ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svätoplukova ríša bola oddávna tŕňom v oku nemeckých panovníkov; ale tento tŕň bodal ich zrenice najmä v rokoch 890 — 893.^[7] Lebo v tomto čase šírili sa hranice Veľkomoravskej ríše z jednej strany od Devína na sever až za Dunaj k pohoriu Matry, zaberajúc už aj Panóniu, z druhej strany, na východ, dosahovali Torysu (v Šarišskej stolici) a z tamtej strany Tatier siahali až za Krakov. V tejto nesmiernej slovanskej ríši vládol Svätopluk neobmedzene a nezávisle. Posledným slávnym činom tohto veľkého slovenského kráľa bolo víťazstvo roku 893 nad Arnulfom.^[8] Arnulf, nemecký cisár, bol zaviazaný Svätoplukovi vďačnosťou za mnohé dobrodenia a dal mu aj veľa dôkazov o tejto svojej povinnej vďačnosti. Aj svojho syna dal na počesť Svätopluka pokrstiť Svätoplukom. Pretože sa ľudia stávajú nevďačnými, najmä keď dosiahnu vyššie hodnosti a väčšiu moc, aj Arnulf, keď sa stal za pomoci Svätopluka cisárom, chcel sa mu odmeniť nevďačnosťou. Lebo sa ako cisár osmelil vymáhať od neho povoľnosť a oddanosť, ba aj brannou rukou proti nemu vyšiel. Svätopluk v spomínanom roku 893 vybral sa mu so svojimi plukmi v ústrety a dokázal svojmu nevďačnému kmotrovi, že Slováci si nikdy neodvykli s ozbrojenou rukou poddávať sa do otrockého jarma. Arnulf potom utrpel veľkú porážku.

Kto by sa teda bol mohol väčšmi tešiť na Svätoplukovu smrť než Arnulf. Všetky nádeje, toľkokrát už zmarené, v jeho srdci znovu ožili.

Jedného letného dňa roku 894 sedel Arnulf vo svojej komnate a hľadel na vlny valiaceho sa Dunaja. Potom v radosti svojich nádejí začal sa sám so sebou zhovárať:

— Ach, Dunaj, ty ma jednou stranou odprevadíš do toho slovenského kráľovstva a moje hory ma inou stranou dovedú na hranice Veľkej Moravy. Toto Slovanstvo nesmie dlho vydržať po smrti môjho kmotra. Čo ma už stálo krvi, peňazí, bojov a predsa nie som mu o nič bližšie. Ale teraz, po smrti toho môjho mocného kmotra, zrazu budem pánom Veľkej Moravy. Maďari sú na multanských rovinách^[9] a moji vyslanci ich už čoskoro pozvú do tej krajiny medu, bieleho chleba a sladkých nápojov.

Vtom vstúpilo niekoľko nemeckých pánov oblečených vo vynikajúcom brnení.

— Dobre, dobre, páni! Práve som myslel na vás! — povedal im Arnulf. — Pôjdete, sprevádzať vás bude hojné komonstvo,^[10] čo ponesie už určené dary na roviny multanské. Upovedomte tých barbarov o našej cisárskej milosti a v našom mene pozvite ich do Veľkomoravskej ríše, ktorá odpadla od nemeckých cisárov. Avšak nech neotáľajú, ani naše vojská nebudú čakať.

Vyslanci sa poklonili svojmu cisárovi a odchádzali z komnaty.

— Ha, ha, ha! To budú bitky! — radoval sa zlostný nepriateľ Slovanstva. — Musím ja toto ťažké dielo dokonať… dielo zničenia Slovanstva. Lenže, — tu sa zarazil a začal o niečom dôležitom rozmýšľať, krčil čelo, mraštil obočie a zatínal zuby do hrubých pier, až modreli. A zostal tak dlhú chvíľu, až potom sa pustil do takéhoto rozjímania. „Ani táto podpora mi ešte nemôže stačiť, lebo slovenskí bojovníci, ktorých Svätopluk v dlhoročných víťazstvách vycvičil, si už veľmi zvykli na víťazstvá. Kto mi to zaručí, že ich teraz pokorím, hoci by som mal maďarskú pomoc istú? — A znova sa zahĺbil do myšlienok, čelo si šúchal dlaňou a dupkal nohami. Zrazu vyskočil z pohovky a plný radosti a plesania, že vynašiel novú myšlienku, vykrikoval: — Ha, duch môj! Som ti povďačný; neraz sa mi zablysla rada, a to najmúdrejšia rada na svete, najmúdrejšia zo všetkých, ktorá kedy z mojej hlavy vyšla! Ha-ha-ha! Duch môj, pobozkal by som ťa cisárskymi perami, keby si práve nebol duchom!“

