ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^{[387] [388]}

Hurtom pretiahol Európou krik o panslavizme; ohlasovalo a so strachom menovalo sa toto slovo u všetkých skoro európskych národov, hovorilo o ňom stá a stá časopisov, plno ho bolo v rozprávkach spoločenských, ba i v nejedných snemovaniach ohnivé reči sa na panslavizmus sypali. Nám tiež, kde sme sa len pohli, všade panslavizmom plné uši nakričali, kde sme len koľvek s dákym národným podujatím vystupovali, všade do panslavistov nadali a pod týmto heslom všetky tieto podujatia, ako len mohli, hamovali a navnivoč uvádzali, čože to za zázračné slovo, slovo „panslavizmus“? Čo za zázračnú moc to v sebe malo, že už na počutie tohoto slova hrúza mnohých pochytovala a hnevom i zlosťou proti všetkému slovanskému naplňovala? Myslel by si človek, že vari pod heslom a zásterou panslavizmu dáke križiacke ťaženie na všetky európske národy sa vyrútiť má; a vskutku, čo aj nie takúto výpravu, ale v inom spôsobe hroznejšiu ešte od všetkých tých ťažení si pod panslavizmom predstavovali, nič menšieho pod ním nemysliac, ako že národy slovanské (Slávi), a to všetky (pan), pod náčelníctvom ruským na Európu sa vyvalia a na spôsob Atilov a druhých takýchto hrozných vojovníkov Európu pustošiť a národy európske do rabstva zajímať budú. V panslavizme teda, ako hovoríme, Atila so svojimi korisťobažnými kŕdľami sa znovu zrodiť, Európe novým bičom božím zaplieskať mal. Toto, hľa, bolo predstavenie o panslavizme, na ktoré ešte i dnes ľudia tu i tu veria, najviac ale už len takí, čo za obecnými panujúcimi myšlienkami hodne pozďaleka pozostávali.

Bez vetra ale byľka sa nehne, hovorí slovenské porekadlo, a tak i tu len muselo byť dačo, čo tohoto strašného obra splodilo a už národy po celej Európe šliapať videlo. A keď tak hrozného obra obrazotvornosť mnohých utvoriť vedela, musela už len byť vraj aj hodná príčina, ktorá k takému napnutiu obrazotvornosti u národov európskych príležitosť zavdala. Netajíme, že by nebola skutočne takáto príčina bývala, ale aj to zaraz istíme, že tu v obrazotvornosti európskych národov tichý šum vetríka hučal ako ozorné z diel strieľanie a že tichý žiaľ národa hlboko padlého zazvučal v ušiach národov ako rukot dákeho velikána. Ideme o tom prehovoriť.

Ak ktorý národ v rozvíjaní ľudskom bol nazad ostal, to bol a je dozaista národ slovanský. Nie je tomu na vine dobrá vôľa alebo neschopnosť tohoto národa k ľudskému rozvitku, bo on hocako v úpadku, krásne svedectvá i o svojej dobrej vôli i o svojich schopnostiach i o svojej mravnej a duchovnej sile vydal, ale bolo tomu príčina zemepisné položenie a s týmto položením spojené dejiny národa slovanského. Dobre je Nemcom, Francúzom a iným západným národom hovoriť o svojej vzdelanosti a pýšiť sa na ňu, keby ale toto zemepisné položenie boli Slovania mali, keď nie viac, iste by boli toľko, ako Nemci, Francúzi atď. dosiaľ dokázali. Nemci, Francúzi a druhé ich susedné národy otočili starodávne kolísky a bývaliská osvety a vzdelanosti ľudskej, oni zaujali miesta k nim najbližšie, otočili oni po dlhom sem-tam vlnení Itáliu, zaujali miesta neďaleko od klasickej zeme helénskej, k nim teda prosto a bezprostredne všetko, čo len koľvek bolo vzdelanosti a osvety v gréckom a rímskom svete, sa vylialo, oni to v blízkom susedstve zaraz z prvej ruky poprijímali a svojho ducha znamenitým týmto starého sveta plodom zúrodnili.

