ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Vykonaná z jari 1839) ^{[19] [20]}

Prirodzená náklonnosť k národu svojmu, ktorá sa ma hneď s nadobudnutím jasnejšieho seba a rodákov svojich povedomia zmocnila a zavčasu básňami nášho neoceneného Kollára podnecovaná z roka na rok väčšmi a väčšmi v prsiach mojich sa vzmáhala, viedla ma skoro ku všetkému tomu, čo sa mi zdalo byť potrebné k poznaniu národa nášho vôbec v rozličných jeho kmeňoch,^[21] a zas k podnikaniu toho všetkého, čím nejakú, hoci aj najchatrnejšiu službu domnieval som sa preukazovať pomaly okrievajúcej našej národnosti. Dávno som túžil po návšteve Slovanstva, ktoré sa zachovalo ešte na severozápade zeme, obývanej a vzdelávanej naším veľkým národom, a boli to najmä Lužice, ktoré ma k sebe mocne vábili jednak preto, že ony ešte najviac zvyškov dávneho a kedysi tu široko sa rozprestierajúceho Slovanstva zachovali, keď naproti tomu v iných krajinách, za dávna čisto slovanských, aj najmenšie stopy prastarých obyvateľov vymizli; jednak tiež, že v nich práve v našom veku to smutné divadlo, totiž hynutie slovanskej a násilné vtieranie sa cudzej národnosti vidno a azda konečná opona nad mohutným kedysi Slovanstvom v krajinách za Odrou a Labe^[22] sa spúšťa. Tieto odranské a polabské krajiny boli poslednými násypmi Slovanstva na západ oproti cudzine; a že táto najzúrivejšie od západu a vo veľkej presile na Slovanstvo dorážala, niet sa čo diviť, že aj ony — ako obyčajne násypy pri dlhom obliehaní — najväčšiu ranu v Slovanstve od cudzinstva utrpeli, ako nás o tom pohľad na tieto kraje nadostač poučuje. Smelo môžeme tvrdiť, že v týchto rozľahlých krajinách za starodávna niekoľko miliónov Slovanov žilo, a teraz nachádzame niekoľko tisíc v Sliezsku, Lužiciach, na Pomorí^[23] a v okolí luneburskom,^[24] ktorých podnes vždy viac a viac ubúda, takže najmä v posledných dvoch miestach s dokončením prítomného storočia ledva akýsi tieň zostane z dávneho Slovanstva. Akokoľvek slabé a nepatrné sú jeho zvyšky, predsa srdce každého vrúcneho Slovana k nim úctou zahorí, pretože ony, hoci v malom počte, jednako pri všetkých záhubných bojoch a pohromách, ktoré tu pripadli na našu národnosť, udržali sa ešte pri jazyku a obyčajoch svojich starých otcov, a pritom zjavujú sa nám ako potomkovia tých hrdinov, čo akoby na stráži viedli boje proti cudzine za celé Slovanstvo a po hrdinskom odpore padli ako obeť za všetkých svojich pobratancov. Oni kryli nás proti hrozivej nám búrke, sluší sa teda, aby sme si my tieto ctihodné ostatky hlboko vážili, a ak je to možné, im proti hrozivej záhube na pomoc prišli, usilujúc sa ich literárne k sebe privinúť, ducha národnosti medzi nimi vzbudiť a vzbudeného podporovať, čo hádam najlepšie tým dokážeme, že ak sa u nich prejaví národná literatúra, ako o tom môžeme mať nádej v Lužiciach, chceme v nej všemožnú účasť mať. Ale aj našim tamojším bratom musíme zvlášť to na srdce položiť, aby sa oni k mohutnejším svojim bratom všemožne privinovali, s ich literatúrou sa oboznámiť usilovali; lebo sami súc už len v malom počte a vystavení mocnému dorážaniu cudziny, ľahko sa úplne od ducha slovanskej národnosti odcudzia, ak nebudú obživu hľadať u pobrataných kmeňov.

Do Lužíc som si teda namieril, nesúc smutné tušenie v prsiach, ktoré onen krásny, ale smutný Kollárov nápis^[25] už dávno bol vzbudil v mojom srdci, porovnávajúci Lužice s dvoma topiacimi sa loďkami. Na svojej ceste zastavil som sa v Lipsku,^[26] meste to teraz významnom mnohými tlačiarňami, skladmi početných a veľkých kníhkupectiev, ako aj svetovým obchodom, meste kedysi od našich predkov založenom a od nich meno, hoci preinačené, nesúcom. Bol tu práve povestný veľkonočný trh, na ktorom sa hmýrilo množstvo ľudu zo všetkých krajín európskych a niektorých ázijských a amerických, medzi ktorými aj Slovania ruskí, poľskí, českí a srbskí boli význačne a ostatní najmä početne zastúpení. Srbov bolo poznať podľa ich národného kroja, z ktorého som sa úprimne tešil, a najmä z ich veľkoobchodníckeho podnikania, uvažujúc v mysli svojej, že národ obchodom bohatne a konečne mocným sa stáva, ako nás o tom príklady všetkých čias a národov poučujú. Pozrime v staroveku na bohaté osady podnikavých Feničanov^[27] a v terajšom veku na bohaté a mocné Anglicko, ktoré najmä svojimi smelými obchodnými podnikaniami si navonok vydobylo toľkú vládu a vo vnútri toľko národného bohatstva. Terajšia vláda Angličanov nad veľkou časťou Východnej Indie mala svoj počiatok v obchode, lebo východná indická spoločnosť, ktorá bola r. 1600 založená na obchod s Indiou a vládou schválená, mala vlastne za zámer iba obchod s týmito zemami; keď sa im však obchod nezdal nadostač zaisteným bez majetkov v Indii a ukázal sa veľmi výnosným, uvažovala spoločnosť, podporovaná vládou svojou, aj o panovaní nad Indiou, ktoré už podnes je veľmi rozšírené a vždy viac a viac sa rozmáha a niekedy azda, ak im iná mocná vláda nevstúpi do cesty, zaujme celú Indiu. Že Anglicko z tohoto východoindického obchodu nesmierne bohatstvo čerpalo a podnes čerpá, je svetu známe. Rusko v ostatných časoch najväčšiu pozornosť obracia na rozšírenie svojho obchodu a jeho zovšeobecnenie najmä v Ázii, ako aj na zlepšenie svojich priemyselných výrobkov ako nevyhnutnú podmienku dobrého obchodného prospechu, čo bude nepochybne mať velikánske následky. Krajina bude bohatnúť a bohatstvom poháňaná pokúšať sa bude o ustavičné zlepšovanie svojho stavu a spríjemňovanie života, z ktorého prameňa bez všetkej pochyby musí vyplývať vzmáhanie sa osvety, vzrast strednej alebo meštianskej triedy — tohoto základu sily a rozkvetu každej krajiny — pokroky v živote občianskom. Hovoria síce Nemci o Rusoch, že pri všetkej schopnosti k malému a drobnému kupčeniu chýba im vtip pre veľké obchodné podnikania, ale túto námietku zapierajú najlepšie nie síce slovom, ale skutkom Angličania, obávajúci sa úzkostlivo o svoje kupecké výhody pri vzraste ruského obchodu a sršiaci zlosťou na jeho rozširovanie a zovšeobecňovanie v strede Ázie. Ruská vláda teda úprimne zmýšľa so svojím ľudom, keď sa všemožne stará o zlepšenie výroby domáceho priemyslu, o rozšírenie obchodu, o podnecovanie a napomáhanie obchodných spolkov, lebo touto cestou najbezpečnejšie sa stará o samostatné a z vnútra ľudu pochádzajúce postupy v každom ohľade. Pravda je síce, že krajina, výstredne sa obchodom zapodievajúca alebo zapodievať sa musiaca, nestojí na celkom pevnom základe, súc v istej závislosti od iných, a konečne môže byť aj sily a moci svojej pozbavená, ba z rozličných príčin, z ktorých hlavné väzia vo výstrednom obchode, aj podmanená a zničená, ako o tom máme jasné príklady na starých fenických obciach, na Kartágu atď., a v novších časoch na Benátkach^[28] a Janove;^[29] jednako však niet sa čo obávať u Slovanov, že by u nich sa obchod výstredne vzmohol alebo čo i len veľkú prevahu, ako v Anglicku, nad inými prameňmi národného hospodárstva získal, pretože Slovanmi obývaná zem je pôda zväčša úrodná, teda svojim pracovníkom bohaté úroky ich práce nesúca, ktorá, ako aj ich prirodzená náklonnosť a záľuba v roľníctve, vždy ich bude k sebe mocne priťahovať. Okrem toho zemepisná poloha Slovanov odporuje výstrednému obchodu. Niet teda príčiny obávať sa, že by u Slovanov obchod a priemysel rozmohol sa na ujmu roľníctva a túto jednu vetvu národného hospodárstva, skrývajúcu bohatý kapitál, svojím prerastom udusil: Slovania sa skôr môžu naozaj za šťastných pokladať, že sú v takom položení, v ktorom roľníctvo s obchodom a priemyslom musia ruka v ruke kráčať. Tieto okolnosti sú náramne dôležité, pretože ony určujú postup a chod občianskych národov a v takomto spojení stanú sa raz iste aj u nás pôvodom blahodarných účinkov. Kto uváži, že orba má v sebe zásadu trvácnosti v obciach, naproti tomu priemysel a najmä obchod predstavujú zásadu voľnejšieho a rýchlejšieho postupu, ten ľahko predpovie Slovanom šťastnú budúcnosť, dosiahnutú nie bezhlavým prenáhlením, ale skôr ustavičným miernym a dôkladným pokrokom. Úprimnú radosť som teda pocítil, vidiac našich kmeňovcov na svetoznámom lipskom trhu zamestnaných, medzi ktorými sa najmä Srbi^[30] vyznačovali istou príčinlivosťou. Táto Srbom prirodzená usilovnosť a podnikavosť v obchode spôsobuje, že oni v uhorskej krajine, s výnimkou šľachty, ovládajúcej väčšie majetky, sú najbohatšími obyvateľmi, čo ťarbavý Maďar, nepúšťajúc sa sám do nijakých väčších podnikaní, prefíkanosti pripisuje.

