ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[110]

V najnovších časoch snažili sa mnohí dokazovať, že Slovania nikdy neboli podstatnými stvárňovateľmi duchovného života Európy a Slovanstvo nijakým faktorom európskej moci a človečenstva, ale že tieto vlastnosti so všetkými svojimi zásluhami a so všetkou svojou cťou pripadajú jedine románskym a germánskym národom, ku ktorým sa Slovania iba ako jednoduchá vedľajšia časť boli pridružili. Že táto a podobné výpovede sú bez akejkoľvek podstaty, je, tuším, vec nanajvýš jasná každému, kto okom nestranným beh európskeho dejepisu sledoval, lebo tu skutočnosť hovorí nad všetky výpovede, ktoré my, spoliehajúc sa na historické udalosti, smelo nazývame jednoduchými výmyslami. Cieľom a úmyslom tohoto nášho článku je v najväčšej stručnosti vyzdvihnúť skutočné, sem patriace udalosti, aby sme takto mohli posúdiť, akú úlohu Slovania dosiaľ v živote európskom zastávali.

K založeniu európskej civilizácie a k jej upevneniu medzi národmi európskymi bolo nevyhnutne treba nielen duševných, ale aj fyzických síl, a to najmä v tom čase, keď jej najväčšmi zánik hrozil. Keďže k jej základu a uchovaniu Západ podával jej tamtie sily, bol to zas Východ, ktorý jej tieto, totiž fyzické poskytoval. Európa a Ázia podľa rozdielnej akosti svojich národov a najmä podľa navzájom odlišného náboženského smeru, ktorý týmto obom svetadielom najviac síl a energie poskytoval, dostali sa medzi sebou do boja, ktorý sa musel rozhodnúť nie rozumným uzmierením, ale zbraňou. Akoby v tušení blízko hroziaceho nebezpečenstva usiloval sa Západ nepriateľský živel udusiť na jeho vlastnej pôde, a tu je pôvod križiackych výprav^[111] do Ázie. Podarilo sa síce opatovanému úsiliu križiakov tento nepriaznivý živel na krátky čas na uzde držať a ríšu jeruzalemskú založiť, ale panstvo to nemalo trvanie, čoskoro zaniklo a nepriateľ Európy povstal silnejšie než predtým, posilnený vedomím vlastných síl. Po premožení západnej moci na ázijskej pôde neuspokojil sa už islam, večne nepriateľský kresťanstvu, so svojou dosiaľ nadobudnutou pôdou, hnal sa dopredu a robil to isté, čo konal predtým Západ proti islamu: prešiel totiž do Európy vyhubiť kresťanstvo tiež na jeho vlastnej pôde. Turci založili si v Európe pevné sídlo a strojili sa ďalej do nej rozšíriť svoju vládu. Odvtedy poznali aj Slovania svoje poslanie, totiž pučiacou civilizáciou kresťanského Západu slúžiť ako múr proti návalu východného barbarstva, a až posiaľ skoro bojujú bez ustania krvavé boje s úhlavným nepriateľom kresťanstva. Srbi, slávna haluz kmeňa slovanských Ilýrov, boli prví, ktorí sa s ním dostali do zápasov a keď mu už boli uštedrili hlboké rany, až po dlhom hrdinskom odpore podľahli jeho presile r. 1389 na Kosovom poli.^[112] Ríša rímskovýchodná,^[113] zúžená až na hlavné mesto svoje, stala sa korisťou víťazov mohamedánskych, ktorí si tým urobili voľné pole pre svoje plienivé a podmaňujúce výpravy proti kresťanstvu. A tu práve sú to Slovania, ktorí sa im neohrozene postavili na odpor a v dlhoročných vojnách proti fanatickým hordám svoju existenciu na obranu európskej slobody a kresťanstva nasadili. Mnoho ráz sa bratsky striedali v tejto tak vysiľujúcej, ale tým záslužnejšej hrdinskej službe, a tu vidíme, že v rozličných dobách sa slovanské národy rad-radom stavajú úhlavnému nepriateľovi na odpor; k nim sa pridružili Maďari, ktorí v tomto prípade môžu sa ich spojencami nazývať. Mocný Soliman I.^[114] bol celému kresťanstvu záhubu prisahal, no jeho pýcha bola ťažko strestaná slovanským Leonidom^[115] Šubićom Zrínskym a jeho chorvátskym hrdinstvom; nespočetné pluky tureckých surovcov našli v priekopách sigetskej pevnosti svoj nečakaný hrob. Amurat^[116] vnikol takmer až do srdca Európy: obľahol Viedeň. Vyhladované mesto nemôže sa už ďalej držať a keby sa zrazu bol turecký vodca zmocnil cisárskeho hlavného mesta, vrhol by sa so svojimi rozbesnenými plukmi na nesvorné a vysilené Nemecko. Kto si môže všetky tie ukrutnosti predstaviť, tie hrôzostrašné scény opísať, ktoré by tu boli nasledovali? Násilne by sa bol islam po nemeckých krajinách rozširoval, dôstojné chrámy vo Viedni, Kolíne a Štrasburgu boli by sa na mešity premenili, na cimburí starodávnych ríšskych miest Cách (Aachen) a Frankobrodu,^[117] z ktorých kedysi nemeckí cisári potomkom svetovládnych Rimanov zákony diktúvali, boli by pyšní Osmani^[118] polmesiac a konský chvost zastokli a veže, z ktorých vznešený ľudský duch, pátrajúc po nekonečných hviezdnych dráhach, božiu všemocnosť obdivoval, boli by sa na minarety^[119] premenili, z ktorých melancholické volanie veriacich moslimov na modlitbu zvoláva, a národ nemecký by sa bol poslušne obracal tvárou k Mekke,^[120] Alaha^[121] a jeho veľkého proroka vzývajúc. Bolo by bývalo po vzdelanosti nemeckej, bolo by bývalo po nemeckej filozofii, státisíce by boli v okovách smrť našli, ďaleko od vlasti, tam v ázijskej zemi alebo afrických piesočinách boli by zahrabaní bývali, alebo by ako janičiari v hanebnom boji proti viere a slobode európskej boli padli, sprevádzaní kliatbou svojich neznámych príbuzných. Ale ktože by obrazy tieto dokresľoval? Európa dobre cítila osudné to okamženie a všetko sa chvelo v úzkostlivom očakávaní zprávy o páde Viedne. Tu sa zjavil sťa anjel spásy rytiersky kráľ a hrdina Ján Sobieski^[122] so svojimi 40.000 Poliakmi, rozprášil nesmierny voj mohamedánskych ničiteľov ľudstva — a Európa je oslobodená.

