ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na multanských rovinách sú roztrúsené stany maďarských čárd.^[15] Sem a ta pomedzi búdy a šiatre blúdia hrozné postavy. Na obzore dvíhajú sa kúdoly dymu do oblakov, a kde dym nezahaľuje údolie a rovinu, tam vyčnievajú smutné rozvaliny, spálené a spustošené dediny, mestá a hrady. To sú znaky a šľapaje maďarských nôh a krokov. Predsa však postavy, blúdiace pomedzi maďarské šiatre, sú skormútené, zúfalstvo sedí v hrozných výrazoch na širokých tvárach. Malé blýskavé oči vyskakujú od hnevu spod chlpatého obočia. Uprostred šiatrov horí veľká vatra, okolo nej leží povystierané veľa dobytka, najmä kone a osly, čo mali byť obetované bohu, ktorého volali bohom Maďarov. Robili sa prípravy na túto obetu a podchvíľou prichádzali zo stanu hlavného vodcu aj vodcovia maďarských čárd. Keď dal ich kňaz znamenie na obetu, kládli hovädá na oheň a zároveň ako sa začali obetované zvieratá škvariť, strhol sa hrozný krik a hučanie, až sa z toho Multansko ozývalo. Boli to modlitby vysielané k maďarskému bohu, aby sa zmiloval nad čárdami Maďarov a vrátil im stratené víťazstvo. Do tohto zúfalého kriku miešal sa rihot koni a híkanie oslov.

V posledných dňoch vyhnal totiž bulharský kráľ Simeon maďarské čárdy s hroznou porážkou za medze svojej vlasti a urobil tak koniec ich dlhému pustošeniu bulharskej krajiny.^[16] Nuž teraz v zúfalstve rozložili svoje stany po multanských rovinách a chystali sa na nové vpády do Simeonovho kráľovstva. Spôsob života týchto ázijských vyrojencov bol taký divý, aké bolo ich zaobchádzanie s krajinami, do ktorých sa nanosili.

Ich šiatre boli diery do zeme vyhrabané a prikryté kožami z rozličných zvierat, najmä oslov, koní a vlkov, alebo boli na kolesách tak pripravené, že ich mohli z miesta na miesto prevážať. Na týchto posledných šla s nimi celá ich rodina, ženy, deti a potrebné náradie. Všetci boli zatvrdnutí a naučení na všemožné nepohodlie. Ich najpotrebnejšie náčinie zvyčajne pozostávalo z kožených nádob, potrebných na dojenie kobýl a oslíc, ktorých mliekom sa živili, ďalej zo šidiel a dratiev, koží a huni, jazdeckých nástrojov a niektorých iných vecí. Jedli všetko, čo nezjedlo ich — najradšej už spomínané kobylie a oslie mlieko, ale aj psy, myši, oslie a konské mäso. Do konských čriev robili z vnútorností jaternice, okrem toho, ako tvrdia mnohí spisovatelia, jedávali ľudské mäso a píjavali ľudskú krv. Mnohí nemeckí spisovatelia podávajú správu o Lehelovi,^[17] že z prázdnej ľudskej lebky pil ľudskú krv. Boli ohromne pomstychtiví a krvilační. Zajatým nikdy nedali milosť. Pred bitkou sa opíjali nápojmi, ktoré si však nevedeli sami pripraviť, ale si ich zadovažovali krádežou, len málokedy ich kupovali. Víno a pivo patrili k lahôdkam. Po bitke a víťazstvách sa oddávali surovým zmyselnostiam a telesným bujnostiam. Ak utrpeli porážku, tak si zúfali, že si trhali vlasy, bili svoje kone a kričali zmätené kliatby a zúfalé modlitby k svojmu bohu.

V takomto stave boli po tej porážke, ktorou ich potrestal Simeon s bulharskými plukmi. Po vykonaných obetiach vrátili sa hlavní vodcovia maďarských čárd do stanu najvyššieho vodcu, aby sa poradili o budúcich výpravách.

Tri hrozné postavy strážia vodcov stan. Dnu si zasadli okolo ohňa vodcovia maďarských čárd a každý bez pohnutia rozmýšľal, ako by sa najlepšie pomstil Simeonovi, bulharskému kráľovi. Tu v šiatri ležia alebo visia kuše a meče. V pozadí je okrúhla diera, ktorou do stanu vchádza svetlo a valí sa z neho dym. Namiesto dvier tu visia vlčie kože.

— Stoj, naničhodnica! — kričal strážca pred šiatrom. Stŕčal preč zúfalú ženu, ktorá niesla na rukách zavraždeného syna a chcela sa dostať do stanu. V očiach má hrôzu, vlasy rozstrapatené, blýskajúce oči a prenikavý krik dodávali jej ešte hroznejší výraz.