Pre vlastný krik a dupkanie nepočul cisár štrnganie vstupujúceho Ariba. Len keď podišiel bližšie, zbadal ho a hneď sa aj k nemu obrátil so svojou novou myšlienkou.

— Počúvaj, Aribo môj, počúvaj! Dlho som premýšľal; tu mi môj duch zrazu poskytol najmúdrejšiu radu, ako by som roztrhal tú Veľkú Moravu. Moji vyslanci už letia na Multansko. Bude to búrka, ktorá stadiaľ prejde na Moravu! Ale teraz počúvaj, len počúvaj, Aribo, akú som našiel cestu. Lebky slovenské sú tvrdé ako tie skaly tatranské, musíme sa preto na ich srdcia obrátiť, tie sú mäkšie! Ha-ha-ha! Rozumieš ma, Aribo? Odtrhnúť musíme slovenské srdcia od tých srdiečok českých, iba tak im lebky roztrieskame. Aj ten tvrdohlavý Bořivoj umrel; tí dvaja si to dobre rozmysleli odobrať sa vedno do večnej nenávratnosti. Dobre viem, že Bořivojovým synom sa nebude chcieť byť pod ochranou chlapcov môjho kmotra, ak im len trochu priazne ukážem. Tí mladí — s tými si ľahšie poradíme, ako sme mohli s tými starými Čechmi a Slovákmi. A aj Svätoplukových synáčikov by nezaškodilo trochu proti sebe pohuckať a rozdráždiť. A tu som si pomyslel, Aribo môj, na teba, lebo ty sa na to najlepšie hodíš. Však ten tvoj starý priaznivec určite zanechal z tej priazne aj svojim synom a tebe bude o to ľahšie popudiť ich trochu proti sebe. Či nie? Hahaha!

Aribo dlho požíval priazeň a ozajstnú pomoc od Svätopluka Veľkého, hádam ako v tie časy ani jeden z kniežat, vojvodov a iných pánov nemeckej ríše, ktorý by nebol prijal väčšie či menšie dobrodenie zo Svätoplukovej milosti. Zatiaľ čo sa nemecké kniežatá navzájom hašterili, sám Svätopluk stal sa mocný, a tým, ktorí uňho pomoc žobrali, proti iným pomoc dával. A keď sa im zvidelo spojiť sa a ísť proti Svätoplukovi, vtedy ich víťazným mečom kántril všetkých dokopy. Nuž na túto okolnosť narážal Arnulf, lebo i Ariba bol raz proti nemu samotnému Svätopluk obhajoval.

— Nech padne do zabudnutia, cisár môj, čím som sa prehrešil proti Tvojej Milosti! — vravel Aribo Arnulfovi. — Okrem toho som Svätoplukovi malé služby vykonal pre jeho dobro. Ináč máš, pane, výborné úmysly; nič nie je také potrebné, ako odtrhnúť Čechov od Veľkej Moravy. Lebo tie krkonošské úšusty a strminy prekliate zle slúžia Nemcom. Pokiaľ ide o mňa, práve prichádzam, aby som sa Tvojej Cisárskej Jasnosti do takej služby ponúkol, na akú si ma už aj tak ustanoviť ráčil. Našiel som cesty, na ktorých srdcia Svätoplukovcov tak spretrhám, akoby ani nikdy neboli bývali spojené. Teraz ale dovoľ, aby som ti vyložil svoje úmysly.