Maďari, vedení hrdinským Jánom Hunyadim,^[123] úspešne s Turkami bojovali. Jeho synovi, slávnej nad Uhorskom hviezde, Matejovi Korvínovi, neviedlo sa horšie pri bojoch s nimi, pričom mu Slovania ochotne prispievali na pomoc. Šťastne vyvolený vodca Pavol Brankovič^[124] (kňaz, z čoho kinisi^[125] vzniklo) a víťazná čierna légia^[126] najskvelejšie víťazstvo nad Turkami dobyli; tamten bol Srb a táto pozostávala z Čechov a tatranských Slovanov,^[127] ktorým predvídavý kráľ za ich chrabrosť zvlášť bol naklonený.

V najnovších časoch vyznamenali sa Rusi vo vojnách s Turkami; ich víťazoslávne pluky prekročili Balkán, vnikli do Adrianopolu^[128] a spojení s Angličanmi uštedrili tureckej moci a islamu takú hlbokú ranu, že sa im už akosi nedarí vystrábiť sa z nej. Výsledkom tejto, pre Turkov takej osudnej katastrofy bolo oslobodenie niekoľkých kresťanských národov z hanebného jarma mohamedánskeho, pod ktorým dosť hanebne pre meno kresťanské boli po dlhé storočia úpeli, nie súc schopní pre svoju malú moc v porovnaní s Turkami toto jarmo vlastnými silami striasť.