Majúc čas, navštívil som znova Gebhardovu záhradu,^[31] ležiacu pri riečke Elstere, kde je pomník nešťastného Poniatowského.^[32] K svojmu opisu tohoto pomníka, oznámenému už obecenstvu v Květoch, pokladám za potrebné pripojiť ešte niektoré dodatky a opravy. Neďaleko pomníka je malý vkusný domček, v ktorom sa prichodiacim ukazuje niekoľko podobizní Poniatowského, ako aj obraz, znázorňujúci Poniatowského, chcejúceho so svojím koňom skočiť do Elstery a už smrteľne raneného. Posledný obraz je znamenite poňatý: smrteľnú bolesť a pocit nešťastia vlastnej otčiny tak jasne vidno na tvári Poniatowského, že pohľad naň hlboko dojme každé citlivejšie srdce. Uchováva sa tu aj jeho bambitka, z ktorej ostatný raz, rútiac sa s tátošom do Elstery, vystrelil na pruského vojaka, ktorý ho smrteľne zranil. Jeho telo bolo síce tu pochované, ale neskôr úsilím Poliakov, ktorí kostiam výborného bojovníka žičili odpočinok v rodnom kraji, prenesené je, ako aj Kościuszkovo^[33] zo Solothurny, do Poľska a pochované v Krakove, čo uvádzam ako opravu svojho podania v Květoch. Medzi pamätnosťami, donesenými na lipský trh, obrátili moju pozornosť na seba najmä: zvieracia zbierka povestného Ackena^[34] a veľrybí kostlivec deväťdesiatpäť stôp dlhý, čím som nadobudol živšiu predstavu o týchto morských velikánoch.

Prázdniny na tunajšej univerzite^[35] dosiaľ trvali, takže nemohol som byť s členmi tunajšieho srbského tovarišstva,^[36] ktoré už vyše jedného storočia trvá a za členov má činných poslucháčov na univerzite. Urobil som to len na spiatočnej ceste. Burza nemeckých kníhkupcov so skvelým nápisom „Deutsche Buchhändler-Börse“,^[37] kde sa práve všelijaké kníhkupecké dôležitosti uzavierali, vzbudila vo mne hlboký povzdych, lebo som si pomyslel na slovanské kraje a na naše nepatrné a slabé ešte kníhkupectvo, ktorému by sme želali väčšiu hýbavosť, rýchlosť a podnikavosť. Isteže máme ešte slabé obecenstvo a ak chceme, aby to prvé sa vzmáhalo, rozširujme a rozmnožujme toto posledné, lebo vlastne osud toho od tohoto závisí. Ak sa naše obecenstvo bude rozširovať, v literatúre väčšiu účasť mať, potom uvidíme, že kníhkupci hneď budú príčinlivejší, o čom majme pevnú nádej.

Na druhý deň po príchode opustil som Lipsko, sadnúc si na parný voz,^[38] ktorý nás po železnici^[39] lipsko-drážďanskej preniesol za tri hodiny a päťdesiat minút do Drážďan,^[40] ktorých vzdialenosť od Lipska je skoro pätnásť míľ. Vplyvy železných dráh na spoločenský život budú ohromné; o nich však povedzme si radšej inde než tu.

Drážďany pri Labe, kedysi tiež našimi slovanskými predkami založené mesto, nemajú teraz okrem mena a lužickej dojky nič viac slovanského. Poloha mesta je pôvabná. Trochu odľahlé pohorie a pretekajúca mútna Labe dodávajú mu ten pôvab, v ktorom mávame obyčajne záľubu. Cez Labe spojuje mesto pekný most, ale oveľa menší než most v českej Prahe. Na rieke vzmáha sa parná plavba a už na parných lodiach z Čiech môžeš sa dostať rýchlo do Hamburgu a polnočného mora;^[41] aká brána k obchodu! Nejednu príjemnú hodinu strávil som tu s vrúcnym slovanským vlastencom pánom Janom Hrabětom,^[42][43] dvorným kaplánom, ktorého zvláštne šťastie, navzdory akémukoľvek úsiliu o to, z vlasti povolalo na saský dvor. Je to on, ktorý — ako sme sa o tom pred niekoľkými rokmi v Květoch dočítali — knieža Jána, budúceho nástupcu trónu, vyučoval češtinu, ku ktorej sa vzdelané knieža odhodlalo z vlastného popudu a vytrvalo pri nej s veľkou usilovnosťou, nájduc v nej záľubu. Vyprával mi náš vlastenec, že spravodlivé knieža vzalo pod svoju zvláštnu ochranu slovanský jazyk v saskej Lužici a dôrazne sa osvedčilo proti všetkému bezprávnemu utlačovaniu nášho jazyka v tom kraji. Na saskom sneme pred niekoľkými rokmi sa rokovalo o konečnom vyničení slovančiny v Lužiciach a iba šľachetnej ochrane kniežaťa Jána, ako aj odvážnemu úsiliu pána dr. Müllera,^[44] vtedajšieho ministra osvety, pošťastilo sa vytrhnúť ju z hrozivej záhuby tým, že sa vyučovanie náboženstva v začiatočných školách povolilo v národnom jazyku. Čím zriedkavejšie sú príklady takejto spravodlivosti voči Slovanom v nemeckej krajine, tým zaiste väčšiu uznalosť si u Slovanov zasluhujú! — Tunajšie múzeá neboli ešte otvorené, preto som sa po krátkom pobyte vydal na cestu, vedúcu už do Lužíc.

