jeden hrozný nepriateľ sa pominul, nadchodil druhý, proti ktorému chtiac sa ohradiť Mojmír, urobil pokoj s kráľom nemeckým Ludvikom IV. Dieťaťom,^[351] ktorý ale aj pre svoju maloletnosť k vojne nebol spôsobný. Hneď po uzavrenom pokoji r. 901 napadli Maďari na Moravu a nasledujúceho obnovili nápad svoj, ale po obidva razy od Mojmíra odrazení boli. I roku 906 odrazil ich Mojmír víťazne. Vidiac Nemci, že Maďari aj im nebezpeční sa stať môžu, spojili sa teraz proti nim s národom slovenským a nasledujúceho roku, keď Maďari dvojistou silou na Moravu udreli, pustili sa oba spojené národy proti nim do bitky. Na poliach neďaleko Prešporku strhla sa táto bitka osudná. V nej Maďari Nemcov i vojsko slovenské na hlavu porazili a všetko, čo z nej živého ušlo, rozplašili. Mnoho znamenitých pánov a vodcov nemeckých padlo v tejto bitke a padol aj brat kráľa slovenského Svätopluk i sám kráľ Mojmír. Hodne dokončil on plný namáhania a bolestí život svoj, padnúc za svoje kráľovstvo na osudnom poli; na jeho hasnúcom oku zhaslo i kráľovstvo slovenské! Druhý brat Mojmírov^[352] z najväčšej sebevoľnosti oddal sa na najväčšiu pokoru, lebo ubehnúc z bitky, zašiel na vrch Zobor nad Nitrou i tam stanúc sa pustovníkom, robil pokánie z ťažkých hriechov svojich. — Z Veľkej Moravy pripadol jeden kus Maďarom, druhý Nemcom a iné kusy Čechom a Poliakom.

Maďari teda, ktorých národy slovenské Uhrami^[353] zovú, vrazili do zemí dunajských a vyvrátili Velikú Moravu. Maďari, jako sa mnohými dôvodmi dokázať dá, patria k národom takrečeným fínskym,^[355][356] ktorých sedaliská už v najstarších časoch pod horami uralskými, medzi týmito horami a riekou Volgou sa rozťahovali a okolo Bieleho mora^[357] z jednej strany hlboko až do samej starej Škandinávie, z druhej až k fínskemu chobotu^[358] (sinus maris, Meerbusen; more do zeme sa vlievajúce) i ďalej dobiehali. Národ tento moc kmeňov obsahoval, z ktorých dajedny až do našich časov dotrvali, napr. Vogulci,^[359] Mardvíni^[360] atď. a medzi týmito aj Maďari alebo Uhri. Kraj, nad riekou Samarou^[361] do Volgy vpadajúcou rozložený, volal sa dlho, až do XV. stoletia Jugria, Ugria. V týchto zemiach a okolitých od veľmi dávnych časov susedili kmene fínske a menovite i Maďari so Slovanmi. Či sa do týchto krajín odinuľ,^[362] skadiaľ a kedy dostali, nemôže sa povedať s istotou, dosť na tom, že sa z týchto zemí dolu do Európy ďalej vybrali. Príčiny vysťahovania sa ich z týchto končín sú tiež neznáme, vec možná, že iné fínske a turecké kmene, ktoré v ich susedstve bytovali, menovite Chazari a Bulhari, im nedali pokoja a ďalej ich stadiaľto pohli. Čas ich vysťahovania z tých krajín sa tiež s istotou určiť (definire, bestimmen) nedá; na počiatku druhej polovice IX. stoletia sedia už Maďari medzi Volgou a Dneprom v panstve chazarskom, a síce od neho odvislí, pod vlastnými ale kniežatmi. Na toto panstvo Chazarov nabiehali od východu Pečenehovia, národ turecký, spojac sa ale Chazari s Uzami, národom fínskym, r. 883 nabili Pečenehov a ich na východ a západ rozhodili. Tí, ktorí na západ vrhnutí boli, napadli na Maďarov a s takou silou sa na nich oborili, že ich z nových svojich sedalísk vytiskli. Teraz, a to r. 884, pobrali sa Maďari z týchto končín, takrečenej Lebedie,^[363] ďalej a tiahli sa na západ. Starožitný letopisec (chronista, vypravovateľ pamätných príbehov po rokoch) slovanský Nestor o tomto tiahnutí Uhrov takto rozpráva: „V ljeto 6406 (rozumie sa počet od stvorenia sveta = 898 po Kr.)^[364] idoša Ugry mimo Kijeu goroju, ježe sja zoveť nynie Ugorskoje, prišedše k Dnepru i staša vežami; bješa bo chodjašče aki se Polouci“ atď., t. j. r. 898 išli Uhri mimo Kijev horou, ktorá sa teraz zovie Uhorsko, prišli k Dnepru i rozložili sa (tam) v šatorách; lebo chodili oni (sem a tam) jako Polovci (Kumáni, Uzi).