Inakší bol osud národa slovanského. Na východe a na severe — polnoci — Európy rozložení ďaleko od starodávnych klasických sedalísk osvety gréckej a rímskej, položení medzi Áziou a Európou a tak vystavení všetkým útokom a nábehom surových aziatských národov, na Európu ustavične sa valiacich, neboli vstave a vonkoncom nemohli Slovania osvetou starosvetskou^[389] k vyššiemu ľudskému životu privedení byť, nemohli ju zažiť. Z tohoto ohľadu boli tedy Slovania od Nemcov, Francúzov a druhých západných európskych národov omnoho nešťastnejší, ktorí nielenže sa prišli napiť ku samým žriedlam osvety starosvetskej, ale vstúpili do bezprostredného obcovania so vzdelaným starým svetom, čo že nekonečne na nich účinkovalo, kto by zaprieť smel? Obcovanie človeka surovšieho s človekom vzdelanejším je pre tamtoho opravdivá škola a takouto školou pre západné národy európske boli Rimania i Gréci; kde naproti tomu Slovania vo svojom susedstve medzi surovými ešte Germánmi z jednej a divými národmi ázijskými z druhej strany žiadnu veru príležitosť nemali priučiť sa niečomu ľudskému. Miesto toho oni ustavične biť a prať sa museli s divými, na Európu sa hrnúcimi národmi, ktoré od IV. stoletia po Kristu počnúc až do samého XV. stoletia svoje pustošenie a nápady na Európu obnovovali. V týchto bojoch skoro všetky slovanské kmene účasť mali, tak dobre Rusi ako Poliaci, Česi, Slováci, Chorváti, Srbi a Bulhari; ťať museli Slovania Hunov, Chazarov,^[390] Avarov, Pečenehov, Kumánov, Mongolov, Tatárov a Turkov. Úlohu svoju Slovania v týchto bojoch slávne a víťazne vykonali, bo divú moc týchto národov zlomili a prítulok starosvetskej osvety od hroziaceho jej nebezpečenstva ochránili, že ale tým samým vzdelanosť ich náramne sa obneskorila a na samé kmene slovanské zo surovosti aziatskej, s ktorou do činenia mali, mnoho sa nalepilo, to každý vidí a uzná. V Rusku napríklad nikdy by tak tuhé rabstvo nebolo povstalo, nikdy by sa tak človek tam surovými telesnými pokutami nebol zohavoval, keby na toto neboli privykli Rusi pod ťažkým jarmom mongolským; bo surovosť táto a rabstvo napospol vonkoncom neleží v otvorenom a vo svojom jadre ľudskom duchu slovanskom. Na jednej strane teda divokosť aziatská napádala a v rozvíjaní zatrimovala^[391] kmene slovanské, na druhej boli Slovania veľkým pásmom národov od klasických krajov osvety starosvetskej oddelení a z toho už každý ľahko pozná, že veru v nepohodlnom položení nachádzali sa z ohľadu osvety a vzdelanosti. I samé božie slovo, učenie kresťanské, omnoho neskôr ku Slovanom ako k druhým západným národom európskym cestu si prerazilo a preraziť mohlo; Germáni a Frankovia poprijímali slovo božie už v III., IV., V., VI. a VII. století po Kristu; kde naproti tomu u Slovanov napospol len v IX. a X. století sväté toto učenie sa rozšírilo. A vec tá išla celkom prirodzeným svojím behom. Z Itálie a menovite z Ríma kresťanské učenie nemohlo sa prv dostať ku Slovanom ako ku Germánom alebo Frankom, Itáliu svojimi sedaliskami otáčajúcim; ale muselo prísť najprv cez bližšie národy k Itálii, aby aj zeme slovanské zaujať a ľudstvo ich ku vznešenejšiemu životu zapáliť mohlo. I obce sa u Slovanov omnoho neskoršie zakladali, ako u národov germánskych alebo Frankov, a len vtedy, keď národ skutočnú obec založí, začína sa uňho život mocnejší, poriadnejší, právnejší a menovite počiatok pospolitého života u národa je založenie obce. Týmto ale počiatkom pospolitého života, alebo inými slovami, životom usadlejším, právnejším a bezpečnejším predstihli národy germánske a Frankovia Slovanov o viac století; bo o viac století od Slovanov skôr pozakladali oni svoje obce, ktorí len v IX. a X. století schopili sa k mocnejšiemu životu verejnému, jako to Veľká Morava, Česko, Poľsko, Rusko a iné slovanské obce dosvedčujú. Podľa všetkého tohoto každý uznať musí, že Slovania za Nemcami a Francúzmi vo vzdelanosti hodne nazad ostať museli, čomu, ako sme videli, na vine bolo ich položenie a s týmto položením spojené dejiny. Smeje sa síce úškľaba^[392] a vyhadzuje na oči Slovanom ich nazad zaostatie, ale úškľabníctvo toto je bez všetkého zdravého rozumu a pováženia, je celkovité neznanie a nespytovanie dejín, je ľahkovážny súd historický. Keby boli Slovania v tých zemiach a krajinách sa osadili, v ktorých sa osadili Nemci, Frankovia a druhé západné európske národy, opakujeme, keď nie viac, iste toľko by boli vykonali, koľko vykonali spomenuté národy. Ale i takto je to dobre a ešte lepšie, bo tým väčšia je ich budúcnosť.