Cesta ma viedla krásnou lesnatou krajinou, po ktorej som zanechával za sebou dediny, kedysi úplne slovanské, teraz už celkom ponemčené. Poukazujú ony na slovanský pôvod svojimi stavaniami, ako aj svojimi názvami, ktoré sa však podobne ako obyvatelia alebo zle pretvorujú alebo dokonca ponemčujú. U prostého ľudu ešte najviac sa dopočuješ slovanských názvov, ale u vzdelanejších a na tabuliach sotva kde sa už dopátraš pôvodných mien dedín a miest lužických, s výnimkou tých, ktoré sa alebo prekrútiť alebo ponemčiť nedali, súc svojím významom pre Nemcov temné. K takýmto patrí napr. Ratibor,^[45] k tým celkom ponemčeným napr. Weissig^[46] (Biela) a spotvorených je veľké množstvo, z ktorých len niektoré príklady: Uist^[47] (Ujezd), Lohsa^[48] (Lazy), Bautzen^[49] (Budyšín), Gerlic^[50] (Zhořelec) atď. Spomenul som si pri tomto odslovančení aj na Uhorsko, kde sa práve tak spotvorujú naše národné mená a také spotvorené sa kladú na tabule, napr. Bánovce^[51] (Bán), Ozorovce (Ozor) a na stá iných. Pamätihodné je, že sa takto používajú aj v latinskej reči, akoby tým nadobudli viac latinského rázu! Pre nás Slovanov nech je to najmä preto dôležité, že z tohoto vidno tiež, ako sa všade naša národnosť, kde je to len možné, vytiera a vykoreňuje.^[52]

Poberajúc sa hlbšie, zazrel som na kolmom vrchu po pravom boku vypínať sa Sloupsko,^[53] pri ktorého výzore náruživejšie zmocnila sa bolesť môjho srdca, keď som si mimovoľne spomenul na Kollárovu znelku „Sloupsko pyšné, hrade starých Moků“ atď. Je to najbolestnejší pocit, hľadieť na skvelé zvyšky bytosti a slávy vlastného rodu; ony istotne najlepšie zavedú našu myseľ do šťastnej minulosti a s ňou striedajúcej sa poddanosti, a dajú nám tiež najživšie pocítiť stav prítomnosti.

Na ďalšej ceste, sadnúc si na voz, našiel som v ňom dvoch Slovanov, jedného menom Ján Mužík,^[54] mešťan budyšínsky, druhého Stanislav Krupinski, Poliak, veľkoobchodník z Odesy, ktorí sa práve z veľkonočného lipského trhu domov vracali. Tí dobrí ľudia zhovárali sa medzi sebou po slovansky, hovoriac každý vo svojom nárečí, nad čím, ako aj, že Poliaci sa už púšťajú do veľkoobchodníckej podnikavosti, pocítil som úprimnú radosť, ktorá sa u mňa ešte tým viac zväčšila, keď som pozoroval, že obaja ukazovali osobitnú náklonnosť k svojej národnosti. Hneď som sa pustil medzi nich, vysvetlil im v krátkosti vzťah, v ktorom ich kmene navzájom k sebe stoja, a potom dal som sa do obšírnejšieho porovnávania všetkých troch nárečí, pričom bolo vidno ich učenlivosť a schopnosť, lebo hneď nato celé výpovede prekladali z jedného nárečia do druhého. Potom sa hovorilo o Lužických Srboch a o hynutí ich národného jazyka, čo prítomný Lužičan s bolesťou potvrdzoval a žialil nad tým, že národná reč sa všelijakým spôsobom vykoreňuje: strkaním nemčiny do všetkých škôl, i dedinských, nevypočutím žalôb pred súdmi v srbskom jazyku atď. a konečne dodal, že on v žiadnom inom jazyku okrem svojho materinského nemôže dobre bohu slúžiť, prečo vraj ani nemecký chrám, hoci budyšínski občania obyčajne chodia do neho, nenavštevuje, lež radšej zostáva stále pri srbských službách božích. Bola prítomná ešte jedna Nemka z Lužíc, nevediaca nič zo srbčiny, ktorá začala horekovať nad bezbožnosťou srbského ľudu, ktorý vraj v Opiciach,^[55] hornolužickom mestečku, necháva celkom prázdny chrám, keď sa v ňom nemecké služby vykonávajú, ale hojne ho zas naplní, keď sa v srbskej reči bohu slúži. Zarazil som sa nad touto rečou a pripomenul som jej daromnosť jej rozumovania a v sebe som si pomyslel, že náš voz je malým obrazom toho, čo sa deje vo svete vo vzťahu na nás a na úsudky, ktoré sa nežičlivosťou alebo ľahkovážnosťou našich susedov stali obvyklými pred vzdelaným svetom.

Asi tri hodiny od Budyšína počul som už srbský hovor a poznal slovanské bystré a úprimné tváre, ktorých výzor naplnil ma akousi bolestnou radosťou, lebo mi zišlo na um, že azda čoskoro ich schváti chladné náručie cudziny, naťahujúce sa po nich. — Ešte toho istého dňa, v ktorý som vykročil z Drážďan, dostal som sa do Budyšína, kde som sa s doterajším súdruhom cesty Krupinským, poberajúcim sa hneď ďalej, rozlúčil a zároveň od druhého spolucestovateľa Mužíka prijal som vľúdne pozvanie na návštevu počas môjho bavenia sa v Budyšíne.

Budyšín, hlavné mesto horných saských Lužíc asi s desaťtisíc obyvateľmi, rozložené nad riečkou Sprovou (Spree), honosí sa prekrásnou polohou. Obkolesené je v malej odľahlosti vrchmi a pahorkami, ktoré na východ a polnoc dosahujú značnejšiu výšku a dosiaľ nosia slovanské mená, ako Černoboh, Prašica^[56] atď. Pod nimi sa slovanská národnosť ešte najčistejšie zachovala, hoci z hlavného mesta už cudzina robí na ňu nebezpečné výpady. Prvou mojou prácou bolo navštíviť tunajšieho hlavného duchovného Ondreja Lubjenského,^[57] horlivého Srba, ktorý tú prostosrdečnú predmluvu k Seilerovej^[58] srbskej mluvnici napísal. Prijal ma veľmi vľúdne a prejavoval potešenie nad tým, že aj vzdialení Slovania si všímajú lužických bratov, o ktorých mi však na moje otázky podával smutné zprávy. Tvrdil totiž, že mešťania a bohatší obyvatelia čo deň viac sa nemčia, dietky svoje k nemčine priťahujú a národný jazyk čím ďalej, tým viac uťahuje sa do dedinských chalúp, hľadajúc tu skrýšu pred nastávajúcou mu záhubou. Spomenul tiež s bolesťou, že aj mnohé dediny sa už od jeho detstva úplne ponemčili a namiesto chrámových služieb v srbskom jazyku, za jeho detstva ešte obvyklých, teraz sa všetky v nemčine vykonávajú. Všemožne som výborného muža nabádal k tomu, aby svoj srbský slovník, na ktorom už viac rokov pracoval, neomeškal čím skôr vydať, aby sa aspoň tam uchovala reč Srbov, taká dôležitá z nejedného ohľadu pre slovanský jazykospyt, a slúžila ako odkazové dedičstvo po umierajúcich lužických bratoch Slovanstvu na pamiatku a na výstrahu. Starostlivý muž prisľúbil túto schránku nám zabezpečiť, ale pod tou podmienkou, že sa mu vráti zdravie, dlhými prácami veľmi zoslabené. Upozornil ma konečne na pána dr. Klina,^[59] budyšínskeho mešťanostu, Srba, všemožne sa starajúceho o udržanie domácej národnosti a pre vec túto mnoho vykonavšieho, ako aj obrátil moju pozornosť na znova povstalú spoločnosť srbských mladíkov^[60] na tunajšom gymnáziu. Povznesený týmito potešiteľnými zprávami ponáhľal som sa k pánu Klinovi, od ktorého som bol s pravou slovanskou vrúcnosťou prijatý a zároveň uistený, že mi všemožnou pomocou prispeje k poznaniu Lužíc a najmä pamatností mesta a jeho okolia, ktorý sľub príčinlivý muž aj znamenite dodržal. Hneď nato som sa vybral do gymnázia a na svoje veľké prekvapenie našiel som tu naozaj pred niekoľkými týždňami založenú srbskú spoločnosť, skladajúcu sa z desiatich rodených Srbov, ktorá bola práve dosiahla schválenie vrchnosti. Základ tejto spoločnosti dal Ernest Šmaler,^[61] rodený Srb, mládenec snaživý, ktorého úsiliu sa pošťastilo už r. 1832 počas jeho pobytu na tunajšom gymnáziu utvoriť malý srbský sbor, ktorý však po jeho odchode r. 1835 zanikol, pravdepodobne že nemal samostatnejšiu hlavu a vrúcnejšieho ducha a ani pomoci vrchných sa mu nedostávalo. Oboznámenie sa Šmalera cez prázdniny r. 1838 s niekoľkými tunajšími žiakmi na gymnáziu malo za následok vzkriesenie predtým zaniknutého sboru, ktorý na opätné Šmalerovo vyzvanie vo februári tohoto roku aj vstúpil do života a bohdá, že teraz veselšie bude prekvitať. Cieľ a ústroj spoločnosti sa najlepšie ukáže z uvedenia niektorých ich hlavnejších zákonov:

To wotpoladanje teho serskeho Towarstwa je: so by kóždy Serb swoju macžernu rycž ljepe spósnał, so ju neby sapomnił, ale ju tak derje nawuknył, so junu tym Serbam moł k wužitku a tym Sławam k cžeszi bycž.

