ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pre mladíka je najväčším nešťastím, keď v zápale lásky sa dostáva do spoločnosti ľudí, v srdciach ktorých niet šľachetnejších citov, ale naopak, ich myseľ prešibaná svetom je plná úskokov, zvodných známostí a spôsobov, ktorými sa vo veľkom svete získavajú víťazstvá. Tu sa stane nástrojom, pracujúcim na vlastnom zničení. Náruživosť lásky má tú čarovnú silu a moc, že mužom, v hrudi ktorého vzbĺkla, alebo devou, srdce ktorej zajala, zmieta prudkosťou blesku z jedného boka — nenávisti — na druhý — k dôvere, preháňajúc sa medzi odhodlanosťou a bázňou, medzi hrôzou zúfalstva a výslním nádeje. Aj ten najvznešenejší muž dá sa za túto čarovnú niť svojej náruživej lásky viesť hocijakým prešibaným svetákom. Takýto zvodca drží v jednej ruke meč naostrený na obidve strany, ktorým bodá rany do srdca roznieteného láskou, a v druhej balzam, ktorým blýska zvedenému popred oči a sľubuje zahojiť, čo sám rozrýva.

Aj Svätopluk vyšiel do života ako náruživý junák, ktorý svoje náruživosti nevyskúšal na tvrdej skale skutočných bojov o veci vyššie. Ako blkotavý plameň vyšľahol do života, kde sa s novým plameňom, s láskou k Drahomíre spojil a ako sopka takýchto ohňov padol do náručia Aribovi, človeku, ktorému je všetko sväté dávno cudzie.

— Ty a tvoja dcéra najviac vyhráte, keď budete nadŕžať Svätoplukovi. — Takýto rozhovor viedol Aribo s velehradským vladykom, keď k nemu dobehol, aby mu, ako sa bol dohovoril so Svätoplukom, uľahčil cestu k Drahomíre. — Tvoja dcéra má Svätopluka vo svojej moci. Ale či by si jej pomohol, keby si jej poddaného obesil na krk? Duchom a svojou spanilosťou je vychovaná za kráľovnú Veľkej Moravy. Len si dodajme trochu smelosti. Mojmír padne, len čo si stane na čelo Moravanov a časti Slovákov. Je pravda, vladyka, že Svätopluk by sa nedbal hoci aj dnes oženiť: ale to mu musíme prekaziť. Lebo mladý muž pri spanilej neveste zabúda na vyššiu slávu ríše a na dôstojnosti, ktoré vyžadujú ducha. A potom, prečo by tvoja dcéra bola ženou poddaného, keď môže byť kráľovnou?

Velehradský vladyka, ktorý vo svojej starobe nemyslel na nič iné ako na šťastie svojej jedinej dcéry, ktorú miloval väčšmi ako všetko ostatné, bol síce dojatý týmto Aribovým návrhom, i keď pri ňom nič iné nevidel ako svoju dcéru na slovanskom tróne, predsa sa mu v hlbinách srdca začal dvíhať akýsi strach. Preto sa chcel posmeliť a opýtal sa Ariba:

— Ako však bude, ak kráľovské slovo zachová Slovákov trónu? Či nepadneme tak hlbšie?

— Ha-ha-ha, nemaj strach! — posmeľoval ho Aribo. — Bořivojovci sa dnes-zajtra vydajú pod ochranu cisára. A to Mojmírovi narobí veľa starostí. Na Multansku táboria Maďari a čoskoro ho začnú znepokojovať a ja viem, že mu ešte aj doma hrozia neresti. Odvrhne berlu dobrovoľne a Svätopluk zasadne s Drahomírou na zlatý trón Moravy.

Tu už prichádzal Svätopluk s družinou, tak mu teda vladyka vyšiel v ústrety. Keď zostal Aribo v komnate sám, s viditeľnou radosťou si vravel sám pre seba:

— Hahaha! To bude lomozu, keď sa slovenský trón prevráti, o ktorom si Slováci myslia, že je večný. Ale ja mu zrátam roky večnosti!

