E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
Slovanstvo

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Mária Kunecová, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Peter Kotúček, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Matúš Tatarko, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Daniela Zubcekova.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 156 čitateľov

Pohľad na deje Slovanstva r. 1848

[482]

Pozrime na svet, ku ktorému ľnie srdce naše, na náš svet slovanský. Kto hľadí dychtivejšie k lepším časom než národ náš a kto má príčinu dychtivejšie ho očakávať? Už od mnoho vekov klesal svet slovanský a okrem hrdinského oslobodenia rodu srbského od hnusného jarma tureckého[483] nebolo deja, ktorý by bol rozveselil túžobnú dušu slovanskú. Roztrhaný a potlačený, prinášajúc vlohy, sily a všetky iné osohy v obeť iným a nedosahujúc tým nič, leda utlačenie doma a opovrženosť pred svetom, žil národ náš podľa slov básnika ako kaluž vo tmách.[484]

Príchod novej doby pozdravili s radosťou srdcia slovanské, ale kmene naše, ťažko ujarmené, rozptýlené, ešte málo sebavedomé a navzájom ešte slabo spojené, nevedeli dosiaľ použiť novú túto dobu tak, ako by si to žiadal z kalužiny a tmy vyšlý syn slovanský. Medzitým vzchopili sa niektoré vetvy, najmä česká, vyvinutejšia a sebavedomejšia než iné, a využila túto výnimočnú dobu. Ona si vydobyla niektoré rozsiahlejšie politické práva vo Viedni, ale dosiaľ skôr sľúbené než zaistené. Ostatné vetvy slovanské v Rakúsku došli k tým istým právam bez snahy a pričinenia svojho.[485] Tak dostali Poliaci v Haliči, Moravania, Slezáci, Slovinci v Štajersku, Krajine a Korutansku niektoré práva. Taktiež Chorváti, spojení s Maďarmi, došli k tomu, čo si želali. Ale tie žiadosti, ktoré si Chorváti, Poliaci a Slovinci zvlášť žiadali, neboli splnené, lež celkom zavrhnuté, s výnimkou jedinej žiadosti Chorvátov, že totiž dostali za bána syna národa svojho. Naproti tomu však boli iné vetvy ešte také zanedbané, cudzím vplyvom toľme znešvárené, že sa dali vliecť do zrejmého potlačenia svojho života, ba ony samy v slepote svojej doň liezli, ako napr. Moravania, Poliaci v Sliezsku a jedna časť Slovincov, ktorí si vyvolili poslancov na nemecký snem frankfurtský[486] a podrobili sa tak samovôli Nemcov. Prisťahovaní Nemci na Morave a v Sliezsku rozvinuli na zemi našej trojfarebnú koruhvu Nemecka[487] a prehovorili zaslepený ľud, aby sa pridal k Frankfurtu. Moravanov od Čechov, Slezanov od Poliakov odtrhovali títo vyučení potlačovatelia naši všetkým svojím úsilím. Podobnými úskokmi dalo sa zaslepiť i Dalmatsko,[488] nespojivšie sa dosiaľ so sestrou svojou Chorváciou. Česi zavrhli mužne a statočne všetky útoky nemecké, odrazili všetky rozkazy nemeckej vlády vo veci volenia poslancov pre Frankfurt, ďalej zničili chlapsky všetky machinácie Nemcov, ktoré po celej zemi rozvádzali. Preto sa stali tŕňom v oku všetkým Nemcom, chcejúcim si prisvojiť krásnu túto zem, kolísku hrdinov. Ale génius Slávie radostne pozeral na túto zem, ktorá cez storočia Nemectvom skľúčená predsa mužne zachovala starý svoj slovanský ráz.

V delení našom je sila nepriateľa nášho a náš hrob, v spolčení našom jeho záhuba a naše spasenie. Aj Poliaci v Poznansku, keď sa iné národy zdvíhali, skočili na nohy, pruský kráľ prisľúbil v úzkom, ktoré mu nahnala revolúcia berlínska,[489] Poliakom nové zriadenie provincie poľskej, pravdaže, pod jeho korunou.