Dokelž pak žane Towarstwo bes sakona so sdžeržecž nemóže, da smy tež my tajke wobsanknyli.

I. Kóždy, kiž k serskemu Towarstwej stupi, dyrbi bycž rodženy Serb, aby Niemz, kiž hižom nieschto serski znaje.

II. Kóždy Towarsch dyrbi kóždy mjesaz jenu sersku rycž wudžiełacž, kibali so hischežen tak daloko neje. Te Rycžje, kotrež wschitkim Towarscham teho dostojne bycž sdacža, budžeja do naschich knihow romadži pisane.

III. Ve sromadžisni nech kóždy swoje myslje we serskej rycži wupraji.

IV. So by jednota a mjer we sromadžisni była, nech so wuswoli Starschi aby Senior, kiž tež nech wodže te knihi teho Towarstwa a pische te listy tym pschecželam teho Towarstwa. Dyž Starschi khoroszje dla Towarstwo wopytacž nemóže, da nech Podstarschi (Subsenior) na jeho mjesto stupi.

V. Kóždy nech wukny tež druhu slowansku rycž, jako Cžjesku, Polsku, Serbisku, aby Russowsku.

Tute wobsanknenja s naschimi podpismi my wobtwerdžimy:^[62]

August Mosik s Aehrenfeldu Starschi,^[63] Fried. Immisch Podstarschi,^[64] Karl Sauer,^[65] Michael Domaschko,^[66] Karl Rentsch,^[67] Friedrich Stillbrich,^[68] Karl Petaw,^[69] Bruno Pohlenz,^[70] Adolph Schulze,^[71] Joh. Lehmann.^[72]

Knihovňa ich, dosiaľ síce malá, obohacuje sa príspevkami, uloženými každému členovi zákonom. Veľmi ma potešilo, že hneď na počiatku boli pre ňu obstarané mluvnice česká, poľská a ruská, z čoho jasne vidno ochotnosť menovaných mládencov.

Pán dr. Klin, ukazujúc mi pamätnosti mesta, vyviedol ma aj na prastarú vežu, ktorá sa ešte podnes „Srbskou vežou“ menuje a má ráz starovekého staviteľstva. Stojí osamote bez akéhokoľvek chrámu, je okrúhla a vo výške obkolesená operadlom, odkiaľ výhľad poskytuje očiam rozkošnú zábavu na mesto a celú okolnú krajinu. Ochotný sprievodca môj ukazoval mi z tejto výhliadky miesto budyšínskej bitky, zvedenej Napoleonom^[73] a spojencami, v ktorej Napoleon, prefíkane využijúc okolné vrchy, prepadol spojencov a dosiahol nad nimi úplné víťazstvo. Na jednom vrchu vidno ešte osamelý strom, zanechaný tam na pamiatku, pod ktorým Napoleon stojac robil prehliadku a velil svojim víťazným plukom.

Vybehol som aj s mladými Srbmi do skalnatej doliny neďaleko mesta, ktorou sa Sprova točí a o ktorej dosiaľ medzi ľudom veľa poviedok koluje. Do výšky sa vypínajúce strmé skaliská slúžili tu nepochybne v pohanskej dávnovekosti za nejaké svätyne, ktoré bývali práve na strašných miestach. Podnes sa ešte ukazuje miesto, na ktorom za starodávna podľa rozprávania ľudu stávala modla boha Flinca,^[74] uliata z rýdzeho zlata. Tento Flinc sa pokladá za buditeľa mŕtvych, pochybujem však, že by bol býval slovanským božstvom, pretože jeho meno sotva má svoj pôvod v slovančine, a nazdávam sa skôr, že neskorší vek zamenil nejaké pôvodné slovanské božstvo na Flinca. Husiti vraj túto modlu zvalili do vody a dosiaľ sa nepošťastilo vytiahnuť ju z hlbiny. Na pamiatku modly stojí na jej mieste kamenný stĺp.

Opatrený listom od pána dr. Klina na lesného v Rochlove, dedine ležiacej pod Černobohom, vybral som sa aj na tento vrch s mladými Srbmi, na ktorom vidno dosiaľ staropohanské pamiatky a o ktorom je veľa bájí u dedinského ľudu. Vrch Černoboh je od Budyšína vzdialený asi na dve hodiny, dosahuje značnú výšku a rozložený je vo dvoch ramenách, z ktorých druhé sa nazýva „Prašica“^[75] od slova prašiť,^[76] čo v srbčine znamená spytovať sa. Zanechávali sme číre srbské dediny, po ktorých moji druhovia sa ustavične púšťali do zhovoru s ľudom, ktorý, počujúc svoj prirodzený jazyk, plný dôvery rozprával sa s nami a ukazoval najvýhodnejšiu cestu. Pamätihodné je, že kto si chce dôveru získať u týchto ľudí, musí s nimi hovoriť v ich materinskej reči, ináč s akousi nedôverou pozerajú na človeka a čosi ľstivé na ňom hľadajú, čo sa dá jasne z dejín a zo zachádzania s týmto ľudom vysvetliť a čo úplne súhlasí s ľudskou prirodzenosťou. Tu sa musí hľadať príčina námietky, robenej nám od Nemcov, ktorá slovanský ľud z potuteľnosti obviňuje, ktorej vina však na protivnú stránku padá. Prečo sa ľud náš úprimne vinie k tomu, čo sa s ním v domácej reči zhovára? Pretože vidí v ňom svojho druha, usudzuje z milých hlaholov na dobré vnútorné úmysly a pritom mu ani na um nepríde predstaviť si ho v inom odeve zavinutého, než sa ukazuje. Uisťovali ma aj budyšínski nemeckí mešťania, že oni, ak majú niečo do činenia so srbským ľudom, musia sa s ním zhovárať jeho rečou, a ak ju neovládajú, obstarávajú si iného, ktorý, súc v nej zbehlý, zastupuje ich miesto. Tvrdili mi, že v srbskom jazyku objednaný tovar býva lacnejší než v nemeckom; to sú slová hodnoverných Nemcov.

