ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[435]

Víchrica, ktorá sa na západe započala, prihnala sa aj do zemí slovanských.^[436] Že sa také zmeny stanú, ako sa stali, rozmýšľajúcejší predpokladali, že by sa však tak odrazu prihnali, to sa, tuším, nik nenazdal. No ak kde boli takéto zmeny potrebné, bolo ich treba medzi Slovanmi, bičovanými, utláčanými a udúšanými od storočí. Čo sa aj Slovanom sem-tam dávalo a popúšťalo, bolo to len akosi z priazne a milosti; žeby sa im bola niekde väčšia spravodlivosť stala, žeby v celku niekde život ich národný bol býval uznaný, o tom nebolo reči. Ešte najslobodnejšie zo všetkých Slovanov rakúskych mohli sa pohybovať Chorváti, súc chránení jednak spoločnou konštitúciou s Uhorskom pred nátlakom Nemectva, jednak svojimi municipiálnymi právami pred svojvoľným maďarizmom;^[437] ale predsa, čo sa aj tu všetko dialo zo strany bývalej vlády na vzdory a útlak slovanskej národnosti, čo všetko na zničenie národného hýbania zo strany Maďarstva! A ani len to Chorváti nemohli dosiahnuť, aby ich národný jazyk bol rečou verejných schôdzok, skrátka rečou úradnou aby sa stal v ich zemi,^[438] a čo ešte pomyslieť na iné slobody! Maďari boli proti tomu, vláda sa na privolenie uhorského snemu odvolávala, jej bolo vítané, že Chorváti sa niečoho národného domáhajú, a predsa nič nemôžu dosiahnuť, jej bol vítaný ten stav ani života ani smrti, lebo tak mohla Chorvátov dobre za strašiakov pre Maďarov používať^[439] a nimi sa proti maďarským smerom oháňať, súc si pritom istá, že v tomto stave Chorváti nevítané jej väčšie slobody nedosiahnu, národne sa nerozvinú a nič nevykonajú, čo by proti tomu skostnatenému systému smerovalo. Ak Chorváti ničím nemohli preraziť, tým menej iní Slovania, nešťastnejší ešte od týchto nešťastníkov; ak bolo málo starosti o týchto, tým menej o iných. Čo bolo slovanské, patrilo k Rakúsku alebo k Uhorsku a tam bol už maďarizmus na trón postavený, alebo sa jednoducho krstilo „deutsche Erbländer“,^[440] a akéže nároky môžu mať deutsche Erbländer na rozvíjanie inej nedeutschskej^[441] národnosti, aké nároky tie môžu mať, chcieť niečo iné, než im dával starý skostnatený deutsches a náležite verdeutsches System?^[442] Nanajvýš, že sme niekedy po dlhom prosení a žobraní dostali povolenie na vydávanie časopisu,^[443] nejakého hospodárskeho listu atď., nanajvýš, že sme dostali povolenie usporiadať nejaký spoločenský tanec alebo slovanský bál^[444] (ale nemenovaný, lebo menovať ho slovanským bolo zakázané); nech si to majú, tí naivkovia, mysleli si páni pri vesle, nech sa vytancujú po česky, nech si zaspievajú niekoľko českých piesní, nech si tam porozprávajú s ľudom v hospodárskych listoch o vrátení rolí, v novinách o rusizme, veď zato náš systém bude stáť, ako stál, a ani o vlas sa nepohne. Ba Chorvátom sa predsa raz preukázalo aj to dobrodenie, že v Záhrebe bol zosadený cenzor,^[445] ktorý im o ich vlastných stoličných schôdzach v ich vlastných novinách ani len slovíčkom nedovoľoval pôvodne hovoriť, lež zakaždým ich odkázal na maďarské noviny, a Chorváti boli prinútení z maďarských novín si referáty o svojich vlastných verejných schôdzkach prekladať a vyčkať, až sa ony v maďarských novinách k nim do Záhrebu dostali. Tam teda, ako vravím, bol zosadený tento cenzor po uhorskom sneme, na ktorom sa všeličo vyčítalo tomuto systému; no veď to bola predsa konštitučná krajina! — Či sa to však kvôli Chorvátom stalo, je iná otázka. V takomto mizernom položení živorili sme my Slovania v Rakúsku, a ak sme sa niekedy na niečo ponosovali, tu dali sa do nás prívrženci systému, že čo chceme, že veď milostivá vláda všetky národy spravodlivo ochraňuje a rovnakou láskou objíma, že sa robí viac, než by sa v deutschen Erbländern a v Uhorsku žiadať smelo. Vidiac, že nemôžeme si nič počať, a nesmejúc pravdu povedať, aby sme sa so systémom celkom nerozišli, dali sme sa tiež do omáľania stereotypných fráz o ochrane milostivej vlády, o jej rovnakej láske ku všetkým národom. Ale systém padol a Slovania dostali, alebo sú aspoň v tom stave dostať vládu do rúk nad samými sebou; bude teda teraz od nás závisieť zriadenie nášho života, našich obcí.