S radosťou uchopili sa Poliaci diela, no len čo ho začali, tu, hľa, vojsko pruské prišlo, ktoré strieľalo, pálilo, rozsekávalo všetko, čo nosilo znaky poľské, a štvalo všetky živly proti Poliakom. Treba pripomenúť, že už predtým odobrali Nemci jednu časť Poznanska, ktorú boli ponemčili, a prisľúbili, že zvyšok sami dajú Poliakom. Ale aký to krutý klam: prišli ako vlci, pálili všetko, bili a sekali. Proti presile radového vojska nemohol sa udržať ani duch Mierosławského.[490] Poliaci prehrali a zem zostala Nemcom: Nemci páchali — v našich časoch — neslýchané ukrutnosti v Poznani; mnohým zajatým Poliakom vypálili znak na čelo:[491] toto je oná vzdelanosť nemecká.

Teraz uvideli Poliaci, aké sympatie prechovávajú pre nich Nemci. Kým zamýšľali použiť Poliakov za zbraň proti bratskému plemenu, proti veľkej Rusii, pred ktorou Nemci takzvaný rešpekt majú, dotiaľ boli nemecké ústa plné sympatie pre Poľsko; ale od tej chvíle, čo Poliaci dali najavo, že oni aj nemecké jarmo ťažko nesú a zvrhnúť si ho želajú, vypaľujú im Nemci znak na čelo! Ľahkoverní Poliaci, presvedčení o akosti sympatií nemeckých a strácajúc nádej vo Francúzov, obrátili teraz oči svojo k svojim rodným bratom Slovanom,[492] ktorých sa nie z neznalosti svätých zväzkov s bratmi svojimi, ale z akých-takých ohľadov na národy európske, zo sebeckej a nimi obľúbenej partikulárnosti,[493] zo strachu pred Ruskom stránili. Do toho času padá zvolanie Slovanského sjazdu v Prahe. S nádejami a osobitne vrelým citom zišli sa Slovania od severu a juhu, od východu a západu do tohoto mesta, matky západného Slovanstva.

Ešte nikdy neboli sa takto zišli, ešte nikdy od nepamätného rozchodu[494] nepodali si bratské ruky synovia Slávy. Mnoho stratili od času svojho rozchodu; jedni upadli do ťažkého jarma cudzinstva a v jarme otročili jemu, druhí dostávali rany v bitkách, z ktorých sa ťažko, ťažko hojili, tretí zas vyslobodili sa napolo z nebezpečenstva života, štvrtí celkom zahynuli a odumreli bratom svojim, a všetci ostatní boli si takí cudzí, že sa ťažko podľa mena poznávali. Aká teda radosť, aké nadšenie muselo vládnuť pri tomto zídení po tisícročnom nepoznaní, po toľkých nebezpečenstvách! Úkaz to bol veľký, nadšenie poetické a Praha naša bola horlivé zhromaždište a rečnište tohoto výjavu. Očakávaní boli s radosťou všetci hostia slovanskí a oslavované boli dni tie v Prahe dôstojne. Nezničiteľný dojem urobil na každého Slovana prvý výjav;[495] išli totiž naši vpred, všetky slovanské koruhvy za spevu starých hrdinských piesní českých.

Zdalo sa, že ožívajú staré múry pražské a šepotajú nám históriu našu. Po výjave všeobecného plesania pristúpili členovia sjazdu k práci. Chceli našinci vyjaviť myšlienky svoje Európe a účasť bratom slovanským; chceli ďalej želania svoje vzniesť pred vládu rakúsku a napokon chceli uzavrieť spolok vetiev slovanských. O tom sa radil sjazd. Ale starý nepriateľ náš Nemec hľadel zlostným okom na tento čin svojich podmanených, ktorí rozhodli sa pomyslieť raz na niečo iné, než na službu od Nemcov žiadanú, a so starým nepriateľom naším spojila sa v tom istom zmysle aj strana račia (spiatočnícka), rozzúrená nad tým, že Slovania, od ktorých sa požadovala len pokora a len služba, hovorili v duchu slobodnom a vystúpili pred svet. Preto sa odhodlali aj druhí rozohnať skupštinu,[496] čo — podpichovaní tiež Maďarmi — žiaľbohu, dosiahli.

