ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Bratislave na Vedrici^[20] sa zháňa veľké množstvo ľudí. Vedrica je ešte aj teraz jedna z najrušnejších bratislavských ulíc, ale v tie časy, okolo roku 895, bola najdôležitejším miestom Bratislavy. Na Vedrici bol aj ten známy hostinec zvaný U jazdca, ktorý bol strediskom vyššej šľachty, bratislavského aj okolitého panstva a meštianstva.

Ale ešte nikdy neočakával vedrický hostinský takého hosťa ako dnes. Cez Bratislavu mal totiž prejsť kráľovič Svätopluk. Vedrického hostinského len potichu upovedomili, aby upravil siene pre Svätopluka a jeho sprievod, lebo mladý Svätopluk nechcel ísť na Velehrad s hurhajom. Ale hostinský sa, pravdaže, musel pochváliť, akého vznešeného hosťa bude mať, a takto sa zvesť rýchlo rozletela po celom meste. Preto sa ľud schádzal k Dunaju a na Vedrici a hostinský si od radosti šúchal ruky.

Po tej dohode Svätoplukovcov najmladší sa radoval a nevedel ani, ako oceniť svoje víťazstvo, že má Drahomíru. Ona bola jediným cieľom jeho túžob, jediným svetlom jeho života, jedinou podmienkou jeho blaženosti. V tomto stave blaženého rozpoloženia bol po celý čas, čo si usporadúval svoje veci v Nitre, lebo sa chystal rozlúčiť sa s Nitrou naveky. A začiatkom roku 895 sa s najvrúcnejšou túžbou uberal aj s niekoľkými svojimi zbrojnošmi na Velehrad.

Uprostred napätého očakávania bratislavského ľudu zo západnej strany pricválalo niekoľko nemeckých rytierov, na čele ktorých sa na bujnom koni v ohromnom brnení vypínal Aribo. Hostinský privítal známeho markgrófa, a keď mu pomohol z koňa, uviedol ho do komnaty a tam sa pred ním pochválil, akého vzácneho hosťa očakáva.

— Čo? — pýtal sa začudovaný Aribo, — kráľovič Svätopluk má teraz prísť do Bratislavy? To je nemožné!

— Prečo nemožné? Kráľov brat ide cez Bratislavu, a to ráčiš vedieť, že hostinec U jazdca je len jediný, čomu sa nikto nečuduje, lebo môj hostinec…

— Čo? Kráľov brat? Aké to reči? — takto pretrhával Aribo, stále väčšmi sa čudujúc hostinského reči, žiadajúc vysvetlenie slov, ktoré mu čudne bili do uší.

— No, bože môj! Hrdinský pán markgróf, či ani to neráčiš vedieť? To som len šťastný človiečik, že ti ja túto novinku môžem zvestovať prvý. Naše veľkomoravské kráľovstvo má zas jedného jediného kráľa. A to by si počul plesanie, radosti a nádeje. Hm, hm, že o tom tvoja milosť ešte nevedela! No, pravdaže, takých hostincov, ako je môj, nieto na svete veľa.

Chcel ešte rozprávať ďalej, ale dupot koní a vykrikovanie ľudu na ulici ho vyvábilo z komnaty. Aribo v prvej chvíli nevedel, kde mu hlava stojí; sieň sa s ním krútila. Nevedel, ako usudzovať zo všetkých tých hostinského rečí. Vrhol sa na stoličku, šúchal si čelo, vstal, chcel zavolať zbrojnoša, ale znovu sa vrátil k oknu.

— Ech, to mi prekliaty kúsok čert vyparatil. Jeden jediný kráľ a ľud sa raduje. Tí chlapci Arnulfovho kmotra to museli zacítiť, že musia byť svorní. Prekliati Slováci! Chcú predĺžiť dych a život svojho kráľovstva. Ale prisahám ti, pekelná brána, že sa pokúsim, aby sa to nestalo.

Svätopluk už vchádzal do brány. Aribo mu kráčal v ústrety; škrípal zubmi a vravel si pre seba: — Zahrám sa na pokrytca, aby som sa všetko dozvedel, a potom vám ukážem svoje umenie, Slováci!

— Vitaj, najjasnejší kráľovič! — prihovoril sa Svätoplukovi plný pokory a dôvernosti. — Prichádzam, aby som Tvoju Jasnosť v mene cisára úprimne pozdravil. Buď zdravý, najjasnejší kráľovič.