Bývalá vláda padla,^[446] nie bez nášho pričinenia, v Rakúsku. Keby sa národné povedomie nebolo od dávnejších čias medzi nami rozvíjalo, keby toto povedomie nebolo na ten stupeň sa vyšvihlo, na akom je teraz, dosiaľ ešte by nad nami vládol systém alebo politika, udúšajúca a zožierajúca národy kvôli vláde, a my by sme sa dosiaľ korili tomu draku mnohohlavému. No podivuhodné je, ako Slovania rakúski v tom stave náramnej utlačenosti tak ďaleko to doviesť vedeli, že bývalá vláda sa aj u nich nemožnou stala, že národné povedomie tak ďaleko sa vyšvihlo, že by sa jej teraz silným ramenom postavili oproti. Chorváti a Srbi v Slavónii, súc pod akou-takou ochranou konštitúcie, ešte trochu voľnejšie dýchali, a preto sa tam národné povedomie aj najzdravšie a najrezkejšie rozvilo a život národný hlučnejšie ako inde sa pohyboval a ozýval; v Čechách však nebolo ani tône verejného politického života, na Slovensku bol síce, ale maďarizmom zaplavený, a jednako tam aj tu sa národné povedomie vysoko vyšvihlo a čím ďalej, tým väčšie kolo utváralo v národe, predtým necitnom a k hrude zemskej prirazenom. V Čechách tento div spôsobila literatúra, jej vplyvom všetko, čo schlo a hynulo, zasa ožilo a rozzelenalo sa, jej vplyvom dostal český národ prvé pomknutie k zomknutosti, k rozvitiu bývalého národného života, ktorý už vyše dvoch storočí^[447] bol vymizol z českých nív a krajov. Literatúra česká bola tým pútnikom v povestiach slovanských, čo odklína a k životu privádza v nemom údolí zakliatych svojich bratov. Že sa však na tomto poli našlo toľko ochotníkov, že literatúra v Čechách bola schopná vykonať tieto veci, treba obdivovať a blahorečiť všetkým mužom, ktorí so sebazaprením pracovali na tomto poli. Veď koľko sily, vytrvalosti, sebazaprenia bolo treba mužom, čo sa dali na postať tú, aby hlboko padlý, k hrude zemskej z voľakedajšej svojej výšky zrazený, na dávnu svoju slávu zabudnuvší, nemeckou byrokraciou zdeptaný a už na nepoznanie vycivený národ prebudil sa silou slova a aby sa mu tohoto slova vždy dostávalo!! Koľko tu bolo treba zápasov, koľko obetí, koľko chrabrosti a šľachetných, najšľachetnejších úmyslov!! A vskutku, mužovia tí sú hrdinovia prvého vývinu českej národnosti po dlhom úpadku, a mená mužov, ktorí alebo sami v literatúre s príkladnou ochotou a vytrvalosťou pracovali, alebo na ňu náklad v tých nesľubných časoch niesli a jej do života národa cestu kliesnili, mená mužov, ako Nejedlovcov,^[448] Hněvkovského,^[449] Puchmajera,^[450] Rautenkranca,^[451] Jungmanna,^[452] Jana Host. Pospíšila,^[453] Palackého, Šafárika, Čelakovského, Vinařického, Chmelenského,^[454] Hanku, Presla, Klácela,^[455] Amerlinga, Staňka,^[456] Tyla atď. atď., vojdú do budúceho panteónu^[457] českoslovanského. Isteže v zemi, v kráľovstve českom, v zemi silou českou vydobytej, znojom českým zrosenej, krvou českou vo veľkých zápasoch poliatej, menom českým v človečenstve oslávenej je každý kúsok zeme zároveň pamätníkom a predovšetkým staré pozostalé pamiatky po otcoch: tie v zrúcaninách trvajúce zádumčivé hrady, tie veže, tie chrámy napomáhali zápasy tých mužov, hovoriac ku každej citnej duši ako štyridsať vekov z výšky pyramíd^[458] k Napoleonovmu vojsku v Egypte, medzitým živým hlasným slovom dojímali a rozpaľovali sa v plameň duše tie. S úctou pozeraj, syn český, na týchto mužov, počiatky života tvojho!

