ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[192]

„Najmilší je život, nieto nad život,“ hovorí obecné príslovie a pravdu má. Život dáva všetkému skutočnosť, alebo inými slovami, bez života nič nestojí; odpor^[193] života je smrť, prestávanie, hynutie, ničenie všetkého.

Život ale je dvojaký, telesný a duchovný; tamten záleží v zadosťurobení potrebám prirodzeným, tento vo vykonávaní potrieb duchovných; obojaký sa za najväčšie dobrodenie, a po pravde považuje. Keď komu to najlepšie priať chceme, voláme: „Nech žije“, „Sláva mu“; tamtým mu žiadame dlhý život podľa tela, týmto podľa ducha, t. j. žiadame mu, aby jeho meno medzi spolučasnými sa oslavovalo, od potomkov sa spomínalo a vo vďačnej u nich pamiatke strvávalo. Život teda je to, po čom každý túži, čo si najväčšmi praje.

Ale i len to, čo žije, čo život má, nás zaujíma a pozornosť našu na seba obracia. Radi sa dívame na živé, skočné, ihravé deti, radi hľadíme na životaplné tváre, radi máme zábavky, spolky, bo všade tu ukazuje sa život, ale mrzíme sa na deti takrečeno zabité, neradi pozeráme na vyžité tváre, zle sa cítime, keď tam, kde by malo byť živo, len tichosť, mŕtvota panuje. Odstrkuje nás mŕtvola, smútkom nás naplňujú zrúcaniny dakedajších budovísk^[194] velikánskych, všade tam už prestal život, všade tam vidno znaky smrti. I v prírode len na živote sa tešíme; každý sa teší na jar, každý s nemilým citom čaká jeseň, zimu. Radosť je pozerať na zem zarastenú zelenou trávou, bujným kvietím, milo sa dívať na rozvíjajúce sa háje, hory, lež so zármutkom blúdi oko po opadujúcich stromoch a s dajakýmsi nepríjemným citom nesie sa po zemi zavrenej, snehom zaviatej.

Dvojaký ale, ako sme povedali, vládne v svete život, prirodzený a duchovný; kde prvý miesto má a samojediný len mať môže, tam nás on teší a zabáva, kde ale druhý sa ukazuje a ukazovať má, tam je život prirodzený pobočný a pozornosť našu hlavne život duchovný na seba obracia. V celej prírode nemáš iného života okrem prirodzeného a len obrazotvornosť spevcova vidí v nej hýbanie sa ducha, preto aj v prírode len na živote jej prirodzenom, jej vzraste, zveľadku atď. sa zabávame. Inakšie je to s ľudstvom. V samojedinom ľudstve zjavuje sa život duchovný a tu on má vlastne svoje miesto, zato ale aj život ľudstva prirodzený, telesný malú pozornosť na seba obracia, ba práve keď sa v daktorej časti ľudstva on v celej svojej bujnosti ukazuje a život duchovný zatarasuje a utláča, život taký nás odstrkuje a celkom sa nám protiví. Ľudstvu je inší život súdený, a toto je život duchovný, ktorý práve preto, že je súdený len ľudstvu, ľudským životom a ľudskosťou nazvať môžeme, ako sa aj napospol tak nazýva.

V čomže teda záleží život duchovný, život ľudský človečenstva? Záleží vo všetkom tom, čo duch tvorí, čo v ňom koreň a pôvod má, záleží teda v náboženstve, umení (ars,^[195] die Kunst), náukách a vedách, v ústavoch a riade obcí atď. atď. a že duch je z boha a človeka ako človeka podstata, ktorá ho nad všetky iné tvory povyšuje, pánom seba samého a celého sveta robí, je tento od prirodzeného vyšší, vznešenejší a ľudstva hodný, najhodnejší. Život prirodzený má človek so zverou spoločný, i zver za roveň^[196] človeku je, pije, spí, behá, plodí sa atď., prirodzený teda život človeka je ešte len zvierací, nízky, od tamtoho, t. j. duchovného života omnoho podlejší a s ním zrovnať sa nedajúci. Jesto národy, ktoré vo vyššom tomto živote, v pravom živote ľudskom účasti nemali a nemajú, národy tieto voláme surové a barbarské. Národy takéto nachodia sa v stave detinskom a sú v nedostatku duchovného života za roveň deťom celkom do telesného života pohrúžené; ich najväčšia starosť ide na každodenné potreby telesné, ostatne keď v leňošstve neživoria, najväčšou ich prácou je vzájomná ruvačka alebo bitky a pračky s okolitnými národmi. Keby tieto národy náboženstva, trebárs je ono ako chatrné, nemali, krem ľudskej podoby nemali by nič viac spoločného s človečenstvom, dosiaľ ale nenašlo sa národa bez náboženstva a v tomto chráni sa iskra duchovného života i u národov najsurovejších, najopustenejších. Týmto teda ukazujú národy takéto jednu stranu ľudského života, ostatné ale strany sú celkom zanedbané, zavrhnuté. Pre tú príčinu, že národy takéto celkom v prirodzenom živote hlivejú, panuje u nich náramná a ustavičná jednotvárnosť života, lebo sa v telesnom živote ako v prírode vždy to isté opakuje: ľudia sa rodia, živia sa, mrú a zase sa len rodia, vychovávajú sa a tam, skadiaľ prišli, odchodia. Čo sa aj jedna alebo druhá zmena v živote takýchto národov stáva, stáva sa ona bez ich vlastnej vôle a najviac z prirodzenej prinútenosti; napríklad vysťahujú sa národy takéto z jedného miesta na druhé, lebo im na predošlom potrava nedochodí, druhé národy silnejšie ich prepadajú atď. Vylúčená je teda zo života národov takýchto so životom duchovným samochtivosť vlastná, a práve preto národy takéto ani do histórie nepatria, bo do histórie náležia deje a činy, t. j. plody vlastnej samochtivosti. Takéto národy sa len opísať môžu, ale vypravovať niečo o nich alebo históriu ich skladať je nemožno. Nemôžu ony mať históriu z tej jedinej príčiny, z ktorej ani príroda ju nemá, ale len prírodopis, v ktorom sa jej život večne jednotvárny, nevoľný opisuje.