Predsa ale i v tomto oddialení, v tomto na minulé časy nepohodlnom položení Slovanov z ohľadu osvety starosvetskej preukázali sa Slovania krásnou usilovnosťou náukovou, preukázali sa peknými plodmi svojho bohato obdareného ducha a vystúpili s utešenými nálezmi v svete duchovnom, t. j. v okrese náuk a vied, epochu robiacimi. Česi v XIV. a XV. století^[393] vyšvihli sa z ohľadu náuk vysoko a zdalo sa, akoby si boli zaumienili v ten čas prvenstvo v tomto ohľade medzi všetkými európskymi národmi si vydobudnúť; Poliaci pod Žigmundami,^[394] v zlatom veku literatúry poľskej, na to samé vznešené miesto medzi národami vedeli sa dobíjať. A komuže patrí sláva vynájdenia večnej svetovej harmónie, tejto naozaj slovanskej myšlienky, keď nie Koperníkovi a s ním Slovanom? — Komuže patrí vynájdenie večnej a nepremennej zákonitosti v prírode, keď nie Zalužanskému a s ním jeho národu? Mlčíme o ostatných, dosť majúc teraz na spomenutí týchto dvoch ligotných hviezd slovanských. Lež všetko toto bolo len kúskovité, dohrnuli sa na Slovanov zase nové búrky a tie víchricami a hradom^[395] zrazili tieto prvé puky a kvety slovanské; zamračilo sa zase nad nimi a duch ich v žiali utiahol sa z divadla sveta.

