ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na rakúskom pomedzí rozprestrela sa ukrutná tma. Nevidieť na krok pred seba. Vietor skučí a hviždí po rovinách. Popiskovanie a skučanie nočných vtákov, koristiacich na ľudských mŕtvolách, vyvoláva hrôzu v človeku i vo zvierati. Ležia tu padlí vojaci z dvoch vlastí, nemeckej a slovanskej. Celá nebeská klenba je zatiahnutá čiernymi oblakmi. V tejto hroznej chvíli počuť dupot a fŕkanie dvoch koni.

Dvaja jazdci idú pomedzi mŕtvoly po rakúskom poli. Aj oni, aj ich kone sa túlia k sebe. Hustá, nepriehľadná tma ich núti zastaviť sa. Tu jeden z nich zosadol z koňa a šiel pozrieť, či by niekde nezazrel cestu. Zrazu neďaleko začul slabý ľudský hlas volajúci o pomoc. I pobral sa tým smerom, odkiaľ prichádzal slabý hlások, a nahmatal človeka, v ktorom ešte bola iskra života. Ale bola to slabá iskra, len čo slabým hlasom vykríkol „pomoc“, znova zatíchol a zdalo sa, že navždy.

— Ľutujem ťa, braček, ale zostaň len tuná; ja sám neviem, ako sa dostanem z tohto osudného miesta. Dobrú noc, bojovník! — Takto sa prihováral jazdec polomŕtvemu, odchádzajúc od neho ďalej.

— Dobrú noc! — odpovedal nešťastný bojovník, vydajúc zo seba poslednú silu života. A tieto slová pohli tvrdým a ináč krutým človekom tak, že si pevne zaumienil, nech je, ako chce, nešťastníkovi pomôcť. Poobzeral sa ešte, či niekde neuvidí svetlo, alebo hocijaké znamienko, a zbadal, že nablízku sa mihoce slabé svetielko. — Dobre, — vravel si pre seba, — pomôžem i tebe, i sebe, hoci ani neviem, komu to chcem pomáhať. Ležia tu Nemci aj Slováci. No ale, čert to ber! Raz za života môže človek niečo dobré spraviť hoci aj pre nepriateľa. — Zavolal na svojho druha a kázal mu pristúpiť bližšie. Aj tento sa svetielku potešil.

— Ale aký zázrak, že tebou pohol osud človeka, keď ťa iné veci nevedeli!

— Je to pravda, — odpovedal prvý, — ale ani na takejto ceste som ešte nikdy nebol. — Medzi rečou vyložil polomŕtveho bojovníka na koňa a šli rovno ta, odkiaľ sa im trblietalo svetielko.

Nebolo to ani tak ďaleko, ako sa sprvu podľa malého svetielka zdalo. Bol to kahanček postavený naprostred stola, blkotajúci skromným plamienkom. V tejto osamotenej chalúpke sedel pri stole starec, šedivú hlavu mal opretú o ruky. Po rukách mu tiekli slzy a prsia sa mu nadvihovali. Strašný osud ho musel zachvátiť v búrke, ktorá sa nedávno prehnala týmto krajom.

Jazdci zaklopali na okno.

Starec dlho nerozmýšľal. Nezdalo sa, že by sa bál. O malú chvíľu sa otvorili spráchnivené dvere.

— Čo? — skríkol začudovaný jazdec. — Kieho perúna moravského! Toto sú hrozné veci! Ale, vladyka velehradský, toto je tvoj Velehrad?

— To si ty, Aribo prekliaty? Ešte ťa peklo nezhltlo? Prac sa mi z očí, ty pôvodca môjho pádu aj zatratenia! — Týmito slovami pozdravil nešťastný velehradský vladyka zlostného Ariba, a všetka krv mu udrela zo srdca do tváre, akoby sa z pomsty chcela vyliať na Ariba.

— Nie tak, vladyka! — odpovedal vážne Aribo. — Keď sme sa takto znova našli, to musí byť zvláštne znamenie osudu. Radšej sa zvítajme a zaželajme si šťastie, že nás nečakaná búrka nezmietla. Hľa, vladyka, priviedol som ti hosťa… ba dvoch. — Medzitým vybehol von a vrátil sa, nesúc na rukách mladíka. Za ním vchádzal Svätopluk.

— Ej, pravda, pravda, v týchto rukách, v rukách Aribových, úbohý knieža, nemohol si prísť na inú cestu! — vzdychal vladyka, keď videl kráčať za Aribom Svätopluka.