— Musím k vodcovi! — kričala. — Pozri na môjho syna, umrel v boji, je samá rana, bojoval za maďarské čárdy! Ustúp, oplan!

A vtom sa rozbehla proti strážnikovi, odsotila ho nabok a vrútila sa do stanu dierou zastrenou kožou.

— Juhutum, Huba, Kudusa a ktorí ste tu ešte z vodcov maďarských čárd! — začala zúriť v stane, — tu vám nesiem svojho syna, ktorý umrel za vás a za vaše čárdy! Vy nie ste Maďari, vy ste zbabelí zajaci, keď tak dlho váhate a nevediete nás proti Bulharom! Ja a môj starý muž aj môj dvanásťročný syn plačeme nad týmto synom a chceme sa pomstiť Bulharom. Má veľa rán a je hoden, aby ste ho pomstili. Vravte, vodcovia, či pôjdete na Bulharov? Môj starý a ja i môj dvanásťročný syn musíme vedieť, či pôjdeme na Bulharov!

Juhutum sa nahneval a prikázal vyhodiť ženu zo stanu. Ale táto, držiac mŕtvolu svojho syna, sa rozzúrila:

— Čo, vy ma chcete vyhodiť? Dobre, ale bez môjho syna ma nevyhodíte. A ak vyhodíte môjho syna, čo má toľko rán na tele a čo umrel za maďarské čárdy — beda vám, lebo maďarské čárdy ma pomstia a ja budem po maďarských čárdach, za ktoré zomrel môj syn, kričať: Pomsta, pomsta Juhutumovi!

A pohľad na túto hroznú ženu skrotil i divého Juhutuma. Dal sa s ňou miernejšie do reči: — Žena, utíš sa, pôjdem a povediem maďarské čárdy proti Bulharom a pomstím smrť tvojho syna. Choď len, choď a povedz svojmu starému aj synovi, že sa Bulharom pomstím.

Žena utekala pomedzi šiatre s divou radosťou, zvierala v rukách svojho syna a vykrikovala: — Pôjdeme, pôjdeme na Bulharov, uj, juj! Pomstíme sa — hu, hu!

A po Multansku sa ozývalo strašné húkanie. Len čo ten hluk utíchol, zazneli na konci táboriska trúby a o chvíľu trielilo niekoľko maďarských huňatých jazdcov, ktorí oznamovali príchod nemeckých vyslancov, a o chvíľu chýrečné nemecké komonstvo už aj prichádzalo prostriedkom začudovaných čárd k stanu hlavného vodcu.

Nemeckí vyslanci vstúpili do stanu. Medzitým sa však zhromaždilo okolo šiatra množstvo bojovníkov, čakajúcich na nové rozkazy, ktoré po takýchto návštevách nasledovali spolu s kvasom a hodovaním. Nemeckých zbrojnošov, ich zbrane a okrasy obdivovala skupina huňatých postáv. Vyjednávanie netrvalo dlho. Zbojníka netreba dlho nahovárať na zbojstvo. Onedlho vychádzali vyslanci aj maďarskí vodcovia z diery.

— Vojaci a druhovia! — začal Juhutum, vyšvihnúc sa na svojho koňa. — Nepôjdeme z multanských rovín na Bulharov, ale na Slovákov, lebo nám pán Arnulf sľubuje všetku úrodnú zem, čo leží nad veľkým Dunajom a do ktorej sme už raz nazreli. To je tá krajina medových hájov a sladkých nápojov. Pôjdeme ta, kde žijú Slováci! Pôjdeme teda na pomoc Arnulfovi do kraja radostí a života. Až potom sa pomstíme Bulharom. Ale za toto radostné pozvanie pohostíme týchto statočných nemeckých hrdinov po maďarsky! Rajta!^[18]

— Hu, hu! — hučalo divé plesanie po celom tábore. Teraz malo prísť uhostenie cisárskych vyslancov. Keď však títo videli divé prípravy, o akých na nemeckých hodokvasoch ani nechyrovali, predstierali, že majú povinnosti, pre ktoré sa nemôžu zdržať, a odobrali sa od maďarských čárd.

Maďarské čárdy sa veselili tri dni. Veselili sa svojím spôsobom, nestarajúc sa o to, čo prinesú nasledujúce dni. Pán Arnulf ich zavolal do cudzej krajiny na zboj, vraždenie a zdieranie. A zberba divých vyrojencov popustila uzdu svojim rozkošiam a žiadostiam.