V takomto stave dlhé časy pretrvali národy slovanské, kým veľké zmeny na západnom svete nepovstali a nový obrat ľudským dejinám nedali. Osveta starosvetská, predtým len v Grécku a v Itálii bývajúca, sa pomaly aj k národu franskému a nemeckému pretiahla a medzi nimi sa ubytovala. Keď sa ale raz už tu nachodila, prišla do blízkeho k Slovanom susedstva a stadiaľto sa pomaly aj ku Slovanom preťahovať a prenášať počala. Obcovanie Slovanov s Francúzmi a Nemcami stávalo sa vždy častejšie a hustejšie, pozornosť Slovanov na život západný európsky, na politický, náboženský, náukový vždy viac a viac sa obracala, čo — rozumie sa — bez veľkých následkov na kmene slovanské zostať nemohlo. Stálo by za prácu vyšľakovať všetky tie prechody osvety západoeurópskej k Slovanom a ich účinky medzi nimi, medzitým to do okresu tohoto článku nepatrí. Naraz ale prihrmel francúzsky prevrat^[396] a ten ako celú Európu, tak i skoro všetky kmene slovanské najmocnejšie zatriasol. Do rozličných táborov rozišli sa synovia slovanskí, jedni postaviac sa do tábora francúzskeho, druhí do tábora proti nemu, a takto bojovali Slovania proti svetu a proti sebe, ale akýkoľvek bol výpadok tých hrozných vojen, účinok týchto dejov bol i na Slovanov ohromný. V bojoch týchto poznali Slovania rozvitejší i dokonalejší život západnoeurópsky v každom ohľade, s tým ale zaraz poznali aj tú hlbinu a nížinu, v ktorej sa oni proti druhým národom európskym nachodia, v bojoch týchto oboznámili sa ďalej s ideami, ktoré francúzsky prevrat porodil, vychoval a ktorým naposledy muž velikán, Napoleon, za náčelníka stanúc, cestu im do sveta mohutným svojím mečom prerazil a po svete ich rozšíril. Ideami týmito, ktoré sa i ku Slovanom dostali, tým rezkejšie sa napnul a upozornil ich duch. Navidomoči poznali teraz Slovania, že sú nízko, že ležia hlboko a že s inými národmi európskymi do rovne sa nijak postaviť nemôžu. Medzitým ale po vojnách francúzskych život západných národov európskych, menovite Francie a Nemcov, susedov slovanských, vždy ďalej sa rozvíjal, popravy a postupy^[397] vždy prudšie a čerstvejšie jedno za druhým nasledovali: život verejný týchto národov, pod ochranou vnovo povstávajúcich ústav, vždy väčšiu slobodu si nadobúdal, život spoločenský povoľným vyrovnávaním bývalých rozdielov medzi rozličnými stavmi vždy milším, znosnejším a ľudskejším sa stával; náuky a vedy z predošlej svojej výšky pomaly vždy viac a viac do života sa drali, nízky obyčajný život k sebe povyšujúc a k vyhľadávaniu lepšieho života i na týchto nížinách zemských mocne ponúkajúc, čo všetko na doterajšiu zaťatosť, stojatosť a skamenelosť kmeňov slovanských mocne pôsobilo a kmene slovanské do zákruty života západnoeurópskeho vždy mocnejšie potrhovalo. Ak kmene slovanské dosiaľ hliveli a spali, od týchto čias nemohli viac, bo raz sa stalo prebudenie a teraz už nastúpilo hýbanie a strasenie sa u všetkých, pár rokov skôr u jedných, pár rokov neskôr u druhých, ale u všetkých kmeňov slovanských. Toto strhnutie sa odrazu národa, dosiaľ hlivejúceho, ospalého, v Európe najrozložitejšieho, ale v nej dosiaľ takrečeno neživého, nezbadaného, muselo, pravda, na národy európske čarovne pôsobiť, bolo to, ako keby sa bol naraz dáky zázračný úkaz v Európe zjavil a svet poplašil. Skutočne, práve tak bolo, ako s dákym zázračným, dosiaľ nevídaným úkazom; ako na tento úkaz ľudia híkajú, duria sa ho^[398] a plašia, tak i na tento dosiaľ nevídaný úkaz, t. j. hýbanie sa kmeňov slovanských, odrazu národy európske zhíkli a náramne si pred ním strachu nahnali. Keď ale prirodzený úkaz ľudia poznajú, prestane im byť zázračným a prestanú sa ho plašiť; tak skutočne i tento úkaz odrazného^[399] sa pohnutia kmeňov slovanských, keď ho len európske národy poznajú, prestane im byť čudným a nebudú sa ho viac báť, ale radšej, ak aj iným dobre prajú, budú sa z neho tešiť, že toľko ľudstva k lepšiemu a slobodnejšiemu životu sa domáha. Toto odrazu pohnutie sa národa slovanského, dosiaľ v Európe za nič považovaného, lebo duchovne spiaceho, zavdalo prvú a pravdivú príčinu hrozným chýrom o takrečenom panslavizme a nasledovne k nenávistným ohovárkam, potváraniam a k prenasledovaniu všetkého toho, o čom sa myslelo, že je to znak a hýbanie panslavizmu. Rozumný a nepredpojatý pozorovateľ ale povstatia a rozvíjania sa tohoto úkazu celkom inakšie o ňom súdiť bude. To, čo odrazu povstalo v živote kmeňov slovanských, vzali národy európske tak, akoby sa boli Slovania schválne na tom dohovorili a odrazu to chceli, to, čo bol potrebný a nevyhnutný následok príbehov a dejín európskych, vzali národy európske za nebezpečné sa vyhrážanie Slovanov všetkým iným národom, to, čo bolo pohnutím a znakom k lepšiemu, ku slobodnejšiemu životu z doterajšieho nízkeho živorenia, vzali národy európske za odhodenie sa Slovanov a podvrženie sa moci, ktorá by ich z doterajšieho stavu vytrhla a ku značnejšiemu staniu medzi európskymi národmi, berúc ohľad na moc, priviesť mohla. Zo všetkého ale tohoto vidno, že toto boli pochopy a mienky o Slovanoch celkom krivé a bludné.