Morava nemala takú literatúru, nemala takých mužov, a preto ju teraz vidno, za Českom zaostalú, pokrivkávať, vidno tam nepodarených synov alebo skôr nemilých hosťov vyvesovať zástavu zeme, odkiaľ na Moravu vždy ako z diery pekelnej zadúšajúci vzduch vial, odkiaľ toľké pohromy a raz aj smrteľné rany na ňu sa zosypali. Povedali by sme, že Moravania vlastnej matke sa rúhajú, oblizujúc bič hriešnej macochy, keby to na Morave^[459] práve nerobili cudzinci, ale cudzinci sú to, cudzinci!! Čo Morava vlastnou silou nedokázala, to dokáže s pomocou iných a najmä Česka, a to je, tuším, želanie a spravodlivá žiadosť každého našinca, aby pri ňom stála, aby sa vždy čulejšie a čulejšie k nemu túlila.

Aj na Slovensku sa tým istým spôsobom začal a pohýbal život národný ako v Čechách, t. j. literatúrou. Bola to tá istá perióda a my Slováci práve tak ako v Čechách mali sme mužov, ktorí v literatúre usilovne pracovali a ňou mnoho vykonali. K odvetviu spomenutých českých mužov patria na Slovensku: Tablic,^[460] Čerňanský,^[461] Palkovič, Leška^[462] a slávny Kollár,^[463] ktorý svojím nadšeným spevom mocne udrel o nemé skaliská tatranské a ktorého znelky, ako sa kedysi vo svojich spevoch ponosoval, nerozbili sa o hluché Tatier skaly. Isteže nebolo na Slovensku takých a toľkých pamiatok z minulosti ako v Čechách, nebola tam zem a kráľovstvo slovenské, ako bola zem a kráľovstvo české, a preto ani naša literatúra nenašla v tom tú podporu ako v Čechách, preto ani, nie súc napomožená tým hlasom, nikdy nemala to pôsobenie a ten účinok ako tu. Takto literatúra u nás na Slovensku nemala to poslanie a prísľub ako v Čechách, a ako sa medzitým usilovala, aby pozdvihla hlboko upadnutý národ náš, zmenili sa náramne okolnosti: v Uhorsku sa rozvinul silný život politický a v jeho sprievode aj spoločenský. Naše položenie, t.j. položenie Slovákov v Uhorsku, sa tým tiež značne zmenilo. Vo vlnách vzmáhajúceho sa života politického literatúra, ako jediné hýbadlo nášho života národného, literatúra, zbavená pritom inej pomoci a potravy, bola až príliš slabým hýbadlom, a preto deň čo deň so zbraňou svojou z bojiska sme ustupovali a v hluku politického života sa tratili. Bola to vec na uváženie. S literatúrou ako jedinou nebolo možné obstáť, museli sme teda rozmýšľať o tom, aby sme sa aj my vodrali do hluku politického života a podobne ako iní, utvorili si aj my v našich kruhoch spoločenský život v duchu národnom, bo treba vedieť, že u zdeptaných a od sveta odvrhnutých Slovákov sa aj tento bol stratil, medzi nimi bol iba život domáci, jeho radosti a bôle, o čom jasne vydáva svedectvo aj ich národná poézia. No keď sme sa chceli vodrať do života politického, od zástupcov tohoto života, t. j. vtedy ešte iba šľachty našej i maďarskej, od vodcov politického života vôbec robili sa nám súkromne i verejne, vo verejných schôdzach i novinách výčitky, že my, žijúc v Uhorsku, jeho sa nedržíme, lež k inej vlasti sa priznávame, že my, súc doma, nie sme doma, opierajúc sa literatúrou našou o Čechov, politicky s nami nespojených, a tak že si ani s národnosťou našou v Uhorsku, tu nedomácou, nijaké právo osobovať nesmieme. Výčitka bola z jedných strán mienená úprimne, z iných neúprimne, pre nás však v každom prípade na dokonalé povšimnutie. K tomu pristupoval náš život spoločenský, ktorý aj keď akokoľvek slabé znaky bol dal medzi nami, jednako vystupoval a vykonával sa vždy v reči nám domácej, t. j. slovenskej,^[464] a my sme sa aj do tamtoho vodrať i tento pozdvihnúť chceli, nuž bolo nám aj tu dané na úvahu. Tieto pohnútky vzbudili prvé myšlienky o slovenčine, pestované pritom ešte mnohými okolnosťami. Vedeli sme, pravda, že naši mužovia literatúry, ktorým menom ich tu čestne označujem, povstanú proti tomu, lebo oni vždy ešte, nepozorujúc veľkú zmenu okolností, hlavnú váhu na literatúru kládli; no pokladajúc tento odpor za prirodzený následok ich literárneho poslania a zástoja, rozhodli sme sa pustiť na nové pole, aby sme sa pokúsili na tomto poli vydobyť nášmu národu život.