— No len vrav. Ale si sadni, Aribo, vedľa mňa a rozprávaj, čo robia tí chlapci môjho kmotra, v čom spočíva ich sila alebo slabosť, aká je ich múdrosť či nemúdrosť, všetko si rád vypočujem o synoch môjho kmotra. — Tak rozprával veľký Arnulf a usadil Ariba vedľa seba.

— Sú ti to, cisár môj, — dal sa rozprávať Aribo, — junáci v prvom ohni svojich náruživostí. Majú teda, ako vravím, veľa slabých stránok. Treba sa len týchto chytiť a sami prídu svojej záhube do náruče. Ó, a ja viem narábať so slabými stránkami! A ty potom, cisár, budeš bojovať s mocnými, ak ti, pravda, voľajaké nechám, lebo slabá strana zožiera mocnú.

— Hahaha! — rehotal sa Arnulf, — vieš hovoriť ako mudrc! Len tak ďalej!

— Bol som na Velehrade, — pokračoval Aribo. — Velehradský vladyka je môj starodávny priateľ. Kedysi býval dosť veľký dobrodruh. Potom sa však oženil — a po žene sa stal horlivým Slovanom^[11] a dostalo sa mu aj hodností. Ale povlastenčený aj znábožnel, a teraz nemá v sebe ani kvapky chlapskej krvi. Má dcéru a v tej žije celý. Ale to je aj dcéra, pane! Môžem povedať, živý anjel.

— No — a ten anjel? — pýtal sa netrpezlivo cisár.

— No, cisár môj, ten anjel… a na moju česť, to nie je nič čudné… ten anjel pričaroval na Velehrad Mojmíra a Svätopluka, najstaršieho a najmladšieho Svätoplukovca. Nuž prišli z Nitry na Velehrad za krásnou Drahomírou ako ovečky za zelenou trávou, ako si Slováci spievajú.

— Hahaha! — zerahotal sa Arnulf, — tak na pytačky išli chlapci môjho kmotra, namiesto aby otca nasledovali a roznecovali pomstu na Nemcov vo svojich prsiach! To je výborné! No len ďalej! Dychtím dozvedieť sa, ako sa to skončilo!

— Nuž, o tom veľa vravieť nemôžem, iba ak by som chcel klamať. Prišiel som už po búrke, alebo ju pretrhol môj príchod. Ale nech je, ako chce, ja už budem vedieť, ako ju nanovo rozdúchať.

— Výborne, výborne, bystrozraký Aribo! — vravel Arnulf. — Toho anjela by som síce sám rád vidieť, tú holubičku slovanskú by som sám rád poceloval; ale keď je taká, že môže tých nitrianskych sokolov do osídla privábiť, dožičím im tú radosť.

— A to bude posledná, to bude labutia pieseň môjho života, — hovoril Aribo vešteckým hlasom, — ktorú spievam nad hrobom týchto sokolov a nad rozvalinami ich skalných hradov a slobodných hôr, nad ktorými a v ktorých si tak hrdo poletujú.

— Výborne, Aribo! Ty si kus statočného človeka. Buď hrdý, že s tvojou pomocou dovŕši Arnulf, čo sa nepodarilo Ľudovítom a Karolmanom doviesť do konca. Tebe dávam na starosť lásku Svätoplukovcov a svornosť Veľkomoravskej ríše. Ja sa budem starať o Bořivojových synov, aby nezablúdili na cestu svojho otca. A potom uvidíme, či tá ríša slovanská nepadne s ohromným treskotom a rachotom!

Tak posilňoval Ariba a takou nádejou sa uspokojoval Arnulf. Po chvíli Aribo odišiel a Arnulf ho pohľadom odprevádzal až ku dverám. Ešte dlho spočívali jeho oči na dverách. Zdalo sa mu, že treskot zachlopnutých dvier je treskotom slovanského trónu rozbitého na sto kusov. V duchu počul nesmierny rachot, akým sa bude podľa jeho úmyslu rúcať veľkomoravské kráľovstvo. A oči sa mu iskrili od radosti nad blízkou chvíľou, keď bude môcť povedať: Zrúcal som slovanský trón!