ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POÉZIA:

280
Opustiť tône, Fantázia drahá,
a v kraje slávy v obrazoch sa výšiť
a zas z tých výšin do prírody blaha
zlietnuť a túžby vrelé tam utíšiť;
o slastiach rajských slobodne zaspievať,
časom žiaľ v sladkých slzách porozlievať:
povedz, či som nie milenka Šťasteny,
či je nie stav môj viac nežli blažený?

FANTÁZIA:

Áno, premilá Poézia, teba
Boh iste sebe nad iné obľúbil.
290
Sláva mu, že mňa na perutiach voľných
vodí zároveň s tebou v nebies kraje:
tak, že keď slabé človečenstva oči
vidia nás modrou oblohou sa nosiť,
v dvoch nás priateľkách bytnosť jednu vidí.
A iste, znáš, že pravdivé priateľstvo
je len jednota duší harmoničných.
Uznáš, že vence slávy, čo ty viješ,
z mojej záhrady majú svoje kvety
a že obrazom, ktorými svet blažíš,
300
čarovnosť dáva štetka Fantázie.

POÉZIA:

Povďačná som ti, sestra moja, ani
priateľstvo naše závisť neporaní:
Ale keď ľúbosť vrelú k tebe nosím,
vídavam s tebou baviť sa obludu —
pre ľúbosť našu posvätnú ťa prosím —
chráň, Fantázia, a varuj sa Bludu;
lebo ak nemá zväzok náš sa zhubiť,
musíš Pravdušu a nie Bluda ľúbiť. —
Tam, kde ku srdcu vrelé srdce bije,
310
kde vo dvoch ňadrách jedna ľúbosť býva,
kde žitie s žitím jeden život žije,
kde sladkosť jednu dvoje úst požíva:
Povedz, či Boha by si sa nebála,
keď bys’ im jedu miesto medu dala?
Ukáž milencom verným krásy svoje,
ukáž im nebo, ale tak, ako je. —

FANTÁZIA:

Ach, vyznám, často že sa Blud prikradne
a neznám sama, ako ma omámi.
Preto ma ale, prosím, nezavrhni,
320
špatníka toho budem nenávidieť:
Ale čo? keď svet rozkoš svoju vidí
v obrazoch pekných, bárs hneď i Pravduša
blesk svojho svetla po nich neroztriasla?
Či klam ten krásny, hádam aj nevinný,
blaženstvu jeho by sme nedopriali?

POÉZIA:

Nie, milá moja! čo Blud z šaľby zrodí,
to pečať kliatby na sebe vždy stálej
má. Že Pravduša zahalená chodí
v šatke, niekedy, čo Blud nosí, tmavej,
330
vždy pod tou šatkou belosť jej vývodí
a vždy jej svetlo preniká diaľ ďalej,
až naostatok larvu cele zhodí.

FANTÁZIA:

Ach, znáš, prekrásna priateľkyňa moja,
že často šíre lúky skutočnosti
tak jednotvárna, chladná zima kryje,
že krásnych kvetov nenájdeš do vienka,
či si ich teda sama tvoriť nesmieš?

POÉZIA:

Príroda je vždy krásna, švárna, mladá,
krásu oblieka jednu, druhú skladá,
340
matka Dušica mi to naručila,
aby Pravdušu verne som ľúbila. —
„Vzlietni nad hviezdy v jasnotu éteru,
v priepastiach zemských prezeraj kryštály,
vstúp na dno mora, kde žijú koraly,
odkry si tajnú prírody zásteru,
pusť voľné zraky v oblakov priestory,
uchyť v čarovnom blesku meteory;
preleť po ľudstve od póla ku pólu,
čerkeskej devy obdivuj lepotu,
350
Vatikán navštív, obdivuj peknotu,
helénskemu choď klaňať sa idolu:
tak Všehomiera zjednoť v svojom bytu,
zber všetko, čomu svet vydáva chválu,
vyber najkrajšie formy z krajín citu
a vystav krásu v božskom ideálu.“

FANTÁZIA:

Ty zo dna čítaš mojej vnútrnosti
a slová tvoje držím za reč moju.
Všetko som toto sama tak videla,
ale jednotu dať som mu neznala.
360
Obrazy moje ja ti požičiavam
a ty ich spájaš, staviaš, sporaduješ.
A keby božstvo takto vlohy naše
nebolo do nás oboch rozdvojilo,
čo by nás vedno tak mocne viazalo?
Ale roznieslo božstvo dary svoje
svetom sír a šír, Poézia drahá,
aby, ako v nás, rozmanité sily
stretli sa v centru najvyššej jednoty.

POÉZIA:

Tak je; ty farby dávaš, ja maľujem,
370
a čo ty stvoríš, to ja vychvaľujem,
ale čo máme reč o sebe šíriť?
Často aj stromy, skaly majú uši.
Ktovie, či závisť tu kdesi nečuší
a mohla by nás, sobkyňa, rozchýriť.
Zaleťme radšej v minulosti časy
a zastaralé obnovujme krásy.

