ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým čo sa Nitra topila v nepokoji a búrke, na dvojhlavom Zobore sídlila svätotajomná tichosť. Krásny mesiac rozlieval svoje lúče po zoborských dubinách, osvetľoval aj tiché obydlie, skalnatú pustovnícku jaskyňu. Asi desať krokov od pustovníckej skrýše stojí osamelý kríž, pod ním kľačadlo.

Pustovník vyšiel zo svojho obydlia, kľakol si pod kríž, sklonil hlavu a modlil sa. Tichý vetrík sa pohrával s jeho svetlými kučerami.

Modlitba rozpaľovala jeho clivú dušu, až sa zrazu premenila v hlasný nárek a takýmito slovami prenikala k nebu:

— Neskonalý otec nebeský, vypočuj tieto horúce prosby mojej duše, ktoré posielam k tebe za národ môj a za kráľa. Nech ďalej kvitnú tieto slovenské lúky a výšiny, nech sa v blahoslavenom pokoji obsýpajú polia zlatými klasmi, nech zaznievajú hlasy na oslavu tvojho slávneho a dôstojného mena, hlasy a piesne slovenského ľudu po týchto dolinách, tebou, otec nebeský, požehnaných; nech sa rozodnieva v lone národa môjho deň náboženstva Kristovho. Ó, ty najmocnejší, postav a zaraď toto tiché a pokojné pokolenie do množstva budúcich národov, čo majú hlásať tvoju slávu a deň kresťanského osvietenia uprostred človečenstva. Daj vojsť národu môjmu do chrámu večných zásluh o ľudské pokolenie, aby mohol zo storočia života svojím duchom mužne bojovať v tvojej službe za ľudstvo.

Zrazu musel nábožný pustovník prerušiť svoju vrúcnu modlitbu. Bol to Svätoboj; jeho šľachetná duša sa tu pred bohom kochala vo vrúcnych modlitbách.

Hluk a krik, čo sa ozýval pod Zoborom, pretrhol jeho vzdychy, a tak pomaly kráčal k svojmu obydliu. Hluk sa približoval k jaskyni. O malú chvíľu, dohnaní davom, klesli tí dvaja vojaci pred Svätobojom vysilení, s úzkosťou volajúc o pomoc.

— Čo je? Čo sa robí? Zmužte sa, tu sa vám nič zlé nesmie stať! Môj byt vás ochráni pred ľudom, kým sa dostanete pod ochranu zákona. Ale vojdite do mojej jaskyne, lebo dav sa blíži! — Takto prijímal a napomínal nešťastných cudzincov nebojácny Svätoboj a statočne očakával ďalšie udalosti.

V hluku sa už dali rozoznať aj jednotlivé hlasy.

— Ticho, tu je Svätobojovo obydlie! — volali jedni, na čo sa zas ozvali chrapľavé hlasy lotrov:

— A čo, len ďalej, v mene kráľa! — a oklamaný zástup hnal sa k jaskyni. Hnevsa žiadal od Svätoboja vrahov, čo k nemu prišli, pričom neprekypoval vľúdnosťou.

— Odstúpte od tohto miesta tichej nábožnosti. Sem neprichádzajú ľudia s vražednou oceľou. Vravte, čo chcete od vojakov, ktorí sa uchýlili na toto sväté miesto?

S takýmto dôrazom odpovedal a pýtal sa Svätoboj. A Zoborom sa ozval prenikavý hlas: — Sláva Svätobojovi! — Ale Chrasta, na nič neodbajúc, začal zlorečiť:

— A ty, nevyspytateľný! Ak si pustovník, tak sa modli, ale vrahov neukrývaj, my ich musíme nájsť. Vydáš ich, či nie?

— Zvaľ ho na zem! — povzbudzoval ho Hnevsa.

— Odstúp, zaprisahám ťa na tvoju dušu! — povedal odhodlane Svätoboj. — Kto ste, že sa opovažujete žiadať odo mňa ľudí, čo sa ku mne uchýlili? Ako sa voláte? Aký je váš úrad? Kde máte splnomocnenie na stíhanie? A vy, statoční ľudia, čo sa dáte zavádzať neznámym buričom? Či viete, kto sú tieto hrozné postavy? Viete, čo chcú? Ja nepoznám ani ich, ani tých, čo sa ku mne uchýlili. Preto nech zajtrajší deň rozsúdi váš spor. Kto ste spravodliví, zmocnite sa týchto utŕhačov a zadržte ich na zajtrajší súd!

Vzbúrený ľud zľakol sa týchto slov, a pretože nevedel odpovedať na tieto otázky, cítil sa vo svojom svedomí vinný. — Sláva Svätobojovi! — volal ten hlas, čo pod hradom tak horlil za Svätoboja, a práve keď Chrasta dvíhal ruku na pustovníka, vyskočil mladý muž spomedzi zhromaždeného ľudu a vrhol sa na vraha volajúc: — Chyťte ich! — O chvíľu ležali všetci traja vrahovia zviazaní na zemi.