Skutočne pravda je, že Slovania odrazu povstali a hýbať sa začali, nie ale zato, že by sa boli k tomu zhovorili, ale zato, že spolu hliveli, spolu v živote nevoľnom drepeneli a že odrazu na nich od národov európskych sa pôsobilo; skutočne pravda je, že kmene slovanské všetky vôľu k popraveniu a k zlepšeniu raz i svojho života osvedčili, nie ale zato, že by sa tým boli dakomu vyhrážať chceli, ale zato, že všetky za druhými národmi európskymi ďaleko boli zaostali a naraz lepšie poznali a rozkvit, slobodnejší život u druhých spozorovali; skutočne pravda je, že všetci Slovania na národnosť svoju sa odvolávať začali, nie ale zato, že by sa dakomu za nástroj tejto národnosti dali, ale zato, že každý národ, keď ďalej chce prísť, s týmto počínať, t. j., že si to, na čom jeho život leží, osvedomiť^[400] musí, a to je jeho národnosť.

Videli sme teda, na jaký spôsob prišiel panslavizmus do toho chýru, v ktorom stál a po ktorom ho ešte ľudia po kútoch a stranách poznajú, že je toto ale úkaz celkom iný a že má i celkom iný smer, ako si mysleli, z predrečeného, myslím, každý nepredpojatý sa presvedčí. Slovania boli náramne zaostali, to je pravda, zato ale aj keď ktorý národ, teda istotne slovanský pokrok potrebuje. Nie je vec rozumná a opatrná to, čo leží v nevyhnutnej potrebe, zastavovať a udúšať, bo stadiaľ potom povstávajú výbuchy násilné, ale je vec rozumná a opatrná to podporovať a napomáhať. A toto z ohľadu Slovanov i slušnosť a spravodlivosť požaduje. Pokrok kmeňov slovanských môže sa, jako zo všetkého predrečeného vysvitá, s dobrým svedomím napomáhať a na tento spôsob pôjde všetko behom prirodzeným a pokojným.

Keď kde bolo kriku o panslavizme, bolo ho istotne v našej krajine plno a nikde toľko ako u nás. Plné ho boli noviny a časopisy, plný ho bol život. Každé najmenšie počínanie pre napomoženie osvety, dobrobytu, pre nadobudnutie práva národu slovanskému vykričalo sa za panslavizmus a tak to prišlo u nás ďaleko s panslavizmom alebo, podľa maďarských rečníkov, s neoddanosťou a so zradou vlasti, ako podľa spisu Kamila Desmoulinsa^[401] vo francúzskom prevrate so zradou vlasti a slobody. Hovorí on: Keď sa tam vraj dakto od verejného života do súkromnosti uťahoval, volali: podozrivý! Ten kuje tajné námery; ukazoval sa vraj zase dakto vo verejnom živote: podozrivý! Ten chce oči druhých na seba obrátiť a slobodu podkopať; bol dakto chudobný: podozrivý! Ten sa dá proti slobode najať; bol dakto bohatý: podozrivý! Ten bude druhých proti slobode najímať. A tak či bol taký lebo taký, len ta s ním na gilotínu. U nás to tiež s panslavizmom tak ďaleko bolo prišlo. Usiloval sa dakto naše mizerné slovanské školy napraviť: panslavista; vydal dakto knižku pre náš zanedbaný národ: panslavista; založil sa dakde dajaký náš život napomáhajúci spolok: to sa tam tajné zrady kujú, panslavisti; zabavili sa dakde naši po našsky, po slovensky: panslavisti; túžili sa naši na krivdy, nášmu národu robené, panslavisti; ba keď sa len dakto opovážil o národe slovenskom hovoriť, už bol panslavista.