No pozrime na spanilú Drahomíru! Táto kvetina vznešeného rodu sa vyvíjala v plnosť vždy velebnejšiu. Od tých čias, čo mala príležitosť zhovárať sa s Mojmírom a vidieť Svätoplukovu náruživosť, ešte väčšmi sa utvrdila v poznatku, ktorý si priniesla z Nitry. Jej želania, naklonené Mojmírovi, stávali sa čoraz vrúcnejšími. Svätoplukovu náruživosť pokladala za nesúcosť vládnuť nad krajinou. Základom, na ktorom spočíval celý jej duchovný život, bola vlasť. Všetky jej modlitby, želania a žiadosti sa krútili okolo tohto stredu. A táto myšlienka oživovala aj jej želanie, aby Mojmír, ktorý panoval a ktorého pokladala za najsúcejšieho pokračovať v Svätoplukových šľapajach, vládol nad Moravou. Toto želanie nepramenilo z pohnútok zmyselných, ale z toho blaženého rozpoloženia dievčenského srdca, ktoré vzbĺklo plameňom lásky k vlasti.

Do takýchto myšlienok bola pohrúžená, keď do jej siene vstupoval Svätopluk, keď už dorokoval s vladykom a s Aribom. Svätoplukova postava bola vzorom a príkladom mužskej krásy a jeho náruživosť iba zvýrazňovala jeho pôvab. Vari každú inú by bola Svätoplukova krása dojala, ale Drahomíru nie; ona nemala oči pre tieto prirodzené prednosti.

— Och, aké šťastie stretlo Velehrad! Buď zdravý a vitaj na Velehrade, Kráľovská Milosť! — tak vítala Drahomíra Svätopluka, vstávajúc od svojho stola a klaňajúc sa kráľovskému hosťovi.

— Akéže je to pre teba šťastie, sestra strážnych duchov Moravy, — odpovedal v citoch sa rozplývajúci Svätopluk, — oproti tej blaženosti, ktorá preteká mojím srdcom, keď sa moje oko v tvojom pohľade tratí!

— Tvoja Jasnosť nám preukazuje veľkú česť! — hovorila v nevinnosti svojho citu Drahomíra Svätoplukovi, ktorý akoby bol ponorený do blaženého snívania, nemohol ani k slovu prísť. Horúca krv mu rozpaľovala tvár. — Určite si sa na dlhej ceste unavil, jasný kráľovič, žiadaš si niečo na občerstvenie? — ponúkala mu Drahomíra pomoc svojím jasným hlasom, netušiac pravú príčinu Svätoplukovej mdloby.

Avšak tieto slová, čo dopadli na jeho dušu, posilňovali ju ako balzam, tečúci do rany zjazveného. Ale maličkosť, ktorá sa tu pritrafila, vrátila mu čerstvosť a smelosť. Drahomíre vypadla z ruky vreckovka, Svätopluk ju zdvihol a podávajúc jej ju, náhodou sa dotkol jej ruky. Toto dotknutie preletelo celým Svätoplukovým telom ako iskra. Schytil ju do náručia a začal bozkávať alabastrovú ruku vyľakanej Drahomíry volajúc: — Nebeská Drahomíra, milujem ťa!

Drahomíra sa vymanila zo Svätoplukovho náručia vo chvíli, keď práve vstupoval do jej komnaty otec. Zapýrila sa, lebo sa domnievala, že sa ohromne previnila. Svätopluk, akoby posmelený otcovým príchodom, schytil Drahomíru za ruku, pobozkal ju horúcimi perami a povedal:

— Otec, odpusť, že moje lúčenie s Drahomírou je také ťažké. Ale pobozkanie tejto anjelskej ruky nech je pečaťou sľubu, ktorým som sa tebe a Aribovi zaviazal. Hoci, hoci — bože môj! k Drahomíre by ma mohla priviesť kratšia cesta.

— Čas beží, jasný kráľovič, — napomínal vladyka. Avšak Svätopluk mu už podával ruku na rozlúčku. Na hradbách sa ozýval dupot koni a po krátkom lúčení sa už po chodbách Velehradu rozliehali Svätoplukove ostrohy.

Keď vladyka odprevadil hosťa a družinu k bráne, vracal sa k Drahomíre. Táto stála uprostred komnaty zmeravená a vyľakaná, nijako nemohla pochopiť celý tento výjav. Tu vyslovené slová zneli jej cudzo a nemohli v nej vytvoriť jasné predstavy o veciach, ktoré sa nedávno zbehli.

— Zdá sa mi, že vieš, dcéra moja, — prevravel k Drahomíre vladyka, vstupujúc do komnaty s usmievavou tvárou, — čo ti chcem zvestovať.

— Ba naopak, otec, tŕpnem od strachu, ktorý zachvátil celé moje srdce. Prosím ťa, vyveď ma z tej tmy, čo ma obkľučuje uprostred jasného dňa.

— No, no, dcéra moja, len pozhovej. Možno ani nevieš, kam až siaha veľká láska tvojho otca, — miernil vladyka dcérinu zvedavosť.

— Ale preboha, otec môj ctený a milovaný, vysvetli mi aspoň, čo znamená ten oheň v kráľovej krvi. Tento Svätopluk si počína, akoby mu celý svet mal byť hračkou. V jeho srdci neprebýva nijaká vážnejšia myšlienka o vlasti. — Takto pokračovala Drahomíra vo svojich otázkach, z ktorých otcovi od hrôzy vstávali zošedivené vlasy dupkom.

— Preboha, dievča, čo to vravíš? Čo žuhríš proti svojmu snúbencovi? Prečo sa rúhaš proti otcovej starostlivosti?

— Odpusť, otec! Ak som sa prehrešila proti tvojej láske, urobila som tak nevedome. Ale ako to myslíš s tým snúbencom? Až doteraz ničomu nerozumiem.

— No, no, tak to býva s nevinným dievčenským srdcom. Len sa upokoj, všetko sa dozvieš. Starám sa o tvoju blaženosť a slávu. A toto by ti mohlo a malo stačiť. Predsa však zasvätím aj teba do tajomstiev, na ktorých sa zakladá moje aj tvoje šťastie. Dcéra moja jediná, chcem ti pripraviť vynikajúcu a slávnu budúcnosť, otvoriť dlhé a široké pole, na ktorom by si mohla siať semä svojej lásky k vlasti. Lebo určite viem, že len takto môžeš byť naozaj šťastná.

— Ach, otec môj, ja som ťa urazila, odpusť dcére túto veľkú vinu. — S pocitom rajského blaha túlila sa Drahomíra k svojmu otcovi.

— Počúvaj teda ďalej, čo ešte nevieš. Najstarší brat Mojmír vymámil od Svätoboja a Svätopluka veľkomoravský trón. Národ však chce mať za kráľa iba Svätopluka ako jediného dediča mena a cností Svätopluka Veľkého. Táto žiadosť sa musí potichu splniť. Pretože je Mojmír už kráľom, nemôže sa to obísť bez všetkých sporov. Ale, — a zrazu sa sklonil k Drahomíre a s akousi detinskou radosťou jej pološepky vravel ďalej, — všetko toto sa stane v krátkom čase, aby si, dcéra moja, získala z toho úžitok a slávu na celý svoj život! Drahomíra, to si od otcovskej lásky istotne neočakávala… budeš veľkomoravskou kráľovnou. Svätopluk ťa miluje, Bořivojovci odpadnú od Mojmíra, cisár, Aribo a ja budeme pomáhať Svätoplukovi. Mojmír sa zriekne trónu, a ty, dcéra moja, budeš so vznešeným Svätoplukom sedieť na zlatom tróne Veľkej Moravy.

Všetko toto počúvala Drahomíra s veľkou hrôzou. Nevedela však, ako by sa mala teraz zachovať k svojmu otcovi, lebo zbadala, že o tých veciach hovorí z celého srdca. Všetok odpor, ktorý cítila k týmto úmyslom, potlačila úcta k otcovi, ktorého vrúcne milovala. Iba čo sa ho opýtala trasúcim sa hlasom:

— Len či nás Mojmírova kráľovská moc neporazí prv, než urobíme prvý krok?

— Nerob si starosti, dcérka, Mojmír nevie o ničom. Keď uvidí, že je zo všetkých strán obkolesený, odhodí berlu a pôjde za Svätobojom na Zobor. Všetko je už dobre pripravené, len sa ty na to veľa nevypytuj.