— Teraz, vladyka, ak si kresťan, pomáhaj. — napomínal ho Aribo, kladúc úbohého junáka na lôžko. — Zľutovali sme sa nad týmto nešťastníkom a vyniesli sme ho spomedzi mŕtvol, ktoré už vtáky žrali.

Vladyka stál so založenými rukami zamyslený uprostred izby a nepočul Aribove reči. Svätopluk si potom sadol za stôl, hlavu sklonil do dlaní a bolestne vzdychal. Nuž Aribo sa teda sám ujal nešťastného bojovníka. Odopol mu meč a pozrel naň: — Oj, aký pekný meč, — povedal a hodil ho na stôl pred Svätopluka. Keď mu sňal z hlavy prilbu, zľakol sa, lebo spod prilby sa vyvalili bohaté dlhé kučery, ktoré sa krútili ako vlny, a zrak mu padol na krásnu, hoci bledú Drahomírinu tvár. Ale jeho ľstivá myseľ mu ihneď šepkala pekelné úmysly. Už dával prilbu späť na hlavu a zahŕňal vlasy pod ňu; chcel ju vyhlásiť za mŕtveho vojaka a rýchlo zahrabať. Ale nad Drahomírou bdela vyššia ruka.

Svätoplukovi blysol do oka diamant, ktorý sa ligotal na rukoväti meča. I spoznal v ňom meč svojho brata:

— Hej, aký je to junák? To je meč môjho brata Mojmíra!

— No to je zas tá prekliata hra! — mrmlal si pre seba Aribo. Keď však videl, že Svätopluk aj vojvoda sa idú pozrieť na bojovníka, od šialenej radosti kričal: — Sem sa! Dobre je, priatelia, našiel som vám Drahomíru… Drahomíra, tisíckrát vitaj!

Tento hlas odvalil celé ťažké bremeno osudu, ktoré ležalo na vladykovom a Svätoplukovom srdci a v žilách sa im rozprúdil nový život. Zrazu ožili všetky zlaté nádeje obidvoch týchto mužov, otca a milenca, hotových pre Drahomíru umrieť, a vyniesli ich do obrovských výšin blaženosti. Vladyka sa hodil ako zmyslov zbavený na tvár svojej dcéry a bozkával ju horúcimi perami. V jeho prsiach sa teraz ozval celý minulý život. Svätopluk stál nad lôžkom iba ako v blaženom sne, slzy sa mu rinuli z očí, až napokon v mdlobách padol na stoličku.

— … a mne pripisujú obaja svoje nešťastie! Akoby som ja za to mohol, že nám čert hodil do cesty toho pustovníka. Pýtam sa však, kto ich teraz oboch uviedol do mdlôb radostí? Hm, ale tak je to: staraj sa o cudzie šťastie, budú do teba hádzať blato tí istí, o ktorých si sa staral, — vravel si Aribo pre seba náročky zreteľne a hlasno, aby ho bolo počuť.

Medzitým sa Drahomíra preberala k životu. Spoznajúc otca, zvolala slabým hlasom: — Otec, otec môj! Odpusť… odpusť nešťastnej dcére, ach, môj bok! — Otec iba teraz pomyslel na pomoc, a keď ju pozorne prezrel, videl, že ľavú ruku má zaviazanú šatkou, ale rana v boku sa jej znovu otvorila. Hneď ju aj vymyl vodou, priložil bylinky a nanovo ju obviazal. Keď sa bolesť zmiernila, Drahomíra ticho zaspala.

Svätopluk hovoril trhane a zmätene ako vo vytržení:

— Och, Aribo, na akej dlhej… dlhej ceste ma sprevádzaš. Ach, a po tej ďalekej ceste kde si ma to doviedol! Nie… sníva sa mi, to nemôže byť skutočnosť!

Zrazu sa vzchopil, aby sa presvedčil, či toto všetko nie je sen; preto chytil Ariba za ruku a pokračoval: — Och, predsa… predsa je to skutočnosť, zem sa podo mnou trasie, Aribo, drž ma!

— Prekliaty pustovník, pre neho to všetko znášam. Čert aby ho… ale to nič…! Áno… áno, Svätopluk, všetko je skutočné. Si pri Drahomíre, našiel som ti Drahomíru a čoskoro ťa s ňou uvediem na veľkomoravský trón.

Aribo znovu lákal dušu, čo už tak hlboko klesla.