Svätoboj, keď odobril ich poslušnosť, rozkázal im, aby polapených prísne do rána strážili, ale aby s nimi nezaobchádzali zle. Ľud sa s radostným krikom vracal do Nitry; na úpätí Zoboru sa však znovu ozývali výkriky: — Nech žije kráľ! Sláva Mojmírovi! — Lebo keď sa kráľ dozvedel o príčine búrenia sa ľudu, strachujúc sa o Svätoboja, nemeškal a pobral sa so svojimi odencami na Zobor. Keď sa teraz dozvedel, čo sa stalo, sám šiel k jaskyni.

Tam bolo ticho. Len mesiac osvecoval bledé tváre vyľakaných neznámych vojakov a statočnosťou rozhorleného Svätoboja.

— Povedzte, priatelia, — začal sa neznámych pýtať Svätoboj, — aká to bola búrka, čo vás v túto chvíľu pokoja dohnala na toto miesto?

Ale namiesto odpovede odrazil sa lúč mesiaca od parádnej prilby prichádzajúceho Mojmíra.

— Boh ťa požehnaj, brat Svätoboj! — pozdravil ho kráľ.

Dvaja kráľovskí bratia, jeden v chudobnom pustovníckom odeve, druhý v nádherných šatách, jeden prostovlasý, druhý v blýskavej prilbe, stáli tu pod šírym nebom vo svetle mesiaca a miliónov jagajúcich sa hviezd. Ich oči bdeli nad národom a božská prozreteľnosť ich chránila.

— Sú tu dvaja neznámi vojaci, — povedal Svätoboj, — čo sa uchýlili ku mne pred stíhaním zberby. Nech sami vyznajú pánovi a kráľovi, čo je príčinou ich nešťastia. Ja som vykonal iba kresťanský skutok.

— Och, nebesá, čo sa deje! — zvolal Mojmír, ktorý sa pozornejšie prizrel do tváre mladému vojakovi. — Drahomíra, čo ťa doviedlo na tieto opustené miesta a v tomto odeve?

Drahomíra, ktorá už odpočinutím pookriala, dýchala už pokojnejšie a odpovedala ľúbezným hlasom: — Nie hlas časných vecí, ani márna náruživosť ma nevyvolali z úzkych a pokojných stien domácnosti. Vyššie a svätejšie hlasy, hlasy vlasti a môjho národa volali na mňa, prenikali moje prsia. Vlasti a tebe, kráľ môj, hrozí nebezpečenstvo a záhuba, o ktorej doteraz viem iba ja a tvoji vrahovia.

— Preboha, čo sa stalo? — od zvedavosti pretrhol Mojmír ľúbezný prúd Drahomíriných slov.

— Zovrela som tieto moje slabé prsia, — pokračovala Drahomíra, — ako tvrdú oceľ, aby som teba, kráľ môj, aj vlasť varovala pred zradou. Tvoj vlastný brat sa chystá pripraviť ťa o trón. Spojil sa s Aribom a teraz pracuje na zoslabení veľkomoravského kráľovstva. České kniežatá sa vraj odtrhnú od teba, Svätopluk nájde priazeň u cisára; na Morave a na Slovensku sa zbierajú Svätoplukovi prívrženci. Och, a čo musím ešte vyznať! Aj môj otec, ktorého zviedla lesť a nepravá láska ku mne, je zapletený do týchto krážov. Ale odpusť, slávny kráľ, slabému otcovi, ktorý chcel vyzdvihnúť dcéru na kráľovský trón: pretože ju vraj Svätopluk miluje. Odpusť tejto láske môjho otca, ktorú som musela pošliapať, ak som chcela splniť povinnosti, ktoré ma viažu k vlasti.

Ďalej už pre fikanie nemohla vravieť, zalievali ju slzy, plietol sa jej jazyk.

— Večné nebesá, akú ste to dcéru darovali mojej vlasti! — zvolal nadšený Svätoboj.

Darmo sa obidvaja bratia pýtali na príčinu zhŕknutia nitrianskeho ľudu. Ani Drahomíra, ani jej sprievodca, velehradský hradný strážca, nevedeli nič, čo by mohlo vysvetliť toto tajomstvo. Iba toľko, že tí traja sa už zďaleka s krikom a huckaním dali za nimi s blýskajúcimi nožmi a že oni, keď to zbadali, len horko-ťažko s vypätím posledných síl mohli nájsť ochranu v tomto obydlí — ale to nerozlúštilo tajomný uzol večerných udalostí.

— Anjel strážny našej vlasti, — povedal napokon Mojmír Drahomíre, — poď na môj hrad aj so svojím šľachetným sprievodcom, aby ste unikli pred búrkou, ktorá sa začína dvíhať. U mňa nájdeš, vlasťmilujúca priateľka, aj s otcom svojím ochranu. Skôr však, než sa nebo jasnejšie usmeje na našu vlasť, skôr než sa s božou pomocou podarí zahasiť hroziaci oheň, nájdeš u mojich pokrvných priateliek spoločnice svojho pohlavia. A tvoj sprievodca nech nájde na mojom hrade odpočinok vo svojej starobe za vernú službu preukázanú vlasti.

Potom sa pobral s Drahomírou a jej sprievodcom do Nitry a Svätoboj dlho kľačal pred krížom a posielal horúcu obeť svojho nábožného srdca k jasným nebesám.