Ešte za križiackych výprav vyrojila sa zrazu v Strednej Európe mongolská horda, ktorá strašným Džingischánom^[129] vyslaná na vyplienenie a podmanenie Európy presahovala počtom pol milióna. Popri svojom povolaní vybíjala a vraždila všetko, na čo prišla, nič neušlo ostrému meču a krvožízni divodivých Aziatov. Uhrovia sa odvážili postaviť sa strašným barbarom na odpor, ale ich stotisícové vojsko, ktoré sám kráľ Bela IV. viedol, bolo na rieke Šajave úplne zničené, takže sám kráľ horko-ťažko ujsť a do Tatier sa utiahnuť mohol. A teraz sa takmer rozliala tá všetko hrdúsiaca a ničiaca horda po celej zemi, ktorej vtedajšiu biedu nijaké pero nie je schopné celkom opísať. Zôkol-vôkol všetko spustošené, zrúcané; zboreniská vyničených miest a dedín, krvou ľudskou postriekané — to bolo divadlo, ktoré vtedy Uhorsko očiam predstavovalo. Takto osmelený Batuchan, najvyšší vodca tejto surovej hordy, poslal polovicu svojho vojska ďalej na západ, aby aj tu hrôzu svojej zbrane rozšíril; ale po predraní sa k Olomoucu je táto luza privítaná spojenými Moravanmi a Čechmi pod vedením veľkého Jaroslava zo Šternberka^[130] a po dlhej, najkrvavejšej bitke na hlavu porazená. Sotvaže zpráva o tejto úplnej porážke došla do ucha Batuchanovi, dal sa hneď na cestu a utekal so zvyškom svojho vojska do Ázie, unikajúc pred úplným zničením.

Z týchto údajov možno ľahko rozhodnúť, akú úlohu Slovania v utváraní európskej vzdelanosti boli dostali za podiel. Hoci Západ na jej utvrdzovaní a šírení pracoval, Slovania museli sa starať, aby sa mohla ujať, vzmáhať a blahodarné lúče svoje navôkol vydávať. Bez Slovanov, bez ich telesnej chrabrosti, ktorá bola vzhľadom na surovú silu barbarov nevyhnutne potrebná, bola by európska vzdelanosť ak nie udusená, iste aspoň vo svojom behu zastavená a na neskorú budúcnosť hodne odložená. Im je teda prozreteľnosťou, vládnúcou nad celým ľudstvom, vyznačená iná úloha než ich susedom — a ktože by tu jej múdre vedenie smel zneuznávať? Európa je Slovanom zaviazaná, že nepriaznivý živel už nemôže pomýšľať na to, aby nás podmanil a namiesto nášho kresťanského náboženstva, bez ktorého nemôžu civilizované národy byť, zaradil svoje svetské náboženstvo, lahodiace iba zmyslom a udúšajúce pravú civilizáciu.

Slovania teda úlohu svoju slávne vykonali, čo aj tí Neslovania uznávajú, ktorí nevychádzajú z úzkeho stanoviska a celý dejepis nestranným okom za súvislý celok pokladajú. A preto nie je to nijaká domýšľavosť — ako sa istý nemecký spisovateľ článku o slovanskej ríši povrchne vyslovil — vyhlásiť Slovanstvo za tretí faktor európskej moci a vzdelanosti. Slovanstvo je, ako z uvedeného vysvitá, skutočným stvárňovateľom terajšieho spôsobu európskeho života len s tým rozdielom od západných stvárňovateľov, že ono tomuto životu prinieslo obete iného druhu, než to oni urobili. Z toho je tiež jasné, prečo Slovania za inými európskymi národmi, napr. Francúzmi a Nemcami, zaostali vo vzdelanosti; oni totiž viedli skoro ustavične vojny, ktoré často veľkú biedu na celé slovanské kmene uvaľovali, zatiaľ čo ich susedné národy, požívajúce oblažujúci pokoj, mohli svoj duševný život rozvíjať.

No pri tom všetkom nemyslime si, že by sa Slovanom mohla uprieť účinná účasť na založení terajšieho života európskeho, alebo — ako vôbec prišlo do obyčaje hovoriť — podiel na veľkom kapitáli európskej osvety, civilizácie a dôležitosti z ohľadu kresťanstva, štátu, vyššieho vzdelania a vedenia, pretože oni aj tu sa podľa svojich okolností všemožne pričinili, o čom stačí uviesť, čo nasleduje.

