ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od tých čias, čo Svätoboj pomohol Mojmírovi utíšiť hrozné nepokoje, čakalo Mojmíra ešte veľa práce a námahy. Lebo musel bojovať hneď s Maďarmi, ktorí dorážali na jeho ríšu, hneď sa zas musel stretnúť v sečiach s Nemcami, keď chcel svoje kráľovstvo znova upevniť a zachrániť. Svätoboj žil na Zobore. Tichý večer počúval jeho hlboké vzdychy a vrúcne modlitby, mesiac naňho svietil pod krížom; úžľabiny a návršia odrážali jeho nábožné spevy. Konečne umĺkol divý hurhaj vojen, zastavili sa prúdy veľkých krviprelievaní a Ríša veľkomoravská, hoci utrpela veľa rán a bolestí, stála mocná ako hrad na nepremožiteľných vrchoch a skalách.

Ale pokoj Mojmírovej duše bol narušený od tých čias, čo sa vrátil z Čiech a Rakúska a nenašiel Drahomíru na svojom hrade. Hoci nemal v úmysle zrušiť prísahu, ktorú zložil Svätoplukovi, predsa však jeho srdcu chýbalo svetlo, čo by doplnilo čašu jeho spokojnosti. Svoje tiché žiale si chodieval upokojovať k Svätobojovi na Zobor; lebo celú svoju spokojnosť nachádzal v jeho slovách a rozjímaniach. Svätoboj chápal život v tom božskom zmysle, ktorým Najvyšší spravuje svet alebo skôr z toho hľadiska, že boh prejavuje svoju vôľu bez ohľadu na žiadosti, náruživosti a ľudské vášne.

Istého večera bol Mojmír opäť u Svätoboja a žalostil. Musíme však poznamenať, že Mojmír zanechal Drahomíru na svojom hrade u svojich pokrvných priateliek; ale ona sa znovu ukryla do vojenského šatu a bojovala v blízkosti, často po jeho boku v nebezpečných sečiach.

— Nemôžem veriť, že by ona nebola bývala tým strážnym anjelom, čo bdel a bojoval po mojom boku na rakúskych poliach! — hovoril bratovi Mojmír.

— Vari si nerozoznal dievčenskú tvár? — spýtal sa Svätoboj.

— Kryla ju oceľová prilbica, — odpovedal tento, — ale ten jasný hlas, to žiarivé oko… to… ach, to patrilo jej! Že som netušil to blízke srdce. Bol som omámený neslýchanou hrdinskosťou, ktorá bola hodna najslávnejšieho junáka. — Po kratučkej prestávke rozprával ďalej: — Moje vojsko ležalo v pohostinnej, vernej Hanej. V Čechách nebolo veľa práce. Slabí Bořivojovci prišli práve z nemeckých kvasov a hostín, a u svojho ľudu nenašli veľa dôvery. No a pomoc, ktorú si doviedli z Nemecka, bola by lepšie pomáhala jesť a piť než bojovať. Bořivojových bojovníkov tu nebolo, ale víťazstvo nebolo ľahké. Zviedli sme krutú bitku, moji aj Nemci padali, akoby ich kosou smrti zrážal, aj mňa už zovrelo nemecké vojsko. Tu som zočil hrdinského junáka. Z ľavej ruky mu tiekla krv, pravou mužne bil nepriateľov a dral sa dopredu ako lev. Prikázal som obviazať mu ľavú ruku mojím hodvábnym pásom, vzchopiac sa, povzbudil som slovanských bojovníkov a odrazili sme nepriateľskú moc. Ale boj dostal nový obrat. Keď sa moji pustili za utekajúcimi Nemcami, vyrútili sa na moje oddelenie nové Arnulfove vojská a mňa aj s hlavnou koruhvou už uchvacoval ich prúd. Okolo mňa padali kone aj jazdci, už i môj kôň slabol. V tejto chvíli môjho najväčšieho nebezpečenstva začul som ten hlas a videl som, ako hrdinský junák mečom zráža nemeckého vodcu, ktorý padá s odlomenou polovicou meča v prsiach. Vyskočil som na koňa, ktorý zostal bez pána, vzal som meč najbližšiemu umierajúcemu bojovníkovi, môj som podal hrdinskému obrancovi so slovami, aby prišiel s ním ku mne vymeniť si ho. A tak sme zasa statočne zahnali nepriateľa z poľa. No len čo sme sa začali vracať, tu nová búrka. Velehradský vladyka sa vyrútil s odpadlíckou zberbou na moje vojsko a tu na rakúskom pomedzí sa zasa strhla nová bitka, ktorá ma najviac stála. Lebo čo osožia môjmu srdcu všetky víťazstvá, ktoré som dosiahol nad vladykom, keď tam musela padnúť Drahomíra! Junáka, hlas ktorého som až potom počul v ušiach, v mojom vojsku viac nebolo. Že som tak netušil to blízke srdce! Že som neprenikol oceľovou prilbicou, aby som mohol zachrániť šľachetnú dušu!