^[197] Národov takýchto ešte i teraz dosť máme v Ázii a najmä v Amerike, Afrike, Austrálii. Ohromné tieto tri čiastky sveta, v Afrike vyjmúc severné a severovýchodné strany, sú zeme nehistorické, zeme teda prázdne vyššieho ľudského života. V Amerike sa život vyšší, historický len v novších časoch začína, predtým tam divo a pusto bolo ako na ohromných zemiach afrických. Ázia je z veľkej strany zem historická, má ale mnoho strán, ktoré nezasvätilo žiadne vyššie usilovanie ducha ľudského. Zato zeme takéto nehistorické, že nieto na nich znakov ducha vybitých, ducha za ľudstvo zaujatého, úctou ku každému vyššiemu usilovaniu ľudskému plného, ani k sebe nevábia, lež len milovníka a bádača prírody a prirodzenosti. Chateaubriand^[199] túžil po Amerike len pre jej čarokrásnu prírodu, pre jej samoty ohromné a príduc do nej, načúval s túžbou tajomstvachtivou šumy vetrov šuchotajúcich po pustinách a horách ohromných a objímal staroveké duby prahôr indiánskych, akoby sa ich bol pýtal na tajomstvá minulosti; pútnik ale na východe vyzúval čižmy a stŕhal klobúk pred mestom svätým, aby mu ukázal úctu, aby nevstúpil nehodne na zem svätú.^[200] Národy nehistorické že sa k vyššiemu opravdivému životu ľudskému nevzmohli, ale len v telesnom zaviazli, nielenže nemali a nemajú silu držať sa pri samostatnosti, ale nemajú ani sily oprieť sa^[201] vzdelaným mocnejším národom na dlhší čas, lež hynú len dajako a pomíňajú sa, akoby im chybela sila životná. Telo je oproti duchu slabé, telesný život oproti duchovnému nevládny, zato aj národy tieto kde sa tratia a hynú, kde sa mocnejším vzdelaným národom poddávať a pokoriť musia.^[202] Tak indiánske národky v Amerike dali sa podrobiť, hubiť a kántriť Európčanom a mnohé z nich vyhynuli pod vládou silných európskych národov docela. Duch európsky podrazil mnohé z nich tak, ako silný vietor slabú horu. Rovný podjarmenia osud s nimi zakúsili a zakusujú národy v Austrálii, i neminie iste dlhý čas, kde národky všetkých tých ostrovov padnú pod celkovitú poslušnosť Európčanom. Africki muríni, celkom do telesného života pohrúžení, dajú sa Európčanom do otroctva chytať a nemajú veľkej sily oprieť sa hnusnému sebapredaju a rabstvu, ba sami ešte jedni druhých lapajú a do otroctva ponúkajú. Čím národ nižšie stojí, čím hlbšie v živote telesnom je zamorený, tým menej vážnosti má sám k sebe a tým ľahšie si dá so sebou zahrávať a svoje si odnímať, ako i jednotlivý človek, v bahne telesného života zaviaznutý, je bez vážnosti k samému sebe a ľahko sa dá užiť, ľahko sa za úžitok telesný nielen s telom, ale aj s dušou zapredá. Národy ázijské, trebárs dakedy oheň vyššieho života medzi nimi poháral, už tiež celkom upadli, bo oheň ten, ešte len prvé žiarivo vyššieho života ľudského, už dávno medzi nimi vyhasol a ony zase padli len do čírej telesnosti. Zato ale aj národy tieto poddať sa museli silnému duchu európskemu a uznať vládu jeho. — Kde sa to ešte aj politicky nestalo, stane sa istotne onedlho.^[203] Dosť sa národy indické proti Angličanom búria a vojny proti nim začínajú, ale nikde nieto z ich strany víťazstva, len všade úpadok a úpadok. Darmo sa skamenelá Čína múrom^[204] ohromným od Mongolov ohradzovala, darmo od vekov všetkých cudzincov zo zemí svojich vytvárala a vytvára, darmo sa pred prístupom všetkého cudzieho zatarasuje, už i ona sa načala, i jej skamenelosť sa popukala a do škár valí sa cudzinstvo, ktoré skamenelú túto masu dakedy svojím časom zase k životu privedie. Perzsko už oddávna hlivie, v dneskajších ale časoch už sotva sa čerstvejšie pohnúť zná: slovom, svet ázijský odkvitol, život jeho celkom stelesnel a preto sám osebe samostatne stáť nemôže. Vidíme teda slabosť a nevládnosť telesného života oproti duchovnému, vidíme slabosť národov telesných alebo stelesnených oproti národom vyšším životom sa hýbajúcim. Pravda táto potvrdzuje sa i na takých národoch, ktoré trebárs v dačom od života vyššieho zachytené, predsa zväčša telesnému životu oddané sú. Ani tieto sa nenavzpierajú národom vyšším životom nadchnutým, ale skôr-neskôr im sa poddať, ich poslúchať a podľa nich sa riadiť musia. O tom svedčí na každej strane história národov európskych.