Príduc do Rochlova, vstúpili sme do čistotného príbytku tamojšieho lesného, menom Lubjenského, kde pozdravili sme prítomných v národnej reči s veľkou prostosrdečnosťou a ako je to obyčaj u Slovanov, i boli sme od domácich prijatí s obratnou pohostinnosťou. Zostarnutého hospodára našli sme práve pri čítaní srbskej knihy, ktorá obsahovala chrámové kázne na celý rok. Za sprievodcu na vrch dal nám svojho syna, štíhleho mladíka krásnej postavy, ktorý prevesil ručnicu na plecia a šiel pred nami, odený v národnom kroji (v kabanke slovenskej, u Maďarov atilou zvanej), na vrch Černoboha; zdalo sa mi, pozerajúcemu na jeho zmužilú postavu, že vidím akéhosi bohatiera dávnovekosti, ktorý sa chystá na boj alebo je po vydobytí víťazstva a poberá sa obetovať na posvätné oltáre „bohowóm spasám“.^[77]

Asi za pol hodiny sme vystúpili na končiar vrchu, kde na môj úžas zbadal som ohromné kamenné oltáre a tým ukojil som svoju dávnu túžbu. Sú tak postavené, ako ich nachádzame vo Vysvětlivkách k Slávy dcere.^[78] Statný náš vodca ukazoval nám aj skaly veľkej rozsiahlosti, na ktorých sa podľa podania ľudu obete zabíjali; vidno na nich vytesané srdce. Potom sme prešli na druhé rameno vrchu, spomenutú už Prašicu, kde taktiež ohromná dvojramenná skala, utvorená však nie rukou ľudskou, ale prírody, zabáva oči pútnika. Že Slovania podobne ako Gréci — naši zomrelí bratia^[79] — verili veštbám, o tom odstraňuje všetku pochybnosť sám názov tohoto vrchu (vlastne skaly na ňom) a s ním dosiaľ zachované podanie u ľudu. Podľa tohoto podania kňaz stával v strede skaly a vydával výroky na otázky ľudu, spytujúceho sa na svoju budúcnosť (odtiaľ prašica). Na boku skaliska je diera, o ktorej bola v ľude domnienka, že je to ucho božstva, utajujúceho sa v hlbine skaly. Tieto obetnice a skaly, ktoré by si právom nazval obeliskami a pyramídami vzdialenej slovanskej dávnovekosti, sú na poslednom pohorí Slovanstva na západ a podobne ako ich rodáci kazia sa a nivočia zubom času a všetečnou rukou. Mnohé oltáre sú už celkom zrúcané, iné iba odpoly zachované.

Veľmi nám bolo ľúto, že ďalekú a preutešenú výhliadku nám skazila hmla, práve preletujúca po Černobohu: české a sliezske vrchy boli chmárami zakryté, len na obzore po lužické stráne bolo jasnejšie, kam sme s túžbou upierali svoje zraky. Keď sme sa nakochali v týchto posvätných pamiatkach, zostúpili sme z vrchu znova do dediny, kde pohostinsky počastovaní prívetivými Srbmi ponáhľali sme sa do Budyšína. V rade pohoria, v ktorom je Černoboh, je aj vrch nazvaný Korunným vrchom,^[80] o ktorom je u ľudu v Lužiciach všeobecne rozšírená táto povesť. Za dávnych čias zišlo sa na ňom sedem srbských kráľov (pravdepodobne to boli len vodcovia), posadali si na sedem kameňov, teraz už hlbšie v zemi zarytých, a viedli poradu, ako by vlasť svoju z nemeckého jarma vymanili a slobodu si vydobyli. V porade bolo dohodnuté, aby proti svojmu spoločnému nepriateľovi ozbrojene vystúpili, čo sa aj stalo. V zvedenej bitke všetci prišli o život a spolu s inými, ktorí padli v boji, boli aj so svojimi korunami pochovaní pod tými kameňmi, na ktorých za živa sedeli a rokovali o vymanení otcovského kraja z jarma. U ľudu je tento vrch ešte podnes v osobitnej úcte.

Keďže do času môjho pobytu v Budyšíne padla aj nedeľa, navštívil som kostol evanjelický i katolícky, kde sa služby božie konajú v srbskom jazyku. Oba chrámy boli plné, hoci počasie bolo pošmúrne a daždivé, a v oboch bolo vidno veľkú pozornosť a nábožnosť, z čoho som sa úprimne tešil, uzatvárajúc z toho na bohabojnosť nášho ľudu. Tu som mal tiež príležitosť pozerať po zhromaždenom zástupe. Mužskí sú zväčša urastenej postavy a mocného tela, ženy taktiež krásneho vzrastu, očú — ako vôbec u Slovanov — bystrých a prenikavých, sviežich líc, tváre okrúhlej. Biela pleť bola odiata zväčša ešte v národnom kroji, ktorý sa neveľmi líši od obleku našich driečnych Sloveniek. Biela farba je u nich znamením smútku, čo má byť aj u Poliakov vo Veľkopoľsku^[81] a vari aj inde.

V chráme zhromaždení ľudia boli obyvatelia z okolitých dedín a budyšínskeho predmestia, lebo, žiaľbohu, vnútrajšok mesta zaujali už cudzinci. Tak sa to s nami Slovanmi stáva, že od cezpoľných bývame z našich hlavných miest vytláčaní nielen v tých krajoch, kde je cudzina blízka a kde sa už veľmi rozmohla, ale aj v číroslovanských. Príklady sú jasné. Uvediem napr. na Slovensku len Trnavu a Bystricu, na Morave Brno, v Poľsku Krakov atď. Vyznať musíme, že sa to našou vinou stáva a prvý krok k polepšeniu je vyznanie svojich hriechov. Najhlavnejšia príčina toho je, že my predtým málo alebo vôbec sme nedbali o priemysel a obchod, ale skôr, vyhýbajúc sa každému podnikaniu, ponechávali sme to cudzincom, radujúcim sa z takej koristi. Hlavným povolaním miest musí byť priemysel — v širokom zmysle slova — ako zas mestečiek a dedín orba, pretože v mestách je sústredenie ľudu a z toho vyplývajúce mnohé a rozličné potreby, spojenie s cudzími zemami atď., čo všetko budí a rozvetvuje priemysel a obchod. Keďže sme sa my nevynasnažovali zadosťučiniť tomuto všetkému z akejsi nechuti alebo zo záľuby v pokoji, museli sme, pravdaže, postúpiť miesto iným, ktorí sa toho chopili a zabrali do svojej moci pramene národného bohatstva. Odtiaľto sa však vyhrnuli na nás nespočetné pohromy, ktoré teraz svojou vinou trpko zakusujeme. Domáci ľud chudobnel, hoci medzitým sa v mestách bohatstvo kopilo, a keď časom orba a tých niekoľko nepatrnejších remesiel, ktorým sa oddal, nepostačovalo na dostatočné zaokrytie rodinných potrieb, stále väčšmi upadal, až konečne jeho veľká časť bola odkázaná na holé nádenníctvo — biedny to prameň výživy. Hlavne pre túto príčinu nájdeš v mestách po slovanských krajoch tisíce nádenníkov z nášho ľudu slúžiť za chatrnú mzdu inoplemencom, ktorí sa u nás osadili, hoci veľká jeho časť pri predvídavosti a hneď sprvoti zavedenom lepšom národnom hospodárstve mohla byť sama podnikateľmi. Úpadok domácich a zbohatnutie cudzích v našom strede malo zas záhubné následky pre náš duševný život. Medzitým čo v hlavných mestách zakladali sa ústavy všakového druhu, slúžiace na vzdelanie ľudského ducha, museli sa domáci obyvatelia po mestečkách a dedinách uspokojiť alebo chatrnými ústavmi tohoto druhu, alebo, nemajúc na to dostatočné náklady, zostávali celkom bez akéhokoľvek vyučovania. Ak sa našli poniektorí, čo túžili po nadobudnutí vyšších známostí, boli prinútení odchádzať do miest, kde však pod nadvládou cudziny alebo spoly, niekedy aj celkom stali sa cudzincami, alebo nedosiahli žiadaného úžitku. Cudzina si zabezpečovala mravnú prevahu nad domácnosťou, čím sa stalo, že úrady, hodnosti jej do rúk padali a tejto údelom bolo chladné pohŕdanie. Hlavné mestá stali sa podobné rytierskym hradom v stredoveku, z ktorých sa útoky robili na okolie, len s tým rozdielom, že cieľom týchto výpadov bola hmotná korisť a tamtých duševná. Ak sa aj zjavili ušľachtilí mužovia, ktorí sa snažili domáci jazyk vzdelávať a osvetu medzi domácim ľudom šíriť, čoskoro museli od svojho diela upustiť, lebo nenašli potrebnú podporu a pre svoje počínanie boli znevážení. Takouto reťazou je toto všetko spojené a zviazané: ak teda chceme posledné, musíme chcieť aj prvé, a všemožne sa zasadiť o jeho vydobytie. Preto si zasluhuje nevýslovné uznanie a vďačnosť počínanie spanilomyseľného a snaživého dr. Amerlinga^[82] v Prahe, ktorý s povolením milostivej vlády v nedeľných hodinách verejne na univerzite známosť lučby a techniky, nakoľko tieto vedy vôbec súvisia s priemyslom, prednáša v českom jazyku a tým dáva českému ľudu príležitosť obrátiť pozornosť na zdokonalenie jeho priemyselných výrobkov, čo je v dnešnom čase hlavnou podmienkou úspešného odbytu a v jeho dôsledku podmienkou vzrastu domáceho majetku. Ostatne nech si nik nemyslí, že naše nehody pripisujem jedine a výlučne spomenutej príčine, keď jej vlastne vykazujem iba hlavné miesto medzi tými okolnosťami, ktoré sa ťažko zavalili na našu domácnosť.

Skôr než som opustil Budyšín, objednal som si niektoré knihy, týkajúce sa lužického Slovanstva, a bol som tiež obdarovaný od pána dr. Klina^[83] niektorými tlačenými srbskými kázňami, svadobnými veršami a jeho nemeckou rečou, povedanou dňa 28. júna 1836 na zhromaždení prírodospytcov v Budyšíne, ktorá je zvlášť pamätihodná. Hádam málokto povedal takú holú pravdu protivnej stránke do očú, ako to urobil pán Klin vo svojej reči, v ktorej pojednáva o Lužických Srboch. Keď vo všeobecnosti povedal o Slovanoch podľa Šafárikovho diela „Geschichte der slawischen Sprache und Literatur“ a uviedol aj od slova do slova Herderovo^[84] svedectvo, kde sa Nemcom vyčíta nespravodlivé zaobchádzanie so Slovanmi, obracia sa pôvodca k Lužickým Srbom, o ktorých pojednáva obšírnejšie, ich dobré vlastnosti, ako nábožnosť, pracovitosť, lásku k svojej reči, úprimnosť, udatnosť skvele opisuje a napokon dokazuje, že Lužickí Srbi sú najjasnejšou perlou v saskej korune. Podľa dr. Klina počet Srbov v horných Lužiciach pod saskou vládou obnáša vraj 50.000 duší, v inej časti tých istých a v dolných Lužiciach, patriacich k Prusku, 30.000, dovedna teda všetkých je 80.000 ľudí. Ako dôkaz udatnosti nezabudol pán pôvodca uviesť príslovie Francúzov o Srboch z posledných vojen, od ktorých boli títo pre svoju zmužilosť vo všetkých bitkách vyznačení menom „les bouchers Saxons“.^[85] — K dielkam, tu zakúpeným, patria: Seilerova^[86] srbská mluvnica s názvom „Kurzgefasste Grammatik der Sorben-wendischen Sprache nach dem Budissiner Dialekte v. Andreas Seiler, Budissin bei Weller 1830“^[87] a Gräveho^[88] lužické rozprávky s názvom „Volkssagen und volksthümliche Denkmale der Lausitz v. Heinrich Gottlob Gräve, Bautzen 1839, Verlag v. Reichel“,^[89] z ktorých dosial len prvý zväzoček vyšiel na svetlo. O oboch zamýšľam radšej inokedy na príhodnejšom mieste podať podrobnejšiu zprávu. Požiadal som tiež kníhkupca, aby niekoľko výtlačkov zo Seilerovej mluvnice poslal do Čiech, na Moravu a Slovensko, aby takto naši krajania mali príležitosť bližšie sa zoznámiť s jazykom pobratimov.

Po viacdennom pobyte v Budyšíne ponáhľal som sa do Zhorjelca, kam som aj došiel ešte v ten istý deň, ako som sa rozlúčil s Budyšínom. Zhorjelc (Görlitz), nad riečkou Sprovou^[90] rozložené mesto, má asi 12.000 obyvateľov a rovnako ako Budyšín vyniká utešenou polohou. České a sliezske vrchy, ktoré možno z okolia mesta jasne vidieť, poskytujú očiam príjemnú zábavu; samo mesto patrí už k horným pruským Lužiciam. Nemálo ma zarazilo, keď som sa v ňom ocitol a ani slovíčka srbského som nepočul; hlucho je už tu a po celom rozprestretom okolí vôkol neho pre zvuky slovanské, čoho najväčšiu vinu treba pripísať blízkemu susedstvu Sliezska, odkiaľ, ako aj zo samého mesta, cudzina sa čím ďalej, tým viac rozširuje. Navštívil som v meste pána Haupta,^[91] hlavného kňaza tunajšej evanjelickej cirkvi, tajomníka Hornolužickej učenej spoločnosti, ktorý ma na odovzdaný odporúčajúci list pána dr. Klina s veľkou vľúdnosťou prijal. Zaviedol ma láskavo do veľkej budovy, ktorá je majetkom spomenutej spoločnosti, kde sme dlhšiu chvíľu pobudli, prezerajúc si sieň, v ktorej sa konávajú zhromaždenia spoločnosti, jej bohatú knižnicu, zbierku rozličných prírodnín a konečne aj starožitností. V prírodnej zbierke najmä veľký vampír a lebky všelijakých ázijských národov obrátili na seba moju pozornosť a v zbierke starožitností zaujímali ma hlavne: starobylý prsteň s rytinou leva, o ktorom sa nevie, komu sa má vlastne pripísať; bôžik s rožkami, pravdepodobne modla Flincova; mnohé urny, malé i veľké; z panciera pre ženštiny zvinuté pružné drôty, slúžiace na ochranu jej pŕs, čo je jasným svedectvom o bohatierskej cnosti našej krásnej pleti, ktorá sa v starovekosti skvele prejavovala a ešte aj do dnešných čias sa zachovala, ako máme o tom jasné dôkazy. Náhodou som sa v knižnici stretol aj s mojou krajankou, nedávno sem starostlivosťou pána Kuzmányho prišlou Hronkou,^[92] čo ma veľmi potešilo, vidiac v nej dokazovateľa našej slovenskej národnosti pred tunajším svetom; moja radosť sa však zrazu prerušila, keď mi zišla na um nemilá povesť, ktorá sa dotkla ešte v Prahe môjho ucha, že totiž naša Hronka pri budúcom pôrode hodlá umrieť. Nebudem sa tu púšťať do vypočítavania príčin a nepríjemných okolností, ktoré našej Hronke, s takou veľkou radosťou od úprimných duší na Slovensku prijatej, život ukrátili, poviem len radšej, že jej rýchly pád nepríjemne sa dotýka nášho národného života a verejnej mienky o nás a zlé svedectvo o nás vydáva. Kto by jej redaktorovi, pánu Kuzmánymu, ochotnosť upieral, počínal by si nespravodlivo alebo by prejavil neznalosť o jeho snaživom duchu; no náš horlivý vlastenec nemal veru tak rýchlo odstúpiť od svojho podniku, lež mal, povstanúc odvážne proti všetkým prekážkam a urobiac niektoré zmeny v nej, pokračovať ďalej v jej vydávaní.

Večer som sa bavil u pána Haupta, kde na žiadosť domácich, ktorí chceli niektorú slovenskú pieseň počuť, proti všetkým dôkazom o mojom neumeleckom speváctve zaspieval som dumu o našej svätej Nitre^[93] a prekladal som ju do nemčiny, ktorej obsah dosiahol veľkú obľubu. Vskutku, prekrásna je to pieseň, dojímajúca vrelejšiu dušu tak, ako nezábudka na vzdialenú starovekosť, ktorú museli zakúsiť naši otcovia. — Medzi inými rečami ponosoval sa pán Haupt na Lužických Srbov, že ani po opätovnej výzve učenej spoločnosti nemajú sa veľmi k zobraniu domácich spevov, no zároveň mi tiež ukazoval už hojnú zásobu tých piesní, ktoré sa usilovnejším rukám pošťastilo dovedna zozbierať a vytrhnúť vari skorej zábude. Učená spoločnosť určila na hojnejšie zbierky odmeny a tieto spevy sa budú pod vedením jej tajomníka, pána Haupta, jej nákladom na svetlo vydávať spolu aj s nápevmi a nemeckým prekladom, a to, ako ma pán Haupt uistil, v dosť krátkom čase. Máme nádej, že Slovanstvo hojnejším odoberaním tohoto pre nás dôležitého diela prejaví svoje uznanie učenej spoločnosti, ktorá sa s takou ochotou ujala našich spevov, čomu sa úprimne tešíme. Ostatne začul som v Lužiciach, že okrem toho spomenutý už mladík Ernest Šmaler a iný rovnako snaživý Markus^[94] zamýšľajú vydať lužické spevy, a to tamten hornolužické a tento dolnolužické, ktorým želáme hojný odbyt. — Taktiež sa pán Haupt ponosoval na neistý a kolísavý pravopis Lužických Srbov,^[95] pričom tiež pripomenul, že raz sa kňazi v dolných Lužiciach zhromaždili vo veci ustálenia svojej dobropísomnosti, ale na ničom pevnom sa nedohodli a rozišli sa vraj bez výsledku. Smutná vec, že malá hŕstka sa nechce alebo nevie zjednotiť na jednom pravopise: ktože tu nezbadá tú u Slovanov z pokolenia na pokolenie prechádzajúcu nesvornosť a rozdrobenie? Taký malý počet už na prahu záhuby, a predsa si nepodajú svorne ruky, aby, zlúčiac sa do užšieho spolku, mohli odolať hroziacemu im zahynutiu! Veľa by sa o tom dalo povedať, ale ponechávame túto látku radšej na príhodnejšie miesto.

Na druhý deň pozeral som pamätnosti mesta, ku ktorým patrí najmä nádherný chrám sv. Petra a Pavla, najkrajší zo všetkých evanjelických chrámov, aké som kedy videl, s vysokým klenutím a mnohými korintskými stĺpmi, na ňom zvony ohromnej veľkosti, a vo vnútri mesta Kristov hrob na spôsob jeruzalemského, urobený umelcom Emmerichom.^[96] Umelec sám dva razy navštívil Jeruzalem, aby ho mohol dokonale vyhotoviť.

Po prezretí pamätností mesta ponáhľal som sa ďalej, poberajúc sa hornými pruskými Lužicami. Na svojej ceste som sa najprv zastavil v dedine Königshain, pri ktorej na kopci vidno celé rady starodávnych kamenných oltárov, kvôli ktorým som vlastne odbočil z priamejšej cesty. Počasie bolo stále pošmúrne, ale s mojím príchodom do dediny začalo sa jasniť a zrazu sa tak vyjasnilo, že na ďalekom obzore vypínajúce sa české a sliezske vrchy krásne vystúpili z hmly pred mojimi očima, pobiehajúcimi po tých stranách s upiatou túžobnosťou. Aký to pocit, keď sa človeku, baviacemu sa dlhší čas v cudzine, podarí uvidieť aspoň temená končín, v ktorých je jeho milá rodina! Posielajúc k nim vrúcne pozdravenia jedno za druhým, zastavil som sa dlhšiu chvíľu na pomníkoch starovekosti, prinesúc zároveň obeť zrosených očú ceste nášho rodu na posvätných oltároch, na ktorých hádam už dávno nevzplanula taká vrúcna obeta. Na okolitých nivách ešte iba vtedy precitla rozkošná jar, ktorej počiatok som pokladal za dobrú odpoveď, vyrieknutú na moju otázku, zovretú v hlbinách božstvom aj nad nami bdiacim.

Večer, prejdúc pásmo Nemcami osadené, dostal som sa zas do srbských osád, z ktorých v Kome (Kolmen) nocoval som u pána Łahodu,^[97] tamojšieho farára, horlivého Srba. Za svojich štúdií na lipskej univerzite bol pán Łahoda členom tamojšej srbskej spoločnosti a zároveň aj spolupracovníkom „Srbskej nowiny“,^[98] ktorá v rukopise kolovala medzi priateľmi srbčiny. Obsahuje, ako som poznal, keď som ju dostal v Lipsku do rúk, piesne, poviedky a krátke dejepisné pojednania o rozličných veciach. Kiežby aj nástupcovia boli použili tento spôsob, keď na ten čas iného nebolo, na udržiavanie lásky k materčine medzi kazateľmi v Lužiciach; tento chválitebný podnik však pred niekoľkými rokmi zahynul.

U pána Łahodu našiel som jedného čakateľa bohoslovia, rodeného Nemca, ktorý sa od nášho vlastenca, výborného znalca srbčiny, učí po srbsky, a to podľa vlastného osvedčenia iba z lásky k slovančine, čoho dôkazom boli veľké pokroky urobené od pol roka. Má úmysel zoznámiť sa aj s inými slovanskými jazykmi, na ktorých prednosti uzatvára zo srbského nárečia, v ktorom — ako vhodne poznamenal — všetko nežné, jemné dá sa oveľa lepšie vyjadriť ako v nemčine. Pozde večer, keď pán Łahoda postrádal domácu čeľaď, dostal odpoveď, že vyšla do lesov „khadojty“^[99] páliť, ktorým slovom Lužičania označujú čarodejnice. Bolo práve ostatného apríla, v ktorý deň sa po celých Lužiciach vykonáva tento obrad, pozostalý, ako sa nazdávam, z dávnovekého slovanského pohanstva. Kopce, háje a lesíky boli ožiarené zapálenými ohňami, ktoré v nočnej tme poskytovali príjemné divadlo. Pôvod slova „khadojty“ mi je neznámy, no nazdávam sa, že počiatočné „kh“, Lužičanmi vyslovované s istým prídychom, vzniklo z „ch“, čo jasne vidno na iných príkladoch, ako „khorasz“^[100] z „chorý“. Obdarovaný od pána Łahodu ním vydanou knižkou „Raniše a wečorne modlitwy jako tejž pši wosebnych časach a składnosciach (príležitostiach) s njekotrymi domjacymi rospomnečami wot Jana Łahody“,^[101] ponáhľal som sa s ránom mája ďalej, zanechávajúc za sebou číre srbské osady. Pamätihodné je, že nikde v nemeckých krajoch nenašiel som včelárstvo, no naproti tomu sady srbských osád sa hmýrili včelami, vôkol ktorých bolo vidieť mnohé lipy; je to vlastné, od otcov nám odkázané dedičstvo. Škodlivá obyčaj udržiavať cintoríny pri chrámoch, ležiacich v osadách, zachováva sa ešte dosiaľ skoro v celých srbských Lužiciach, čo by mala prekaziť múdra vláda. Na ďalšej ceste stretol som vojaka, dozerajúceho na poriadok v kraji, ktorý kedysi slúžil v samom vojsku; prihovoril sa mi a pýtal sa ma na moju vlasť; a keď počul, že som Slovanom z Uhorska, hneď obsypal Slovanov chválami. Páčila sa mu štíhla a udatná postava Slovanov, vravel, že najväčšia časť pruského vojska pozostáva zo Srbov a Poliakov z Poznaňska, ktorým vraj nič iné nechýba, iba istá vybrúsenosť a vonkajšia vzdelanosť, ktoré keď dosiahnu, stávajú sa najvýbornejšími vojakmi. Dal som mu za pravdu, presvedčiac sa o tom už dávnejšie z vlastnej skúsenosti. — Čo by mohlo byť z nášho ľudu, keby mal také vyučovanie v materinskej reči, aké nachádzame u našich susedov? Mimovoľne mi zišla na um Kollárova znelka „Všecko máme, věřte, moji drazí“^[102] atď.