— Koho vidím? Aribo, buď zdravý! Vie azda, — hovoril ďalej Svätopluk, keď s jeho pomocou zostúpil z koňa a uberal sa do komnaty, — vie už cisár o našom skutku, o našej dohode? Statočne po slovensky sme sa dôverne a svorne pokonali. A veru to trojenie vlády by nebolo na osoh slovanskej ríši.

— Naozaj si sa, najjasnejší kráľovič, zriekol výnimočnej slávy a kráľovskej dôstojnosti?

— Zdá sa ti to čudné? Je to, pravda, trochu čudné… ale len pre toho, kto nepozná okolnosti.

— Smiem sa spýtať, najjasnejší kráľ…?

— Nevolaj ma kráľom, markgróf! — pretrhol Svätopluk Aribovu otázku. — Môj brat Mojmír je kráľom. Napokon, pýtať sa môžeš, na čo len chceš. Moje srdce je naplnené radosťou a hocikomu prístupné.

Aribo sa ukláňal a hľadal slová, vravel rozvážne.

— Ráč dovoliť, najjasnejší, moje srdce nemôže uveriť, že ak by mal z troch Svätoplukovcov jeden vládnuť, aby si týmto jedným nebol ty. Ty si najjasnejší dedič mena a kráľovských cností veľkého Svätopluka, pre ktorého bijú srdcia všetkých Slovanov. Ty si pravým kráľom Veľkej Moravy! Najjasnejší pane, azda si si zaumienil prejaviť mne, bedárovi, týmto žartíkom svoju milosť.

A pri týchto slovách sa zákerný Aribo ukláňal a usmieval.

— Nie, nie, — hovoril dôverne Svätopluk, — ja som sa naozaj zriekol trónu, a to isté urobil aj Svätoboj. Zložili sme svoj podiel a právo na trón do rúk šľachetného Mojmíra.

Aribo sa odmlčal a uprel svoj úlisný pohľad na Svätopluka. Potom si zhlboka vzdychol a sklonil hlavu, akoby strácal poslednú nádej života a začal hovoriť žalostným hlasom: — Tak už je darmo! Mocná ríša môjho ochrancu, najslávnejšieho slovanského kráľa, stratila nástupcu rovného otcovskému predchodcovi! Och, nešťastné potomstvo, nešťastní vnukovia Svätopluka Veľkého!

V Svätoplukovi sa začal hýbať citový nepokoj a pichal ho vovnútri.

— Teda ty neschvaľuješ náš skutok, Aribo?

— Och, a či ja môžem schvaľovať alebo haniť? Kde rozhodol Svätopluk, tam je Aribova chvála alebo hana smeťou proti slnečnému blesku. Mne išlo iba o želanie vďačného srdca, aby Veľká Morava znovu dostala strateného Svätopluka Veľkého a aby sa tým utvrdila na storočia. No, a ty si sa zriekol trónu! Čo teda záleží na mojej chvále alebo hane! Ja som si len myslel, že tvoji bratia budú dbať, ak nie na tvoje kráľovské cnosti, tak aspoň na neobmedzenú a jednohlasnú lásku národa k tebe, a tu som plesal nad slávou a šťastím Moravy! Len Svätopluk Svätoplukovič môže zachovať Moravu! Čože záleží na mojej chvále alebo hane! Ale ty, úbohá ríša, ty mi ležíš na srdci!

Svätopluk bol celý omámený. — Ak ma národ naozaj tak miluje, prečo to všeobecné plesanie, že Mojmír sa stal kráľom?

— Och, — pretrhol Aribo Svätoplukovu reč, — lesť má tisíc ciest a chodníkov. Plesanie ľudu býva často len bublinou ľstivo vydýchnutou z ľudskej povahy. Niekedy zas býva vonkajšie plesanie ľudu pravým vnútorným žiaľom. Poznám ja všetky stránky ľudskej povahy!

Svätopluk začal pociťovať akúsi nespokojnosť, ale jeho prísaha a najmä myšlienka na Drahomíru mu znovu vrátili pokoj. Chcel teda skončiť tieto reči, čo hrozili novým nepokojom, a preto odhodlane povedal: — Nech je, ako je! Mojmír sa zriekol Drahomíry a prisahal vernosť národu; ja som sa zriekol trónu a posvätil som sa Drahomíre; a tak je naplnená čaša môjho blaha…

— Čaša tvojej záhuby, — pretrhol jeho slová Aribo. — Ty sa nazdávaš, pane, že Mojmír, ktorý dnes od vás obidvoch vyšudil trón, vám zajtra nebude vedieť odňať Drahomíru? Och, Svätopluk, levy sa chytajú na veci, ktoré majú radi.

Až teraz sa dotkol Aribo Svätoplukovho najcitlivejšieho miesta, takže po týchto slovách celý vzbĺkol prudkým ohňom, triasol sa od hnevu a náruživosti.