Sme vskutku v rozpakoch, čo by sme najsamprv mali namietnuť tým, čo nás celkom vytvárajú z podielu na tom veľkom kapitáli. Či je to nevedomosť a či zámerné neuznávanie dejepisu národov slovanských, nechceme rozhodovať, no jedno z oboch môžeme im smelo položiť na vinu. Bádania o najdávnejšej vzdelanosti Slovanov za čias predkresťanských a prvých periód kresťanských nie sú ešte dokončené, ba pri tej usilovnosti a snahe vo vedách, ktoré Slovanov, keď sa boli konečne dožili dlhšie trvajúceho pokoja a mieru, tak silne zaujali, je im zas nová cesta otvorená, a tu nadostač sa možno presvedčiť, že Slovania veru v oných časoch takými barbarmi neboli, za akých ich mnohí radi pokladajú. Dôkazy o tom podáva najmä staroslovanská cirkevná reč, do ktorej Cyril a Metod Písmo sväté preložili a ktorú rozhodne za vzdelanú a na to schopnú museli pokladať, lebo odrazu sa veru nedá taká vzdelanosť reči vyčarovať. „Zo všetkých novších rečí — hovorí veľký dejepisec a znalca jazykov Schlözer (Nestor III, 224) — je slavónska (staroslovanská) najvzdelanejšia“; a ďalej: „Zo všetkých rečí je po druhé slavónska najsamprv vzdelaná. Akože to vyzeralo v XIII. a XIV. veku s nemeckou, francúzskou, anglickou atď.? — Príčinou časných úspechov v tom bola pravá zhoda šťastných okolností. Prekladanie zo vzdelanej gréčtiny trvalo tu cez storočia ustavične, služby božie konali sa v reči národnej, všetky kroniky, všetky listiny vyhotovovali sa v reči národnej, a nie v latinskej ako v celej ostatnej Európe. Ako veľmi sme sa najmä my Nemci oneskorili (lebo v skutočnosti až od sedemdesiatych rokov vzdelanou nemčinou píšeme, čo sme ponajviac prekladaním z francúzskeho a anglického získali), to cítim silne, keď nejakú ruskú legendu, asi zo XIV. storočia, a nato nemeckú postilu^[131] vytlačenú roku 1674 čítam po sebe. Tam nachádzam poriadok v prednese, uzavreté periódy, medzisady^[132] hojnými particípiami navzájom spojené, ako aj silu a skvostnosť výrazov atď. — a tu naproti tomu nemecký chudobný postilant, nezabúdajúci na vtedajšieho reznenského kancelárnika!“^[133]

Okrem tejto vzdelanej reči svedčia proti surovosti Slovanov ešte aj iné zachované drahocenné pamiatky staroslovanskej poézie, ako české básne Rukopisu královédvorského, nájdené Hankom, ktorým kvôli sa Goethe^[134] vo vysokom veku českú reč učil, aby — ako vravel — „vnadami královédvorského rukopisu opájať sa mohol“. Tieto básne sú už skoro do všetkých európskych jazykov preložené, a to aj do nemeckého, a ich cena je od súdnych hlasov svorne uznaná. My ich cenu nijako neprepíname, ak ich vzhľadom na ich prirodzenú, kvitnúcu poéziu, ich silu výrazov, smelé, hrdinskosťou dýchajúce myšlienky a ich vznik naším Homérom nazývame. Sem patrí aj ten prekrásny hrdinský spev ruský Igor,^[135] nájdený roku 1790 grófom M. Puškinom, nie menej znamenitý básnickým vzletom myšlienok a silou výrazov, ospevujúci Igorovu výpravu proti Polovcom. V tomto ohľade nesmieme zabudnúť ani na staré ruské právo, nazývané Pravda ruská,^[136] ktoré okolo r. 1018 Jaroslav vydal z vďačnosti k mestám, ktoré mu boli v úzkych časoch pomohli, a ustanovil na všeobecné používanie.