Windischgrätz[497] bol v tom zbraňou starých nepriateľov našich a k nemu sa pridružil ešte jeden, ktorý sa inokedy staval k nám láskavý, ale falošne, menom gróf Leo Thun.[498] Rozišiel sa slovanský kongres, ale nie bez veľkého výsledku, ako si to naopak Nemci želali; isté je: pozitívny výsledok[499] nemal, ale mravný nevýslovný. Poznali sa všetci aj podľa ducha aj podľa reči, a poznali aj tých, ktorých vo svojej ľahkovernosti a zaslepenosti pokladali za svojich priateľov a za mohutné akési útočište jednej časti Slovanstva.[500] To ich však zjednotilo a nepriateľ sa prepočítal. Medzitým padol sám kongres pod ranou a padli aj bratia Česi, na ktorých mladú slobodu z druhej strany rana bola namierená. Z tejto slobody odobrali im, ak sa im jej veľa zdalo, a ostatné si ponechali na lepšie časy pre odobranie. Ale pre to všetko nie je udusený týmto útokom duch národa českého, ako teraz zo všetkého vidíme, ba povstal on chrabrejší a slávnejší.

V tomto čase, keď všetky skoro národy európske dostávajú slobodu, keď sa sľubuje všetkým rovnosť a bratstvo, zatúžili aj Slovania pod korunou uhorskou striasť dávne a nečestné jarmo maďarské. Ako Maďari, spolurodáci Mongolov, pochopili ducha tohoto času, vidno z toho, že národom v Uhorsku žijúcim nielen nepovolili nič vzhľadom na ich národnosti, ale okrem toho ešte väčšmi než inokedy ich potlačovali a uväznili všetkých, ktorí začali hovoriť o svätých tých právach národa.[501] A pretože Maďari sa seba samých najväčšmi cenia, stoja šibenice nad hlavou národov druhých. Oni teda rozhodli v duchu barbarských čias ďalej a ďalej vládnuť a hospodáriť nad národmi. Nečestné je toto jarmo maďarské pre Slovanov a veľmi škodlivé; nečestné, lebo pochádza od spolurodákov mongolských, ktorí žijú naším umom, našou silou, ako o tom svedčí celá história uhorská i najnovšia; škodlivé, bo Maďari stoja v ceste veľkému združeniu slovanskému. A jarmo toto zvrhnúť je teraz najvhodnejší čas, keď sa Maďari od Rakúska odtrhli a stali sa sami pánmi, keď následkom najnovších krokov upadli do naprostých ťažkostí.[502] Terajší stav a zriadenie uložilo v boji tomto prvý krok vetve chorvátskej, ale nezdá sa, že by bola pochopila veľké toto historické poslanie. Vetva chorvátska je jedna z najznamenitejších kmeňov slovanských, poznajúca Slovanstvo ešte len podľa tela, ale nie podľa ducha, nestojaca dosiaľ na výške času. Posiaľ má u nich prevahu duch provinciálny[503] a ten nepovzbudí k činom, ním nebude sa tvoriť história. Preto dopustili Chorváti aj to, že ich Srbi predbehli v tomto boji.[504] Plamenní a cituplní, mocní a v piesňach svojich celú históriu svoju ospevujúci Srbi vstali prví medzi Slovanmi na nohy proti našim starým a nečestným nepriateľom; oni sú ohniskom, okolo ktorého sa zíde juh slovanský. S nimi je boh, víťazstvo a požehnanie sveta. Uvidíme čoskoro, ako vyhovia nádejam Slovanstva a ako im budú iní, najmä Chorváti, pomáhať pri ich úsilí vlasteneckom, ktoré svet slovanský sleduje s najväčšou pozornosťou. Oslobodenie od Maďarov by strhlo so sebou aj hýbanie sa Slovanov, pod tureckým jarmom[505] od storočí vzdychajúcich. Nachýľte už raz sluch k túžbam a úpeniu tamojších bratov slovanských, a keď ich nik nečuje, vypočujte ich vy, ktorí ste im najbližší bratia podľa jazyka i podľa krvi.