— Ty si diabol, Aribo, a nemáš v sebe kvapku statočnej krvi! Prac sa mi z očí! Mňa kántriš, statočnému Mojmírovi na cti utŕhaš…!

S celou svojou náruživosťou sypal Svätopluk tieto slová do Aribovej duše. Ten však stál nehybne a bez obáv ako satan, iba v čiernej duši cítil radosť nad Svätoplukovým vybuchnutím. Tento zlosyn naozaj poznal človeka, celou bystrosťou zradného oka prenikol všetky tajné záhyby jeho srdca. Vedel aj to, že Svätopluk, keď hovorí a sa vyhovorí, dá sa potom viesť za ranenú stranu svojho srdca. Nuž pokrčil plecami a začal hovoriť odmerane akýmsi mohutnejším hlasom:

— Dobre som vedel, že ma musí zasiahnuť blesk, ktorý som chcel odviesť od tejto vznešenej, ale vášnivo prudkej duše! — Zrazu zamĺkol. A stáli tu obaja so sklonenými hlavami a hľadeli na zem.

— Ale preboha, Aribo, vrav, keď si ma už uviedol do zmätku citov a myšlienok, vrav, čo chceš s tým bleskom? Mojmír sa zriekol Drahomíry a mojím blahom, mojím jediným životom je jediná Drahomíra. Bez nej ani môj život nie je životom. Aký blesk si chcel teda odtiahnuť odo mňa?

Takýmito otázkami dobiedzal Svätopluk na Ariba, a mráz s horúčavou prechádzali jeho žilami. Aribo mu však odpovedal ticho a chladne:

— Mohol sa zriecť Mojmír Drahomíry, keď vedel, že ako kráľovi mu ju nikto nebude môcť vytrhnúť, ale on ako kráľ nebude ju musieť poddanému brať, lebo sama do kráľovskej náruče poletí. A Drahomíra veľa sníva o kráľovnách — poznám celý Velehrad, aj Drahomírino srdce poznám, a jej otec je mojím druhom z mladosti. Ale už mi odpusť, pane, nechcel som uraziť ani teba, ani statočného Mojmíra. Chcel som v tomto úprimnom varovaní vyjaviť len svoju vďačnosť synovi môjho veľkého dobrodincu. Och, nechcel som ublížiť statočnému Mojmírovi. Mojmír je statočný muž, aj Svätoboj, aj všetci. Ale ty si predsa len veľkému otcovi najrovnejší. Maj sa dobre, pane, idem! — A predstieral, že odchádza, dodávajúc ešte: — Ale daj pozor, aby sa tebe a ríši môjho veľkého dobrodincu neprihodilo bez mojej rady niečo hroznejšie.

Svätopluk nepatril teraz ani peklu, ani nebu. Jeho myseľ sa kolísala ako osamotená trstina v pustom jazere. Kolotala okolo zloženej prísahy a blaženosti svojej lásky.

— Stoj a neopúšťaj ma teraz, keď si ma o pokoj pripravil, a utíš, čo si rozbúril. Čo poradíš, keď ti poviem, že som prisahal a že aj Mojmír prisahal?

— Hm… že ma ešte zdržuješ! — vracajúc sa, hundral Aribo. — Kráľa nebude nikto volať na zodpovednosť: jeho prísahu zatieni právo a moc. Tebe by som radil, aby si niečo urobil, kým ešte môžeš, čo by si potom oľutoval, keby si to neurobil, a keď to už nebudeš môcť urobiť. Vedel by som o spôsobe, ktorým by sa dalo také niečo urobiť, a tak by si sa cez jedno aj k druhému dostal, to znamená cez trón by si získal aj Drahomíru. No ale… ja som diabol, ubližujem statočnému Mojmírovi. Načo by som radil?

Svätopluka už premohol veľký duševný nepokoj. Zrak jeho duše nemohol už preniknúť zamúteným plameňom, z ktorého sa vyvalila táto neresť. Nevnímal už skutočnosť, ale sa desil toľkých obrazov, ktoré mu do duše nametal Aribo. Sám už nemohol vyviesť svoju myseľ z tohto labyrintu. A tu sa mu zrazu stal Aribo anjelom a zdalo sa mu, že iba on ho môže vyviesť na výslnie jeho blaha.

— Ach, odpusť, Aribo, nevedel som ťa oceniť. Teraz sa ti odovzdávam. Bol si priateľom môjho otca, buď aj mojím; nechcem však od teba nič iné, len aby si ma priviedol k Drahomíre.