Popoludní som sa dostal do Łazov, ktoré sa u Nemcov volajú Lohsa,^[103] kam ma niesla veľká dychtivosť, veď som sa tešil, že tam nájdem pána Seilera, pôvodcu už spomenutej srbskej mluvnice, muža z vlasteneckých plánov po Lužiciach na slovo vzatého. Našiel som ho a srdečne pozdravil, načo som bol od neho, keď poznal cieľ mojej cesty, rovnako s úprimnosťou, prirodzenou Slovanom, uvítaný a prijatý. Na moju veľkú radosť ukázal mi pán Seiler v rukopise srbské čítanie, budúci to dodatok k svojej mluvnici, ako aj prípravy k obšírnemu srbskému slovníku a početnú zbierku lužických piesní. Všemožne som pobádal snaživého vlastenca k tomu, aby venoval bedlivú starostlivosť najmä rýchlejšiemu vydaniu slovníka ako diela, najviac potrebného aj pre Srbov aj pre iných Slovanov, čo pán Seiler aj sľúbil, chcejúc však najprv rokovať v tejto veci s pánom Lubjenským, ktorý už viac rokov pracuje na podobnom slovníku. Ohľadne srbského pravopisu som sa tiež utiekal k nášmu vlastencovi, žiadajúc ho, aby obracal pozornosť na zjednotenie sa v istom spôsobe a na jeho poslovančenie, o čom mi on ukázal dôkazy už vo svojich spisoch, v ktorých začal písať podľa českého spôsobu. Medzi iným pán Seiler spomenul, že za svojich štúdií na lipskej univerzite si bol pevne predsavzal prednášať verejne na tejto vysokej škole slovanské jazyky, ale od svojho predsavzatia musel upustiť, pretože nenašli sa prostriedky na upevnenie takéhoto podniku.

V tej istej dedine navštívil som aj rodičov spomenutého už Šmalera, kde slovanská prívetivosť má tiež svoj domov. Jeho otec, učiteľ tamojšej školy, rozprával mi, ako násilne bol nútený úplne zaviesť nemeckú reč vo svojej škole, čomu však rozumovými dôvodmi odporoval tak dlho, až konečne bolo povolené prednášať náboženstvo v domácej reči, ale všetko ostatné bolo prikázané vyučovať v nemeckom jazyku.

Rozlúčiac sa s vernými a udatnými potomkami dávnych Srbov, zamieril som katolíckymi Lužicami, ako sa tam volajú, ku Kamjencu,^[104] mestečku patriacemu pod saskú vládu. Na ceste som sa zastavil v kláštore, chcejúc tu navštíviť duchovného Alberta,^[105] rodeného Čecha, o ktorom mi bolo povedané, že horúcou láskou plápolá k našej národnosti a výborne ovláda všetky hlavné slovanské nárečia; no usilovný vlastenec k môjmu zármutku bol pred niekoľkými mesiacmi skonal náhlou smrťou. Po katolíckych Lužiciach počuť oveľa menej nemčiny než po luteránskych, a ak kde počuť, je to viac takzvané lámanie než skutočné hovorenie. Keď som stretol zo školy idúce dietky v protestantských osadách, vždy som bol nemeckým dobrým dňom pozdravený, no naproti tomu po katolíckych dedinách ma srbský „dobrý deň“ vítal. Zarazilo ma tiež, keď som dietkam, ktoré ma po nemecky pozdravili, odpovedal po srbsky, že tieto pozerali na mňa s akýmsi obdivovaním, súc prekvapené, ako sa nazdávam, neobyčajnosťou mojej odpovede, ktorú nečakali z úst človeka v klobúku a po celom tele čiernym šatom odetého. Z toho dá sa uzatvárať na ich výchovu a na ustavične väčšie stesňovanie domácej reči v chalupách dedinčanov.

Ako dôkaz striedmosti a počestnosti srbského ľudu po Lužiciach uvádzam tu nasledujúcu udalosť. Práve za mojej cesty do Kamjenca bola veľká horúčosť, ktorá mi bola tým obťažnejšia, že som musel so sebou vliecť plášť, ktorý mi bol predtým v chladných dňoch potrebný, a balík nakúpených a darovaných kníh. Náhodou som stretol pocestného Srba, ktorého — ako som videl — nič neťažilo, i nezameškal som ho osloviť, aby prebral moje veci a poľahčil mi, horúčosťou unavenému, na čo sa on ochotným ukázal. Môj súdruh šiel so mnou až do Kamjenca, hoci jeho cesta nesmerovala do mesta; putovali sme spolu niekoľko hodín. Keď sme navečer došli do mesta, zaplatil som mu niekoľko grošov za jeho ochotnú službu, ale on keď pozrel na peniaze, chcel mi z nich polovicu vrátiť so slovami „jara wele ste mi dali“,^[106] z ktorých ja však nielen že som neprijal, ale pohnutý nezištnosťou a počestnosťou muža, chcel som ho ešte viac obdarovať, čomu sa však on celkom na odpor postavil. Po odeve poznal som v ňom úbohého muža, a jednako jeho chudoba nepohla ho k lakomosti alebo k prijatiu väčšej mzdy, než si spravodlivo zaslúžil. U nás majú ešte tieto cnosti svoj domov a sú tu akoby v útočišti, vyhnané od iných a slúžiace k posmechu tým, čo nás osočujú. Ale skrývajte sa v krajinách ľudu nášho, vy okrasy ľudstva: u nás hádam uchováte sa k lepším časom!

Na prahu mestečka Kamjenca rozlúčil som sa s Lužicami a srbským hovorom, lebo v mestečku je už číra nemčina. Tu som chcel navštíviť pána Gräveho, vydavateľa lužických poviedok a bájí, no nenašiel som ho doma. Zostal som tu cez noc a na druhý deň ocitol som sa v Drážďanoch, prejdúc dostavníkom pohorie venčiace Lužice.

V Drážďanoch boli už vedecké zbierky otvorené, medzi ktorými ma osobitne zaujímala zbierka starobylostí a obrazáreň. Tu po prezretí umeleckých kusov školy talianskej, holandskej atď. vstúpil som aj do siene, ktorá sa honosí umeleckými dielami českej školy, čo mi radostne pripomenulo slovanské umelectvo, ktorého dôkazy, skvejúce sa v rade toľkých vznešených majstrovských kusov, pozoroval som s vnútornou pýchou. Pobaviac sa v príjemnom meste viac dní, zaletel som nato parovozom do Lipska, kde sme sa na spiatočnej ceste ocitli za tri hodiny. V Lipsku som poznal pána Ernesta Wanaka,^[107] terajšieho seniora tunajšej srbskej spoločnosti, horlivého Srba, ktorý snaživo stará sa o udržanie a zvelebenie tohoto zdedeného ústavu. Hlavným cieľom spoločnosti je: znamenitých a v srbskej reči zbehlých kazateľov vychovať pre Lužice, na čo sa týždenne koná jedno zasadnutie, na ktorom sa najmä kázne pôvodne od členov vypracované čítajú a pretriasajú, no medzitým horlivejší prinášajú aj iné práce, ako o príčinách úpadku srbskej reči v Lužiciach, o prostriedkoch na jej udržanie a rozšírenie, dávnoveké báje atď. Spoločnosť má aj svoju pokladnicu a tiež knižnicu, v ktorej Slovan nájde hojné pomôcky pre učenie sa slovanským nárečiam. S veľkou radosťou som počul od pána Wanaka, že niektorí horlivejší členovia, a najmä Krušwic,^[108] pripravujú k nemecko-srbskému slovníku zbierky, ktoré sa ukladajú v knižnici. Lepšie by bolo vari zapodievať sa zbierkami k srbsko-nemeckému slovníku, ktoré by znamenite mohli poslúžiť na obohatenie toho, na ktorom pracuje pán Lubjenski a pán Seiler. — Počet členov spoločnosti je malý, lebo na univerzite je málo Lužických Srbov. S túžobným želaním vzrastu pre tento malý, ale pre opustené Lužice dôležitý ústav opustil som Lipsko.

Lužice! Videl som rodákov, videl posvätné pamiatky vaše! Tieto sa rúcajú a oni rednú, s každým dňom sa blížia k západu! Vzmužte sa! Učte sa z príkladu vyhynulých pobratancov,^[109] že aj vám nastáva podobný osud, ak sa celou dušou neujmete dedičstva, odkázaného vám otcami a zomrelými bratmi. Chráňte poklady národné a prechovajte ich k lepšej budúcnosti!