[482] Pohľad na deje Slovanstva r. 1848

Štúrov článok v pražských Národných novinách zo 17. augusta 1848, str. 421 — 2 s podtitulom v zátvorke: Ze „Slavenskog Juga“. V českom znení ho pretlačila Z. Sojková vo vydaní Ľ. Štúr, K přátelům, k bratrům, str. 276 — 81 (Pohled na děje Slovanstva r. 1848), kde zdôvodnila aj Štúrovo autorstvo článku. — Vo výbere ho prepisujeme z českej verzie do slovenčiny.

[483] Oslobodenie rodu srbského od hnusného jarma tureckého bolo výsledkom adrianopolského mieru z roku 1829.

[484] Ako kaluž vo tmách (v orig. jako kaluž ve tmách) — Štúr zrejme cituje Kollára (Slávy dcéra, znelka 325) spamäti, lebo znelka znie takto:

Kolikráte myslím o tom našem
národu a jeho velkosti,
ale na zlomky a drobnosti
rozervané zhoubným satanášem:
pod knížetem, carem, králem, bašem
žijící co kaluž v temnosti…

[485] Ostatné vetvy slovanské v Rakúsku došli k tým istým právam bez snahy a pričinenia svojho — rakúska ústava z 25. apríla 1848 zaručovala slobodu tlače, spolčovania a zhromažďovania a jednotlivé krajiny boli podľa nej začlenené do Rakúska vo forme provincií. Podľa tejto ústavy bolo Rakúsko zároveň vyhlásené za nedeliteľný a jednotný štát, čím spľasli nádeje jednotlivých národov na autonómne zriadenie v rámci Rakúska. Do tohto jednotného Rakúska patrili Čechy, Morava, Sliezsko, Halič, Chorvátsko, Korutánsko, Krajina, Prímorie a Dalmácia (Uhorsko bolo vyňaté).

[486] Na nemecký snem frankfurtský nevyvolili Česi vlastne ani jedného poslanca. Podobne to bolo aj na Morave a u Slovincov. V Čechách Palacký odmietol pozvanie na frankfurtský snem a devätnásť poslancov bolo vyvolených iba v nemeckých krajoch Čiech. V Prahe pri voľbách odovzdali dokonca len tri volebné lístky. Pre tento odpor Čechov voči Frankfurtu odznel na sneme hlas na ich adresu, že ak sa ich nepodarí pohnúť pre vstup do zväzku Nemeckej ríše dohováraním, prikujú ich k Nemecku mečom.

[487] Trojfarebná koruhva Nemecka — t. j. čierno-červeno-zlatá zástava nemecká, v znamení ktorej sa agitovalo za voľby do Frankfurtu

[488] Dalmatsko — Dalmácia, kedysi rímska provincia, stala sa cez storočia územím, o ktoré sa zvádzali mocenské boje. Od roku 1816 bola Dalmácia kráľovstvom a od roku 1848 zosilnievali snahy o jej spojenie s Chorvátskom. Ale tieto úsilia boli korunované úspechom až po prvej svetovej vojne, keď sa Dalmácia stala súčasťou Juhoslávie.