FANTÁZIA:

Áno, tie túžby ešte nevystydli,
čo sľub tvoj zaryl do bytnosti mojej,
že budeš spievať, čo sa ti to zdalo,
380
keď sme v prekrásnych hájoch Tesálii
v belastom mori nezábudok spali.

POÉZIA:

Ach, časy zlaté, časy Helikónu!
Udrite ešte do zašlosti zvonu,
aby zapadlé žitia nášho krásy
vydali ešte ľúbezné ohlasy!
Rozpomínaš sa, Fantázia milá,
na videnie to pod tieňom cédrovým,
kde nám príroda posteľ popravila
medzi kvietkami a zeleným krovím,
390
kdes’ mi rameno za hlavničku dala
a ruka moja hrdlo ti objala? —

FANTÁZIA:

A Milostenky tri nad nami stáli
a ľúbosť blahú blažených spievali.

POÉZIA:

Tam Sen, ten veštec svetom celým známy,
Helikón jasný v zorách božskej slávy
nad čarovnými tými dolinami
v podobe raja pred nami postaví.
Tichosť posvätná svätým vrchom vlála
a zápach ambry vôkol roznášala.
400
Múzy do Atén slávnych odleteli
a pustý zdal sa byť Helikón celý.
Ach, drahá, v tomto éteru božskosti
prvá ma dotkla túžba po večnosti.

FANTÁZIA:

A mňa si, všakver, s sebou tiež tam mala?

POÉZIA:

Tys’ podobizne bohov prezerala. —
V obdive svätom tak som sa bavila,
v neznámych túžbach tak som sa topila,
keď hlasy jemné ku mne doleteli.
Blaženosť nová vo mne sa zbudila
410
a na tú stranu, kde zvuky tie zneli,
pozornosť moju túžba obrátila.
A aký úkaz! Vo kvetistej tráve
sedel mládenec v jasnom zlatohlave:
na bielom hrdle vlas s vlasom zahráva,
oči perlami túžby porosené,
červenosť biela, bielosť červenavá
v tvári jeho sa zdajú posestrené
a biela ruka strunami zachvieva
a z úst vábivých božská ľúbosť spieva.

FANTÁZIA:

420
V obraze tomto Apola maľuješ:
ale čo spieval, rada bych vedela.

POÉZIA:

Ach, krásne, krásne zlatá lýra znela —
ale tajomstvo moje zavaruješ —
takáto pieseň z mladistvých úst pela:
„Čo mi večnosť, ktorá večne túži?
Čo mi sláva bez slávnej ľúbosti?
Čo mi voľnosť, keď láske neslúži?
Čo mi krása bez živla mladosti?
Časne túžiť, večne chcem požívať,
430
núdzu trpieť, ale slávne ľúbiť,
v putách lásky o voľnosti snívať,
v šedinách sa mladým vekom chlúbiť. —
Zhodím šatu túto zlatohlavú,
zložím meno boha, ktoré nosím
a za všetku tú olympskú slávu,
bohovia, len —“
— Odvráť sa trochu, Fantázia milá,
neviď, že ľúbosť líca mi sfarbila —
„Bohovia, len — Poéziu prosím!“ —
440
Ach, hlasy tieto večne mi znieť budú,
najradšej preto k Ľubici chodievam,
chladnému tomu pokoleniu ľudu
najradšej preto o ľúbosti spievam.
Z úst tak prekrásnych počuť meno svoje,
prudké mi v ňadrách rozžalo rozbroje;
v panenskom stude, túžbe, zmätenosti
obrátim pohľad ku hviezdnej výsosti,
a čo tu vidím? holúbky leteli
s prejasnou Ladou, Milčom zlatovlasým
450
leteli dolu ponebím belasým
proti mne zrovna z kuše jeho strely:
tu ľak ma zajal — tu krik som vydala —
ty si splašená pri mne vyskočila,
sen zmizol — a tam, kde som to zočila,
sama Skutočnosť sa mi ukázala.

FANTÁZIA:

Ha, ha, ha! Vidíš, sestra moja milá!
Poslušný moci mojej je Sen starý,
prítomnosť moja ti ho privábila.

POÉZIA:

Ach, akokoľvek: hlas ten je hlas vekov,
460
u Slavianov ten, ktorý bol u Rékov. —

BLUD:

Ej, dobré ráno, paničky! počúvam,
počúvam dávno, čo si rozprávate.
Keby vás takto múdry pán strýc Umko
počúval, iste by vás namaľoval. —
He, he, he! mladá, pekná Poézia,
pekné to bolo, ľúbezné videnie! —
Dajme si ruky; máš sa poďakovať,
že ti pán brat, Blud, milú chvíľku spravil.
(Zazrie Pravdušu.)
Ha! sprepadená odpornica moja,
470
s prekliatym svetlom čo ma večne biješ!
(Zmizne.)

PRAVDUŠA:

Slávim ťa, pekné, svetlojasné nebo,
ty, pravdy čistej velebné zrkadlo!
Len keď zrak vyšlem k jasným tvojim stráňam,
vidím obraz svoj jasný, neskalený.
Podo mnou je hmla, je živlov zmätenosť
a ťažko, ťažko človečenstvu svitá.
Hoj, človečenstvo! Slávu svoju vidím,
ale aj smútok svoj nachádzam v tebe!
Slávna som, veru — lebo všetko túži,
480
všetko sa tisne ku mne na poklonu
a dostať u mňa chce zbožnenie svoje.
Syn boží vyznal mňa, ja zase jeho,
národy menom mojím sa vencujú,
ľudstvu zdravie a život obetuje,
všetko, čo drahé mu je, pre mňa tratí,
a sám brat Umko, bratstva sa odrieknuc,
aby ma poznal, vzal služby podobu.
On vedie ku mne svet, aby svet poznal
mňa a ja by som ho vyslobodila.
490
Smutno mi ale, že krvavý pot ten
čiel zasvätených mrhá zlá Závida
a synov božích odcudzuje Bohu;
keď medzitým Blud v posvätnej podobe
mojej svet ľahkoverný zatracuje:
že deti ľudské, keď hlasom materským
volám ich s sebou do svätyne božstva,
za kúšťok zlata Šťastene sa modlia
a božstvo svoje lacno predávajú;
že človek v putách ukrutnej Túžbeny
500
slepne, až svetla oči mu neznesú,
zvliekne, nie božskú len, ale aj ľudskú
hodnosť a v nízkosť hovädstva sa valí.
Ale bojujte, vyvolenci moji!
Kto za mňa padne v posvätnom tom boji,
už pádom svojím víťazí a veniec
slávy hrdinskej nikdy mu nezvädne.
Čo hmota tiahne do zeme, buď zemou,
v očistci tomto dočká na deň súdny
až ku slobode slávy synov božích
510
aj toto telo bude vykúpené.

BLÁZNICA

(s hlavou ovesenou, strapatou,
rozkladajúc sem a tam rukami a mrmlajúc čosi
nezrozumiteľné sa objaví).

PRAVDUŠA:

Ha, hrozný obraz! tá strašná zmyselnosť
z jasnej Umkovej ríše vyvábila
na pustatinu, na pekelnú Bluda.

BLÁZNICA (jedno za druhým skoro):

Ha ha ha, ha ha ha!
Okolo mňa, kuriatka, okolo:
dobre nám tu, nikdy nám tak nebolo:
Haj, huj: poletuj —
Čo si môžeš, oretuj. —
Ja nešťastná! preblahá! —
520
Ha ha ha, ha ha ha!
(Sadne, strašne okolo pozerajúc.)

PRAVDUŠA:

To, hľa, je život! ktovie, radosť, či žiaľ,
či len veselosť žiaľu zúfalého? —

BLÁZNICA (spieva škrekom):

Hádi, hádi, haj, haj!
Prišla Smrtná nedeľa,
biele húsky videla,
ku polnoci leteli
celú noc a celý deň;
čo si mi vzal, to mi daj:
Hádi, hádi, haj, haj!

PRAVDUŠA:

530
Oj, draho, draho platíš, človečenstvo
za tie poklady, čo si v nebi skladáš!
Oj, ale drahšie platíš to šialenstvo,
že si v márnostiach premnoho zakladáš!

BLÁZNICA:

Hahó, hahó, huhuhu!
Hlboké hroby, vysoké kríže,
povyše kosy, žaby poniže:
hej, ľudia, dajte, dajte päť koní,
že si päť detí mati dohoní:
hallo hó! tam za tú dúhu!
540
Huhú, huhú! —
(Uteká preč.)

PRAVDUŠA:

Tu máte strašný lósu svojho obraz,
smrteľné deti kvapného osudu!
Učte sa zradný pud váš k zmyselnosti
pod vládu dávať božskému zákonu:
Učte sa, tratiť márne zbožie zemské,
keď zbožie božie nechcete utratiť;
učte sa všetko mať, učte nič nemať:
a čo bys’ všetko mal, keď dušu predáš,
tak, ver, čo kúpiť chcel si, to si predal,
550
a čo bys’ nemal nič, len pravdu božiu,
bohatstvom Boha bohate zbohatneš.

POÉZIA a FANTÁZIA (spolu v speve):

More vyschne, hory spadnú,
časnosť strhne hviezd oblohu,
ohne slnca tiež vyhasnú:
Ale pravda bude v Bohu!

Obraz ľudský zmažú časy,
tôňa tela v hrob sa zloží:
ale pravda večnej krásy
zveční v sebe obraz boží!

560
Život a smrť v jedno splynú,
svet z ničoho v nič sa stratí:
cnosti ducha čo vyvinú,
to sa k Bohu svojmu vráti!

Priestor a čas sa rozpadne,
svety koľaj svoju stratia:
ale pravda svetmi vládne,
pravdu veky nepodvrátia!