Dnes už, chvalabohu, nieto toľko toho kriku o panslavizme, už teraz najviac sa len po stranách a kocúrkovských kútoch pletie; bo rozumnejší už nahliadli, že bolo veľa kriku pre nič za nič a plašivci, keď len nič tie atilovské výpravy nechodia, tiež sa už báť prestali. My sme videli v predošlom, čo je pravdy v tom panslavizme rozkričanom, videli sme, že je to všeobecné hnutie kmeňov slovanských, nie ale uhovorené, a že toto hnutie, lebo slovanské národy ďaleko za druhými zaostali, nejde za dačím hrozným a nebezpečným, ale za tým najšľachetnejším, čo ľudstvo má, t. j. za osvetou a slobodou. Kto sám je osvietený, ten uzná a oceniť vie každé túženie za osvetou, kto sám je naozaj slobodný, ten slobodu každému inému dopraje a teší sa z jej rozkvitu.

A už keď komu, teda istotne národom európskym spolu aj s Maďarmi, hovoríme to z úplného presvedčenia, náramne na tom záležať musí, aby sa Slovania stali osvietenými a slobodnými, bo tak nebudú a nikdy sa užiť nedajú za nástroj k udržovaniu iných v temnosti a nevoli. Je tento punkt pre vlasť našu veľmi veľkej váhy a myslíme, že ho každý rozumný a nepredpojatý náležite bude vedieť oceniť; ale povedzme pravdu, liberalizmus maďarský, ktorý podľa jeho slov sa zachytil osvetu a slobodu Uhorska dobývať, trpel dosiaľ na jednej veľkej rane, ktorá ho v jeho samom princípe zničovala, pred svetom do posmechu a u Slovanov do podozrenia a nenávisti uvádzala, a táto jeho rana bolo to, že on osvetu a slobodu — za ktoré, hovoril, že bojuje — chcel mať len výlučne pre národ maďarský, bol teda liberalizmom na najväčšom stupni egoistickým a tyranským.

O takejto osvete a slobode, akej zástavu liberalizmus maďarský vystrčil, že Slovania nič nechceli a nechcú vedieť, je vec prirodzená a nevyhnutná, bo keby sa k nej pripojili, sami seba by zadali. Na potvrdenie našich rečí nepotrebujeme hľadať veľa dôkazov, prinesieme len jeden, ale jasný, týkajúci sa slobody tlače. Hovorilo a kričalo sa za ňu dosť a v tom istá stolica uzavrela, že áno, má sa uviesť v krajine sloboda tlače, ale len pre knihy maďarské. Na tomto jednom príklade, myslíme, že každý bude mať dosť. A proti komuže to tak liberalizmus maďarský mocne vystúpil, oproti komu sa to tak rozkričal, koho takrečeno jednou ranou doraziť a zničiť chcel? Veru, sotva by človek poveril: Slovanov!!! Národa maďarského najstarších, najdávnejších, najvernejších druhov, národa maďarského na západe i na severe, na východe i na poludní susedov, národa maďarského od samých prvých časov jeho vystúpenia v Európe a v dejinách ustavičných, stálych sprevádzačov, otočovateľov, priateľov, národa maďarského v zakladaní vlastnej obce úsilných pomocníkov, do svätého chrámu kresťanstva vodcov, v orbe, v počiatočnom remeselníctve, v prvopočiatočnej náuke učiteľov, osvecovateľov; tento liberalizmus chcel zničiť národ dobrý, usilovný, pracovitý, verný, národ s povahou národa maďarského v mnohom sa zrovnávajúci, národ dobrodružný, krásnych a veľkých schopností plný, národ, na ktorého osvete a slobode, keď komu, teda istotne Maďarom, keď sú len trochu rozmyselní a rozvažití, nekonečne mnoho záleží. Ale šiel krik Európou proti Slovanom, pochodiac od Nemcov, a k tomuto kriku prirazili sa i Maďari, jedni z mienky, že dobre robia, druhí, a najviac, z obyčaje a z módy. Nedivíme sa Nemcom, odjakživa starým a zaťatým nepriateľom slovanským, ktorým vždy išlo o to, kde len mohli, reč slovanskú podkopať; ale sa divíme Maďarom, našim dávnym druhom, a predtým dobrým priateľom.^[402]

