Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Tomáš Soóky, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 75 | čitateľov |
Krajina junačka milena,
mnogo, krasna, ti pretrpiš zla,
zibka si ti bila junakom,
slogu ti uvedi u tvoj dom.
Gróf Janko Draškovič[12]
V Svätoplukovej komnate — tak volali veľkú sieň na Nitrianskom hrade — sedí za stolom prikrytým vyšívaným obrusom mladý, asi dvadsaťštyriročný muž. Hlavu má položenú v zložených rukách a na tvári sa mu usadil smútok odôstojnený vážnou dojímavosťou. Bolo vidieť, že na niekoho čaká. Z hlbokých vzdychov, ktoré sa mu vykradli z pŕs, dá sa usudzovať, že jeho mladé plecia skľučuje ťažké bremeno.
Sedel to tam Svätoboj Svätoplukovec a očakával svojich bratov, ktorí mali prísť na kráľovskú poradu o spravovaní svojich krajín, čo malo viesť k založeniu ich blaha. Svätoboj si na tomto dni veľa zakladal, veľa od neho očakával. A teraz tu sedel plný vrúcnej modlitby, ktorú vysielal k nebesám, aby večná mocnosť zostúpila medzi bratov a rozhodla všetko pre blaho kráľovstva slovanského.
— Och, slávny otec, ktorý teraz už stojíš pred súdom večného boha, prečo si nevedel byť na smrteľnom lôžku tým, čím si bol v rade a na tróne… kráľom a iba múdrym kráľom! Ó, prečo si sa stal citlivým otcom, keď si mal byť opatrným kráľom. Rovnako si nám podelil právo na trón, ale či práve toto nie je trhlina zlatého trónu Veľkej Moravy? Svätopluk je náruživec, ktovie, čo mu môže podchvíľou vhupnúť do hlavy? A všetci máme svoje slabosti. Ale ak vládne jeden, tak ho často aj jeho náruživosti iba vyššie vynášajú. Ak vládnu rovnakou mocou traja — tak sú ich náruživosti a slabosti živlami, z ktorých sa rodí pád a záhuba všetkých. Ó, bože, pomôž mi iba dnes, aby som silou ducha prekazil zlo, ktoré hrozí mojej vlasti, aby som v hodine zničil hodnosť troch kráľov jednej ríše a spojil ohňom vlasteneckého ducha trojmú moc do jedinej, do jediného výrazu. Buď mi svedkom, ó, veľký bože, že som schopný berlu i vziať, i zriecť sa berly naveky: ale traja králi — čujte ma nebesá — traja králi v jednej ríši nesmú byť!
Ako takto Svätoboj rozjímal, zarinčali v predsieni ostrohy a vo dverách sa zjavil Mojmír. Po chvíli prišiel aj Svätopluk. Mojmír si podľa zvyku sadol za vrchstola, po jeho pravici si zasadol Svätoboj. Iba Svätopluk zostal stáť, so založenými rukami a zmraštenou tvárou hľadel na zem. Keď ho Svätoboj dôverne ponúkal, aby si sadol, odpovedal surovo bez toho, aby zmenil postoj:
— Zišli sme sa tu na poradu, tak sa raďme, ako budeme vladáriť. Sme si tu rovní, celkom rovní, či stojíme alebo sedíme, — a pre seba zlostne, pološepky doložil: — Uvidím, ktoré miesto mi prisúdite!
— Bratia! — začal Mojmír poradu vážnymi slovami. — Bremeno, ktoré ležalo na mohutných pleciach nášho otca, prešlo vďaka jeho poslednému ustanoveniu na naše plecia: my sme teda pánmi Veľkej Moravy a aj máme byť, ako on, jej otcovia a ochrancovia. Ak stačil jeden na unesenie tohto bremena, prečo by sme traja nemohli vládnuť rovnako podelení tým istým bremenom? Pravdaže sa rozumie, ak budeme všetci traja rovní otcovi. Na toto dielo potrebujeme predovšetkým jednotu a bratskú svornosť, aby sme, hoci traja, mohli byť pre zdedenú krajinu ako jeden.
— To znamená, aby sme na tvoje plány, úmysly a skutky hovorili iba áno! No a ďalej! — Takto mu Svätopluk pretrhol reč, stojac stále nehybne s odvrátenou a k zemi sklonenou tvárou.