[489] Revolúcia berlínska vypukla v marci 1848, ale bola krvavo potlačená vojskom. Pruský kráľ Friedrich Wilhelm IV. zo strachu pred následkami revolúcie prisľúbil vydať ústavu, ktorá by Prusko pretvorila na spolkový štát. V tom čase povstali aj Poliaci v Poznansku, ktoré od viedenského kongresu roku 1815 bolo už po druhý raz privtelené k Prusku. Poliaci si od novej ústavy sľubovali zjednotenie Nemcov a utvorenie malého poľského štátu, spojeného s Pruskom personálnou úniou, ktorý by bol vhodným nástrojom v chystanej vojne proti Rusku. Vláda už dala Poliakom aj sľub, že budú mať vlastných úradníkov, svoje školy a národnú gardu. Ale keď Poliaci začali tieto sľuby uvádzať konkrétne do života, vpochodovalo pruské vojsko do Poznane s ohlásením stavu obľahnutia. Nato pohyblivé kolóny vojska dali sa do nemilosrdného likvidovania poľských vojenských táborov po celom Poznansku, krvavo potláčali akýkoľvek odpor, pričom strieľali a bili Poliakov, nešetriac ani starcov, ženy a deti. Podobne si počínalo proti Poliakom aj nemecké civilné obyvateľstvo. Takto postupne za hrozného teroru boli zmarené všetky výsledky poznanskej revolúcie a na Poliakov v Prusku doľahol ešte väčší útlak než predtým.

[490] Ludwik Mierosławski (1814 — 1878) — poľský demokratický revolucionár, účastník povstania z roku 1830/31, viedol roku 1846 povstanie v Poznani, za ktorého bol uväznený, ale za berlínskej marcovej revolúcie roku 1848 vypustený na slobodu. Nato sa znova pokúsil o povstanie v Poznani. Bol tiež činný ako básnik a historik.

[491] Nemci… mnohým zajatým Poliakom vypálili znak na čelo… V polovici mája 1848 začali Prušiaci postupne prepúšťať zajatých Poliakov z poznanskej citadely, pričom ich rozlične označovali a vyhrážali sa im trestom smrti, ak ich ešte raz chytia pri nejakom čine. Tak niektorým označili roztokom lapisu ucho a vrch ruky, čo spôsobovalo puchnutie rany, iným zas oholili predok hlavy. Toto značkovanie Poliakov vyvolalo vtedy veľkú odozvu v Európe.

[492] Ľahkoverní Poliaci… obrátili teraz oči svoje k svojim rodným bratom Slovanom… Za strašného teroru, ktorý sprevádzal likvidovanie poznanského povstania, začali zrejme ožívať v radoch Poliakov sympatie k Rusom, ktorí sa predsa len nedopúšťali na Poliakoch takých ukrutností ako Nemci.

[493] partikulárnosť — snaha menšieho celku po čo najväčšej samostatnosti, čiže uprednostňovanie časti na úkor veľkého celku

[494] Od nepamätného rozchodu — totiž od rozchodu slovanských kmeňov z pôvodnej slovanskej pravlasti

[495] Nezničiteľný dojem urobil na každého Slovana prvý výjav… — dňa 2. júna 1848 zišli sa pred 9. hodinou zástupcovia Slovanského sjazdu v Národnom museu, odkiaľ v mohutnom sprievode pochodovali ulicami Prahy až na Žofín, kde bolo slávnostné otvorenie sjazdu. Na čele sprievodu kráčali zástavníci so zástavami v nádherných slovanských krojoch (za Slovákov maliar Samo Beláni v snehobielom slovenskom kroji), za nimi členovia výborov jednotlivých slovanských sekcií a potom množstvo hostí. Sprievod spieval slovanské piesne a vyvolával na slávu slovanským reprezentantom.

[496] skupština — snem

[497] Alfred Windischgrätz (1787 — 1862) — rakúsky poľný maršal, hlavný veliteľ v Čechách, ktorý vojensky likvidoval júnovú revolúciu v Prahe a októbrovú revolúciu vo Viedni (1848). Neskôr viedol aj vojenské operácie proti maďarským revolučným vojskám.

[498] Leopold Leo Thun (1811 — 1888) — rakúsky štátnik, študoval v Prahe, kde sa naučil po česky, bol členom Českého musea a spoluzakladateľom Matice českej a vydal spisy (1842 a 1843), v ktorých sa zasadzoval o slobodný kultúrny život Čechov a Slovákov, čím si získal nemalé sympatie u rakúskych Slovanov. Roku 1847 potláčal však ako guberniálny radca povstanie v Haliči a v máji 1848 sa stal miestodržiteľom v Prahe. Keď na svätodušný pondelok dňa 12. júna 1848 po slávnostných bohoslužbách na Václavskom námestí (vtedy Koňský trh) došlo na pražských uliciach ku krvavým zrážkam a bojom na barikádach, študenti Thuna v Klementine zajali a uväznili. Nato knieža Windischgrätz v ten istý deň popoludní začal vojenský útok na barikády a v noci na 15. júna dal strieľať z diel na Staré město. Dňa 17. júna sa povstalci vzdali, na čo nasledovalo štatárium a vojenské súdy. Povstanie prerušilo aj zasadania Slovanského sjazdu, ktoré boli odložené na neurčito.