Všetky tieto predbežné znaky, ktoré nesporne o veľkej schopnosti Slovanov k vzdelanosti svedčia, zdali sa veštiť a oznamovať jasný deň a skvelú dobu Slovanov, ale nato nastalé búrky, ktoré vo všetkých slovanských zemiach dlhý čas hrmeli, odvolali ich od pokračovania v krásne započatom diele na iné pole, aby iným povinnostiam zadosťučinili. Tieto búrky neboli Slovanom škodlivé len tým, že ich v ďalšom postupe vo vzdelanosti zarazili a spomaľovali, ale že aj skoro všetky už nadobudnuté duševné plody pohltili a zničili. Čo za poklady duševných plodov by sme boli mohli z tejto ranej doby vykázať, keby Mongoli v Rusku a Poľsku a pritom suroví duchovní z Itálie a Nemecka z nenávisti k barbarskému jazyku, ako tento nazývali, hoci ho nepoznali, neboli za pohostinstvo preukázané ich pamiatky zhanobili a zničili? Tie kmene však, ktoré menej podliehali barbarským vpádom, nazhromaždili si veľké literárne poklady, čo platí hlavne o Čechoch, už v XIV. storočí v tomto ohľade dosť bohatých. No aj ich poklady, žiaľbohu, podobný osud očakával, ktorý ich v neskorších dobách aj so všetkými hrôzami zastihol a zničil.

Z toho všetkého je jasné, že Slovania sa čo najusilovnejšie snažili vzdelávať sa a vo svojom jazyku prostriedky na vzdelanie iných národov ukladali, že však nežičlivými okolnosťami v tom zadržaní boli. No aj tak môžeme u Slovanov vypočítať jednotlivé úkazy, ktoré vymykli sa všetkým búrkam času a až dosiaľ z minulosti sa nám zaskvievajú a plným právom všeobecnú hodnosť si zasluhujú.

Ani jednému historikovi nie je neznáma kronika spísaná v staroslovanskej reči Nestorom, mníchom v kláštore pečerskom pri Kijeve, ktorú v nemeckom preklade s historickokritickým výkladom pre potreby neslovanských historikov vydal Schlözer a ktorej veľká dôležitosť pre históriu stredného veku sa jednohlasne uznáva. Použili ju a dosiaľ používajú všetci dejepisci, ktorí si postavili cieľ vysvetliť stredný vek a zamotané sťahovanie národov, o ktorých ona obšírnejšie hovorí. — Na žiadosť českých stavov založil Karol IV.^[137] podľa príkladov parížskych a bononských pražské vysoké školy, ktoré my bez ohľadu na ich ďalšie odcudzenie môžeme pokladať za vonkoncom slovanské. Ony boli vtedy pre polovicu Európy slnkom vedeckého osvietenia; Česi, Poliaci, Moravania, Rusi, Uhrovia, Švédi a Nemci konali tu svoje štúdiá. Roku 1348 založená pražská univerzita stala sa potom vzorom a príkladom pre neskôr utvorené nemecké univerzity: viedenskú roku 1356, heidelberskú roku 1387, lipskú roku 1409 atď. Ktože by jej teda chcel uprieť vplyv na oživenie vied aj v samom Nemecku? — Kto nevie, že pred XV. storočím skoro celý svet myslel, že zem stojí a slnko sa vôkol nej pohybuje? A komu je neznáme, že teraz všetci opačne veria a nadostač sú o tom presvedčení? Ale to sa nevie alebo nechce vedieť, že o tejto pravde sa svet poučil od Slovana, ktorý nadaný nesmiernym ostrovtipom pochybnosť a nepravdivosť Ptolemajovskej sústavy poznal, dokázal a inú, správnejšiu sústavu vystaval, ktorú azda nik nepodvráti, hoci v novších časoch — pravda, bez akéhokoľvek úspechu — je snaha ju vykývať. Kopernik^[138] je tým veľkým mužom a jemu a jeho krajanom ku cti je ním vystavaná slnečná sústava nazvaná Kopernikovou. Narodil sa v Toruni (Thorn) v západnom Poľsku dňa 19. februára 1473; bol to teda Poliak a Slovan a jedine závisť snažila sa vziať ho Slovanom, ktorým on telom i dušou patrí. V istom nemeckom spise čítame: „Sláva Kopernikova bude sa tak dlho skvieť, kým slnko na zem svietiť bude.“ Pyšní sme na to, že sláve jedného z našich veľkých mužov taká trvanlivosť sa predpovedá ako slnku, nás hrejúcemu a oživujúcemu; je to, pravda, sláva nepominuteľná a hádam večná.