— Bože môj! Uchovaj nás od takej porady, — horlil Svätoboj, vstal a pokračoval s prudkosťou uňho nevídanou: — Našu radu nesmie viesť duch nesváru a roztržky. Všetkým, čo vám je sväté — hrobom nášho otca, blahom vlasti našej — vás zaklínam, vstúpte do seba a vyvrhnite zo sŕdc červa nenávisti! Vyznajte si vospolok svoje ťažkosti, ktoré vás proti sebe popudzujú, a o to užšie sa potom spojte úprimnosťou; hádam je iba nedorozumenie základom vašej rozopry. Dajte pozor, aby tento červ nerozožral zdravý koreň veľkomoravského trónu, lebo budete naveky prekliati, ja sám vyslovím kliatbu nad vami, ak nebudete krotiť svoje vášne. Čo? Či v tejto satanskej náruživosti mieniš nájsť svoje blaho, Svätopluk? Nezabúdaj na svoje meno, ktoré si zdedil po takom veľkom otcovi a červenaj sa, ak dobrovoľne miešaš svoje náruživosti do osudu krajinských dôležitostí!
— Pravdivé sú tvoje slová, Svätoboj! — povedal Mojmír, — a ja som hotový zachovávať ich. Aby si však poznal príčinu tohto bratovho počínania, vysvetlím ti všetko, čo sem patrí.
A tu pokojnými slovami vyrozprával Mojmír velehradskú udalosť.
— Pekne vieš hovoriť, Mojmír! Si krásne výrečný! Ale keby v tvojich rečiach bolo toľko pravdivosti, ako je pokrytectva, potom by som bol hotový na takú veľkodušnosť ako ani jeden z kráľovských dedičov na svete.
Toto vravel Svätopluk už miernejšie a zdalo sa, že všetka náruživosť splynula s citom ľútosti. Sadol si k stolu a sklonil hlavu na prsia.
— Počúvaj ma, Svätopluk! — hovoril mu Mojmír, — nech ti vyjavím, čo som cítil na Velehrade, čo som vysloviť nemohol pre tvoje pobúrenie, a vedz, na čo som sa rozhodol kvôli bratskej svornosti. Temná a mne samému akási neznáma náklonnosť k Drahomíre rozohriala moje vnútro. Potom vďaka tvojmu náruživému dobýjaniu sa do skrýše môjho srdca som ešte väčšmi prichádzal k uvedomeniu si tohto prvého citu. Tým si vysvetli moje mlčanie, ktorým som ťa proti sebe ešte väčšmi popudil. Ale teraz už vidím v jasnosti svojho povedomia, že toto svetielko nie je slnkom pre náš život. Iba jednému môže náležať. A ja prinášam túto obeť tebe na dôkaz toho, že mi je svätá bratská svornosť. Ja sa celý posvätím verejnému životu, a tu je moja pravica, tu prísaha moja svätosvätá, že nikdy neskalím kalich tvojej lásky a slasti s Drahomírou.
Svätopluk na tieto slová vzbĺkol horúcim plameňom. Jeho bledá tvár a omodrené pery sa naliali purpurovou krvou a čelo sa zablyslo slnečným jasom. Keď sa vzchopil, s roztiahnutými rukami vrhol sa bez slov do Mojmírovej náruče. Rozplývajúc sa v slzách, dlhú chvíľu zotrvával v bratovom objatí.
— Ó, ja nešťastný! — pustil sa neskôr nariekať, — ja nešťastný, že som sa tak hrozne voči tebe prehrešil, brat môj! Ach, odpusť mi urážku, Mojmír! Tu pred tvárou šľachetného Svätoboja ťa prosím o odpustenie. Moja náruživosť ma zaviedla, zastrela môj zrak nepriehľadným rúškom, nemohol som zbadať tvoju šľachetnosť. Och, povedz, povedz ešte tie slová svojej obete, nech sa presvedčím, že nesnívam. Och, Mojmír, ty sa zriekaš Drahomíry?
— Zriekam sa, — zopakoval Mojmír, — a namiesto nášho otca požehnám tvoj sobáš.
— Och, tak teda nesnívam, tu máte pravicu a moju večnú, nezrušiteľnú prísahu, že sa naveky zriekam práva na trón a vlády nad Moravou. Len mi dajte skromné miestečko, kde budem môcť žiť s Drahomírou. Prisahám a dovolávam sa večného boha, že sa nikdy nebudem miešať do vašej vlády. Čuj ma i ty, duch zosnulého otca!