Rozpráva sa, že sedem vodcov na tomto ťažení ich viedlo, z ktorých bol jeden hlavný, nazvaný Alom^[365] (Almus). Tomuto vraj všetci druhí sa podriadili a vernosť mu sľúbili, zapečatiac sľub vlastnou krvou.^[366] Pod správou tohoto vodcu prejdúc Uhri zeme maloruské, privalili sa k Tatrám, ktoré prekročiac rozložili sa na poliach okolo terajšieho zámku Munkáča^[368] a vypočinúc tam, začali stadiaľ svoje vydobývanie. Prvý útok sa oboril na zámok Ung,^[369] ktorý skoro prudkej moci maďarskej podľahol. Veliteľa (commandanta) zámku vraj, Laborca^[370] rečeného, dobyvatelia schytali a ho tam kdesi nad potokom, jako sa povedá, obesili. Po vydobudnuti zámku Alom zem medzi Tisou a Bodrogom^[371] zaujal a tu panstvu maďarskému základ položil a sám už obstarný vládu nad národom bojovnému synovi svojmu Árpádovi^[372] zveril. Medzitým aj druhá čiastka Maďarov, v krajine Lebedii po odchode prvých ostalá, Pečenehmi porazená a vyhnaná, za krátky čas po druhých bratoch svojich sa stadiaľ vysťahovala a do krajiny medzi Bugom, Dnestrom a Prutom, maďarsky Atelkuzu (medziriečie) rečenej, sa pretiahla a tu za jeden čas potuľovala. Z tejto krajiny vyvolal ich r. 888 cisár východný Leo^[373] na pomoc proti Bulharom, čo boli pre utiskovanie kupectva bulharského v zemiach gréckych veľkú vojnu proti východnému cisárstvu vyzdvihli. Panujúcim kniežaťom bulharským bol v ten čas pamätný Simeon, o ktorom sme už hore vyššie spomínali. S týmto teda prišli Maďari do boja a najprv Simeona premohli a ho do upevnených svojich zámkov ustúpiť prinútili, potom ale po opakovanom nápade od neho porazení boli. V tomto čase bol tiež kráľ nemecký Arnulf, jako sme už aj hore vyššie rozpovedali, s kráľom Veľkej Moravy Svätoplukom vo veľkej vojne. Začujúc Arnulf, že sa bojovný národ v zemiach dunajských pojavil, na pomoc veľmi utisknutý, porážaný od Svätopluka, privolal ho a na Veľkú Moravu nastrojil. Na toto povolanie prišli korisťou privábení Maďari do horných zemí dunajských a na Veľkú Moravu s Arnulfom spolčení uderili, teraz ale ešte krem spustatenia kraja nič väčšieho nevyviedli. Nešli ale všetci Maďari z dolných zemí dunajských na pomoc Arnulfovi, lež jedna čiastka z nich tam ostala. Na týchto rozhnevaný Simeon, ktorému sa ešte Pečenehovia za pomocníkov dali, narazil, ich premohol a rozplašil. Rozplašenci títo utekali do končín dnešného Sedmohradska, kde sa aj usadili a pod menom Sékeľov až do terajška zadržali. Začujúc Maďari, ktorí sa boli na Veľkú Moravu vybrali, že sa ich rodákom zle v dolných zemiach dunajských poviedlo, týmito povesťami prestrašení a peknými zemami na hornom Dunaji privábení, nenavrátili sa viac do tých zemí, ale s rodákmi svojimi medzi Tisou a Bodrogom sa spojili a zase v jeden zástup pod vrchnou vládou Arpádovou vzrástli. V tejto zemi osadení mali Maďari za susedov Slovanov a Bulharov, tamtých zo západnej, týchto z východnej strany. Veľká Morava, jako sme už hore vyššie poznamenali, prestierala sa až do rieky Torysy, s Hornádom do Tisy padajúcej, moc zas Bulharov rozťahovala sa celým Potisím až k Pešti a k hore Matre. V časoch prisťahovania sa Maďarov do okolia Tisy vládol menovite nad Bulharmi medzi Dunajom a Tisou až hore pod Tatry knieža Salán, v kraji medzi Sedmohradskom, Tisou a Marošom knieža Menumorut, od ľavého brehu Maroša až po Dunaj knieža Glad. Všetky tieto kniežatá boli vladári bulharskí a stáli pod vrchnou vládou bulharských cárov, vo vlastnom Bulharsku panujúcich. V terajšej zemi sedmohradskej medzi Alutou^[374] hore až k výtokom Samoša,^[375] dole tiahnuc sa až k Dunaju, sedeli porománení Dákovia (Valasi). Toto položenie národov zastali Maďari pri svojom príchode do zemí dunajských.

Šťastie prialo Maďarom, že práve v tento čas do zemí týchto prišli, keď obe väčšie panstvá, Bulharia a Veľká Morava, do boja na život a smrť zamorené boli. Tieto dve mocnárstva mohli by boli šírenie sa ich zastaviť a rozťahovaniu ich panstva prekážky neprevládateľné naproti položiť, ale Bulharia v boji s Grékmi už vždy viac a viac slabla a sa už veľmi klátila, Veľká Morava tiež takými už ranami zošľahaná bola, že život jej len duch hrdinský jej vladárov zadržoval a na čas predlžoval. Kniežatká bulharské pod vrchnou vládou cárov bulharských stojace pri oslabievaní samého hlavného panstva bulharského už sa na žiadnu pevnú podporu neopierali a bez tejto samy medzi sebou v žiadnom tuhšom spojení nestáli i vládli takrečeno každé na svoju ruku, vo Veľkej zas Morave kniežatá sebevoľné proti vlastnej krajine zúrili a jej na záhubu pracovali. Toto všetko uľahčilo a možným urobilo víťazstvá Maďarov. Najprv vyrojili sa Maďari na zeme porománených Dákov (Valachov), nad ktorými v ten čas vládal knieža Gelov. Bitka sa strhla nad riekou Almášom^[376] a bola z obojakej strany zanovitá, no prehrali Valasi a po páde samého ich kniežaťa v bitke ohnivej padli pod moc šťastnejších bojovníkov. Nato žiadal Arpád, vodca maďarský, od Menumoruta, kniežaťa bulharského medzi Tisou a Marošom, aby mu čiastku svojich zemí odstúpil, čo keď tento odoprel, Maďari vojensky naňho napadli, do úteku ho nahnali a odňali zem jeho. Do úteku nahnaný knieža poslal vyslancov k Arpádovi a mu odstúpenie zemí svojich pri pokoji i dcéru za ženu Zoltánovi,^[377] synovi Arpádovmu, obecal, na čo Arpád pristal, záručníkov pokoja od Menumoruta vypýtal a mu daktoré zeme až do smrti k držaniu prepustil. Po premožení Menumoruta vystrojil Arpád vojsko na Glada, kniežaťa bulharského na ľavom brehu Maroša až k Dunaju. Glad rozložil sa táborom na ľavom brehu Temeša,^[378] Maďari prešli rieku a na Glada spredku i zozadku udreli. Zanovitá bitka sa strhla, ale na počet slabší Bulhari boli premožení a do úteku nahnaní. Utekajúci Glad vrazil do jedného zo svojich zámkov, ale po krátkej obrane, vidiac nemožnosť obránenia sa, dobyvateľom sa poddal, k pokoju sa zaviazal a k poisteniu svojho záväzku vydal záručníkov. Takto Maďari i k týmto zemiam prišli a panstvo svoje Dunajom až k Alute rozšírili. Ešte jeden knieža bulharský stál samostatný, Salán, vládajúci medzi Dunajom a Tisou až hore pod Tatry. Arpád počal s ním vojnu, takže daktoré horné strany zaujal, čím obrazený Salán posolstvo k nemu vystrojil a vojnou mu zahrozil, ale Arpád, málo na to dbajúc, krátky čas i druhé zeme od Salána odstúpiť si žiadal, na čo tento síce ešte k vojne dobre neprihotovený naoko povolil, ale dostanúc od cára bulharského Simeona na pomoc pluky, od Arpáda všetky zeme postúpené naspäť pýtal. Lež Arpád raz už v ich držaní nemyslel ich viac navrátiť a nielen ich neoddal, ale nadto nové ešte zeme od Salána žiadal, z čoho do vojny prišlo. Na terajšej rovine kečkemétskej zvedená bola bitka, ktorá s porazením Bulharov sa skončila. Salán dal sa na útek a Maďari zaujali zeme jeho. Premožením kniežaťa Valachov Gelova a kniežat bulharských rozšírilo sa panstvo Maďarov v terajšej zemi sedmohradskej, v dnešnom preddunajskom okolí, od Vacova počínajúc až dolu k Dunaju. Zbývala ešte Panónia a Veľkej Moravy tá čiastka, ktorá sa cez Tatry až k Toryse ťahala. Jako sa Veľká Morava zrúcala, už hore vyššie sme vyložili. Čiastka jej, od západného krídla Tatier až po Torysu sa ťahajúca, pripadla pri rozpadnutí Veľkej Moravy Maďarom. V Panónii bývali národy rozličných kmeňov, sem i tam rozhodené. Bytovali tam od hraníc terajšieho Rakúska Nemci, ostalí Avari a rozličné kmene slovenské. Medzi týmito rozličnými národmi nebolo tuhšieho spojenia a preto nepadlo veľmi ťažko Maďarom podvrhnúť panstvu svojmu aj tieto zeme; tuhší odpor urobili len Slováci vo Vespríme. Takto sa založilo terajšie kráľovstvo uhorské. Po Arpádovi panoval od r. 907 — 947 Zoltán, za týmto od r. 947 — 972 syn jeho Toxis, za ním od r. 972 — 997 Gejza, jeho rodenec,^[379] za ktorým vystúpil na miesto panovité^[380] syn jeho Štefan, už kráľ korunovaný, za veľké zásluhy svoje o rozšírenie kresťanstva medzi národom svojím a život svoj pobožný neskôr do počtu svätých prijatý, kráľ apoštolský. Pod vodcami Zoltánom a Toxisom vpadli ešte Maďari podľa starého obyčaja do iných zemí na lúpenie, menovite do Nemecka a Itálie, ale v prvej dva razy strašlivo zbití stratili chuť k ďalším takýmto výpadom a na vieru kresťanskú obrátení i medzi pokojamilovným národom slovenským osadení navykali pomaly k životu stálemu, pokojnejšiemu a požehnanejšiemu.

Koľko to národov po zemiach dunajských sa prehnalo, koľko bojov tu nad Dunajom prehrmelo, kým sa stvorilo to stavanie, ktoré dotrvalo až do terajších časov! Hnali sa sem národy a preč sa valili, iné rozložili sa tu a zhynuli, zhynuli rukou bojovníkov a podmaniteľov druhých, vyhynuli časom! Rozsadli sa tu boli Galovia, ale zničili ich Gétovia,^[381][382] týchto porazili Nemci, Nemci zas jedni druhých sem tískali, porážali a vytískali, až ich prikvačili víchrice hrozné, ktoré ich sem-tam porozháňali a na zeme dunajské pustotu uviedli. Ale kde sú tie chmáry národov, čo vypúšťali tie hrmavice, kde sú Huni, Avari a sem zaviati Bulhari? Kam sa stratili títo hrozní vybojovatelia, hromoperci národov? Niet z nich šľaku! Jeden jediný národ, ktorý všetky tieto víchrice a zhonby prežil, pretrval, najstaršie príbehy na zemi dunajskej videl a najnovšie ešte vidí, je náš národ slovenský; on vydržal najvernejšie a najstálejšie na zemi tejto! Váľali sa kolom neho národy a hučali hrmavice, zháňali sa aj po ňom kopy vybojovateľov bez počtu a šľahali ho tiež ľadovce úžasné, ale on to všetko pretrpel, prestál a dnes je tak čerstvý, tak svieži jako za starodávna. Utískaný, striasaný vyšvihol sa bol aj on dovysoka a spojac sa, oprel sa proti nápadom i zaligotal nad svetom mocou svojou, ale onedlho hroznými prípadnosťami^[383] zrazený padol z výšky svojej, padol, ale nezahynul, lež strval i po rane tejto až do dneska. Čo žije v tomto národe, čo zachováva život jeho? Či nepováži každá duša vrúcnejšia tú náramnú vytrvalosť a pri ústupnosti naoko tú ozornú spružnosť (elasticitas) síl v ľude tomto? A či sa nepozastaví každý um myslivejší nad touto vytrvanlivosťou i nad tým, či jej v založení, upevnení a vytrvaní kráľovstva uhorského neprislúcha veľké a vážne povolanie?

Z prisťahovaných celkovitých národov zadržali sa až do dneska samojediní Maďari, prisťahovanci najmladší: čože za príčina, že oni nezakúsili osud Hunov, Avarov a Bulharov? Boli aj oni vybojovatelia jako títo, ale neboli takí lupiči a dráči najsurovší jako tí tam, lež dobudnúc zeme dunajské, rozložili sa po nich a všetkých prijali a uznali za svojich, ktorých im dal pod moc osud vojny. Hlavní a najmocnejší druhovia (socius) ich v novej vlasti stali sa kmene slovanské, k ich šťastiu. Premohli oni tieto zbrojou, ale sami sa ešte suroví podvolili ich duchu, opatrní a umní, že to urobili. Duch tento slovenský pokojný, každého pri pokoji nechávajúci, búriaci sa len vtedy, keď sa naňho naráža, odvrátil Maďarov od výbojov a k inému životu ich priúčal, čo sa mu tým lepšie podarilo, že prišiel k Maďarom s duchom kresťanským. Duch tento priviedol Maďarov aj k orbe, vyučil ich v nej a tak k životu ustálenému, k bytoviskám^[384] pevným priviazal. Orba je základ obcí. To, že Maďari tomuto duchu sa podvolili, k orbe privykli a o krátky čas po svojom príchode náboženstvo kresťanské prijali, zachránilo ich od osudu Hunov a druhých takýchto výbojovníkov. Keby boli vo výbojoch zo zemí dunajských aj ďalej, jako začali, pokračovali, boli by sily svoje tak jako všetci podobní výbojovníci, napr. Avari, zmarili, a keby boli viere kresťanskej aj ďalej, jako začali, sa vzpierali, neboli by ušli osudu Avarov. Samo od seba sa rozumie, že k zadržaniu sa ich pri týchto okolnostiach pomohla im aj ich sila, bo čo tej nemá, hynie a navnivoč pripadá. Ale sila táto, takto vedená a spravovaná, dostala iný pravdivý smer (die Richtung), dostala základ pevný, na ktorom sa držať a rozvíjať mohla. Sila Maďarov je prudšia jako Slovanov, Slovanov ale usadlejšia. Tieto dve sily rozličnej povahy (Beschaffenheit), väčšia pohyblivosť a usadlosť, prudkosť a vytrvalosť stvorili, ochraňovali a zadržali stavbu obce uhorskej. Obe sú v obci potrebné a ešte do dnešného dňa po oddelných^[385] týchto dvoch národoch, v jednej obci pracujúcich, spozorovať a rozoznať sa dajú. Vidí ich každý, kto je pozorovavejší, v minulosti i v prítomnosti, a kto to pozoruje, ten sa istotne nad obcou našou, osudmi jej dávnymi, terajšími a budúcimi pozorlivo pozastaví.

Vidno tiež zo všetkého predneseného, že zem dunajská nie je pre národ jeden. Položená medzi východom a západom Európy bola ona odjakživa stretaliskom hrnúcich sa národov od východu na západ a od západu na východ. I teraz ešte stretajú sa v nej národy západné a východné, pravda, už teraz pokojne vedľa seba bytujúce, a stretá sa v nej ešte až doteraz duch západný s východným. Jako od pamäti histórie, tak aj teraz bývajú v nej všelijaké národy, k čomu, jako sme povedali, nielen položenie zeme medzi západom a východom, polnocou a poludním Európy dopomáhalo a dopomáha, ale aj povaha zeme. Hlavné dva rozdiely ukazujú sa na nej: hornatosť alebo vrchovitosť a rovina, ktorá dakedy podobu pustiny priberá. Rozličná táto zeme povaha priťahovala vždy a priťahuje všade rozličné národy. Tak to bolo odjakživa aj v dnešnej zemi uhorskej. V nej sa k vrchovitej čiastke od najdávnejších časov privinuli rody slovenské, na rovinách zasadali vždy národy najrozličnejšie: Jazygovia, Sarmati, Huni, Nemci, Avari, Bulhari a napokon (naposledok) Maďari. Kto toto všetko pilnou mysľou pováži a nad tým, čo sme priviedli, sa rozmyslí, oko z povrchnosti do hĺbky zapustí, mnoho v tom vyčíta z minulosti a mnoho uhádne z budúcnosti zeme uhorskej.

^[386]