Liberalizmus maďarský sa zachytil emancipovať židov,^[403] týchto odkundesov prisťahovaných, a rozbehol sa vyplieniť, do temnosti a väčšej nevole uvrhnúť Slovanov, zrábateľov zeme našej matky, prvých remeselníkov a priemyselníkov v Uhorsku, najstarších jej obyvateľov, ľudí, ktorí sa v každom ohľade v zemi uhorskej vyznačili, zem uhorskú krvou svojou poliali a všelijakými zásluhami o ňu sa okryli. Takto, hľa, i tu sa splnilo: neplechu napomáhajú a vyvyšujú a dobrých dorážajú. Ostatne my ešte pevne veríme, že keď Maďari ďalej ešte vo vzdelanosti prídu, nasledovne keď sa rozmyselnejšími a spravodlivejšími stanú, keď sa nad svojím stavom lepšie rozmyslia a položenie svoje lepšie poznajú, že sa nielen z tej jednostrannosti otrasú a osvetu a slobodu nielen sebe, ale i všetkým druhým, a najmä Slovanom, žičiť budú, ale aj ešte oni sami Slovanov vo všetkom tomto napomáhať sa dajú, nie tak napomáhať, ako teraz napr. emancipáciu židov, najviac z módy, ale zo samej dobrej vôle a z opravdivého presvedčenia a dodávame k tomu ešte — i z opatrnosti. Pevne, hovorím, veríme na to, a veríme ešte i to, že sa dožijeme tých časov, kde každé utláčanie, ba i ponúkanie k utlačeniu Slovanov do nevážnosti a potupy príde a sami vznešenejší mužovia maďarskí Slovanom k osvete a k väčšej slobode dopomáhať, na tom pracovať a k tomu verejne radiť budú.

I z ohľadu reči našej spisovnej sme sa my v krajine našej udomácnili.^[404] Predtým stáli sme z tohoto ohľadu pri Čechoch, užívajúc ich reči v našich spisoch, ale i tento dlhotrvanlivý zväzok pretrhli sme, a to s bolesťou, aby sme sa i strany tejto záležitosti našli celkom doma v krajine našej. Nech si síce nikto nemyslí, že sme to dakomu kvôli tuná urobili, nie, tak hlboko sme nepadli, tak veľmi sme sa ohľadmi na druhých zmámiť nedali, aby sme v našich národných záležitostiach niečo takto konali, urobili sme to len kvôli sebe samým, nášmu životu a našej jednote. Jesto síce ešte medzi nami takí, ktorí sa s nami v tomto ohľade zrozumieť nechcú a ešte len vždy za češtinou sa tiahnu, títo ale napospol, čo sa národnosti slovenskej týka, žili ešte len v literatúre, nestarajúc sa a veru aj málo rozumejúc do iných strán života národného, napr. do vecí občianskych; ako ale ľudia títo umom svojím záležitosti naše národné, každý deň sa šíriace a prísnejší pozor dostávajúce,^[405] viac viesť nemôžu, tak aj počet ich je už chatrný, zo dňa na deň prudko sa umenšujúci. Títo teda viac žiadnu hať životnému behu nášmu proti postaviť nemôžu a my dielo, ktoré sme začali, i dokonale vyvedieme. Už teraz sa to považovať môže za skutok dokonaný a my skutkom týmto našli sme sa naraz v krajine doma s národnosťou našou. Dosť na tom: my sme už tu a chceme byť doma, uvidíme ale, či nás druhí, a hlavne spolukrajania naši Maďari, tak ako domácich privítajú, uvidíme, či tak s nami ako s ľuďmi doma nakladať a či nás ešte vždy ďalej len za cudzích považovať budú. Považovať nás budú za cudzích, ak i ďalej nám reč svoju natískať, do škôl našich ju uvádzať, z kostolov našich reč našu vyobcúvať, zo spoločenského, z občianskeho života ju tak ako i dosiaľ vytvárať budú, považovať nás budú za cudzích, ak nám i ďalej bohvie do čoho nadávať, každé naše i najmenšie hnutie prenasledovať, lásku k národu nášmu odsudzovať, priateľov národa nášho od všetkého, kde len môžu, odstrkovať a nám i to najšľachetnejšie zabraňovať budú. To napredok im hovoríme, a to je najmocnejšie naše presvedčenie a duch i vôľa veku nášho, že nás s národnosťou našou neutlačia a že vždy miesto jedného utlačeného úkazu desať nových iných povstávať bude, ako to dosiaľ išlo, a tak pri všetkom ich namáhaní že ich práca bude stratená.