Ktože teda môže ešte tvrdiť, že sme ani v jednej vede nepostavili nijakú sústavu? Nebolo by to jasným popieraním dejepisu? — Zalužanský,^[139] pôvodom Čech, znamenitý prírodopisec, učil o pohlaví a zúrodňovaní rastlín už pol druhého storočia pred veľkým Linném^[140] a určite a jasne sa o tom vyslovil vo svojom diele, nazvanom „Methodus rei herbariae.“ My nechceme dokazovať, že by Linné bol stadiaľto čerpal, hoci ani to sa nedá celkom poprieť, mienime len poukázať na to, že ani Slovanom veru nechýbajú mužovia, ktorí majú nadostač schopností vynájsť a dokázať aj novú, výbornú sústavu vo vedách. Ale tomuto ich úsiliu často stavajú sa do cesty prekážky, ktoré škodlivo na nich účinkujú, ktorým však menej je na vine národ než okolnosti sprevádzajúce tieto ich úsilia.

Komenský,^[141] pochádzajúci z Komny na Morave, onen veľazáslužný vychovávateľ a obnovovateľ škôl po veľkej časti Európy, bol tiež Slovan. On bol roku 1632 biskupom moravských a českých bratov a potom od roku 1648 najstarším biskupom jednoty v Poľsku. Tento učený a snaživý muž pre svoju učenosť a vznešenú mravnosť bol zároveň pozvaný do mnohých krajín vo veci zriadenia škôl. V tomto poslaní išiel roku 1641 do Anglicka, Švédska, Pruska, Sedmohradska a Uhorska a svoju veľkú úlohu celkom splnil. Zásluhy, ktoré si ako pedagóg o výchovu svojho storočia získal, majú skutočne svetohistorickú dôležitosť a nie menej aj jeho spisy, ktoré sa až do dnešného dňa vydávajú. Nech nám autor v Augsburských Všeobecných novinách vymenuje diela, ktoré by boli ako Komenského Orbis pictus,^[142] Janua linguarum reserata^[143] atď. do toľkých európskych a ázijských jazykov preložené a tak mnoho ráz tlačené a vydané; my veľmi pochybujeme, že by niekde bolo rozšírenejších spisov, než sú spisy tohoto slovanského učenca.

Ďalej nemôžeme ešte pochopiť, ako onen autor mohol dokazovať, že Slovania ani vo vojenskom umení nič znamenitejšieho nedokázali, keď predsa celý svet dobre vie, že hrdinský vodca husitov Žižka^[144] najmä tým nad všetkými svojimi nepriateľmi víťazil, lebo proti nim používal obzvláštny, ním vynájdený spôsob bojovania (pravdaže, v spojení s chrabrou mysľou svojho hrdinského vojska). Boli to jeho vozy, usporiadané do rozličných radov a navzájom tesne pospájané, ktoré tvorili proti nepriateľovi nedobytnú ohradu. A na tejto ohrade a na hrdinstve vtedy nikdy nepodmaniteľných Čechov roztrieskali sa potupne všetky nepriateľské húfy, ktoré sa ako povodeň boli rozliali po Čechách.

V novších časoch sa znova prebudila u Slovanov horlivosť po vedení i povstali medzi nimi mužovia, ktorí si učenými spismi čo najväčšiu pozornosť vydobyli a v odvetviach vied a umení, nimi pestovaných, veru epochu robia. Sem patria hlboké jazykospytné bádania Dobrovského, Šiškova,^[145] znamenitou usilovnosťou vypracované diela Katančićove^[146] De Istro ejusque accolis,^[147] Orbis antiquus atď.,^[148] ktoré usilovne používajú domáci i cudzí spisovatelia. A čo povedať napokon o znamenitých spisoch Šafárika, ktorého najnovšie, hlbokomyseľnou kritikou vystrojené dielo Slovanské starožitnosti toľko pomohlo nielen štúdiu slovanského dejepisu, ale celej staršej európskej histórii? Spolu so Šafárikom vyznamenal sa na poli historického bádania neúnavný poľský historik Lelewel, ktorého znamenité schopnosti, spojené s takmer železnou usilovnosťou, museli sami Nemci uznať a schváliť. On je to, čo najťažšie úlohy starého dejepisu, ako sa ani Nemci neodvažujú mu uprieť, šťastne vyriešil a mnohé temné miesta dávneho sveta objasnil. K týmto dvom dôkladným dejepiscom slovanským hodno pripočítať Palackého, ktorému Slovania za mnohé dômyselné spisy a najmä za českú históriu majú čo ďakovať. Pritom však nezabudnime ani na Naruszewicza,^[149] Kucharského,^[150] Macieiowského,^[151] Karamzina, Ustrjalova,^[152] Pogodina^[153] a iných v tomto odbore zaslúžilých.