[499] pozitívny výsledok — roz. vecný, konkrétny výsledok

[500] mohutné akési útočište jednej časti Slovanstva — totiž konzervatívni českí politici (Palacký a iní) pokladali Rakúsko za baštu Slovanstva rakúskeho, kým Štúr sa staval proti tomuto náhľadu

[501] … a uväznili všetkých, ktorí začali hovoriť o svätých tých právach národa — keď sa na jar 1848 rozvírila revolučná nálada aj na Slovensku a Slováci sa ozvali za svoje národné práva (ich vrcholom boli mikulášske Žiadosti slovenského národa), uhorská vláda vo svojom úsilí o vytvorenie jednotného maďarského štátu vyhlásila v stoliciach na území Slovenska stanné právo a dala rozostaviť po Slovensku šibenice. Štúr, Hurban a Hodža vyhli sa prenasledovaniu útekom za hranice Uhorska, ale iní boli uväznení (napr. Janko Kráľ a mnohí iní).

[502] A jarmo toto zvrhnúť je teraz najvhodnejší čas, keď sa Maďari od Rakúska odtrhli a stali sa sami pánmi, keď následkom najnovších krokov upadli do naprostých ťažkostí — v marcových revolučných časoch ustavená uhorská vláda sa vždy väčšmi osamostatňovala od viedenskej centrálnej vlády, stupňovala požiadavky vzhľadom na svoju samostatnosť, budovala vlastnú armádu, a keď v prvej polovici júla 1848 povstali Srbi proti Maďarom a uhorský snem sa osvedčil proti panovníkovi v otázke boja proti revolučným Talianom, priepasť medzi Viedňou a Pešťou sa natoľko prehĺbila, že panovník stiahol (14. augusta) plné moci, dané palatínovi, a sám sa ujal vlády nad Uhorskom. Štúr v tomto čase videl najvhodnejšiu príležitosť, aby sa Slovania oborili na Maďarov a tak za pomoci reakčnej Viedne vydobyli si svoje národné práva, ktoré im revoluční Maďari upierali.

[503] A jarmo toto zvrhnúť je teraz najvhodnejší čas, keď sa Maďari od Rakúska odtrhli a stali sa sami pánmi, keď následkom najnovších krokov upadli do naprostých ťažkostí — v marcových revolučných časoch ustavená uhorská vláda sa vždy väčšmi osamostatňovala od viedenskej centrálnej vlády, stupňovala požiadavky vzhľadom na svoju samostatnosť, budovala vlastnú armádu, a keď v prvej polovici júla 1848 povstali Srbi proti Maďarom a uhorský snem sa osvedčil proti panovníkovi v otázke boja proti revolučným Talianom, priepasť medzi Viedňou a Pešťou sa natoľko prehĺbila, že panovník stiahol (14. augusta) plné moci, dané palatínovi, a sám sa ujal vlády nad Uhorskom. Štúr v tomto čase videl najvhodnejšiu príležitosť, aby sa Slovania oborili na Maďarov a tak za pomoci reakčnej Viedne vydobyli si svoje národné práva, ktoré im revoluční Maďari upierali.

[504] Preto dopustili Chorváti aj to, že ich Srbi predbehli v tomto boji — Srbi povstali proti Maďarom už v júli 1848, kým Jelačić prekročil rieku Drávu so svojimi vojskami až 11. septembra.

[505] Slovanov pod tureckým jarmom — totiž najmä Srbov a Bulharov, ktorí sa však oslobodili spod tureckého jarma až v prvej svetovej vojne

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.