Svätoplukovci

Je isté, že nad Drahomírou bdela vyššia moc. Aribo sám prekážal svojím zámerom, hoci sa veľmi o ich uskutočnenie usiloval. Teraz odletel so Svätoplukom ako divý jastrab so svojou korisťou do Rezna k Arnulfovi. Vladyka osamel s Drahomírou v domčeku na rakúskych poliach.

Drahomíra spočíva v náručí otca, čo hlboko klesol, ďaleko zablúdil, a hoci ju skľúčilo hrozné bremeno, predsa mocná duchom a vrúcnosťou svojej lásky sa ešte otca svojho pozdvihovať odvážila. Keď zosilnela z rán a mdlôb, znovu sa jej vrátila predchádzajúca vrúcnosť, s ktorou chápala a milovala svoju vlasť. Áno, až teraz sa v nej rozhorel ten blažený cit v jasný plameň povedomosti. Otec prelieval nad ňou a nad sebou horúce slzy.

— Dcéra… dcéra moja! — prihováral sa jej vladyka. — Búrka nám zobrala všetko, viac nám už vziať nemôže. Mám však nádej, že nad rozvalinami nášho blaha znovu vyjde krásna zora nášho uspokojenia. Počúvaj len, milá! Svätopluk horí k tebe nekonečnou láskou. Čoskoro bude sedieť na veľkomoravskom tróne, lebo darmo bude vzdorovať Mojmír nesmiernej sile nemeckého cisára. My tu máme zostať, kým sa Svätopluk vráti, aby ťa vyviedol na nitriansky trón a skrášlil tvoju hlavu korunou.

Vladyka to vravel s akousi detskou radosťou, akoby už ťažké skúšky, ktoré sa zhrnuli na jeho šediny, vytreli z pamäti všetky spomienky na minulé útrapy.

— Ó, večný bože, — volala Drahomíra vystrašená týmito hroznými slovami svojho otca. — Nebesá, nedajte mi zúfať. Nešťastný otec, teda načisto vyhasol v tvojich úbohých prsiach všetok vznešený cit pre povinnosť k vlasti a národu? Svätoplukovou láskou ku mne musím z hĺbky duše opovrhovať, lebo nepoznám na svete nič mizernejšie a úbohejšie. Otec, či si môžeš ctiť lásku, pre ktorú si tak hlboko klesol, pre ktorú je naša vlasť tak hlboko ranená, pre ktorú je náš kráľ do ťažkých nepokojov zapletený! Srdce neverné vlasti môže uchovávať v sebe iba pekelný oheň, ale lásky nie je schopné, nie je schopné toho plameňa božského v ľudskej duši, ktorý poháňa človeka k vznešeným skutkom. Teda Svätopluk sa obracia na nemeckého cisára proti mojej vlasti? Och, chytá ma hrôza! — A tu Drahomíru prešiel mráz a tvár jej zbledla.

— Dcéra! Nebodaj hlbšie do otcovho srdca vražedný meč! Moja láska k tebe nemá konca! A ty ma tak nemilosrdne mučíš!

Vladyku naozaj prenikli reči jeho dcéry a tieto slová vyslovil citom najbolestnejším. Drahomíra však rýchlo odpovedala:

— Otec môj, nedaj sa zvádzať touto otcovskou láskou od povinností k vlasti. Nech ti je vlasť drahšia než dcéra.

— Ale ty… milá dcéra, môžeš ešte sedieť na tróne, a potom zahojíš všetky rany vlasti, ktoré sme jej spôsobili. Potom, potom, milá dcéra, v tie dni budúcej slávy, zabudni na tieto hrôzy a zmývaj za celý čas života otcovu a mužovu vinu skutkami pre dobro vlasti.

— Nechcem ja trón, ktorý by sa triasol podo mnou, lebo by na ňom sedelo dievča, ktorej duša by trpela súd za zradu spáchanú na vlasti. Aký by to bol osoh z mojich skutkov, ktorý by pochádzal z duše trápenej zradou. Dobré skutky musia spočívať na dobrom základe. Dobrý skutok nezmyje večný hriech.

— Kam sa teda podeješ? — pýtal sa jej otec. — Kam sa podeješ v tomto búrlivom vlnobití?

— Otec, poďme preč odtiaľto, — vravela Drahomíra, — poďme obidvaja pred tvár dobrotivého Mojmíra, skloňme sa pred ním a on ti odpustí tvoj poklesok a dá nám miesto v svojej ríši. Ja ťa budem živiť mozoľami svojich rúk, vycedím poslednú kvapku krvi za teba, celá sa pre teba obetujem. Nie, obaja sa obetujeme vlasti: ty budeš posmeľovať, prebúdzať vlasteneckou piesňou srdcia junákov i bojovníkov, ja budem hojiť rany hrdinov krvácajúcich za vlasť. Odíďme, otec, z týchto neslovanských krajov preč, preč poďme na výšiny vlasti našej slovanskej! Zaleťme do tieňov domácich líp a topoľov, k nitrianskym hájom a lúkam, pod mocný štít víťazného Mojmíra.

Prúd jej reči sa nechcel zastaviť, až vladyka dojatý ich hĺbkou udrel sa dlaňami po čele a úpenlivo horekoval:

— Vladyka… Vladyka velehradský, aká búrka sa ešte strhne nad tvojimi šedinami? Teraz máš padať na kolená… na kolenách sa máš dívať, ako rútia do divých rozvalín krásne svety tvojich nádejí!

— Lepšie je, otec môj, — posilňovala ho Drahomíra, — skloniť sa na kolená pred otcom vlasti, voči ktorému si sa prehrešil a ktorý dvíha kľačiacich; lepšie to bude aj pre teba, ako zapletať sa do nových krážov so zradcami vlasti, ktorí padajúcich vrhajú ešte do väčšej priepasti biedy a sami hľadajú na ich rozvalinách svoje povýšenie. Otec, poponáhľajme sa, kým nás nezájde horšia hodina.

— Dcéra, dieťa… dieťa otca nešťastného, na akú ma to navádzaš potupu? Och, ja biedny, zlomený, zničený starec!

— Tak teda, — ozvala sa po chvíli Drahomíra celá v slzách, — tak teda aspoň mňa, otec, odprevaď pod domáce topole, do tône hrobov hrdinov, čo padli za vlasť, do náruče vlasti mojej a tam prekoľ túto slabú hruď svojej neposlušnej dcéry! Nech skonám ako neposlušná dcéra v lone vlasti, ktorej som verná a hlasu ktorej som poslušná zostala. Väčšiu silu treba na prekonanie tohto obrovského rozporu medzi svätou vlasťou a milovaným otcom, než je sila slabého dievčaťa. Zaveď ma, zaveď do mojej vlasti, lebo iba tam, lúčiac sa s tebou, rozlúčim sa pri prameňoch hojných aj so svetom a týmto životom mrúcim od smädu.

— Utíš sa, dcéra moja! — prehovoril po dlhom zamyslení vladyka. — Som uzmierený so svojím srdcom, do ktorého si ronila slzy svojej obete. Pôjdem s tebou, kamkoľvek ma zavedieš. Zbohom, chudobná chyžka, ty krátke útočisko nešťastného, s dlhotrvajúcim nešťastím bojujúceho starca!

Drahomíra bozkávala svojho otca. — Ak si sa ty zmieril so svojím srdcom, tak sa aj nebo zmierilo s nami. Otec môj, v tomto kalichu duševného života pení sa pre smrteľníkov nekonečná blaženosť. Nuž priložme aj my pery svoje k tomuto požehnanému kalichu, ovlažme ich v nápoji nebeskej lásky a opusťme chyžu v zemi neslovanskej.