ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Arnulfových vyslancov, ktorých poslali k Bořivojovcom, prijali na Vyšehrade s veľkou slávou. Spytihněv a Vratislav, nakazení cudzotami, prijali dary, ktoré im poslal cisár, a nevedeli ani, ako oceniť túto, ako sa domnievali, cisárovu priazeň. Táto cisárska milosť im prišla veľmi vhod, lebo ochrana Ríše veľkomoravskej, pod ktorou sa nachádzali, bola v ich očiach zmámených cudzotami akýmsi bremenom nezávislosti. Preto túžili po príležitosti odpadnúť a odtrhnúť sa od Veľkej Moravy. Pre čo sa teraz rozhodli dať sa pod cisárovu ochranu.

Darmo ich vystríhali pred spolkami s Nemcami českí vladykovia a vojvodcovia sídliaci na pevných hradoch, o ktoré sa neraz roztrieskala nemecká sila a spupnosť. Tento hlas zdravých českých Slovanov nemohol preniknúť do sŕdc českých kniežat. Nadarmo radili statoční Bořivojovi víťazi jeho synom, aby hľadiac na úctu, ktorú im preukázal nemecký cisár, podobne aj jemu úctu vyjadrili a poslali mu dary, ktoré môže česká krajina poskytnúť. Oni bažili len po jeho dvore a vyhľadávali jeho milosť. V ich komonstve bolo už veľa Nemcov, vyšehradský dvor prechádzal na nemecké spôsoby. A tak ich nič nemohlo zdržať, aby sa nevypravili do Rezna s hojným nemecko-českým komonstvom na poklonu cisárovi. A vypravili sa z Vyšehradu do Nemecka. Ich úmysel dať sa do ochrany Nemcov dozrel na ceste, na ktorej sa dokonale dohovorili s meissenskými a lužickými odpadlíkmi.

— Tvoje dary, slávny cisár, — hovoril Spytihněv na nemeckom sneme roku 895,^[23] na ktorý došli české kniežatá s Meissenčanmi aj s Lužičanmi, — s obdivom sme prijali Tvoju Cisársku Milosť. A niet takých darov, ktorými by sme dôstojne a náležite mohli vyjadriť svoju vďačnosť za veľkú priazeň Tvojej Cisárskej Jasnosti. Prijmi teda, čo môžeme poskytnúť, a okrem toho prijmi našu vernosť, oddanosť a poddajnosť, ktorú sľubujeme tebe a tvojmu trónu. Veľaslávny cisár, buď aj naším ochrancom a cisárom. Tvojho nepriateľa vyhlasujeme aj za nášho nepriateľa; náš meč ti dávame, aby si nám ho vrátil s povinnosťou vytiahnuť ho vždy za teba.

Celý snem plesal nad touto rečou odrodilých kniežat a Arnulf v celej svojej cisárskej majestátnosti schvaľoval ich úmysel a ukončil reč týmito slovami:

— Slovenské kniežatá zožerú sami seba. Pád ich krajiny stojí predo dvermi. A vy, synovia moji, nemohli ste pre vlasť nič užitočnejšie urobiť ako tento krok. Och, kiež by vaše kroky nasledovali aj Svätoplukovi synovia! Časy sú búrlivé, divé národy sa ešte vždy hrnú od východu: tu sa môže iba jedna moc udržať. Mám zľutovanie s moravskou ríšou a so synmi môjho kmotra Svätopluka. O to väčšmi schvaľujem váš krok, ktorým ste razom blud svojho otca napravili.

A synovia slávneho Bořivoja plesali od radosti, keď počuli chválu svojho skutku z cisárskych úst. Meissenskí a Lužickí Srbi išli tou istou cestou a Germánia mala radosť zo zradných synov verných otcov, z podlých vnukov vznešených dedov. Veľkomoravská ríša utrpela týmto úderom veľkú trhlinu vo svojej stavbe.

Arnulf dal nachystať kvasy na pamiatku tohto dňa. Hodovalo sa a plesalo. Preteky a rytierske hry, poľovačky, tance a plesy nemali konca.

Ale my odvráťme oči od odpadnutých synov Slovanstva, zanechajme ich radovánky a poďme do tône dvojhlavého Zobora na nitrianske lúky.