Za roveň spomenutým nehistorickým národom v hore vyššie privedených dieloch sveta nepatria z tej samej príčiny do histórie ani počiatky národov neskôr historických a tak ani život počiatočný, telesný národov našich európskych. Život tento bol celkom detinský, a čo dieťa má v živote svojom za deje, za skutky? Nieto tu ešte žiadneho samochcenia a tak ani skutkov, preto ani histórie. Životopis i najväčšieho muža s detinským a mládenským jeho životom skoro je hotový. Všade teda tuto nieto ešte vyššieho, čistejšieho ľudského života, nieto ešte histórie a kde tejto nieto, tam nemáš žiadneho namáhania za opravdivý život ľudský, za ľudskosť. Že ale iba tento život ľudstvu svedčí a ducha ľudského, našu podstatu do pohybovania a pôsobenia privádza, oproti duchovnému ľudskému životu číry telesný život nazývať sa môže a po pravde sa nazýva smrť, bo v tomto stave to, čo človeka človekom robí, odpočíva, hnije a len podlejšia jeho čiastka živorí.

Iná je teda postať, na ktorej život ľudský sa darí a skvitá, a táto leží na poli ducha, kde národy duchom pracujú a pôsobia. Na tomto poli zdokonaľuje a v srdciach ľudských sa ujíma náboženstvo, kvitne umenie, rozvíjajú sa vedy a všetko toto pôsobí tak na život spoločenský a občiansky národov, že sa tento ustavične v mravnejší, dokonalejší, ľudskejší pretvára a národom doňho zachyteným vždy krajšie a utešenejšie dni nastávajú. Že kráľovstvo ducha je nekonečné a ľudstvo vo vydobudnutí si pravého ľudského života náramne moc robiť má, nie je tuto ako pri predošlom telesnom živote stojatosť, ale ustavičná premena a pokrok, pritom ale tiež bezmierna, nepretrhnutá práca. V duchovnom živote človek sám zo svojej vôle, zo svojho ustanovenia robí a pôsobí a je v obchádzaní so sebou samým slobodným, preto len na tejto postati života národov nachádzame skutky a deje, tu len nachádzame ustavičné sa rozvíjanie a to, čo voláme históriou. — Odpadá tuto zväčša pôsobenie z prirodzenej prinútenosti a nastupuje práca z vlastnej vôle národov, preto ale aj skutky a činy takýchto národov každú myseľ vzbudenejšiu mocne k sebe vábia a pozornosť každého myslivého človeka na seba obracajú, čo medzitým deje z prirodzenej prinútenosti vytekajúce ľahostajné pred ním ostávajú a nie sú ani deje, skutky, lež len príhody. Do histórie teda patria len tie národy, ktoré na poli duchovnom, na poli náboženstva, umenia, náuk, na zdokonaľovaní spoločenského a občianskeho života národov niečo vykonali, ktoré sa v svojich obciach s týmto všetkým zaoberali, alebo inými slovami, ktoré život národov vždy v ľudskejší a ľudskejší pretvárali. Život, deje a skutky týchto národov robia históriu a sú červená niť, ktorou sa vlastný a pravdivý život človečenstva medzi národmi tiahne a naznačuje. V týchto národoch žilo človečenstvo život svoj, preto sa život týchto národov každého a každý národ, ktorý si k človečenstvu zastať a v jeho živote účasť mať chce, hlboko týka a všetkých vzbudenejších myseľ najsilnejšie zaujíma. Život, skutky a deje týchto národov sú, ako sme riekli, historické, alebo, čo jedno je, rozvitia pokolenia ľudského obsahujúce, všeobecne teda pre človečenstvo platné, práve ale preto večne medzi ľudstvom živé, nielen z tej príčiny, že nepretržene v sviežej pamäti ľudstva ostávajú, ale že aj neustajne v živote národov pôsobia a účinkujú. Život národov, ako sme riekli, je večne živý, zato ale nič v ňom, čo sa raz v ňom vyrazilo a naznačilo, stratiť sa nemôže, bo stratenie sa znamenalo by zahynutie a zahynúť by to len mohlo so zahynutím života samého národov. Každá vznešená myšlienka žije v národov živote, každý skutok šľachetný je oltár v chráme histórie človečenstva. Povedali sme zaraz spredku, že len zo života človek sa tešieva, čím ale viac každý potechu nájsť musí v živote národov, kde i jeho život je zavrený, s