— Nehorekuj, — utešoval ho Svätoboj, — v búrkach, v ktorých sú ľudia v službe božských cieľov, jednotlivci trpia a padajú. A musia padať, ak má zrieť božské semä uprostred národov: my sme iba nástroje vôle božej. Človek nezvíťazí v búrlivom víre života, on len pomáha víťaziť božím cieľom. Ak vykonal, čo mohol a čo mal uložené, jedno je, ako zíde z javiska sveta. Raduj sa, Mojmír, lebo ak by bola bývala tým junákom Drahomíra, nič tým nestratila. Jej čin bude duchovným pokrmom pre šľachetné dcéry Moravy, bude ukájať a sýtiť ich duše a v ich srdciach vzbudzovať veľký cit lásky k vlasti. I vzdialená budúcnosť v slovanských kmeňoch splodí dcéry, ktoré Drahomírine vlastenecké cnosti podnietia na národnospasiteľské činy. Brat môj, teba boh zachoval v týchto víchriciach ako jasný dôkaz, že máš ešte prinášať ovocie národu nášmu. Len vydrž v búrkach týchto, aby si sa nie ty premohol, ale vôľa večného boha.

A práve keď chcel Mojmír pokračovať v rozhovore a ubezpečiť brata, že nijaká pohroma nezvráti silu ducha a jeho vôle, nový výjav priviedol bratov do úžasu a radosti.

Z blízkej húštiny vystupovala Drahomíra, vedúc trasúceho sa otca pred kráľovských bratov. Obidvaja boli oblečení prosto. Velehradský vladyka tu stál ako opustená lipa; zahalený bol v dlhom plášti, šediny mu splývali na plecia a tvár mu bledla od žalosti a strachu. Nepriaznivý osud vryl do nej stopy smútku a beznádeje. Drahomíra však bola anjelom a dušou celého tohto dojímavého výjavu. Voľné šaty, v páse stiahnuté, splývali až po samu zem v bohatých záhyboch a dodávali jej štíhlej postave príťažlivosť a dôstojnosť. Gaštanové vlasy sa vlnili po pofukovaní tichého vetríka po alabastrovom krku a po pleciach, kým havranie oko horelo túžbou a žiarilo nebeskou nádejou.

Keď teraz Drahomíra predstúpila pred Mojmíra, začala takto hovoriť:

— Minuli sa časy, keď som tu hľadala a našla príchyľu a vypočuli ma, stojím pred tebou ako zradkyňa otca i zradcov mojej vlasti. Ale medzi tamtú a terajšiu chvíľu natisli sa búrky, ktoré vyvrátili veľa kvetov ľudskej blaženosti. Po týchto divých búrkach znova prichádzam na tieto sväté miesta, aby som hľadala milosť. A hľadám milosť pre môjho otca zlomeného zradou a búrkami.

Vladyka tu stál v slzách, očakával milosť aj odsúdenie. Mojmírom prenikalo každé slovo, ktoré plynulo z Drahomíriných pier a pohľad na ňu ho dojal v jeho najtajnejších vnútorných záhyboch.

— Milosť, kráľ môj! — zvolal napokon vladyka zo zovretých pŕs. Ostatné slová sa utápali vo vlnách jeho rozbúrených pŕs.

— Prestaň prosiť! — napomínal ho Mojmír, — a modlime sa: ako aj my odpúšťame vinníkom našim. Prázdnotu, ktorá tak často navštevuje ľudské srdcia a ktorá sa raz vkradla aj do tvojho srdca, vypĺňa ti dcéra. Vládni znovu na mojich hradoch a vyber si miesto v mojej ríši, ktoré uznáš za najpríhodnejšie na to, aby si vyplnil, čo si v nešťastnej a strašnej chvíli zanedbal. A ja všetko naveky zabudnem, len nie na povinnosť, ktorá ma viaže k tvojej dcére.

— Och, — ozvala sa teraz Drahomíra, — po takých útrapách dožila som sa útechy neskalenej bôľom! Otec nebeský, buď pochválený a slávený naveky! V teba som dúfala, na teba som sa spoliehala v ťažkých bojoch môjho srdca, a ty si ma vyslyšal! Buď ti večná sláva na výsostiach!

Svätoboj stíchol a Mojmír sa neodvážil prehovoriť. Lebo kde anjeli boha velebia, tam stíchol jazyk pozemšťana.

Potom nastalo sväté ticho. Oči všetkých sa obrátili k nebu. Ich duše sa modlili k bohu, ktorý ich takými čudnými cestami, cez toľké búrky a víchrice priviedol ku kalichu blaženosti.

Po dlhej prestávke vzala Drahomíra od otca meč a podávajúc ho Mojmírovi, povedala:

— Tu máš svoj meč, najjasnejší kráľ, čo si mi dal ako bojovníkovi na rakúskom poli. Tvoja štedrá kráľovská milosť ju vymenila za vyššiu cenu, než sa môže ceniť moja zásluha. Nech tento tvoj verný sprievodca porazí zvyšky nepriateľov našej vlasti, oslní víťazoslávou tvoj trón a ochráni Veľkú Moravu.

Nasledujúceho dňa boli nábožné slávnosti v nitrianskych chrámoch. „Hospodine, pomiluj ny!“ znelo z úst pobožného slovenského ľudu. A Nitra si s obdivom rozprávala povesti o udalostiach posledných dní.