Drahomíra však ani po tomto napomenutí nemohla zahnať svoju clivotu a pýtala sa ďalej:

— Otec môj, či to neznamená dvojenie jednej krajiny? Veď v rozdvojení, ako si ma učil, otec môj, krajiny hynú.

— Ale čo, aké dvojenie! Nebude to delenie. Veď ti jasne hovorím, že Mojmír, keď nenájde nikde pomoc, sám sa zriekne trónu. Aké dvojenie? — opakoval stále namrzenejší vladyka.

— Nebude to teda zrada kráľa? Protivenie sa vrchnosti? A ako si ma učil, kto sa protiví vrchnosti…

— Dcéra! — zlostne skríkol otec na svoju dcéru, ktorá ho privádzala do čoraz väčšieho zmätku, — vravím ti, že začínaš byť tvrdohlavá. Ešte raz ti hovorím: budeš kráľovnou. Nešliap si svojvoľne po šťastí. Neodvrávaj otcovi, ktorý starostlivo dbá o tvoju slávu.

— Otec dobrotivý, — vždy naliehavejšie vravela Drahomíra, — načo nám je táto sláva, keď si poškvrníme svedomie a vlasť uvrhneme do rozbrojov? Pamätaj, čo si mňa i matku učieval o Nemcoch, čo matka vravievala o nemeckých cisároch a ich ustavičných bojoch proti Slovanom. A teraz s cisárovou pomocou chce Svätopluk dosiahnuť trón?

Ale vladykom zalomcoval nikdy nevídaný hnev, mocne dupol nohou, hrozil jej a náruživo kričal: — No, neposlušné decko, odkiaľ je táto tvrdohlavosť! Čo sa miešaš do osudov národov, ktoré riadiť je dané iba mužom! Strachuj sa, ak moju lásku premeníš na hnev. Ja už s tebou o týchto veciach nestratím ani slovo. Ale vedz, že aj keby si ma urazila, predsa sa o tvoje šťastie budem starať. — Keď dohovoril, nahnevaný opustil sieň aj Drahomíru.

Drahomíra zostala v búrke, ktorá zúrila teraz v jej hrudi, zmietajúc ju medzi dvoma svätými povinnosťami: láskou k vlasti a povinnosťou dieťaťa. Tisíce myšlienok prebehlo jej dušou ako horúci prúd, ale ani jedna sa nezastavila v prístave činorodej vôle. Jej hruď sa podobala morskému vlnobitiu, ktorého hrôza sa vzdúva búrkou z lona bezodných vôd a križovaním bleskov zhora straší živé tvorstvo: lebo i v jej prsiach sa dvíhala búrka povinností a rozum metal k srdcu blesky úsudkov a rozvažovania.

„Teraz ti hrozí úpadok, ó, vlasť moja,“ rozjímala, keď sa jej krv začala upokojovať. „Mojmír, veľkomoravský kráľ, ty o tom nevieš, aby si si obrnil mužné prsia proti škodcom a vystavil sa úderom, čo sa sypú na vlasť! Ja jediná z verných synov a dcér viem o blížiacej sa záhube. Och, ja nešťastná, že musím vidieť zradu, čo sa blíži k vlasti a nemôžem zabrániť strelám hviždiacim k jej srdcu.“

Tu však zmĺkla, akoby sa jej bola zablysla nejaká nádej. Stála uprostred komnaty. Naproti, pri stene, stál kríž Spasiteľa sveta s malým kľačadlom. Slnko práve zapadlo za hory a jeho posledný záblesk sa oprel o jej tvár. Týmto prirodzeným čarom sa prebudila zo svojho snenia a tichý úsmev jej zahral na anjelskej tvári. Všetka búrka v prsiach sa už utíšila, lebo jej myseľ spočinula s istotou mocného predsavzatia na jedinom úmysle, ktorý opanoval celú jej bytosť.

Posledný záblesk slnka sa utopil za horami a Drahomíra si kľakla na kolená pred krížom Spasiteľa a z vrúcnej duše prosila nebesá o silu na predsavzatie, ktoré malo zachrániť vlasť.