— Och, tento svet, — povedal na to bývalý vladyka, — tento svet je pre mňa naveky zrútený! A nič mi z neho nezostalo, iba naveky ranené srdce! Och, kde sú tie dni… keď som v tieto obrazy mysle svojej veril?

— Bláznovstvá, hlúposti! — namietal Aribo, — len keby ste obaja neboli také baby! Majte rozum, ducha, nádej. Nič nie je stratené, lebo my nie sme stratení. Víťazstvo je naše, a ja ti musím, vladyka, veľa, veľa rozprávať. No ale treba mi ísť poobzerať, či ešte nebude svitať, aby sme mohli ísť ďalej. — A tu vyšiel zlorečený Aribo z chyže.

— Och, Aribo, Aribo, — vzdychal Svätopluk. — Povedz mi, bože môj, či tento Aribo nie je diabol, alebo čo v ňom prebýva, aké sú jeho cesty? Previedol ma po takej klzkej ceste, po takých strminách a úskaliach, a teraz ma doviedol na pole s mŕtvolami — kde anjel môj skonával.

Aribo, vchádzajúc do chyžky, s radosťou oznamoval, že samo nebo plesá nad jeho dnešným nálezom. — Zornička vychádza, kráľovič, pôjdeme. Kým sa Drahomíra neprebudí…

Zrazu však spiaca Drahomíra začala hovoriť zo sna: — Tvoja sláva neuvädne… darmo… darmo… Svätopluk. Ó, vlasť moja… Mojmír, kráľ mojej vlasti. Víťazstvo… Spasiteľu, chráň, zrada, Svätopluk. Och, zahyň, zradca! Odpusť, otec… vlasť moja, vlasť ma volá… Hore sa… vlasť… sláva! Ach Svätopluk!

Aribo tŕpol a vše nepokojne hľadel na Svätopluka. — Či počuješ, kráľovič — pýtal sa ho úlisne, — čo vraví Drahomíra? Hore sa, Svätopluk, vlasť a sláva! Či ju počuješ? Raduj sa, že jej žiadosť čoskoro budeš môcť vyplniť. Ale, kráľovič, už je čas odísť. Arnulf na teba čaká. Pravdaže, kráľovič, cisár sa nemôže pliesť medzi bratov, treba ho pozvať. Jeho vojsko je na nohách. — Tak zaslepoval Svätopluka, a keď sa obrátil k bývalému vladykovi, pokračoval:

— Vladyka, cisár poskytne istú pomoc Svätoplukovi. Staraj sa len o Drahomíru, čoskoro sa vrátime, aby sme si po toľkých búrkach odpočinuli v Nitre a tešili sa z lesku tvojej kráľovskej dcéry.

— Hahaha! — zúfalo sa smial bývalý vladyka. — Nič viac? Pôjdem do Nitry a vrhnem sa Mojmírovi k nohám!

— Nebuď ako dieťa, buď chlap! Ty sa chceš klaňať? Bolo by hanbou pre vladyku velehradského padnúť na koleno. Ale urob, ako chceš. Ale čo potom, prosím, mieniš urobiť s dcérou? Či chceš spraviť z Drahomíry, ktorá je rodená a vychovaná pre trón, biednu súložnicu?

— Súložnicu? Boh mi je svedkom, to z nej nechcem spraviť! — a celý sa triasol, keď to hovoril Aribovi. Ale ten začal znova:

— A čo iné z nej bude? A hanbi sa, druh mojej mladosti, že si taký maloverný. Toľko sme vykonali, teraz, keď sme pri cieli, by si zúfal!

Vladyka zasa dúfal, a sľúbil opatrovať dcéru do ich príchodu. — Uvidím, čo vykonáš, — povedal napokon.

— Už je vykonané! — ubezpečoval ho Aribo, — len ešte trochu vytrvalosti. No, kráľovič, na koňa!

— Ja mám, odísť od Drahomíry? — namietol Svätopluk.

— Prirodzene, jasný kráľovič, že musíš ísť, ak miluješ Drahomíru, ktorá volala: ,Hore sa, Svätopluk, vlasť a sláva.‘ Hore sa teda!

— Mám odísť od opustenej Drahomíry? — opakoval Svätopluk.

— Pravdaže, kráľovič! Musíš ísť, ak ju chceš tak zaopatriť a osláviť, ako je toho hodna.

Svätopluk upadol už hlbšie, než aby sa mohol vlastnou silou zdvihnúť. Podobal sa slabému vtáčaťu, ktoré chce uletieť pred divou kaňou, ale samo jej letí do pazúrov.