Ako som už spomenul, pobádali nás k tomu aj iné príčiny a z nich sú hlavné: priznávanie sa bratov našich katolíckych, ktorých sú asi dva milióny, tedy oveľa viac ako evanjelických Slovákov, pridŕžajúcich sa češtiny v literatúre, k slovenčine takzvanej bernolákovskej,^[465] v ktorej knihy spisovali, ktorú do svojich škôl a chrámov uvádzali a ktorú vôbec za reč svoju spisovnú považovali. Bolo nám treba s nimi sa spojiť, a myslím, že každý veľkú potrebu toho pochopí, bolo nám treba pristúpiť k nim ako k väčšine, lebo sme okrem toho vedeli, že oni nemienia spolu s nami sa pridať k češtine, od ktorej už dávno pred nami boli odstúpili. Pravdaže, pridajúc sa k nim, nemohli sme celkom pristúpiť na ich reč takzvanú bernolákovskú, ktorá bola sama v sebe veľmi neurčitá, bez istého rázu, na Trnavu a jej okolie obmedzená, lež vyvoliac si konečne za spisovný jazyk reč medzi nami užívanú, vyvolili sme si strednú reč slovenskú, na samom Slovensku najrozšírenejšiu a majúcu istý ráz. Keďže sme však našim bratom katolíckym nepovolili celkom v reči, museli sme im povoliť v pravopise a prijali sme ho tak, ako ho — nie k našej výhode — bol Bernolák zaviedol, aby sme sa vo svojom domove znova sami na dve strany nerozpadli a aby sme sa čo najskôr v reči zjednotili, potrebujúc nanajvýš naprostú jednotu našich síl. Vedeli sme, pravda, že tento pravopis je oveľa nedokonalejší než slovenský a aj v češtine užívaný, ale čo sme mali spočiatku robiť? Okrem toho sme boli presvedčení, že budúci čas to opraví a vyrovná, k čomu okrem uvedených príčin a pohnútok pre náš krok pristupovalo aj to, že českú reč, aj keď bola u evanjelikov a v chrámoch používaná, slovenský evanjelický ľud predsa len neovládal natoľko, že by sa ona bola mohla v tých časoch a pri tých nedostatkoch pokladať za dokonalý orgán národného snaženia, pretože ľud sa ju nikde neučil a sami duchovní kazatelia a učitelia, všeobecne hovoriac, akí len nedokonalí a nezbehlí boli v nej! To bola zriedkavosť, nájsť človeka lepšie oboznámeného s češtinou, a preto sa aj spisy, ktoré sa mali vydať, posielavali k týmto zriedkavým na prezretie a opravu; okrem nich nik sám osebe nič nevydával. Majúc všetko toto na pamäti a nemôžuc vo vtedajších okolnostiach pod maďarským bičom nijako zaviesť vyučovanie českej reči na školách, aj pre túto príčinu sme sa chopili reči ľudu, ktorá mu bola známa a povedomá už zo života, a tak úlohou slovenčiny bolo spojiť stavy, získať — nakoľko možno — ten stav, čo u nás zastupoval život politický,^[466] vydobyť pre nás pevnú pôdu, na ktorej by nás nik nemohol obviňovať z nevlasteneckého zmýšľania alebo z niečoho horšieho,^[467] spojiť strany literárne, zmierniť a celkom vyrovnať odpor strán náboženských, získať ľud, pohnúť jeho srdcom a nakloniť našim úmyslom. Pracujúc takto, boli sme si istí, že podajúc ruku Chorvátom a vôbec uhorským Slovanom, s nami pod tou istou konštitúciou žijúcim a spolu s nami Maďarmi prenasledovaným a utláčaným, postavíme surovému a spupnému maďarizmu silnú hrádzu a slovanskému životu na Dunaji prekliesnime prechod a cestu. Týmto by sme však boli pomohli aj iným Slovanom, veď čo bolo na prekážke vo Viedni, že sa tam nijaká slovanská myšlienka nemohla ujať, hoci sa o tom dosť narozprávalo a za to dosť napracovalo — či tam tomu všetkému nebola na prekážke politika maďarská a k tomu starý systém? No všetkým týmto našim úmyslom nechceli rozumieť mužovia našej literatúry^[468] a hneď po našom vystúpení dali sa do nej, vzbudiac tak proti našim počínaniam nepriazeň aj u bratov českých, ktorí sa sprvoti boli obmedzili na pozorovanie našich krokov. Takto vznikla polemika, polemika polemiku splodila, ale my sme si boli istí, že sa to časom všetko vyrovná, budúcnosť naše kroky aj pred bratmi českými ospravedlní a že z celej našej polemiky nemôže nijaké nepriateľstvo vzniknúť medzi nami, ako to aj prítomnosť skutočne dosvedčuje. Nikdy sme my na odtrhnutie nepomysleli,^[469] lebo ktože by sa teraz od bratov slovanských v tomto veku všeobecného pohnutia slovanského mohol odtrhnúť, keby aj chcel, a ktože by mal dosť vôle a smelosti teraz to urobiť? Že sme si úspech nášho kroku nevypočítali zle, ukazuje teraz Liptovská stolica, v ktorej sa slovenský jazyk uvádza do verejného politického života^[470] nášho národa a za ktorou pôjdu iné stolice slovenské.

