ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veru na čase je, bratia, aby sme sa porozumeli! Nad nami trúchliaci čas vyvoláva nás prísnym, dôstojným hlasom k činom, a na to nám najväčšmi treba porozumenie.

Čujte teda slová tieto, ktorých cieľom je porozumenie medzi nami všetkými, bratia, čujte ich všetci: vy tam na ďalekom, mohutnom severovýchode, vy tam na zotročenom juhu a vy v cudzích službách sa sužujúci na západe, čujte ich vo všetkých krajinách a vo všetkých župách, kde len slovanský jazyk ktorejkoľvek vetvy zaznieva, a zvestujte ich všetkým, čo ich vedia pochopiť a čo silu cítia v sebe konať. Veď odvtedy, ako tu jestvujeme, ešte nikdy sme sa neporozumeli, ale sme ani nikdy ešte vospolok nekonali, a všetci sme predsa rodní bratia, stíhaní tými istými osudmi, a dedičia tej istej budúcnosti.

Úprimné, priame, dobre rozvážené a chlapské to majú byť slová, vychádzajúce z hrude človeka, ktorého myseľ od útlej mladosti najvrúcnejšie zaujatá bola osudmi nášho kmeňa, človeka, ktorého zrak s bôľom preputoval žalostnú minulosť našu, ale radosťou zažiaril, keď sa mu ukázala veľká, skvelá budúcnosť, čakajúca na nás, človeka, ktorý pre život kmeňa nášho všeličo vykonal i pretrpel a bol i je imúnny voči akýmkoľvek vonkajším vplyvom. Nech však namiesto toho hovorí samo posolstvo.

Nuž nech sa nik nepozastaví nad tým, že slovanské zmýšľanie sa tu prednáša s úprimnosťou, ako ešte nikdy predtým, a slabé dušičky medzi nami nech sa ver’ nesplašia z otvorenosti reči našej, veď ak chceme zjednotiť sa a konať, musíme si raz spoločný cieľ vytýčiť, a sila naša zo dňa na deň rastie, sila našich nepriateľov rozzúrených slabne však a ubúda, na nás, ak odvahu naberieme k činom, isté víťazstvo čaká, na nich však porážka istá. Nijaká moc, keby to priam moc vlád bola, nemôže už zgniaviť život náš, ktorý v sebe nesie idey budúcnosti, šťastie i nešťastie budú ho napomáhať, na výslní, v daždi, za hromov i bleskov dozrievať bude. Taký je chod prírody! Nehody, útlak a prenasledovania všakového druhu iba vyskúšajú silu našu, ducha nášho popchnú a vybičujú, posilnia a zocelia vôľu našu, a k veľkému dielu, čo pred nami stojí, potrebujeme silu, podnikavého, smelého ducha, zocelenú, nepoddajnú vôľu. Nuž nech sú otvorené a chlapské tieto slová, bratia!

Kto z vás, nesený vyšším duchom, z trampôt všedného života vyšvihol sa a nechal oči svoje túlať sa po šírom svete našom, kto z vás, pýtam sa, nezavzdychol z hlbín duše nad národom, v ňom rozostretom, či už nad nešťastím tisícročným, ktoré ho prenasleduje, či nad bremenom, ktoré ho ťaží a či nad potupou, ktorá ho pokrýva? Hej, nevýslovne veľké je nešťastie národa nášho, a ak hlboko dojatý pozorovateľ položí si otázky, ako sa to všetko mohlo stať, ako k všetkému tomu dôjsť mohlo, namiesto toho, aby ich zodpovedal, onemie od veľkej bolesti.

Vskutku, srdcelomné divadlo je to vidieť, ako národ, v Európe počtom najväčší, je rozbitý, porozdeľovaný, rozkúskovaný, ako vo svojej rozdrobenosti tam pod jarmom tureckým úpie, tu od vekov Nemcom posluhuje, tu talianský, tam maďarský život ho pohlcuje a zotročuje, všade len víťaznú káru cudzincov ťahá, iba ako materiál na pohodlné stavby pre iných slúži, a za odmenu za to všetko je potupou zasypaný, hanobením obhádzaný; žalostný je to pocit vidieť, ako už veľká časť tohoto národa na brehoch Labe a Odry a pozdĺž pomoranského pobrežia v najtuhšom otroctve nemeckom povymierala, severne od Talianska^[514] taktiež v cudzej národnosti sa utopila a v Turecku odpadla od náboženstva otcov svojich a stala sa napomáhačom utláčateľov vlastných bratov; toto všetko, ako sme povedali, je pre prebudenú dušu slovanskú divadlo skľučujúce, veď aké iné aj takej duši môžu poskytovať tie hroby a rumy jej národa, jej sveta? I mnohí z nás precítili hlboko bolesť nad tým a dali jej zaznieť v nárekoch žalostných; miesto mnohých uveďme len talentovaného Nikolu Tommasea,^[515] ktorý bol síce v cudzích službách, ale nezabudol na svoj národ a z cudziny hodil bolestný zrak na svet slovanský i dal žiaľu svojmu, nad ním pocítenému, výraz v nádherných Iskriciach. Sedemadvadsiata Iskrica znie:

„Roztrhané sú údy tvoje, drahý národ slovanský, ale v nich sa celkový život hýbe a každým dňom v nich tvoja krv vždy živšie vrie a tečie. Dlhá ti bola zima, studená a búrlivá, ale teraz aj tebe začínajú jarné dni svitať, aj tebe mnohými slzami zaliate kvety začínajú prekvitať. Veľký význam má obrodzovanie tvoje; ako sa podobá sestra sestre, tak sa podobajú jeden druhému aj kmene tvoje, drahý národ; tvoje nárečia dokazujú sväté a nesmrteľné pobratimstvo svoje. Veľký má význam obrodzovanie tvoje, ale vrchy i pustatiny širočizné sťa more oddeľujú bratov od bratov; biedny syn nepozná potomstvo matky svojej. Biedni sme my, ľahšie nám padne nenávisť než láska, skôr sa rozídeme než zídeme, ruky naše radšej ubijú než objímu. Málo sme dosiaľ urobili, aby sme, ako sa svedčí, jeden druhého poznali, aby sme si bratsky ruky podali a sa zobjímali. Dopustili sme, aby nás nešťastie rozvialo sťa vietor slamu roznesenú. Všetko je u nás neurčité: i výslovnosť, pravopis, veda, zákon i obyčaje. Všetko to sa musí obrodiť, námaha to veľká, ale i radosť bude tým väčšia. Pokloňme sa znamenitému osudu, čo na nás čaká, vyzbrojme sa silnou trpezlivosťou, veľkodušnou pokorou. Teraz nie je čas ospevovať starú slávu našu. Ako človek, zdvíhajúci veľkú ťarchu, trápi sa, vzdychá, tak i my v trápení pracujme a v trápení získavajme ťažkú korunu spásonosnej slobody našej.“

Nie dosť na tom, že svet slovanský v tých neblahých rozdeleniach a rozštiepeniach v značnej svojej časti v rozvalinách leží, nad ktorými od storočí trúchlivo sedí génius Slovanstva a narieka sťa Isis, oplakávajúca rozkrušené kosti Osirisa;^[516] Slovania okrem toho ešte v tejto hroznej rozkydanosti sťa na doplnenie nešťastia svojho, ako Tommaseo správne poznamenáva, zabudli na svoj spoločný pôvod a tým všetky tie putá svojho príbuzenstva, svojej bratskej jednoty nechali zapadnúť do hlbokej noci zabudnutia. V tejto osamelej noci, v týchto pustých, žalostných časoch pre Slovanov, keď ich telo ležalo tu ako v bezvedomí a cudzinci mu kmásali a šklbali jednotlivé údy, približujúc sa čoraz väčšmi priam k srdcu, ani jeden kmeň nepomyslel na biedu iného, lež vtesnaný okrem toho do cudzej kazajky a priviazaný na vôdzke cudzích majiteľov, musel ešte na potechu svojich pánov slúžiť ako nástroj na potláčanie a ďalšie zotročovanie bratov.

Z tejto temnej noci, keď všetci na seba vospolok pozabúdali, iba kedy-tedy zaznie sťa zo sna hlas, pripomínajúci spoločný náš pôvod, raz mocnejšie, inokedy slabšie, podľa väčšej abo menšej sily a nadania toho, kto ním burcuje do hlboko driemajúceho sveta slovanského, a sú to jedine tieto hlasy, v ktorých spiace ľudstvo ako-tak čuje ducha Slovanstva. Také hlasy, ktoré rozkydaným kmeňom slovanským pripomínajú spoločný pôvod a stratenú jednotu, zaznievajú v slovanskom svete od sv. Cyrila a Metoda, od Nestora, sv. Prokopa,^[517] Dalimila,^[518] Piaseckého^[519] atď., a s nimi, ako aj so starými povesťami, spája sa u všetkých našich kmeňov tušenie o rovnakom pôvode, ktoré sa celými storočiami tiahne a nikdy celkom nevymizlo. Tieto povesti často rozprávajú priamo a výrazne o spoločnom pôvode kmeňov našich, ako povesť o vysťahovaní troch bratov Čecha, Ľacha a Rusa z ich sídiel, alebo ho iba alegoricky naznačujú, ako je to v starej povesti ľudovej, podľa ktorej v otcovskom dome rozvadení bratia odchádzajú, okrem najstaršieho, do šíreho sveta, cudzincom do služby, a odtiaľ po trpkých zážitkoch a skúsenostiach znova sa vracajú do otcovského domu a potom žijú vo vzájomnej zhode a pokoji. Ani činov niet u jednotlivých kmeňov slovanských, keby sa pre spomenuté nejasné vedomie chystali po dosiahnutí istého rozvoja síl podujať sa na zjednotenie. Tak napríklad v mocnom husitstve — v čom proti Palackému úplne súhlasíme s Rusom Jelaginom^[520] — ožívali spomienky na grécko-slovanskú cirkev otcov našich, voľakedy spoločnú všetkým našim kmeňom, preto husiti aj vyjednávali s patriarchom carihradským o pripojenie svoje k tejto cirkvi; tak medziiným usilovali sa viaceré mocné kniežatá slovanské — najmä Samo, veľkomoravský Rastislav a Svätopluk, chorvátsky Ljutovid,^[521] srbský Dušan,^[522] český Břetislav a poľský Boleslav Chrabrý — zjednotiť všetky okolité spríbuznené kmene s ríšami svojimi. Ale toto všetko bolo iba prípadkové a všetky tieto úsilia stroskotali na neprebudenom vedomí kmeňov našich.

Premôžme však bôľ, ako na chlapov sa svedčí, a majúc na zreteli ustrojenie lepšej budúcnosti pre kmene naše, pristúpme k úvahe o tom, ako sa to mohlo stať, že svet slovanský upadnúť mohol do takej bezpríkladnej pohromy a v takej značnej svojej časti korisťou cudzincov mohol byť.

Druhé, na čo sa Slovania priprávať majú, je spoločný jazyk spisovný, veď ktože by neuznal, že mnohorakosť literatúr do cesty kladie neobyčajné prekážky porozumeniu, duchovnému vývinu a spoločnému účinkovaniu? Slovania majú mnoho literatúr, ale či tým pri ich nepatrnosti budú môcť veľkým požiadavkám rozvoja ľudského vyhovieť, najmä ak budú viac a viac na divadlo svetových dejín vystupovať? A v porovnaní s literatúrami západnými: nemeckou, francúzskou, anglickou sú všetky tieto literatúry, okrem významnejšej ruskej, malé a zďaleka nevystačujúce, nevynímajúc ani českú, a kým v tejto rozkydanosti zostanú, ani nič významného tu vykonať nemôžu, veď čo za duchovný podnet, čo za prostriedky, čo za účinok sa im dostane na malom poli, ktoré zaujímajú, a ako ďaleko to takto doviesť môžu s rozvojom ľudským? Vzájomnosť medzi Slovanmi si zaiste uznanie a chválu zasluhuje, no predsa je to iba malá náhražka v núdzi a nemôže sa nikdy všeobecne rozšíriť v živote všetkých kmeňov. Aby sa Slovania k jednej literatúre uberali, na to majú všetky dôvody a povinnosťou sú k tomu zaviazaní z hľadiska ľudského, politického a historického. O voľbe tejto literatúry nemožno vôbec pochybovať, ak sa len nechce o veci naprázdno slama mlátiť. Všetky literatúry slovanské, okrem ruskej, sú obmedzené na menšie kmene a teda na malé priestory, preto by sa otázka o voľbe všeobecného literárneho jazyka slovanského mohla vynoriť iba medzi staroslovenčinou a ruštinou. Staroslovenčina však ako taká zo života vymizla, je temer mŕtva, nemá už ohybnosť a švih jazyka živého, a my potrebujeme slovo živé, zostáva teda ako jediná na to spôsobilá iba ruština, lebo je to jazyk najväčšieho, samostatného a široko a ďaleko panujúceho kmeňa, ktorému beztak prináleží hegemónia v slovanskej rodine národov, okrem toho je ona zo všetkých jazykov slovanských najbohatšia, najúčinnejšia a najplnozvučnejšia, poznačená silou. Srbčina je čo do týchto vlastností za ňou hneď na druhom stupni.

Tým nie je ešte povedané, že potom, až sa ruština stane všeobecným literárnym jazykom slovanským, nemalo by sa v literatúre jednotlivých kmeňov nič písať, najmä v poézii atď., ale nemôžeme predsa pri jednotlivých literatúrach zotrvávať, veď čímže sa napríklad preukázať môže literatúra dánska po boku nemeckej? Ruská literatúra sa ponúka za všeobecne slovanskú aj preto, lebo sa v písme zvýrazňuje abecedou, ktorá jazyk dokonale a bez akýchkoľvek núdzových prostriedkov vystihuje, kým ostatné literatúry slovanské, okrem srbčiny, musia si naproti tomu biedne vypomáhať abecedou latinskou. Od samoľúbosti ľudskej sa očakávať nedá, žeby sa kmene naše na tento veľký krok ujednostajnenia dobrovoľne odhodlali, a za týchto okolností, keď sú pod cudzou nadvládou, nemožno to nijak ani presadiť; o tomto veľkom diele pre blaho Slovanov rozhodne sa až pod náporom závažných udalostí politických. Zatiaľ je dobre budiť o vec záujem, hovoriť o tom a mysle na to prichystávať.

V prírode po každom lete nastupuje jeseň a napokon zima, a tento zjav nachádzame aj vo svetových dejinách. Národy, ktoré sa v pracovnom zápale unavili, postupne odchádzajú z javiska, načo v dejinách nastáva čas umdlenosti, zima duchovná, ktorou sa završuje jeden život. Po plnosti gréckeho života nasleduje tam obdobie protivné, po rozkvete rímskom odpudzujúca perióda cisárstva, a nám sa pozdáva, ako keby teraz v Európe bol nastal čas takej umdlenosti. No rozvoj človečenstva jednako neustáva, večné pravdy preto nehynú, ba naopak, ako sa príroda po zime s nastávajúcou jarou prebúdza k novému, bujnému životu a s čerstvými silami svoju činnosť začína, tak je to aj v živote ľudstva. Aká plnosť a sila života sa rozvila po zániku cisárstva rímskeho v Germánstve a medzi Románmi!

Ešte jeden zvláštny zjav charakterizuje účinkovanie veľkých národov historických, že totiž po dosiahnutí tohoto vrcholu a po zaujatí duchovnej nadvlády nad národmi usilujú sa vtisnúť týmto národom aj pečať ducha svojho. Tak vidíme Alexandra Veľkého preháňať sa s Grékmi svetom a zapáleného snahou zaplaviť svet vzdelanosťou gréckou, práve tak Rimania bojujú o imperium orbis,^[523] rovnako sa Germáni zanášajú myšlienkou cisárstva všekresťanského^[524] a posledným úsilím západným toho druhu bolo snaženie Románov za Napoleona, toho človeka osudu. Sú to, pravda, len pokusy a stroskotávajú, lebo ich nemožno uskutočniť. Ako Caesar^[525] mečom svojím prekliesnil cestu dejinám svetovým do Galie, kam sa čoskoro preniesli, tak im Napoleon razil cestu do krajiny Slovanov a túto krajinu násilím zatiahol do sféry javiska svetodejinného. Akoby z vďačnosti za to mimoriadny tento muž, ktorého Francúzi z jednej strany preklínali, z druhej zbožňovali, Nemci,^[526] trpevší od neho, nenávideli a Slovania v rovnocennom boji, súc v popredí, premohli, bol najviac Slovanmi správne posúdený a ocenený. Najznamenitejší duchovia slovanskí, „akýsi Puškin, akýsi Mickiewicz“,^[527] najpravdivejšie sa vyslovili o ňom a teraz Rus Demidov^[528] zriaďuje na Elbe napoleonské múzeum. O budúcnosti mal tento muž predtuchy mračné, s ktorými sa priateľom zdôveril v rozhovoroch na ostrove Sv. Heleny. Slovanstvo tento muž nepoznal, poznal len Rusko, na ktorého rovinách zapadla hviezda jeho a zlomil sa čarovný prútik jeho, ktorý leží tam v lone ruskej zeme.

Ľudstvo — zdalo by sa veru, že upadá, no nemôže nadlho samo seba zrádzať a podstaty svojej sa zriekať, najmä pri pokrokoch obrovských novej doby. Kráča ono stále vpred, a kam napokon dôjde, nik nemôže predpovedať. Ale horším stať sa môže iba na čas.

Pozdvihnite dlho skľúčené srdcia svoje, Slovania, a s pomocou božou odvahu naberte k činom! Jalová je však každá márnomyseľnosť nacionálna, ktorá nijaký hlbší zárod nemá v sebe. O ľudstvo ide koniec-koncov, ktorého údmi sme my spolu so všetkými ostatnými národmi.

Toto je posolstvo naše! Kiež bude tak prijaté, ako bolo mienené.