Čo však najutešenejšie rozkvitá dosiaľ u Slovanov, to je pole básnictva, prirodzený to dôsledok kvitnúcej fantázie a hojnosti citov, vlastných tomuto národu. Znamenitá schopnosť Slovanov k básneniu neprejavuje sa istotne nikde lepšie ako v ich nevinných, ľúbezných, dôvtipných, tu lásku, tu nešťastie, tu hrdinskosť a veľké skutky pradedov ospevujúcich piesňach, o ktorých veľkej hodnote najmä veľký Goethe^[154] a znamenitá pani Talvj vo svojom preklade srbských národných spevov a inde sa tak krásne boli vyslovili. Ak toto vieme a ak uvážime, že tieto piesne sú u všetkých slovanských národov zdomácnené, právom môžeme slovanský národ veľkým básnikom nazvať. Z mnohých znamenitých básnikov slovanských,^[155] medzi ktorými si poniektorí už európsku povesť získali a sú do cudzích jazykov preložení, nech nám je dovolené tu niekoľkých najvýznačnejších uviesť, a to sú Poliaci: Czajkowski,^[156] Goszczyński,^[157] Krasiński,^[158] Krasicki,^[159] Mickiewicz, Malczewski,^[160] Kraszewski,^[161] Magnuszewski,^[162] Zaleski^[163] atď.; Rusi: Deľvig,^[164] Gogoľ,^[165] Kozlov,^[166] Marlinskij,^[167] Puškin, Podolinskij,^[168] Žukovskij, Zagoskin^[169] atď.; Malorusi:^[170] Kotlarevskij,^[171] Padurra;^[172] Čechoslovania:^[173] Čelakovský, Hollý, Kollár, Klicpera,^[174] Mácha,^[175] Polák,^[176] Turinský,^[177] Tyl,^[178] Tupý,^[179] Vocel^[180] atď.; Ilýri:^[181] Demeter,^[182] Gundulić,^[183] Milutinović,^[184] Mušicki,^[185] Palmota,^[186] Prešern,^[187] Stanko Vraz,^[188] Vukotinović^[189] atď. Na týchto všetkých pozeráme s pýchou a úprimnou radosťou, a to všetko jasne hovorí proti tým, čo za daromnú prácu pokladajú učiť sa slovanský jazyk, lebo vraj podľa ich mienky počet vlastných, dôkladných diel slovanských nezaplatí dosiaľ čas a prácu tohoto učenia. My nijako nenaliehame, aby sa cudzie národy našu reč učili a tým našej národnej hrdosti akosi lichotili, my len trpkosť prejavujeme, že naše duševné plody tak sa znevažujú, ako sa to bolo od autora onoho článku stalo a ako sa to od iných žurnalistických pobehlíkov ešte často stáva.

No ak stojí za to pre jediný Cervantesov^[190] román, isteže slávneho Dona Quijota, učiť sa španielsky jazyk, prečo by sme si nemali nadobudnúť znalosť slovanskej reči, ktorá nám k oveľa väčším pokladom kľúč do ruky podáva?

V tejto stručnej úvahe museli sme sa obmedziť iba na to, čo sa zásluh Slovanov o život európsky týka, ktorý predmet by sa dal iba v celom diele dôkladne rozobrať. Na to sa však, bohdá, inokedy podujmeme.^[191] Napokon neradi by sme o určení a nastávajúcej budúcnosti Slovanov veľa zbytočných rečí narobili, no pevne sme presvedčení a verejne vyznať môžeme, že ich budúce, účinnejšie vystúpenie v dejepise ani im, ani Európe nebude môcť byť na škodu, ale že obom prinesie nemalý osoh, pretože človečenstvo nikdy nemôže naspäť cúvnuť.