Všetko na slávu Slovanstva, všetko k životu jeho — je heslo naše a viem, že aj bratov českých. Budeme jedno — to je silné naše presvedčenie.

Toto bol chod života nášho, toto úmysly naše. Nie je mojím úmyslom a účelom tohoto článku vypisovať jednotlivé zápasy za národnosť našu a vyobrazovať trpké príkoria a všelijaké prenasledovania, robené nám zo strany Maďarov, ktorí všetkému slovanskému, kam len ich moc siahala, boli smrť prisahali, ktorí naše ústavy borili a rúcali,^[471] jednotlivcov prenasledovali a týrali a pri tom všetkom najtrpkejší posmech si z celého nášho počínania robili a po svete roztrubovali; týchto ľudí odsúdi história a súd človečenstva. Pozoruhodné však je, že sú to tí istí, ktorí teraz chcú sa veľkodušnými voči Slovanom ukazovať, ktorí im koncesie^[472] robiť a ich národnosť zabezpečiť zamýšľali, ktorí hovoria, že im na myseľ neprišlo jazyk Slovanom odobrať: ó, akí veľkodušní — pre seba!

Chorváti,^[473] majúc veľmi málo ľudu svojho nárečia, hneď na počiatku svojho vystúpenia sa v spisovnej reči k Srbom pridali, ponechajúc si len latinské písmená u nich obvyklé a popraviac svoj bývalý neskladný pravopis^[474] podľa českého spôsobu písania. Tým sa potom rozšírilo ich účinkovanie, hoci obecný ľud ďaleko zaostal, čo sa však teraz môže nahradiť, keď sa spisovný jazyk do škôl uvedie a obecný ľud sa mu priučí. Ináč vystúpili Slovinci^[475] v Štajersku, Krajine a Korutansku; títo však, nemajúc nijaké práva na svojej strane, nemajúc nijaký politický život, súc udúšaní byrokraciou nemeckou a tak súc celkom odkázaní na ľud, chopili sa nárečia ľudu, prijmúc iba pravopis chorvátsky. Možno povedať, že za krátky čas svojho pracovania Slovinci na tejto ceste zázraky porobili. Ich Kmetijske novice boli a sú časopisom celkom pre ľud, vedeným v duchu politickom a živeným duchom národným. Teraz to už Slovinci tak ďaleko doviedli, že podobne ako iní Slovania aj oni žiadajú, aby ich materinský jazyk bol do škôl a vôbec do verejného života uvedený, aj oni podobne ako Česi a Moravania nechcú nič vedieť a nič počuť o nemeckom zväzku čiže Bunde,^[476] ktorý sa odrazu taký milostivý stal, že chce Slovanom zabezpečiť ich národnosť. Aj oni pekne ďakujú za tú milosť pánom Nemcom!

Pre tieto jednotlivé hýbania západných a južných Slovanov, ktoré sme si nakrátko prezreli, prišiel však teraz iný, priaznivejší čas. Starý systém vlády,^[477] nastavený proti národnostiam a vôbec proti každému rozvíjaniu a pokroku, padol a my teraz už smieme zo svojich domov, zo svojich úzkych medzí vystúpiť, vzájomne si ruky podať a spoločne si pomáhať. To, o čom sme predtým len v spisoch hovorili, to sa teraz smie a má urobiť telom a skutkom. Nuž von sa zo svojej obmedzenosti, bratia slovanskí, podajme si ruku pred svetom a skutkom dokážme, že sa pokladáme za jedno. Tak sa odnechce našim nepriateľom nás utláčať, keď si uvedomia, že bezprávie, ktoré by jednému z nás urobili, urobili ho všetkým. A je toto naše verejné, činorodé spojenie aj veľmi a nevyhnutne potrebné. Národy v Európe sa vo všeobecnosti zjednocujú a v medziach svojej národnosti sa ustaľujú: a my si máme dať od cudzincov náš život národný zabezpečovať? Dosť už bolo tej ochrany, pod ktorou vieme, ako sa nám viedlo; slobodný a chrabrý národ nepotrebuje ochranu nikoho iného, nepotrebuje, aby ktosi iný jeho život zabezpečoval; chrabrý národ si je sám ochranou a bezpečnosťou, ochrana iného je preň hanbou a okrem toho útlakom. Preč teda s akoukoľvek garanciou iných a my sami ukážme sily svoje. No roztrúsení nebudeme sa vedieť ochrániť, a preto usilujme sa zaviesť si medzi nami čo najužšie spojenie. K tomu predkladám:

1. Aby sa Slovania, najsamprv rakúski, na spoločné schôdzky čím častejšie schádzali,^[478] na ktorých by všetky naše kmene zastúpené boli a na ktorých by o vzájomnom spojení a inom z toho vyplývajúcom úžitku, o vzájomnom nebezpečenstve, keby nám hrozilo, spoločne sa radili.

2. Aby Slovania na svojich krajinských snemoch vždy sa aj o iné bratské kmene zaujímali a nikdy nedovoľovali právam ich národnosti i iných ubližovať a poškodzovať. Tak si my sami našu národnosť zabezpečíme, a to bude najlepšie.

3. Aby sa spolky slovanské pozakladali a týmito orgánmi sa kmene slovanské stále väčšmi koordinovali a jedny k druhým približovali.^[479] Takéto spolky by vždy mohli zo svojho stredu spojencov posielať k iným bratom, vydávať noviny a časopisy k vzájomnému prospechu slovanskému, napomáhať činnosť iných atď. Pekný počiatok urobili bratia českí slovanskými spolkami: Lípou a Slaviou.^[480]

4. Aj nezávisle od týchto spolkov môžu Slovania konať cesty jedni k druhým, lebo poznať sa navzájom, dôkladne — je jednou z našich najväčších potrieb. Kto koho nepozná, tomu na ňom nezáleží. Veď poznaním, že sme synovia jednej matky, koľkože sa urobilo!

5. Noviny a časopisy slovanské, najmä noviny politické, mali by mať u všetkých kmeňov vždy svojich stálych korešpondentov, aby neušlo pozornosti nás všetkých nič, čo by bolo dôležité. Takto budeme udržovaní v ustavičnom uzrozumení a vzájomnom oživovaní. Pritom aj noviny a časopisy by mali byť písané duchom bratským a ich pozornosť vždy a hlavne obrátená na zeme a kmene slovanské.

Česko sa prvé z rakúskych Slovanov prebilo na slobodu a zabezpečilo si svoju národnosť.^[481] Jemu teda právom patrí nastúpiť odvážne túto cestu a na čele ísť. Budú to skutky odmenené úprimnou vďačnosťou a uznaním, budú to skutky slávy!

V Prahe českej dňa 1. mája 1848.