ktorým i jeho život ako človeka je najtuhšie spletený. Nieto ale vznešenejšieho života v svete nad život ľudstva, bo tam vždy a neprestajne všetko sa obracia k lepšiemu, šľachetnejšiemu, a preto aj životom týmto ľudským je tvorstvo celé oslávené a svet ním zošľachtený. Na šľaku historického života národov ide sláva a keď národ v činnosti a pracovitosti svojej ustane, ohlasujú ju pomníky národov historických, z ktorých, čo sú aj samy v sebe nemé, hovorí duch, ktorý ich vystaval, hlasom najprerážlivejším. I pomníky tieto upadajú a rozsýpajú sa do prachu, miesto nich potom volá každý prach a volajú jednohlasne ústa nastupujúcich národov na slávu dakedajším národom živým, životom svojím za ľudstvo pracujúcim.

Národy historické, ktoré, ako sme spomenuli, vlastný život ľudský predstavujú a ho vždy v ľudskejší a v ľudskejší pretvárajú, sú národy takrečeno indoeurópske a z týchto menovito Indovia, Médovia a Peržania v Ázii, Egypťania v Afrike, Keltovia, Gréci, Rimania, Germáni, Litvania a Slovania v Európe.^[205] Národy tieto patria k jednej čeľadi a sú, že národom predok vedú, koruna ľudstva. Od nich vyšlo skoro všetko to, čo bolo a je v ľudstve krásneho, vznešeného, dobrého; druhé národy si to len osvojujú a po moste od nich vystavanom do čistejšej spoločnosti ľudskej vchádzajú. Nie naraz, ale jeden za druhým pracujú a účinkujú národy tieto, ktoré ako dedičia jednej majetnosti a bratia jednej čeľade považovať sa môžu, kde keď jeden pri hospodárení s obecným imaním ustane, druhý na jeho miesto stúpi a hospodárstvo spravuje. Niečo pozďaleka od týchto národov stoja národy tak nazvané semitské, ku ktorým patria starodávni Feničania,^[206] Židia a Arabi. Nie sú zásluhy národov týchto o pokroky národov v živote ľudskom tak veľké, tak znamenité, ako národov indoeurópskych, medzitým sa im predsa mnohé znamenité zásluhy o duchovnú majetnosť národov odoprieť nedajú. Feničania bezpochyby podľa návodu hieroglýf^[207] stvorili písmo a povesť donesenie tohoto písma do Grécka rodákovi ich Kadmovi^[208] pripisuje, oni tiež mali prví užívať počty a nájsť mnohé iné vynálezky. A čo Feničanom známo bolo, to nemohlo viac dlho ostať v tajnosti, bo smelí títo plavci široko-ďaleko morom plávali, od národov ďalekých rozličné tovary skupovávali, za ktoré im na výmenu dávali svoje útvory^[209] priemyselné, s ktorými aj ich nálezy u národov ostávali. Židia neboli nikdy toho dômyselného, náchodčivého^[210] a podujímavého ducha ako ich pokrvní Feničania, zato ale plní túžby a pohnutia k bohu, ktoré sa v celom ich živote mocne prebíja. V lone tohoto národa a z veľkej čiastky na základe od neho položenom vyrástol najvznešenejší poklad človečenstva, náboženstvo kresťanské,^[211] proti ktorého pôsobeniu na ľudstvo pôsobenie každého druhého vynálezku, každého druhého deja ďaleko nazad stojí. Národy k tomu, k čomu už teraz došli, vychovali sa podstatne pod vtokom a vedením kresťanstva, sám len národ ten, v ktorého lone sa ono vzmohlo, zanovito sa proti nemu zaťal a nijakým činom, aby ho prijal, nebol k nakloneniu, preto ale je on čo do historického rozvitia kresťanstva i bez zásluhy a za svoju zanovitosť neušiel náležitej odplate. Arabi neboli len mohamedánstvom svojím zapálení bojovníci a vybojovatelia národov a krajín, lež zaoberali sa oni aj vecami vyššími, vedami, náukami i umením. V Španielsku v X. století za času Kalifa Elhakema^[212] kvitli vedy a umenia. V jeho paláci a za ním v palácoch všetkých veľmožov arabských schádzali sa učenci a umelci zo všetkých končín sveta, berúc veľké za svoje dary odmeny. Všetko znamenitejšie zaoberalo sa náukami a umením a tak vysoko vystúpila upriamenosť za vedami, že v Španielsku v ten čas počitovalo sa sedemdesiat veľkých, verejných knihovní a sedemnásť vysokých škôl. Každý vie, že mnoho máme čo ďakovať Arabom v počtárstve, hviezdosloví,^[213] zemepise a histórii. Krem týchto tu spomenutých dvojakého radu národov pôsobili ešte na osudy ľudstva národy plemena takrečeného severského a menovito národy tatárske, čudské a mongolské, nie ale na spôsob predošlých národov tak, že by boli rozvitie sa ľudské pokolenia nášho ony duchom svojím napomohli, lež ho len prirodzeným, mechanickým sa o národy tieto bytím alebo stavovali, alebo čo kde z národov európskych na pokoj sa kládlo a živoriť začalo, naliehaním, útokmi a rozvaľovaním sa po ňom od hnitia a záhuby chránili. Ako šášky po nivách plahočili sa títo surovci po národoch európskych a kde čo mohli, ako draci z nich hltali. Tak sa koľko ráz Mongoli a príbuzné im národy vysypali na Európu, tak Turci vzteklivo na ňu dorážali, rozvaliac sa na pekných helénskych^[214] poliach, na ktorých už, pravda, bol vyhasol dávny duch helénsky. Po nič inšom nezná spomenúť história národy tieto ako po pustošení a prelievaní krvi, po rabovaní krajov a vraždách, po odvádzaní ľudí do rabstva a vyplňovaní na nich hovädských rozkoší ich pánov, a vskutku vidíme v týchto národoch zvieraciu povahu, ktorá sa najradšej pasie na krvi a tele. Hrozné búrky privalili národy tieto na národy európske, ale slabá je číra surová moc a besnota proti moci duchovnej, a tak aj všetky ich nápady, čo ako silné a strašlivé, nezdolali predsa ujarmiť a konečne prevládať národy európske, ktoré surovcov do ázijských brlohov svojich zaplašili a zahnali. Sú tieto národy opravdiví Titani,^[215] ktorí zdvihli vzbúrenie proti duchovnej moci Jupitera, panujúceho na Olympe, ale ako Jupiter mocou hromov svojich pozrážal a pováľal tamtých vzbúrencov do Tartaru, tak i národy európske silou ducha surovcov divých aziatských pomlátili a do dávnych ich kočovísk a pustatín vydurili. Sedia tam teraz tieto národy v pokoji, poslúchajúc zväčša tých, ktorých sa boli opovážili znepokojovať a uvádzať do rabstva hnusného.

Keď teda surových týchto národov dorážanie na historické národy vyjmeme a ho len za pobočné pôsobenie, akým aj vskutku je, na históriu považovať budeme, ostanú nám len národy semitské a indoeurópske, ktoré vlastnú históriu ľudstva tvoria a po ktorých, ako sme riekli, sa červená niť rozvíjania sa človečenstva tiahne. Národom týmto všetko to, čo dosiaľ máme a jako sme ďaleko v ľudskom živote pokročili, máme čo ďakovať. A tieto len národy majú riadne pozakladané obce, bez ktorých je história nemožná a ktorých dejiny sú dejinami pospolitými, ľudskými. Nemusí sa to tak myslieť, akoby národy tieto okrem svojho života, vybudovania a zadržania vlastnej obce boli i na druhých chceli pôsobiť a aj druhých do kola svojho, aby ich vlastnosti, ich riad, náuky atď. poprijímali, zahrnúť, ale národy tieto len samy sebou sa zapodievali a svoj život rozvíjali. To, čo bolo v ich živote, v ich obciach naozaj ľudského, samo od seba cestu k druhým našlo, alebo sa podmanením druhých, lebo práve po páde a roztroskotaní obce národa k druhým prenieslo a tam ujalo. Rimania len po zaujatí Grécka^[216] bližšie sa s gréckym životom, s ich umením, náukami oboznámili a oni sami, kamkoľvek víťazne sa dostali, priniesli so sebou svoje zákony, nastavenia, po ktoré si boli predtým sami do Grécka chodili. Grécka pozdejšia maľba, zakvitla v cisárstve byzantskom, prišla do Itálie po vydobytí cisárstva od bojovníkov krížových; Germáni so svojimi vojnami i kresťanstvo k druhým národom donášali, Slovania si sami po učiteľov v kresťanstve a prekladateľov Písma svätého do Carihradu poslali. Na tento spôsob to, čo je vznešeného i dobrého v ľudstve, sa rozširuje, žiaden ale národ, keď niečo znamenitého v lone svojom drží, nemá a nezadrží to len pre seba, ale stane sa to pospolitou majetnosťou všetkých tých, ktoríkoľvek účasť vo vyššom živote ľudskom majú alebo mať budú.

Spomenuli sme, že z národov historických jeden po druhom hospodári s obecnou majetnosťou a jeden od druhého majetnosť túto odberá. Národ, ktorý je tokom histórie za hospodára takejto majetnosti ustanovený, musí z ohľadu života ľudského medzi inými národmi stáť najvyššie a jeho život nachodí sa v úplnom rozživotení a najčerstvejšom pohybovaní. Národ takýto prichodí ako so zvláštnym poslaním k druhým a všetkých druhých pozornosť a oči on na seba obracia. Stojí on na najvyššom vrchovci života ľudského a je ako slnko, okolo ktorého sa národy druhé za roveň bludným a iným hviezdam točia a od neho teplo a vzrast dostávajú. Z tohoto vrchovca nič ho nezhodí a nezvalí, kýmkoľvek duch jeho v úplnej pracovitosti a rozvíjaní sa nachodí, bo jesto v ňom teraz za vlastný, samostatný život zápal najvyšší, ktorému druhé národy v ničom nechytia. Darmo sa valili milióny bojovníkov perzských do zeme gréckej, aby ju a duchaplný jej národ práve v krásnej činnosti postavený podmanili: hŕstky hrdinského, zápalom za svoju slobodu oduševneného národa rozplašili, rozohnali a roztrieskali ich všetky; darmo Hanibal^[217] klepal na brány rímske a Galovia darmo dobyli Rím a vraždili patríciov na nádherných ich stoliciach, duch rímsky tým sa nesklonil, ale našiel si pomoc vyprať a znivočiť surových návalníkov. Ale ako ľahko potom, keď zápal za grécky a rímsky život v Helade^[218] a v Ríme zhasol, ako ľahko sa dali podmaniť národy tieto! Takéto príklady veľké dokazujú pravdu našu a istia, že len život vyšším zápalom oduševnený stáť a všetkému napriek kvitnúť môže, hynie ale ako človek, keď ho zápal, jeho duch opúšťa. Nič tiež nezastavilo zápal za kresťanstvo, za jeho zvestovanie, rozširovanie, žiadne muky, žiadne prenasledovania Deciove^[219] a druhých pánov rímskych; všetky tieto muky pretrpel, opovrhol duch kresťanstva a stried najväčšej búrky stál a rozletoval sa víťazne! A musel! On bol najvyšším, najväčším dobrodením človečenstva, čo ho aj zaraz nepoznali. Tak, hľa! ľudstvo samo sebe neverným sa nestane a stať nemôže; nič, žiadna moc na svete jeho pokroky, jeho rozvíjania nezastaví, lež vždy nájde svojich, ktorí sa za jeho poklady postavia a keď treba, so zápalom obetujú. Tí, ktorí mu v tom prekážky kladú, nesú mu len pomoc, bo rozpaľujú tých, ktorí šľachetný boj na seba podobrali, a zbroj odporníkov obracia sa k obrane bojovníkov za rozvíjanie a zdokonaľovanie života ľudského. — Čím ale národ v úplnom ducha svojho rozživotení postavený viac a viac ustáva, tým sa väčšmi uňho k večeru blíži a oči druhých tiež pomaly z neho sa spúšťajú a na druhé vychádzajúce svetlo obracajú.

História teda ide po šľakoch rozvíjania sa života ľudského, každé rozvíjanie ide napred, a tak aj život ľudský, čo sme už i hore vyššie pripomenuli, týmto rozvíjaním sa vždy a vždy zlepšuje a zdokonaľuje. Zlepšovanie a zdokonaľovanie sa života ľudského išlo teda tými národmi, ktoré k histórii patria a čo sme ich hore vyššie vystavili. Národy, ktoré v histórii a tak v zlepšovaní a zdokonaľovaní života ľudského účasť nemali, neurobili do tých čias nič dobrého, nič šľachetného pre ľudstvo a sú rovné údom^[220] rodiny, ktoré k jednej čeľadi s druhými prináležiac, samy nič k dobrému pospolitému rodiny nerobia, lež všetko len od nej čakajú. Ale len práca a zásluha za pospolité dobré nesie česť a slávu so sebou, ona len hlboko do pamäti sa zarýva a vďakou srdcia naplňuje; z tej príčiny len tie národy u iných cti a slávy došli, len tie sa v pamäti človečenstva oslávili, ktoré životom svojím život ľudský vyvýšili a ďalej pohli a týmto príkladom iným zasvietili. Vysoko v úcte človečenstva si zastal krásny národ helénsky^[221] a úcta táto a vďačnosť tak hlboko sa zaperila do srdca človečenstva, že po stoletiach národy európske, keď od Turkov ušliapaný a potlačený helénsky národ boj za slobodu začal, so živou účasťou sa ho ujali a celé zástupy a vojská k jeho pomoci do boja oproti surovým barbarom vyslali. Kto tiež s hlbokou úctou a s obdivovaním nepozeral z potomstva na národ rímsky, národ vôle ocelistej, ktorý, stojac najvyššie so životom svojím v rade tohočasných národov, jeden po druhom si podmaňoval a život svoj po vôli i na tieto národy prenášal, obhajujúc si pritom dlhé stoletia v lone svojom slobodu ako vestálky^[222] oheň ich? Nikto tiež istotne bez veľkej úcty nepozrie teraz na národ francúzsky, ktorý veľmi mnoho k povýšeniu a k ušľachteniu života ľudského vykonal a znamenitými útvormi ducha svojho národom sa zavďačil. Očitý znak tejto úcty je všeobecné sa rozšírenie reči a literatúry tohoto živého, bystrého národa po všetkých národoch vzdelanejších, ktoré sa oddávna na národ tento a každé jeho hýbanie pozerať naučili. Nie sú bez zásluh o človečenstvo i druhé národy románske a hlavne germánske, jeden na tom, druhý na inom poli, len národ slovanský, samojediný skoro z národov indoeurópskych v Európe, ďaleko za inými z tohoto ohľadu stojí a na žiaden spôsob s nimi v tomto ohľade zrovnať sa nedá. Je to hmota ohromná, národ tento, ale duch málo sa ešte v nej hýbal, zatarasený a zabednený v živote telesnom, preto ale aj národ slovanský si uznania dosiaľ v ľudstve nevydobudol, bo je bez väčších zásluh o človečenstvo. Tieto jeho doterajšie zásluhy, jeho činy a skutky, ktorými na národy pôsobil, sú ešte len na pár stranách histórie zaznačené a ľahko ich je vypočítať. Stáli Slovania na bránach európskych na stráži s mečom v ruke, obraňujúc Európu, tento chrám vzdelanosti ľudskej, pred nápadom a návalom surovcov, ktorí z Ázie na podmanenie Európy a jej národov, na hubenie a ničenie všetkého za roveň šáškam divoko od najstarších až do novších časov sa hrnuli. Túto stráž Európy, to je pravda, vyplnili Slovania čestne a slávne; potrieskané, rozdurené, zahnané, podmanené sú tie na Európu napadajúce hordy, stráž ale túto Slovania naspäť ostaním^[223] vo vzdelanosti európskej horko-ťažko zaplatili, nepripomínajúc to, že čiastočne sami hordami týmito zasypaní a v rozvití života svojho zatarasení boli. Huni^[224] a Avari,^[225] Chazari^[226] a Pečenehovia,^[227] Plavci^[228] a Mongoli,^[229] Mongoli pod Hostýnom,^[230] v Serai alebo v Zlatej horde,^[231] Astrachani a Kazani padli konečne mečom slovanským, meč slovanský Turkov od Viedne^[232] zahnal a Európu z horúceho nebezpečenstva vytrhol. Veľké tuto boli, pravda, namáhania, ale okrem týchto zásluh vykonaných mečom iné sú chatrné, bo nevzmohol sa medzi Slovanmi život duchovný. Vzmôže sa tento život v národe tomto, bo schopnosť je k nemu veľká a búritelia pokoja rozplašení sú, vzmôže sa prijímaním všetkého toho dobrého, čo národy európske pod čas aziatsko-európskych hrmavíc, okrytí^[233] Slovanmi, natvorili, v živote svojom uviedli a rozšírili, a toto je prvá práca národa dosiaľ zanedbaného. Čo nedobrého, naničhodného v živote západnom, to i tak do života Slovanov, trebárs by sa aj k nim podostávalo, nevsiakne, ale sťa pero na vode plávať ostane a naostatok dolu vodou života národného sa stratí. To všetko, čo tieto národy vykonali, v čom život ten čistoľudský, ktorý sme spomenuli, záležal, rozpráva história, náuka ľudského života národov. Histórii pripadá všetko toto vyložiť a vystaviť, z akého nízkeho stupňa sa človečenstvo na terajší stupeň výšky svojho života pozdvihlo, akú ktoré národy v tom účasť mali, s akými prekážkami pritom bojovali, čo ktoré vykonali. Len povrchný blesk na históriu ukazuje, čo za ohromná zmena v živote ľudskom sa stala, koľké od prvopočiatkov svojich pokroky urobil. Vec je histórie všetko toto až do podrobností vyložiť a vystaviť, najmä ako nižší stupeň ľudského rozvitia vždy do vyššieho prechodil, ako toto rozvíjanie ľudstva rad-radom po historických národoch sa tiahlo, ako jeden národ po druhom prácu prejímal a ju tam, kde predchádzajúci prestal, začal a dielo ďalej viedol. História alebo rozvíjanie ľudstva je jedna reťaz nepretrhnutá.

V Ázii a napospol na Východe je človek v každom ohľade otrok: v náboženskom, občianskom, spoločenskom a naposledok i rodinnom. V Číne, v Indii, Perzsku atď. vzýva človek moci prirodzené, je ich úplným nevoľníkom a krčí sa otrocky pred nimi; v politickom ohľade je úplným nevoľníkom panovníkovým, ktorý s ním kedykoľvek a jakokoľvek i s jeho osobou i s jeho majetnosťou naložiť môže; v spoločenskom ohľade robia medzi ľuďmi a ľuďmi takrečené kasty neprechodné priehrady, v ktorých je človek už od prirodzenia k tomu lebo inšiemu odsúdený a zatratený a nič ho na svete od tohoto odsúdenia nevybaví.^[234] V Indii človek nižšej kasty ešte ani len slobodne von z domu vyjsť nemôže, aby alebo pohľadom lebo chodom svojím človeka z vyššej kasty, napr. brahmana, neurazil. V rodinnom kole, ako inde, panuje tá istá otrockosť v tom svete: všetci sú nevoľníci pána domu a nevoľnica hlavná je žena. Vo všetkých týchto vzťahoch ešte aj v Židovstve panuje veľká a prísna služobnosť: človek sa zvíja pred bohom v prachu, kráľovi skoro celkom oddať sa musí atď. V Grécku, teda na zemi európskej, počína sa už pravdivá sloboda v každom ohľade: bohov svojich Gréci si síce ctia, ale slobodnejšie sa k nim majú a si o nich dosť aj zábavných a smiešnych poviedok navyprávajú, v obci rušia Gréci despocie^[235] a uvádzajú riad slobodný, v ktorom každý, ktokoľvek podľa obce k nemu patrí, slobodnú účasť má, v spoločenskom ohľade je obchod slobodný a v rodinnom obcovanie voľnejšie. Pravda, že nieto ešte ani v náboženstve úplnej slobody, ani v obci, bo ju len mešťania zažívajú, ktorí si pri svojej slobode kopy otrokov držia, v dome sú ešte ženy dosť prísno od pána, t. j. od muža oddelené atď., a preto sa svet tento, trebárs ako krásny, za vzor úplnej slobody predstaviť nemôže. Ďalej sa rozvíja ľudstvo v Ríme a na západe, kde sa po ohromných a dlhých bojoch ujíma naposledok náboženstvo úplnej slobody, t. j. náboženstvo kresťanské, ktoré každé otroctvo ruší a nás duchom nad samými sebou vládať učí. V náboženskom ohľade kresťanstvo tým učením otroctvo borí, že všetkých za synov božích vyhlasuje a netrpí viac krčenie sa pred bohom, ale naručuje sa len spravovať podľa jeho vôle, t. j. rozumnej vôle vlastného ducha ľudského; v občianskom a spoločenskom tak, že ľudí napospol všetkých za blížnych považuje, čím i lásku i rovnosť vzájomnú nakladá — kresťanstvo teda kasty, trebárs pod akými menami, netrpí, čím človeka napospol oslobodzuje: ako všade, tak aj v živote rodinnom kresťanstvo slobodu uvádza, bo učí jednoženstvo a tak slobodné spojenie, a na tomto základe uvoľňuje ženu a dáva jej právo spoludružky muža, pod ktorým menom ju aj do spoločenstva uvodí. Dlho, pravda, ešte trvajú staré pohanské zvyky, obyčaje, riady i pod slnkom náboženstva kresťanského a kresťanstvo dlhé časy len v zavrených chrámoch sa ohlasuje, bo ako vždy, tak aj tu nemôžu sa zaraz zmeniť staré spôsoby života, lež menia sa len pomaly. Pri tom všetkom kresťanstvo takrečeno nespozorovane v živote účinkuje, z chrámov do života vychodí a život pretvára. Ohromné zmeny kresťanstvo v živote národov k dobrému celého človečenstva porobilo a len slepý ich nevidí a neuznáva.

Tento chod histórie, pretvorovanie sa života národov zo vznešenej zásady kresťanskej, na tisíc a tisíc pobleskov rozlomenej, trvá až dodnes a pôjde i ďalej nepretržene. Národy, ktoré dosiaľ na tejto postati pracovali, sú hlavne románske a germánske, pod ktorých pôsobením stratila sa, pravda, harmónia grécka^[236] v živote a mnohé rozpadnutia nastali, predsa ale zo sveta naveky sa nevysťahovala. Mnohí z našich vekov len s túžbou na tie časy hľadia, za náhradu ale dostali sme mnoho inšieho pravdivého. Bez pokrokov, bez zmierenia neostane a časy vždy budú prichodiť lepšie a lepšie. Za národmi spomenutými leží zemepisne národ slovanský, a kto zná beh ducha a ducha všetkých týchto národov, ten iste povie, aj duchovne. Od neho má budúcnosť historická čo čakať, o tom niet pochybnosti.

Hovoria si často ľudia: „Staré časy, to boli časy, to boli časy dobré, teraz len všetko zlé panuje!“ Výpoveď túto história celkom vyvracia, ktorá učí, že predtým, vec všeobecne berúc, vždy bolo horšie a že histórii vždy lepšie a lepšie dni nastávajú. Bez zlého nikdy nebolo, ale viera v lepšie je nevývratná a u historika prechodí do jasnej vedomosti.