— Neprenáhli sa, brat môj, s prísahou! — hovoril Mojmír. — Ja nechcem za moje zrieknutie sa Drahomíry tvoje zrieknutie sa trónu. Môj skutok nech je pre teba len dôkazom mojej lásky k našej vlasti, ktorá tak veľmi potrebuje našu svornosť. Vládni s nami, láska tvoja ťa bude posilňovať v ťažkých bojoch a pri veľkých obetiach, ktoré nám dovedna prichodí prinášať národu.
— Oj, nie veru… neodvolám svoju prísahu; z hlbín mojej duše vravím… nie veru! Vidím, že som náruživý, ľahko by mohla táto mnou zmietajúca búrka väčšmi prekážať než osožiť. Všetka kráľovská sláva je slabý mihot bludičky oproti horúcemu blesku mojej lásky! Nie… nie, nechcem zatemniť čistý lesk môjho blaha bledým mihotaním slávy tohto sveta.
Toto horlivé Svätoplukovo osvedčovanie podporoval teraz Svätoboj, lebo tu bola chvíľa, ktorá bola najväčšmi jemu po vôli.
— Šanuj tedy, bratku, — vravel Mojmírovi, — toto sväté nadšenie Svätoplukovo; veď hovorí z hĺbky svojej duše. Táto hĺbka jeho citu nech nám je svätá. Zvoľ si však, Svätopluk, krajinu v našej rozsiahlej ríši, v ktorej by si s Drahomírou ako kráľovič nažívať mohol.
— Chcem ostať dôsledný, — odpovedal Svätopluk, — a nebudem svojou vôľou obmedzovať vaše právo. Uspokojím sa s tým, čo mi nadelíte, lebo mňa už Mojmír veľkodušne obdaril klenotom drahocennejším než všetky kráľovstvá tohto sveta.
Mojmír teda upustil od ďalšieho prehovárania, iba navrhol bratovi, aby prijal krajinu a velehradský hrad.
— Ešte i tým násobíš moje slasti, veľkodušný Mojmír! — zvolal nadšený Svätopluk. — Prijmite teda bratovo požehnanie, ktorým vás žehná z úprimného srdca! Vládnite nad otcovskými krajinami blažene a šťastne, boh žehnaj vaše kroky! — A premožený citom vrhol sa znova do Mojmírovej náruče.
— Šťastný deň, keď si kráľovskí bratia spočívajú v náručí! — volal Svätoboj. — Ale či ja sám mám byť iba svedkom týchto veľkých skutkov? Či i ja nemám tento deň bohatý na veľkodušnosť poznačiť veľkodušnosťou? Och, ctím si, bratia, toto vaše sebazaprenie a sebaobetovanie a uctiť si ich chcem skutkom. S tým svätým úmyslom som vstupoval do tejto siene, že prekazím trojenie našej vlády. A boh vyslyšal moju prosbu. Vezmi teda, Mojmír, aj môj diel na seba a vládni sám nad Ríšou veľkomoravskou. Kladiem svoj diel do tvojich rúk, ako kládol otec do rúk nás všetkých svoju veľkú ríšu. Zaklínam ťa tvojou láskou k vlasti, hrobom milovaného otca, aby si obhajoval národy pred zradou a otroctvom a súdil spravodlivo na zlatom slovanskom tróne.
Hoci Mojmíra Svätobojova reč prekvapila, predsa to nevykoľajilo jeho ducha.
— Poznám tvoju pevnú vôľu, Svätoboj, a viem, že by som sa darmo vyhováral. I keď som slabý na toto dielo, moja vôľa je mocná. A prijímam vaše rozhodnutie, neopúšťa ma však nádej, a dôvera vo vašu pomoc. Ba pevne verím, že moja svätá vec bude i vašou svätou vecou. Tak majte ako záruku mojej vernosti a spravodlivosti toto moje slovo, ktorým, ak budem nehodným vladárom Veľkomoravskej ríše, posväcujem dýku, ktorá prvá prebodne moje prsia!
Tu objali sa Svätoplukovci v nadšenom cite a v tomto vrúcne nábožnom objatí volali k nebesám: — Čuj nás, bože, a tak nám pomáhaj naveky. Amen.
[12] Krajina junačka milena… — verše grófa Janka Draškoviča (1770 — 1856), chorvátskeho buditeľa a politika, významného činiteľa chorvátskeho obrodenia
— prozaik, básnik, kultúrny, politický a náboženský publicista, politik, popredný činiteľ slovenského národno-emancipačného hnutia od 30. rokov 19. storočia Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam